Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, November 4, 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 13Cpr/3/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112210559
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2112210559.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci navrhovateľa: J. J., nar.

XX.XX.XXXX, H. XX, T., zastúpený: JUDr. Štefan Bugala, advokát, Fándlyho 32, Trnava, proti odporcovi:
AX MERLIN, s.r.o., IČO: 36 533 033, Dlhé Lúky 4, 919 35 Hrnčiarovce nad Parnou, zastúpený: Mgr.
Oldřich Vdoleček, advokát, Za uličkou 22, 962 61 Babiná, o zaplatenie náhrady mzdy z neplatne
skončeného pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

I. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 5.412,38 eura spolu s
úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 5.412,38 eura od 22.06.2012 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku sa návrh z a m i e t a .

III. Odporcovi sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 22.05.2012, doručeným tunajšiemu súdu dňa 23.05.2012, domáhal
vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 81.185,70
eura brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne od 31.05.2012 do zaplatenia a povinnosť
nahradiť mu trovy konania.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 19C/284/2009-52 zo
dňa 22.03.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 04.01.2012 a vykonateľnosť dňom 10.01.2012,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/86/2010-114, bolo súdom určené, že
okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce zo dňa 31.05.2009,

dané odporcom navrhovateľovi, je neplatné. Po vyznačení právoplatnosti rozsudku navrhovateľ podáva
žalobu o náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 01.11.2009
do 30.04.2012, čo predstavuje 30 mesiacov. Ďalej uviedol, že do podania návrhu odporca neskončil
pracovný pomer s navrhovateľom platne. Náhradu mzdy za 30 mesiacov vyčíslil v sume 81.185,70
eura (30x 2.706,19 eura), keď vychádzal z hrubej mzdy v mesiacoch 1-3/2009 vo výške 2.573,55 eura
mesačne, z odpracovaných hodín v mesiaci 1/2009 - 160 hodín, 2/2009 - 160 hodín, 3/2009 - 176
hodín, priemerného počtu pracovných dní v mesiaci - 21,74 dní, denného pracovného času navrhovateľa

- 8 hodín. Zároveň si navrhovateľ uplatnil úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy istiny
od 31.05.2012 do zaplatenia, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia. Ďalej na pojednávaní dňa
15.04.2014 uviedol, že navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní podaním zo dňa
30.10.2009, keď pracovný pomer u odporcu naďalej trvá. Na pojednávaní dňa 04.11.2014 uviedol, že kuskončeniu pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu došlo výpoveďou zo dňa 25.10.2012. Majú za
to, že nedošlo k dohode o skončení pracovného pomeru zo zákona, pretože odporca dal platnú výpoveď
navrhovateľovi až v októbri 2012, čiže mal vedomosť o tom, že má navrhovateľovi prideľovať prácu.

Právom záverečnej reči uviedol, že za oznámenie navrhovateľa o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní
možno považovať doručenie návrhu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
odporcovi.

Odporca s návrhom nesúhlasil z dôvodu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepripojil
k návrhu listinné dôkazy, ktoré majú preukázať jeho tvrdenia. Ďalej namietal proti požadovaniu náhrady

mzdy vyčíslenej v hrubej mzde, keď zamestnávateľ zo zákona vypláca odmenu za odvedenú prácu
zamestnancovivčistejmzdearovnakoajprotiobdobiu30mesiacov,zaktorénavrhovateľžiadanáhradu
mzdy,pričomzákonnáhradumzdyzatakétoobdobieneumožňuje.Napojednávanídňa04.11.2014ďalej
uviedol, že výpoveď zo dňa 25.10.2012 bola dôsledkom konania o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru. Súd rozhodol, že pracovný pomer nebol platne skončený, logicky museli pristúpiť ku skončeniu
pracovného pomeru. Dovtedy boli toho názoru, že pracovný pomer bol už predtým platne skončený a

z tohto dôvodu sa neprideľovala práca. Nemá vedomosť o tom, že by navrhovateľ oznámil odporcovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní. Ďalej právom záverečnej reči uviedol, že podanie návrhu o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nemusí automaticky znamenať, že zamestnanec
trvá na ďalšom zamestnávaní. Motívom podania takéhoto návrhu môže byť aj len to, aby zamestnanec
nemal v rámci svojich kariérnych záznamov záznam o okamžitom skončení pracovného pomeru.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom zo dňa 22.05.2012, mzdovým listom
navrhovateľa za mesiace 1-7/2009, Oznámením o trvaní pracovného pomeru zo dňa 27.03.2012,
Výpoveďou zamestnávateľa zo dňa 25.10.2012, vyjadreniami navrhovateľa a odporcu, ako aj ostatným
obsahom spisu, tiež obsahom spisu sp.zn. 19C/284/2009, z neho najmä rozsudkom Okresného
súdu Trnava č.k. 19C/284/2009-52 zo dňa 22.03.2010, rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k.

11Co/86/2010-114 zo dňa 26.10.2011, a zistil nasledovný skutkový stav:

Z rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 19C/284/2009-52 zo dňa 22.03.2010, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 11Co/86/2010-114 zo dňa 26.1.2011, bolo súdom určené, že
okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce zo dňa 31.05.2009, dané
odporcom navrhovateľovi, je neplatné. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 04.01.2012.

Z mzdového listu navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ odpracoval v mesiaci 1/2009 - 160 hodín s
vyúčtovanou hrubou mzdou 2.573,55 eura, v mesiaci 2/2009 - 160 hodín s vyúčtovanou hrubou mzdou
2.572,53 eura a v mesiaci 3/2009 - 176 hodín s vyúčtovanou hrubou mzdou 2.572,53 eura.

Z pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2004 vyplýva, že týždenný pracovný čas navrhovateľa bol 40 hodín.

Z Oznámenia o trvaní pracovného pomeru zo dňa 27.03.2012 súd zistil, že ním navrhovateľ oznámil

odporcovi, že z rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru vyplýva, že pracovný pomer
navrhovateľa u odporcu stále trvá, preto odporcu opätovne žiada, aby umožnil zamestnancovi
vykonávať práce podľa pracovnej zmluvy.

Z elektronickej lustrácie navrhovateľa v Sociálnej poisťovni vyplýva, že navrhovateľ bol od 12.10.2009
do 10.07.2011 zamestnancom spoločnosti F.S.P. s.r.o..

Navrhovateľ pri výsluchu účastníka uviedol, že po tom, ako bolo rozhodnuté právoplatne, že okamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné, odporcu písomne vyzýval viackrát, aby mu umožnil nastúpiť
do práce, resp. aby mu pridelil nejakú prácu. Zo strany odporcu mu neprišlo žiadne vyjadrenie, a ani
mu nebolo umožnené nastúpiť do práce. Pokiaľ ide o jeho pracovný pomer u odporcu, odpracoval ešte
august, september 2009 a následne mu bolo dané spätné okamžité skončenie pracovného pomeru.

Mzda za august a september mu zo strany odporcu vyplatená nebola. O jej zaplatenie požiadal podanímnávrhu na súd, ktorý sa viedol na tunajšom súde, bolo právoplatne rozhodnuté, mzda mu vyplatená
nebola.

Podľa prechodného ustanovenia účinného od 01.09.2011 - § 252g Zákonníka práce (ďalej len „ZP“),

ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred l. septembrom
2011. Právne úkony urobené pred l. septembrom 2011 a nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa
právnej úpravy účinnej do 31. augusta 2011.

Podľa § 79 ods. 1 veta prvá ZP (v znení platnom a účinnom od 01.09.2007 do 31.08.2011), ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby

ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného

pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 veta prvá ZP (v znení platnom a účinnom od 01.09.2007 do 31.08.2011), ak celkový
čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd
na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane
znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

Podľa § 79 ods. 3 písm. b) ZP (v znení platnom a účinnom od 01.09.2007 do 31.08.2011), ak
zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ
ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný
pomer skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe,
dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 4 ZP (v znení platnom a účinnom od 01.09.2007 do 31.08.2011), v prípadoch
ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného
zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Podľa § 134 ods. 1 ZP (v znení platnom a účinnom od 01.01.2009 do 31.12.20011), priemerný zárobok
na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej

zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v
rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. 2 ZP (v znení platnom a účinnom od 01.01.2009 do 31.12.20011), rozhodujúcim
obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok.
Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po

rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa§134ods.4ZP(vzneníplatnomaúčinnomod01.01.2009do31.12.20011),priemernýzároboksa
zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné
miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa
tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v

roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok
sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

Podľa § 488 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého
veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z
bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

Podľa § 494 OZ, z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo

trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

Podľa § 559 ods. 2 OZ, dlh musí byť splnený riadne a včas.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

Podľa 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/95 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka (platného a účinného v čase vzniku omeškania) výška úrokov z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 563 OZ, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v

rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Z vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že návrh je dôvodný len čiastočne.

Skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 ZP zo dňa 31.05.2009, dané
odporcom navrhovateľovi, je neplatné, vyplýva z právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
19C/284/2009-52 zo dňa 22.03.2010, pričom súd z neho vychádza. Navrhovateľ v konaní požaduje

náhradu mzdy za obdobie 30 mesiacov. Je nepochybné, že návrhom v konaní sp.zn. 19C/284/2009 sa
navrhovateľ domáhal výlučne určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom sa
ním nedomáhal aj nároku na náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru.

Predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom okamžitom skončení
pracovného pomeru je právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru, pričom nároky zamestnanca na náhradu mzdy sú upravené zvlášť pre prípad, že zamestnanec
trvá na ďalšom zamestnávaní u zamestnávateľa (§ 79 ods. 1 ZP) a zvlášť pre prípad, že na ďalšom
zamestnávaní u neho netrvá (§ 79 ods. 4 ZP).

Súd v prejednávanej veci vychádzal zo znenia uvedených ustanovení Zákonníka práce platných a
účinných v období od 01.09.2007 do 31.08.2011, a to z dôvodu úpravy obsiahnutej v prechodnom

ustanovení § 252g ZP, podľa ktorej sa právne úkony (tu okamžité skončenie pracovného pomeru)
urobené pred 0l.09.2011 a nároky, ktoré z nich vznikli (tu nároky z neplatného skončenia pracovného
pomeru), posudzujú podľa právnej úpravy účinnej do 31.08.2011.

Pokiaľ ide o nárok zamestnanca na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP, predpokladom jeho vzniku je
skutočnosť, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. V

tom prípade v zmysle § 79 ods. 1 ZP platí, že pracovný pomer zamestnanca sa nekončí (s výnimkou, ak
tak rozhodne súd z dôvodu, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával) a zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy za obdobie
ododňa,keďzamestnanecoznámilzamestnávateľovi,žetrvánaďalšomzamestnávaní,aždočasu,keď
mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.Súd preto zisťoval, či navrhovateľ ako zamestnanec oznámil odporcovi ako zamestnávateľovi, že trvá
na tom, aby ho naďalej zamestnával, pričom dospel k záveru, že takéto oznámenie v konaní preukázané
nebolo. K návrhu v tomto konaní bolo pripojené Oznámenie o trvaní pracovného pomeru zo dňa

27.03.2012, ktorým navrhovateľ žiada odporcu o umožnenie vykonávať práce podľa pracovnej zmluvy,
toto oznámenie však urobil navrhovateľ až po právoplatnom skončení konania sp.zn. 19C/284/2009.
Zároveň aj pri výsluchu účastníka navrhovateľ uviedol, že odporcu písomne vyzýval viackrát, aby mu
umožnil nastúpiť do práce, a to „po tom, ako bolo právoplatne rozhodnuté, že okamžité skončenie
pracovného pomeru je neplatné“. Ak má však mať oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní

význam z hľadiska ustanovenia § 79 ods. 1 ZP, musí byť urobené najneskôr do rozhodnutia súdu o
žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp.zn.
1Cdo/180/2009 zo dňa 27.10.2009).

Pokiaľ ide o odkaz navrhovateľa na oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 30.10.2009,
skutočnosť doručenia takéhoto oznámenia odporcovi v konaní preukázaná nebola, keď uvedené
oznámenie ani nebolo do spisu doložené, pričom sa nenachádza ani v spise sp.zn. 19C/284/2009, i keď

sa v návrhu z uvedeného konania uvádza medzi dôkazmi. Z návrhu z konania sp.zn. 19C/284/2009,
ani z celého obsahu spisu pritom nevyplýva, že by sa navrhovateľ počas konania o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru vyjadril, že na ďalšom zamestnávaní trvá. Na dôvažok,
navrhovateľ sa od 12.10.2009 zamestnal u iného zamestnávateľa, čo vyplýva z odpovede na
elektronickú lustráciu v Sociálnej poisťovni.

K argumentácii navrhovateľa, že z toho, že odporca dal navrhovateľovi dňa 25.10.2012 výpoveď,
vyplýva, že odporca mal vedomosť o tom, že má navrhovateľovi prideľovať prácu, a preto nedošlo
k dohode o skončení pracovného pomeru zo zákona, súd uvádza, že jej nemožno priznať úspech.
Oznámenie zamestnanca o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, je jednostranný právny úkon,
pričom dôkazné bremeno o jeho vykonaní nesie zamestnanec a nemožno na neho usudzovať zo

správania sa zamestnávateľa, ale zamestnanec musí jeho uskutočnenie preukázať. Za oznámenie
navrhovateľa o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nemožno považovať ani doručenie návrhu o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru odporcovi, nakoľko žaloba o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru (ak jej súčasťou nie je aj žaloba o vyplatenie náhrady mzdy)
neznamená automaticky, že navrhovateľ trvá na ďalšom zamestnávaní. Dôvodom navrhovateľa na

podanie takejto žaloby môže byť aj keď len morálna satisfakcia a záujem zamestnanca nemať vo svojich
záznamoch údaj o okamžitom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Podporne súd
poukazuje na rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/81/2010 zo dňa 31.01.2012, podľa ktorého oznámenie
zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (po neplatnom skončení pracovného pomeru)
ďalej zamestnával môže nahradiť len taká žaloba, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia

neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale tiež náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce.
Ak totiž neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a žalobou na súde sa
domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez náhrady
mzdy titulom neplatného skončenia pracovného, netrvá na ďalšom zamestnávaní.“

Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ ako zamestnanec do skončenia dokazovania nepreukázal, že

do právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
kvalifikovane oznámil odporcovi ako zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, preto
neplatí fikcia o neskončení pracovného pomeru a nie je možné navrhovateľovi priznať náhradu mzdy
v zmysle § 79 ods. 1 ZP. V prejednávanom prípade preto platí, že pracovný pomer skončil neplatne a
zároveň zamestnanec netrval na ďalšom zamestnávaní, čím nastúpila fikcia v zmysle § 79 ods. 3 písm.

b) ZP, a síce že sa pracovný pomer skončil dohodou.

Vzhľadom k vyššie uvedenému, navrhovateľ nemá nárok na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 ZP,
ale v zmysle § 79 ods. 4 ZP, a to v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 ZP za výpovednú
dobu dvoch mesiacov.Pri výpočte náhrady mzdy súd určil rozhodujúce obdobie na mesiace január až marec 2009, pričom
vychádzal z hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu zamestnancovi v rozhodujúcom období (v mesiaci január
2009 vo výške 2.573,55 eura, v mesiaci február 2009 vo výške 2.572,53 eura a v mesiaci marec 2009 vo

výške 2.572,53 eura; spolu 7.718,61 eura) a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom
období (v januári 2009 - 160 hodín, vo februári 2009 - 160 hodín, v marci 2009 - 176 hodín; spolu
496 hodín). V danom prípade mal navrhovateľ v pracovnej zmluve dohodnutý 40 hodinový týždenný
pracovný čas. Priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac sa zisťuje
z priemerného počtu dní v roku - 365,25 dňa, z priemerného počtu týždňov v roku (365,25 dňa : 7

dní) - 52,179 týždňa, z priemerného počtu týždňov pripadajúcich v roku na jeden mesiac (52,179 :
12) - 4,348 týždňa v mesiaci a z týždenného pracovného času zamestnanca, čo je v danom prípade
40 hodín. Priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac sa vypočíta ako
súčin priemerného počtu týždňov pripadajúcich v roku na jeden mesiac (4,348 hod.) a týždenného
fondu pracovného času zamestnanca (40 hodín) - 4,348 x 40 hod. = 173,92 hod., čo znamená, že
pri 40 hodinovom týždennom pracovnom čase je priemerný počet odpracovaných hodín, ktorý pripadá

v roku na jeden mesiac, 173,92 hodiny. Priemerný hodinový zárobok navrhovateľa v rozhodujúcom
obdobípredstavuje15,56eura.Vynásobenímpriemernéhohodinovéhozárobku15,56eura,priemerným
počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden kalendárny mesiac 173,92 hodiny, vychádza
priemerný hrubý mesačný zárobok navrhovateľa 2.706,19 eura. Náhrada mzdy za výpovednú dobu
dvoch mesiacov teda predstavuje sumu 5.412,38 eura brutto.

Súd priznal navrhovateľovi od odporcu právo na vyplatenie uvedenej náhrady mzdy brutto, pričom po
právoplatnosti rozsudku bude povinnosťou odporcu, aby navrhovateľovi vyplatil náhradu mzdy netto,
tedapozrážkedanezomzdyapríslušnýchodvodov.Priznanienáhradymzdyvyčíslenejvhrubompritom
vyplýva zo skutočnosti, že priemerný zárobok sa v zmysle § 134 ods. 1 ZP zisťuje zo zúčtovanej mzdy,
ktorou je mzda pred zrazením preddavku na daň a povinných odvodov, t.j. hrubá mzda zamestnanca

(por. napr. rozsudok KS v Trnave č.k. 9Co/420/2012 zo dňa 19.03.2013). Mzda je zúčtovaná v okamihu,
keď prejde účtovníctvom zamestnávateľa, teda v okamihu, keď bol zamestnancovi pripísaný k dobru
nárok mzdu obdržať. Tým, že súd vo výroku uvádza, že ide o povinnosť odporcu zaplatiť navrhovateľovi
nie „sumu“, ale „náhradu mzdy“, je s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 4 ZP v spojení s § 134 ods.
1 ZP jednoznačné, že ide o náhradu mzdy vyčíslenú v hrubom, ktorú odporca vyplatí navrhovateľovi po

tom, čo vykoná potrebné zrážky preddavku na daň a odvodov.

Nakoľko z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľ má nárok na náhradu mzdy v sume svojho
priemerného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, súd návrhu v časti zaplatenia sumy 5.412,38
eura ako náhrady mzdy vyhovel považujúc ho v tejto časti za dôvodný a navrhovateľovi vo výroku I.
náhradu mzdy v sume 5.412,38 eura priznal a vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Z obsahu spisu má súd za to, že odporca bol navrhovateľom na plnenie preukázateľne vyzvaný až
doručením návrhu na vyjadrenie prostredníctvom súdu dňa 20.06.2012, preto bol odporca v zmysle §
563 OZ povinný plniť nasledujúci deň po doručení návrhu, t.j. dňa 21.06.2012, pričom do omeškania sa
dostal nasledujúci deň po tom, čo mal plniť, t.j. dňa 22.06.2012, od ktorého súd priznal navrhovateľovi
úrok z omeškania a vo zvyšnej časti návrh voči odporcovi zamietol. Uvedené podporuje aj judikatúra

(porovnaj R 27/1977: „Úroky z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho času, keď sa dlžník
dostal do omeškania. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na náhradu škody nie je ustanovený
čas splnenia, podľa ustanovenia § 78 (pozn. teraz § 563) treba vychádzať z toho, že škodca je povinný
nahradiť škodu prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi
už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu; dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej

v žalobe však nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení tejto žaloby
žalovanému.“

Keďže odporca záväzok včas a riadne neuhradil, vznikol navrhovateľovi nárok požadovať od odporcu
popriplneníistinyiúrokzomeškania,nakoľkoideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu.Včasevzniku
omeškania odporcu bola základná úroková sadzba určená ECB 1%, súd preto priznal navrhovateľovi

úrok z omeškania vo výške 9% ročne a v prevyšujúcej časti návrh zamietol.Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ak mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, sú náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu
trov právo.

Podľa § 151 ods. 1 OSP, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 OSP, ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov
konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak
takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov

konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania
tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Navrhovateľovi bola zo sumy 81.185,70 eura s príslušenstvom priznaná suma 5.412,38 eura s
príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech navrhovateľa 7% a hrubý úspech odporcu 93%, a teda
konečný čistý úspech odporcu je 86% (93-7).

O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 2 OSP v spojení s § 151 ods. 1 a 2 OSP
súd tak, že v konaní úspešnejšiemu odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si toto
právo v konaní síce uplatnil, avšak v lehote troch pracovných dní odo dňa vyhlásenia rozsudku nevyčíslil,
pričom zo spisu mu žiadne iné trovy nevyplývajú. Rozsudok bol pritom vyhlásený na pojednávaní dňa
04.11.2014, tri pracovné dni na vyčíslenie trov právneho zastúpenia uplynuli dňa 07. 11.2014, vyčíslenie

trov právneho zastúpenia podal právny zástupca odporcu na poštovú prepravu dňa 20.11.2014. Súd
v zmysle § 151 ods. 2 OSP nie je v tomto prípade viazaný výrokom o náhrade trov konania, tak ako
ho vyhlásil na pojednávaní dňa 04.11.2014. Podporne súd poukazuje na uznesenie NS SR sp.zn. 5
Cdo 39/2010 zo dňa 12.10.2010, v zmysle ktorého „Vyčíslenie trov konania je predpokladom na to, aby
boli účastníkovi priznané všetky trovy (§ 137 O.s.p.), ktoré v konaní účelne vynaložil. Občiansky súdny

poriadok presne stanovuje lehotu, v ktorej je účastník povinný trovy konania vyčísliť. Vždy sa viaže na
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa rozhodnutie vyhlasuje, je účastník povinný vyčísliť trovy
konania do troch pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia. Vyčíslenie trov musí urobiť účastník bez toho,
aby ho súd musel vyzvať na splnenie tejto povinnosti. Súd je povinný vyzvať účastníka, aby vyčíslil trovy
konania v zákonnom stanovenej lehote troch pracovných dní od doručenia výzvy iba v prípade, že sa

rozhodnutie nevyhlasuje (§ 168 ods. 1 a contrario).“

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníododňadoručeniajehopísomnéhovyhotovenia
cestou tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Trnave.

Odvolanie musí obsahovať nasledovné náležitosti :

Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak,
aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ďalej musí byť v odvolaní
uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.), ak ide o rozhodnutie o výchove
maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.