Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/383/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217473
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217473.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Renáty

Pátrovičovej a JUDr. Vladimíra Pribulu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 5. augusta 2013, č. k. 10C/94/2013-47,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 05. 08. 2013, č. k. 10C/94/2013-47 zamietol návrh (správne žalobu, keďže sa
týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi (správne žalovanému)
nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa písomne podanou
žalobou doručenou dňa 28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody v sume
125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 438,75 eura, dôvodiac tým, že mu Okresný súd Levice

svojím nesprávnym postupom spôsobil vznik škody. Exekúciu žalobca navrhol vykonať na vymoženie
svojej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 4371558
dlžníkom N. I., nar. XX. XX. XXXX. Súdny exekútor predložil návrh žalobcu - oprávneného na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Levice a požiadal ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
dňa 31. 01. 2011, pričom konanie začalo 07. 06. 2010, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelení
poverenia, t. j. s omeškaním viac ako 238 dní. Nesprávny úradný postup charakterizoval nevydaním

rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Uviedol, že exekučný súd tým, že
svojímnelegálnympostupomvykonalopätovnéposúdenieprávažalobcunazaplateniedlhuvčastiistiny
bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci
rozhodnutie v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho
svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Mal za preukázané, že takéto rozhodnutie a postup
súdu zakladá vo veci prekážku právoplatne rozhodnej veci, ktorá je neodstrániteľnou vadou konania,

na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského
súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom
súdnom konaní. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní žalobcu,
že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďakaskorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky
a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V žalobe

vyčíslil majetkovú škodu v sume 125 eur predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac
nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu a nemôže preto tiež nastať
akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a prísl. zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatnil
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu

spôsobenú neprávnym úradným postupom. Potreba nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase
stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci vo výške 438,75

eura, čo predstavuje 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Žalobca dodal, že podal žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku žalovanému dňa 25. 09. 2012, pričom k uspokojeniu predmetného
nároku nedošlo. Poukázal na to, že dal vypracovať znalecký posudok znalcovi na právne vzťahy
v cudzine, konkrétne Európske právo, v ktorom by sa mal vyjadriť k správnosti výkladu smernice
93/13/EHS a navrhol súdu doplniť dokazovanie týmto znaleckým posudkom. Žalovaný v písomnom

vyjadrení k podanej žalobe dňa 19. 06. 2013 uviedol, že žaloba je podaná predčasne, keď neuplynula
6 mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku, v rámci ktorej žalobca neposkytol žiadnu
súčinnosť, na základe čoho žalovaný nepovažoval nárok za predbežne prerokovaný. Žalobca podal
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 23. 04. 2012, pričom už 28. 09.
2012 bola súdu doručená žaloba vo veci a je teda zrejmé, že ju žalobca nepodal po uplynutí 6

mesačnej lehoty, ale skôr. Konštatoval, že 15-dňová lehota uvedená v § 44 ods. 2 sa nevzťahuje
na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia, ale týka sa len prípadu,
keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako základ
preukázania uplatňovaného nároku, nepreukázal ani právoplatné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia a ani vymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom.
Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na
súde. Žalobca nepreukázal vznik škody ani jej výšku. V súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou
poznamenal, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu prípadu zo strany súdu, preto považoval za nesprávnu úvahu žalobcu vychádzať z 20

% z istiny a príslušenstva, lebo nie je podložená žiadnymi reálnymi skutočnosťami či rozumnou
úvahou. Žalovaný namietal premlčanie nároku, dôvodiac tým, že ak k nesprávnemu úradnému postupu
okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009, potom 15 dňová lehota na vydanie poverenia
uplynula pred dňom 23. 04. 2009, teda tri roky pred uplatnením si nároku v rámci predbežného
prerokovania veci. Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/515/2010 súd zistil, že žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd 05. 08. 2010, k čomu pripojil
návrh na vykonanie exekúcie spísaný 07. 06. 2010. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora uznesením 9Er/515/2010-13 dňa 14. 10. 2010 tak, že žiadosť zamietol. Voči rozhodnutiu
podal oprávnený odvolanie 15. 11. 2010, ktoré vzal podaním z 19. 01. 2011 späť a Krajský súd v Nitre
uznesením č. k. 8CoE/43/2012-40 dňa 30. 04. 2012 odvolacie konanie zastavil. Žalobca sa obrátil na

žalovaného so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom bolo zrejmé, že
ku dňu rozhodovania súdu o žalobe žalobcu žalovaný neuznal predmetný nárok a v rámci predbežného
prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia žalovaného, a preto mal za to, že v čase svojho
rozhodnutia 6 mesačná lehota uplynula a žalovaný nárok žalobcu neuspokojil. Žalobca sa domáhal
náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15

dňovej lehote, resp. primeranej lehote ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne právo žalobcu
na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal
stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a
dlžníkom ako povinným. Zistil, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 70 dní
(žiadosť o udelenie poverenia bola doručená súdu 05. 08. 2010 a súd o nej rozhodol 14. 10. 2010). Súd

teda rozhodol v primeranej lehote. Súd rozhodoval za účinnosti Exekučného poriadku, podľa ktorého sa
15dňoválehotanevzťahovalanarozhodnutiesúdu,akideoexekučnýtitulpodľa§41ods.2písm.c/ad/.
Exekučným titulom v tomto prípade bol vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, preto sa uvedená
lehota na vydanie rozhodnutia nevzťahovala. Súd má za to, že nedošlo k nesprávnemu úradnémupostupu žalovaného. Žalobca nesprávne tvrdil, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelení
poverenia s omeškaním viac ako 238 dní. V súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní súd uviedol,
že porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmať ústavný súd. Pokiaľ ide o vytýkaný

nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny, súd poukázal
na ust. § 44 ods. 2 EP, podľa ktorého je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie
je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či
exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Dodal, že rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie
je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Okrem iného súd podotkol, že vytýkaný postup súdu v
tom, že nebol oprávnený preskúmavať vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, teda že vykonal
úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, by súd nemohol posudzovať ako nesprávny úradný
postup, ale išlo by o zodpovednosť odporcu pre nezákonné rozhodnutia, pričom základom vzniku takejto
zodpovednosti je zrušenie nezákonného rozhodnutia. V tomto prípade oprávnený v exekučnom konaní

(žalobca v tomto konaní), podal odvolanie, ktoré vzal späť. Pre prípadnú zodpovednosť žalovaného za
nezákonnérozhodnutievšakžalobcanedodržalpostup,ktorýbysitakátozodpovednosťvyžadovala,ato
v konečnom dôsledku, po využití všetkých riadnych opravných prostriedkov. Súd dospel k tomu záveru,
že na strane žalovaného konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, preto sa nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený

právny základ, a to zodpovednosť odporcu za škodu. V súvislosti s námietkou premlčania súd uviedol,
že podaný návrh nepovažuje za premlčaný, pretože bol na súde prvého stupňa podaný dňa 28. 09.
2012, pričom trojročná premlčacia lehota v danom prípade skončila dňom 22. 10. 2013. Súd prvého
stupňa taktiež zamietol návrh žalobcu na znalecké dokazovanie znaleckým ústavom, pretože mal za to,
že znalecký posudok by riešil právnu otázku, ktorú si musí vyriešiť súd sám.

Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1 (v znení účinnom do 31. 12. 2012 aj od 01. 01. 2013), ods. 2 (v znení
účinnom do 31. 12. 2012) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3
zákona č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) (v znení účinnom od 01. 06. 2011, § 44 ods. 1 a 2
(v znení od 01. 06. 2011 do 17. 01. 2013) Exekučného poriadku.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a ani mu žiadne nevznikli. Žalovaný si
uplatnil písomným vyjadrením náhradu trov konania, ktoré mu súd priznal s poukazom na § 151 ods.

2 OSP.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,

potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú
právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho vzťahu.
Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to, že
súd mu svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh žalobcu na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na to, že súd

nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté
listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany

štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote. Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru aposunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd s poukazom len na

skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol
znalecké dokazovanie, tým mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a
mechanizmus jej vzniku a na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody.
Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného
súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Ďalej

dôvodil tým, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami
a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru
Európskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahyvkonanívznikáajvtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné
štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý

zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne
opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za
prejavnesústredenejčinnostisúduprvéhostupňaoznačiljehopresvedčenieorozporeexekučnéhotitulu
so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 125
eur predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového
vzťahu založeného Zmluvou o úvere, a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené

vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v sume 438,75 eura, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva v tom, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to zamietnutím žiadosti až dňa 31. 01. 2011, teda po
238 dňoch od doručenia návrhu, čo je podľa názoru žalobcu dôsledkom jeho nesústredenej činnosti
takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu.
K nesprávnemu úradnému postupu došlo v dôsledku nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej

lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej veci sp. zn.
9Er/515/2010. Sumu 438,75 eura vyčíslil ako 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty
majetkového práva postihnutého deformáciou), ktorú si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,

porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom stanovenom čase stav
predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu
pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu).Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 22073/09 zo dňa 11. 01. 2010. Exekučné
konanie bolo vedené pod sp. zn. 9Er/515/2010, začalo spísaním návrhu u súdneho exekútora dňa 07.

06. 2010. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v predmetnej veci dňa 05. 08. 2010. Súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením č. k. 9Er/515/2010-12 zo dňa 14. 10. 2010,
právoplatným dňa 05. 11. 2010, proti ktorému podal odvolanie navrhovateľ a dňa 19. 01. 2011 ho vzal
späť, v dôsledku čoho odvolací súd uznesením č. k. 8CoE/43/2012-40 zo dňa 30. 04. 2012 zastavil

odvolacie konanie.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 243 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 17. 01. 2013, tento zákon sa vzťahuje aj
na konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 06. 2011, exekútor, ktorému bol doručený

návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr
do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia

vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,
exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súduprvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212

ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolací súd sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu
uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Nesprávny úradný
postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi

vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca ničím nenapadol podrobné skutkové a právne

závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a
preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.

zn. III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým
na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v súdenej veci nemá právo
na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného
postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.
06. 2010 do 31. 05. 2011, teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.
Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP vyplýva, že 15-dňová lehota od

doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami
zachovávajúcimi autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie
exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťou exekučného súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka

stráca opodstatnenie v prípade, ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor
so zákonom, t. j. ak exekučný titul vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To
však neznamená, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného
súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či užpozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal.
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 05. 08. 2010 (v tejto súvislosti odvolací
súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,
kedy začalo samotné exekučné konanie, lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti
o vydanie poverenia). Žalobca namietal, že exekučný súd neoprávnene preskúmaval exekučný titul,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Uvedený postup a obdobie, ktoré uplynulo od doručenia žiadosti

súdneho exekútora exekučnému súdu až do vydania zamietajúceho rozhodnutia o podanej žiadosti,
nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože preskúmanie exekučného titulu je plne
odôvodnené potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, lehota 15 dní je len procesná a platí len v pozitívnom zmysle,
teda vtedy, ak súd vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie v prípade, ak
vydáva iné rozhodnutie. Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje, je však

ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie preskúmavacej činnosti
(pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12.
2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä
vprípadoch,keďtitulomprevykonanieexekúciesúrozhodcovskérozhodnutia(rozhodcovskérozsudky).
Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný

skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým
povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu

bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého oprávnenému nevzniká voči
povinnému nárok, vymoženia ktorého sa v konaní domáha, a teda exekučný titul je materiálne
nevykonateľný.
Odvolací súd uvádza, že na vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup musia byť totiž

splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie
ktorýchpredpokladovzaťažujedôkaznébremenoprávenavrhovateľa.Vdanomprípadesižalobcasvoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Preto absentuje
príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež

nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že v zmysle § 35 zák. č.
244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanídoručenýrozhodcovskýrozsudok,ktorýužnemožnopreskúmať
podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok
súdu. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako

rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje popri vykonateľných rozhodnutiach
súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie neobsahovalo výslovne uvedenie
rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených. Až novelou EP zákonom č. 102/2011 Z. z. účinnou od 01. 06. 2011
boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu

rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako exekučné tituly do 31. 05. 2011 v zmysle § 41 ods.
2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o
vydanie poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01. 06. 2010,

bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota.
Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06. 2011, lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31. 05. 2011
a od 01. 06. 2011 lehota nie je.

K odvolaciemu argumentu žalobcu o vyvrátení nároku žalobcu konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti
údajov žalobcu, uvedeného v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku
neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, pričom na rozhodnutie mal k dispozícii exekučný spis
Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/653/2010, s obsahom ktorého sa oboznámil a vychádzal z neho.Pokiaľ ide o odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nepostupoval v
merite veci podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým bol
novelizovaný. Súd prvého stupňa síce citoval okrem právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia

exekúcie aj novšiu právnu úpravu, avšak pri rozhodovaní vo veci samej postupoval podľa správnej
právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia exekúcie. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje,
že aj napriek citácii ust. § 9 ods. 2 v neskoršom znení nie je táto skutočnosť rozhodujúca na to, aby
ňou bola založená vada konania, ktorá by odôvodňovala zrušenie rozsudku v zmysle niektorého z
dôvodov uvedeného v ust. § 221 ods. 1 OSP. V súvislosti s ďalším dôvodom odvolania týkajúcim sa tej

skutočnosti, že súd prvého stupňa rozhodol na základe nedôveryhodných údajov, odvolací súd uvádza,
že prvostupňový súd mal k dispozícii exekučný spis Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/653/2010, čo
je zrejmé aj zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom pri preskúmavaní dôvodnosti
nárokužalobcuvychádzalzlistinnýchdôkazovvňomobsiahnutých.Zobsahuspisusúdzistil,žetvrdenia
žalobcu uvedené v žalobe, ktorými odôvodňoval svoj návrh nie sú pravdivé. Na námietku žalobcu
týkajúcu sa stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že stav právnej neistoty trvá až do okamihu,

kedy súd rozhodne vo veci samej. Tým, že súd dňa 14. 10. 2010 vydal uznesenie (právoplatné dňa
05. 11. 2010), ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
bol stav právnej neistoty účastníkov konania odstránený. Stav právnej neistoty pri zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora podľa odvolacieho súdu nezakladá nárok na náhradu škody, pretože v prípade
vydania iného rozhodnutia ako vydania poverenia nie je zákonom ustanovená lehota, ktorej nedodržanie

by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný postup. Odvolací súd má v tomto smere za
preukázané, že súd prvého stupňa nijakým spôsobom v predmetnom konaní nepochybil. Pokiaľ ide o
žalobcom navrhované znalecké dokazovanie, súd tento návrh nepovažoval za dôvodný, pretože bolo
zrejmé, že v konaní neprišlo k nesprávnemu úradnému postupu, v dôsledku ktorého by mohla vzniknúť
škoda, a teda dokazovať znaleckým posudkom jej výšku by bolo absolútne nadbytočné a nehospodárne.

Okrem iného v zmysle § 120 a nasl. OSP rozhodnutie v tom smere, aké dôkazy budú v konaní vykonané
je výlučne na úvahe súdu, pričom rozhodnutie, že sa niektorý dôkaz nevykoná nezakladá nedostatok
konania spočívajúci v odňatí možnosti konať účastníkom konania. V súvislosti námietkou žalobcu, že
súd polemizoval nad dĺžkou zákonných lehôt, odvolací súd uvádza, že súd nielenže nepolemizoval,
ale ani neskúmal, či v konaní došlo k akýmkoľvek prieťahom, pretože všeobecný súd nie je oprávnený

posudzovať prieťahy v konaní. Prvostupňový súd len skúmal, či bola dodržaná zákonná lehota, ktorá
by založila zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi konania, a teda či v skutočnosti došlo k vzniku
škody, ktorej sa žalobca v predmetnom konaní domáha. Odvolací súd má za preukázané, že súd prvého
stupňa na rozhodnutie vo veci samej aplikoval správne právne predpisy vnútroštátneho práva a zároveň
rozhodolajvsúladesplatnoujudikatúrouEurópskehosúdupreľudskápráva,zachovávajúcpritomprávo

účastníkov konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným odvolací
súd poukazuje na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 a 6Cdo 105/2011.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.

757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.