Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 22, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/363/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216817
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216817.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Renáty
Pátrovičovej a JUDr. Vladimíra Pribulu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich.
PhD.,protižalovanému:Slovenskárepublika,vmenektorejkoná:MinisterstvospravodlivostiSlovenskej

republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 2. júla 2013, č. k. 9C/340/2012-53, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“) rozsudkom zo dňa 2. júla 2013, č. k. 9C/340/2012-53 zamietol návrh (správne žalobu,
keďže sa týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi (správne

žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa písomne
podanou žalobou doručenou dňa 28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody
v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 328 eur, z dôvodu nesprávneho úradného
postup spočívajúceho v nedodržaní 15- dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia, pričom súd rozhodol o tejto žiadosti až dňa 20. 02. 2009, a to rozhodnutím
o poverení, teda s omeškaním viac ako 6 mesiacov vo veci vedenej exekútorom pod exekučným

číslom EX 9807/2008, pre vymoženie pohľadávky proti povinnej E. A.. Žalobca požiadal
Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave o vypracovanie znaleckého posudku na vyčíslenie
škody. Tento posudok ešte nebol ku dňu podania žaloby vypracovaný. Podaná žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku u žalovaného bola podaná dňa 23. 04. 2012. Žalobca si žalobou uplatnil právo na
úhradu majetkovej škody a právo na úhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca sa domáhal majetkovej škody
spočívajúcej v náhrade účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky, v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti

o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. O škode sa dozvedel vtedy, keď
nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť
výšku škody v peniazoch. Žalobca sa o nemajetkovej ujme v spočívajúcej práva na rozhodnutie o
podanom návrhu v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavou SR a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali byť porušované. O vzniku škody sa dozvedel,
vtedy keď mu bolo doručené poverenie, pričom týmto momentom došlo k ukončeniu nesprávneho
úradného postupu. Dozvedel sa o tom od exekútora v deň, keď bolo exekútorovi doručené poverenie.Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/1030/2008 súd zistil, že návrh na vykonanie exekúcie bol
spísaný u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého dňa 27. 10. 2008, exekučným titulom bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 04. 08. 2008, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

bola na súd doručená dňa 14. 11. 2008. Okresný súd Levice vydal poverenie na vykonanie exekúcie
zo dňa 20. 02. 2009, ktoré bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa 09. 03. 2009. Žalobca špecifikoval
majetkovú škodu ako náklady, ktoré mu vznikli v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia
a rozhodnutím o nej, pričom malo ísť o pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného systému
v sume 70 eur, náklady na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur a administratívne

náklady v sume 15 eur. Zároveň sa domáhal nemajetkovej ujmy, keď márnym uplynutím času boli
reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa na vymoženie pohľadávky, keď mohlo dôjsť k
zániku povinného, k strate kontaktu s povinným, k insolventnosti povinného. Nemajetková ujma má
predstavovať satisfakciu za konkrétne porušenie zákona. Pri výške nemajetkovej ujmy vychádzal z toho,
že Ústavný súd SR za prieťahy v konaní priznáva priemerne 660 eur ročne a žalobca sa domáhal
sumy 55 eur za každý mesiac, pričom upozornil na to, že exekučný súd bol v danej veci nečinný

viac ako 178 dní. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhoval návrh zamietnuť, žalobu považoval za
zmätočnú a dodal, že nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody. Konštatoval, že vychádzajúc
zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a
následku nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Mal za to, že žalobca
nepreukázal, že by v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla

nemajetková ujma, či majetková škoda. Žalobca uviedol, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný
posun v exekučnom konaní a primäl súd k vydaniu rozhodnutia podaniami zo dňa 18. 02. 2009, 20.
05. 2009, 23. 09. 2010, 27. 09. 2010. Mal za to, že súd musí v 15-dňovej lehote preskúmať
súlad vykonania exekúcie so zákonom. Samotné prekročenie lehoty predstavuje bez ďalšieho zbytočný
prieťah. Namietal, že príslušný súd nesplnil zákonnú lehotu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu.
Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku.
Dodal, že nečinnosť súdu spôsobila zmenu v jeho pracovných aktivitách, a to v smere zvýšenia
objemu prác a postupov. Žiadal zdokladovať vzniknutú majetkovú ujmu znaleckým posudkom, resp.
žiadal postup podľa § 136 OSP. Súd konštatoval, že žaloba žalobcu s poukazom na ust. § 43 ods.

1 OSP spĺňala zákonné náležitosti. Vzhľadom na to, exekučné konanie bolo začaté v roku 2008 a
žalobca sa predbežného prerokovania domáhal v roku 2012, predmetný nárok na náhradu škody
nie je premlčaný, nakoľko 3- ročná premlčacia lehota je subjektívnou lehotou a žalobca sa o škode
nedozvedel ihneď po vydaní poverenia, pričom objektívna premlčacia lehota je 10-ročná. Súd mal
k dispozícii ako dôkaz exekučný spis. Do podania návrhu šesťmesačná lehota neuplynula, avšak

súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti žalovaným, žalobu tak
už nemohol súd považovať za predčasnú. Žalobca sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný
postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. Súd v tomto prípade
neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého
dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods.

2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať
poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu je rozhodcovský rozsudok exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol

uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku novelou účinnou od 01. 06. 2011. Novelizácia
predmetného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i/. Skutočnosť,
že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d/ svedčí aj komentár k
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01. 06. 2010 o zániku 15
dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby

preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie. Zák. č. 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval
exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona. K vydávaniu
poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa §
41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Súd konštatoval, že v čase podania žiadostí na vydanie
poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu

neexistovala. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003
Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní.
Ohľadom prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahyv konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Žalobca
tvrdil, že poverenie bolo vydané po 6 mesiacoch, ktorá skutočnosť nie je pravdivá, pretože súd vydal
poverenie zo dňa 20. 02. 2009. Žalobca v písomnom stanovisku uvádzal niekoľko urgencií vo veci

vydania poverenia, ktoré sa v exekučných spisoch nenachádzajú a nekorešpondujú ani s časom
omeškania s vydaním poverenia, navyše sú z obdobia, keď ani nebolo začaté exekučné konanie,
preto sú jeho údaje nesprávne, zavádzajúce a sú dôkazom toho, že žalobca ako oprávnený nemal o
veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode či dôvodoch pre
nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. V predmetnej veci, z ktorej sa žalobca domáhal náhrady

škody bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Účastníkom exekučného konania rozhodnutím
v uvedených lehotách nevznikol stav právnej neistoty. Majetková škoda nebola v konaní preukázaná,
jej vyčíslenie paušalizáciou reálnych vecných nákladov, spočívajúcich v administratívnych výdajoch,
funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, je podľa
súdunepreukázané,nezdôvodnenéažalobcaneprodukovalžiadnedôkazypreukazujúcenímuvádzanú
škodu. Žalobca uviedol, že vo veci preukázanie škody požiadal o vypracovanie znaleckého posudku,

prípadne navrhol znalecké dokazovanie, pričom súd poznamenáva, že ak mu vznikla škoda, mal by mať
dôkazy, ktorými by ju preukázal a za daného stavu nie je zrejmé ako mohol žalobca dospieť k výške
ním tvrdenej škody. Znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov
konania. Z tohto dôvodu súd návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne
zamietol, i s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. Súd sa nestotožňuje ani s názorom, že

možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia
a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd však nevidel dôvod, aby sa
nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. V danom
prípade síce bolo vydané poverenie po niekoľkých mesiacoch, pričom táto skutočnosť automaticky
neznamená, že žalobcovi musela v dôsledku uvedeného postupu vzniknúť škoda. V konaní neboli

konštatované zbytočné prieťahy či nečinnosť súdu. Predmetný návrh súd považoval súd za účelový, a
to aj s poukazom na hromadne podané totožné žaloby, v ktorých sa taktiež neuvádzajú správne údaje
o počte dní omeškania a pod. V konaní nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom tvrdenej škody.
Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4

ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom od 01. 01. 2013),
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2 písm. a/ - j/
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“ (v
znení účinnom do 31. 05. 2010, § 44 ods. 1 a 2 (v znení do 31. 05. 2010 aj od 01. 06. 2010 do 31. 05.

2011) Exekučného poriadku.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a ani mu žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože súd prvého stupňa odňal

účastníkovikonaniamožnosťkonaťpredsúdom,vecnesprávneprávneposúdiltým,ženepoužilsprávne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval
novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou

právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho
vzťahu. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to,
že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Uviedol, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je žaloba na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy anulovaná značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemôže založiť odôvodnenie o zániku
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V
tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na tom, že zo strany

štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty aj napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanieprávnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd s poukazom na skutočnosť, že on

sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie,
tým mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku a na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok
znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej,
súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Súdu taktiež neprislúcha

polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať
platné právo a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na

rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na
riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku -ďalej len „OSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom konania včas (§ 201 a § 204 OSP)
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli
súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej
podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako bol vyvesený na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.
543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa je vo výroku vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.
Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije

a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného
majetkovejškodyvsume125euraznáhradynemajetkovejujmyvsume328eur,ktorámumalavzniknúť
nesprávnym úradným postupom súdu, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde

Levice v exekučnej veci sp. zn. 16Er/1030/2008. Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave. Odvolací súd
vychádzal z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, pričom zistil, že poverený súdny exekútor
doručil na Okresný súd Levice návrh na začatie konania a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dňa 14. 11. 2008 a exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním predmetnej exekúcie

dňa 20. 02. 2009.
Pretože odvolací súd sa v zmysle § 213 ods. 1 OSP cítil byť viazaný skutkovým stavom
zisteným súdom prvého stupňa, keďže nezistil, že by malo ísť o výnimky v zmysle odsekov 2 až 7
tohto ustanovenia, v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo

i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov. Odvolací súd
sa v prevažnej miere stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu vo veci, avšak nestotožňuje
sa so záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenie neexistovala lehota 15 dní na vydanie poverenia.

V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu.
Podľa § 44 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov.
Týmto osobitným predpisom je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov a v ňom uvedený § 41 ods. 2.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2009, exekučným

titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje
majetok.
Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujúprávny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,
predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d)
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o

dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f)
vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov,
ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo
veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia, i) iných

vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (§ 41 ods. 2).
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2011, exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, b)
rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a

čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení
o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f)
vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako

aj zmierov schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach
sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach
verejného zdravotného poistenia, i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých
výkon pripúšťa zákon, j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte
Európskej únie, ak ide o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu (§ 41 ods. 2).

Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako
rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje popri
vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie
neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Na základe toho ustanovenia sú pod

písm. i/ za exekučné tituly považované aj iné rozhodnutia a zmiery za podmienky, že ich súdnu exekúciu
pripúšťajú osobitné právne predpisy.
Až novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 102/2011 Z. z. účinnou od 01. 06. 2011
boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu
rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako exekučné tituly do 31. 05. 2011 v zmysle § 41 ods.

2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15 dňovú lehotu na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia. Novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od
01. 06. 2010, bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je
žiadna lehota. Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06.
2011, z tohto vyplýva, že aj pre rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul do 31. 05. 2011 existovala
15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku
a od 01. 06. 2011 už preň táto lehota nie je. Rozhodcovské rozsudky, ktoré boli vydané pred 31. 05.

2011 boli do 31. 05. 2011 exekučnými titulmi podľa ust. § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako
iné vykonateľné rozhodnutia, ktorých výkon pripúšťa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a
od 01. 06. 2011 už ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, z čoho vyplýva,
že od 01. 06. 2011 je za exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku považovaný
aj rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom pred 01. 06. 2011.

Vychádzajúc z uvedenej právnej argumentácie odvolací súd zastáva právny názor, že podľa právnej
úpravy účinnej v čase začatia exekúcie bol rozhodcovský rozsudok exekučným titulom podľa § 41 ods.
2 písm. i/ Exekučného poriadku. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že 15-dňová lehota na vydanie
poverenia sa vzťahovala na predmetnú exekučnú vec a exekučný súd mal postupovať tak, aby zákonnú
lehotu dodržal. Vzhľadom k tomu, že súdny exekútor doručil Okresnému súdu Levice návrh na začatie

exekúcie spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 14. 11. 2008 a exekučný
súd poverenie vydal dňa 20. 02. 2009, je zrejmé, že exekučný súd lehotu nedodržal. Tvrdenia žalobcu
v tom smere, že sa súd dostal do omeškania s rozhodovaním o tejto žiadosti sú správne, správne však
nie sú pokiaľ ide o tvrdenie, že omeškanie bolo viac ako 6 mesiacov. Exekučný súd o udelení povereniapre súdneho exekútora rozhodol o 98 dní neskôr, avšak je potrebné zdôrazniť, že za túto dobu nemohla
žalobcovi vzniknúť majetková škoda, ktorú si vyčíslil, ale nepreukázal a taktiež ani nemajetková ujma,
ktorej sa v konaní domáha.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Jednou zo základných podmienok zodpovednosti štátu je, aby bola škoda spôsobená pri výkone

verejnej moci orgánom, ktorý verejnú moc vykonáva niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným.
Druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi
konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie,
štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu,

akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny
úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa

dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je

závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému
výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti
štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak
je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť

vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Vznikškodyvdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupumôžebyťnapríkladprípad,kedyštátzodpovedá
za škodu spôsobenú poškodenému tým, že súd nekonal o žalobe, ktorou u neho poškodený uplatnil
pohľadávku voči svojmu dlžníkovi, len ak poškodený preukáže aj to, že pohľadávku voči dlžníkovi
skutočne mal a že neodôvodnené prieťahy v súdnom konaní boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou

toho, že sa pohľadávka stala nedobytnou alebo ak prišlo k poškodeniu veci pri realizácii výkonu
rozhodnutia vyprataním bytu alebo nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti rozhodnutia, ktoré
doteraz nie je právoplatné.
V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho

činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie, či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným

postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce,
že úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie
vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom
súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, ak
malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané alebo vydané v stanovenej lehote, príp.

iná nečinnosť štátneho orgánu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania. Zodpovednosť za škodu
z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. pri zhromažďovaní
podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie.
Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti

s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní
ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky alebo Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny
prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom,musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú
nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko, rozsudok zo 16. septembra 1996).
Odvolací súd zdôrazňuje, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená

charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov
súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa
zúčastňujú na súdnom konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný
postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa
osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Podľa zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa tohto zákona až v prípade, ak o existencii prieťahov v konaní
bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v rámci disciplinárneho konania, v konaní pred
Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné

prieťahy v konaní, keďže ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v rozpore
s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak bola
zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom nie je absolútne, ale v záujme právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. V súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny
úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu
štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný

výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod slovo „postup“ možno podriadiť ako konanie (činnosť) štátneho
orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, omisívnosť, alebo opomenutie). Nesprávnym úradným
postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla
ide o postup, ktorý nesúvisí s rozhodovacou činnosťou. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o
akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku

dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu alebo k
porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu.
Nesprávnym úradným postupom je aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom určenej lehote. Správnosť úradného postupu je treba posudzovať aj z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Zodpovednosť podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 je
jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie).
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasné (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1./ nesprávny úradný postup, 2./ vznik
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3./ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti by išlo vtedy, ak škoda vznikla
následkom nesprávneho úradného postupu, t. j. vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda by boli
vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, ku škode by nebolo bývalo došlo.
Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky zákonník, skr. „OZ“)

uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Právna teória i prax považujú škodu za ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a
je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom spočívajúcim v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by nebolo došlo k

škodnej udalosti (pozri stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj 87/70).
Spôsob zisťovania ušlého zisku podnikateľa závisí v každom jednotlivom prípade na skutkových
tvrdeniach poškodeného, ktorými je uplatnený nárok na náhradu škody odôvodnený (NS ČR sp. zn. 25
Cdo 1920/99).
Okolnosť, že žalobca v exekučnom súdnom konaní pre nečinnosť súdu nedosiahol v zákonom

stanovenej lehote vydanie požadovaného súdneho rozhodnutia, prípadne poverenia na vykonanie
exekúcie ešte nezaručuje samo osebe dôvodnosť a priznanie nároku na náhradu škody.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemuexekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá
veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).

Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom je daná vtedy, ak je škoda
podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu alebo škodnej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny.
Pre zodpovednosť za škodu nie je nevyhnutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu)
konkrétne predvídateľný, ale je postačujúce, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko

nepravdepodobný (ČR I.ÚS 3438/11).
Právne posúdenie príčinnej súvislosti môže iba spočívať v stanovení toho, medzi akými skutkovými
okolnosťami má byť jej existencia stanovená, prípadne určenie, či a aké okolnosti sú spôsobilé
tento vzťah vylúčiť. Vzťah príčinnej súvislosti musí preukázať poškodený, ktorému je treba poskytnúť
dostatočný dôkazný priestor, t. j. príležitosť preukázať existenciu takých skutkových tvrdení, ktoré sú z
hľadiska potencionálnej príčinnej súvislosti relevantné.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca relevantným spôsobom nenapadol podrobné
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a preto ani nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Žalobca si svoju

dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup exekučného levického súdu, žalované sumy bližšie nešpecifikoval
a ani ich ničím nepreukázal, pričom jeho tvrdenia o vzniku škody predstavujúcej náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky
v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím

exekučného súdu o tejto žiadosti, sa javia ako účelové. Žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou
činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej činnosti musí viesť databázu
vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne
zániku iným spôsobom. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok,
administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému a pod. tak nepredstavujú zmenšenie

majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Preto absentuje príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež nešpecifikoval a ničím
nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nepostupoval v
merite veci podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z,

ktorým bol novelizovaný. Súd prvého stupňa síce citoval novšiu právnu úpravu, avšak pri rozhodovaní
vo veci samej postupoval podľa správnej právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia exekúcie.
Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že aj napriek citácii ust. § 9 ods. 2 v neskoršom znení nie
je táto skutočnosť rozhodujúca na to, aby ňou bola založená vada konania, ktorá by odôvodňovala
zrušenie rozsudku v zmysle niektorého z dôvodov uvedeného v ust. § 221 ods. 1 OSP. Konaním súdu

jednoznačne nedošlo k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a
založeniazodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Vsúvislostisďalšímdôvodomodvolaniatýkajúcimsatej
skutočnosti, že súd prvého stupňa rozhodol na základe nedôveryhodných údajov, odvolací súd uvádza,
že prvostupňový súd mal k dispozícii exekučný spis Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/1030/2008, čo
je zrejmé aj zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom pri preskúmavaní dôvodnosti

nároku žalobcu vychádzal z listinných dôkazov v ňom obsiahnutých. Z obsahu spisu súd zistil, že
tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, ktorými odôvodňoval svoj návrh nie sú pravdivé. Exekučný súd síce
nedodržal zákonnú lehotu, ale len o 98 dní, nie o viac ako 6 mesiacov, pričom správne súd prvého
stupňa vyhodnotil, že takéto omeškanie automaticky nezakladá vznik prieťahov v konaní, a teda ani
vznik škody, resp. nárok na nemajetkovú ujmu. Námietka žalobcu je teda aj v tomto smere nedôvodná.

Na námietku žalobcu týkajúcu sa stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že stav právnej neistoty
trvá až do okamihu, kedy súd rozhodne vo veci samej. Tým, že súd dňa 20. 02. 2009 vydal poverenie,
ktorým poveril súdneho exekútora vykonaním predmetnej exekúcie, bol stav právnej neistoty účastníkov
konania odstránený. Stav právnej neistoty pri omeškaní sa s vydaním poverenia súdnemu exekútorovi
ešte nezakladá nárok na náhradu škody, pretože je vždy potrebné skúmať, ako súd v danej veci

postupoval ako aj na samotné okolnosti prípadu, pre ktoré súd nerozhodol, resp. nemohol rozhodnúť
v zákonnej 15-dňovej lehote. Ako bolo uvedené vyššie, odvolací súd konštatoval, že zákonná lehota
nebola dodržaná, avšak omeškanie exekučného súdu nebolo neprimerané (98 dní), z čoho vyplýva,
že žalobcovi za takýto krátky čas nemohla vzniknúť žiadna škoda. Odvolací súd má v tomto smere zapreukázané, že súd prvého stupňa nijakým spôsobom v predmetnom konaní nepochybil. Pokiaľ ide o
žalobcom navrhované znalecké dokazovanie, súd tento návrh nepovažoval za dôvodný, pretože bolo
zrejmé, že v konaní neprišlo k nesprávnemu úradnému postupu, v dôsledku ktorého by mohla vzniknúť

škoda, a teda dokazovať znaleckým posudkom jej výšku by bolo absolútne nadbytočné a nehospodárne.
Okreminéhovzmysle §120anasl.OSProzhodnutievtomsmere,akédôkazybudúvkonanívykonané
je výlučne na úvahe súdu, pričom rozhodnutie, že sa niektorý dôkaz nevykoná nezakladá nedostatok
konania spočívajúci v odňatí možnosti konať účastníkom konania. V súvislosti s námietkou žalobcu,
že súd polemizoval nad dĺžkou zákonných lehôt, odvolací súd uvádza, že súd nielenže nepolemizoval,

ale ani neskúmal, či v konaní došlo k akýmkoľvek prieťahom, pretože všeobecný súd nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní. Prvostupňový súd len skúmal, či bola dodržaná zákonná lehota, ktorá
by založila zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi konania, a teda či v skutočnosti došlo k vzniku
škody, ktorej sa žalobca v predmetnom konaní domáha. Odvolací súd má za preukázané, že súd prvého
stupňa na rozhodnutie vo veci samej aplikoval správne právne predpisy vnútroštátneho práva a zároveň
rozhodolajvsúladesplatnoujudikatúrouEurópskehosúdupreľudskápráva,zachovávajúcpritomprávo

účastníkov konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným odvolací
súd poukazuje na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 a 6Cdo 105/2011.
Odvolací súd poukazuje najmä na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nesúvisia s právnymi
dôvodmi a skutkovými zisteniami uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa. Žalobca
podal množstvo žalôb, v ktorých sa domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (teda s

rovnakým predmetom konania), pričom vo všetkých konaniach podáva paušálne odvolania, ktoré sú
charakteristické totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne prejednávanú vec.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP v celom rozsahu
potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým,

že v tomto konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.