Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Sp/50/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201203
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201203.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou v právnej veci navrhovateľa: X. F.,

nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. Z. XX/X, L., P., C., t.č. Ú. P. K. P. N., V. XX, F., zastúpený: Advokátska
kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru,
Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie
cudzineckej polície PZ Michalovce, ul. Ľ. Štúra 1, 071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia
odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014.

Účastníkom sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014 v zmysle

§ 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „ZoPC“) zaistil navrhovateľa dňom 22.09.2014 o 13:00 hod. v konaní o
administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru
policajného zaistenia pre cudzincov F. (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre
zabezpečenie jeho vycestovania na 180 dní - do 20.03.2015.

Z dôvodov rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ bol vrátený z územia Veľkej Británie podľa
NariadeniaEurópskehoparlamentuaRady/EÚ/č.604/2013Z.z.zodňa26.6.2013,ktorýmsastanovujú

kritériáamechanizmynaurčeniečlenskéhoštátu,zodpovednéhozaposúdeniežiadostiomedzinárodnú
ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov.

Dňa 03.07.2014 bolo navrhovateľovi Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko
vydané rozhodnutie o zaistení pod č. PPZ-HCP-PO9-287-013/2014 a navrhovateľ bol umiestnený v
ÚPZC v F.. Dňa 27.08.2014 bolo vydané rozhodnutie Migračného úradu MV SR v konaní žiadosti
o udelenie azylu navrhovateľa pod číslom ČAS:MU-215-15/PO-Ž-2014, ktorým zamietol žiadosť
navrhovateľa o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Uvedené rozhodnutie bolo navrhovateľovi

vyhlásené a doručené dňa 17.09.2014, pričom podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok
a preto sa považoval ďalší pobyt navrhovateľa za neoprávnený. Dňa 22.09.2014 bol účastník konania
kontrolovaný hliadkou odporcu a následne predvedený. Vo veci bolo začaté konanie o administratívnom
vyhostení navrhovateľa z územia SR.Z výpovede navrhovateľa v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho
poriadku zo dňa 22.09.2014 vyplynulo, že v roku 2006 neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu
členských štátov mimo hraničný priechod, bez cestovného dokladu a jeho snahou bolo dostať sa do

Európy. Navrhovateľ teda neoprávnene prekročil vonkajšie hranice SR bez cestovného dokladu a ako
vízový cudzinec sa zdržiaval na území SR bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt alebo
dočasného povolenia k pobytu, vydaného jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19
ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru.

Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území

SR s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území SR, mať platné
vízum a dostatočné prostriedky na živobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc.

Na základe žiadosti o azyl navrhovateľa Migračný úrad MV SR viedol konanie o udelenie azylu MU-986/
PO-Ž/2006,ktorébolovzmysle§19ods.1písm.f)zákonač.480/2002Z.z.oazyleaozmeneadoplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) zastavené dňa 15.08.2006
potom, čo svojvoľne opustil Pobytový tábor T.. Navrhovateľ vycestoval do Talianska, následne do

Belgicka a Veľkej Británie, odkiaľ letecky pricestoval do Košíc. Dňa 20.9.2010 sa dostavil do Záchytného
tábora v B.. Dňa 20.10.2010 opakovane svojvoľne opustil záchytný tábor. Konanie o udelenie azylu ČAS:
MU-518/PO-Ž-2010 bolo právoplatne ukončené dňa 10.11.2010. V zmysle Dublinského dohovoru bol
navrhovateľ transferovaný späť na územie Slovenskej republiky z územia Veľkej Británie dňa 3.7.2014,
kedy bolo začaté konanie o jeho zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC.

Vstupom navrhovateľa na územie SR sa začalo konanie o udelenie azylu. Z dôvodu existencie
rizika opätovného úteku, bol navrhovateľ zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC. Rozhodnutím
ČAS: MU-215-15/PO-Ž-2014 zo dňa 27.08.2014 bola Migračným úradom MÚ SR zamietnutá žiadosť
o udelenie azylu, ktoré bolo dňa 17.09.2014 vyhlásené navrhovateľovi. Odporca skonštatoval, že
uvedenérozhodnutienenadobudloprávoplatnosťvyhlásením,alerozhodnutiejevykonateľnésamotným

doručením. Z toho dôvodu sa navrhovateľ zdržiaval na území SR neoprávnene, čím sa dopustil
priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) ZoPC.

Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ svojim neoprávneným zdržiavaním sa na území SR porušil
ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z
15.03.2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez

hranice, čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň
týmto svojím konaním naplnil dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC,
policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na
území SR.

Odporca dospel k záveru, že vzhľadom na navrhovateľovu predchádzajúcu minulosť na území SR, kedy

už bol opakovane žiadateľom o azyl a z azylového zariadenia opakovane svojvoľne ušiel, existuje jeho
riziko úteku a z toho dôvodu bol odporca oprávnený zaistiť navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod
1 ZoPC. Totožnosť navrhovateľa nie je dôveryhodne preukázaná, nakoľko nemá cestovný doklad a nie
je možné, aby sám legálnym spôsobom vycestoval z územia SR do krajiny pôvodu.

Dĺžku doby zaistenia odporca odôvodnil v napadnutom rozhodnutí predpokladanými úkonmi nutnými

na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia t.j. potvrdením jeho totožnosti, komunikáciou so
zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečením náhradného cestovného
dokladu a samotnou realizáciou administratívneho vyhostenia. Odporca dodal, že doba zaistenia sa
môžeskrátiť,pričompresnádobasanedákonkrétneurčiťnakoľkozávisíodviacerýchneovplyvniteľných
faktorov. Vzhľadom na absenciu spolupráce navrhovateľa, odmietnutie podpisu zápisnice o podaní

vyjadrenia, dobu vystavenia cestovného dokladu a vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k
reálnemu fyzickému vyhosteniu navrhovateľa do domovskej krajiny považoval odporca dobu zaistenia
za priamo úmernú s uvedenými skutočnosťami.Vo svojom rozhodnutí odporca skúmal možnosť uloženia povinnosti v zmysle § 89 ZoPC a dospel k
záveru, že navrhovateľovi nemohol uložiť povinnosť v zmysle uvedeného ustanovenia, nakoľko tento by
svoju povinnosť uloženú správnym orgánom nevedel reálne splniť, resp. vykonať a osobu navrhovateľa

považoval za nedôveryhodnú.

Odporca na záver uviedol aj vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa č.
PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-007/2014 zo dňa 22.09.2014, vydaného Oddelením cudzineckej polície PZ
Michalovce, ktorým bol navrhovateľovi určený zákaz vstupu na územie SR na dobu piatich rokov.

Navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného advokáta podal v zákonnej lehote opravný prostriedok.
Napadnuté rozhodnutie považoval za nezákonné z dôvodov, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a v
konaní odporcu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

V opravnom prostriedku splnomocnený advokát navrhovateľa uviedol, že rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti navrhovateľa o azyl ako zjavne neopodstatnenej je síce vykonateľné, ale nie je právoplatné,
pretožejemožnéprotinemupodaťopravnýprostriedok.Malzato,žekonanieoudelenieazyluneboloku

dňu vydania napadnutého rozhodnutia právoplatne ukončené a teda navrhovateľ je naďalej účastníkom
konania o udelenie azylu. Uviedol, že konanie o administratívnom vyhostení bolo začaté nezákonne,
nakoľko sa navrhovateľ zdržiaval na území SR oprávnene ako žiadateľ o azyl. Následne citoval článok
5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a poukázal na podmienku
zákonnosti, efektívnosti a účelnosti pozbavenia osobnej slobody.

Splnomocnený advokát navrhovateľa nesúhlasil s použitím ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) ZoPC pre
rozpor so samotným zákonom, nakoľko ten obsahuje § 88a, ktorý je k § 88 ods. 1 písm. a) vo vzťahu
špeciality.

Nazávervopravnomprostriedkusplnomocnenýadvokátnavrhovateľanamietalajcelkovýčaszaistenia.
Navrhovateľ bol zaistený na 180 dní a predchádzajúcim rozhodnutím PPZ-HCP-PO9-287-013/2014

zo dňa 03.07.2014 bol zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC fakticky na 81 dní. Celkový čas
zaistenia môže u navrhovateľa dosiahnuť 261 dní. Preto čas zaistenia v napadnutom rozhodnutí je v
rozpore so zákonom. Dodal, že ak by súd neprijal jeho argumentáciu, čas zaistenia navrhovateľa je aj
tak stanovený v rozpore so zákonom, pretože čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny rovnako
nemôže presiahnuť šesť mesiacov.

Splnomocnený advokát navrhovateľa po záverečnom zhrnutí námietok navrhol napadnuté rozhodnutie
zrušiť, nariadiť bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia a uložiť povinnosť odporcovi zaplatiť
trovy konania.

Odporca v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa zo dňa 06.10.2014 zotrval na
dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia, podrobne sa vyjadril k námietkam navrhovateľa a navrhol

rozhodnutie odporcu zo dňa 22.09.2014 č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-018/2014 potvrdiť.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 15.10.2014, sa zúčastnil zástupca
navrhovateľa a poverený zástupca odporcu.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu
podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní výsluchom zástupcov navrhovateľa a odporcu,

oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu,
dospelkzáveru,žeopravnýprostriedoksplnomocnenéhozástupcunavrhovateľaniejedôvodný.Krajský
súddospelkzáveru,ženapadnutérozhodnutieodporcujepotrebnépotvrdiťakovecnesprávne,náležite
posúdené aj po právnej stránke.Zástupca navrhovateľa uviedol, že rozhodnutie odporcu je nezákonné a súčasne predniesol, že azylové
konanie síce dopadlo negatívne, avšak doposiaľ nie je právoplatné. Odporca nezákonne začal konanie
o administratívnom vyhostení navrhovateľa, nakoľko sa nachádzal na území SR ako žiadateľ o udelenie

azyluoprávnene.Malzato,žečaszaistenia,stanovenýodporcomvnapadnutomrozhodnutíjevrozpore
zo zákonom o pobyte cudzincov.

Zástupca odporcu zotrval na svojom písomnom vyjadrení, ktorý bol doručený súdu a je súčasťou
súdneho spisu.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.).

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 22.09.2014,
ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 ZoPC zaistil navrhovateľa dňom 22.09.2014 o 13:00
hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa §
77 ods. 1 ZoPC a zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do ÚPZC F. na

čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na 180 dní - do 20.03.2015.

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal
odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

Odvolacie námietky navrhovateľa:

1/ oprávnené zdržiavanie sa navrhovateľa na území SR ako žiadateľ o udelenie azylu a z toho

vyplývajúce nezákonné začatie konania o administratívnom vyhostení,

2/zaistenie navrhovateľa podľa nesprávneho zákonného ustanovenia,

3/čas zaistenia je v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom
konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného
zástupcu, nie je dôvodný.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými
okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88
ods. 1 písm. a/ bod 1 ZoPC. Navrhovateľovi v krajine pôvodu - C., nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

V zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny
v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods.
1 ak existuje riziko jeho úteku.

Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo
priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí
uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky (§ 88 ods.2).

V danej veci sa konanie o azyl začalo vstupom navrhovateľa na územie Slovenskej republiky dňa
03.07.2014 (podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle).Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie SR z dôvodu,
že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR, považuje sa za žiadateľa okrem cudzinca, ktorého
žiadosť o udelenie azylu na území SR bola už v minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne

neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl, konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca
na územie SR.

Z obsahu administratívneho spisu (č.l. 32-35) vyplýva, že Ministerstvo vnútra SR - migračný úrad
rozhodnutím ČAS: MU-215-15/PO-Ž-2014 zo dňa 27.08.2014 zamietol žiadosť o udelenie azylu
navrhovateľa ako zjavne neopodstatnenú. Súčasťou administratívneho spisu bolo aj rozhodnutie

o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-007/2014 zo dňa
22.09.2014.

V zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle je žiadateľ do rozhodnutia o žiadosti o udelenie azylu
oprávnený zdržiavať sa na území SR, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Citované
ustanovenie upravuje nevyhnutné právo žiadateľov zostať na území SR dovtedy, kým rozhodujúci
orgán neprijme rozhodnutie v súlade s konaním na prvom stupni. Takto vymedzený rozsah tohto

práva žiadateľov o udelenie azylu vychádza z čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 2005/85/ES o minimálnych
štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca. Vyšší
štandard oprávnenia žiadateľa o udelenie azylu t.j. právo zostať na území SR až do momentu
právoplatného ukončenia konania o udelenie azylu platil až do 01.01.2014 - nadobudnutia platnosti
a účinnosti novely zákona o azyle, zavedenej zákonom č. 495/2013 Z. z. Z uvedeného vyplýva, že

navrhovateľ sa na území SR po doručení vyššie citovaného rozhodnutia Ministerstva vnútra SR -
migračného úradu zdržiaval neoprávnene. Z toho dôvodu odporca aplikoval na danú vec správne
ustanovenie zákona o pobyte cudzincov pre zaistenie navrhovateľa.

Z vyššie uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa pod č. 1/ a 2/ za
opodstatnené.

V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie č. C-534/11 zo dňa
30.5.2013, z ktorého záverov vyplýva, že obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje
ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na
utečencov /žiadateľov o azyl/ nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať /
okrem iného/ právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú /čl. 26, 31 a 32

Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, „Ženevská konvencia“/. Zároveň však súdny
dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený
cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený
zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na území /bod 60 rozsudku v citovanej veci/.

V danom prípade však, navrhovateľ nemá preukázaný skutočný titul na udelenie azylu, migruje po
štátoch Európskej únie, teda riziko jeho úteku bolo v administratívnom spise preukázané.

Okrem vyššie uvedeného, súd poukazuje aj na ustanovenie § 79 ods. 3 ZoPC, v konaní o
administratívnom vyhostení, ktorý jej jediným zákonným ustanovením na to, aby sa cudzinec mohol
prepustiť. Navrhovateľ je vyhostený z územia SR na dobu 5 rokov, teda ani z týchto právnych dôvodov

nie je možné navrhovateľa zo zaistenia prepustiť.

Podľa ustanovenia § 79 ods. 3 ZoPC ak po spísaní zápisnice policajný útvar nebude ďalej konať vo veci
administratívneho vyhostenia, zamietnutia vstupu, zákazu vstupu alebo ak zistí, že nie sú dôvody na
odovzdanie cudzinca orgánom činným v trestnom konaní, inému príslušnému orgánu alebo príslušnému
zariadeniu, cudzinca ihneď prepustí.Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že cudzinec nemohol byť prepustený, keďže policajný útvar
mohol postupovať iba podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a), bod 1. ZoPC.

K námietke právneho zástupcu navrhovateľa týkajúcej sa čl. 5 bod 1. písm. f) Európskeho dohovoru

o ľudských právach súd uvádza, že podľa ustanovenia § 88 ods. 3 ZoPC podanie žiadosti o udelenie
azylu alebo požiadania štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom
na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je
zaistenímštátnehopríslušníkatretejkrajinydotknuté.VtomtosmereajESĽPvosvojejjudikatúreuznáva
za prípustné zaistenie za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia

jeho azylovej žiadosti za obdobie konania o tejto žiadosti, preto ho považuje za obdobie, kedy prebieha
konanie o vyhostení.

K námietke 3/, týkajúcej sa doby zaistenia krajský súd uvádza, že táto dĺžka bola riadne odôvodnená v
súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená
alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC. Odporca stanovil čas, dokedy sa nevyhnutne
musia vykonať všetky opatrenia na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia t.j. potvrdením

jeho totožnosti, komunikáciou so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom,
zabezpečením náhradného cestovného dokladu a samotnou realizáciou administratívneho vyhostenia.
Vychádzal pritom z celkového správania navrhovateľa, ktorý nespolupracoval počas správneho konania,
odmietol podpísať zápisnicu o podaní vyjadrenia a aj z doby vystavenia cestovného dokladu a vybaveniu
všetkých potrebných náležitostí nevyhnutných k reálnemu fyzickému vyhosteniu navrhovateľa do

domovskej krajiny.

Zákonná dikcia tretej vety ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC upravuje oprávnenosť na zaistenie žiadateľa ak
možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia
alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny
príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal

náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane,
o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12
mesiacov.

Z uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa pod bodom 3/ za opodstatnené,
pretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v

súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného
zástupcu za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým
rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a
napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014 v zmysle §

250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V

odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.