Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 9, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/15/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217052
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217052.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu

JUDr. Evy Hritzovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 25C/70/2013-37 zo dňa 05.11.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 25C/70/2013-37 zo dňa 05.11.2013 p
o t v r d z u j e .

Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa písomne podaným
návrhom zo dňa 28.09.2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody v sume 1.316,39
eura a nemajetkovej ujmy v sume 263,28 eura. Žalobca ako oprávnený prostredníctvom súdneho

exekútora podal návrh na Okresný súd Levice na vykonanie exekúcie voči povinnému: F. V.. Príslušný
okresný súd zamietol návrh na vydanie poverenia v lehote viac ako 54 dňoch, keď pre daný prieťah
neexistoval dôvod. Nesprávny úradný postup súdu bol v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov ako aj vykonaním úradného postupu, bez
splnenia zákonných podmienok. Exekučný súd preskúmaval žiadosť o vydanie poverenia spôsobom
odporujúcim zákonom. Všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. Všeobecný súd by

mohol preskúmavať rozhodnutie len v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní. Z hľadiska princípu
právnej istoty nemôže všeobecný súd zamedzovať účinky rozhodcovského rozsudku. Posilňovanie
pozície spotrebiteľa nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníkov konania tak, že ich
vôbec nezabezpečí. Zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu na preskúmanie rozhodcovského
rozsudku. Po jej uplynutí existuje právne relevantný exekučný titul, ktorý nie je možné zrušiť, ktorý
je však z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo
strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie

istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci
právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania,
na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná,
počas uvedeného obdobia nevykonával súd také úkony, ktoré by mali smerovať k odstráneniu neistotyv ktorej sa žalobca nachádzal. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak

neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálne nevymožiteľnosť istiny a jej
príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Z týchto dôvodov si žalobca uplatňoval majetkovú
škodu, pozostávajúcu z istiny s príslušenstvom, ktorú si v exekučnom konaní nemohol uplatniť, a
ktorá mu už nemôže byť priznaná rozhodnutím všeobecného súdu. Zároveň si uplatňoval náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z majetkovej škody z dôvodu, že exekučný súd nerozhodol včas, teda

žalobca nemal možnosť efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
zabezpečeniaavymoženiapohľadávky.Ďalšímidôvodmiprenemajetkovúujmuboloto,žežalobcovipre
nemožnosť vymoženia pohľadávky a jej príslušenstva zanikli ďalšie plánované podnikateľské aktivity,
vznikla mu strata a uvedené skutočnosti vyvolali u žalobcu, resp. členov riadiacich orgánov spoločnosti,
ako aj majiteľov spoločnosti pocity frustrácie, úzkosti a nespavosti. Súdna ochrana žalobcu v exekučnom
konaní nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite, v rozpore s Ústavou SR.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhoval návrh zamietnuť. V prvom rade mal za to, že návrh
je zmätočný, keď žalobca síce podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne dôkazy, žiadne
dôkazy však sám nepredložil. Nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody. Žalobca nepodnikol
žiadne kroky pre odstránenie neželaného stavu v prieťahoch v konaní. Mal za to, že návrh je

podaný predčasne, keď neuplynula 6 mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku, v rámci
ktorej žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť, na základe čoho žalovaný nepovažoval nárok za
predbežne prerokovaný. K samotnému postupu súdu žalovaný uvádzal, že z praktického hľadiska
je lehota na vydanie poverenia výraznou prekážkou, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak je exekučným titulom notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01.06.2011

pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené exekučné tituly neplatí. Žalovaný poukazoval,
že v prípade posudzovania prieťahov v konaní v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je treba
tieto posudzovať aj v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Žalobca vo vzťahu k
predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v zmysle citovaného ustanovenia svoje
tvrdenie nepreukázal. Žalobca namietal, že všeobecný súd prekročil svoju právomoc, čo však nie

je pravdou. Exekučný súd má možnosť zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, keď vnútroštátny
súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskejdoložkyrozhodcovskéhosúdu,preskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazáklade
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Žalobca nijak materiálnu škodu nešpecifikoval a nepreukázal. Nie je
pravdivé tvrdenie, že zamietnutie žiadostí o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky.

Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučným titulom. Žalobca má možnosť získať iný exekučný titul. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, treba
brať do úvahy rozdiel medzi nemajetkovej ujmy u fyzických a právnických osôb. Postoje členov riadiacich
orgánov, či majiteľov sú irelevantné, keďže náhradu škody si uplatňuje právnická osoba. Ďalšie aktivity
žalobca nespresnil. Výška nemajetkovej ujmy nie je nijako podložená. Taktiež nešpecifikoval žalobca,

prečo nie je dostatočné konštatovanie porušenie práva. K nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že
poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu,
keď mal za to, že prieťahy v konaní môže posudzovať len Ústavný súd. Taktiež je potrebné brať do
úvahy, či ide o vznik nemajetkovej ujmy u fyzických, či právnických osôb, keď treba prihliadať aj na
dobré mravy u poškodenej osoby. V tomto prípade žalovaný poukazoval na nie vždy legitímne postupy

žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že išlo o spotrebiteľský vzťah, bolo na mieste
podrobné skúmanie, pri vydávaní poverenia, vzhľadom na zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenie
práva spotrebiteľa. Z tohto pohľadu je návrh žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, keď si požaduje
náhradu škody od štátu, ktorá mala vzniknúť pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite
žalobcu. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného

vzťahu príčiny a následku podľa žalovaného nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom
okresného súdu. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal, že by v namietanom konaní, došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie, pričom zo spisu sp. zn. 2Er/12/2012 Okresného súdu

Levice súd zistil, že návrh na začatie konania o vydanie poverenia bol podaný dňa 20.08.2012. O návrhu
na vydanie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 22.08.2012 tak, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal odvolanie,
Krajský súd v Nitre rozhodnutie potvrdil. Žalobca ako oprávnený nijako neurgoval vydanie poverenia.Súd mal k dispozícii ako dôkaz predmetný exekučný spis. Žalobca sa v podaní zo dňa 25.09.2012
adresovaným priamo žalovanému domáhal uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu
šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty

od prijatia žiadosti žalovaným, žalobu tak už nemohol súd považovať za predčasnú. Žalovaný do
šiestich mesiacov od podania žiadosti neuspokojil nárok žalobcu na náhradu škody. Žiadosti žalobcu
o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody prijal žalovaný osobne. Ohľadne každého
návrhu bola podaná samostatná žiadosť, v ktorej bola špecifikovaná, i keď nedokladovaná výška škody.
Žiadosti boli podané hromadne a žalovaný ich podanie potvrdil opečiatkovaním zoznamu podaných

žiadosti. Tieto zoznamy sú založené na správe OS Nitra pod Spr. 1001/2012. Žalovaný nijako existenciu
žiadostí nespochybňoval, konštatoval, že v každej je uvedená požadovaná suma. Žalobcu vyzýval
na doplnenie žiadosti o ďalšie dokumenty ako napr. príslušný exekučný titul, poverenie na vykonanie
exekúcie, ale aj doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu žalobcu. Existencia žiadosti so
žalovanou sumou nebola medzi účastníkmi v každej jednej veci sporná. Dokazovanie v tomto smere súd
považoval za nehospodárne, vedúce k rovnakému zdôvodneniu rozhodnutia súdu. Žalobca sa domáhal

škody výlučne za nesprávny úradný postup i z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej
15-dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká
škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu
na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľného rozhodnutia rozhodcovského

súdu. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Bola by takáto novela nadbytočná ak by išlo o exekučný
titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa
písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej

od 01.06.2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia, na základe rozhodcovského rozsudku
došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad neprípustnosti exekúcie. Novela č.
144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44
Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku
dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z

rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel
zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia žalobcu by súd musel vydávať poverenie, na
základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovský rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku, čo je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené. V čase podania návrhov na vydanie poverenia
lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala.
Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď
podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne

prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by len takéto podklady by boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012 súd však
mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri

skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie
poverenia a začatia tohto konania.

Žalobca tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 54 dňoch. Súd zistil, že uznesenie o zamietnutí žiadosti
na vydanie poverenia bolo vydané za 2 dni od doručenia návrhu. V konaní sp. zn. 25C/378/2012 sa

žalobca domáhal náhrady škody z dôvodu, že o návrhu na vydanie poverenia bolo rozhodnuté po
557 dňoch, pričom podľa exekučného spisu to bolo v lehote desať dní. Údaje žalobcu sú nesprávne
priam zavádzajúce, z ktorých vyplýva, že žalobca ako oprávnený nemal o veci prehľad, pristupoval
k veci nesústredene, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či
dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Táto skutočnosť podľa súdu nárok žalobcu

vyvracia. Predmetné exekučné konania je právoplatne skončené. V predmetnej veci, z ktorej sa
žalobca domáha náhrady škody bol exekučný titul rozhodcovský rozsudok. Účastníkom exekučného
konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol stav právnej neistoty. Žalobcom tvrdená majetková
škoda nebola nijako preukázaná, žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku,pričom na žalobcovi je preukázať svoje tvrdenia. Údaj o výške majetkovej ujmy sa nedal overiť ani s
exekučným spisom, v ktorom nebola vymáhaná suma konkrétne uvedená. Žalobca svoje tvrdenia o
škode v návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz

o vzniknutej škode. Podľa súdu žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani ju nezdôvodnil.
Dôvody boli len všeobecné a nevzťahovali sa priamo na spoločnosť. Postoje členov riadiacich orgánov,
či majiteľov sú irelevantné, keďže náhradu škody si uplatňuje právnická osoba. Ďalšie podnikateľské
aktivity žalobca nespresnil. Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj
preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa

zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Pokiaľ žalobca v danom prípade tvrdil, že o škode
sa dozvedel až doručením upovedomenia o začatí exekúcie, nepochybne dovtedy nemal vedomosť o
(ne)činnosti exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie. Preto doba, ktorá uplynula
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s návrhom na
vykonanie exekúciu a exekučným titulom, až do samotného vydania poverenia exekučným súdom, ale aj
do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, nemohla nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla

v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohlo
viesť k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom
a nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd však nevidel dôvod, aby
sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo.

Exekučný súd vydal rozhodnutie v lehote 2 dní od doručenia návrhu na súd, čo je v lehote 15 dní, o ktorej
tvrdil žalobca, že nebola dodržaná. Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci v danej lehote vydanie
poverenia nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal. Súd nie
je presvedčený, že by bol počas tejto doby žalobca v neistote a hrozila by mu akákoľvek škoda. Ani
prípadné nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS

SR I. ÚS 16/2002). Je potrebné vyhodnotiť, či uvedená lehota súdu na vydanie poverenia mohla mať za
následok priznanie škody. Neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu. Uvedená
lehota je absolútne primeraná. Otázka je, či aj k škode došlo. Ako už bolo konštatované, majetková ujma
nebolajasnešpecifikovanáanemajetkováujmanezávisíautomaticky,lenodkonštatovanianedodržania
zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované, a na

základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa
žalobca snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne
rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej praxe, nie je v súlade s dobrými
mravmi. O návrhu na vydanie poverenia bolo rozhodnuté. Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah nie je
všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Ako už bolo uvádzané žiadne konanie, v ktorom

je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnymúradnýmpostupomavznikomškody.Vzťahpríčinnejsúvislostimedzinesprávnymúradným
postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený,
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti, treba v dôsledku toho skúmať, či
v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s

ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu,
ktorébolopriamoanesprostredkovanespôsobenépráve(iba)týmtopostupom.Tedapostupom,ktorýby
bol z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t. j., ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v

druhom rade, ak by aj teoreticky žalobca nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s
nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia, teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak.

Podľa súdu žalobca sa nemôže domáhať nároku podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu,
že podľa neho exekučný súd nesprávne zdôvodnil rozhodnutie, resp. nesprávne aplikoval právne normy

SR alebo EÚ. Ak sa súd opiera vo svojom rozhodnutí o nesprávne právne normy, ktoré v rozhodnutí
uvádza, alebo svoje rozhodnutie opiera o dôvody, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia, pričom
by išlo o porušenie právnych noriem alebo porušenia postupu štátneho orgánu nemožno tieto považovať
za nesprávny úradný postup (v daných prípadoch išlo o správnu aplikáciu právnych noriem a
dokazovanie bolo vykonané v súlade so zákonom). Súdy pri zdôvodneniach odkazovali aj na smernice

EHS, v zmysle ktorých návrhy na vydanie poverenia zamietali, resp. vyššie súdy tieto rozhodnutia
potvrdzovali. Nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí
(rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu
nezakladajúvadykonaniaakojezhromažďovaniepodkladov,hodnoteniezistenýchskutočnostíaprávneposúdenie ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo
dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhal jedine podľa § 5 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z., čo však žalobca vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného

súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo. Nič na tom nemôže zmeniť ani posudok JUDr. PhDr. Miroslava
Slašťana, že právo EÚ bez splnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby
majetkové spory mohli byť rozhodované rozhodcovským súdom. Znalecký posudok v odvetví európske
právo nemôže zmeniť právoplatné rozhodnutie v exekučnom konaní. Takýto dôkaz je irelevantný
pre dané rozhodnutie. Záver znalca je všeobecný, nepoukazuje na osobitné podmienky konkrétnej

exekučnej veci. Exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia pre rozpor exekučného titulu
nielen podľa EÚ, ale aj pre rozpor s právom SR, pričom toto rozhodnutie je právoplatné. Vnútroštátny
súd má právo konštatovať nekalosť konkrétnych zmluvných podmienok. Podľa Európskej komisie mal
exekučný súd právo konať ex offo. Nesprávny postup z právneho hľadiska je porušenie procesných
právnych noriem. Hmotnoprávne dôvody pre neexistenciu platného exekučného titulu v odôvodnení
uznesenia exekučného súdu nemožno považovať za postup súdu, na základe ktorého by bolo možné

požadovať ujmu. Mohlo by teoreticky ísť len o nezákonné rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia
súdy po aplikovaní právnych noriem vyjadria právny názor. Ak sa právny názor ukáže následne ako
nesprávny, nejde o nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok môže viesť
k nezákonnému rozhodnutiu, za ktoré by štát niesol zodpovednosť len v prípade, ak by bolo zrušené
alebo zmenené. Ak by však súd dospel k nesprávnemu hmotnoprávnemu rozhodnutiu na základe

porušenia procesných noriem išlo by taktiež o nezákonné rozhodnutie. Procesné pochybenie v prípade
správneho hmotnoprávneho rozhodnutia je irelevantné, nezakladajúce nárok na náhradu škody, ktoré
by bolo možné posudzovať jedine podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Súd nesúhlasil ani s právnym názorom žalobcu, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhaniu

sa žalobcu nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní. V prvom rade ide o teoretické tvrdenie
žalobcu,ktoréniejereálnepodložené.Žalobcanepreukázal,žebypodalnávrhvočidlžníkovinacivilnom
súde, ktorý by mu bol zastavený pre prekážku res iudicata. Úvaha o vzniku škody je do podania, resp.
zastavenia uvádzaného konania čistou fikciou. Ako už bolo konštatované rozhodnutie exekučného súdu
nebolo nezákonné, išlo o spravodlivé a po právnej stránke správne rozhodnutie, takéto rozhodnutie tak

nemôže byť dôvodom pre vznik škody. Neexistuje tak žiadna súvislosť medzi postupom exekučného
súdu a údajnou škodou žalobcu. V druhom rade neúčinný (nulitný) rozhodcovský rozsudok žiadnu
prekážku následného prejednania a rozhodnutia veci nepredstavuje (uznesenie KS v Trnave zo dňa
31.05.2012 sp. zn. 10CoE/308/2011). Exekučný súd má právo preskúmať, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom

s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o
rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho
konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia -
jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania

splneniazákonnýchpredpokladovprepovereniesúdnehoexekútoranavykonanieexekúciebezpochyby
oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom.
Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide
o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad
materiálnejvykonateľnosti(záväznosti)anajehozákladenemožnopretoviesťnútenývýkonrozhodnutia

(uznesenie NS SR zo dňa 26.02.2013 sp. zn. 4Cdo/236/2012). Podľa uznesenia NS SR zo dňa
11.03.2013 sp. zn. 3Cdo/50/2012 pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydaniektoréhoneboladanáprávomocrozhodcovskéhosúdu,akceptovalbyvykonateľnosťrozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“
nevykonateľného, majúceho účinky paktu. V predmetnom uznesení Najvyšší súd podrobne rozoberá

otázku údajného nesprávneho procesného postupu všeobecného súdu v exekučnom konaní, neplatnosť
rozhodcovskej doložky či otázky res iudicata i súladu s európskym právom a to aj s použitím Smernice
Rady 93/13/EHS so závermi o správnom rozhodnutí exekučného súdu. Prvostupňový súd sa v tomto
rozhodnutí s týmito závermi stotožňuje a zhodne na tieto poukazuje aj v tomto odôvodnení. Uznesenie
exekučného súdu o zamietnutí poverenia o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zhodne ako

uznesenie súdu o zastavení exekučného konania prelamuje právoplatnosť rozhodcovského rozsudku,
pričom zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu
na vydanie poverenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicata na uplatnenie jeho práva na súde.Nemožno skúmať nesprávnyúradný postup bez ohľadu na okolnosti veci. Všetky konštatované okolnosti
veci ako sú zanedbateľná dĺžka konania od podania návrhu na súd do vydania rozhodnutia exekučným
súdom, neexistencia lehoty na vydanie poverenia v čase podania návrhu ohľadne rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu, neexistencia zákonnej lehoty na rozhodnutie o zamietnutí návrhu na
vydanie poverenia, nepravdivé - zavádzajúce údaje žalobcu o nedodržaní lehoty, nedodržiavanie lehôt
exekútorom žalobcu, nemožnosť samotného žalobcu spĺňať lehoty súdu, reálne nepreukázanie škody,
neexistencia konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako
podstata súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, nevyužitie všetkých zákonných možností žalobcom

ako oprávneným, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, exekučný titul v rozpore so zákonom, možnosť žalobcu
domáhať sa nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní viedli samostatne i vo vzájomnom
kontexte, s poukazom na predchádzajúce dva odseky, súd k zamietnutiu návrhu.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,

nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16, § 17 ods. 1, 2,
3, § 19 ods. 1, 3 z. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2 z. č. 233/19Z. z.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom,
nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci.
Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure a
de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva

názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo
na spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto
žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku oznámil vopred v zákone stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).

Rozsudok bol vyhlásený dňa 09.09.2014.

Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nitra

žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že postupom prvostupňového

súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Z obsahu spisu vyplýva, že boli splnené
podmienky pre prejednanie veci v neprítomnosti žalobcu v zmysle ustanovenia § 101 ods. 2 OSP.
Žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania naviac neobsahovala zákonom stanovené náležitosti podľa
§ 119 ods. 2 OSP (... bez zbytočného odkladu, deň, keď sa žalobca o dôvode dozvedel).

K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd
uvádza, že prvostupňový súd vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,
pričom ani nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní.Z pripojeného exekučného spisu 2Er/12/2012 (Ex 13640/12) odvolací súd zistil, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola Okresnému súdu Levice doručená dňa 20.08.2012, pričom tento
súd o žiadosti rozhodol uznesením 2Er/12/2012-10 už dňa 22.08.2012, t. j. do 2 dní. Odvolací súd preto

je toho názoru, že žalobca vznik škody nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V

odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich však odvolací súd nepriznal, pretože si ich neuplatnil
(§ 151 ods. 1 OSP).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.