Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, July 17, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/204/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207203976
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1207203976.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ M. I.Ý., K.
K., P. XX, 2/ M. I., K. K., U. X Y. Y. Y. X, proti odporcovi: RINGIER SLOVAKIA, a.s., Bratislava, Prievozská
14, IČO : 00 687 155, zastúpená Advokátskou kanceláriou Havlát & Partners, Bratislava, Rudnayovo
nám. 1, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa 1/ proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava II zo dňa 4. 12. 2008 č.k. 12C 28/2007 - 158, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Navrhovateľ 1/ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania 118,74 €,
na účet AK Havlát & Partners, so sídlom v Bratislave, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov 1/, 2/ na priznanie im náhrady
nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti každému vo výške po 500.000,- Sk. Zároveň zaviazal
navrhovateľov 1/, 2/ nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 121.882,50,- Sk.

Vykonaným dokazovaním prvostupňový súd zistil, že dňa XX. X. XXXX vyšiel v denníku O. inzerát,
prostredníctvom ktorého inzeranti hľadali dospelú ženu s deťmi, ktorá by vynosila dieťa za odmenu.
Na tento inzerát reagovala redaktorka A. C. M.Q., ktorá sa predstavila ako C. „.“. Dňa 5. 4. 2005 sa
stretla s dvomi jej cudzími osobami ( navrhovateľmi 1/, 2/ ), ktoré sa jej na stretnutí vypytovali na jej
rodinné pomery. Navrhovatelia 1/, 2/ sa predstavili ako druh a družka, ktorí chcú mať dieťa, avšak pre vek
navrhovateľky 2/ ho už nemôžu mať. Navrhovateľ 1/ môže byť biologickým otcom; navrhovatelia mali
záujem o oplodnenie zo skúmavky, ktorý zákrok by bol vykonaný na Slovensku. Redaktorke, ktorá sa

vydávala za C. Z., pri stretnutí predložili písomný dokument, podľa ktorého by sa po pôrode dieťaťa ako
matka vzdala v prospech biologického otca, počas tehotenstva by dostávala mesačne sumu 15.000,-
Sk a po narodení dieťaťa sumu 300.000,- Sk. Opakované stretnutia C.G. „.“ a navrhovateľov 1/, 2/ boli
audiovizuálne nahrané a bez súhlasu navrhovateľov 1/, 2/ použité v televíznej relácii A. „. V.Q. XX. X.
XXXX O. G. „. P. V. P.“. Táto televízna relácia bola podkladom, z ktorého následne vychádzal článok
uverejnený v denníku G. Č.Q. V. XX. X. XXXX na dvojstranne 2 - 3 pod názvom „C. A. G. V. A. O.

„.Š. U. na A. : XX E. za M. E., XXX.XXX za O.. Podľa obsahu uverejneného článku sa navrhovatelia
1/, 2/ pokúsili rozbehnúť obchod s ešte nenarodeným dieťaťom; zo záveru článku vyplývalo, že sa
navrhovatelia dopustili nezákonného konania, za ktoré však nebudú potrestaní. Súčasťou článku boli
aj fotografie navrhovateľov 1/, 2/.

Prvostupňový súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania konštatoval, že odporca neuverejnil
nepravdivé, prípadne účelové tvrdenia, čo napokon navrhovatelia ani nenamietali. Navrhovatelia 1/, 2/
tvrdili, že predmetným článkom v denníku Nový čas boli kriminalizovaní a škandalizovaní. Prvostupňovýsúd však v tejto súvislosti zdôraznil skutočnosť, že to bol sám navrhovateľ 1/, ktorý tvrdil v „Čestnom
prehlásení“, že s C. „.“ žije v spoločnej domácnosti od 1. 8. 2002 ako druh a družka, čo sa nezakladalo
na pravde. Toto klamstvo malo predstavovať základ pre ďalšie podvodné úkony v zdravotníckych

zariadeniach. Uvedeným konaním tak navrhovatelia 1/, 2/ sami vyvolali pochybnosti o ich dobrých
úmysloch. Navrhovatelia v konaní poukazovali na to, že redaktori Slovenskej televízie odvysielaním
príspevku „C. A. G. V. porušili Chartu STV v časti VI ( Metódy, prostriedky a zabezpečenie tvorby ), čl. 8
( Tajné nahrávanie ), k čomu prvostupňový súd poznamenal, že hoci podľa čl. 8 ods. 1 Charty STV tajné
nahrávanie nepoužíva, zakotvuje z tohto pravidla výnimku v prípadoch investigatívnej žurnalistiky, ktorý

prípad v danej veci išlo. P. A. „.“ bola zameraná práve na investigatívnu žurnalistiku.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazoval na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej
za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti nemožno zásadne považovať uverejnenie
pravdivých informácií, a to ani vtedy, keď sú pre dotknutú osobu nepríjemné. V rozhodnutí ďalej
argumentoval právom na slobodu prejavu, ako jedným zo základných pilierov existencie demokratickej
spoločnosti. Prvostupňový súd pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľov vychádzal zo záveru, že

predmetom uverejneného článku bolo informovanie o otázkach verejného záujmu. Boli to samotní
navrhovatelia 1/, 2/, ktorí zverejnili svoj zámer v hromadnom informačnom prostriedku; uverejnením
inzerátu vzbudili záujem verejnosti i médií, čím svoje konanie vylúčili zo súkromnej sféry. Prvostupňový
súd v rozsudku uviedol, že otázky asistovanej reprodukcie za okolností, aké vznikli v prejednávanej
veci, sú na Slovensku eticky a morálne mimoriadne citlivé, do určitej miery kontroverzné a sú ojedinelé.

To všetko spôsobilo, že išlo o otázku verejného záujmu. Súd prvého stupňa zároveň dodal, že
informácie uverejnené v inkriminovanom článku boli už predtým odvysielané vo verejnoprávnej televízii.
Predmetom článku bolo informovanie o otázkach verejného záujmu, pričom uverejnené informácie boli
pravdivé; uverejnením článku tak došlo k realizácii práv garantovaných čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pohnútky navrhovateľa 1/, ktoré ho viedli

k jeho konaniu, označil súd prvého stupňa za irelevantné, nakoľko článok neriešil otázku, prečo sa
navrhovatelia 1/, 2/ usilujú získať dieťa, ale akým spôsobom sa oň usilovali. Zo znenia navrhovateľmi
uverejneného inzerátu v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou jednoznačne vyplývalo, že ich ponuka
jezaodmenu,atopovzájomnejdohode. Článok,ktorýuverejnilodporca,obsahovalpravdivéinformácie
o tom, čo chce navrhovateľ 1/ dosiahnuť a akým spôsobom.

V prípade odporkyne 2/, ktorá sa v konaní bránila tým, že v kauze nikdy nevystupovala ani ako manželka
ani ako družka navrhovateľa 1/; po uverejnení článku odporcom sa na ňu okolie pozeralo ako na
nemorálneho človeka, ľudia ju prestali zdraviť, mala problémy so svojou dcérou i synom. Prvostupňový
súd uvedené tvrdenia vyhodnotil ako nevieryhodyné. Z vyšetrovacieho spisu Úradu boja proti korupcii
PZ Bratislava totiž zistil, že sa odporkyňa 2/ zúčastňovala zdravotných prehliadok u lekárov spolu s C.G.

„.“ a navrhovateľom 1/. Navrhovateľka 2/ poukazovala na to, že ju uverejnený článok pobúril. Súd prvého
stupňa v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, tvorí ochrana
urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok súčasť požiadaviek pluralizmu, tolerancie a
liberálneho myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická spoločnosť. Odporca nebol povinný
upozorniť navrhovateľku 2/ na uverejnenie jej fotografií alebo ich rastrovať. Navrhovateľka 2/ nemohla

legitímne očakávať, že sa jej konanie nestane predmetom záujmu médií a verejnosti a že jej konanie
nebude aj verejnosťou posudzované. Toho si musela byť vedomá vtedy, keď spolu s navrhovateľom
1/ uverejnili inzerát v denníku O.. Odporca sa na vytvorení záznamu navrhovateľov 1/, 2/ nepodieľal;
odporca len šíril určité časti záznamu. Navrhovatelia 1/, 2/ vyprovokovali uverejnením plateného
inzerátu záujem médií a verejnosti o ich konanie. Konanie navrhovateľa 1/ bolo podľa prvostupňovému

súdu minimálne nemorálne, keď klamal o tom, že s C. „.“ žijú v spoločnej domácnosti, čo potvrdil čestným
prehlásením pred notárom.

Podľa záverov prvostupňového súdu uverejnením článku v denníku Nový čas odporca nezasiahol do
občianskej cti, dôstojnosti a vážnosti navrhovateľov 1/, 2/. Obaja navrhovatelia v konaní argumentovali
tým, že nekonali protiprávne, ale robili len to, čo je bežné. Pokiaľ odporca uverejnil informácie, ktoré

boli bežné, nemohol tým znížiť ich dôstojnosť, česť a vážnosť v spoločnosti. V článku boli uverejnené
informácie, ktoré zodpovedali skutočnosti.

Pokiaľ navrhovatelia 1/, 2/ uplatňovali v konaní finančnú satisfakciu v podobe nemajetkovej ujmy vo
výške po 500.000,- Sk každý, podkladom pre jej priznanie je zníženie dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej
osoby v spoločnosti v značnej miere. Keďže navrhovatelia 1/, 2/ neuniesli dôkazné bremeno o následkutvrdeného zásahu odporcu, ani o znížení ich dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti v značnej miere, súd
prvého stupňa návrh navrhovateľov 1/, 2/ v plnom rozsahu zamietol.

Po právnej stránke oprel prvostupňový súd svoje rozhodnutie o ust. § 11, § 12 ods. 2, 3 Obč. zák., čl.

10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní
úspešný, priznal náhradu trov právneho zastúpenia. Navrhovateľov 1/, 2/ zaviazal povinnosťou zaplatiť
odporcovi sumu 121.882,50,- Sk za celkom sedem úkonov právnej služby ( jeden úkon v sume 14.475,-
Sk ) : 1/ prevzatie a príprava zastúpenia, 2/ písomné vyjadrenie k návrhu na začatie konania, 3/ účasť

na pojednávaniach dňa 15. 1. 2008, 4/ dňa 19. 9. 2008, 5/ dňa 4. 12. 2008, 6/ písomné vyjadrenie
vo veci zo dňa 25. 2. 2008 a 7/ písomné vyjadrenie vo veci zo dňa 22. 10. 2008, spolu s 19 % DPH
z tarifnej odmeny 101.325,- Sk v sume 19.251,50,- Sk ako aj režijným paušálom v sume 1.306,- Sk
( 2 x 178,- Sk + 5 x 190,- Sk ). Trovy právneho zastúpenia boli priznané na základe vyhl. č. 655/2004
Z.z., § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 18 ods. 3.

Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ 1/. Nesúhlasil so závermi

prvostupňového súdu. Z povahy denníka Nový čas je zjavné, že jeho povinnosťou nie je objektívne
informovanie čitateľov, s cieľom zvýšiť predajnosť denníka. Aj keby odporca prevzal informácie a snímky
od STV, nemal právo zverejniť obrazové záznamy, t.j. fotografie, bez súhlasu navrhovateľa 1/. Aj text
celého článku bol štylizovaný tak, ako by bol navrhovateľ kriminálny živel, obchodník s deťmi, či dokonca
s orgánmi. Takéto konanie nemožno považovať za plnenie informačnej povinnosti, a ospravedlňovať tak

zasahovanie do integrity navrhovateľa 1/. Navyše článok bol uverejnený viac ako mesiac po odvysielaní
relácie v STV, nešlo teda o aktuálnu informáciu. Navrhovateľ tiež zdôraznil, že na internetovej stránke
odporcu je stále uverejnený celý článok aj s fotografiami - odporca ho napriek opakovaným žiadostiam
navrhovateľa 1/ nestiahol. Vytýkal prvostupňovému súdu, že základné práva a slobodu priznal len
odporcovi,akobynavrhovateľ1/svojeprávavykonávalvrozporesozákonomresp.sústavou.Absolútne

tak negoval osobnostné práva navrhovateľa 1/, keď nevzal do úvahy zákonné ustanovenie, podľa
ktorého ani použitie obrazových snímok nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.
Odporca porušil zákon, keď šíril jeho obrazové snímky bez navrhovateľovho súhlasu, ako aj uverejnením
článku s informáciami skresľujúcimi skutočnosť a navrhovateľa nepožiadal o stanovisko a vysvetlenie.
Prvostupňový súd odôvodňoval svoje rozhodnutie judikatúrou Európskeho súdu ako aj ustanoveniami

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vždy v spojení s právom na informácie.
Navrhovateľ 1/ v odvolaní poukazoval na to, že nikdy nepožadoval, aby právo na informácie bolo
potlačené alebo marené, ale na základe jeho skúseností z dlhodobého pobytu v USA má dostatok
poznatkov o tom, do akej miery je právo na informácie postihované sankciami práve z dôvodu porušenia
osobnostných práv fyzických osôb. Aj citovaný Dohovor požaduje, aby právo na informácie a právo na

ochranu osobnosti boli vyvážené. Nie je možné používať v boji o čitateľa prostriedky, ktoré neprimerane
zasahujú do osobnostných práv fyzickej osoby, znižujú jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, ako sa
to stalo navrhovateľovi. Navrhovateľ poukazoval tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5
Cdo 42/2009 zo dňa 3. 2. 2010, vo veci, v ktorej sa navrhovateľ domáhal ochrany osobnosti voči
STV za odvysielanie relácie, z ktorej čerpal podklady aj odporca. Najvyšší súd SR v spomínanom

rozhodnutí skonštatoval, že odvysielanie zvukových a obrazových záznamov bez súhlasu navrhovateľa
bolo protiprávne a že záver Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho, že odvysielaním tejto relácie
nedošlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa 1/ v spoločnosti, je nesprávny. Kópiu uznesenia
dovolacieho súdu navrhovateľ 1/ pripojil k svojmu odvolaniu. Navrhovateľ 1/ žiadal odvolací súd, aby
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie a prizná mu tiež náhradu trov konania.

Na odvolanie navrhovateľa 1/ sa písomne vyjadril odporca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. V úvode odvolania odporca spochybňoval, či došlo k
odvolaniu plnomocenstva právnou zástupkyňou navrhovateľa 1/ ešte pred doručením prvostupňového
rozsudkuprávnejzástupkyninavrhovateľa1/;zuvedenéhodôvoduodporcanavrhovalodvolaniepodané
navrhovateľom 1/ ako oneskorene podané odmietnuť. Bez ohľadu na uvedené, odporca vo svojom

vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa 1/ trval na tom, že je vecne neopodstatnené a že rozsudok súdu
prvého stupňa v plne obstojí. Ako irelevantné označil odporca tvrdenie navrhovateľa 1/, že denníku
Nový čas ide údajne len o senzačné odhalenia a nie o objektívne informovanie. Odporca v danom
prípade postupoval podľa § 12 ods. 3 Obč. zák., podľa ktorého obrazové a zvukové záznamy sa
môžu bez privolenia fyzickej osoby použiť primeraným spôsobom pre účely tlačového alebo televízneho

spravodajstva. Dodal, že prinášanie senzačných informácií nie je v rozpore so slobodou prejavu aprávom na informácie. Práve informácie takéhoto charakteru sú pre verejnosť najzaujímavejšie, preto
má legitímny záujem ich obdržať, ak sa týkajú legitímneho verejného záujmu. Informácie prezentované
v napadnutom článku sa verejného záujmu dotýkali.

Podľa odporcu neobstojí ani námietka navrhovateľa 1/, že odporca nebol oprávnený uverejniť obrazové
záznamy navrhovateľa bez jeho súhlasu. Uverejnenie fotografií navrhovateľa 1/ nemožno považovať
za neoprávnený zásah do práva na ochranu jeho osobnosti. Pritom iba neoprávnený zásah do
osobnostných práv vyvoláva vznik občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 11 a nasl. Obč. zák.
a umožňuje uloženie sankcií podľa § 13 Obč. zák. Odporca trval na tom, že obrazové záznamy

navrhovateľa boli použité v zmysle spravodajskej licencie ( § 12 ods. 3 Obč. zák. ) a ich použitie teda
bolo dovolené, t.j. v súlade so zákonom. Obrazové záznamy navrhovateľa 1/ boli napokon použité už
predtým - boli odvysielané. Identita navrhovateľa 1/ nebola pre verejnosť neznáma. Použitie obrazových
záznamov podľa § 12 ods. 3 Obč. zák. nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby;
odporca v tejto súvislosti poukazoval na to, že výklad a uplatnenie tohto ustanovenia nemôže brániť v
pravdivom a úplnom informovaní o otázkach legitímneho verejného záujmu, t.j. nemôže neprimerane

obmedzovať slobodu prejavu a právo na informácie. Zdôraznil, že to boli samotní navrhovatelia 1/, 2/,
ktorí vzbudili záujem verejnosti a médií o svoje konanie, pretože tento zámer zverejnili v hromadnom
informačnom prostriedku. Uverejnenie obrazového záznamu navrhovateľa 1/ nemožno považovať za
neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti ani s poukazom na rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva vo veci RÁDIO TWIST proti Slovenskej republike z r. 2006, v ktorom Európsky súd

pre ľudské práva posúdil ako porušenie čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postihnutie prevádzkovateľa rozhlasového vysielania za to, že šíril nahrávku uskutočnenú utajeným
spôsobom bez súhlasu aktérov rozhovoru, ale nebolo tvrdené a ani zistené, že by sa na vyhotovení
nahrávky sťažovateľ podieľal alebo že by jej šírením porušil normy trestného práva. Osobitný dôraz
položil súd na to, že sťažovateľ nesledoval akýkoľvek iný cieľ, ako informovať o záležitosti, ktorú cítil

ako povinnosť sprístupniť verejnosti.

Podľa odporcu neobstojí ani tvrdenie navrhovateľa 1/, že bol text článku štylizovaný tak, aby čitateľ
nadobudol presvedčenie, že je kriminálny živel, obchodník s deťmi. Odporca totiž uverejnil len to, čo sa
stalo a tak, ako sa to stalo. Odporca zopakoval, že navrhovatelia v návrhu samotnom, ale ani vo svojich
výpovediach pravdivosť uverejnených informácií v ich podstate nespochybnili. Skutočnosť, že článok

bol uverejnený mesiac po odvysielaní relácie v STV nepredstavuje taký časový odstup, aby informácie
stratili na aktuálnosti. Odstránenia článku z internetovej stránky sa navrhovateľ 1/ nikdy nedomáhal.
Odporca sa ďalej odvolal na čl. 12 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého nikomu nemôže byť spôsobená
ujma na právach preto, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. K námietke navrhovateľa 1/, že
súd tento záver využil výlučne v prospech odporcu, odporca uviedol, že navrhovateľovej pozornosti ušlo,

že konal protiprávne. Nezákonnosť konania navrhovateľov možno podľa odporcu vyvodiť z viacerých
zákonných ustanovení; odporca v tejto súvislosti prezentoval názor, že je v rozpore s Ústavou SR
zaručenou ochranou nascitura, ako budúcej ľudskej bytosti, aby bol predmetom obchodu ( zmluvy,
dohody).Jevabsolútnomrozporesozmyslomaúčelomústavnejochranynascitura,kedysamunaopak
priznávajú práva, ako keby bol osoba a nie predmet ( vec ). Protiprávnosť konania navrhovateľov

vyplýva aj z ust. § 82 ods. 1, 2 Zák. o rod. navrhovatelia od údajnej budúcej matky požadovali, aby
sa dieťaťa vzdala, čo neznamená nič iné, len neprípustné prelomenie princípu, že matkou dieťaťa
je žena, ktorá ho porodila. Odporca poukazoval aj na dôvodovú správu k § 82 ods. 1, 2 Zák. o
rod., v ktorej sa výslovne uvádza : „V zahraničnej praxi už nastali aj prípady, kedy matka odmietla
odovzdať dieťa tzv. objednávateľom. Súčasná právna teória hodnotí zmluvy o náhradnom materstve

ako zmluvy neplatné pre rozpor s § 3 ( resp. § 39 ) Obč. zák. Slovenský právny poriadok rozlišuje
medzi spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov a takými predmetmi, ktoré nie sú spôsobilými
predmetmi občianskoprávnych vzťahov. Nenarodené a dokonca ešte ani nepočaté dieťa nemôže byť
predmetom občianskoprávnych vzťahov, čo jednoznačne vyplýva z ust. § 118 ods. 1, 2 Obč. zák. ;
toto ustanovenie vylučuje, aby ohľadne nenarodeného resp. ešte ani nepočatého dieťaťa mohla byť

uzatvorená akákoľvek zmluva. Dohoda, podľa ktorej by sa údajná budúca matka mala vzdať dieťaťa
t.j. svojich rodičovských práv voči ešte ani nepočatému dieťaťu, je aj v rozpore s § 574 ods. 2 Obč.
zák. Pokiaľ teda autorka článku hodnotila konanie navrhovateľov ako nezákonné, hodnotila ho správne.
Je faktom, že hoci ide o konanie zákonom reprobované, nie je postihnuteľné trestom, iba zmluva
( dohoda ) je postihnutá sankciou neplatnosti. Odporca tiež pripomenul oficiálne stanovisko Ministerstva

spravodlivosti SR uverejnené v relácii STV, podľa ktorého „Zákon o rodine hovorí, že matkou dieťaťaje žena, ktorá dieťa porodí, to znamená, že akékoľvek obchody, ktoré sú uzatvárané napríklad počas
tehotenstva, sú neplatné, pretože sú v rozpore s týmto ustanovením zákona o rodine.“

Súd prvého stupňa správne rozpoznal, že v danej právnej veci ide o konflikt medzi slobodou prejavu

a právom na informácie, chránených čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru na strane jednej a právom
na ochranu osobnosti na strane druhej, ktorý je potrebné vyriešiť v súlade s princípom proporcionality.
Ako vyplýva z rozsiahlej a konštantnej judikatúry Európskeho súdu, ale i Ústavného súdu SR, slobodu
prejavu a právo na informácie možno v demokratickej spoločnosti obmedziť iba, ak a/ má obmedzenie
zákonný podklad, b/sleduje legitímny cieľ a c/ je primerané. Prvostupňový súd dospel k správnemu

záveru, že vyhovením návrhu by došlo k neprimeranému obmedzeniu slobody prejavu, či dokonca k jej
popretiu, že v danom prípade sloboda prejavu a právo na informácie prevážili nad ochranou osobnosti
navrhovateľa 1/ a že zamietnutím návrhu by nedošlo k jej neprimeranému obmedzeniu.

Pokiaľ navrhovateľ 1/ vo svojom odvolaní argumentoval poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5 Cdo 42/2009 zo dňa 3. 2. 2010, uvedené rozhodnutie nie je precedensom v danej veci a pre
súd nie je záväzné. Navyše sa predmetná kauza zásadne odlišuje od právnej veci navrhovateľa 1/ voči

STV - odporca sa na získaní obrazových záznamov navrhovateľa 1/ nepodieľal.

Odporca si vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa 1/ uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v sume
91,29 € + režijný paušál 7,41 € + 19 % DPH.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací svojím ( v poradí prvým ) rozsudkom rozhodol o odvolaní
navrhovateľa 1/ tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ( t.j. vo vzťahu k navrhovateľovi

1/, keďže navrhovateľka 2/ rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním nenapadla ) ako vecne správny
potvrdil, podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa
náležite zistil skutkový stav veci ( § 153 ods. 1 O.s.p. ), vec správne posúdil po právnej stránke
a svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil ( § 157 ods. 2 a 3 O.s.p. ). Na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že článok „C. A. G. V.

nemožno posudzovať izolovane bez prihliadnutia k okolnostiam, za ktorých k nemu došlo. Iniciatíva
navrhovateľa, v korelácii s uverejnením inzerátu, následným nepravdivým čestným vyhlásením, ako
aj pochybnosti vzbudzujúcimi pohnútkami smerujúcimi k „získaniu dieťaťa za peňažný obnos“, nie je
právnym poriadkom akceptovateľné; z morálneho hľadiska odvolací súd označil počínanie navrhovateľa
za zavrhnutiahodné. Obsah inzerátu uverejneného v denníku s celoštátnou pôsobnosťou je konaním,

ktoré založilo legitímny záujem verejnosti na informovanie o konaní, ktoré verejnosť znepokojilo, čím
navrhovateľ vylúčil tieto skutočnosti zo svojej súkromnej sféry. Navrhovateľ svojím zámerom, nech už
bol jeho úmysel akokoľvek ušľachtilý, degradoval potenciálneho nascitura ( nedošlo ešte ani k počatiu
dieťaťa ) na predmet záväzkového vzťahu, ktorý nielenže nemôže požívať právnu ochranu, ale je aj
predmetom z právneho hľadiska nespôsobilým. Obsah zverejneného inzerátu neobstojí ani z hľadiska

etických aspektov. Aj odvolací súd potom dospel k záveru, že hoci daný prípad sa týkal intímnej
sféry navrhovateľa 1/, tento nepožíva ochranu svojho súkromia v dôsledku vlastného protiprávneho
konania, ktorým vzbudil záujem verejnosti na svojom súkromí. Odvolací súd sa stotožnil so rozhodnutím
prvostupňového súdu, ktorým pri riešení konfliktu dvoch práv uprednostnil právo odporcu. Autorka
článku pri spracovaní témy vychádzala z informácií , ktorých pravdivosť popretá nebola. Prvostupňový

súd v plnom rozsahu rešpektoval právo na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré nie je chránené
absolútne, takisto zvažoval záujem verejnosti na poskytnutí informácií, ako aj slobodu prejavu a právo
na informácie, t.j. sloboda prejavu a právo na informácie odporcu v danom prípade prevážili nad
právom na ochranu osobnosti navrhovateľa. Uvedený záver nie je nerešpektovaním práv navrhovateľa.
Rovnakej ochrany sa dostáva odporcovi aj v prípade uverejnených fotografií navrhovateľa 1/, pretože

v kontexte s článkom predstavovali integrálnu súčasť spravodajstva, a ako také spadajú do kategórie
zákonnej licencie uvedenej v ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. , a teda predstavujú výnimky zo zásady privolenia
fyzickej osoby so zverejnením podobizne. Záver prvostupňového súdu nespochybňuje ani rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 5 Cdo 42/2009 zo dňa 3. 2. 2010, nakoľko pri rozhodovaní súd
vyhodnocuje dôkazy vykonané v prejednávanej veci podľa svojej úvahy, pričom právny záver vyslovený

v spomínanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR nie je právne záväzný aj pre tento prípad.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2, § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 O.s.p. a priznal odporcovi náhradu trov odvolacieho konania, spočívajúcu v trovách právneho
zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa 1/ celkom vo výške118,74 € ( odmena v sume 91,29 € + režijný paušál 7,41 € + DPH 19,74 € ), podľa vyhl.č. 655/2004
Z.z., § 10 ods. 1, 8, § 15 písm. a), § 18 ods. 3.

Na základe sťažnosti podanej navrhovateľom 1/ Ústavný súd SR nálezom sp. zn. III.ÚS 351/2012 - 50

zo dňa 15. 1. 2014 rozhodol, že základné právo M. I. na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl.
16 ods. 1 na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 na ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe
podľa čl. 19 ods. 3 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života

a na nezasahovanie do výkonu tohto práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, právo nebyť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života ani útokom
na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom podľa čl. 17 ods.
1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom a rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave z 2. 6. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co 111/11 porušené boli. Rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 111/11 z 2. 6. 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. M.

I. finančné zadosťučinenie nepriznal. Krajskému súdu v Bratislave uložil povinnosť uhradiť M. I. trovy
právneho zastúpenia v sume 531,40 € na účet spoločnosti B. Q. O., advokátska kancelária, s.r.o., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

V odôvodnení svojho nálezu ÚS SR vychádzal zo skutočnosti, že aj v prípade navrhovateľa 1/
( sťažovateľa ) sa právo na súkromie ocitlo v konflikte so slobodou prejavu. Pri obmedzovaní prejavu

z dôvodu ochrany osobnostných práv tretích osôb ( ochrana cti, dôstojnosti, súkromia, dobrej povesti
či dobrého mena ) ide o kolíziu dvoch ústavou garantovaných práv, keďže ochrana osobnostných
práv nie je len právom zákonným, ale aj právom ústavným. Neoprávneným zásahom do súkromia
fyzickej osoby môže byť aj vyhotovenie a uverejnenie podobizní fyzickej osoby a obrazových záznamov
podoby fyzickej osoby. ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. zakladá zákonnú licenciu vyhotovenia aj použitia

fotografie ( obrazového záznamu ) fyzickej osoby bez jej privolenia ako súčasť spravodajstva. Podstatou
spravodajskej fotografie je verné svedectvo o skutočnosti, tzv. obrazové svedectvo, ktoré sa publikuje
bezprostrednepoudalosti,ktorúzobrazuje.Cieľomspravodajskejfotografiejeobrazovýmiprostriedkami
oznámiť čerstvú informáciu, objektívne, výstižne a pohotovo zobraziť skutočnosť. Pokiaľ je takáto
fotografia uverejnená s podstatným časovým odstupom od zobrazovanej udalosti, nepožíva už výhody

právneho režimu spravodajskej fotografie. Verejný záujem na použití fotografie v spravodajstve musí
byť teda nielen oprávnený, ale aj aktuálny. Použitie fotografie zachytávajúcej podobu fyzickej osoby
v spravodajstve v rámci zákonnej licencie nesmie byť v rozpore s takými jej záujmami, ktoré treba
bezpodmienečne rešpektovať, a sú teda nedotknuteľné, pričom musí byť zároveň primerané. Použitie
je primerané iba vtedy, keď forma, obsah, rozsah a spôsob zodpovedajú účelu, na ktorý bola stanovená

zákonná licencia.

Ústavný súd SR uviedol, že kým podľa americkej koncepcie slobody prejavu „sloboda slova a
tlače sú v preferovanej pozícii“, inými slovami, pri vyvažovaní ochrany slobody prejavu a ochrany
ľudskej dôstojnosti táto koncepcia tradične favorizuje slobodu prejavu na úkor dôstojnosti. V európskej
koncepcii naopak možno identifikovať pomerne silnú ochranu ľudskej dôstojnosti, ktorá sa premietla

aj do systematiky Charty základných práv Európskej únie, v rámci ktorej je „nedotknuteľnosť“ ľudskej
dôstojnosti deklarovaná už v čl. 1 pred všetkými ostatnými právami. Samotná judikatúra ESĽP v
prípadoch kolízie práva na ochranu súkromia s právom na slobodu prejavu je značne rôznorodá, čo
plynie z jedinečnosti každého prípadu. Napriek uvedenej rôznorodosti judikatúry možno vysledovať
niekoľko základných orientačných kritérií, ktoré zvyknú byť tradične zohľadňované pri riešení otázky

ochrany osobnostných práv v strete so slobodou prejavu. Ich posúdením možno uzavrieť, či bude daná
prednosť ochrane slobody prejavu alebo naopak osobnostným právam. Medzi uvedené základné kritériá
patria : status osobnosti, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté; ďalej obsah a forma prejavu;
status autora prejavu; úmysel, cieľ a motív autora prejavu.

Z okolností prípadu vyplýva, že odporca obrazové snímky sťažovateľa uverejnil bez toho, aby vopred

disponoval súhlasom sťažovateľa na ich uverejnenie. Úlohou konajúcich súdov bolo preto preskúmať,
či takéto použitie fotografií sťažovateľa zodpovedalo podmienkam zákonnej licencie v zmysle § 12
ods. 3 Obč. zák., a teda či posudzovaný článok a zverejnené fotografie , ktoré boli jeho súčasťou,
spĺňali parametre spravodajského žánru. Charakteristickým znakom spravodajskej fotografie je cieľ,
ktorý fotografia sleduje, a tým je pohotové zobrazenie aktuálnej informácie výstižným a objektívnym

spôsobom. Prvok aktuálnosti a bezprostrednosti je tak pri spravodajskej fotografii, resp. spravodajskomčlánku podstatný a na tento bolo potrebné sa pri posúdení kritéria legality zamerať. Posúdenie kritéria
legality v sťažovateľovom prípade , t.j. či postup odporcu neprekročil zákonný rámec ust. § 12 Obč.
zák. predpokladalo vyriešenie predbežnej otázky, a síce, či mal článok ako aj fotografie, ktoré tvorili

jeho súčasť, spravodajský charakter. Ústavný súd SR v tejto súvislosti vytkol odvolaciemu súdu, že
jeho rozhodnutie v časti posúdenia zverejnených fotografií ako integrálnej súčasti spravodajstva sa
neopiera o žiadne odôvodnenie, v ktorom sa podľa Ústavného súdu SR mala objaviť minimálne odpoveď
na odvolacie námietky navrhovateľa 1/, v ktorých tento poukazoval na absenciu aspektu aktuálnosti
posudzovaného článku. V rozhodnutí chýba identifikácia dôvodov, na základe ktorých odvolací súd

zaradil článok odporcu medzi spravodajský žáner.

Ústavný súd SR ďalej v náleze k otázke cieľa, legitimizujúceho zásah odporcu do osobnostných
práv navrhovateľa 1/ poukazoval na závery konajúcich súdov, v zmysle ktorých ním bol záujem
verejnostinainformovaníootázkachasistovanejreprodukcieavtomtosmerepodniknutýchšpecifických
aktivitách navrhovateľa 1/. Legitímny záujem na informovaní o okolnostiach prípadu navrhovateľa
1/ s touto témou súvisiaci súd zdôvodnil mimoriadnou etickou citlivosťou problematiky v povedomí

verejnosti. Podľa názoru Ústavného súdu SR odôvodnenie odvolacieho súdu ( aj v spojení s príslušnou
časťou odôvodnenia prvostupňového súdu ) v kontexte posudzovaného kritéria legitimity poskytlo
navrhovateľovi 1/ síce stručnú, ale dostatočnú odpoveď.

Ústavný súd SR v náleze zdôraznil, že v súvislosti so zverejnenými fotografiami bolo nevyhnutné okrem
kritéria legality ( otázka použitia ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. v danom prípade ) posúdiť aj splnenie

požiadavky proporcionality, t.j. náležitého vyváženia ochrany súkromia navrhovateľa 1/ oproti slobode
prejavu, kde rozhodujúcim faktorom malo byť zodpovedanie otázky, či zverejnené fotografie prispeli do
diskusie o verejnom záujme. Zároveň vytkol odvolaciemu súdu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia
neposkytol odpoveď na otázku, či zverejnenie fotografií sledovalo takýto legitímny cieľ.

V prípade obsahu zverejneného článku zaujal Ústavný súd SR stanovisko ku kvalifikácii konania

navrhovateľa 1/ odvolacím súdom ako hodnotiacich úsudkov. Ústavný súd SR poukázal na to, že
zverejnením fotografií odkryl odporca identitu navrhovateľa 1/, a tiež, že pokiaľ sa autor článku
rozhodol prezentovať otázku verejného záujmu, akou sú etické aspekty asistovanej reprodukcie a
surogátneho materstva prostredníctvom ad personam kritiky, musel si byť vedomý, že sa vydal po
„nebezpečnej ceste“, na ktorej je potrebné prezentovať tému opatrnejším spôsobom, ako keby

zvolil kritiku ad rem. Významnou okolnosťou prípadu je, že posudzovaný článok bol uverejnený
v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, kde autor navrhovateľovi 1/ ako kritizovanému subjektu v
postavení súkromnej osoby neposkytol možnosť vyjadriť sa, ktorý fakt kládol zvýšené nároky na
precíznosť spracovania témy a objektivitu zverejnených informácií. Z obsahu článku okrem iného
plynie, že jeho autor v ňom prezentoval svoj hodnotiaci úsudok o „protizákonnom obchodovaní s ešte

nenarodeným dieťaťom“, ktorého sa mal navrhovateľ 1/ dopustiť, na druhej strane použil „skutkové
vyhlásenie“ tretej osoby o právnej nepostihnuteľnosti konaní obdobných konaniu navrhovateľa 1/, ktoré
tak odporuje formulovanému hodnotiacemu úsudku. Úlohou odvolacieho súdu bolo vysporiadať sa s
protirečením označenej pasáže, resp. vysvetliť primeraný skutkový základ poskytujúci prezentovanému
hodnotiacemu úsudku dostatočnú oporu, a teda aj ochranu. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí

nereagoval náležitou odpoveďou na všetky navrhovateľom 1/ nastolené námietky, majúce relevantný
charakter. Ústavný súd SR konštatoval, že neposkytnutím všetkých odpovedí krajský súd ako odvolací
neposkytol navrhovateľovi 1/ náležitú súdnu ochranu v intenciách čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.
1 dohovoru, čo sa premietlo sekundárne aj do porušenia ostatných označených práv sťažovateľa
zastrešujúcich ochranu súkromia. Na základe čl. 127 ods. 2 ústavy Ústavný súd SR v danej

veci zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel tiež k záveru, že
vyslovenie porušenia garantovaných práv navrhovateľa 1/ postupom a rozhodnutím krajského súdu,
zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie predstavujú vo
svojom súhrne dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a preto navrhovateľovi 1/
požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. O náhrade trov konania pred ústavným

súdom rozhodol Ústavný súd SR na základe vyhl.č. 655/2004 Z.z.

Dňa 12. 5. 2014 doručil odporca odvolaciemu súdu písomné vyjadrenie ( č.l. 252 a nasl. spisu ) vo veci
v náväznosti na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 351/2012. Uviedol v ňom, že Ústavný súd SR
vecnenespochybnilpotvrdzujúcirozsudokKrajskéhosúduvBratislave,ktorýsícezrušil,avšakzdôvodu,
že navrhovateľ 1/ nedostal od odvolacieho súdu dostatočnú odpoveď na niektoré svoje argumenty. Akokľúčové označil odporca to, že Ústavný súd SR uznal legitimitu zásahu odporcu do osobnostných práv
navrhovateľa 1/ ( č.l. 31 nálezu ).

Odporca argumentoval tým, že pojem spravodajstvo nemožno obmedzovať len na informovanie o

udalostiach, ktoré sa stali včera, dnes alebo pred niekoľkými dňami. Aktuálnosť nemožno posudzovať
len podľa časového odstupu od udalosti, ale aj od toho, či uverejnenie informácie uspokojuje existujúci
( prítomní ) záujem verejnosti na informovanie o určitej téme. Napr. rôzne udalosti z minulosti pútajú
aj po niekoľkých rokoch legitímny záujem verejnosti ( výročia rôznych udalostí a pod. ). Pokiaľ by sa
spravodajstvo zameriavalo len na aktuálne udalosti, médiá by nemohli verejnosť informovať o minulých

udalostiach, ktorých integrálnou súčasťou sú logicky aj obrazové snímky fyzických osôb, ktoré boli
aktérmi takýchto udalostí. Absolutizácia aktuálnosti spravodajstva z hľadiska času nie je zlučiteľná s
právom verejnosti na informácie. Aktuálnosť je daná tým, či uverejnenie, šírenie alebo sprístupnenie
informácie uspokojuje prítomný záujem verejnosti na informovaní o určitej téme. Pokiaľ Ústavný súd
SR uznal legitímnosť témy, ktorá bola predmetom spravodajstva, je zrejmé, že uverejnenie namietaného
článku bolo z hľadiska uspokojenia práva verejnosti na informácie aktuálne. Ak teda Ústavný súd

SR uznal, že zásah do práv navrhovateľa 1/ spočívajúci v šírení informácií týkajúcich sa verejného
záujmu, bol legitímny, a z vyššie uvedeného vyplýva, že aj aktuálny, nemôžu byť pochybnosti o tom,
že namietaný článok mal spravodajský charakter. Odporca trval na tom, že namietaný článok spĺňal aj
atribút aktuálnosti, čo sa týka textu a aj fotografií, a to aj z hľadiska času. Spravodajský materiál v STV
bol odvysielaný v relácii P. dňa XX. X. XXXX; navrhovateľom 1/ namietaný článok v denníku Nový čas

bol uverejnený s odstupom dvoch dní, dňa XX. X. XXXX; namietaný článok mal preto jednoznačne
znaky aktuálnosti, nakoľko bezprostredne nasledoval po odhalení kauzy reportérmi STV. Námietka
navrhovateľa 1/, že článok nebol aktuálny, nemá žiadne opodstatnenie. V intenciách argumentácie
Ústavného súdu SR má teda odporca za to, že uverejnené fotografie spĺňali účel spravodajského
žánru, t.j. pohotové zobrazenie aktuálnej informácie výstižným a objektívnym spôsobom. Fotografie totiž

zobrazujú udalosť, ktorá sa odohrala, resp. vyšla najavo, s odstupom niekoľkých dní.

Odporca ďalej vo vyjadrení uviedol, že ak téma namietaného článku bola témou verejného záujmu -
čo Ústavný súd SR vo svojom náleze uznal - potom aj fotografie navrhovateľa 1/ prispeli do diskusie
o otázkach verejného záujmu, a to z dôvodov, že navrhovateľ 1/ bol aktérom opisovaných udalostí;
fotografie, rovnako ako aj text, poskytovali čitateľovi informáciu o tom, čo sa odohralo; keďže legitímnym

záujmom odporcu bolo poskytnúť verejnosti dôveryhodné ( uveriteľné ) informácie, potom práve
uverejnenie fotografií aj s textom, ktoré dokumentovali a preukazovali pravdivosť uverejneného textu,
mu dodávali dôveryhodnosť ( uveriteľnosť ); t.j. fotografie predstavovali integrálnu súčasť informovania
o téme, ktorá bola uznaná za tému verejného záujmu, t.j. ako legitímny dôvod zásahu do práv
navrhovateľa. Odporca pripustil, že je možná úvaha, že pre informovanie verejnosti postačuje písané

slovo, bez uverejnenia fotografií, čo by však znamenalo, že noviny by vychádzali bez obrazového
materiálu.Takétoúvahyvšakodporcaoznačilzaúčelovéaakoprejavobmedzenosti.Ignorujútotižpodľa
jeho názoru skutočnosť, že fotografia zachytávajúca reálny dej je mnohokrát výstižnejšia, ako písané
slovo ( mnohé okolnosti deja sa slovom nedajú opísať , pričom fotografiou sa dosahuje dôveryhodnosť
( uveriteľnosť ) sprostredkovanej informácie. Pokiaľ ide o proporcionalitu, odporca zastáva názor,

že v danom prípade záujem verejnosti na informáciách prevážil nad záujmom navrhovateľa 1/
na neuverejnení fotografií. Naopak vyhovením návrhu navrhovateľa 1/ by došlo k neprimeranému
obmedzeniu slobody prejavu, či dokonca k jej popretiu. Odporca zopakoval, že to bol navrhovateľ
1/ sám ( spolu s navrhovateľkou 2/ ), kto vyprovokoval záujem verejnosti a médií o svoje konanie
zverejnením svojho zámeru v celoštátnom denníku, dôležitý je charakter konania navrhovateľa 1/

( jeho konanie označil odporca za protiprávne, t.j. smerujúce k protiprávnym následkom ), jeho konanie
bolo založené na klamstve ( nepravdivé čestné vyhlásenie o žití v spoločnej domácnosti s C. „.“ ),
v čase uverejnenia článku už bola verejnosti identita navrhovateľa 1/ známa, nebolo ho preto nutné
osobitne chrániť, nemôže sa legitímne domáhať zachovania anonymity niekto, kto svoje protiprávne
konanie ešte aj verejne manifestuje v hromadných informačných prostriedkoch, informácia o obchode,

ktorého predmetom má byť ešte nenarodené dieťa, je informáciou týkajúcou sa verejného záujmu, ktorú
informáciu má verejnosť právo obdržať a napokon, že je úlohou tlače, aby verejnosti sprostredkúvala
informácie týkajúce sa takéhoto závažného protiprávneho konania ( s poukazom na rozhodnutie R
103/67, podľa ktorého nemožno priznať právo na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 13 Obč.
zák., ak niekto konal protispoločensky, a teda ak prejav o tejto skutočnosti je kritikou tohto konania a

zásahom proti spoločenským nešvárom ).V prípade námietky Ústavného súdu SR vo vzťahu k adresnej kritike ( rozdiel medzi kritikou ad personam
a kritikou ad rem ) odporca vo svojom stanovisku poukazoval na to, že Ústavným súdom SR v tejto
súvislosti citované rozsudky ESĽP ( A. proti O. J. P.. XXXX a B. proti O. z r. 1999 ) riešia prípustnú mieru

expresivity kritiky, nie kvalitu spracovania témy v novinovom článku. Odporca v uverejnenom článku
pritom nepoužil žiadne hrubé výrazy. Odporca v tomto kontexte poukázal na nález Ústavného súdu
ČR sp. zn. I.ÚS 156/99, podľa ktorého je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače,
určenej pre informovanie najširšej verejnosti ( na rozdiel od napr. odborných publikácií ), ktorá s ohľadom
na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem môže pristupovať k určitým zjednodušeniam a

nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie ( či skreslenie ) musí nutne viesť k zásahu do
osobnostných práv dotknutých osôb. Možno len veľmi ťažko trvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení
a klásť tak na novinárov - vo svojich dôsledkoch - nesplniteľné nároky. Významné preto musí vždy
byť to, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo skutočnosti. Odporca zdôraznil vo svojom
vyjadrení, že aj Ústavný súd SR sa vo svojej judikatúre s týmto rozhodnutím opakovane stotožňuje.
Nebolo ambíciou odporcu predostrieť verejnosti právne fundovanú a presnú právnu analýzu, čo by aj

vzhľadom na zameranie denníka Nový čas na informovanie o aktuálnom dianí nebolo možné očakávať.
Sledovaný účel spočíval v tom, informovať verejnosť o povahe a podstate konania navrhovateľov 1/, 2/,
ktorí sa zákonom reprobovaný účel snažili dosiahnuť podvodným konaním, t.j. že podvod bol princípom
ich konania.

K otázke protiprávnosti konania navrhovateľov 1/, 2/ odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že táto plynie

z niekoľkých zákonných ustanovení, pričom citoval čl. 15 ods. 1 Ústavy SR, § 82 ods. 1, 2 Zák. o rod.,
§ 3 ods. 1, § 39, § 118 ods. 1, 2, § 574 ods. 2 Obč. zák. a v tejto súvislosti na svoje už predošlé
písomné podanie, v ktorom okrem iného argumentoval aj stanoviskami Ministerstva spravodlivosti SR a
bývalého ministra zdravotníctva SR R. Zajaca, pričom dodal, že je súčasťou štandardu ochrany ľudských
práv a základných slobôd podľa Dohovoru spoľahnúť sa na relevantnosť oficiálnych vyhlásení orgánov

verejnej moci. Odporca má za to, že vo svetle vyššie uvedeného nemusel odôvodňovať protiprávnosť
konania navrhovateľov. Pokiaľ ide o údajný rozpor medzi hodnotiacim úsudkom o protiprávnosti konania
navrhovateľov, s ktorým sa odvolací súd stotožnil a medzi skutkovým vyhlásením, že „napriek tomu,
že obchod s nenarodenými deťmi je na Slovensku protizákonný, s vysokou pravdepodobnosťou zaň v
celej kauze nebude nikto potrestaný“, tento rozpor označil odporca len za zdanlivý. Citovaný výrok nie

je skutkovým tvrdením ale opätovne hodnotiacim úsudkom a je vysvetlený čitateľovi priamo v článku
„ „Jednoducho niečo také nie je možné postihnúť, keďže žiadna legislatíva, ktorá by také veci regulovala,
u nás nejestvuje, dodáva V. O. z občianskeho združenia K.“. V článku je teda vyjadrené, že porušenie
určitej právnej normy nie je postihované právnou sankciou, pričom nie je zdriedkavosťou, že existujú
v právnom poriadku normy, ktorých porušenie nie je postihované trestom. Úsudok autorky článku, že

pravdepodobne nikto ( nie konkrétne navrhovatelia ) nebude potrestaný, neodporuje hodnotiacemu
úsudku o tom, že ide o protiprávne konanie. Odporca nepovažuje za relevantné ani to, že sa v článku
nenachádza stanovisko navrhovateľa 1/, nakoľko žiadny zákon takúto povinnosť vydavateľovi neukladá.
Navrhovatelia netvrdili a ani nepreukazovali, že by nebola pravdou skutočnosť, že konali tak, aby pre
navrhovateľa 1/ získali dieťa, a to tak, že za jeho vynosenie a za to, že sa ho jeho matka vzdá, zaplatia

tejto cudzej žene peňažnú odplatu.

Odporca sa vo vyjadrení ďalej zaoberal posudzovaním stretu práva na súkromie a slobody prejavu
vzhľadom na nález Ústavného súdu SR vo veci sťažovateľa - navrhovateľa 1/. Odporca zastal názor, že
navrhovateľ 1/ nemal status súkromnej osoby; v zmysle nálezu Ústavného súdu SR navrhovatelia 1/,
2/ vstúpili do verejnej arény kontroverzným spôsobom, keď navrhovatelia sami inzerátom vyprovokovali

záujem verejnosti a médií. Navrhovatelia mohli zvoliť formu riešenia predmetnej veci vo svojej privátnej
sfére, oni sami - nikto iný - však z toho urobili vec verejnú a postupovali spôsobom, ktorý vyprovokoval
záujem verejnosti o ich konanie. Odporca pripomenul, že v čase zverejnenia článku už bola identita
navrhovateľov 1/, 2/ známa a preto nebolo nutné navrhovateľa 1/ nejako osobitne chrániť. Uvedené
skutočnosti posúvajú rovnováhu medzi slobodou prejavu a osobnostnými právami navrhovateľov

výrazne v prospech slobody prejavu; vstupom do verejného priestoru musia totiž navrhovatelia strpieť
vyššiu mieru záujmu o ich osoby.

Pokiaľ ide o obsah a formu prejavu, prejav sa týkal záležitosti verejného záujmu, navyše záležitosti
mimoriadne citlivé, ktoré verejnosť vníma s osobitným záujmom. Verejný záujem je v danom prípade
eminentný a spočíva v záujme na ochrane nenarodeného života, ochrane práv matky, ktorá dieťa vynosí,

verejný záujem na tom, aby sa tento inštitút nezneužíval na nekalý obchod s deťmi a pod. Odporcadodal, že nie je bez významu aj skutočnosť, že v relevantnom čase bola téma asistovanej reprodukcie a
surogátneho materstva predmetom intenzívnej diskusie aj na odbornej úrovni, avšak bez relevantného
výsledku. Odporca zdôraznil, že podstatou namietaného článku sú hodnotiace úsudky autorky článku,

opierajúce sa o vyjadrenia orgánov verejnej moci ( hovorcu Ministerstva spravodlivosti SR, bývalého
ministra zdravotníctva R. Zajaca ), ako aj skutočnosť, že navrhovatelia 1/, 2/ pravdivosť skutkového
deja opísaného v uverejnenom článku, nespochybnili, namietali len jeho hodnotenie. Tieto skutočnosti
opäť posúvajú rovnováhu medzi slobodou prejavu a osobnostnými právami navrhovateľov výrazne v
prospech slobody prejavu.

Ohľadom statusu autora prejavu odporca argumentoval tým, že autorom prejavu je novinár, ktorý
plní nezastupiteľnú úlohu public watchdog, ktorý sa výrazne podieľa na formovaní verejnej mienky
a stimulácii verejnej debaty o otázkach verejného záujmu. Z toho odvodzuje judikatúra ESĽP
špecifickú ochranu tlače, čo opäť posúva rovnováhu medzi slobodou prejavu a osobnostnými právami
navrhovateľov výrazne v prospech slobody prejavu.

Pokiaľ ide o kritérium úmyslu, cieľa a motívu, v konaní nebolo preukázané, že by boli uverejnené

nepravdivé informácie, ani že by autorka článku sledovala iný cieľ, ako informovať verejnosť o otázkach
legitímneho verejného záujmu alebo že by nekonala v dobrej viere. Ak by bol naopak, postihnutý
odporca za daný prejav, malo by to zmrazujúci vplyv na fungovanie tlače. Je pravdou, že článok bol
publikovaný v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, t.j. so značným potenciálom poškodiť dotknutú
osobu difamačným prejavom, avšak v danom prípade jednak žiadny difamačný prejav urobený nebol a

jednak je podľa názoru odporcu potrebné túto skutočnosť posudzovať v kontexte, že autorom prejavu
je profesionálny novinár, ktorého pracovnou náplňou je uverejňovať svoje prejavy v médiách. Podľa
odporcu tak namietaný článok spĺňal všetky atribúty, ktoré sú kladené na verejné prejavy, v záujme
ochrany slobody prejavu a práva na informácie a že v danom konkrétnom prípade sloboda prejavu
a právo na informácie prevážili nad záujmom navrhovateľov 1/, 2/ na ochranu ich osobnostných práv.

Odporca si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania za dva úkony právnej služby - vyjadrenie
k odvolaniu a vyjadrenie k predmetu konania.

K právnym záverom Ústavného súdu SR zaujal písomné stanovisko aj navrhovateľ 1/ ( doručené
Krajskému súdu v Bratislave dňa 14. 7. 2014, č.l. 271 spisu ). Zopakoval v ňom, že nesúhlasí s
doterajšími závermi všeobecných súdov v zmysle predchádzajúcich rozhodnutí, ktoré boli vo veci

vydané. Trval na tom, že na zverejnenie fotografií navrhovateľa 1/ bez jeho súhlasu odporcovi sa
zákonná licencia podľa § 12 ods. 3 Obč. zák. nevzťahuje, pretože predmetom článku neboli aktuálne
informácie, čo je nevyhnutný definičný znak spravodajstva. Je bez akéhokoľvek právneho významu, ako
odporca označí svoje články, podstatné je, či zverejnená informácia je aktuálna alebo nie je. Zdôraznil
konštatovanie Ústavného súdu SR v jeho náleze na str. 22, 23, zaoberajúce sa povahou spravodajskej

fotografie ako tzv. obrazového svedectva, ktoré sa publikuje bezprostredne po udalosti, že cieľom
spravodajskej fotografie je oznámiť čerstvú informáciu. V tejto súvislosti argumentoval navrhovateľ 1/
tým, že zverejnené fotografie neboli aktuálne, pretože od času ich vyhotovenia a rovnako tak aj od celej
udalosti opísanej v článku uplynulo niekoľko týždňov. Považoval za bezpredmetné, kedy sa o týchto
informáciách dozvedel odporca, navrhovateľ 1/ za podstatné považoval len to, kedy sa tieto udalosti

udiali. Nakoľko v tomto prípade informácie neboli zverejnené bezprostredne po udalosti, má za to,
že informácie zverejnené odporcom nepožívajú spravodajskú ochranu zákonných licencií. Dodal, že
aj používanie obrazových snímok a podobizní na základe zákonných licencií podľa § 12 ods. 3 Obč.
zák. podlieha zákonnému obmedzeniu v podobe rešpektovania oprávnených záujmov dotknutej fyzickej
osoby, ako na to upozornil Ústavný súd SR vo svojom náleze. Avšak odporcom zverejnené fotografie

navrhovateľa 1/ porušili požiadavku proporcionality, keďže nijako neprispeli do diskusie o verejnom
záujme. Navrhovateľ 1/ ďalej vo vyjadrení uviedol, že odporca v článku neprevzal len informácie
zverejnené STV, ale článok sám dotvoril. Navrhovateľ 1/ od samotného počiatku namieta spôsob
spracovania celého článku odporcom, ktorým účelovo a bezdôvodne škandalizuje osobu navrhovateľa
1/. Odporca vystavil kritike fyzickú osobu s najvyššou mierou ochrany jej osobnostných práv, neposkytol

jej žiadny priestor na vyjadrenie, zverejnil protiprávne získané obrazové a zvukové záznamy zverejnené
STV a uviedol nepravdivé informácie, že navrhovatelia tvrdili, že sú druh a družka. Navrhovateľ 1/
pripomenul, že predmetný článok bol zverejnený v najčítanejšom denníku s celoštátnou pôsobnosťou,
t.j. došlo k širokej publicite, ktorá zakladá právo navrhovateľa 1/ na priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch, v tejto súvislosti poukazoval na ustálenú judikatúru, a to rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo

15/1997 ( R 45/2000 ). Navrhovateľ 1/ na základe uvedeného žiadal zmeniť rozsudok súdu prvéhostupňa v napadnutej časti tak, že odporcu zaviaže povinnosťou zaplatiť mu titulom nemajetkovej ujmy
sumu 16.596,96 € a prizná mu aj náhradu trov konania. V prípade, že odvolací súd bude mať za to,
že nie sú splnené podmienky na zmenu rozsudku prvostupňového súdu, navrhoval navrhovateľ 1/ v

napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu ( t.j. v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh
navrhovateľa 1/ ) podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2
O.s.p. ). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď dospel
k záveru, že odvolaniu navrhovateľa 1/ nemožno priznať úspech.

Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy ( § 11 Obč. zák. ).

Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy, týkajúce sa
fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením ( §
12 ods. 1 Obč. zák. ).

Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky alebo

obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona ( § 12 ods. 2 Obč. zák. ).

Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby
vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové,
rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými
záujmami fyzickej osoby ( § 12 ods. 3 Obč. zák. ).

Podľa § 13 ods. 1 Obč.zák. fyzická osoba má právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Obč.zák. pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods.1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Obč.zák. výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo.

Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a
rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo
filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže
podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a
ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv

iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci ( čl.
10 ods. 1, 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach ).

Ako vyplýva z cit. ust. § 11 Obč. zák. občianska česť a ľudská dôstojnosť sa považujú za natoľko
významné hodnoty každej fyzickej osoby ako individuality, že im zákon priznáva nárok na právnu
ochranu. Je to tak preto, že česť fyzickej osoby je výrazom úcty alebo vážnosti, ktorú tá - ktorá fyzická

osoba požíva u ostatných členov spoločnosti, napr. pre svoje postoje, názory, konanie. Česť fyzickej
osoby nepochybne silne ovplyvňuje aj jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a hodnotiace
úsudky ( kritika ). V prípade skutkového tvrdenia ide o fakt, ktorého pravdivosť možno objektívne
verifikovaťtzv.dôkazompravdy;vprípadekritikyideotzv.hodnotiaceúsudky, t.j.názory, ktorésú svojou

povahou subjektívne - sú výrazom názorov toho, kto ich prednáša - a teda ktorých správnosť nie je
možnéobjektívnepreukázať,dôkazpravdyjevzhľadomnapovahuvecivprípadekritikyvylúčený.Zákon
poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému
zásahu do práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými skutkovými
tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby.V prípade kritiky ( tzv. hodnotiacich úsudkov ) platí, že kritika musí byť prípustná, t.j. kritika musí byť
vecná a konkrétna a tiež primeraná. Dôležitá pre posúdenie zákonnosti takého prejavu je skutočnosť,
či má kritika osoby alebo jej konania vecný základ, či pre zvolenú kritiku existuje nejaké zdôvodnenie,

konkrétne argumenty; vecná kritika je taká, ktorá vychádza z pravdivých skutočností ( podkladov ),
na ktorých je založený hodnotiaci úsudok ( kritika ). Pokiaľ sú v kritike použité výrazy, ktorých miera
expresivity je v značnom nepomere k cieľom kritiky, resp. ak je obsah kritiky celkom neadekvátny voči
posudzovanému konaniu kritizovanej osoby, pričom z nej vyplýva úmysel kritizovanú osobu znevážiť, či
uraziť, ide o neprimeranú kritiku, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej

osoby. Ani zveličovanie či preháňanie, hoci by bolo i veľmi tvrdé, nerobí prejav sám osebe nezákonným.

V súdenej právnej veci sa ( v tomto štádiu konania už len ) navrhovateľ 1/ ( navrhovateľka 2/ zamietajúci
rozsudok prvostupňového súdu nenapadla odvolaním ) domáha voči odporcovi zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 16.596,96 € ( v prepočte pôvodne 500.000,- Sk ) titulom ochrany osobnosti. Neoprávnený
zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľa 1/ mal spočívať v uverejnení článku pod názvom
„Kšefty s nenarodenými deťmi“ v denníku G. Č. ( ktorého vydavateľom je odporca ) dňa XX. X. XXXX.

Článok uverejnený odporcom čerpal informácie z relácie P. U. A. V. XX. X. XXXX, a to z príspevku pod
názvom „J. P.C. V. P.“. Článok uverejnený odporcom v denníku spracovával problematiku vynosenia
dieťaťa pre navrhovateľa 1/ za finančnú odmenu. Spracovávaný prípad začal uverejnením inzerátu
navrhovateľov 1/, 2/ dňa 29. marca 2005 v celoštátnom denníku O. s textom : „I. V. Ž. A. V., V. XX P., na
Ú.N. Z. Q. O. V. pre G.. U. podľa Z. V.. V.E. B..“. Inzerát obsahoval aj kontakt na mobilný telefón.

Navrhovateľ 1/ sa spôsobom, akým bol článok spracovaný cítil kriminalizovaný a škandalizovaný.
Uvedeným článkom odporca zasiahol do jeho osobnostných práv, a to do jeho občianskej cti, ľudskej
dôstojnosti a vážnosti, práva na súkromie, na dobré meno, t.j. že odporca konal v rozpore s ust. § 11
Obč. zák. Odporca zasiahol do jeho osobnostných práv aj tým, že bez jeho súhlasu uverejnil spolu s
textom článku aj niekoľko fotografií, na ktorých je zachytený navrhovateľ 1/, čím porušil ust. § 12 ods.

1 Obč. zák. Titulom náhrady nemajetkovej ujmy na základe ust. § 13 ods. 2, 3 Obč. zák. žiadal priznať
sumu 16.596,96 €.

Odporca sa v konaní bráni tým, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ nebol neoprávnený a
nebol ani difamačný ( hanlivý ). Skutkový dej v ňom opísaný, bol pravdivý. Účelom článku bolo prispieť
do diskusie o otázke legitímneho verejného záujmu - surogátneho materstva. Na zverejnené fotografie

s podobizňou navrhovateľa 1/ sa podľa odporcu vzťahuje zákonná licencia podľa § 12 ods. 3 Obč.
zák., t.j. odporca nepotreboval na zverejnenie fotografií súhlas navrhovateľa 1/; uverejnený článok
aj s fotografiami mali povahu spravodajského žánru. Odporca svoje právo informovať o danej veci
vyvodzoval z práva na slobodu prejavu, práva na informácie.

Navrhovateľ 1/ vo svojom odvolaní argumentoval okrem iného aj tým, že patrí do kategórie fyzickej

( súkromnej ) osoby, ktorej zákon v súvislosti so zásahom do osobnostných práv priznáva najvyššiu
mieru ochrany. Hoci aj navrhovateľa 1/ nemožno považovať za osobu verejne známu, v dôsledku
svojho vlastného rozhodnutia - uverejnenia spomínaného inzerátu v celoštátnom denníku - vstúpil
do verejného priestoru. S ohľadom na obsah inzerátu si navrhovateľ 1/ mohol a mal byť vedomý
možnosti zvýšeného záujmu verejnosti o jeho konanie. Jeho identita bola pritom odkrytá len pár dní

pred uverejnením inkriminovaného článku, a to odvysielaním relácie P. Z. A. dňa XX. X. XXXX, ktorej
súčasťou bol aj príspevok, ktorý spracovával prípad vyvolaný už spomínaným inzerátom. Následne,
dňa XX. X. XXXX uverejnil odporca v denníku sporný článok aj s fotografiami navrhovateľov 1/, 2/, bez
ich súhlasu. Vzhľadom na tému, ktorú článok odporcu spracovával, nutno konštatovať, že článok sa
týkal súkromia navrhovateľa 1/. Uvedené má za následok, že navrhovateľ 1/podľa názoru odvolacieho

súdu nepatrí síce ani medzi verejné osoby, ale ani celkom medzi súkromné, t.j. nemožno ho zaradiť do
kategórie „bežný občan“. Kvalifikovanie postavenia navrhovateľa 1/ bolo pre súd podstatné z dôvodu,
že hranice akceptovateľnosti, šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry, sú najširšie u politikov a
najužšieu„bežných“občanov.Vzhľadomnauvedené,máodvolacísúdzato,žemieraakceptovateľnosti
kritiky, resp. miera ochrany súkromia bola u navrhovateľa 1/ čiastočne znížená. Zároveň niet sporu o

tom, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ bol vykonaný tlačou, celoštátne distribuovaným
časopisom, vychádzajúcom vo vysokom náklade, šírenom aj cez internet, s vysokou čítanosťou, so
širokým neurčitým okruhom pôsobenia.

V súdenej právnej veci došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa 1/ formou kritiky
( hodnotiacich úsudkov ). Bolo preto potrebné posúdiť, či predmetná kritika konania navrhovateľa 1/ bolaneprípustná; v prípade neprípustnej kritiky by totiž išlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv
navrhovateľa 1/, ktorý by bol spojený s právnymi následkami v zmysle § 13 Obč. zák.

Predmetom článku, uverejneného odporcom, bola otázka získania dieťaťa formou surogátneho

( náhradného ) materstva. Surogátne materstvo - zjednodušene povedané - znamená, že vybraná žena
donosí pre záujemcov dieťa. Problematika surogátneho materstva úzko súvisí s určovaním rodičovstva,
osobitne s určovaním materstva, t.j. s otázkou, ktorá žena ( či tá, ktorá dieťa vynosila a porodila, alebo
tá, ktorá si donosenie dieťaťa objednala ) je matkou dieťaťa. Surogátne materstvo právna úprava platná
na Slovensku neumožňuje ( na rozdiel napr. od USA ). V záujme právnej istoty platná právna úprava v

SR jednoznačne definuje v ust. § 82 ods. 1 Zák. o rod., že matkou je vždy žena, ktorá dieťa porodila. V
Zákone o rodine je zároveň zavedená zásada neplatnosti akýchkoľvek zmlúv a dohôd, ktoré sú v rozpore
s tým, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila ( § 82 ods. 2 Zák. o rod. ). Možno prisvedčiť
právnemu názoru odporcu, že „zmluva o náhradnom materstve“ by zjavne trpela neplatnosťou pre
rozpor s dobrými mravmi - slovenská právna úprava je v tomto smere striktná. Na Slovensku teda nie je
možný tzv. „prenájom maternice“, ktorý je prípustný v už spomínanom právnom prostredí USA. Uvedený

právny stav v otázke surogátneho materstva platný na Slovensku je nepochybne odrazom skutočnosti,
že náhradné materstvo je veľmi komplikovanou nielen právnou ale osobitne etickou, ale tiež filozofickou,
či medicínskou otázkou. Náhradné materstvo, a za odplatu ( akým spôsobom mienil získať dieťa aj
navrhovateľ 1/ ) totiž vo svojej podstate predstavuje „komerčné materstvo“, ktorého súčasťou je ( bez
ohľadu na ušľachtilú pohnútku, ktorou je túžba stať sa rodičom ) vždy do určitej miery obchod s ľudským

telom, a to jednak ženy, ktorá má dieťa donosiť a porodiť, ale aj s ľudským plodom - dieťaťom, ktoré sa
má takto narodiť. Osobitne práve spomínaný komerčný prvok ( ale nielen tento prvok ) vyvoláva silné
etické otázky o morálnosti takéhoto konania, čo bol nepochybne jeden z dôvodov, pre ktoré už samotný
inzerát navrhovateľov 1/, 2/, ako aj uverejnený článok na túto tému, vyvolal jednak veľký záujem médií
ale tiež odmietavé reakcie verejnosti.

Nemôže byť zároveň sporu o tom, že otázka surogátneho materstva predstavuje vec legitímneho
verejného záujmu. Šírenie myšlienok a informácií o veciach verejného záujmu je nezastupiteľnou úlohou
tlače, s ktorou je zároveň spojené právo verejnosti tieto myšlienky a informácie prijímať. S tým úzko
súvisí právo na slobodu prejavu, včítane práva na prednášanie kritiky.

Bolo už opakovane konštatované v doposiaľ vydaných rozhodnutiach, že v prejednávanej veci došlo k

stretu dvoch ústavných práv, a to práva na slobodu prejavu vrátane práva na informácie na jednej strane
a práva na ochranu osobnosti na strane druhej. Základné právo na slobodný prejav je konštitutívnym
znakom demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam
verejným a vynášať o nich hodnotiace úsudky ( kritiku ). Verejnou vecou nie je len agenda štátnych
inštitúcií, činnosť politikov, sudcov, alebo umenie či showbiznis, ale všetko, čo na seba púta verejnú

pozornosť. Všetky tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované. Vecou legitímneho verejného
záujmu sa potom stalo aj posudzovanie surogátneho materstva, na základe aktivít navrhovateľa
1/. Inkriminovaný článok neobsahoval žiadne hrubé a už vôbec nie vulgárne výrazy, odvolací súd
poznamenáva, že kritika v článku, ktorý uverejnil odporca, sa netýkala výlučne konania navrhovateľa,
ale aj konania ďalších osôb, ktoré mali byť do procesu umelého oplodnenia „záujemkyne“ C. „.“

zainteresovanínapr.zradovlekárov. Predmetnýčlánoksazameralnakritikukonanianavrhovateľa1/(s
navrhovateľkou 2 / ), a to konkrétne spôsobu, akým sa navrhovateľ 1/ snažil získať pre seba dieťa, ktorý
spôsobvSlovenskejrepublikeniejemožný.Navyšenavrhovateľ1/neváhalvzáujmedosiahnutiasvojho
cieľa použiť aj nie celkom čestné postupy ( tvrdenie, že s navrhovateľkou 2/ sú druh a družka, nepravdivé
„čestné“ prehlásenie o žití v spoločnej domácnosti s C. „.“ ). Za nepochybnú považuje odvolací súd

skutočnosť, že inkriminovaný článok - a teda kritika v ňom - mala vecný základ, vychádzala z pravdivých
skutočností, ktoré navrhovateľ 1/ napokon ani nepopieral. Odvolací súd preto v zhode so súdom prvého
stupňa dospel k záveru, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa 1/ článkom odporcu uverejneným
v denníku Nový čas dňa XX. X. XXXX pod názvom „C. A. G. V.“ nebol neoprávnený, nakoľko v zistenom
strete spomínaných ústavných práv bolo nutné uprednostniť právo na slobodu prejavu a na informácie

pred právom navrhovateľa na ochranu osobnosti ( jeho česť a dôstojnosť, vážnosť a právo na súkromie ).

Zásah odporcu do osobnostných práv navrhovateľa 1/ spočíval nielen v uverejnení článku, ale aj
fotografií navrhovateľa 1/, a to bez jeho súhlasu. Z textu vyššie vyplýva, že súčasťou osobnostných práv
je aj ochrana práva fyzickej osoby na podobizeň.Pojem podobizeň v sebe zahŕňa hmotné zachytenie podoby človeka rôznymi technickými prostriedkami,
napr. obrazmi, kresbami, fotografiami, filmom, videozáznamom a pod. obsahom práva k obrazovej
snímke je užívacie a dispozičné právo subjektu vo vzťahu k podobizni. Zásadne platí, že na zachytenie

či použitie podobizne zobrazenej osoby je potrebný jej súhlas; výnimku z tejto zásady predstavuje tzv.
zákonná licencia upravená v § 12 ods. 2 Obč. zák. Pokiaľ ide o použitie podobizne a obrazovej snímky,
je z hľadiska neoprávnenosti zásahu bez významu, či má použitie zároveň difamujúci charakter. Zákon
zásadne poskytuje ochranu práva na podobizeň len v prípade takých zásahov, ktoré sú neoprávnené.
Už spomínaná výnimka zo zásady, že podobizeň fyzickej osoby môže byť použitá len so súhlasom

oprávnenej osoby, sa týka použitia podobizne a obrazových snímok na úradné účely na základe zákona
( § 12 ods. 2 Obč. zák. ), ďalej pre účely spravodajstva a pre účely vedecké a umelecké ( § 12 ods. 3 Obč.
zák. ), kedy sa privolenie oprávnenej osoby na použitie podobizne, či obrazovej snímky nevyžaduje.
Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci ide práve o prípad použitia podobizne navrhovateľa 1/
pre účely spravodajstva, t.j. o prípad zákonnej licencie ( § 12 ods. 3 Obč. zák. ), kedy sa súhlas
oprávnenej osoby na použitie jej podobizne nevyžaduje. Pod pojem spravodajstvo v zmysle § 12 ods.

3 Obč. zák. nemožno zahŕňať len spravodajstvo v užšom zmysle, t.j. iba referovanie o skutočnostiach,
ktoré sa udiali, ale aj kritické zhodnotenie týchto skutočností, t.j. ich kritiku. Spravodajstvo nemožno
chápať izolovane od spoločenského poslania tlače a ostatných hromadných informačných prostriedkov,
ktorým je informovanie verejnosti o veciach verejného záujmu a v ich kritickom hodnotení. V rámci
týchto medzí oprávňuje zákonná licencia podľa § 12 ods. 3 Obč. zák. použitie podobizne a obrazových

snímok aj bez súhlasu oprávnenej osoby. Verejný záujem musí byť oprávnený - nestačí len záujem
motivovaný napr. snahou o senzácie, škandalizovanie, ako je to v prípade tzv. bulvárnej tlače. V prípade
verejného záujmu tak musí ísť o záležitosti, ktoré sa týkajú riadenia spoločnosti, či dôležitých otázok
spoločenského života vôbec. Z uvedeného vyplýva, že z vecí verejného záujmu sú zásadne vylúčené
veci súkromného života, ktoré by tak nemohli spadať pod zákonnú licenciu v zmysle ust. § 12 ods.

3 Obč. zák. V článku, ktorého súčasťou boli aj zverejnené podobizne navrhovateľa 1/ ( bez jeho
súhlasu ) bola riešená otázka surogátneho materstva, táto sa s ohľadom na pohnútky navrhovateľa
1/ ( túžbu stať sa otcom ) nepochybne úzko dotýkala súkromného života navrhovateľa 1/. Napriek
tomu konštatovaniu však podľa názoru odvolacieho súdu možno na použitie podobizne navrhovateľa
1/ aplikovať cit. ust. § 12 ods. 3 Obč. zák., pretože obsahom, ktorým sa článok ( a k nemu patriace

fotografie ) zaoberal, bol súkromný život navrhovateľa 1/ len okrajovou otázkou ( týkajúcou sa pohnútky
k jeho konaniu ). Ťažisko spracovávanej témy spočívalo jednoznačne v spôsobe, akým sa navrhovateľ
1/ snažil získať pre seba dieťa za odplatu, t.j. spôsob ( náhradné materstvo ), ktorý právny poriadok
Slovenskej republiky neumožňuje. Otázka prípustnosti surogátneho materstva je nepochybne dôležitou
otázkou spoločenského života a teda vecou verejného záujmu.

Právna teória i prax ustálili, že v prípade spravodajstva musí byť verejný záujem na informácii nielen
oprávnený ale tiež aktuálny. Navrhovateľ 1/ opakovane spochybňoval práve aktuálnosť jeho podobizní
a obrazových snímok, ktoré odporca použil, argumentujúc tým, že tieto boli vyhotovené cca s mesačným
predstihom, než ako boli odporcom uverejnené, a teda boli neaktuálne. Ďalej v tejto súvislosti namietal,
že zverejnené fotografie nijakým spôsobom nemohli prispieť a teda ani neprispeli do diskusie o veci

verejného záujmu. K uvedenej námietke považuje odvolací súd za nutné uviesť, že zverejnenie fotografií
spolu s článkom odporcu nasledovalo dva dni ( 29. 6. 2005 ) po odvysielaní reportáže v A. ( V. XX. X.
XXXX ), z ktorej čerpal pri spracovaní témy v článku aj odporca. Záujem o tému náhradného materstva
vzbudil navrhovateľ 1/ ( a navrhovateľka 2/ ) v médiách práve uverejnením inkriminovaného inzerátu,
pričom otázka surogátneho materstva, ale hlavne spôsobu, akým sa navrhovatelia snažili získať dieťa,

zarezonovala s plnou silou hlavne po odvysielaní televíznej reportáže v A. V.Q. XX. X. XXXX. Z
uvedeného dôvodu považuje odvolací súd za nepochybné, že uverejnenie dotknutého článku odporcom
- aj so zverejnenými fotografiami - bolo aktuálne, keďže sa danej téme venovalo v čase, kedy boli
verejnosti poskytované informácie o konaní navrhovateľov. Skutočnosť, že zverejnené fotografie neboli
„čerstvé“ v tom zmysle, že boli vyhotovené cca s mesačným predstihom, ich nemôže podľa názoru

odvolacieho súdu vylučovať z aplikácie ust. § 12 ods. 3 Obč. zák. ( t.j. neznamená to, že by nemohli
požívať spadať pod „spravodajský žáner“ ). V tomto smere odvolací súd dáva za pravdu argumentácii
odporcu, že pre posúdenie aktuálnosti obrazových snímok nemusí byť určujúci výlučne moment ich
zhotovenia, ale predovšetkým téma, príp. obsah písaného textu, na dokreslenie ktorého slúžia, pokiaľ
sa týkajú veci legitímneho verejného záujmu. Uverejnené fotografie slúžili na potvrdenie dôveryhodnosti

v článku uverejnených informácií, o to viac, že článok sa venoval téme u nás neobvyklej, čo bol
nepochybne tiež jeden z dôvodov, pre ktorý vzbudil toľko pozornosti vo verejnosti a v médiách. Odvolací
súd považuje za dôležité tiež poznamenať, že fakt, že inkriminovaný článok s fotografiami bol uverejnenýv denníku, ktorý sa nesporne radí medzi tzv. bulvárnu tlač, tento článok samo osebe nevylučuje zo
spravodajského žánru - rozhodujúci je spôsob spracovania témy; z obsahu článku nemožno vyvodiť,
že jeho účelom bolo škandalizovanie navrhovateľa ( navrhovateľov ), ani ich zosmiešňovanie, podobne

zo samotných fotografií nemožno usúdiť, že by navrhovateľa 1/ ( navrhovateľku 2/ ) zosmiešňovali -
fotografie pôsobia civilne, nie difamačne. Odvolací súd tak dospel k záveru, že na uverejnenie fotografií
navrhovateľa 1/ sa v danom prípade vzťahovala zákonná licencia v zmysle § 12 ods. 3 Obč. zák. , a
teda odporca na ich uverejnenie nepotreboval súhlas navrhovateľa 1/.

K otázke namietanej prezentácie konania navrhovateľa 1/ v uverejnenom článku ako protiprávneho

konania, v protiklade s logicky odporujúcim skutkovým tvrdením o právnej nepostihnuteľnosti konaní
obdobných konaniu navrhovateľa 1/ odvolací súd uvádza nasledovné. Uvedená námietka sa týka textu
článku :

Napriek tomu, že obchod s ešte nenarodenými deťmi je na Slovensku protizákonný, s vysokou
pravdepodobnosť zaň v celej kauze nebude nikto potrestaný. Aj keď obludný plán falošnému páru
nevyšiel, spravodlivosti zrejme nakoniec unikne. „Jednoducho niečo také nie je možné postihnúť, keďže

žiadna legislatíva, ktorá by také veci regulovala, u nás ani nejestvuje, dodáva V. O. z občianskeho
združenia K..

Z formulácie citovaného odseku z inkriminovaného článku vyplýva, že autor článku vyhodnotil „ obchod
s ešte nenarodenými deťmi na Slovensku ako protizákonný“, na druhej strane citoval stanovisko tretej
osoby o tom, že takéto konanie nemožno postihnúť, vzhľadom na absentujúcu legislatívu ( t.j. pre

chýbajúcu právnu úpravu ). Autor článku mal zjavne pri hodnotení „protiprávnosti“ konania navrhovateľa
1/ v súvislosti s donosením a porodením dieťaťa náhradnou matkou za odplatu na mysli skutočnosť,
že ( nielen ) navrhovateľ 1/ za svoje konanie nebude niesť trestnú zodpovednosť. Z nasledujúcej vety
vyššie uvedeného odseku plynie, že uloženie trestu nie je možné z dôvodu chýbajúcej legislatívy, ktorá
by v slovenskom právnom poriadku také veci ( t.j. surogátne materstvo ) upravovala. Z uvedeného

textu je zrejmý rozpor spočívajúci v tom, že pokiaľ nejaké konanie nie je z trestného hľadiska právne
regulované ( t.j. upravené ), potom nemôže byť z hľadiska trestného ani protiprávne a teda nemôže
byť ( z hľadiska trestného práva ) postihnuté trestom. V odôvodnení tohto rozhodnutia už bolo
skonštatované, že slovenská právna úprava ( Zákon o rodine ), by takéto konanie ( zmluvu o náhradnom
materstve ) sankcionovala neplatnosťou, a to absolútnou ( § 82 ods. 2 Zák. o rod., § 39 Obč. zák. ).

Pri vyhodnocovaní spomínaného rozporu je nutné vziať do úvahy, že autorom článku bol novinár, ktorý
sám nemusí disponovať odborným vzdelaním v oblasti, ktorej sa v článku posudzovaná problematika
týkala, ako aj možných s problematikou súvisiacich súvislostí, rovnako tak aj skutočnosť, že denník
Nový čas nepatrí medzi odbornú tlač ( ktorá má iné nároky na presnosť vyjadrovania ), ale je bežným
periodikom, určeným širokej verejnosti. V takých prípadoch je potrebné ( ako už judikoval napr. Najvyšší

súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo 2796/2005 zo dňa 31. 8. 2006 ), akceptovať ako prípustné
aj určité zjednodušenie, príp. skreslenie tvrdení autora v texte, bez toho, aby tieto znamenali zásah
do osobnostných práv dotknutej fyzickej osoby. Z tohto pohľadu ( ako čiastočného zjednodušenia či
skreslenia ) možno podľa názoru odvolacieho súdu akceptovať aj namietaný rozpor ako nepresnosť vo
vyjadrení autora článku, avšak bez dopadu na osobnostné práva navrhovateľa 1/. Uvedená nepresnosť

totiž nič nemenila na tom, že podstata podávaných informácií, na ktorých bol založený inkriminovaný
článok, bola pravdivá.

Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci ( § 153 ods. 1 O.s.p. ), vec správne posúdil po
právnej stránke. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania,
spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, a to písomné vyjadrenie
odporcu k odvolaniu navrhovateľa 1/, v sume 118,74 € ( t.j. odmena 91,92 € + režijný paušál 7,41 €
+ DPH ), podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z., § 10 ods. 1, 8, § 14 ods. 1 písm. b/, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3. Za

druhý úkon právnej služby - písomné vyjadrenie vo veci, ktorým odporca reagoval na nález Ústavného
súdu SR, odvolací súd odporcovi náhradu trov nepriznal, ale len z dôvodu, že odporca si ich výšku
nevyčíslil ( § 151 ods. 1 O.s.p. ).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.