Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 14, 2014

Súd: Špecializovaný trestný súd
Spisová značka: 3T/33/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9513100183

Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Hrubala

ECLI: ECLI:SK:SSPK:2014:9513100183.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Samosudca Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica

JUDr. Ján Hrubala, v trestnej veci obžalovaného Mgr. H. V., stíhaného pre prečin podplácania podľa §
333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 14. mája 2014
takto

r o z h o d o l :

obžalovaný Mgr. H. V., nar. XX.XX.XXXX v V., trvale bytom R. D., F. XXX/X,

j e v i n n ý, ž e

v období od 21. mája 2012 do dňa 10. júna 2012 v Bratislave v priestoroch Akadémie Policajného

zboru na Sklabinskej ulici č. 1, v kancelárii rektora tejto akadémie, odovzdal plk. prof. Ing. Y. F., CSc.,
rektorovi Akadémie PZ v Bratislave, finančnú hotovosť vo výške 2.000,- € ako úplatok určený pre presne
neidentifikovateľný subjekt, ktorým mohla byť len osoba priamo prijímajúca úplatok alebo právnická
osoba Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Sklabinská č. 1 Bratislava, ktorej je osoba prijímajúca
úplatok štatutárnym zástupcom, ako právnická osoba prijímajúca „sponzorský dar“ nešpecifikovaný
žiadnym účtovným dokladom alebo iným, či už jednostranným alebo viacstranným právnym úkonom
v súvislosti so zabezpečením prijatia dcéry svojho známeho R. G. H. G. na štúdium na Akadémiu
Policajného zboru v Bratislave v školskom roku 2012/2013,

teda

inému v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo poskytol úplatok a spáchal taký čin
voči verejnému činiteľovi,

čím spáchal

prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

Za to sa odsudzuje:

Podľa § 333 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona
na trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky.Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona súd určuje skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 16.10.2013 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR (ďalej „prokurátor“)
podal na Špecializovaný trestný súd Pezinok obžalobu na Mgr. H. V., nar. XX.XX.XXXX, v ktorej ho vinil
zo spáchania prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, pričom skutku
sa mal obvinený dopustiť na nasledovnom skutkovom základe :

v období od 28. mája 2012 do dňa 10. júna 2012 v Bratislave v priestoroch Akadémie Policajného
zboru na Sklabinskej ulici č. 1, v kancelárii rektora tejto akadémie, odovzdal plk. prof. Ing. Y. F., CSc.,

rektorovi Akadémie PZ v Bratislave, finančnú hotovosť vo výške 2.000,- € ako úplatok v súvislosti
so zabezpečením prijatia dcéry svojho známeho H. G. na štúdium na Akadémiu Policajného zboru v
Bratislave v školskom roku 2012/2013.

Vzhľadom k tomu, že išlo o obžalobu pre trestný čin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou
osem rokov, vec postupom podľa § 241 Trestného poriadku preskúmal samosudca. Ten vo veci dňa

28.10.2013 vydal trestný rozkaz, pričom zároveň obvinenému zaslal aj výzvu na oznámenie návrhov
na vykonanie dôkazov pre prípad, že trestný rozkaz sa nestane právoplatným a vo veci sa bude
konať na hlavnom pojednávaní. Trestným rozkazom bola uznaná vina v zmysle obžaloby a bol uložený
podmienečný trest odňatia slobody v trvaní dva roky, ktorého výkon bol podmienečne odložený na
skúšobnú dobu v trvaní tri roky.

Voči tomuto trestnému rozkazu podala bližšie nešpecifikovaný odpor prokurátorka a tiež obvinený, ktorý
v rámci odporu stručne uviedol, že „finančnú hotovosť neposkytol ako úplatok“. Obvinený tiež v rámci
hlavného pojednávania navrhol vypočuť svedka V. R., katolíckeho duchovného, pôsobiaceho v rámci
Akadémie Policajného zboru v Bratislave a to k okolnostiam, ktoré sa týkajú rozsahu poskytovania
pastoračnej činnosti a financovania priestorov pre túto činnosť.

Samosudca vlastnou prieskumnou činnosťou zistil, že v súvisiacej veci sa vedie trestné konanie i proti
obvinenému plk. prof. Ing. Y. F., CSc. a to pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods.
2 Trestného zákona a iné. Zistil tiež, že v súvislosti s touto vecou dňa 04.12.2013 bola na vyššie
menovanú osobu podaná obžaloba, ktorá sa vedie na tunajšom súde pod sp.zn. PK-2T 52/2013. V rámci
tejto obžaloby je v jej skutkovej vete opísaný v podstate identický skutok, ako v obžalobe, ktorou sa

súd zaoberal v tomto konaní s tým, že v konaní PK-2T 52/2013 je obžalovaná vyššie uvedená podľa
prokurátora úplatok prijímajúca osoba. Zistil tiež, že v súvisiacej veci bol v trestnej veci vedenej na
tunajšom súde pod. sp.zn. PK-1T 32/2013 ohľadne obvineného H. U., nar. XX.XX.XXXX vydaný trestný
rozkaz, ktorým bol H. U. uznaný z prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 1.000,- eur spolu s náhradným trestom odňatia

slobody vo výmere troch mesiacov. Vo veci obvineného U., kde voči trestnému rozkazu nebol podaný
odpor a vec sa stala právoplatnou dňa 27.11.2013, išlo takisto o konanie, v rámci ktorého menovaná
osoba mala plk. Ing. Y. F., CSc. odovzdať úplatok, v tomto prípade vo výške 3.000,- eur, v súvislosti so
zabezpečením prijatia syna obvineného H. U. na štúdium na Akadémii Policajného zboru v Bratislave
v školskom roku 2012/2013 (vyššie opísaná obžaloba i trestný rozkaz boli zaradené do spisového

materiálu).

Podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov možno
konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť zo spoločného
konania. Podľa odseku 3 toho istého ustanovenia Trestného poriadku, ak sú podmienky spoločného
konania, môže súd spojiť na spoločné prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorých boli podané samostatnéobžaloby. Podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istého obvineného
a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak
to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote. Podľa § 18 ods. 2 Trestného poriadku

spoločné konanie o trestnom čine, o ktorom by mal konať samosudca a o trestnom čine, o ktorom by
mal konať senát, vykoná senát. Vzhľadom k tomu, že v tomto prípade bol samosudca toho názoru, že
sú splnené podmienky na spoločné konanie vo veci a aj vzhľadom k tomu, že v tomto prípade v zmysle
doterajšej súdnej praxe by sa na spoločnom konaní v rámci trestných činov korupcie, ktoré sú akýmsi
zrkadlovým obrazom dávania a prijímania úplatku, konať spoločne aj malo, samosudca dňa 16.01.2014

zaslal riadiacemu predsedovi senátu tunajšieho súdu 2T a predsedníčke senátu 2T JUDr. Ružene
Sabovej, ktorej bola pridelená vec pod sp.zn. PK-2T 52/2013, prípis, ktorý nazval „podnet na spojenie
vecí“, v rámci ktorého bolo podrobne vysvetlené, z akých dôvodov by predmetná vec obvinených V. a
F. mala byť prejednávaná v rámci spoločného konania.

Predsedníčkou senátu 2T bolo samosudcovi senátu 3T, ktorý mal pridelenú trestnú vec obvineného V.,
dňa 26.03.2014 oznámené, že v rámci prerokovania predmetného návrhu na neverejnom zasadnutí

konanom v ten istý deň, nebolo pristúpené k spojeniu vecí PK-2T 52/2013 a BB-3T 33/2013 na spoločné
konanie. Z tohto dôvodu samosudca senátu 3T tunajšieho súdu dňa 20.04.2014 určil termín hlavného
pojednávania na dni 13. a 14.05.2014, v rámci ktorého hlavného pojednávania rešpektoval všetky
návrhy strán v konaní na vykonanie dokazovania a z vlastnej iniciatívy predvolal tiež svedka Ing. J.
F., nar. XX.XX.XXXX. Samosudca len podotýka, že aplikovanie inštitútu spojenia či vylúčenia veci je

vecou úvahy sudcu určeného rozvrhom práce sa takouto eventualitou zaoberať, ide o rozhodnutie v
konaní týkajúce sa len jeho vedenia, ktoré nie je možné nijak vynucovať, nie je proti nemu prípustný
opravný prostriedok, v zásade sa týka sa len efektívnej organizačnej logiky vedenia trestných vecí, a
tak mu nič nebránilo vo veci konať na hlavnom pojednávaní a vysporiadať sa s dôkaznou situáciou,
ako bola prezentovaná v jemu pridelenom spisovom materiály. To okrem iného znamenalo vypočúvanie

jednotlivých osôb v procesných postaveniach, ktoré im prináležali v tejto prejednávanej trestnej veci.

---------------------------------------------------------------------------

NahlavnompojednávanívovyššieuvedenýchdňochtaksúdvypočulakoobžalovanéhoMgr.H.V.,aako
svedkov H. G., Mgr. R. G., prof. Ing. Y. F., CSc., PaeDr. V. R., Ing. J. F. a prečítal všetky listinné dôkazy,
ktoré sa nachádzajú v spise. Išlo predovšetkým o listinné dôkazy, ktoré dokladovali nájdenie rôznych

odpoveďových formulárov a testov z prijímacích pohovorov Akadémie Policajného zboru v priestoroch
súkromného podnikateľského subjektu, vydanie peňazí z trezoru svedka prof. F. zo dňa 30.06.2012
a výpisy z obchodných registrov podnikateľských subjektov, v priestoroch ktorých sa našli niektoré
listinné dôkazy dokumentujúce (ako vyplynie z ďalšieho textu odôvodnenia tohto rozsudku) personálne
prepojenie osôb z týchto podnikateľských subjektov s osobami, ktoré pôsobia na Akadémii Policajného

zboruvBratislave.IkeďnejdeodôkaznéprostriedkyvzmysleakoichchápeTrestnýporiadok,vzhľadom
k špecifikám tejto veci v rámci jej delenia v prípravnom konaní súd v rámci dokazovania na hlavnom
pojednávaní oboznámil tiež všetky procesné rozhodnutia vo veci týkajúce sa trestného stíhania Mgr. H.
V., prof. F., Ing. F. aj Ing. R., prečítal tiež znalecký posudok týkajúci sa zdravotného stavu prof. Y. F.,
ktorý v tejto veci bol vypočutý ako svedok a prečítal tiež na hlavnom pojednávaní prokurátorom doložené

listiny, ktoré sa týkali identifikácie odpoveďového hárku i testu, ktorý v rámci prijímacieho konania mala
vyplniťH.G.aktorélistinybolinájdenévpriestorochpodnikateľskéhosubjektuHBTeams.r.o.Bratislava.

Obžalovaný Mgr. H. V. na hlavnom pojednávaní obdobne, ako aj v rámci prípravného konania nepoprel,
že by rektorovi Akadémie Policajného zboru prof. F. odovzdal sumu 2.000,- eur. Vyslovene mu
však povedal, že ide o sponzorský dar, ktorý venuje na zariadenie pastoračnej miestnosti Akadémie

Policajného zboru v rámci internátu školy. S rektorom akadémie sa stretával pomerne často a dopredu
sa ohlásil aj v rámci návštevy, ktorej skúmanie bolo predmetom tohto trestného stíhania. Podľa jeho
názorutátonávštevaprebehladňa21.májaavrámcinejmalúmyselodovzdaťsponzorskýdarnavyššie
uvedenú pastoračnú miestnosť. Motívom takéhoto konania bolo to, že túto miestnosť zariadil katolícky
duchovný akadémie V. R. a on tiež chcel pomôcť, aby miestnosť mohla slúžiť na rôzne rozhovory,

prednášky, pozeranie filmov a podobne. Vnútornú povinnosť dať sponzorský dar cítil aj z dôvodu, že ako
policajný duchovný mal pomerne vysoký príjem, pričom naznačoval, že toto bolo aj predmetom závisti
zo strany ostatných či už zamestnancov akadémie alebo iných policajtov, prípadne duchovných.Rozhovor s rektorom trval zhruba pätnásť minút, pritom on sám ho rozdelil na dve časti. Debata o
sponzorskom dare prebehla v rámci „prvej časti“ tohto rozhovoru. V rámci druhej časti rozhovoru si
dovolil spýtať sa, ako budú prebiehať prijímacie skúšky na akadémii, nakoľko v predchádzajúcom roku

prijímačky neboli. Spomenul tiež, že má kamaráta, takisto duchovného, R. G., ktorého to zaujíma,
pretože sa mu dcéra hlási na Akadémiu Policajného zboru. Rektor prof. F. mu opísal základné
skutočnosti týkajúce sa prijímacích pohovorov a v súvislosti s dcérou R. G. uviedol, že „uvidíme, čo sa
dá robiť“.

Pokiaľ ide o zúčtovanie ním poskytnutého daru, obžalovaný tvrdil, že žiadal doklad o prevzatí, rektor mal
však naponáhlo a povedal, že to dá dodatočne. O sponzorskom dare nebola spísaná žiadna zmluva.

Podľa jeho názoru, rektor bol zaskočený, že takýto dar poskytol. Pokiaľ však ide o formálne záležitosti
týkajúce sa potvrdenia prevzatia sponzorského daru, odpovede obžalovaného neboli jednoznačné,
pričom zdôrazňoval predovšetkým to, že on zmluvu ani doklad o odovzdaní peňazí nepotreboval.
Obžalovaný jednoznačne potvrdil, že má vedomosť o tom, aké účtovné doklady sa používajú pri
odovzdaní a prijímaní peňazí, presne vedel, čo znamená tzv. príjmový a výdavkový doklad, pričom

opakovane potvrdil, že „žiadal nejaký doklad“. Rektor F.iadny takýto doklad nevystavil a ani nikoho
nežiadal o jeho prinesenie.

V súvislosti s H. G., ktorú v rámci rozhovoru s rektorom F. spomenul, uviedol, že nemá vedomosť o
tom, s akým výsledkom prebehli prijímacie pohovory. Rektor mu tieto pohovory len všeobecne popísal,
pričom on svojmu priateľovi R. G. následne povedal, čo sa má dievča učiť, hoc „je samá jednotkárka,

snáď to zvládne“.

Svedkyňa H. G. potvrdila, že v predmetnom období sa zúčastnila prijímacích pohovorov na Akadémii
Policajného zboru, v tejto súvislosti si už však takmer na nič nepamätá. Vie len, že ju neprijali. Ona
nemala k dispozícii žiadne otázky ani okruhy, s nikým sa o prijímacích pohovoroch nerozprávala a
rodičia jej nedávali žiadne rady, nevysvetľovali jej, čo sa má učiť, ani nijak inak nezasahovali do priebehu

jej prípravy na prijímacie pohovory. Nedávali jej žiadne odporúčania ani rady, ona si všetko zvykne
vybavovať sama. Obžalovaného ani rektora Akadémie Policajného zboru, prípadne iné osoby pôsobiace
na tejto akadémii, nepozná. Nevedela si spomenúť, aké otázky mala v teste, v predmetnom období sa
zúčastnila viacerých prijímacích pohovorov.

Obdobne nič bližšie k veci neuvádzal ani svedok Mgr. R. G.. Tento potvrdil, že je priateľom obžalovaného

a informoval ho, že jeho dcéra má záujem študovať na policajnej akadémii. On si ani nepamätá, ako
na toto obžalovaný reagoval, neposkytol žiadne peniaze v súvislosti s vybavením prijatia jeho dcéry na
Akadémiu Policajného zboru. Obžalovaného o zistenie žiadnych informácii nežiadal a tento ho ani o
ničom neinformoval. „Nevie o tom“, že by ho obžalovaný inštruoval v súvislosti s prípravami na prijímacie
pohovory, pripustil, že mu mohol povedať, že otázky budú zverejnené na internete. Dcére hovoril, že sa

má pripravovať, ale nekonkretizoval, v čom. Radil jej, aby sa pripravovala v rámci všeobecných okruhov
a myslí si, že tam boli aj nejaké otázky z chémie a ekonomiky.

Ako svedok trestnú činnosť tak svoju, ako aj obžalovaného Mgr. H. V. popieral aj svedok prof. Ing. Y.
F., CSc. Podľa jeho vyjadrenia pán V. ho nikdy neuplácal, on od neho nikdy žiadne peniaze nepýtal a
peniaze, ktoré mu dal, „použil s formulkou, ktorá znela asi takto: pán rektor, priniesol som Ti sponzorský

dar na pastoračnú miestnosť“. Svedok potvrdil tú okolnosť, že obžalovaný mu v súvislosti s pastoračnou
miestnosťou odovzdal nejakú obálku, on však ani nevedel, čo v tej obálke je (niekoľko málo minút
predtým však v rámci výsluchu uvádzal, že mu dal „peniaze“). Nepamätá si, kedy presne zistil čo bolo
v obálke, pričom zdôrazňoval, že tam mohli byť aj iné predmety „úpis, zlaté prúty, modrý Maurícius ...“.
On o prevzatí obálky obžalovanému žiadne potvrdenie nedal. Nebol by to pre neho problém, ale takýto

systém o prevzatí sponzorského daru na akadémii neexistoval.

Svedok sa nejednoznačne vyjadroval k tomu, či obžalovaný chcel alebo nechcel potvrdenie, v zásade
uvádzal, že obžalovaný od neho vyslovene potvrdenie žiadne nežiadal. O poskytnutí „obálky“ nikohoneinformoval, túto skutočnosť nikomu nenahlásil, obálku mal jednoducho v trezore. Spomína si však,
že v rámci nejakej porady hovoril o tom, že majú sponzorské peniaze a keďže chceli osláviť 20. výročie
založenia akadémie a v tejto súvislosti spomenul, že „máme sponzorské peniaze“. Kolegovia na to však

nijak nereagovali. Jeho názor je ten, že sponzorský dar on ako štatutárny orgán nemusí nikde nahlásiť,
pričom tú skutočnosť, že podľa jeho verzie priebehu udalostí bol sponzorský dar určený konkrétne na
pastoračnú miestnosť a on ho kolegom spomenul v rámci financovania osláv 20. výročia školy, nijakým
spôsobom nekomentoval ani nevysvetľoval.

O zaúčtovaní finančného daru podľa jeho tvrdení „nemal žiadnu predstavu“. V tejto súvislosti ako

listinný dôkaz bola prečítaná zápisnica o vydaní veci zo dňa 30.06.2012, ktorá dokumentuje výzvu na
vydanie finančných prostriedkov definovaných ako finančné prostriedky pochádzajúce z trestnej činnosti
týkajúcej sa vybavenia prijatia uchádzačov o štúdium na Akadémiu Policajného zboru (ďalej aj „APZ“)...
ktorú mal prevziať od osôb H. V. pre vybavenie prijatia na štúdium na APZ pre osobu pod priezviskom
G. a od osoby pod priezviskom U. pre jeho syna H. U.. Ako vyplýva zo zápisnice, v tom čase vyzvaná
osoba bola poučená podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku, pričom táto osoba v súvislosti s úkonom

vykonávaným podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku vydala viacero kusov konkrétne definovaných
bankoviek v konečnom nominálnom súčte 5.000,- eur. Zápisnica o vydaní veci obsahuje aj nečitateľný
podpis plk. prof. Ing. Y. F. a označenia a podpisy prítomných osôb pri úkone.

Svedok oboznámenie tohto listinného dôkazu okomentoval tak, že skutočnosti uvedené v tejto zápisnici
sa nezakladajú na pravde, on túto zápisnicu nepodpisoval a o jej podpise nič nevie, nie si je vedomý

podpisovania tejto zápisnice. Neskôr tieto vyjadrenia spresnil v tom zmysle, že on priebeh úkonu ako
taký nespochybňuje, netvrdí, že zápisnica o vydaní veci je sfalšovaná, na okolnosti tohto úkonu si však
nepamätá, nakoľko bol v zlom zdravotnom stave (v tejto súvislosti bol vyhotovený aj prečítaný znalecký
posudok, ktorý dokumentuje isté zdravotné ťažkosti v tom čase podozrivej osoby prof. Ing. Y. F., sám
znalecvšakuvádza,ženiejemožnéobjektivizovaťsituáciu,kedyktýmtozdravotnýmproblémomdošlo).

Pokiaľ ide o rozhovor týkajúci sa známeho obžalovaného R. G. a jeho dcéry, tento rozhovor mal
predchádzať odovzdaniu sponzorského daru. Malo ísť o výmenu všeobecných informácií, obžalovaný
o tej uchádzačke hovoril, že je to dobrá študentka, pričom on si „nepamätá, nehovorí, že nie, že by
si to meno niekde značil“. Svedok nijakým spôsobom nevysvetľoval, prečo by si vôbec mal značiť
meno nejakej uchádzačky, ktorú spomenul obžalovaný. Zdôrazňoval len toľko, že si nepamätá, či si to

meno poznačil, hoci toto nevylučoval. Sponzorský dar mu odovzdal „pri odchode z kancelárie“, pričom
nevylúčil, že použil slová „uvidíme, čo sa dá robiť“. Vo všeobecnosti skonštatoval, že „ak niekto prišiel
a zaujímal sa, ako tomu študentovi pomôcť nie nekalým spôsobom, tak sme pomáhali ... . Prebrali sme
otázky, vyskúšali, natrénovali ...“.

Tento svedok v rámci svojej výpovede zdôrazňoval i to, že tá študentka nebola hlavná téma rozhovoru,

pričom on nevie, ako dopadlo prijímacie konanie H. G.. Vo všeobecnosti však dôrazne poprel akékoľvek
ovplyvňovanie výsledkov prijímacích pohovorov. Počas výkonu jeho funkcie on nikdy nežiadal nikoho
o to, aby prijali niekoho na vysokú školu. Poprel, že by kohokoľvek žiadal o pozmenenie výsledkov
prijímacích pohovorov alebo nejaký iný s týmto súvisiaci zásah.

Táto výpoveď bola vo výraznom rozpore s výpoveďou svedka Ing. J. F., ktorý vo všeobecnosti a naozaj

veľmi podrobne popísal, akým spôsobom participoval na ovplyvnení výsledkov prijímacích pohovorov
na Akadémiu Policajného zboru. V priebehu prijímacích pohovorov po tom, čo sa ho vtedajší rektor
prof. F. v súvislosti s odovzdaním otázok snažil ovplyvniť i predtým, ho rektor každý deň pred začatím
prijímacích pohovorov navštívil s tým, že mu ukázal zoznam desiatich až dvanástich ľudí, ktorí boli „pre
akadémiu dôležití a ktorých bolo treba prijať“. Rektor sa ho pýtal, či je to možné nejak zabezpečiť, na čo

on odpovedal, že systém je naozaj rigidný a v zásade sa to dá urobiť len tak, že sa vymenia tak testy,
ako aj odpoveďové hárky u tých osôb, ktoré mali byť prijaté. V konečnom dôsledku takýto príkaz od
rektora akadémie on aj dostal a každý deň zabezpečil výmenu testov a odpovedí hárkov u tých osôb,
ktoré mená boli uvedené na lístku prevzatom od rektora akadémie.Jepotrebnézdôrazniť,žetentosvedokajnahlavnompojednávaní,podobneakoajvprípravnomkonaní,
vypovedal naozaj konzistentne, jeho verbálny i neverbálny prejav pôsobil dôveryhodne a súd nemal
dôvod neveriť, že prijímacie pohovory na Akadémiu Policajného zboru prebiehali tak, ako to tento svedok

opisoval. Zjednodušene povedané, u osôb, u ktorých bolo potrebné zabezpečiť prijatie na školu, sa
vymenili odpoveďové hárky i testy takým spôsobom, aby v konečnom dôsledku ten ktorý uchádzač,
ohľadne ktorého mal záujem rektor, „prešiel“ výberovým konaním. Originálne odpoveďové hárky i testy,
teda tie listiny, ktoré sa v rámci prijímacích pohovorov u rektorom vybratých osôb vymieňali za dopredu
vyplnené odpoveďové hárky s príslušnými testami, tento svedok potom odovzdal v kancelárii kvestora

školy Ing. A. R. s tým, že by mali byť skartované. Takýto postup zvolil z toho dôvodu, nakoľko on
skartovačku nemal.

Spisový materiál tiež obsahuje zápisnicu o vykonaní prehliadky iných priestorov alebo pozemkov zo dňa
28.06.2012 v priestoroch podnikateľského subjektu HB TEAM, s.r.o. Krížna ul. Bratislava, v rámci ktorej
prehliadky boli zaistené viaceré testy i odpoveďové hárky (spolu 29 kusov testov i 29 odpoveďových
hárkov) s konkrétne označenými kódmi tak u formulárov ako aj testov. V tejto súvislosti je potrebné

uviesť, že prehliadka sa týkala podnikateľských priestorov, ktoré využívajú viaceré podnikateľské
subjekty, medzi inými aj podnikateľské subjekty ENEREAL, s.r.o. a NET PROFIT, s.r.o., v ktorých
vystupuje aj kvestor akadémie Ing. A. R., resp. J. R.. V osobe Ing. A. R. ide o osobu, ktorú spomínal
svedok Ing. F. ako osobu, ktorej odovzdal predmetné testy i odpoveďové hárky, pričom podľa výpovede
svedka F. k jednotlivým kódovým označeniam nebol technický problém priradiť meno toho ktorého

uchádzača.

Svedok naozaj dôveryhodným spôsobom vysvetlil, že pokiaľ v prokurátorom predložených dôkazoch
na hlavnom pojednávaní ako osoba pod kódovým označením XXXXRXXXXX je uvedená H. G., toto
je informácia dôveryhodná, nakoľko z technického hľadiska nebolo žiadnym problémom definovať
jednotlivé osoby a priradiť ich k tým ktorým kódovým označeniam listín. Je teda potrebné zhrnúť, že

predmetný odpoveďový hárok i test takéhoto kódového označenia bol zaistený v priestoroch, v rámci
ktorých podnikal aj kvestor akadémie, ktorému tieto hárky odovzdal svedok Ing. F.. Vzhľadom k takto
zisteným skutočnostiam, ako aj vzhľadom k tomu, že túto okolnosť žiadna zo strán žiadnym spôsobom
nenamietala, súd nepovažoval za potrebné vykonávať ďalšie dôkazy týmto smerom (niet žiadneho
logického dôvodu sa domnievať, že by napr. výsluch svedka R., ktorý ako obvinený trestnú činnosť

nepopiera, vyššie opísané skutočnosti akokoľvek spochybnil), a mal za preukázané tú skutočnosť, že
v rámci zaistených predmetov vo vyššie uvedenom podnikateľskom subjekte bol zaistený aj test a
odpoveďovýhárok,ktorýspracovalaH.G.(č.l.233a256spisu,kódosobyXXXXRXXXXX).Dokladujeto
nielen výpoveď svedka F. objasňujúca jednoduchosť takejto technickej identifikácie, ktorú aj on orgánom
činným v trestnom konaní umožnil, ale aj prokurátorom na hlavnom pojednávaní predložené listiny -

kópie listín z vyšetrovacieho spisu predloženého v rámci konania PK-2T 52/2013, najmä „Priradenie
kódových označení k menu uchádzača“ (č. l. 552 spisu).

V súvislosti s menami a konkrétnym menom H. G. svedok F. uviedol, že na niektoré mená, ktoré boli na
lístkoch odovzdávaných rektorom F., si vie spomenúť, na niektoré mená si spomenúť nevie. Pokiaľ ide o
H. G., on si pamätá tak, že toto meno na rektorom odovzdanom zozname bolo, nakoľko osobu menom

G. si pamätá ako zamestnanca akadémie. Aj u tejto osoby (urobil to zhruba v tridsiatich prípadoch)
urobil teda obvyklý úkon, o ktorý ho žiadal rektor akadémie, teda, že vymenil uchádzačkou odovzdaný
odpoveďový formulár za ním spracovaný formulár tak, aby uchádzačka splnila podmienky a prijímací
pohovor absolvovala úspešne.

Pokiaľ ide o ostatné dôkazy vykonané vo veci, tieto predmetnú situáciu dokresľovali už len v menej

podstatných detailoch. Vo veci vypočutý svedok V. R. nevylúčil, resp. potvrdil, že obžalovaný Mgr. H. V.
sa zaujímal o pastoračnú miestnosť, pričom vysvetlil i to, akým spôsobom k jej zariadeniu prispel on.
Jednoducho nakúpil nábytok, ktorým túto miestnosť vybavil, žiadne peniaze akadémii nedával, pričom
nepredkladal ani žiadne doklady týkajúce sa nákupu tohto nábytku, resp. nežiadal od akadémie doklady
potvrdzujúce darovanie tohto nábytku.

---------------------------------------------------------------------------Za takto popísanej dôkaznej situácie je evidentné, že súd bol postavený predovšetkým pred úlohu
objektivizovať skutkový stav veci. Je totiž nesporné, že ak by zo strany obžalovaného bol naozaj
dávaný sponzorský dar na pastoračnú miestnosť bez akéhokoľvek súvisu s vybavovaním úspešného

prijatia H. G. na Akadémiu Policajného zboru v Bratislave, samotné formálne nedostatky účtovného
charakteru, spočívajúce najmä v účtovnom nedokladovaní tejto finančnej operácie, by samy o sebe
nemohli znamenať uznanie viny a odsúdenie kohokoľvek z aktérov za akýkoľvek korupčný trestný
čin (nešlo by o protiprávne konanie s trestno-právnymi následkami). Na druhej strane, ak by bolo
dokazovaním preukázané, že ku skutku došlo tak, ako to v skutkovej vete uvádza prokurátor, nebolo by

sporu o tom, že obžalovaný Mgr. H. V. pácha ten trestný čin, za ktorý ho prokurátor v obžalobe viní.

Dokoncajejednoito,čijeúplatokurčenýrektoroviAkadémiePolicajnéhozboruakofyzickejosobealebo
Akadémii Policajného zboru ako osobe právnickej na akýkoľvek účel. Podľa § 131 ods. 2 Trestného
zákonasatotižúplatkomnaúčelytohtozákonarozumievecaleboinéplneniemajetkovejčinemajetkovej
povahy, na ktoré nie je právny nárok. Z hľadiska právnej kvalifikácie je teda úplne jedno, komu je plnenie
v konečnom dôsledku určené, v tomto prípade je pri eventuálnom uznaní viny dôležité preukázať len

to, či vec alebo plnenie, na ktoré nie je právny nárok, ako také existuje a či je poskytnuté v súvislosti
s obstarávaním veci všeobecného záujmu - teda či existuje príčinná súvislosť medzi odovzdaním veci
alebo plnenia a obstarávaním veci všeobecného záujmu v tomto prípade verejným činiteľom (§ 333 ods.
1, 2 Trestného zákona).

Samozrejme, i keď to priamo z gramatického výkladu vyššie uvedenej skutkovej podstaty nevyplýva,

súvislosťou s obstaraním veci všeobecného záujmu, zachovajúc definíciu tohto pojmu v zmysle § 131
ods.1Trestnéhozákonaakozáujmupresahujúcehorámecindividuálnychprávazáujmovjednotlivca,sa
rozumie obstarávanie (vybavovanie, lobovanie...) veci súvisiacej s individuálnym prospechom tej osoby,
ktorá vo veci vystupuje ako vec alebo plnenie dávajúci subjekt, resp. veci súvisiacej s prospechom
individuálne identifikovaného subjektu, v mene ktorého vec alebo plnenie dávajúca osoba koná, v mene

ktorého sa „prihovára“ a pod. Inak povedané, skutkovú podstatu trestného činu podplácania podľa § 333
Trestného zákona nemožno otrocky gramaticky vysvetľovať tak, že nie je povolený žiadny „sponzorský“
dar(plnenie,naktoréniejeprávnynárok)súvisiacispomocoupriobstarávanívecívšeobecnéhozáujmu.
Nemôže byť sporu o tom, že rôzne účelovo v prospech verejného záujmu určené a náležitým spôsobom
dokumentované dary či dotácie sú v súlade so zákonom.

Rovnako však nemôže byť sporu o tom, že akýkoľvek „príhovor za hoc ako dobrú a na prijatie
spôsobilú uchádzačku o prijatie na akúkoľvek školu“ v prospech verejného záujmu nie je - naopak, ide
o prezentáciu záujmu výrazne individuálneho, v súvislosti s ktorým akýkoľvek a komukoľvek určený dar
nie je v súlade so zákonom a obnáša so sebou i trestno-právne následky. Text skutkovej podstaty §
333 Trestného zákona dokonca (na rozdiel od skutkovej podstaty uvedenej v § 332 Trestného zákona,

kde je v súvislosti s tým, komu sa dáva, výslovne uvedené ... aby konal alebo sa zdržal konania tak,
že poruší svoje povinnosti...) ani neuvádza, že súčasťou objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto
trestného činu musí byť akýkoľvek návod alebo nabádanie na konanie v rozpore so zákonom - postačí
len preukázanie existencie veci všeobecného záujmu, v rámci ktorej vybavovania sa prezentujú záujmy
individuálne, poskytnutie veci alebo plnenia, na ktoré nie je právny nárok a preukázanie súvislosti medzi

týmito krokmi. Podplácajúci teda nemusí, na rozdiel od popisu objektívnej stránky (konania) trestného
činu podľa § 332 Trestného zákona, vec alebo plnenie, na ktoré nie je právny nárok, dávať s tým, aby
niekto porušil predpisy svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie. O tom, „ako sa to
vybaví“, nemusí mať predstavu vôbec žiadnu - zákonodarca za pre vec rozhodujúcu považuje zákaz vo
vyššiepopísanejsúvislostiposkytnúťakýkoľvekdarakoplnenie,naktoréniejeprávnynárok(analogicky

viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2To 1/2012 - zaoberá sa síce rozdielmi v interpretovaní §§ 328
a 329 Trestného zákona, ale tu uvedené závery a prezentovanie rozdielov medzi prijímaním úplatku
vo veciach súvisiacich s obstarávaním veci všeobecného záujmu a vo veciach ostatných, je potrebné
aplikovať aj v tomto prípade).

Zhrnúc doteraz uvedené teda ten, kto úplatok dáva, ho môže dať aj v súvislosti s akýmkoľvek druhom

charitatívnej činnosti, dôležitá je súvislosť s „vybavovanou“ vecou. Inak a zjednodušene povedané, akdávam majetkové či nemajetkové plnenie niekomu, hoc aj určené na sponzoring detského domova,
ktorému osoba prijímajúca plnenie pomáha, pokiaľ sa preukáže príčinná súvislosť s vybavovaním veci,
na ktorú inak nie je právny nárok, ide o úplatok a v konečnom dôsledku o korupčný trestný čin, ktorý

pácha jednak osoba úplatok dávajúca a jednak osoba úplatok prijímajúca.

V tomto prípade „právny nárok“ na prijatie H. G. na štúdium na Akadémiu Policajného zboru neexistuje
a neexistuje ani právny nárok na akúkoľvek pomoc tejto osobe. Je síce možné za účtovného priznania
takejto transakcie niekomu zaplatiť za to, že bude osobu uchádzajúca sa o štúdium doučovať, prípadne
nejako inak jej pomáhať v príprave, nie je však možné odovzdať akékoľvek plnenie s hoc i nepriamym,

ale inak zrozumiteľným odkazom, aby sa podnikli hoc aj dopredu nešpecifikované kroky smerujúce k
ovplyvneniu prijímacích pohovorov, resp. k akémukoľvek inému zásahu do týchto pohovorov.

Pokiaľ ide o termín „obstarávanie veci všeobecného záujmu“, nie je potrebné podrobnejšie rozvádzať,
že v tomto prípade niet žiadnych pochybností o tom, že riadny chod prijímacích pohovorov na akúkoľvek
školu je vecou všeobecného záujmu ako záujmu, ktorý je dôležitý z hľadiska záujmov spoločnosti a do
zabezpečenia a aplikácie takéhoto záujmu nie je možné nijakým spôsobom zasahovať.

Ešte raz, zhrnúc vyššie uvedené, je teda možné jednoducho konštatovať, že v súvislosti s „lobovaním“
prípadne akýmkoľvek iným popisovaním vhodnosti toho či onoho kandidáta a uchádzača o štúdium na
prijímacích pohovoroch nie je možné poskytovať žiadne majetkové či nemajetkové plnenie, nie je možné
sponzorovať ten či onen subjekt, teda nie je možné vyvíjať žiadne s týmto súvisiace aktivity. Ako už bolo
uvedené, je jedno, komu je plnenie, na ktoré nie je právny nárok, určené. Ak sa súvislosť preukáže,

odovzdávateľ plnenia sa dopúšťa trestného činu podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona,
pričom ak konanie smeruje voči verejnému činiteľovi, čím rektor APZ nesporne je, aj podľa § 333 ods.
2 Trestného zákona.

Keďže v tomto prípade nebolo pochybností o tom, že k odovzdaniu priamo majetkového plnenia došlo,
čo nespochybnila žiadna zo zúčastnených strán, bolo úlohou súdu predovšetkým vyriešiť otázku, či toto

odovzdanie akýmkoľvek spôsobom súviselo s nadchádzajúcimi prijímacími pohovormi, ktoré sa týkali
H. G.. Na základe vykonaného dokazovania a to aj bez toho, aby sa súd zaoberal stavom konania spred
vylúčenia veci Mgr. V. zo spoločného konania (ktoré vylúčenie súd bral ako fakt, ktorého vhodnosť či
nevhodnosť, keďže ide o fakultatívne umožnené a nie obligatórne prikázané postupy, v tomto štádiu
konania už neposudzoval), možno konštatovať, že v tejto veci prokurátor uniesol dôkazné bremeno a

vyššiepopisovanúpríčinnúsúvislosťpreukázal.Vykonanédokazovanievšaknespochybnilotúokolnosť,
že obžalovaný naozaj poskytnuté plnenie mohol viazať na „dovybavenie“ pastoračnej miestnosti, čo v
konečnom dôsledku súd premietol aj do úpravy skutkovej vety.

Ako však vyplýva z vyššie uvedeného, táto okolnosť v súvislosti s vinou, resp. jej uznaním, nehrá žiadnu
podstatnú okolnosť a možno ku nej prihliadnuť nanajvýš pri úvahách o druhu a výmere trestu. Podľa

názoru súdu je teda evidentné a bolo preukázané, že prof. Ing. Y. F. obžalovaný poskytol hotovosť vo
výške 2.000,- eur ako sumu určenú či už priamo pre osobu prijímajúcu úplatok alebo právnickú osobu
Akadémie Policajného zboru v Bratislave, pričom toto poskytnuté plnenie súviselo so zabezpečením
prijatia dcéry známeho obžalovaného R. G. H. G.. Obžalovaný Mgr. H. V. sa tohto trestného činu
dopustil minimálne v nepriamom úmysle, teda v zmysle § 15 písm. b) Trestného zákona minimálne

vedel, že svojim konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom a pre prípad,
že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. V osobe obžalovaného totiž ide o vzdelaného človeka, ktorý si
musí byť vedomý následkov svojej komunikácie. Samotné poskytnutie sponzorského daru spojené so
spomenutím H. G., ako jednej z uchádzačiek o štúdium na Akadémii Policajného zboru, v rámci jednej
návštevy síce samo o sebe nemožno vyhodnotiť ako poskytnutie úplatku, avšak okolnosti prípadu, ako

boli dokumentované v rámci vykonaného dokazovania, oprávňujú súd dospieť k záveru, že „sponzorský
dar“ určený či už priamo rektorovi alebo akadémii, jednoznačne súvisel s lobovaním za H. G..

Obžalovaný si síce nemusel byť vedomý toho, akým spôsobom rektor prijatie tejto uchádzačky zariadi
a o tomto nemusel mať žiadnu predstavu, v každom prípade však motívom jeho návštevy, okrem iného,bol aj pokus o „prihovorenie sa“ za túto uchádzačku o štúdium. Práve osoba takého vzdelania, aké
dosiahol obžalovaný, si musí byť vedomá toho, že rektor vysokej školy nemá žiadne iné než v zásade
nezákonné prostriedky na to, aby prijatie uchádzačky, ktorej meno bolo spomenuté, zabezpečil. Toto

tvrdenie platí dokonca i pre prípad, že by rektor naozaj napríklad v rámci odvolacieho konania mal
možnosť subjektívne rozhodnúť o prijatí či neprijatí toho ktorého uchádzača. Aj pri takomto rozhodovaní
totiž nesmie a nemôže byť ovplyvnený žiadnym subjektívnym prezentovaním situácie zo strany tretieho
subjektu.

---------------------------------------------------------------------------

K záveru, ktorý bol vyššie prezentovaný, súd viedli predovšetkým nasledovné skutočnosti.

Niet sporu o tom, že v období, ktoré je uvedené v skutkovej vete aj tohto rozsudku, došlo k
návšteve obžalovaného rektora Akadémie Policajného zboru prof. Y. F.. Ani jedna zo strán v konaní
nespochybňovala ani tú skutočnosť, že v rámci tejto návštevy obžalovaný odovzdal rektorovi obálku,
v ktorej bolo 2.000,- eur. Nikto nespochybňoval ani to, že v rámci tejto návštevy sa spomínala dcéra
známeho obžalovaného R. G. H. G., ktorá sa hlásila na štúdium na Akadémii Policajného zboru

a chystala sa na prijímacie pohovory. To, čo jednotlivé strany v konaní interpretovali rozdielne, boli
pohnútky a konkrétne okolnosti súvisiace s odovzdaním sumy 2.000,- eur.

Je evidentné a bolo preukázané, že odpoveďový hárok a test H. G. bol nájdený medzi listinnými dôkazmi
zabezpečenými pri vyššie uvedenej prehliadke iných priestorov. Všetky tieto testy a odpoveďové hárky
podľa pre súd dôveryhodnej výpovede svedka Ing. F. boli testami a odpoveďovými hárkami, ktoré sa

týkali uchádzačov, ktorých mená mu rektor predtým odovzdal ako mená osôb, u ktorých je potrebné
zabezpečiť prijatie. Za tejto situácie niet sporu o tom, že v prípade všetkých týchto osôb sa nie zákonným
spôsobom zasahovalo do prijímacieho konania. Pokiaľ k takejto situácii došlo, niet dôvodu neveriť
svedkovi Ing. F., že k týmto zásahom došlo u osôb, u ktorých mal rektor prof. Ing. Y. F., CSc. bližšie
nešpecifikovaný záujem tieto osoby uprednostniť a zabezpečiť ich prijatie na vysokú školu.

Ak medzi týmito osobami bola i H. G., čo bolo preukázané, je evidentné, že rektor akadémie vyvíjal
aktivity v prospech tejto osoby. Ako vyplynulo z dokazovania, jediným kauzálnym dôvodom týchto aktivít
bola a mohla byť jedine návšteva a aktivita obžalovaného v období, ako to on sám popisoval a ako je
to uvedené aj v skutkovej vete tohto rozsudku. Niet žiadneho iného rozumne vysvetliteľného dôvodu,
ktorý by inak objektivizoval zásah do spracovania testov tak, ako ho opisoval svedok F. aj u H. G.. Tento

zásah sa evidentne udial na podnet rektora prof. F. a to po tom, čo ho navštívil obžalovaný.

Obžalovaný teda preukázateľne loboval v prospech H. G. a i keď, ako už bolo uvedené, nemusel
chcieť, aby priamo došlo k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov chránených Trestným zákonom a v
konečnom dôsledku nemusel chcieť, aby došlo k výmene testov (o scenári dokonca nemusel byť vôbec
informovaný), minimálne musel vedieť, že pokiaľ sa takýmto spôsobom za kohokoľvek prihovára, svojim

konaním môže takéto porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom spôsobiť a pre
prípad, že sa tak stane, je s týmto uzrozumený.

Odpoveď na otázku, „prečo o tom musel vedieť“, dávajú predovšetkým okolnosti prípadu, ako boli
dokázané a to tak v jednotlivostiach, ako aj v ich súhrne. Aj v tomto prípade k predmetnému a
vyššie formulovanému záveru možno dospieť aj bez toho, že by súd nejakým výraznejším spôsobom

spochybňoval skutočnosti uvádzané jednak obžalovaným a jednak svedkom Y. F.. Ani jeden z nich totiž
nespochybnil to, že po odprezentovaní H. G. ako dcéry dobrého kamaráta R. G. zaznela zo strany
rektora akadémie odpoveď „uvidíme, čo sa dá urobiť“. Už táto odpoveď sama o sebe navodzuje stav, že
obidve komunikujúce osoby si boli vedomé lobovania v prospech konkrétnej uchádzačky o štúdium na
vysokej škole a to nie zákonným spôsobom. Ešte raz je potrebné zdôrazniť, že akékoľvek subjektívne

ovplyvňovanie výsledkov prijímacích pohovorov nie je prípustné, pričom vyššie uvedenými osobamiprezentované okolnosti súvisiace s akýmkoľvek typom doučovania alebo informovania o otázkach,
okruhoch a podobne, súd považoval za absolútne nepresvedčivé.

Vo vzťahu k H. G. a jej príprave na prijímacie pohovory nielenže nedošlo k žiadnym aktivitám či už zo

strany obžalovaného alebo zo strany rektora, ale ani informácie, ktoré obžalovaný od rektora obdržal,
neboli k H. G. prenesené. Sám obžalovaný ju v podstate ani nepoznal, pričom svedok R. G. v podstate
spochybnil to, že by ho obžalovaný o čomkoľvek, čo od rektora zistil, informoval. Za tejto situácie len
naozaj okrajovo vyznievajú viaceré rozpory tak v rámci jednotlivých výpovedí, ako aj rozpory medzi
jednotlivými výpoveďami navzájom.

Ako bolo vyššie uvedené, H. G. na skúšky nikto nepripravoval, nikto ju neinformoval o okruhoch a v tomto

smere zo strany žiadneho zo zainteresovaných osôb nebola vyvinutá žiadna aktivita. Táto svedkyňa
zdôrazňovala, že na prijímacie pohovory sa pripravovala sama, jej rodičia ju o ničom neinformovali a
nedávali jej žiadne rady v súvislosti s tým, ako a na čo sa má pripravovať.

R. G. podľa jeho vlastného vyjadrenia od obžalovaného nežiadal zistenie žiadnych informácií ohľadne
prijímacieho konania na policajnej akadémii. Nemá vedomosť o odovzdaní sponzorského daru, pričom

podľa jeho vlastného vyjadrenia dcéru inštruoval o tom, aby sa pripravovala v rámci všeobecných
okruhov a „myslí si, že tam bola aj chémia alebo ekonomika“, pričom jeho vlastná dcéra toto tvrdenie
poprela.

Samotný obžalovaný viaceré rozhodné skutočnosti opisuje inak ako svedok R. G., pričom podľa jeho
verzie priebehu udalostí on bol akousi prevodnou pákou informácií medzi rektorom a R. G., ktorému

informácie o prijímacích pohovoroch boli určené. Ako je však vyššie uvedené, toto sám R. G. poprel a
žiadne zo zistených informácií obžalovaným sa nedostali ani k dcére R. G. H. G..

Za situácie, kedy základnou odpoveďou na debatu o prijímacích pohovoroch, na ktoré sa chystá H.
G., je veta „uvidíme, čo sa dá robiť“, nemožno predpokladať nič iné, len to, že v rámci rozhovoru
muselo dôjsť k prezentáciám a prosbám smerujúcim k rektorovi, ktoré súviseli s ovplyvnením výsledkov

prijímacích pohovorov. Ako už bolo uvedené, nedošlo k žiadnemu doučovaniu, „trénovaniu“ uchádzačky
H. G. a nedošlo ani k akýmkoľvek náznakom preukazujúcim snahu pomôcť pri prijímacích pohovoroch
takýmto spôsobom. Naopak, došlo k tomu, že test H. G. bol nájdený medzi tými testami, ktoré Ing. F.
vymenil a ktoré testy sa týkali osôb, na ktorých mal rektor záujem a u ktorých vyvíjal aktivity smerujúce
k nezákonnému ovplyvneniu prijímacích pohovorov.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na spôsob odpovede svedka F. na otázku, či si meno H.
G. zaznačil - tento odpovedal, že si na to nepamätá, ale nevylučuje to. V každom prípade výsledky
dokazovania preukázali, že si toto meno zaznačiť musel, nakoľko neexistuje žiadna iná kauzálna
súvislosť preukazujúca dôvod nájdenia testu tejto osoby medzi testami, ktorých výsledky boli vyššie
popísaným spôsobom ovplyvňované. Inak povedané, prof. Ing. Y. F., CSc. preukázateľne vyvíjal aktivity

v prospech H. G., pričom tieto aktivity preukázateľne vyvíjal na základe informácie od obžalovaného
Mgr. H. V.. Bol to obžalovaný, ktorý meno H. G. prof. F. spomenul, pričom spomenutie tohto mena v tejto
súvislosti bolo jediným dôvodom aktivít prof. F. v prospech H. G.. Iný scenár skúmaného vývoja udalostí
vzhľadom k zistenému nie je možný.

Ako už bolo uvedené, obžalovaný a priori nemôže niesť následky konania rektora APZ, pričom

posúdenie zákonnosti či nezákonnosti konania rektora ani nebolo a nemohlo byť predmetom tohto
trestného konania, v rámci ktorého bol vynesený tento rozsudok. V každom prípade však pre túto
vec je dôležité to, že prof. F. preukázateľne začal konať po tom, čo sa meno H. G. dozvedel práve
od obžalovaného. Vzhľadom k zisteným okolnostiam, ktoré nepreukázali žiadne aktivity súvisiace s
legálnou pomocou pre uchádzačku H. G., obžalovaný si musel byť vedomý toho, že vec „vybavuje“ v

prospech H. G. a bol uzrozumený s tým, že rektor akadémie využije všetky, hoc aj nezákonné prostriedky
na to, aby ovplyvnil výsledky prijímacích pohovorov.Za tejto situácie je potom úplne jedno, či k rozhovoru o H. G. došlo pred alebo po tom, čo bol poskytnutý
„sponzorský dar“. Nikým nespochybňovaná odpoveď „uvidíme, čo sa dá robiť“ nemôže byť vysvetlená
ako akýsi „únik rektora“, ako sa to snažil obžalovaný, ale práve naopak, ide o odpoveď, ktorá logicky

reflektuje požiadavku. Niet pritom sporu ani o tom - a opäť to nikto zo zainteresovaných nespochybňuje -
žetátopožiadavkasúviselasH.G.atýkalasajejprijímacíchpohovorov.Nejasnéodpovedeviacerýchvo
vecivypočutýchosôb(výnimkouboljedinesvedokF.ačiastočnesvedokR.asvedkyňaG.),vyhýbaniesa
konkrétneformulovanýmodpovediamnakonkrétneformulovanéčiužuzatvorenéalebootvorenéotázky,
rozpory medzi výpoveďami obžalovaného a svedka F. pokiaľ ide o chronológiu priebehu rozhovoru, sú

potom naozaj už len doplňujúcimi faktami, ktoré dokumentujú nevierohodnosť viacerých častí výpovedí
tak obžalovaného ako aj svedka F., pričom toto konštatovanie sa týka aj svedka G..

Za situácie, kedy si oslovená osoba v pozícii rektora vysokej školy zapíše meno uchádzačky,
ktoré je spomenuté v rámci rozhovoru s osobou, ktorá uchádzačku prezentuje ako dcéru jeho
dobrého priateľa, na obsah prezentácie tejto dcéry odpovie „uvidíme, čo sa dá robiť“ a neskôr podľa
jedného z vypočutých svedkov a listinných dôkazov zabezpečených vo veci preukázateľne vyvíja

aktivity v prospech tejto osoby, je podľa názoru súdu jednoznačne možné dospieť k záveru, že
príčinná súvislosť medzi ovplyvňovaním obstarania veci všeobecného záujmu a poskytnutými peniazmi
existuje. Za najpravdepodobnejšiu verziu priebehu udalostí súd považuje tú, že jednoducho došlo k
odovzdaniu sumy 2.000,- eur a táto bola určená pre rektora APZ za ním poskytnuté služby súvisiace s
uprednostnením uchádzačky o štúdium na APZ H. G., vzhľadom k tomu však, že nešlo o jedinú možnú

interpretáciu priebehu udalostí, ako už bolo uvedené, súd skutkovú vetu upravil spôsobom, ako je to
precizované vo výrokovej časti tohto rozsudku. Teda nevylúčil, že motívom obžalovaného naozaj mohlo
byťpoužitieposkytnutýchpeňazínazabezpečenieadozariaďovaniepastoračnejmiestnosti,poskytnutie
tejto sumy však evidentne malo súvis s rozhovorom týkajúcim sa priebehu prijímacích pohovorov. Tento
záver odôvodňujú tak skutočnosti ako sú formulované vyššie, ale aj okolnosti súvisiace so spôsobom

dokumentovania, resp. nedokumentovania tejto finančnej transakcie.

I keď spracovanie darovacej zmluvy nemusí byť práve jednoduchým právnym úkonom, v každom
prípade vypísanie príjmového či výdavkového dokladu je úkonom, ktorý trvá niekoľko sekúnd a u osôb,
ktoré boli aktérmi prokurátorom žalovaného konania, nemožno pochybovať o ich mentálnej kapacite
takýto úkon zvládnuť. Spočíva vo vyplnení spolu troch kolóniek na jednoduchom tlačive, pričom však,

ako to vyplýva z vyššie uvedeného, nedostatočné, resp. žiadne účtovné krytie tejto finančnej transakcie
zďaleka nie je jediným a určite nie najdôležitejším faktom, ktorý súd doviedol k záveru, ako je vyššie
formulovaný a ktorý záver sa premietol aj do skutkovej a právnej vety tohto rozsudku.

Tieto fakty vyplývajú predovšetkým z vyššie uvedených analýz priebehu relevantného stretnutia, pričom
na záver tejto časti rozsudku je ešte potrebné spomenúť i to, že súd nemal žiadny dôvod spochybňovať

trestnoprávnu relevantnosť úkonu, ktorý je dokumentovaný na č. l. 155 spisu, teda zápisnicu o vydaní
veci dôležitej pre trestné konanie v zmysle § 89 ods. 1 Trestného poriadku. Možno len konštatovať,
že tento úkon bol vykonaný v súlade s Trestným poriadkom, pri úkone došlo k výzve na vydanie veci,
pričom táto vec bola dostatočne jasne špecifikovaná. Ani samotný v tomto konaní svedok prof. Ing. Y. F.,
CSc. netvrdí, že ide o zápisnicu, ktorá by bola sfalšovaná, i keď rôznym spôsobom v prípravnom konaní

a na hlavnom pojednávaní vypovedá o okolnostiach súvisiacich s týmto úkonom. V každom prípade
však neexistuje žiadna pochybnosť, ktorá by relevantnosť tohto úkonu akýmkoľvek spôsobom narúšala,
úkon je podpísaný prítomnými osobami i osobou, ktorej sa tento úkon týka. Pokiaľ by aj bolo pravdou,
že prof. Ing. Y. F., CSc. si na tento úkon nepamätá, nič to nemení na tom, že k nemu došlo, pričom
osoba vyzvaná na vydanie veci odovzdala zo svojho vlastného trezoru 5.000,- eur, ktoré mala prevziať

od H. V. a osoby pod priezviskom U.... Opäť len dokresľujúco vyznieva fakt, že trestný rozkaz týkajúci
sa obvineného H. U., nar. XX.XX.XXXX sa stal preukázateľne právoplatným, čo okrem iného znamená
i to, že obvinený H. U. v rámci kontradiktórneho konania nijak nespochybnil skutkové zistenia ako boli
definované obžalobou (ide o obdobný prípad ako u H. V.) a prijal jemu uložený trest.

Okolnosť, že prof. Ing. Y. F. v rámci úkonu dňa 30.06.2012 o 16.30 hod. mohol trpieť nejakou chorobou,

hoc aj obmedzujúcou jeho intelektuálny výkon, súd v rámci tejto veci považoval za irelevantnú, resp.za vec, ktorá nijakým zásadným spôsobom nemôže spochybniť vyššie uvedené skutočnosti. Nemôže
byť totiž sporu o tom, že v trezore, ktorý sa nachádzal v kancelárii rektora sa nachádzalo práve 5.000,-
eur, o ktoré bol požiadaný. Za irelevantnú súd považuje i tú skutočnosť, že vydané nominálne hodnoty

bankoviek nie sú totožné s údajmi, ktoré vo svojej výpovedi uvádzal obžalovaný V. (ten uviedol, že do
obálky dal štyri päťstoeurové bankovky). Nikto z vypovedajúcich osôb totiž nespochybňoval to, že sumu
2.000,- eur rektor akadémie prof. F. naozaj prevzal, pričom ani on sám súdu nedal dôvod domnievať
sa, že by čokoľvek s týmito peniazmi v prospech akadémie urobil. Aj sám potvrdil, že ich mal naďalej
v trezore, tu takáto suma ako súčasť požadovanej sumy orgánmi činnými v trestnom konaní aj reálne

bola nájdená a teda niet dôvodu reálne sa nedomnievať, že ide o peniaze poskytnuté obžalovaným V.,
hoc aj v bankovkách inej nominálnej hodnoty, než on sám uvádzal (mimochodom nejde o jediný rozpor
vo výpovediach a zistených skutočnostiach, ako to je vyššie uvedené).

Takže aj keby išlo o úkon, respondentom ktorého by bola osoba, ktorej rozpoznávacie schopnosti boli
výrazne minimalizované (čo sa v súčasnosti už nedá zistiť), nešlo by o úkon, ktorý nemá procesnú
relevanciu, pričom v rámci tohto úkonu na mieste, ktoré je v súlade s tvrdeniami svedka F. aj v rámci

tohto konania, boli nájdené peniaze, ktorých časťou bola aj suma, o ktorej obžalovaný i svedok F. v rámci
tohto konania hovoria a ktorú nijakým spôsobom nespochybňujú.

Možno považovať naozaj za zvláštne, že plk. prof. Ing. Y. F., CSc. ako rektor Akadémie Policajného
zboru a vysokoškolsky i akademicky vzdelaná osoba po výzve na vydanie veci tak, ako je definovaná
v rámci zápisnice (finančné prostriedky pochádzajúce z trestnej činnosti týkajúce sa vybavenia prijatia

uchádzačov o štúdium ... aj v súvislosti s osobou menom G. ...) dobrovoľne a bez akýchkoľvek
problémov vydáva požadovanú hotovosť a napríklad neuvádza, že takúto hotovosť síce má, ale v
prípade H. V. nejde o úplatok súvisiaci s prijatím osoby menom G., ale o sponzorský dar. Pri úvahách
o vine však hodnotenie tejto neštandardnosti reakcie rektora Akadémie Policajného zboru nezohralo
zvlášť významnejšiu úlohu, nakoľko naozaj nie je vylúčené, že k takejto reakcii mohlo dôjsť v rámci

silného emočného vypätia vyplývajúceho zo situácie a na spôsob reakcie mohla mať vplyv aj znalcom
špecifikovaná mozgová príhoda.

Predmetnú okolnosť súd v konečnom dôsledku vyhodnotil podľa zásady „v pochybnostiach v prospech
obžalovaného“ V. (obsah vyššie popísaného úkonu nemožno považovať za priznanie sa prof. F. k
prevzatiu úplatku v tomto konaní), vina obžalovaného V. bola prioritne založená na iných, vyššie

popísaných okolnostiach, avšak aj tento úkon dokladuje nespochybniteľnú skutočnosť - že v trezore
rektora policajnej akadémie sa nachádzala suma, ktorú mu odovzdal obžalovaný pred vyše mesiacom,
táto suma nijakým spôsobom nebola zdokladovaná a za celý čas od jej prevzatia nedošlo k jej
zúčtovaniu.

Ztýchtodôvodovsúdformulovalskutkovúvetutak,akojetouvedenévovýrokutohtorozsudkuakonanie

kvalifikoval ako trestný čin podplácania podľa § 333 ods. 1, 2 Trestného zákona.

---------------------------------------------------------------------------

Pokiaľ ide o druh a výmeru trestu za spáchaný skutok, súd prihliadol ku všetkým, doteraz uvedeným
skutočnostiam, spôsobu spáchania trestného činu, k stupňu závažnosti takého konania, ako i k
charakteristike osoby páchateľa a jeho minulosti.

V súvislosti s typovou závažnosťou trestného činu podplácania (predtým typová spoločenská
nebezpečnosť trestného činu) je potrebné zdôrazniť, že nebezpečenstvo korupcie ako
protispoločenského javu zdôrazňuje nielen náš Trestný zákon a vnútroštátne predpisy ako celok, ale
aj Medzinárodný trestnoprávny dohovor o korupcii, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky pod číslom 375/2002 Z. z. Je nesporné, že korupcia, či už formou podplácania alebo prijímania

úplatkov, ohrozuje právny štát, demokraciu a ľudské práva, podkopáva dobrú vládu, slušnosť a sociálnu
spravodlivosť, narúša hospodársku súťaž, bráni hospodárskemu rozvoju a v konečnom dôsledkuohrozuje stabilitu demokratických inštitúcií i morálne základy spoločnosti. O to viac tieto tvrdenia platia v
súvislosti s korupciou osôb, ktoré zabezpečujú dôležité úlohy spoločnosti ako spoločenstva ľudí, ktoré si
stanovuje spoločné pravidlá zabezpečujúce jej riadne fungovanie. Závažnosť tohto protispoločenského

javu zákonodarca odzrkadľuje aj v stanovených trestných sadzbách pre jednotlivé trestné činy korupcie,
ktoré naozaj možno považovať za trestné sadzby prísne. Prísnosť týchto sadzieb však odráža naliehavú
spoločenskú potrebu tento jav všetkými možnými prostriedkami vrátane prostriedkov represívnych
potierať.

Pokiaľideozávažnosťspáchanéhotrestnéhočinuprespoločnosťzhľadiskaindividuálneho(hodnotenie

osoby páchateľa, okolnosti spáchania toho ktorého trestného činu...), súd uvádza, že obžalovaný je z
miesta svojho bydliska hodnotený ako osoba, ktorá doteraz priestupkovo riešená nebola a obžalovaný
nebol doteraz ani súdom trestaný. V konečnom dôsledku túto okolnosť vyhodnotil ako okolnosť
poľahčujúcu podľa § 36 písm. j) Trestného zákona.

Podľa § 38 ods. 2, 3, 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť
na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Ak prevažuje pomer

poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu,
ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej
sadzby o jednu tretinu. V tomto prípade je základná trestná sadzba, v rámci ktorej súd ukladá trest
odňatia slobody, dva roky až päť rokov rokov, sadzba po úprave v zmysle vyššie uvedených ustanovení
Trestného sa upravuje tak, že horná hranica trestnej sadzby sa znižuje o jednu tretinu.

V súvislosti s výmerou uloženého trestu odňatia slobody je potrebné poukázať predovšetkým na
ustanovenia Trestného zákona, ktoré upravujú základné zásady ukladania sankcií. Podľa § 34 ods.
1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým, že im zabráni v
páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na ich prevýchovu a k tomu, aby viedli riadny život.
Súčasne má iných odradiť od páchania trestných činov, pričom zároveň vyjadruje morálne odsúdenie

páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv
na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Podľa ods. 4 § 34 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a
jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy.

Prihliadnuc ku všetkým týmto uvedeným skutočnostiam súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody

na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby. Má za to, že takto určený a vymeraný trest v dostatočnom
rozsahu splní účel tak, ako je definovaný vyššie uvedenými ustanoveniami Trestného zákona, vrátane
účelu generálnej prevencie. I keď výška úplatku nie je v tomto prípade zanedbateľná (v zásade však
ide o okolnosť, ktorá závažnosť skutku ovplyvňuje len minimálne), súd nemohol nebrať do úvahy na
hlavnom pojednávaní zistené okolnosti, v rámci ktorých nebol jednoznačne preukázaný priamy úmysel

dosiahnuť podplácajúcim želaný stav - prijatie uchádzačky o štúdium H. G. - za cenu porušenia zákonom
uložených povinností u podplácaného. V osobe obžalovaného ide o vzdelaného človeka, do spáchania
tohto skutku sa neocitol v situáciách, ktoré mali za následok či už trestnoprávny alebo iný sankčný postih,
v zásade niet dôvodu očakávať recidívu a aj preto niet dôvodu ukladať iný, než najnižší možný trest v
rámci sadzby ustanovenej zákonom.

Z rovnakých dôvodov boli splnené aj podmienky na podmienečný odklad výkonu uloženého trestu
odňatia slobody. S prihliadnutím na všetky doteraz uvedené skutočnosti možno totiž dôvodne mať za
to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je
nevyhnutný.

Napriektakémutostavu,vyššiepopísanejzmeneskutkovejvety anásledkutrestnéhočinusúdnedospel

k záveru, že by sa nejako zvlášť zmenila pre uloženie trestu relevantná skutková a právna situácia,
ktorú konštatoval v rámci trestného rozkazu. Jeho vyššie uvedené úvahy súvisiace s nepreukázaním
priameho úmyslu páchateľa a premietnutie možnosti, že úplatok nemusel byť určený do „súkromného
vrecka“ uplácanej osoby (nie je s absolútnou istotou vylúčené, že sa navrhovalo využitie úplatku naúčel, ktorý možno považovať za všeobecno-prospešný) do skutkovej vety rozsudku ho však priviedli
k záveru, že uvedené skutočnosti by sa mali premietnuť do uloženia kratšej skúšobnej doby, než aká
bola stanovená v trestnom rozkaze. Súd tak aj učinil a výkon trestu odňatia slobody odložil na najkratšiu

možnú skúšobnú dobu.

Na margo prokurátorom navrhovaného uloženia peňažného trestu súd uvádza, že na uloženie takéhoto
trestu, vzhľadom k uloženiu trestu odňatia slobody, neboli splnené podmienky a to tak v zmysle § 56
ods. 1 Trestného zákona ako ani v zmysle v zmysle § 56 ods. 2 Trestného zákona. Využitie ustanovenia
§ 56 ods. 2 Trestného zákona je totiž možné len v situáciách, kedy sa za prečin vzhľadom na povahu

spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa trest odňatia slobody neukladá, čo nebol tento
prípad, uloženie peňažného trestu podľa § 56 ods. 1 Trestného zákona zase predpokladá získanie
alebo snahu o získanie majetkového prospechu. Je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že motívom
a pohnútkou v tomto rozsudku uvedeného trestného činu nebola materiálne zameraná ziskuchtivosť a
obžalovaný ním ani nezískal ani sa nesnažil získať majetkový prospech.

Z týchto dôvodov súd ohľadne viny a trestu rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje
v lehote 15 dní od jeho oznámenia. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho,
komu treba rozsudok doručiť. Prokurátor môže podať odvolanie pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,
obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo dotýka. O odvolaní rozhodne Najvyšší súd

Slovenskej republiky.