Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 14, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/437/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106209815
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1106209815.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenová a

členovia senátu: JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Mária Hajdínová v právnej veci navrhovateľa: C. Č. J.
- K. L. E., L. A.. Č.. XX/A, J., IČO: XXX XXX, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Marián Kurhajec,
s. r. o., IČO: 36 860 662, Bajkalská ul. č. 13, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Pribinova ul. č. 2, Bratislava, o zaplatenie istiny 430. 009,
74,- eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07. júla 2011,
č. k. 9C 32/2006 - 478, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie

istiny 184. 265, 32,- eur titulom náhrady škody a istiny 147. 397, 97,- eur
titulom bezdôvodného obohatenia, p o t v r d z u j e .
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorou zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie
istiny 98. 346, 45,- eur titulom úrokov z omeškania a vo výroku o trovách konania, z r u š u j e a vec
v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od
odporcu zaplatenia istiny vo výške 430. 009, 74,- eur a zároveň odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 420 ods. 1, § 451 ods. 1, ods. 2, § 454 Občianskeho

zákonníka, ust. § 8 ods. 11 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, ust. § 1 ods. 2, § 6 ods.
5, § 8 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ust. § 2 ods. 1, ods. 2 zák. č. 377/1990 Zb. o
hlavnom meste Slovenskej republiky, ust. § 1 ods. 1 zák. č. 369/1990 Z. z. o obecnom zriadení a I.
časťou článku 4 bod 2 štatútu hlavného mesta a vecne tým, že dňa 30.12.2003 navrhovateľ a odporca
uzavreli kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom
území K. L. E., zapísaných na Liste vlastníctva č. XXXX za dohodnutú cenu 925. 562, 64,- eur a T. Ú.
E. J., D. T. pre Y. C. D. O. J., pracovisko N. Č.. XX, XXX XX J. svojím rozhodnutím č. E. - XXXX zo

dňa 28.05.2004 návrh na vklad predmetných nehnuteľností do katastra nehnuteľností zamietol, pričom
proti rozhodnutiu Katastrálneho úradu podal odvolanie navrhovateľ a rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave, právoplatným dňa 24. 12. 2005, bolo rozhodnutie Katastrálneho úradu potvrdené. Dôvodom
zamietnutia návrhu na vklad bola absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 30. 12. 2003 podľa ust. §
39 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 8 ods. 11 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v
zneníneskoršíchpredpisov.Súdprvéhostupňauviedol,žehlavnémestoSlovenskejrepublikyBratislava
a mestské časti sú samostatnými právnickými osobami a pod pojmom obec sa rozumie hlavné mesto

Slovenskej republiky Bratislava a prebytočný majetok štátu nemohol nadobudnúť navrhovateľ, nakoľko
nemá postavenie obce. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ prejavil záujem o prevod nehnuteľností,
dobrovoľne podpísal kúpnu zmluvu a vyhlásil v nej, že je spôsobilý na právne úkony, pričom práve
navrhovateľ bol ten, kto nebol na tento úkon spôsobilý, teda tým, že ju uzavrel, spôsobil jej neplatnosť anavrhovateľ mohol a mal vedieť aké je jeho právne postavenie. Súd prvého stupňa sa stotožnil s obranou
odporcu, že neznalosť príslušných právnych predpisov, ktorá mala za následok uzavretie neplatného
právneho úkonu je pochybením navrhovateľa, nakoľko navrhovateľ mal mať vedomosť, že mestskú časť

nemožno v zmysle príslušných právnych predpisov považovať za obec, nemôže nadobudnúť predmetné
nehnuteľnosti a nemá spôsobilosť uzavrieť kúpnu zmluvu ako kupujúci. Navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno svojich tvrdení, v konaní preukázané porušenie právnej povinnosti odporcom nebolo, ako
základný predpoklad zodpovednosti za škodu, a preto súd prvého stupňa návrh na náhradu škody
ako nedôvodný zamietol. V časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal titulom bezdôvodného obohatenia

náhrady nákladov, ktoré vynaložil na stráženie nehnuteľností v rokoch 2004 až 2007, súd prvého
stupňa návrh navrhovateľa považoval rovnako za nedôvodný, keďže navrhovateľ prevzal do užívania
predmetné nehnuteľnosti už 14. 11. 2003 a tieto nehnuteľnosti nechal strážiť strážnou službou ešte
pred podaním návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Súd prvého stupňa mal v konaní listinnými
dôkazmi preukázané, že nehnuteľnosti vlastnícky patriace Slovenskej republike užíval navrhovateľ v
obdobíododňa14.11.2003do31.08.2007bezodplatneprevlastnépotreby,apretonávrhnavrhovateľa

za dôvodný ani v tejto časti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nepovažoval a
dospel k záveru, že k bezdôvodnému obohateniu na strane odporcu nedošlo. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že navrhovateľ nemal vo veci
úspech, odporca si náhradu trov konania neuplatnil, a preto úspešnému odporcovi náhradu trov konania
nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle ust. § 205 ods.
2 písm. d) O. s. p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu
navrhovateľavyhovieť.Navrhovateľzároveňžiadalpriznaťprávonanáhradutrovceléhokonania.Včasti

istiny vo výške 184. 265, 32,- eur, ktorých sa navrhovateľ domáha z titulu náhrady škody spôsobenej
odporcom, navrhovateľ uviedol, že nesúhlasí s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, keď súd
prvého stupňa skonštatoval, že sa stotožnil s obranou odporcu a uviedol, že navrhovateľ neuniesol
dôkazné bremeno svojich tvrdení a ďalej, že nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti odporcom
ako základný predpoklad zodpovednosti za škodu a že predovšetkým navrhovateľ mohol a mal vedieť

aké je jeho právne postavenie v zmysle zákonných ustanovení a Štatútu hlavného mesta Bratislavy a
že neznalosť príslušných právnych predpisov, ktorá mala za následok uzavretie neplatného právneho
úkonu, je pochybením navrhovateľa. Navrhovateľ mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne právne
posúdil danú vec, nakoľko odporca pri predaji prebytočného majetku nepostupoval v súlade s ust. §
3 ods. 3 druhá veta a ust. § 8 ods. 11 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu. S poukazom na

ust. § 3 ods. 3 druhá veta, § 8 ods. 1, ods. 11, ods. 12 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu
navrhovateľ uviedol, že odporca ako správca prebytočného majetku, ktorý ponúkol navrhovateľovi na
predaj,malamávedieťakémusubjektuakedymôžeprebytočnýmajetokponúknuťnapredajanásledne
predať. Poukázal na dôkaz predložený súdu prvého stupňa o tom, že dňa 15. 12. 2003 odporca ponúkol
predmetný majetok na predaj navrhovateľovi, ktorý následne túto ponuku akceptoval a ako vyplýva zo

svedeckej výpovede p. C. - zamestnanca odporcu na pojednávaní dňa 16. 06. 2011, odporca neponúkol
majetok obci v súlade s ust. § 8 ods. 13 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu Hlavnému mestu
Slovenskej republiky Bratislave, nakoľko sa domnieval, že navrhovateľ je obec s právnou subjektivitou a
takáto neznalosť právnych predpisov je pochybením odporcu a nie navrhovateľa. Navrhovateľ namietol,
že neplatnosť kúpnej zmluvy spôsobil svojim konaním odporca a neplatnosť kúpnej zmluvy nebola

spôsobená tým, že navrhovateľ nemá právnu subjektivitu alebo, že nie je spôsobilý na právne úkony,
pričom právne postavenie navrhovateľa je uvedené v ust. § 2 ods. 2 zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom
meste Slovenskej republiky Bratislave, ktoré jednoznačne uvádza, že ide o právnickú osobu, ktorá je
nositeľom práv a povinností podľa ust. § 18 Občianskeho zákonníka. Neplatnosť kúpnej zmluvy bola
podľa navrhovateľa spôsobená tým, že odporca nevykonal ponukové konanie v zmysle ust. § 8 zák.

č. 278/1993 Z. z. a pokiaľ by odporca ponúkol prebytočný majetok v súlade s ust. § 8 ods. 13 zák.
č. 278/1993 Z. z. najskôr obci, t.j. hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislave a následne vyššie
územnému celku, mohol by tento majetok v súlade s ust. § 8 ods. 14 zák. č. 278/1993 Z. z. ponúknuť
aj do vlastníctva inej právnickej osoby, t.j. aj navrhovateľovi. Poukázal na skutočnosť, že pri uzatváraní
kúpnej zmluvy nevedel, že odporca nevykonal osobitné ponukové konanie v súlade so zákonom a že

predmetný majetok najskôr neponúkol Hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislave a vyššiemu
územnému celku, pričom podľa navrhovateľa to bol práve odporca, ktorý v kúpnej zmluve vyhlásil, že je
spôsobilý na právne úkony, avšak na tento úkon spôsobilý nebol, nakoľko jeho dispozičné oprávnenie
ako správcu prebytočného majetku scudziť tento majetok bolo obmedzené zák. č. 278/1993 Z. z., ktorýpresne určuje, akým subjektom, za akých podmienok a v akom poradí môže tento majetok predať.
Navrhovateľ mal za to, že preukázal všetky predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu v
zmysle ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka - porušenie povinnosti zo strany odporcu, existenciu

škody podľa predložených listinných dôkazov založených v spise, príčinnú súvislosť medzi porušením
právnejpovinnostiaškodouazavinenieodporcu.Kzamietnutiunávrhuajvčastiistinyvovýške147.397,
97,- eur, uplatnenej titulom bezdôvodného obohatenia navrhovateľ uviedol, že nesúhlasí so záverom
súdu prvého stupňa, podľa ktorého bolo preukázané, že predmetné nehnuteľnosti navrhovateľ v období
odo dňa 14. 11. 2003 do 31. 08. 2007 bezodplatne užíval pre vlastné potreby. Uviedol, že dňa 14.

11. 2003 bola medzi navrhovateľom a odporcom uzatvorená dohoda o zabezpečení stráženia areálu
až do doby prevodu vlastníctva a fyzického odovzdania areálu navrhovateľovi a k uzatvoreniu tejto
dohody, na základe ktorej sa navrhovateľ zaviazal vykonávať stráženie objektu ako aj hradiť dodávky
jednotlivých médií, došlo len v súvislosti s možným prevodom vlastníctva predmetných nehnuteľností z
odporcu na navrhovateľa. Poukázal na výpoveď svedka p. J., podľa ktorého, ak by nemala byť kúpna
zmluva uzatvorená, nebol by dôvod uzatvárať takúto dohodu o strážení areálu. Navrhovateľ uviedol, že

uzavrel predmetnú dohodu za podmienky, že dôjde k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
na navrhovateľa a jeho úmyslom bolo do prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zabezpečovať
stráženie a ochranu pred scudzením a vandalizmom nehnuteľností a poukázal na ust. § 3 ods. 2 zák. č.
278/1993 Z. z., podľa ktorého túto povinnosť ukladá zákon priamo odporcovi. Navrhovateľ mal za to, že
predmetnénehnuteľnostiužívallenvzanedbateľnejmierenaparkovanie1autobusua1hasičskéhoauta

a stanovisko pre strážnu službu tvorila len jedna miestnosť z celej, trojpodlažnej technickoprevádzkovej
budovy, postavenej na parc. č. XXX/X o výmere 1.329 m2 a s týmto bola spojená aj spotreba elektrickej
energie a vody súvisiaca so zabezpečením stráženia objektu, ktorý navrhovateľ neužíval pre vlastnú
potrebu, ale pre naplnenie dohody zo dňa 14. 11. 2003.
K zamietnutiu návrhu navrhovateľa v časti istiny vo výške 98. 346, 45,- eur, uplatnenej titulom úrokov

z omeškania navrhovateľ uviedol, že súd prvého stupňa zamietnutie návrhu v tejto časti neodôvodnil
a preto nie je zrejmý dôvod zamietnutia. Uviedol, že nárok na zaplatenie úrokov z omeškania mu v
zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka patrí, keď výzvou zo dňa 22. 02. 2006 a jej doplnením
zo dňa 24. 02. 2006 žiadal navrhovateľ odporcu o vrátenie kúpnej ceny vo výške 925. 562, 64,- eur a
navrhovateľ predložil predmetné výzvy na vrátenie kúpnej ceny ako dôkaz na pojednávaní dňa 16. 06.

2011 spolu s doručenkami, ako dôkazom o ich prevzatí odporcom. Konštatoval, že odporca vrátil kúpnu
cenu oneskorene, keď dňa 21.09.2007 vrátil navrhovateľovi časť kúpnej ceny vo výške 923. 902, 94,-
eur a dňa 18. 10. 2007 vrátil časť kúpnej ceny vo výške 1. 659, 70,- eur a preto mal navrhovateľ nárok
na úrok z omeškania vo výške 7 % p. a., čo po prepočítaní tvorí sumu vo výške 98.346,45,- eur.
Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdiť. Odporca sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval,
že navrhovateľ mohol a mal vedieť aké je jeho právne postavenie v zmysle citovaných zákonných
ustanovení a štatútu hlavného mesta Bratislavy a rovnako, že neplatnosť kúpnej zmluvy spôsobil
navrhovateľ. Poukázal na § 8 ods. 11 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, podľa ktorého
sa síce ukladá správcovi majetku štátu povinnosť majetok, za ktorý ani po opakovanom osobitnom

ponukovom konaní nikto neponúkol primeranú cenu ponúknuť obci, v ktorej územnom obvode sa
tento majetok nachádza, ale zároveň táto obec musí v lehote do 30 dní od doručenia ponuky zaslať
písomnéstanovisko,vktoromprejavízáujemtakýtomajetokprevziaťzaponúknutúcenu.Podľaodporcu
navrhovateľ prejavil záujem o prevod tohto majetku, a to napriek tomu, že navrhovateľ nie je považovaný
za obec a práve navrhovateľ mal vedieť, že nie je obcou a nemal zaslať odporcovi stanovisko, v ktorom

prejavil záujem o kúpu týchto nehnuteľností a nemal podpísať samotnú kúpnu zmluvu, pretože na rozdiel
od odporcu nebol na jej podpis spôsobilý. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že
kúpna zmluva, ktorou sa prevádza majetok štátu do vlastníctva obce je dvojstranným právnym úkonom
a pokiaľ sa touto zmluvou prevádza nehnuteľný majetok, na jej platnosť sa vyžaduje udelenie súhlasu
Ministerstva financií Slovenskej republiky a v tomto prípade Ministerstvo financií Slovenskej republiky

udelilo súhlas s prevodom predmetných nehnuteľností. Tvrdenie navrhovateľa, že ponuku prijal, pretože
sa domnieval, že ide o ponuku v súlade s § 11 ods. 14 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu,
podľa ktorého môže správca previesť majetok štátu za splnenia ostatných zákonných podmienok aj do
vlastníctva alebo správy inej právnickej osoby alebo fyzickej osoby neobstojí, pretože odporca v liste,
v ktorom ponúkol predmetný majetok navrhovateľovi výslovne uviedol, že mu ho ponúka na základe

§ 8 ods. 11 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a teda navrhovateľ vedel, že majetok mu
bol ponúknutý ako obci a ponuku akceptoval, hoci obcou nie je. K nároku navrhovateľa, uplatneného
titulom bezdôvodného obohatenia odporca uviedol, že súd prvého stupňa správne posúdil skutkový
a právny stav veci, keď konštatoval, že navrhovateľ predmetné nehnuteľnosti užíval po celý čas prevlastné potreby, a preto sa odporca na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatiť nemohol. Nestotožnil
sa ani s tvrdením navrhovateľa, že užíval nehnuteľnosti len v zanedbateľnej miere, nakoľko svedok
V. J. na pojednávaní uskutočnenom dňa 16. 6. 2011 uviedol, že navrhovateľ využíval nehnuteľnosti

okrem parkovania vozidiel aj ako stanovisko pre strážnu službu, voľné priestory navrhovateľ využíval
na drvenie záhradného odpadu, uloženie stavebného materiálu a veľkokapacitných kontajnerov. Podľa
názoru odporcu, navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by odôvodnil nesprávnosť
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý zistil skutkový a právny stav v dostatočnom rozsahu pre meritórne
rozhodnutie a na základe zistených skutočností aj vo veci správne rozhodol.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa v časti
náhrady škody a vydania bezdôvodného obohatenia nie je možné priznať úspech a v časti úrokov z
omeškania je potrebné prvostupňové rozhodnutie zrušiť.
V posudzovanej veci sa navrhovateľ domáha náhrady škody vo výške 184. 265, 32,- eur (5. 551.177,03,-
Sk), vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 147. 397, 97,- eur (4. 440.511,24,- Sk) a

zaplatenia istiny vo výške 98. 346,45,- eur (2. 962.785,15,- Sk), titulom úrokov z omeškania.
V konaní nebola spornou otázka, že navrhovateľ a odporca podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka
dňa 30.12.2003 uzavreli Kúpnu zmluvu, na základe ktorej vznikla odporcovi ako predávajúcemu
povinnosť navrhovateľovi ako kupujúcemu odovzdať podľa čl. II. Kúpnej zmluvy predmet kúpy, a to
pozemky: parcelné č. XXX - zastavané plochy o výmere 663 m2, parcelné č. XXX/X - zastavané plochy

o výmere 5.915 m2, parcelné č. XXX/X - zastavané plochy o výmere 15.826 m2, parcelné č. XXX/X -
zastavané plochy o výmere 1.329 m2, parcelné č. XXX/X - zastavané plochy o výmere 240 m2, parcelné
č. XXX/X - zastavané plochy o výmere 29 m2, parcelné č. XXX/X - zastavané plochy o výmere 146m2,
parcelné č. XXX/XX - zastavané plochy o výmere 79 m2, parcelné č. XXX/XX - zastavané plochy o
výmere 9 m2 a stavby: objekt so súpisným číslom XXXX na parcele č. XXX/X, objekt so súpisným číslom

XXXX na parcele č. XXX/X, objekt so súpisným číslom XXXX na parcele č. XXX/X, objekt so súpisným
číslomXXXXnaparceleč.XXX/XX,objektsosúpisnýmčíslomXXXXnaparceleč.XXX/X,nehnuteľnosti
zapísané v katastri nehnuteľností na Liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie K. L. E. (ďalej aj
„nehnuteľnosti“) a navrhovateľ ako kupujúci sa zaviazal zaplatiť odporcovi ako predávajúcemu podľa čl.
III. Kúpnej zmluvy kúpnu cenu vo výške 925. 562, 64,- eur (27. 883, 500,- Sk).

Z obsahu spisu vyplýva, že rozhodnutím T. Ú. D. T. pre Y. C. D. J. zo dňa 28. 5. 2004, č. E. - XXXX/
XX v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 11. 2005, č. k. 3Sp
145/2004 - 11 bol návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech navrhovateľa zamietnutý z dôvodu,
že podľa § 8 ods. 11 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, nemohol navrhovateľ nadobudnúť
prebytočný majetok štátu, nakoľko nemá postavenie obce a z tohto dôvodu je Kúpna zmluva podľa § 39

Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom.
Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.
Pretože predmetom konania bol aj nárok navrhovateľa na náhradu škody vo výške 184. 265, 32,- eur (5.
551. 177, 03,- Sk), bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať základné predpoklady tejto zodpovednosti,

atopredpokladprotiprávnehokonaniaodporcu,resp.porušenieprávnejpovinnostiodporcu,vznikškody
ako majetkovej ujmy, existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou
škodou a zavinenie toho, kto škodu svojím protiprávnym úkonom spôsobil, ktoré sa predpokladá (tzv.
zodpovednosť za predpokladané zavinenie). Navrhovateľ vyvodzoval protiprávne konanie odporcu zo
skutku, ktorý mal spočívať v tom, že odporca spôsobil absolútnu neplatnosť právneho úkonu - Kúpnej

zmluvy zo dňa 31. 12. 2003, v dôsledku ktorého vznikla navrhovateľovi škoda, ktorá vznikla čerpaním a
splácaním úveru od obchodnej spoločnosti K. J. D., S..D.., ktorá by nevznikla, keby navrhovateľ kúpnu
zmluvu neuzavrel a nevznikla by ani povinnosť navrhovateľa platiť úver, čím by nevznikli ani úroky z
úveru.
Základným predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti fyzických a právnických osôb v

zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon).
Právna teória vykladá protiprávny úkon ako prejav ľudskej vôle, ktorý je v rozpore s objektívnym
právom. Občiansky zákonník nerozlišuje, či ide o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z právneho
predpisu alebo o porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy. Porušenie právnej povinnosti sa
neprezumuje, ale musí byť poškodeným preukázané. V súdnom konaní je povinnosťou navrhovateľa

preukázať, že došlo k určitému skutku, z ktorého je vyvodzovaná zodpovednosť odporcu za protiprávny
úkon. Posúdenie, či preukázaný skutok je protiprávnym konaním, je posúdením právnym, ktoré patrí
súdu. Poškodený preukazuje skutkové okolnosti, ktoré po právnej stránke hodnotí súd.Porušením právnej povinnosti je mienený objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako škodca skutočne
konal (prípadne opomenul konať), a tým, ako konať mal, aby jeho konanie zodpovedalo povinnosti
uloženej právnym predpisom, či inou právnou skutočnosťou alebo zmluvou. Okrem porušenia povinnosti

zákonnej a zmluvnej, zákon zakladá všeobecnú povinnosť (tzv. generálnu prevenciu), ukladajúcu
každému konať takým spôsobom, aby svojim konaním nespôsobil škodu na zdraví, majetku, či iných
hodnotách (§ 415 Občianskeho zákonníka), a to bez ohľadu na to, či medzi poškodeným a škodcom
existuje právny vzťah alebo neexistuje. Zákonné ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka sa však
vzťahuje na všetkých účastníkov občiansko-právnych vzťahov, teda aj na navrhovateľa.

Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu účinného ku dňu 31. 12.
2003, prebytočný majetok štátu s výnimkou podľa odseku 2, je správca povinný písomne ponúknuť
štátnym rozpočtovým organizáciám alebo štátnym príspevkovým organizáciám, ktorým by tento majetok
mohol účelne slúžiť na plnenie úloh v rámci predmetu ich činnosti alebo v súvislosti s ním. Ak
o ponúknutý majetok štátu neprejaví záujem žiadna štátna rozpočtová organizácia alebo štátna
príspevková organizácia, je správca povinný vykonať osobitné ponukové konanie.

Podľa § 8 ods. 11 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu účinného ku dňu 31. 12. 2003, ak ani
po opakovanom osobitnom ponukovom konaní vykonanom podľa odseku 3 v časovom odstupe aspoň
jedného mesiaca neponúkne žiadny záujemca primeranú cenu, ponúkne správca tento majetok obci, v
ktorej územnom obvode sa tento majetok nachádza, za primeranú cenu podľa odseku 4, zníženú o 50
%. Ak do 30 dní od doručenia ponuky obec nezašle písomné stanovisko, v ktorom prejaví záujem takýto

majetok prevziať za ponúknutú cenu, ponúkne správca takýto majetok vyššiemu územnému celku, v
ktorého územnom obvode sa majetok nachádza, za rovnakých podmienok ako obci.
Podľa § 8 ods. 12 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu účinného ku dňu 31. 12. 2003, ak
aj vyšší územný celok do 30 dní od doručenia ponuky nezašle písomné stanovisko, v ktorom prejaví
záujem takýto majetok prevziať za ponúknutú cenu, môže ho správca previesť do vlastníctva alebo

správy inej právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá sa zúčastnila na osobitnom ponukovom konaní
podľa odseku 3 a ktorá ponúkla najvyššiu cenu, najmenej však za primeranú cenu podľa odseku, 4
zníženú o 50 %. Na vyhodnotenie ponúknutých cien sa vzťahuje odsek 3.
Vyššie citované ustanovenia zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu upravujú dispozičné
oprávnenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako správcu majetku štátu, pričom správa majetku

štátu je právnou formou výkonu základných oprávnení nehnuteľnosti držať, užívať a zároveň nakladať
s nimi a tvoria obsah vlastníckeho práva štátu - Slovenskej republiky, pričom Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky vykonávalo k nehnuteľnostiam tzv. právo správy.
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa ako odvolateľa, že odporca porušil pri nakladaní s nehnuteľnosťami
zákon o správe majetku štátu tým, že nevykonal ponukové konanie podľa § 8 zák. č. 278/1993 Z. z. o

správe majetku štátu, čím spôsobil neplatnosť Kúpnej zmluvy, v dôsledku čoho vznikla navrhovateľovi
škoda, túto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú.
Ustanovenie § 8 ods. 1 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu ukladalo Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky povinnosť prebytočný majetok štátu ponúknuť štátnym rozpočtovým organizáciám
alebo štátnym príspevkovým organizáciám a v prípade, ak o ponúknutý majetok štátu neprejavila záujem

žiadna štátna rozpočtová organizácia alebo štátna príspevková organizácia, bolo Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako správca majetku povinný vykonať osobitné ponukové konanie v zmysle § 8
ods. 11 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu obci, v ktorej územnom obvode sa tento majetok
nachádza, resp. vyššiemu územnému celku, v ktorého územnom obvode sa majetok nachádza, za
rovnakých podmienok ako obci.

Navrhovateľ a odporca uzavreli Kúpnu zmluvu k nehnuteľnostiam, ktoré boli vo vlastníctve Slovenskej
republiky a v správe Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a v súlade so zásadou zmluvnej autonómie
sa navrhovateľ mohol slobodne rozhodnúť, či urobí alebo neurobí právny úkon, t.j. či uzavrie alebo
neuzavrie Kúpnu zmluvu a v súlade so zásadou ignorantia iuris non excusat - neznalosť zákona
neospravedlňuje, vyplývajúcu zo samej podstaty práva mal navrhovateľ vedieť, že podľa § 8 ods. 11 zák.

č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu nemohol navrhovateľ nadobudnúť do výlučného vlastníctva
vyššie špecifikované nehnuteľnosti, nakoľko navrhovateľ ako mestská časť nemá postavenie obce,
nakoľko z ust. § 1 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vyplýva, že za obec sa považuje hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislava a nie jej mestské časti.
Podľa § 31 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k

nehnuteľnostiam (ďalej aj „katastrálny zákon“), bola Správa katastra povinná preskúmať platnosť Kúpnej
zmluvy,atoajztohohľadiska,čiprávonakladaťsnehnuteľnosťaminiejeobmedzené,pričomvsamotnej
Kúpnej zmluve v čl. III sa zmluvné strany dohodli na kúpnej cene podľa § 8 ods. 11 zák. č. 278/1993 Z.
z. o správe majetku štátu a je nepochybné, že obe zmluvné strany postupovali podľa § 8 ods. 11 zák. č.278/1993Z.z.osprávemajetkuštátuatýmtopostupomnavrhovateľnemoholnehnuteľnostinadobudnúť
do vlastníctva. Išlo o právny omyl navrhovateľa spočívajúci v neznalosti všeobecne záväzného predpisu
- zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, že nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky a v

správeMinisterstvavnútraSlovenskejrepublikymohlipodľa§8ods.11zák.č.278/1993Z.z. nadobúdať
len obce. Takýto právny omyl navrhovateľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia § 8 ods. 11 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v čase, kedy navrhovateľ vstúpil
do zmluvného vzťahu s odporcom, nie je ospravedlniteľný.
V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť, že spôsobilosť právnickej osoby na právne úkony môže

byť obmedzená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom alebo iným osobitným zákonom
z oblasti práva (súkromného alebo verejného), medzi ktorý osobitný zákon možno zaradiť aj zák. č.
278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, pričom § 8 ods. 11 citovaného zákona obmedzuje rozsah
spôsobilosti navrhovateľa na právne úkony tým, že nehnuteľnosti mohla nadobudnúť len obec, v
ktorej územnom obvode sa prebytočný majetok nachádza, t.j. len hlavné mesto Slovenskej republiky
Bratislava. Navrhovateľ tak nemohol nadobudnúť nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, nakoľko nemá

status obce, čím navrhovateľ nesprávne posúdil právne dôsledky právnej skutočnosti uzavretia Kúpnej
zmluvy a nepostupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať.
V občianskom súdnom konaní súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o

ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Rozhodnutiu súdu vo
veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu -
dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie.
So zreteľom na uvedené nie je dôvodná ani námietka navrhovateľa, že pokiaľ by Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky ponúklo nehnuteľnosti najskôr Hlavnému mestu Slovenskej republiky
Bratislave a následne vyššiemu územnému celku, mohlo tieto nehnuteľnosti ponúknuť Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky aj inej právnickej osobe, t.j. navrhovateľovi, nakoľko list Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky zo dňa 15. 12. 2003 adresovaný navrhovateľovi, expressis verbis uvádza, že
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nehnuteľnosti ponúka navrhovateľovi podľa § 8 ods. 11 zák. č.

278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, ktoré ustanovenie upravuje ponukovú povinnosť správcu obciam
a ktorú podmienku navrhovateľ nespĺňal a nešlo o postup podľa § 8 ods. 12 zák. č. 278/1993 Z. z., pričom
postup podľa § 8 ods. 11 zák. č. 278/1993 Z. z. potvrdzuje aj rozhodnutie Katastrálneho úradu Správa
katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu zo dňa 28. 5. 2004, č. V - 1621/04 a potvrdzujúci rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 11. 2005, č. k. 3Sp 145/2004 - 11.

Z vyššie uvedeného dôvodu nemožno hovoriť o protiprávnom konaní odporcu, v dôsledku ktorého
odporca zavinil neplatnosť Kúpnej zmluvy, keď navrhovateľ uzavrel Kúpnu zmluvu postupom podľa §
8 ods. 11 zák. č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, pričom uvedené je pochybením navrhovateľa
a to v súlade so zásadou práva patria bdelým (vigilantibus iura scripta sunt), ktorá zdôrazňuje znalosť
písaného práva a teda aj znalosť skutočností, kedy je navrhovateľ oprávnený nadobudnúť do svojho

vlastníctva nehnuteľnosti. Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v danom
prípade navrhovateľ nepreukázal porušenie povinnosti odporcu spôsobujúcej neplatnosť kúpnej zmluvy
a následne, ani príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, ktorej náhradu
navrhovateľ od odporcu požadoval. V predmetnom prípade tak neboli splnené zákonné predpoklady na
náhradu škody.

Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.
Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

K nároku navrhovateľa, uplatneného titulom vydania bezdôvodného obohatenia v sume 147. 397, 97,-
eur (4. 440. 511, 24,- eur), ako náhrady nákladov vynaložených na stráženie nehnuteľností odvolací
súd uvádza, že právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom za vzťah bezdôvodného obohatenia
nemožno považovať.
Podstata zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie spočíva v tom, že toho, kto poruší povinnosť

neobohacovať sa na úkor iného, stíha nepriaznivý právny následok v podobe sankcie spočívajúcej
v povinnosti bezdôvodné obohatenie vydať. K vzniku zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie je
vždy potrebné splnenie všetkých predpokladov, a to získanie bezdôvodného obohatenia jedným
subjektom, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma iného subjektu a príčinnásúvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia jedným subjektom a majetkovou
ujmou druhého subjektu. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor
bolo bezdôvodné obohatenie získané. Aktívna legitimácia pre uplatnenie práva zo zodpovednosti za

bezdôvodné obohatenie vyplýva z ustanovenia § 456 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie určuje
subjekt, ktorý je v rámci právneho vzťahu zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie postihnutým, a
preto oprávneným veriteľom. Je ním ten, v koho majetkovej sfére došlo k strate majetkových hodnôt,
ktoré možno vyjadriť v peniazoch (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo
192/2004).

Bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať, že je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého je
vyvodzovaný návrhom uplatnený nárok. To znamenalo dokázať, že na jeho úkor bolo odporcom získané
bezdôvodné obohatenie.
Z obsahu spisu vyplýva, že na základe žiadosti navrhovateľa zo dňa 24. 10. 2003 o povolenie
sprístupnenia stavieb (objekt so súpisným číslom XXXX na parcele č. XXX/X, objekt so súpisným
číslom XXXX na parcele č. XXX/X, objekt so súpisným číslom XXXX na parcele č. XXX/X, objekt so

súpisným číslom XXXX na parcele č. XXX/XX, objekt so súpisným číslom XXXX na parcele č. XXX/
X, nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností na Liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie
K.Í. L. E.) a zabezpečenia ich stráženia, bola medzi navrhovateľom a Ministerstvom vnútra Slovenskej
republikyuzavretáDohodazodňa14.11.2003(č.l.434spisu),ktoroubolnavrhovateľoviudelenýsúhlas
zabezpečiť ochranu stavieb odo dňa 14. 11. 2003 do prevodu vlastníckeho práva na navrhovateľa,

pričom navrhovateľ sa zaviazal vykonávať ochranu stavieb bezodplatne a zároveň sa zaviazal hradiť
náklady spojené s užívaním stavieb (elektrická energia, vodné, stočné atď.).
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v dobrej viere udelilo súhlas k užívaniu stavieb navrhovateľovi,
ktorý z vlastnej iniciatívy chcel zabezpečiť ochranu stavieb, na ktoré zabezpečenie ochrany stavieb,
navyše prostredníctvom súkromnej bezpečnostnej služby, nebol dôvod, právny dôvod plnenia tak, ako

to vykonal navrhovateľ nespočíval v hmotnom práve a zabezpečenie ochrany stavieb nebolo podopreté
žiadnym právnym dôvodom. Odvolací súd má zato, že navrhovateľ ani žiadnym spôsobom nepreukázal,
ženajehoúkorvzniklobezdôvodnéobohatenieažejenositeľomhmotno-právnychoprávnenívprávnom
vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, t.j., že je vecne aktívne legitimovaný.
Vzhľadom na skutočnosť, že teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v

spore unesením dvoch bremien - bremena tvrdenia a bremena preukázania tvrdených skutočností,
navrhovateľ tak nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia, resp. dôkaz o existencii bezdôvodného
obohatenia. Za bezdôvodné obohatenie nie je možné totiž považovať akýkoľvek prospech, ale iba taký
prospech,oktorýodporcazvýšilsvojmajetkovýstav,resp.oktorýsajehomajetkovýstavnezmenšil,hoci
by sa tak za bežných okolností stalo a sama skutočnosť, že navrhovateľ zabezpečil stráženie stavieb

prostredníctvom obchodnej spoločnosti N. X V. D., S..D.., resp. N. D. D. (SK), S..D.., resp. K., nezakladá
právny nárok na vznik bezdôvodného obohatenia.
Podľa konštantnej judikatúry navrhovateľovi na vrátenie plnenia bez právneho dôvodu by bol daný
nárok len vtedy, ak by navrhovateľ nemal vedomosť o tom, že nie je povinný plniť (R 1/1979),
ktorá podmienka splnená nebola. Odvolací súd ani nevzhliadol existenciu právnej povinnosti na

konkrétne plnenie spočívajúce v ochrane stavieb súkromnými bezpečnostnými spoločnosťami na strane
odporcu a na splnenie tejto povinnosti navrhovateľom. Práve naopak, Ministerstvu vnútra Slovenskej
republiky, ktorému patrilo právo hospodárenia s nehnuteľnosťami vo vlastníctve Slovenskej republiky
by prislúchalo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, získaného neoprávneným užívaním
nehnuteľností po 16. 03. 2006, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 24. 11. 2005, č. k. 3Sp 145/2004 - 11 (č. l. 419 spisu). Na základe vyššie uvedeného nebol ani návrh
navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu vydania bezdôvodného obohatenia dôvodný.
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s
ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a

následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne a preto odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie184. 265, 32,- eur titulom náhrady škody a 147. 397, 97,- eur titulom bezdôvodného obohatenia, ako
vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.
K nároku navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia sumy 98. 346, 45,- eur, titulom úrokov

z omeškania za oneskorené vrátenie kúpnej ceny odporcom je nevyhnutné zdôrazniť, že dlh musí byť
splnený riadne a včas (§ 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Čas splnenia veriteľovej pohľadávky môže
byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí.
Jedným z právnych následkov omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu je i povinnosť dlžníka platiť
úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktoré úroky sú príslušenstvom pohľadávky (§

121 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Ide o objektívnu zodpovednosť dlžníka za tento stav, jeho zavinenie
sa nevyžaduje.
Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec

právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Bolo potrebné sa stotožniť s námietkami navrhovateľa v jeho odvolaní, že odôvodnenie v napadnutom
prvostupňovom rozsudku v časti zamietnutia jeho návrhu na zaplatenie úroku z omeškania, titulom
omeškania odporcu s vrátením kúpnej ceny, úplne absentuje a preto je rozsudok súdu prvého stupňa
v tejto časti nepreskúmateľný.

Výrok rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom dokazovania a vyhodnotenie dôkazov sa musí prejaviť
v odôvodnení rozhodnutia, a preto dôvody musia byť jasné a presvedčivé. Výrok, ktorý nemá svoj
obsah v odôvodnení, za takýto považovať nemožno. Nedostatok tohto obsahu sa môže prejaviť v
nezrozumiteľnosti a tým aj v nepreskúmateľnosti dôvodov, prípadne v nedostatku dôvodov, čo nedáva
podklad pre výrok súdneho rozhodnutia. Jednou zo záruk spravodlivého súdneho rozhodnutia je aj právo

najehoodôvodnenie,keďžepodprávomnaspravodlivýsúdnyprocesvzmyslečl.6Dohovoruoochrane
ľudských práv a základných slobôd treba rozumieť i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Nutnosť odôvodniť rozhodnutie je daná tiež verejným záujmom, lebo je jednou zo záruk, že výkon
spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach
RUIZ TORIO v. Španielsko z 9. apríla 1994 Ac 303-A § 29, GEORGIADIS v. Grécko z 29. mája 1997).

Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí nárok navrhovateľa uplatnený titulom úrokov z omeškania
( 98. 346, 45,- eur) za oneskorené vrátenie kúpnej ceny vôbec právne neposúdil, z dôvodu ktorého je
rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti
zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s.
p., v ktorom bude povinnosťou prvostupňového súdu právne posúdiť nárok navrhovateľa v tejto časti,

opätovne vo veci rozhodnúť, a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z
ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.)
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.