Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, June 20, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/12/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7009200180
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Konček

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7009200180.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu

JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu REALMAN, s.r.o., Stará Vajnorská
č.37, Bratislava, právne zast. JUDr. Ing. Ľubomírom Niedelským, advokátom, Moyzesova 34, Košice,
proti žalovanému Obvodnému úradu v Košiciach, Komenského č.52, Košice (pôvodne Krajskému
stavebnému úradu v Košiciach) , za účasti účastníkov pribratých do konania: 1. T. Košice, spol. s r.o.,
Prievozská 4, Bratislava, zast. Mgr. Marcelom Sedlákom, advokátom, Karadžičova 12, Bratislava, 2.
P., spol. s r.o., Štítová 17, Košice, 3. F. A., Tr. Q.. XX/A, Košice, zast. JUDr. Vladimírom Vrabeľom,
advokátom, Priemyselná 7, Košice, 4. G. H. B., a.s., Michalská 18, Bratislava, 5. F..U..C., spol. s r.o.,

Rozvojova 2, Košice, 6. D. Košice, a.s., Hlavná 1, Košice, 7. V. I. X., a. s., Q. K. 1, Košice, v konaní o
žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 14.01.2009 č. 2009/00256, takto

r o z h o d o l :

Podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) a e) Občianskeho súdneho poriadku z r u š u j e rozhodnutie
žalovaného (bývalého Krajského stavebného úradu Košice) zo dňa 14. januára 2009 č. 2009/00256,
ako aj rozhodnutie Obce Čaňa zo dňa 26. septembra 2008 č. 395/2008-Ča a v r a c i a vec žalovanému
na ďalšie konanie.

Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v sume 1.483,66 eur, ktorú sumu je žalovaný
p o v i n n ý zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu č. ú. 2620771016/1100, vedený v Tatrabanke,
a.s., a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Pribratým účastníkom do konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím uvedeným v záhlaví tohto rozsudku, rozhodujúc o odvolaní
žalobcu proti rozhodnutiu Obce Č. č. 385/2008-Ča zo dňa 26.09.2008, ktorým bola umiestnená stavba
Z. - I. C. T. A., časť E2 - vonkajšie inžinierske objekty, SO 200 komunikácie, dopravné riešenie, rozhodol

tak, že podľa § 59 ods. 2 zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Správny poriadok“), z výroku rozhodnutia obce Č. vypustil pozemok parcela č.2591/2 v katastrálnom
území Q. F. a v ostatnej časti rozhodnutie potvrdil v celom rozsahu.

Žalobca ako účastník územného konania v konaní o umiestnení stavby v odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu namietal, že vydané rozhodnutie je v rozpore s § 38 a § 110 stavebného zákona, pričom
uviedol, že

„1. navrhovateľ síce prejavil záujem získať časti pozemkov odvolateľa, avšak len jedinou ponukou, a
to odkúpením týchto pozemkov za cenu 7 000,- Sk za m2. Keďže doposiaľ nie sú ešte vyčerpané
všetky ďalšie zákonné možnosti dohody a spôsoby na získanie dotknutých pozemkov, nie sú splnenépodmienky na vyvlastnenie. Pokiaľ navrhovateľ nemá vlastnícky alebo iný vzťah k pozemku, stavebný
zákon neumožňuje stavebnému úradu vydať takéto rozhodnutie.

2. Vydané rozhodnutie č. 385/2008-Ča zo dňa 26.09.2008 je v rozpore s platným regulačným plánom
(RP), komplexný návrh časť B - východná časť námestia.
a) vzdialenosť plánovaného chodníka pre peších od jestvujúceho objektu O. vo vzdialenosti 18,0 m, ale
táto regulatívna kóta v PD na územné konanie nie je dodržaná,
b) línia úrovne uličnej čiary so zakresleným objektom „Q.“ je podľa RP rovnobežná s cestným telesom,

ale v PD pre územné konanie je tento objekt, resp. jeho nástupná časť výrazne vysunutá do uličnej čiary
a tým znemožňuje, resp. obmedzuje možnosti zrealizovania odbočovacieho pruhu - výjazdu od objektu
O. na ul. X.,
c) komunikácia medzi objektom O. a plánovanou výstavbou objektu Q. je podľa RP obojstranná, ale
podľa PD pre územné konanie je táto komunikácia len jednosmerná, t. j. bez výjazdu na ul. X..

3. Vydané rozhodnutie nerešpektovalo našu oprávnenú požiadavku predloženia PD - technického
riešenia nástupu do objektu O., z dôvodu nutnosti zabezpečenia prevádzkovania objektu počas
stavebných prác. Predloženie PD až v rámci stavebného konania je pre spoločnosť neprijateľné.

4. Vydané rozhodnutie je v rozpore so stavebným zákonom, pretože umožňuje umiestniť novú stavbu

na už jestvujúcu stavbu (schody a parkovacie miesta), ktorá je ešte v riadnej prevádzke.“

Žalovaný v žalovanom rozhodnutí s odvolacími námietkami žalobcu sa vysporiadal nasledovne.

K bodu 1 uviedol, že podľa § 39 stavebného zákona v územnom rozhodnutí stavebný úrad vymedzí

územie na navrhovaný účel a určí podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä
súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania, vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a
iných opatrení v území a predovšetkým starostlivosť o životné prostredie včítane architektonických a
urbanistických hodnôt v území a rozhodne o námietkach účastníkov konania. Podľa § 38 stavebného
zákona ak nemá navrhovateľ k pozemku vlastnícke alebo iné právo, možno bez súhlasu vlastníka

územné rozhodnutie o umiestnení stavby vydať len vtedy, ak možno na navrhovaný účel pozemok
vyvlastniť. Podľa § 110 ods. 2) stavebného zákona vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi
územného plánovania a ten sa dokazuje územným rozhodnutím. Z dikcie uvedených ustanovení
vyplýva, že prípadnému vyvlastňovaciemu konaniu predchádza územné rozhodnutie, v ktorom sa z
pohľadu skúmania vzťahu k pozemkom, ktoré sú predmetom konania, skúma či je naplnený právny

titul § 38 stavebného zákona. V danom prípade právny titul ust. § 38 stavebného zákona je naplnený,
pretože investícia, ktorá je predmetom územného rozhodnutia je v súlade s územným plánom - zmenami
a doplnkami regulačného plánu Z. H.Ľ. A., lokalite Q., schváleného Mestským zastupiteľstvom v A.
uznesením č. 1205 z XXV. rokovania, zo dňa 26.10.2006. Konanie stavebného úradu v intenciách §
35 a nasl. stavebného zákona je teda v súlade so zákonom, pretože rozhodnutie o umiestnení stavby

sa nevyžaduje podľa § 39a ods. 3 písm. a) stavebného zákona na stavby, ktorých podmienky na
umiestnenie podrobne rieši územný plán zóny, ak je to v jeho záväznej časti uvedené. Keďže lokalitu,
kde sa umiestňuje predmetná investícia nerieši územný plán zóny, je nevyhnutné, aby sa podmienky
umiestnenia stavby určili v územnom rozhodnutí. V zmysle horeuvedeného je nutné zo strany tunajšieho
úradu konštatovať, že námietky týkajúce sa ponuky na odkúpenie nehnuteľnosti sú v tomto konaní

irelevantné.

K bodom 2) a 3) odvolacích námietok uviedol, že platný regulačný plán Z. H. - časť doprava má
zadefinovaný odstup komunikácie, nie chodníka pre peších od existujúceho objektu O., a to vzdialenosť
16,5 m. Táto vzdialenosť je v riešení dodržaná. Túto skutočnosť potvrdil aj Útvar hlavného architekta

mesta A. ako „strážca urbanizmu a architektúry“ vo všeobecnosti a v danom prípade je z hľadiska
územnoplánovacieho garantom dodržania platného regulačného plánu pri tejto stavbe. Dopravný výkres
regulačného plánu Z. H. vôbec nerieši dopravné napojenie objektu O. priamo na novoriešenú zbernú
komunikáciu MS - 20,5/60. Nedovoľuje to platná STN 73 6110 Projektovanie miestnych komunikácií v
časti vzdialenosť križovatiek. V návrhu je riešený vjazd k objektu O., výjazd je riešený cez existujúce

obslužné komunikácie za objektom v smere k ulici X.. Takto je riešená aj dokumentácia pre susediacu
stavbu O. Q., pričom tunajší úrad k tejto námietke dodáva, že otázka riešenia prístupu O. Q. nie
je predmetom tohto konania. Počas výstavby je zabezpečený peší prístup do objektu O. z bočného
schodiska. Nové riešenie napojenia stavieb Č. a O. pre peších nie je predmetom tohto konania. Keďžev danej lokalite prebiehajú viaceré samostatné konania, je povinnosťou stavebného úradu v zmysle § 3
ods. 4 a § 32 Správneho poriadku zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať
potrebné podklady pre rozhodnutie, pričom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Stavebný

úrad v danom konaní uvedené ustanovenia naplnil.

Kbodu4)odvolacíchnámietokuviedol,žestavebnýúradvnapadnutomrozhodnutí,vpodmienkach(viď.
bod 2) sa s uvedenou skutočnosťou vysporiadal. Rozhodnutie o umiestnení stavby vymedzuje územie
na navrhovaný účel a určuje ďalšie zákonom dané podmienky, pričom neoprávňuje navrhovateľa,

aby s realizáciou stavby začal. V zmysle § 55 ods. 1) stavebného zákona sa vyžaduje stavebné
povolenie, pokiaľ tento zákon a vykonávacie predpisy k nemu alebo osobitné predpisy neustanovujú
inak, pri stavbách každého druhu bez zreteľa na ich stavebnotechnické vyhotovenie, účel a čas trvania.
Umiestňovaná stavba je stavbou dopravnou, ktorú v súlade s § 120 stavebného zákona je príslušný
povoliť špeciálny stavebný úrad.

Preto z uvedených dôvodov námietkam navrhovateľa pod bodom 1) až 4) nevyhovel. Rozhodnutie
žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 21.01.2009.

Včas podanou žalobou zo dňa 10.02.2009 doručenou tunajšiemu súdu dňa 10.02.2009 osobne na
podateľni súdu, vrátane jej doplnku z 18.03.2009 doručeným osobne na podateľni súdu dňa 19.03.2009,

sa žalobca domáhal len zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Obce Č. žalobou nenapadol.

Žalobca v žalobe podanej na súde dňa 10.02.2009 tvrdil, že „žalovaný vo svojom rozhodnutí sa

nevysporiadal s otázkou, či navrhovateľ územného konania T. A., Q.. Q. J..H.. má k stavbám na parcele
Č.. XXXX/XXX, k. ú. Q., ktorých časť sa má zbúrať, a na ktorých má byť umiestnená stavba v zmysle
napadnutého rozhodnutia, sp. zn. 2009/00256, vlastnícke alebo iné právo, pretože v zmysle výkladu §
38 stavebného zákona, o ktorý žalovaný svoje rozhodnutie opiera, môže stavebný úrad bez súhlasu
vlastníka rozhodnúť o umiestnení stavby iba na „pozemku“. Bez súhlasu vlastníka však s využitím

§ 38 stavebného zákona nemôže umiestniť stavby na iných stavbách, ak k nim nemá navrhovateľ
územného konania vlastnícke alebo iné právo. A to bez ohľadu na to, či je možné stavby na navrhovaný
účel vyvlastniť. Žalovaný vedel, že na X.. Č..XXXX/XXX, k. ú. Q., ktorý je vo vlastníctve žalobcu, sa
nachádzajú stavby, pretože sám samotný stavebný úrad 1. stupňa v bode 2. svojho rozhodnutia zaviazal
navrhovateľa územného konania, aby požiadal pred vydaním stavebného povolenia príslušný stavebný

úrad na odstránenie časti stavby na uvedenej parcele. No aj napriek správne zistenému skutkovému
stavu, túto skutočnosť nevzal do úvahy. Z uvedených dôvodov žalovaný tým, že rozhodnutím sp. zn.
2009/00256 zo dňa 14.01.2009 umiestnil stavbu aj na parc. Č.. XXXX/XXX, A.. Ú.. Q., na ktorej už stoja
stavby vo vlastníctve žalobcu bez jeho súhlasu, rozhodol v rozpore so zákonom“.

V doplnku žaloby podanom na súde dňa 19.03.2009 dôvodil, rozšíriac ním skorší bod žaloby o ďalšie
žalobné body, nasledovne
„a) žalobca sa domnieva, že Obec Č., ktorá vydala rozhodnutie o umiestnení stavby, číslo 386/2008-Ca,
ktoré bolo potvrdené žalobou napadnutým rozhodnutím Krajského stavebného úradu, nebola v zmysle
§ 117 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v

znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) príslušná takéto rozhodnutie vydať, ako orgán
1.stupňa.Stavebnýmúradom1.stupňamalobyťMestoA.D.,keďžesastavbaneumiestňujevúzemnom
obvode dvoch alebo viacerých stavebných úradov, Mesto A. nie je ani stavebníkom, vlastníkom stavby,
a ani navrhovateľom územného konania (§ 119 stavebného zákona), takže ani krajský stavebný úrad
nemohol určiť Obec Č. ako príslušný stavebný úrad,

b) prvostupňové rozhodnutie Obce Č., 386/2008-Ca, ani napadnuté rozhodnutie krajského stavebného
úradu, sp. zn. 2009/00256, neurčujú vo výrokovej časti požiadavky na odstup umiestnenej stavby od
hraníc dotknutých pozemkov a od susedných stavieb (napr. od budovy Č.Q., T..Q.., od budovy vo
vlastníctve žalobcu), čo je v rozpore s § 39 ods. 2 písm. b) stavebného zákona. Taktiež neobsahujú

vecnú a časovú koordináciu jednotlivých etáp stavby, a ich nadväznosť na hlavný objekt výstavby „Z. -
I. C. T.“, čo je v nesúlade s § 39 stavebného zákona, ktorý vyžaduje, aby územné rozhodnutie určilo aj
časovú koordináciu jednotlivých stavieb v území,c) napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s § 3b ods. 3 zákona č.135/1991 Zb. o pozemných
komunikáciách (cestný zákon) a § 140b ods. 1 stavebného zákona, keďže nebolo podporené
nevyhnutným záväzným stanoviskom príslušného cestného orgánu, pretože predmetom konania o

umiestnení stavby bolo aj pripojenie pozemných komunikácií, zriaďovanie, úpravy, resp. zrušenie
vjazdov z cesty alebo miestnej komunikácie na susedné nehnuteľnosti,

d) napadnutým rozhodnutím stavebný úrad porušil zásadu nestrannosti, pretože pri sporných výrokoch
sa opiera výlučne o názor odborne spôsobilej osoby Ing. X. K., projektanta, ktorý je súčasne aj

spracovateľom dokumentácie pre vydanie územného rozhodnutia. Stavebný úrad neskúma alternatívne
riešenia, varianty technických riešení a možnosti usporiadania stavby. Preferovanie iba projektanta sa
javí žalobcovi, s prihliadnutím na vyjadrenia a stanoviská účastníkov konania, za nedostatočné,

e) napadnuté rozhodnutie je v rozpore s regulačným plánom lokality - Z. H. v A., ako aj s podkladmi
predloženými navrhovateľom T. A., Q.. Q. .J..H.. žalobcovi pred začatím územného konania v tom,

že v územnom pláne je miestna komunikácia medzi objektami O. vo vlastníctve žalobcu a budúceho
hotela Q. vedená ako obojsmerná priamo s výjazdom na X. ulicu, no správny orgán v napadnutom
rozhodnutí túto skutočnosť napriek námietkam žalobcu a ÚHA Mesta A. nerešpektoval, opierajúc sa
iba o názor D.. X. K., projektanta konajúcom výlučne v záujme navrhovateľa T. A., Q.. Q. J..H.., no v
rozpore s územným plánom, technickými normami a záujmami obyvateľov dotknutej lokality (v dôkazoch

vyznačené oranžovým) a miestnu komunikáciu vytvoril iba ako jednosmernú (v dôkazoch vyznačené
oranžovým).“

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žalobcu zo dňa 24.03.2009 uviedol, že vo veci rozhodol správne,
keď potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie stavebného úradu s tým, že využil svoju kompetenciu

odvolacieho orgánu a v zmysle § 59 ods. 2 Správneho poriadku zmenil výrok napadnutého rozhodnutia.
K námietke žalobcu uvedenej v žalobe z 10.02.2009 uviedol, že „to, čo namieta žalobca v obsahu
žaloby, tunajší úrad vyhodnotil aj v odvolacom konaní v bode 4 žalobou napadnutého rozhodnutia. Tu
je treba si uvedomiť, že územné rozhodnutie môže byť vydané aj na majetkoprávne nevysporiadaný
pozemok, pokiaľ sú naplnené podmienky dané v § 38 stavebného zákona. S uvedenou skutočnou sa

tunajší úrad vysporiadal v odvolacom konaní, kedy vyhodnotil námietku odvolateľa uvedenú v bode 1).
Je pravdou, že nie je možné povoliť stavbu na pozemku, na ktorom existuje stavba, avšak žalobou
napadnuté rozhodnutie nie je stavebné povolenie, ktorým sa povoľuje stavba. Napadnuté rozhodnutie
je územným rozhodnutím, ktorým sa podľa § 39 ods. 1 stavebného zákona určuje stavebný pozemok,
umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa požiadavky na

obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti územného rozhodnutia. Z uvedeného teda vyplýva, že
pokiaľ navrhovateľ nemá vzťah k pozemku v zmysle § 58 ods. 2 stavebného zákona, je to zákonná
prekážka pre stavebný úrad, aby konal vo veci žiadosti o stavebné povolenie. V danom prípade
po nadobudnutí právoplatnosti územného rozhodnutia, je povinnosťou navrhovateľa najprv pozemok,
ktorý je predmetom územného rozhodnutia, majetkoprávne vysporiadať. Z podmienok daných v § 108

stavebného zákona je možné vyvlastniť pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie
stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme, uvedených v odseku 2 tohto ustanovenia. Predmet žalobou
napadnutéhoúzemnéhorozhodnutiaspĺňapožiadavkuverejnéhozáujmu,nakoľkovzmysle§108ods.2
písm. a) stavebného zákona má charakter verejnoprospešnej stavby a taktiež podľa písm. f) citovaného
ustanovenia ide o výstavbu ciest a miestnych komunikácií. Okrem účelu vyvlastnenia a existencie

verejného záujmu je nevyhnutná aj tá zákonná požiadavka, že vyvlastneniu musí predchádzať pokus
o dohodu. Musí byť zrejmé, že vlastník odmietol dohodu o zmluvnom prevode pozemku alebo stavby.
Pred vyvlastnením, ktoré je núteným zásahom do vlastníctva, zákon dôsledne uprednostňuje aj všetky
iné spôsoby, ktorými možno získať práva k pozemkom a stavbám. Vychádzajúc z horeuvedeného nie
je pravda to, čo tvrdí žalobca vo svojej žalobe, že žalovaný sa nevysporiadal s otázkou, či navrhovateľ

územného rozhodnutia má k stavbám na parcele č. 1723/103 v k. ú. Q. vlastnícke alebo iné právo. Pokiaľ
by teraz mal tunajší úrad prejudikovať ďalší postup navrhovateľa a stavebného úradu, je zrejmé, že po
nadobudnutí vlastníckeho alebo iného práva k pozemku Č.. XXXX/XXX v k. ú. Q. a stavby na nej, je
povinný navrhovateľ v zmysle podmienky 2 uvedenej vo výroku napadnutého územného rozhodnutia,
požiadať stavebný úrad o povolenie odstránenia stavby v zmysle § 88 ods. 3 stavebného zákona. Po

nadobudnutí právoplatnosti uvedeného rozhodnutia môže požiadať o vydanie stavebného povolenia na
predmetnú investíciu, ktorá bola predmetom územného rozhodnutia. Na základe horeuvedeného tunajší
úradnavrhuje,abyKrajskýsúdvKošiciachpoprejednanívecivyslovilrozsudkom,žesažalobazamieta“.K žalobným námietkam žalobcu uvedeným v doplnku žaloby doručenej súdu dňa 19.03.2009 uviedol,
že žalobca v doplnenej žalobe uvádza „také skutočnosti, ktoré neboli namietané v územnom konaní,
ktoré viedol stavebný úrad na základe určenia stavebného úradu listom Krajského stavebného úradu

v Košiciach č. 2008/00700 zo dňa 18.04.2008. Dôvodom na určenie stavebného úradu podľa § 119
ods. 3 stavebného zákona bola tá zákonom daná skutočnosť, že aj Mesto A. je vlastníkom pozemkov
a komunikácií na nich, ktoré sú v zmysle stavebného zákona stavba, na ktorých sa žalobou napadnutá
investícia umiestňuje. S obsahom odvolania proti rozhodnutiu stavebného úradu sa tunajší úrad ako
odvolací orgán náležite vysporiadal, pričom ani v odvolaní žalobca neuvádzal tie skutočnosti, ktoré

namieta v doplnenej žalobe. Výnimku tvorí námietka uvedená v bode e) doplnenej žaloby, v ktorej
žalobca teraz a aj predtým namietal dodržanie schválenej územnoplánovacej dokumentácie pre dané
územie. S touto námietkou sa stavebný úrad, ako aj tunajší úrad kvalifikovane vysporiadal, nakoľko v
zmysle § 37 ods. 1 stavebného zákona podkladom pre vydanie územného rozhodnutia sú územné plány
obcí a zón. Ako vyplýva z § 37 ods. 4 stavebného zákona, pokiaľ by stavebný úrad po posúdení návrhu
podľa odseku 1 zistil, že návrh nie je v súlade s podkladmi podľa odseku 1, návrh by zamietol. V danom

prípade však obsah tohto ustanovenia nie je naplnený. Následne v územnom konaní v zmysle § 39
stavebného zákona stavebný úrad vymedzil územie na navrhovaný účel a určil podmienky, ktorými sa
zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania a pod.“.
Preto aj z uvedených dôvodov navrhol žalobu zamietnuť.

Súd v súlade s ustanovením § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p. uznesením zo dňa 21. mája 2009 č. k.
6S/12/2009-62 pribral do konania účastníkov správneho konania, ktorých práva a povinnosti by mohli
byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté, ktorí sú uvedení v záhlaví rozsudku a ktorí rozhodnutie
žalovaného nenapadli žalobou.

Tunajší súd svojim rozsudkom zo dňa 06.05.2010 č. k. 6S/12/2009-119 žalobu žalobcu zamietol a
účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

Najvyšší súd SR svojím uznesením zo dňa 8. decembra 2010 č. k. 4Sžo/12/2010 zrušil odvolaním
žalobcu napadnutý rozsudok tunajšieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia

rozsudku tunajšieho súdu bolo, že ústavno-konformným spôsobom podľa článku 46 Ústavy SR a §
157 ods. 2 O.s.p. nezdôvodnil svoje rozhodnutie v časti žalobcom namietanej miestnej nepríslušnosti
Stavebného úradu obce Č., čo môže mať vplyv na zákonnosť žalovaného rozhodnutia. Ďalej
Najvyšší súd SR dôvodil, že podľa rozhodnutia žalovaného č. 2008/00700 zo dňa 18. apríla 2008
požiadala spoločnosť O. J. F., Q.. Q. J..H.., zastúpená na základe plnomocenstva z 9. októbra 2007

splnomocneným zástupcom - spoločnosťou P., Q.. Q. J..H.. o určenie stavebného úradu vo veci
vydania územného rozhodnutia pre stavby „komunikácie, dopravné riešenie, statická doprava, vonkajšie
inžinierskeobjekty“,vmesteA.,na uliciŠ.-X.,pričomžiadateľ(O.J.F.Q..Q.J..H..)ourčeniestaveného
úraduanavrhovateľvkonaníožiadostiovydanieúzemnéhorozhodnutia -spoločnosťT.A.,Q..Q.J..H..,
žiadajúca vydať územné rozhodnutie na stavbu „Z. - I. C. T. A.“, časť E2, vonkajšie inžinierske objekty

v kat. území Q. F., Q., nie sú totožné subjekty práv a povinností. Poukázal tiež na to, že aj z označenia
stavby nie je zrejmé, či ide o totožnú stavbu (rozdielne pomenovanie stavieb v žiadostiach). Preto vytkol
tunajšiemu súdu, že tento si nevyžiadal a nepripojil v súdnom konaní aj spis žalovaného č. 2008/00700,
čo podľa Najvyššieho súdu SR spôsobuje nielen nepreskúmateľnosť rozsudku ale aj porušenie práva
na súdnu ochranu (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivý súdny proces (článok 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Najvyšší súd SR ďalej dôvodiac, že námietka
miestnej nepríslušnosti prvostupňového stavebného orgánu je právne relevantná, keďže príslušnosť
orgánu na vydanie rozhodnutia je základnou podmienkou jeho zákonnosti, preto uložil tunajšiemu súdu
v ďalšom konaní povinnosť pripojiť si administratívny spis žalovaného č. 2008/00700 a vo veci opätovne
rozhodnúť a vyporiadať sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, najmä jeho námietkou, či

rozhodoval zákonným spôsobom určený miestne príslušný správny orgán a svoje rozhodnutie ústavne
konformným spôsobom odôvodniť. Súčasne uložil tunajšiemu súdu rozhodnúť aj o trovách odvolacieho
konania .

Krajský súd svojím rozsudkom zo dňa 17. februára 2011 č. k. 6S/12/2009-170 žalobu žalobcu zamietol

a účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. septembra 2011 č. k. 8Sžp/13/2011 rozsudok
krajského súdu zo dňa 17. februára 2011 č. k. 6S/12/2009-170 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanies tým, že v predchádzajúcom ďalšom konaní sa súd nezaoberal rozhodnutiami predloženými žalobcom
a z nich plynúcich rozporov s vlastným odôvodnením, t. j. ak v inom konaní za obdobného skutkového
stavu - umiestňovala sa stavba aj na pozemkoch mesta A., kedy nebol potrebný postup podľa § 119

ods. 3 stavebného zákona a ktorý rozpor krajský súd neodstránil relevantnou ústavne konformnou
argumentáciou ani neuviedol, z akých dôvodov sa obsahom týchto rozhodnutí nezaoberal. Najvyšší súd
dal do pozornosti krajského súdu, že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na
spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené.
Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení

absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil. (nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 36/2010.). V súvislosti s
riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (o. i. veci U. J. proti Š., rozsudok zo dňa 21.01.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96,
J. K. proti Š., rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V.Z. L. O. proti O.,
rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp.

zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa
15.03.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku
bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu, ak však
súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany

prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).
Námietku príslušnosti stavebného orgánu je potrebné považovať za právne významnú a zásadnú,
keďže vydanie správneho rozhodnutia pri nedostatku príslušnosti na konanie predstavuje závažné
procesné pochybenie, pričom na takúto vadu by správny súd prihliadať musel ex officio podľa § 250i
ods. 3 O.s.p. Pretože v prejednávanom prípade sa krajský súd dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom

nevysporiadalsnámietkoupríslušnostistavebnéhoúraduuplatnenoužalobcom,odvolacísúdpovažoval
rozsudok v tejto časti za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, ktorým postupom krajského súdu
bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, a preto neostalo mu iné ako napadnutý rozsudok
podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 250j ods. 3 vety druhej O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie (§ 221 ods. 3 O.s.p.). Preto v ďalšom konaní uložil krajskému súdu ústavne konformným

spôsobom vysporiadať sa so vznesenou námietkou týkajúcou sa príslušnosti stavebného úradu a svoje
nové rozhodnutie riadne v tomto smere odôvodniť. Ostatné námietky žalobcu namietané v jeho odvolaní
zo dňa 10.04.2011, doručeného krajskému súdu dňa 11.04.2011 najvyšší súd nepovažoval za dôvodné.

Krajský súd rozsudkom z 02.02.2012 č.k. 6S/12/2009 - 229 opätovne zamietol žalobu žalobcu a v

súlade s uznesením Najvyššieho súdu SR z 29.09.2011 č.k. 8Sžp/13/2011 sa vysporiadal so vznesenou
námietkou týkajúcou sa príslušnosti stavebného úradu a v tomto smere svoje rozhodnutie riadne
odôvodnil.

Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 23.05.2013 č.k. 8Sžp/13/2012 zrušil rozsudok Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 02.02.2012 č.k. 6S/12/2009-229 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z
dôvodu, že tunajší súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci s
tým, že Najvyšší súd SR podal výklad ustanovenia § 119 ods.3 stavebného zákona s týmto záverom:

„Ustanovenia týkajúce sa stavebných úradov sú zaradené v piatej časti Stavebného zákona a sú

aplikovateľné vo všetkých konaniach podľa Stavebného zákona, nemožno ich vzťahovať len na územné
konanie. Pojmy obsiahnuté v § 119 ods. 3 Stavebného zákona je preto potrebné vykladať so zreteľom
na konkrétnu terminológiu vlastnú jednotlivým druhom konaní podľa Stavebného zákona. Príkladmo
nemožno pojem stavebník terminologicky aplikovať v územnom konaní, keďže tento patrí do stavebného
prípadne kolaudačného konania, hoc by aj (fakticky totožná) osoba stavebníka vystupovala v územnom

konaní ako jeho navrhovateľ.

Prvé dva odseky § 119 Stavebného zákona upravujú postup v prípade stavieb alebo opatrení, ktoré
sa majú uskutočniť, teda ktorých realizácia je predmetom konkrétneho konania v zmysle Stavebného
zákona; meritum veci. Zásadne platí, že paragraf je ucelenou obsahovou jednotkou týkajúcou sa jednej

veci, a teda aj obsah jednotlivých častí paragrafu sa musí týkať jednej veci. Ak zákonodarca v treťom
odseku § 119 Stavebného zákona použil vo vedľajšej vete spojenie ktoré sú predmetom konania,
tento kvalifikačný znak je potrebné, vychádzajúc zo systematického zaradenia tohto odseku do § 119
Stavebného zákona, vztiahnuť aj na predchádzajúce pojmy vo vete obsiahnuté (stavebník a vlastníkstavby) a tento odsek vykladať tak, že je na mieste určiť iný stavebný úrad, pokiaľ je obec stavebníkom
alebo vlastníkom stavby, ktorá je predmetom konania.

Pokiaľ je v zmysle vyššie uvedených argumentov potrebné § 119 ods. 3 Stavebného zákona vykladať
tak, že sa vzťahuje na vlastníka stavby, ktorá je predmetom konania, najvyšší súd dospel k záveru,
že nemožno tento aplikovať v priebehu konania o umiestnení stavby. K stavbe ako k nehnuteľnej veci
v zmysle Občianskeho zákonníka, možno vlastnícke právo nadobudnúť až okamihom jej vytvorenia
v spojení so zápisom v osobitnej evidencii - katastri nehnuteľností (a to aj k rozostavanej stavbe).

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ stavba v priebehu konania o umiestnení stavby fakticky ani právne
neexistuje, nemôže byť predmetom vlastníckeho práva, a teda nemožno vymedziť ani žiadnu osobu,
ktorá by spĺňala obsah pojmu vlastník stavby.

K záveru krajského súdu a žalovaného, ohľadne vlastníctva stavieb, na ktorých sa stavba v konaní
o umiestnení stavby umiestňovala, je potrebné uzavrieť, že tieto stavby neboli predmetom konania,

nakoľko v konaní o umiestnenie stavby je potrebné za predmet konania (okrem iného) považovať práve
stavbu, o umiestnenie ktorej ide (§ 39a ods. 1 Stavebného zákona).

Určenie iného orgánu na konanie a rozhodovanie vo veci ako by bol príslušný, je potrebné, ako výnimku
z pravidla, uplatňovať reštriktívne. Stavebný zákon taxatívne vymedzuje situácie, ktoré odôvodňujú

aplikáciu § 119 ods. 3 a tieto nemožno rozširovať. Účelom § 119 ods. 3 Stavebného zákona je
predovšetkým vylúčiť stret záujmov obce ako stavebného úradu a obce v postavení navrhovateľa
územného konania, stavebníka pri žiadosti o stavebné povolenie a v kolaudačnom konaní, vlastníka
stavby v kolaudačnom konaní alebo pri odstraňovaní stavieb, žiadateľa o povolenie terénnych úprav,
prác a zariadení, prípadne obce v takomto postavení aj v iných konaniach podľa Stavebného zákona

(konanie o dodatočné povolenie stavby, konanie o zmene užívania stavby, nariadenie zabezpečovacích
prác a. i.). Opačný postup by znamenal alebo s prihliadnutím na okolnosti konkrétnej veci mohol
znamenať rozhodovanie vo vlastnej veci, o vlastnom návrhu, keďže predstaviteľom obce a zároveň
najvyšším výkonným orgánom obce je starosta. Prihliadajúc na tú skutočnosť, že na určenie príslušného
stavebného úradu sa nevzťahuje Správny poriadok, a teda krajský stavebný úrad/obvodný úrad v sídle

kraja nemusí toto určenie podložiť relevantnými dôvodmi, je potrebné dbať na to, aby takýto postup
neznamenal prejav svojvôle správneho orgánu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v ďalšom nezaoberal ostatnými námietkami vznesenými v
odvolaní, nakoľko tieto jednak už boli predmetom odvolacieho konania a najvyšší súd sa s nimi

vysporiadal v skoršom uznesení č. k. 8Sžp/13/2011 - 204 zo dňa 29. septembra 2011 a naviac vzhľadom
na posúdenie námietky týkajúcej sa príslušnosti stavebného úradu, nepovažoval takýto postup za
potrebný.

V ďalšom konaní krajský súd vec posúdi s ohľadom na právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí. V

novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O. s. p.).“

Krajský súd opätovne na základe ustanovení § 244 a nasl. O.s.p., podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal
žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe žalobcu,

vrátane jej doplnku podanom na súde dňa 19.03.2009 (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po oboznámení sa
s obsahom vyžiadaných si administratívnych spisov žalovaného, ako aj prvostupňového správneho
orgánu, po opätovnom vypočutí účastníkov konania, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226
O.s.p.) vyslovenom v jeho uznesení zo dňa 23.05.2013 č.k. 8Sžp/13/2012 dospel k záveru, že žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nebolo

vydané v súlade so zákonom pre procesné pochybenie žalovaného a nesprávne právne posúdenie veci
žalovaným z ďalej uvedeného dôvodu.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Za správne orgány sa považujú

orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, ako aj orgány záujmovej samosprávy a ďalšie
právnické osoby, ako aj fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach
fyzickýchaprávnickýchosôbvoblastiverejnejsprávy(§244ods.2). Rozhodnutiamisprávnychorgánov
sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní ako aj v ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú,menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu
byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo
dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3).

Pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho
orgánu (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 245 ods. 1 a 2 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie
opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný
postup.

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. sa podľa ustanovení tejto hlavy postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto
hlavy (II. hlavy piatej časti O.s.p.), aby išlo o rozhodnutie, ktoré pri vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré sa pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho
orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 37 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. v platnom znení (ďalej len „stavebný zákon“)

podkladom pre vydanie územného rozhodnutia sú územné plány obcí a zón.

Podľa ustanovenia § 37 ods. 4 stavebného zákona, ak stavebný úrad po posúdení návrhu podľa
ods. 1 až 3 zistí, že návrh alebo predložená dokumentácia nie je v súlade s podkladmi podľa ods.
1, s predchádzajúcimi územnými rozhodnutiami, so všeobecnými technickými požiadavkami alebo s

predpismi uvedenými v ods. 2 návrh zamietne.

Podľa ustanovenia § 110 ods. 1 stavebného zákona, vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia
nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom.

Podľa ustanovenia § 110 ods. 2 stavebného zákona, vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi
územného plánovania, a ten sa dokazuje územným rozhodnutím. Pokiaľ účel, na ktorý sa vyvlastňuje,
nevyžaduje vydanie územného rozhodnutia, skúma sa súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania
priamo vo vyvlastňovacom konaní.

Podľa ustanovenia § 38 zákona č.50/1976 Zb. v platnom znení (ďalej len „stavebný zákon“) ak nemá
navrhovateľ k pozemku vlastnícke alebo iné právo, možno bez súhlasu vlastníka územné rozhodnutie
o umiestnení stavby alebo rozhodnutie o využití územia vydať len vtedy, ak možno na navrhovaný účel
pozemok vyvlastniť.

Rozhodnutím o umiestnení stavby sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú
sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a čas
platnosti rozhodnutia. Umiestnenie stavby sa vyznačuje v grafickej prílohe územného rozhodnutia (§
39a ods. 1 stavebného zákona).

Vodvolacomkonanísaneprihliadnenanámietkyapripomienky,ktoréneboliuplatnenévprvostupňovom
konaní v určenej lehote, hoci uplatnené mohli byť. Stavebný úrad je povinný účastníkov konania na to
upozorniť v oznámení o začatí územného konania (§ 42 ods. 4 stavebného zákona).Stavebným pozemkom sa rozumie časť územia určená územným plánom obce alebo územným
plánom zóny, alebo územným rozhodnutím na zastavenie a pozemok zastavaný stavbou (§ 43h ods.
1 stavebného zákona).

Na odstránenie stavby, pokiaľ nebolo nariadené, je potrebné povolenie stavebného úradu. O povolenie
môže žiadať vlastník stavby (§ 88 ods. 3 prvá a druhá veta stavebného zákona).

Pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme,

uvedenýchvodseku2možnovyvlastniťalebovlastníckeprávakpozemkomastavbámmožnoobmedziť
(10a) rozhodnutím stavebného úradu (ďalej len „vyvlastniť“), (§ 108 ods. 1 stavebného zákona).

Vyvlastniť možno len vo verejnom záujme pre verejnoprospešné stavby podľa schválenej
územnoplánovacej dokumentácie, pre výstavbu a správu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií, vrátane
zriadenia ich ochranných pásiem podľa osobitných predpisov (§ 108 ods. 2 písm. a) a f) stavebného

zákona).

Na pojednávaní súdu dňa 20.06.2013 právny zástupca žalobcu zotrval na podanej žalobe a s poukazom
na právny názor Najvyššieho súdu SR navrhol žalované rozhodnutie ako aj rozhodnutie správneho
orgánu prvého stupňa zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Splnomocnená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní súdu dňa 20.06.2013 uviedla:

„Vedela by som sa stotožniť s názorom najvyššieho súdu v prípade, pokiaľ by sa jednalo o umiestnenie
novejstavby,tedaúzemnérozhodnutievydanéprenovústavbu,pretožeozajjepravda,ževčasenávrhu

na vydanie územného rozhodnutia stavba ako taká neexistuje tak, ako hovorí najvyšší súd. Ale v danom
prípade jednalo sa o stavebné úpravy existujúcich komunikácií, čo vyplýva z merita toho pôvodného
územného rozhodnutia z roku 2009 a vlastníkom týchto komunikácií je jednoznačne podľa predložených
dôkazov, ktoré sú v spise, je Mesto Košice. To znamená, že stavebné úpravy podľa § 139b ods. 5
písm. b) stavebného zákona sú okrem iného prístavby k existujúcim stavbám. Pokiaľ vychádzame z

toho, že komunikácia je stavba, lebo je stavba, tak ten jeden pruh, ktorý bol predmetom toho územného
rozhodnutia, okrem iného, ako novostavba, je pravda, že je to stavebná úprava existujúcej stavby, a
tou stavbou je komunikácia. Preto trváme na tom našom právnom názore, že prekážka na určenie
stavebného úradu bola predexistencia stavby, pretože podľa § 119 ods. 3 určí sa stavebný úrad vtedy,
ak obec je zároveň navrhovateľom - stavebníkom alebo vlastníkom stavby. Máme za to, že obec je

vlastníkom stavby. Je to nespochybniteľné, že je vlastníkom stavby, a tou stavbou je komunikácia. To
je právne zdôvodnenie. Ďalej by som chcela poukázať na to, že je bežná prax pri určovaní stavebných
úradov, resp. pri takýchto konaniach, pokiaľ je obec stavebným úradom a zároveň vlastníkom hoci len
jedného bytu v obytnom dome, ktorý by mal byť predmetom konania pred stavebným úradom, vždy sa
určuje iný stavebný úrad, pretože je vlastníkom stavby, alebo teda konkrétne, pokiaľ by som hovorila o

stavbe. Tým, že pokiaľ by sme mali vlastne vychádzať z tohto uznesenia, máme za to, že je to veľmi
dôležitýprecedensanebezpečnýprerozhodovaniestavebnýchúradov,pretožerozhodovacianašaprax
vychádzalaztohovýkladu,oktoromhovorímaposlednéhľadisko,ktorépovažujemzadôvodnépovedať
je to, že vlastne zrušením tohto územného rozhodnutia sa dostaneme do stavu nevykonateľnosti vety,
pretože stavba je už právoplatne povolená, stavba je skolaudovaná, stavba je užívaná, všetci dobre

vieme, o ktorý objekt sa nám jedná - o T., takže pokiaľ bolo treba, aby bolo vydané nové územné
rozhodnutie príslušným stavebným úradom tak, ako to hovorí najvyšší súd, stavebný úrad nebude
vedieť vydať územné rozhodnutie, pretože je tam prekážka stavby, pretože podľa § 39 stavebného
zákona jednoznačne sa hovorí o tom, že územným rozhodnutím sa umiestňuje stavby a tá stavba
už je umiestnená, povolená, skolaudovaná. Takže mám za to, že to rozhodnutie je nevykonateľné z

hľadiska, pokiaľ vychádzame z právnych predpisov stavebného zákona, ktorý hovorí o tom, že ako
treba konať v tých veciach. Pokiaľ navrhovateľ má pocit, že mu vzniklo právo na náhradu škody,
mám za to, že sa to dá riešiť iným spôsobom, inou formou, ale táto forma podľa stavebného zákona
je nevykonateľná jednoducho. Tým, že vlastne v priebehu celého konania sme poukazovali na to, že
dôvodom na určenie stavebného úradu nebolo to, že je vlastníkom alebo teda stavebníkom je kto, lebo

stavebník bol jasný, navrhovateľom bol T., ale bola tam prekážka stavby, a preto z toho hľadiska žalobca
porovnáva neporovnateľné, pokiaľ hovorí o tom druhom rozhodnutí, ktoré pojednáva o hlavnej stavbe,
pretože tam bol tiež navrhovateľom T., ale vlastníkom stavby, teda tá právna prekážka uvedená v §
119 ods. 3 neexistovala, pretože navrhovateľom bol T., mal vzťah k pozemku tým, že pozemok bolmestský a T. mal nájomnú zmluvu alebo iné právo, ktoré ho oprávňovalo v intenciách stavebného zákona
umiestniť, povoliť, skolaudovať, čiže tam nebolo dôvodné určiť stavebný úrad. V danom prípade trváme
na tom, že prekážka stavby, pretože komunikácia je stavba a v územnom rozhodnutí sa nerealizovala

len prístavba, ako mi to voláme toho jedného jazdného pruhu, ktorý zasiahol tie schody žalobcu, ale
sa rekonštruovala, resp. stavebne sa upravovala existujúca komunikácia. Urobil sa vjazd do T.-R., do
tých podzemných parkovísk, rozšírili sa jazdné pruhy aj na tú ľavú stranu, čo je odbočka smerom už
na železničnú stanicu. Jasne je to zdokumentované v tom územnom rozhodnutí vydanom v tom roku
2009. Ja si myslím, že nikto asi nezabúda, čo som chcela povedať, a preto mám za to, že krajský súd,

aby zvážil svoje rozhodnutie“.

Splnomocnená zástupkyňa T. s.r.o. sa priklonila k prednesu poverenej zástupkyne žalovaného v plnom
rozsahu.

K obsahu žalobnej námietky žalobcu uvedenej v žalobe doručenej súdu dňa 10.02.2009 súd uvádza,

že žalovaný sa s touto námietkou dostatočne vysporiadal v žalovanom rozhodnutí, teda jasne uviedol
vo svojom rozhodnutí, že územné rozhodnutie môže byť vydané aj na majetkoprávne nevysporiadaný
pozemok, pokiaľ sú naplnené podmienky ustanovené v § 38 stavebného zákona. Z obsahu rozhodnutia
žalovaného vyplýva, že žalovaný si je vedomý toho, že na pozemku, na ktorom existuje stavba
nie je možné povoliť stavbu, teda vydať stavebné povolenie, ktorým sa povoľuje stavba. V danom

prípade však rozhodnutie žalovaného je územným rozhodnutím, ktorým ako to vyplýva z ustanovenia
§ 39 ods. 1 stavebného zákona sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú
sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a
stanovuje sa stav platnosti územného rozhodnutia. Námietka žalobcu uvedená v žalobe by bola
prekážkou vydania stavebného povolenia, nie prekážkou vydania územného rozhodnutia. Je vecou

navrhovateľa v stavebnom konaní, aby na základe vydaného žalovaného územného rozhodnutia pred
podaním žiadosti o stavebné povolenie, resp. pred vydaním stavebného povolenia a po nadobudnutí
právoplatnosti územného rozhodnutia pozemok, ktorý je vo vlastníctve navrhovateľa, buď odkúpil a
v prípade nedohody na kúpe a predaji ho inak majetkoprávne vysporiadal postupom podľa § 108
a nasl. stavebného zákona, keďže je zjavné, že dôvody na vyvlastnenie uvedené v ustanovení §

108 ods. 2 písm. a) a f) sú nepochybne v danom prípade dané, keďže je tu splnená požiadavka
verejného záujmu, ako aj požiadavka verejnoprospešnej stavby, ako aj požiadavka výstavby miestnej
komunikácie. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplynulo, že navrhovateľ v stavebnom
konaní sa pokúšal o dohodu pred podaním návrhu na vyvlastnenie, čo nie je sporné, avšak vzhľadom
na to, že k dohode nedošlo bude nútený nadobudnúť právo k pozemkom a stavbám na základe návrhu

na vyvlastnenie. Pretože napadnuté rozhodnutie žalovaného rieši výlučne umiestnenie stavby pri určení
tam uvedených podmienok podľa § 39a stavebného zákona a nie povolenie stavby a toto rozhodnutie
je v súlade s cieľmi a úlohami územného plánovania, nie je možné považovať túto žalobnú námietku
žalobcu za dôvodnú. Žalovaný sa podľa názoru súdu s touto rozhodnou odvolacou námietkou žalobcu
dostatočne vysporiadal v odôvodnení žalovaného rozhodnutia. Podľa názoru súdu nemožno si vykladať

účelovo ustanovenie § 38 stavebného zákona, pretože toto nerieši otázku vyriešenia vlastníckeho práva
navrhovateľa územného konania k stavbám na pozemku, na ktorý je bez súhlasu vlastníka pozemku
možno umiestniť stavbu v zmysle § 38 stavebného zákona.

Vpreskúmavanomprípadestavba,ktorájepredmetomnapadnutéhoúzemnéhorozhodnutia,jevsúlade

s územným plánom jeho zmenami a doplnkami, regulačného plánu Z. H. A., lokalita Q., schváleného
Mestským zastupiteľstvom v A. uznesením č. 1205 z XXV. zo dňa 26.10.2006. Treba pritom dodať,
že časti pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu, ležia v kat. území Q. v čase vydania napadnutého
rozhodnutiavrátaneparcelyČ..XXXX/XXXkat.územiaQ.súurčenénavýstavbumiestnejštvorprúdovej
komunikácie významného verejného charakteru, a to na realizáciu úseku východno-západné mestské

komunikácie námestia v úseku križovatky P., X., X. B. južným okrajom Z.F. H. s napojením na Š.
R., pričom táto komunikácia má byť funkčnej triedy B - 2 a prebudovaná v kategórii MS-20,5/60 so
stredným deliacim pásom š = 4,5 m. Súd preto dospel k záveru, že nakoľko v danom prípade je
jednoznačnepreukázané,žestavba,ktorájepredmetomžalovanéhorozhodnutiajevsúladesúzemným
plánom obce podľa ustanovenia § 37 ods. 3 stavebného zákona a ide o stavbu verejného charakteru,

žalovaný správne aplikoval ustanovenie § 38 stavebného zákona, nakoľko sú tu naplnené predpoklady
požadované v ustanovení § 110 ods. 2, § 108 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a f/ stavebného zákona pre
vyvlastnenie časti pozemkov vo vlastníctve žalobcu. Súd si nemohol osvojiť účelový názor žalobcu,
že žalovaný mal postupovať pri posudzovaní návrhu na vydanie napadnutého rozhodnutia v určitýchfázach, pričom v prvej fáze územného konania mal podľa žalobcu posudzovať návrh podľa ustanovenia
§ 37 ods. 4 stavebného zákona a až v ďalšej fáze aplikovať ustanovenie § 38 stavebného zákona. K
tomu súd uvádza a je potrebné dodať, že stavebnému úradu takýto postup striktne určujúci po sebe

vykonať jednotlivé nasledujúce kroky alebo ako to tvrdí žalobca fázy, nevyplýva zo žiadneho právneho
predpisu. Naopak úlohou žalovaného je skôr vyhodnotiť všetky podklady k územnému rozhodnutiu
ako celok zohľadniac pritom všetky vzájomné súvislosti. V prípade ak sú naplnené predpoklady
na vyvlastnenie a navrhovaná stavba je v súlade s územnou plánovacou dokumentáciou je logicky
vylúčené, aby žalovaný zohľadňoval zároveň ak predchádzajúce územné rozhodnutia vydané na danom

území, ktoré nie sú v súlade so súčasnou územnoplánovacou dokumentáciou. V opačnom prípade by
nikdy nebolo možné bez súhlasu vlastníka zastaveného pozemku umiestňovať stavby vymedzené v
územnoplánovacej dokumentácii, a to aj napriek tomu, že pre také stavby zákon umožňuje vyvlastnenie,
čo by bolo v rozpore s úmyslom zákonodarcu chrániť potreby verejného záujmu. Podľa názoru súdu
nie je prípustné a zo žiadneho právneho predpisu to ani nevyplýva, aby iba z toho titulu, že ide o
pozemok zastavaný, bol právny režim pre umiestnenie stavieb v prípade nesúhlasu vlastníka odlišný

ako je tomu v prípade nezastavaného pozemku. Pokiaľ ide o právne a majetkové vysporiadanie sa so
stavbami na pozemku, ktorý je možné vyvlastniť podľa ustanovenia § 38 stavebného zákona, tak to je
cieľom vyvlastňovacieho konania. S použitím logického výkladu ustanovenia § 38 stavebného zákona
je nutné dôjsť k záveru, že účelom daného ustanovenia je vytvorenie podmienok pre vydanie územného
rozhodnutia pre prípad ak vlastník pozemku neudelil súhlas a zároveň je možné na navrhovaný účel

pozemok vyvlastniť. Tá skutočnosť, že zákonodarca v ustanovení § 38 stavebného zákona pojednáva
iba o súhlase vlastníka pozemku a o možnosti vyvlastniť pozemok pre navrhovaný účel, nie je možné
vykladať s použitím extenzívneho výkladu tak, že je potrebný aj osobitný, ďalší súhlas vlastníka stavieb
nachádzajúcich sa na pozemku. Takýto súhlas vlastníka stavby na danom pozemku nepredpokladá
a nevyžaduje ustanovenie žiadneho právneho predpisu. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že pre

účely stavebného konania vyžaduje stavebný zákon v ustanovení § 58 ods. 2 taktiež iba preukázanie
vlastníckeho alebo iného práva (podľa ustanovenia § 139 ods. 1 stavebného zákona) k pozemku,
ktoré ho oprávňuje zriadiť na ňom požadovanú stavbu, pričom sa ďalej uvádza, že takéto právo k
pozemku nie je potrebné preukázať v stavebnom konaní, ak takéto právo k pozemku bolo preukázané
v územnom konaní. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že pre účely územného rozhodnutia je

vždy zákonom požadované preukázať iba vzťah, resp. právo navrhovateľa k pozemku a nie k stavbe.
Preto z vyššie uvedených dôvodov nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, v zmysle ktorého je
možné využiť ustanovenie § 38 stavebného zákona na umiestnenie stavby bez súhlasu vlastníka iba
na nezastavaný pozemok vo vlastníctve niekoho iného ako navrhovateľa územného konania, pričom
nie je možné použiť ustanovenie § 38 zákona ani vtedy, ak ide o zastavaný pozemok stavbami, ku

ktorým nemá navrhovateľ územného konania vlastnícke právo. Ak by totiž malo tomu byť tak, ako
to tvrdí žalobca, potom by využitie ustanovenia § 38 stavebného zákona bolo nezmyselne limitujúce,
čo ale nebolo cieľom zákonodarcu a takýto zámer zákonodarcu nevyplýva zo žiadneho ustanovenia
stavebného zákona ani z iného osobitného právneho predpisu. Taktiež by prakticky nikdy nebolo možné
dosiahnuť vydanie územného rozhodnutia bez súhlasu vlastníka na zastavané pozemky, čo doterajšia

praxjednoznačnevyvracia,nakoľkododnešnéhodňabolonaúzemíSlovenskejrepublikyprezastavané
pozemky vydaných viacero územných rozhodnutí bez súhlasu vlastníka, nakoľko existovala tu vždy
možnosť vyvlastniť pozemok a stavby pre navrhovaný účel. Ak je podľa ustanovenia § 108 ods. 1 a
nasl. stavebného zákona daná možnosť vyvlastniť pozemok a stavbu pre navrhovaný účel, je tým daná
aj možnosť vyvlastniť stavby nachádzajúce sa na tomto pozemku. Pre prípad, že by nebolo možné

v územnom konaní získať súhlas vlastníka pre pozemok, ktorý je možné vyvlastniť a na pozemku
sa nachádzajú aj stavby a na danom území má podľa územného plánu byť umiestnená miestna
komunikácia podľa ustanovenia § 108 ods. 2 písm. a/ a písm. f/ stavebného zákona, stavebný zákon
potom umožňuje vyvlastniť nie len pozemok, ale aj stavby na ňom sa nachádzajúce, pričom náhradu za
takéto vyvlastnenie rieši stavebný zákon priamo. Nebolo by vôbec odôvodnené osobitne riešiť súhlas

vlastníka k pozemku a osobitne súhlas vlastníka k stavbám na pozemku pre účely ustanovenia § 38
stavebného zákona, nakoľko podmienky pre možnosť vyvlastnenia sú jednotné pre pozemok ako aj pre
stavby na ňom umiestnené.

K žalobnej námietke žalobcu uvedenej v žalobe podanej na tunajšom súde 10.02.2009 súd ešte

dodáva, že stavebný zákon dáva stavebnému úradu oprávnenie, aby správnym aktom vydaným v
správnom konaní zasiahol do vlastníckeho práva jeho obmedzením alebo zmenou vlastníctva na
základe vyvlastnenia alebo vydal prechodné opatrenie v súlade s ustanovením § 135 ods. 1 stavebného
zákona. Stavebný úrad je podľa zákona príslušný na konanie a rozhodnutie vo veciach spojenýchs územným plánovaním a stavebným konaním, pričom skončením stavebného konania kompetencia
rozhodnutia stavebného úradu na založenie nových práv končí. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sž-o-ks/93/2004). Aj vlastnícke právo k nehnuteľnosti chránené Ústavou

Slovenskej republiky, od ktorého žalobca odvíja túto žalobnú námietku nemožno preto právne vnímať
ako absolútnu a neodstrániteľnú právnu prekážku pre umiestnenie a realizáciu stavby v prípade, keď
vlastník susediacej nehnuteľnosti nesúhlasí s umiestnením stavby a územným riešením iných, najmä
verejnoprospešných stavieb súvisiacich s výstavbou ciest a miestnych komunikácií, ako aj dopravnými
riešeniami na nich a s umiestnením inžinierskych sietí s nimi súvisiacich.

K námietke žalobcu uvedenej pod písmenom e) doplnenej žaloby, v ktorej žalobca namietal aj v
predchádzajúcom správnom konaní - dodržanie schválenej územnoplánovacej dokumentácie, tak aj s
touto námietkou sa žalovaný a prvostupňový správny orgán - stavebný úrad Obec Č. kvalifikovane
vysporiadal, pretože podľa § 37 ods. 1 stavebného zákona podkladom pre vydanie územného
rozhodnutia sú územné plány obcí a zón a ako to vyplýva z ustanovenia § 37 ods. 4 stavebného zákona,

ak by stavebný úrad zistil, že návrh navrhovateľa v stavebnom konaní nie je v súlade s týmito podkladmi
uvedenými v § 37 ods. 1 stavebného zákona, návrh by musel zamietnuť. Pretože ustanovenie § 37 ods.
4 stavebného zákona nebolo naplnené stavebný úrad v územnom konaní podľa § 39 stavebného zákona
vymedzil územie na navrhovaný účel, určil podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v
území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania. Pri aplikácii ustanovenia § 38 stavebného

zákona vo vzťahu k ustanoveniu § 37 ods. 4 stavebného zákona je potrebné uviesť, že ustanovenie §
37 ods. 4 stavebného zákona v prvom rade ukladá povinnosť stavebnému úradu posúdiť, či návrh na
územné rozhodnutie alebo predložená dokumentácia je v súlade s územným plánom obce a zóny.

Pokiaľ ide o to, či stavba „Z.-I. C. T.“ je identická so stavbou vonkajšie inžinierske objekty SO 200

komunikácie, dopravné riešenia súd vychádzal obdobne ako žalovaný z objektovej skladby stavby,
ktorá tvorí obsah návrhu účastníka podľa ustanovenia § 35 stavebného zákona, ktorý návrh sa
dokladá dokumentáciou ustanovenou vykonávacími predpismi okrem iného aj z ustanovenia § 39 a 39a
stavebného zákona, pričom nie je rozhodné ako žiadateľ svoj návrh nazve, pretože podľa ustanovenia
§ 19 Správneho poriadku za použitia ustanovenia § 140 stavebného zákona návrh sa posudzuje podľa

obsahu. Tak ho posudzoval aj žalovaný. Ak teda územné rozhodnutie bolo vydané na stavbu „Z.-I. C. T.
Q.. Q. J..H.. A.“, časť E2 - vonkajšie inžinierske objekty, SO 200 komunikácie, dopravné riešenia, ktorá
stavba pozostáva z prvej etapy SO 201-SO 215 a z druhej etapy v objektovej skladbe SO 2101 a 2104,
ku ktorej bola doložená dokumentácia pre územné konanie, ako to vyplýva z obsahu administratívneho
spisu žalovaného, súd dospel k záveru, že sa jednalo v celku oboch etáp o totožnú stavbu.

Pretože námietky žalobcu uvedené v doplnku žaloby pod písmenami b) až d) žalobca nenamietal
v odvolaní v odvolacom konaní pred žalovaným, žalovaný sa s týmito námietkami ani nemohol
vysporiadať, a preto ani súd ich v uvedenom rozsahu s výnimkou námietky pod bodom a) doplnku žalobu
nemohol preskúmavať, keďže nie sú predmetom rozhodovania, a preto nie sú ani obsahom rozhodnutia

žalovaného.

Podľa ustanovenia § 119 ods. 3 stavebného zákona ak je na konanie príslušná obec alebo stavebný
úrad a je zároveň navrhovateľom, stavebníkom alebo vlastníkom stavby alebo žiadateľom o povolenie
terénnych úprav, prác alebo zariadení, ktoré sú predmetom konania, určí krajský stavebný úrad, ktorý

stavebný úrad vykoná konanie a vydá rozhodnutie.

Podľa ustanovenia § 43a ods. 3 písm. a/ stavebného zákona sú inžinierskymi stavbami aj miestne a
účelové komunikácie.

Pokiaľ išlo v poslednom rade o námietku príslušnosti stavebného orgánu súd túto námietku považoval
za právne významnú a zásadnú, pretože vydanie žalovaného správneho rozhodnutia pri nedostatku
príslušnosti na konanie predstavuje závažné procesné pochybenie, na ktoré pochybenie súd musí
prihliadať ex offo v zmysle ustanovenia § 250i ods.3 O.s.p.

Súd rešpektujúc právny názor Najvyššieho súd SR vyslovený v jeho uznesení zo dňa 23.05.2013
č.k. 8Sžp/13/2012, ktorým uznesením bol zrušený rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 02-02-2012
č.k. 6S/12/2009-229 a vec vrátená na ďalšie konanie, podľa ktorého právneho názoru nemožno
ustanovenie § 119 ods.3 stavebného zákona aplikovať v priebehu konania o umiestnení stavby, tunajšísúd rešpektujúc tento právny názor musel preto zrušiť rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu na základe ustanovenia § 226 O.s.p. s poukazom na vyššie citovaný
právny názor Najvyššieho súdu SR uvedený v jeho zrušujúcom uznesení z 23.05.2013, a preto

považoval rozhodnutie žalovaného za vydané v rozpore so zákonom, a preto ho podľa § 250j ods.2
písm.a/ a e/ O.s.p. musel ako procesne nesprávne zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie.

Preto z vyššie uvedeného dôvodu súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Úspešný žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyčíslil trovy konania podaním podaným
osobne na tunajšom súde dňa 25.06.2013 takto:

Rok 2009
Odmena advokáta (základná odmena)
Tarifa za 1 úkon právnej služby (§ 11 ods.1 písm.c/ vyhlášky) 53,49 €

Úkony právnej služby:
- prevzatie a príprava zastúpenia 53,49 €
- podanie návrhu na súde vo veci samej (žaloba) 53,49 €
- písomné podanie na súd vo veci samej (vyjadrenie zo dňa 10.05.2009 53,49 €
Náhrada hotových výdavkov

- hotové výdavky za úkony advokáta 3x6,95 € 20,85 €
- súdny poplatok spojený s podaním návrhu vo veci samej 66,-- €

Rok 2010
Odmena advokáta (základná tarifná odmena)

Tarifa za 1 úkon právnej služby (§ 11 ods.1 písm.c/ vyhlášky) 55,49 €
- podanie návrhu na súd vo veci samej (návrh na odklad
výkonu rozhodnutia) 55,49 €
- účasť na pojednávaní dňa 06.05.2012 55,49 €
- podanie návrhu na súde vo veci samej (odvolanie) 55,49 €

- účasť na pojednávaní dňa 08.12.2010 (vyhlásenie rozhodnutia na NS) 13,87 €
Náhrada hotových výdavkov
- hotové výdavky za úkony advokáta 4x7,21 € 28,84 €
- súdny poplatok spojený s podaním odvolania 66,-- €
- náhrada za používanie cestného motorového vozidla: 0,183 € za 1 km

na trase Košice-Bratislava a späť dňa 08.12.2010, spolu km:808 147,86 €
- náhrada za čas strávený cestou do miesta, ktoré nie je sídlom advokáta
a späť trasa Košice-Bratislava a späť dňa 08.12.2010, náhrada za jednu
polhodinu 12,02 € spolu polhodín 24x12,02 € 288,48 €
- náhrada za spotrebované pohonné hmoty: vozidlo, priemerná spotreba

podľa technického preukazu 6,1 1/100 km, cena benzínu Natural 95:
1,288 € dňa 08.12.2010 spolu km: 808 63,48 €

Rok 2011
Odmena advokáta (základná tarifná odmena)

Tarifa za 1 úkon právnej služby (§11 ods.1 písm.c/ vyhlášky) 57,-- €
- účasť na pojednávaní dňa 17.02.2011 57,-- €
- podanie návrhu na súde vo veci samej (odvolanie) 57,-- €
Náhrada hotových výdavkov
- hotové výdavky za úkony advokáta 2x7,41 € 14,82 €

- súdny poplatok spojený s podaním odvolania 66,-- €

Rok 2012
Odmena advokáta (základná tarifná odmena)
Tarifa za 1 úkon právnej služby (§ 11 ods.1 písm.c/ vyhlášky

- účasť na pojednávaní dňa 02.02.2012 58,69 €
- podanie návrhu na súde vo veci samej (odvolanie) 58,69 €
Náhrada hotových výdavkov
- hotové výdavky za úkony advokáta 2x7,63 € 15,26 €- súdny poplatok spojený s podaním odvolania 66,-- €

Rok 2013

Odmena advokáta (základná tarifná odmena)
Tarifa za 1 úkon právnej služby (§ 11 ods.1 písm.c/ vyhlášky) 60,07 €
- účasť na pojednávaní dňa 20.06.2013 60,07 €
Náhrada hotových výdavkov
- hotové výdavky za úkony advokáta 7,81 €

Spolu odmeny advokáta: 632,26 €
Spolu náhrada hotových výdavkov: 851,40 €

Spolu odmena a náhrady: 1.483,66 €

K vyčísleniu trov konania žalobca pripojil osvedčenie o evidencii - časť druhá technický preukaz o
vlastníctve osobného motorového vozidla.

Vzhľadom na to, že vyčíslenie trov konania právny zástupca žalobcu vykonal v súlade s vyhláškou č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb v znení neskorších

predpisov, súd mu trovy právneho zastúpenia priznal v plnej výške v súlade s ustanovením § 250k ods.1
O.s.p. za použitia ustanovenia § 149 ods.1 O.s.p. a ustanovenia § 151 O.s.p.
Vo veci rozhodol senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v

Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.