Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/114/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244540
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111244540.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: C. Z. X.
Q. Ž. U. E. T. F. K. Á. , narodená dňa X.X.XXXX, bytom I., Ž. Č.. X, zastúpená spoločnosťou FUTEJ &
Partners, s.r.o., Bratislava, Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej,
CSc., proti odporcovi: Slovenská republika v jej mene Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha

Karvaša č. 1, o náhradu škody v sume 3.579,33 €, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 14. októbra 2013, č. k. 25 C 188/2011-222, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 14. októbra 2013, č. k. 25
C 188/2011-222, vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na zaplatenie istiny 3.579,33
€ s príslušenstvom a vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 19 C 56/2011,
p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 14.10.2013, č.k. 25 C 188/2011-222, zamietol návrh
navrhovateľky, ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 3.579,33 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od
19.4.2011 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Súčasne napadnutým rozsudkom rozhodol,
že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie a zamietol aj s tým súvisiaci návrh navrhovateľky na prerušenie konania. Svoje
rozhodnutie vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na zaplatenie istiny v sume 3.579,33 €
s príslušenstvom odôvodnil tým, že navrhovateľka v konaní nepreukázala vznik škody a
nesprávny úradný postup odporcu, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom. Rozhodol tak po tom, ako mal v konaní preukázané, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím

zo dňa 21.3.2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej "Družstvo")
Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu
s prílohou, a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9.1.2003, podľa ktorej mal
Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev. Úrad pre finančný trh
upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených
v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich, pretože vykonáva dohľad nad činnosťou
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva.
Poukázal na to, že dňa 2.6.2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST,o.c.p., a.s., Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749, (ďalej "obchodník s cennými papiermi") Zmluvu o
riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investície a jeho dodatkami, čo v

sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta
vo výške 8 % ročne. Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č.

OPK-9750/3/2007, na základe vykonanej kontroly uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu
v sume 500.000,-- Sk (16.596,96 €) za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zákona
č. 566/2001 Z.z., ktoré však bolo v konaní o rozklade Bankovou radou Národnej banky Slovenska
rozhodnutím zo dňa 7.5.2008, č. GUV-841/2008, zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Následne
Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 300.000,-- Sk (9.958,18 €) za porušenie

ustanovenia § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a/, § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z. z.
Rozhodnutím zo dňa 22.4.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP, zmenila obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila mu, okrem iného, poskytovanie
investičnej služby podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 5 ods. 1 písm. a/, b/, c/ zákona
č. 566/2001 Z.z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie investičných služieb,

investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001
Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní výpovede obchodníka s cennými papiermi
zo Zmluvy o riadení portfólia Družstvo požiadalo listom zo dňa 15.4.2010 Národnú banku Slovenska o
preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac tým, že
výpoveďou zmluvy sa dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval

pre Družstvo odbyt výrobkov a iné činnosti. Listom zo dňa 23.4.2010 požiadalo Družstvo
Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi,
pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia
finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Súd prvého stupňa tiež poukázal na to, že Národná
banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12.7.2010, č. ODT-8305/2010, podľa

§ 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z.z. uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť
zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený, bez písomného súhlasu Národnej
banky Slovenska, keďže najmä na základe oznámenia Družstva vzniklo dôvodné podozrenie z možného
poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi. Rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa

1.3.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a/, § 55 ods. 7, ods. 9, § 85 ods. 2 v
spojení s ustanovením § 84 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zákona č. 566/2001
Z.z., o čom informovala na svojej webovej stránke. Následne Národná banka Slovenska rozhodnutím
zo dňa 26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, zastavila konanie o schválenie dodatku k Prospektu

investície, nakoľko žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada
NárodnejbankySlovenskarozhodnutímzodňa7.12.2010,č.GUV-1744/2010.NapokonNárodnábanka
Slovenskarozhodnutímzodňa30.5.2011,č.ODT-10890-4/2010,právoplatnýmdňa18.7.2011,zakázala
Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových hodnôt, keďže
zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt investície

nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky smerujúce k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s
údajmi v Prospekte investície, pričom túto skutočnosť taktiež zverejnila na svojej webovej stránke.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že majetok vložený do investičných
nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom
zmenkami emitenta CI HOLDING, a.s., a nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte

investície by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových
aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta CI HOLDING, a. s., na celkových
aktívach predstavoval 91,45 %, Prospekt investície nebol zo strany Družstva dodržaný a Národná
banka Slovenska preto považovala za vhodné umiestniť finančné nástroje v aktívach družstva aj
iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia

investičného rizika. Vo vzťahu k obchodníkovi s cennými papiermi mal prvostupňový
súd preukázané, že Družstvo po obdržaní vyúčtovania k zmluve o riadení portfólia zo dňa 8.1.2010
upozorňovalo obchodníka s cennými papiermi na závažný nesúlad skutočnej finančnej kondície ním
riadeného portfólia a listom zo dňa 12.4.2010 obchodníka vyzvalo na predloženie správy o zhodnotenífinančných prostriedkov za štvrtý štvrťrok 2009 a prvý štvrťrok 2010. Následne Družstvo listom zo
dňa 16.4.2010 oznámilo obchodníkovi s cennými papiermi predbežnú stratu v sume 24.764.991,-- € a
nakoľko to považovalo za závažné porušenie jeho zmluvných povinností, ako aj povinností stanovených

právnymi predpismi, vyzvalo ho na náhradu vzniknutej straty. Napokon listom zo dňa 18.5.2010
Družstvo vyzvalo obchodníka s cennými papiermi na vrátenie neoprávnene vyplatenej odmeny v
sume 228.954,-- € a doplatenie rozdielu zhodnotenia portfólia za IV. kvartál 2009 a I. kvartál 2010,
keďže portfólio nebolo zhodnotené o zmluvne dohodnutých 8 %, ale bolo vo výraznej strate. Zo spisu
vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 19 C 56/2011 mal preukázané, že v

označenom konaní sa navrhovateľ PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE domáha proti
odporcovi Slovenská republika - Národná banka Slovenska náhrady škody v sume 63.163.426,03 €
s príslušenstvom, spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska napriek zisteniu
závažných nedostatkov v činnosti obchodníka s cennými papiermi pri výkone dohľadu neurobila riadne
a včas úkony potrebné na nápravu nedostatkov ani ich zamedzenie do budúcna a nevykonala potrebné

kroky na zabránenie vzniku škody na majetku Družstva, keď ho neupozornila včas na riziká vyplývajúce
z činnosti obchodníka s cennými papiermi, voči ktorému nezasiahla účinne a včas na základe podnetu
zo dňa 15.4.2010, ani listu zo dňa 26.4.2010 a tak spôsobila, že obchodník s cennými papiermi mohol
pokračovať v protiprávnom konaní, ktorým Družstvu vznikla ujma a taktiež neprijatím vhodných opatrení
a nečinnosťou nezabezpečila, aby obchodník s cennými papiermi nemohol s cennými papiermi nakladať

inak, než za účelom uspokojenia pohľadávky Družstva. Škoda, ktorej úhrady sa Družstvo domáhalo
v sume 63.163.426,03 €, predstavovala skutočnú škodu v sume 26.575.807,88 € a ušlý zisk v sume
36.587.618,15 €. Vo veci bol dňa 8.11.2013 vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrh navrhovateľa v plnom
rozsahu zamietol; konanie nie je právoplatne skončené. Okresný súd Bratislava I. uznesením zo dňa
11.4.2011, sp.zn. 3 K 95/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.5.2011, vyhlásil konkurz na majetok

Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu ustanovil Mgr. Mareka Letkovského; správca konkurznej
podstatydôvodil,ževzáujmeúpadcujevedenýchpribližne200súdnychsporovakonkurznékonanienie
je ukončené. Navrhovateľka sa stala členkou Družstva pod poradovým číslom 12102 a dňa 16.9.2010
požiadala Družstvo o zrušenie členského vkladu, na čo jej Družstvo vystavilo potvrdenie o vzniku práva
na vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume 3.579,33 €. Túto pohľadávku si navrhovateľka

prihlásila do konkurzu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 3 K 95/2010, avšak
jej pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty popretá; proti správcovi konkurznej podstaty podala
incidenčnú žalobu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 8
Cbi 92/2011, ktoré nie je právoplatne skončené.

Súd prvého stupňa dôvodil, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v
občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie
pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči
tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto ak má navrhovateľ pohľadávku voči
subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal

bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu - existencia škody. Poukázal na to, že navrhovateľka bola ako bývalá členka
Družstva v právnom vzťahu s Družstvom, z tohto vzťahu jej vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho
podielu, a preto sa musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k
nej v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľke vydať získaný prospech v podobe

vyrovnacieho podielu, voči ktorej si predmetnú pohľadávku uplatnila aj v konkurze vyhlásenom na
jeho majetok. Dospel preto k záveru, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa navrhovateľka
nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu, keďže oprávnenosť jej nároku
uplatneného v konkurznom konaní voči Družstvu je predmetom konania vedeného na Okresnom súde
Bratislava I. pod sp. zn. 8 Cbi 92/2011, ktoré nie je doteraz právoplatne skončené; toho času nie je

možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, z ktorého majetku by mala byť navrhovateľka ako
veriteľ uspokojená. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v čase rozhodovania
o uplatnenom nároku neexistuje škoda a navrhovateľka svoj nárok uplatnila predčasne. V nadväznosti
na argumentáciu navrhovateľky rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29
Cdo 4968/2009 uviedol, že dané rozhodnutie nemožno v danej veci aplikovať, nakoľko konkurzné

konanie doposiaľ nie je skončené a vzhľadom na jeho stav nemožno vylúčiť uspokojenie pohľadávky
navrhovateľky v rozsahu, v akom sa v danej veci domáha náhrady škody. Pokiaľ ide o nesprávny úradný
postup spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície a
tým neplatnosti Prospektu investície a následnom oneskorení zákazu činnosti Družstva, súd prvéhostupňa dôvodil, že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp.
vymedzenom rozsahu spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky

majetkových hodnôt zákonom a k takým povinnostiam patrila od 1.1.2009 i povinnosť aktualizácie
Prospektu investície podľa ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona
č. 566/2001 Z.z.; od 1.6.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa ustanovenia § 129
ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. V prípade novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti
týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie

majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu investície a povinnosť
aktualizácie Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade
vypracovať dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej banke Slovenska,
ktorá mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej
periodickej informačnej povinnosti Družstva. V tejto súvislosti uviedol, že nie je možné opomenúť,
že štatutárny orgán Družstva počas celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť

údajov v Prospekte investície, pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie
Zmluvy o riadení portfólia a Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva, keďže Družstvo až do 15.4.2010 Národnej banke Slovenska zhoršenie
jeho finančnej situácie, príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo. Až
pri výkone dohľadu na mieste samom, od 20.4.2010 do 6.5.2010, Národná banka Slovenska zistila

zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s
následkomneaktuálnostiProspektuinvestície,nievšakjehoneplatnosti,pretožezožiadnychustanovení
zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. V tejto
súvislosti mal preukázané, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o
schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti

podľa zákona č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle
zákona č. 566/2001 Z. z. Súd prvého stupňa preto v postupe Národnej banky Slovenska, ktorá konala
iba v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom, nezistil namietaný nesprávny úradný postup. Vo
vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prijatí nedostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu sa taktiež nestotožnil s argumentáciou navrhovateľky z dôvodu

absencie príčinnej súvislosti s tvrdenou škodou a tiež z dôvodu, že z listinných dôkazov, najmä z
rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení pokuty v sume 500.000,-- Sk (16.596,96 €) a v sume
300.000,--Sk(9.958,18€)malpreukázané,žeNárodnábankaSlovenskačinnosťobchodníkascennými
papiermi sledovala. Nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach,
nakoľko dohľad nad dohliadanými subjektmi, ako aj konanie vo veciach dohľadu,

sú neverejné a účastníkom konania v konaní o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na
nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V
tejto súvislosti prvostupňový súd konštatoval, že vzhľadom na záväzkový vzťah medzi obchodníkom s
cennýmipapiermiaDružstvomzaloženýprimárnezmluvouoriadeníportfóliaboloprimárnepovinnosťou
Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť

priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu. Nemožno
opomenúť ani povinnosti navrhovateľky, ktorá sa ako členka Družstva mala aktívne a včas zaujímať
o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnocovaniu, príp.
nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom.

Rozhodnutie vo výroku, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľky na začatie prejudiciálneho konania
pred Súdnym dvorom Európskej únie a s tým súvisiaci návrh na prerušenie konania, odôvodnil vecne
tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľkou Súdnemu dvoru
Európskej únie, keďže rozhoduje ako súd prvého stupňa a navrhovateľka nežiadala o výklad platnosti
aktu Európskej únie, pričom odpovede na navrhovateľkou formulované prejudiciálne otázky nie sú ani

potrebné pre rozhodnutie vo veci s poukazom na predmet konania, ktorým je nárok navrhovateľky
na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za tvrdený nesprávny úradný postup Národnej banky
Slovenska, ktorý mal okrem iného spočívať aj v zanedbaní dohľadu Národnej banky Slovenska nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorá spadala pod úpravu
zákona č. 566/2001 Z.z. Uviedol, že do tohto zákona bola transponovaná smernica Európskeho

parlamentu a Rady č. 2003/71/ES o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov
alebo ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, ktorá sa týka primárne
právnej úpravy vzťahujúcej sa k prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov
alebo ich prijatí na obchodovanie, t.z. netýka sa oblasti právnej úpravy prospektu zverejňovanom priverejnej ponuke majetkových hodnôt. Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru,
že v danej veci je irelevantné zaoberať sa otázkami uvedenými navrhovateľkou v návrhu na začatie
prejudiciálneho konania. Zároveň z dôvodu nesplnenia predpokladov na prerušenie konania v zmysle

ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol aj návrh navrhovateľky na prerušenie konania. Právne
dôvodil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá veta pred bodkočiarkou, § 15 ods. 1,
§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov a vo vzťahu k zamietnutiu návrhu navrhovateľky na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie ustanovením § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.,
avšak úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v
konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľky na zaplatenie istiny v
sume 3.579,33 € s príslušenstvom zamietol vo výroku, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania,

podala navrhovateľka včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Rozsudok súdu prvého stupňa navrhla v napadnutom výroku zmeniť a
jej návrhu vyhovieť, prípadne rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní navrhovateľka namietala, že súd
prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s

princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo
vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude
zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany
Národnej banky Slovenska, pretože nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je

podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu,
pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investície nedefinoval
a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu
z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument odporcu, že Národná banka Slovenska
upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva, označila za úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom
dohľade vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka

považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo
patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá", keď jej nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými
mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona

porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti,
resp. z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril podľa jej názoru výklad
zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad
umožňuje, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušovaniu zákona na úkor občanov,
ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v

rámci subjektov dohliadaných Národnou bankou Slovenska, čím je takéto investovanie dané na úroveň
investovania do nebankových spoločností, pretože nepožívajú ochranu zákona, ktorý ich má chrániť
aj prostredníctvom Národnej banky Slovenska. Dôvodila, že povinnosťou Národnej banky Slovenska
podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie
informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom

podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto
znení už od 1.5.2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník
s cennými papiermi, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej
banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národnábanka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na
činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície vydaný vtedajším Úradom
pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s

cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré
vyplývajú z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich
aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľky. Poukázala na to, že v konaní vedenom na Okresnom

súde Bratislava I. pod sp. zn. 7 C 206/2011 bolo výpoveďou svedka U.. Y. O., T.., preukázané, že
Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia
má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI
HOLDING, a. s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva,
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a
majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom a Národná banka

Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu,
že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.
s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, U..

P. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska
naďalejakceptovalastav,žeceléportfólioDružstvajerozloženéainvestovanédoprepojenýchsubjektov
s CI HOLDING, a. s., a obchodníkom s cennými papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi s cennými papiermi, v ktorom konštatovala, že obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo,

porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia,
okrem udelenej pokuty v sume cca. 10.000,-- €, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o
cennýchpapierovaneprijalažiadnenáslednékontrolnéalebovýznamnejšieopatrenia(predbežnealebo
celkom zakázať činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na
činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo

obchodníka s cennými papiermi). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva
aj obchodníka s cennými papiermi podľa navrhovateľky vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou
vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným
prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície,
resp., že túto investíciu jej banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere

neochránila. Poukázala tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi
s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011,
potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania
právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V odvolaní ďalej uviedla, že
Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa

18.7.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície,
pričom ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje
zahrnuté do Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k
31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými
členmipredstavenstvaDružstvazaúčelomprerokovanianezrovnalostíaproblémovvjehočinnosti a

údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009.
Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých
na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti
Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo
ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s §

127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Navrhovateľka ďalej dôvodila, že
existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju
pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko
je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne

vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom
rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie
konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo
4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty ostave daného konkurzu. Žiadna platná právna norma preto podľa navrhovateľky neumožňuje vysloviť
záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť
plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané

plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnychvzťahov,naopak,pripúšťaregresnúnáhradu.Akbyprebiehajúcekonkurznékonanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a

súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu,
či trestnoprávna zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o
konkurze. Poukázala na to, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave
konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je
tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska,
Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným odporcom, a preto aktuálny stav

konkurzu vylučuje jej možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Taktiež namietala, že zo zápisníc
opojednávanípredprvostupňovýmsúdomvyplýva,želistinnédôkazyvyžiadanéprvostupňovýmsúdom,
resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p.,
s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo
11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázal na to, že prvostupňový súd vo veci
postupoval maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia
skutkového stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v

skutkovo a právne identických veciach, mal k dispozícii aj 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky
Slovenska, z ktorých jej úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité
skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého
stupňa. Na základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom dospel
k správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky,

že je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať
odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004,
I. ÚS 241/2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 58/2012). Dôvodil,
že podstatou práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo
na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky. Jej tvrdenie, že rozsudok súdu

prvéhostupňavnapadnutejčastipovažujezadenegatioiustitiae,označilzaúčelové.Zároveňuviedol,že
navrhovateľka sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov,
ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu
existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny
úradný postup nebol preukázaný a neexistuje a navrhovateľka nevyužila všetky možnosti na uplatnenie

a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom
kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom. Poukázal na to, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu
nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy
Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu

konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne
prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné

pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a zákona o
cennýchpapieroch.NavrhovateľkamohlapožiadaťNárodnúbankuSlovenskaovysvetleniejejzákonom
zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou
je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým,že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie
a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods.

3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla
NárodnábankaSlovenskadohliadaťnato,čiDružstvoschválenýProspektinvestíciedodržiava.Uviedol,
že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods.

4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť
údajov v Prospekte investície a informácie. Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať
v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu

so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom
verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti
obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal
v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o

cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej
ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto
investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.
Preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné
predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky

majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka
Slovenska mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách
majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia §

130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala
a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129
a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných
ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná
banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov

v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákonom
č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu
Českejrepubliky,sp.zn.29Cdo4968/2009,naktorýpoukázalanavrhovateľka,odporcauviedol,žetento
primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne

sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia
zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených
v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade prebiehajúceho konkurzu na
majetok dlžníka sa posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku

škody štátom odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia súdu bez ohľadu na to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Zodpovednosť
štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát
nemôže zbaviť s tým, že musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom
a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady tejto

zodpovednosti za škodu. Navrhovateľke doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v
akej výške a kedy jej škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí
na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak sa
právo veriteľa (navrhovateľky) voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. K námietke navrhovateľky,
že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden a

pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné
vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom správca konkurznej
podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po
tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú vneporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti
bez riadneho zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli
nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred

konkurzom. K námietkam navrhovateľky, ktorá vytýkala prvostupňovému súdu nevykonanie listinných
dôkazov v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je
osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti,
aleznejjasnevyplýva,žesúdprvéhostupňajednotlivédôkazynachádzajúcesadoterazvsúdnomspise
oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo, pričom v zápisnici z pojednávania zo dňa 22.1.2014

sa výslovne uvádza, že k oboznámenému právna zástupkyňa navrhovateľky a splnomocnená
zástupkyňa odporcu zhodne udávajú, že obsah oboznámených listinných dôkazov a vyjadrení je im
známy, nakoľko ich majú k dispozícii a nie je potrebné ich detailne oboznamovať čítaním. Navyše
poukázal na to, že v súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne
známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré

účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na
rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie
v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I. sú
proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch
majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010, na ktorý sa navrhovateľka v tejto súvislosti odvolávala, poukázal
na vyňatie jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia, pričom poukázal na jeho inú časť a
skutočnosť, že zo zápisníc prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že súd oboznámil (vykonal)
jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods.
l, § 206 ods. 2 veta prvá O.s.p. v znení účinnom od 1.7.2014, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.),
túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania
podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť
resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez
nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 15. októbra 2014 (§ 211 ods. 2
O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p ). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca
navrhovateľky, upovedomení zákonným spôsobom.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku odvolaním napadnutom, ktorým súd zamietol
návrh navrhovateľky na zaplatenie sumy 3.579,33 € s príslušenstvom, na prerušenie konania, potvrdil,
pretože je vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi,
rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov

napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia§157ods.2O.s.p.Vňomdalsúdprvéhostupňajasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú

otázku,prečonávrhunavrhovateľkynanáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.nevyhovel.Dôkazy
hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje

rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania,
čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08),nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a

použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS
252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa

rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

Je nepochybné, že navrhovateľka sa svojím návrhom domáha uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej
škodu v sume 3.579,33 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.4.2011 do zaplatenia podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov , ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej

banky Slovenska špecifikovaným v podanom návrhu na začatie konania, ktorý mal spočívať
v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva,
keď Družstvo porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/,
h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch.
Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti

zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006 evidentná,
v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.8.2007, kedy pri kontrole
Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j. že Družstvo
malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom
s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších

ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná
banka Slovenska prijala od 20.8.2008 do 4.3.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o
odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľka nemohla rozpoznať riziko
svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu
investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členkou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011, č. k. 3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011.
Z potvrdenia o zániku členstva navrhovateľky v Družstve zo dňa 23.2.2011 vyplýva, že navrhovateľke

členstvo v Družstve zaniklo dňa 10.12.2010 a zároveň jej vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho
podielu v sume 3.579,33 €, ktorú sumu prihlásila do konkurzu v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava I. pod sp. zn. 3 K 95/2010. Jej pohľadávka však bola správcom konkurznej podstaty
popretá, a preto proti správcovi konkurznej podstaty podala incidenčnú žalobu v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 8 Cbi 92/2011, ktoré nie je právoplatne skončené.

Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 2.6.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť
s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj
cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov
od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať
a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické

zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2
k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške
8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.3.2010 zo strany

obchodníka s cennými papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. 12.2010, č.
ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011,
č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb a rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predajmajetkových hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c/ zákona č. 566/2001 Z.z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona č.
566/2001 Z. z. a ustanovením § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je ustanovenie § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §
9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho

- ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismiprekonanieštátnehoorgánualebokporušeniuporiadku,ktorývyplývazpovahy,funkciealebo
cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších
podrobností, a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,

k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.

Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak

je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na

neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť

príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua nonspoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení
otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a
je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou

škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je
v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení)
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí nebyť
škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje

dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v
preskúmavanejvecibolnesprávny,jevymedzenie"správnehoúradnéhopostupu"azistenie,žeNárodná
banka Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať

aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva
a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v
posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s
výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľky, predovšetkým jej individuálnych práv a
povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska

bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
Družstvu uložená až s účinnosťou od 1.1.2009, na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4
zákona č. 566/2001 Z.z. v spojení s ustanovením § 125c ods. 1. zákona č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť
dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred 1.1.2009. Z

toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej
zákonom č. 558/2008 Z.z. neexistovala povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investície. Z povahy
veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné
kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať

schválený Prospekt investície až od 1.6.2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods.
3 zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 129/2010 Z.z. rozšírené povinnosti družstva, a preto
pokiaľ Družstvo od 31.12.2006 do 1.6.2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná
bankaSlovenskatútopovinnosťskúmaťaniprostredníctvomvýkonudohľadu,keďDružstvosamoosebe
nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblastiskúmaniarizikovostiportfóliaDružstva,nakoľkozákonč.566/2001Z.z.neukladalvyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke
Slovenskaznehonevyplývalapovinnosť,ktorábyjejakopovinnémusubjektutakútopovinnosťukladala.

Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak
na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky
Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska v prípade,

ak by sa tento postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv navrhovateľky, ktorý však
nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z
toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tie, ktoréjej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať
ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho-

ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zákona
č. 566/2001 Z.z.). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými
papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená.
Navrhovateľka si pritom ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť
vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom obchodov vykonávaných prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia

Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s
cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého
bola navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,

disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom
je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného
finančného investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,-- Sk

(16.596,96 €), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu v sume 300.000,-- Sk (9.958,18 €) a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka
hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v
obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup

považovať výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany
štátneho orgánu, odlišný od subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že

Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z.

Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska
bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať
iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná
banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za

týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto
právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a
namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladova pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu
môžu takéto rozhodnutia zakladať (za splnenia všetkých zákonných podmienok) zodpovednosť štátu
za nezákonné rozhodnutie, avšak navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom prvého stupňa

vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné
zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú
povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že subjektívne presvedčenie navrhovateľky o tvrdenej, avšak
v konaní nepreukázanej, nesprávnosti úradného postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou
bankou Slovenska, ktorá nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou

realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011, č. k.
3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011, na majetok Družstva ako úpadcu odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej

pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však navrhovateľka pohľadávku, ktorá je predmetom tohto
sporu, uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla. Nárok na náhradu škody
od štátu by mohla navrhovateľka uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej
vydania v konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní
vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu

s právnou úpravou konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti
štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.5.2006, sp. zn. 4 Cdo199/2005).

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľky v odvolaní týkajúcou sa procesného

pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov (č. l. 175 a nasl. spisu).

V tomto štádiu konania, aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu, neexistuje prekážka postupu súdu

vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 25 C 188/2011, nie je daná taká skutočnosť,
ktorá by ukladala zákonnú povinnosť súdu konanie prerušiť v zmysel návrhu navrhovateľky, resp. ktorá
by odôvodňovala zákonom tolerované prerušenie konania.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac

ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania

nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012,
7 Cdo 56/2011).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s

účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za
peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a
ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odvolací súd nedoručoval navrhovateľke vyjadrenie odporcu k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého

stupňa, pretože v ňom odporca (opakovane) uvádzal dôvody, pre vec síce podstatné, vyplývajúce ale z
jeho vyjadrenia v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa navrhovateľky k danému
vyjadreniu, vedomosť o takomto vyjadrení, by nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Vtomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu navrhovateľke bola odňatá možnosť
konať pred súdom, žeby mu súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu.

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011 ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.