Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 13, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/289/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216930
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216930.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra, zo dňa 23. júla 2013 č.
k. 25C/72/2013-42, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) rozsudkom zo dňa 23. 07. 2013 č. k. 25C/72/2013-42 zamietol
návrh žalobcu ohľadom ním uplatnenej náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej
ujmy v sume 550 eur, pričom vec právne posúdil s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods.
1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom do 31. 12. 2012 ako aj v znení účinnom od 01. 01.
2013), § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 až 3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods.
2 písm. c/, d/ a i/, § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Návrh považoval za nedôvodný, pretože
poverenie k vykonaniu exekúcie v danej veci bolo vydané 27 dní od opravy návrhu a 237 od podania

návrhu. Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijakým spôsobom preukázaná, pričom samotné
tvrdenie o výške škody obsiahnuté v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej škode. Účastníkom konania
nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote nijako nevznikol stav právnej neistoty. Ohľadom namietaného
prieťahu v konaní sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie a nerozhodoval o tejto skutočnosti Ústavný
súd SR, resp. Európsky súd pre ľudské práva. Rozhodovaciu činnosť súdov nemožno hodnotiť ako
nesprávnyúradnýpostup,pričomnedodržaniezákonnejlehotyautomatickynezakladánároknanáhradu
škody. Takisto nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody. Žalobca navrhoval na preukázanie výšky škody predloženie znaleckého posudku, resp. znalecké
dokazovanie alebo postup podľa § 136 OSP. Súd prvého stupňa uviedol, že znalecký posudok je na
preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania a z tohto dôvodu návrh na doplnenie
dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne zamietol, a to aj s poukazom na ďalšie dôvody
zamietnutia návrhu. Súdny exekútor vymohol pohľadávku celkovo v sume 20 eur zo sumy 8.809,62 eura
z pôvodnej pohľadávky 1.310,46 eura. Pri vznesenej námietke premlčania žalovaným prvostupňový súd
nepovažoval uplatnený nárok za premlčaný pre neuplynutie trojročnej premlčacej doby. Záverom súd

prvého stupňa uviedol, že všetky konštatované skutočnosti ako zanedbateľná dĺžka nedodržania lehoty,
nepravdivé údaje navrhovateľa o dĺžke nedodržania lehoty, zánik zákonnej lehoty v priebehu konania,
reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti,
vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, účelový prístup oprávneného, chýbajúca príčinnásúvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, exekučný titul v rozpore so zákonom
viedli súd k zamietnutiu návrhu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému,
ktorý mal vo veci úspech náhradu trov konania nepriznal, pretože žiadne nešpecifikoval a ani mu žiadne

nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc, aby odvolací súd rozsudok
Okresného súdu Nitra zo dňa 23. 07. 2013 sp. zn. 25C/72/2013 zrušil a vec vrátil tomuto súdu na
opätovné prejednanie. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd rozhodol v merite veci na

základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2013 Z. z., pričom
došlo de iure a de facto k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Nedôvodnosť
nároku žalobcu nie je možné odôvodniť nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na to, že súd nemôže
založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na
nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré

mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté
listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote. Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania

právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a
posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej uviedol, že súd s
poukazom len na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške

škody, zamietol znalecké dokazovanie, tým, že znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd
žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jednej zo základov pre
rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom
skutkovom stave. Zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy náležite vo veci

konajú, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý prvostupňový rozsudok
procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP, dospejúc pritom k záveru, že podané
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).
Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom

živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).
Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3,
4 Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným právnym
predpisom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na

to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené
podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu
je, aby bola škoda spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým
zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou,
bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok

znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti
bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné
dva okruhy zodpovednosti za škodu, a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
(§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je

samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení
osobnej slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I
keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno
považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov

daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah
do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto

postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda
najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných
súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda
vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.

Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP vyplýva, že 15-dňová lehota od
doručenia žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie pre exekučný súd sa vzťahovala len na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a nie aj na rozhodnutie súdu o zamietnutí takejto žiadosti.
Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami zachovávajúcimi
autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie exekučného konania

v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného
súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka stráca opodstatnenie v prípade,
ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom, t. j. ak exekučný titul
vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To však neznamená, že i vtedy exekučné
konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných

prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by
ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým
zamietnežiadosťexekútoraoudeleniepoverenia,bolbytoexplicitnezakotvilspôsobomakovniektorých
ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku,

v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote
na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia
žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu vykonal.
Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o podanom návrhu žalobcu na zaplatenie ním uplatnenej náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v intenciách ust. § 120 ods. 1, 3 a 4 OSP zistil vo veci skutkový

stav, ktorý pri dodržaní zásady hodnotenia dôkazov, tak ako je zakotvená v ust. § 132 OSP (hodnotenie
dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti) aj následne správne posúdil podľa príslušných
ustanoveníhmotnoprávnychpredpisov.Spoukazomnauvedenéodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúdu
prvého stupňa zo dňa 23. 07. 2013 č. k. 25C/72/2013-42 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSPpotvrdil a v ďalšom odvolací súd odkazuje na obsah a rozsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, s
ktorým sa stotožňuje (§ 219 ods. 2 OSP).
Odvolací súd s poukazom na uvedené poznamenáva, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, t. j. že by k nesprávnemu úradnému postupu v
danej veci vôbec došlo. Súd začlenený do všeobecného systému súdnictva (okresný súd aj krajský súd)
nemá oprávnenie konštatovať existenciu prieťahov v konaní, čo je aj daný prípad, pretože žiadny prieťah
vecne kompetentným súdom konštatovaný nebol. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
sa aj v zmysle konštantnej judikatúry ÚS SR automaticky nepovažuje za porušenie základného práva

účastníka konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Pri viazanosti odvolacieho
súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) je potrebné uviesť, že odvolací súd
nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné v tej časti, v ktorej žalobca namietal postup súdu, ktorým
malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože takýto dôvod v odvolaní špecifikovaný nebol a
odvolací súd ho ani nezistil. Taktiež ani samotné nevykonanie dôkazu (dôkazov) v intenciách podaného
návrhu žalobcu nezakladá postup odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom. Čo sa týka ďalšej

námietky žalobcu, že súd prvého stupňa nevykonal znalecké dokazovanie, v tejto súvislosti odvolací
súd sa plne stotožňuje so súdom prvého stupňa, že v danom prípade nebolo potrebné nariadiť znalecké
dokazovanie, keď dospel k záveru, že navrhovateľke nevznikla škoda, a preto takéto dokazovanie by
bolo v danej veci nadbytočné. Tvrdenie žalobcu o nesprávnej aplikácii znenia ust. § 9 ods. 2 zák. č.
517/2003 Z. z. je nesprávne, pretože prvostupňový súd odcitoval znenie ust. § 9 ods. 2 cit. zák., účinné

ku dňu 31. 12. 2012 a iba ako výkladové pravidlo uviedol znenie tohto zákonného ustanovenia, účinné
od 01. 01. 2013. K avizovanému stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že činnosťou exekučného
súdu spočívajúcou vo vyzývaní súdneho exekútora na predloženie príslušných podkladov potrebných
k rozhodnutiu na vydanie poverenia, dochádzalo vlastne k odstráneniu právnej neistoty. Vzhľadom k
tomu, že exekučný súd nepochybil pri rozhodovaní o vydaní poverenia k vykonaniu exekúcie na základe

žiadosti súdneho exekútora, nie je možné ani následne konštatovať existenciu akéhosi nesprávneho
úradného postupu, od ktorého žalobca odôvodňuje ním uplatnené nároky. Čo sa týka samotných úvah
žalobcu smerujúcim k dĺžke súdnej lehoty a jej vplyvom na rozhodnutie súdu, je potrebné uviesť, že
prvostupňový súd pri rozhodovaní danej veci správne aplikoval platné právo, pričom rozhodol vecne
správne (§ 219 ods. 1 OSP) a zároveň aj v súlade s platnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva, zachovajúc právo účastníkov konania na spravodlivý a v primeranom čase realizovaný súdny
proces.
Taktiež aj ďalšie skutočnosti vytýkané žalobcom v jeho odvolaní sú bez právneho významu, keď tvrdenia
v súvislosti s vierohodnosťou údajov sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú.
S prihliadnutím na tieto dôvody, odvolací súd o podanom odvolaní žalobcu, ako o nedôvodnom rozhodol

tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým,
že v tomto konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.