Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 8, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/7/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106222676
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1106222676.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov

senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ I. C.,
K. Q. XX, J., 2/ K. C., K. Q. XX, J.a, 3/ M. C., K. Q. XX, J., 4/ C. S. C., zastúpený I. C. S. K. C., všetci
bytom S. X/A, XXX XX J., proti odporcom: 1/ Y. C. D. J., G. L.. X J., 2/ Slovenská O. - Ú. E. D. O., L.. D.
X, J., zastúpený JUDr. Michaelou Törökovou, advokátkou so sídlom 29. augusta 5, 811 08 Bratislava,
o ochranu osobnosti, zákaz diskriminácie, o nemajetkovú ujmu, na odvolanie navrhovateľa v 1/ rade
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.3.2013, č.k. 20 C/59/2006 - 366, jednohlasne
( pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Odvolanie navrhovateľa v 1/ rade proti výroku o nepripustení zmeny návrhu doručenej dňa 29.1.2013
sa o d m i e t a .

Vo zvyšnej časti sa rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcom v 1/ a 2/ rade sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania .

o d ô v o d n e n i e :

Vnapadnutomrozhodnutísúdprvéhostupňanepripustilnávrhnazmenupetitudoručenýdňa29.1.2013,
zamietolnávrhnavrhovateľovnauloženiepovinnostiodporcomv1/a2/radenazaplatenienemajetkovej
ujmy a odporcom v 1/ a 2/ rade náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie právne odôvodnil § 11, § 13 ods.1,2, 3, § 415 Občianskeho zákonníka, § 2 ods.1,2, § 2a
ods.3zák.č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní, § 11c, § 14 ods.1,2 písm. d/, § 18 ods.1,2 , § 30,
§ 71 ods.1 písm. a/,c/,e/ zák. č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci, § 19 ods.2,3, § 9 ods.1,2, § 25 zák. č.

599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a vecne a skutkovo tým, že po vykonanom dokazovaní dospel
k záveru, že navrhovatelia v konaní nepreukázali, že odporcovia v 1/ a 2/ rade realizovali voči nim
akýkoľvek neoprávnený zásah do ich osobnosti spôsobilý zasiahnuť do ich osobnostných práv, a to
ani v kontexte s posudzovanými právnymi predpismi Zákona o sociálnej pomoci, Antidiskriminačného
zákona a Zákona o pomoci v hmotnej núdzi.

Súd prvého stupňa po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že odporca v 1/ rade
pri posudzovaní žiadosti navrhovateľov o zaradenie do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt
postupoval výlučne v medziach svojich zákonných kompetencií a všeobecne záväzného nariadenia. V

súvislosti s právoplatným rozhodnutím súdu v časti o uloženie povinnosti odporcovi v 1/ rade zaradiť
navrhovateľov do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt a poskytnúť im mestský nájomný bytkonštatoval, že navrhovatelia sa nemôžu úspešne domáhať nároku na nemajetkovú ujmu. Pokiaľ
ide o namietané porušenie § 71 ods. 1 písm. a, c/, e/ zák. č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci
odporcom v 1/ rade vyslovil názor, že nároky na ubytovanie v zariadení sociálnych služieb zriadených

obcou nie sú právne vynútiteľné a o týchto veciach rozhoduje výlučne obec v rámci svojich zákonných
kompetencií. V tejto súvislosti nemal z vykonaného dokazovania preukázané voči navrhovateľom
akékoľvek diskriminačné konanie odporcu v 1/ rade.

V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa ďalej uviedol, že u odporcu v 1/ a odporu v 2/ rade
tiež nezistil akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi namietaným protiprávnym konaním a uplatnenou

nemajetkovou ujmou v ponímaní navrhovateľov (nemajetkovú ujmu odôvodňovali najmä pre nich
nevyhovujúcimi podmienkami v ubytovni V., ako aj titulom nesplácania úverov v nebankových D. G., N.
C., V. D., D..O..M.., neodvedením poistného zdravotného poistenia vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni,
neuhradenými pohľadávkami Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, M. P., daňovými nedoplatkami ), a
to najmä v kontexte s namietaným neplnením si kontrolnej funkcie odporcom v 2/ rade.

K navrhovateľmi uvádzaným porušeniam ustanovení zák. č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi

odporcom v 1/ rade konštatoval, že citovaný zákon odkazuje na správne konanie (§25, ods. 1,2,10)
a prípadný nesúhlas voči rozhodnutiam vydaným podľa tohto zákona v správnom konaní je možné si
uplatniť v zmysle V. časti O.s.p., nie podľa III. časti O.s.p. Samotná pôsobnosť obce podľa tohto zákona
je upravená v § 24 ods. 1. cit. zákona. Neuplatnením si svojho práva podľa V. časti O.s.p. nemôže
byť z pohľadu aktívnej legitimácie navrhovateľov namieste ani osobnostná žaloba voči odporcovi v 1/

rade. Poukázal ďalej na to, že splnenie podmienok na priznanie dávok v hmotnej núdzi uvedený zákon
podmieňuje uplatnením si nároku na vyživovaciu povinnosť v zmysle príslušných ustanovení Zákona
o rodine. Z vykonaného dokazovania naviac vyplynulo, že navrhovateľovi v 1/ rade bola dávka v
hmotnej núdzi v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 599/2003 Z.z. príslušným úradom práce
riadne priznaná.

Poukazujúc na § 9 ods. 2, § 10 zák. č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci a na skutkový stav vyplývajúci
z vykonaného dokazovania konštatoval, že navrhovatelia splnenie zákonných podmienok (vek, zlý
zdravotný stav, sociálna neprispôsobilosť, strata zamestnania a pod.) žiadnym právne relevantným
spôsobom nepreukázali a v konaní nepreukázali, že postavenie utečenca ( na ktoré sa odvolávali ) im
vo Š. bolo priznané .

Podľa názoru súdu prvého stupňa navrhovatelia porušili svoju zákonnú prevenčnú povinnosť upravenú
v § 415 Občianskeho zákonníka , podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo
ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Z dokazovania je zrejmé, že
navrhovatelia už 30.1.2004 obdržali rozhodnutie Š.W. orgánov, ktorým im azyl nebol priznaný a museli
s určitosťou predpokladať, že územie Š. budú musieť opustiť. Podávaním opravných prostriedkov

voči tomuto rozhodnutiu však čas pobytu predlžovali. Navrhovatelia zostali pasívni, nevykonali žiadne
opatrenia za účelom nájsť si vhodnú prácu na území Slovenska (napr. aj s využitím internetovej
komunikácie), resp. takúto činnosť súdu nepreukázali. Súd prvého stupňa poukázal na všeobecne
známu skutočnosť, že v rokoch 2006 až 2008 Slovensko zaznamenalo značný ekonomický rast s
mimoriadne nízkou nezamestnanosťou, najmä na území hlavného mesta Bratislavy - na trhu práce

bolo bezpochyby dostatok pracovných miest vhodných pre navrhovateľov v 1/ a 2/ rade s ohľadom
na ich aktívnu znalosť nemeckého jazyka. Navrhovatelia v 1/ a 2/ rade boli od januára roku 2004 v
tomto smere nečinní ( aj napriek vedomosti, že Švajčiarsko budú musieť opustiť, pretože azyl im nebol
priznaný ), prácu na území SR si nehľadali, ani s ohľadom na existenciu dvoch vyživovacích povinností
k deťom a nestarali sa ani o svoju nehnuteľnosť, ktorú na Slovensku v roku 2001 zanechali. Výlučnú

zodpovednosť za situáciu, v ktorej sa ocitli prenášajú na štát a mesto. Vzhľadom na ich mesačný
príjem X.XXX,- Š.. V., ktorý im bol poskytovaný Š. orgánmi počas 5 ročného pobytu v tejto krajine ( podľa
výpovede navrhovateľa v 1/ rade na súdnom pojednávaní dňa 29.1.2013), súd prvého stupňa nemal
za preukázanú tak mimoriadne ťaživú sociálnu núdzu navrhovateľov, ktorá by im skutočne zabránila
zabezpečiť si po návrate na územie SR ubytovanie formou nájmu vlastnými silami a schopnosťami.V kontexte plnenia prevenčnej povinnosti považoval za nezanedbateľný aj fakt, že navrhovatelia opustili
územie SR s vedomím existencie záložného práva na nehnuteľnosti a s vedomím existencie úveru, na
ktorý bolo záložné právo viazané. Napriek tomu neudelili splnomocnenie inej fyzickej alebo právnickej

osobe (napr. v zmysle zákona o advokácii, a pod.) na ich zastupovanie počas neprítomnosti. Ak by
uvedené urobili, s určitosťou by nadobudli vedomosť o dobrovoľnej dražbe na nehnuteľnosť, o situácii
ohľadom ich majetku a mohli tak vykonať právne kroky za účelom zabránenia skutkového a právneho
stavu.

K navrhovateľom v 3/ a 4/ rade v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou súd prvého stupňa uviedol,

že navrhovateľka v 3/ rade študuje na vysokej škole vo E., navrhovateľ v 4/ rade na gymnáziu v
Bratislave čo znamená, že nepriaznivá situácia ich rodičov ( navrhovateľov v 1/ a 2/ rade) v období od
1.11.2005 do 31.1.2006 na nich nezanechala žiadne následky v podobe trvalej osobnostnej ujmy.

Po vyhodnotení vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že neboli splnené
zákonné predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy na skutkovom a právnom odôvodnení žaloby.
V konaní nezistil akýkoľvek nezákonný zásah odporcov v 1/ a 2/ rade voči navrhovateľom v 1/ až

4/ rade do ich osobnostných práv. K nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 2/ rade - Slovenská
republika uviedol, že štát nemôže zasiahnuť do práv jednotlivca na ochranu osobnosti (zodpovednosť
štátu je limitovaná v zákone č. 514/2003 Z.z.). Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval návrh
navrhovateľov v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy za nedôvodný a aj v tejto časti ho voči odporcom
v 1/ a 2/ rade zamietol.

K odporcom v 1/ rade vznesenej námietke premlčania súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovatelia
v 1/ až 4/ rade si uplatňujú nemajetkovú ujmu za konanie odporcu v 1/ a 2/ rade v období od novembra
2005 do 31.1. 2006, pričom žalobu, ktorou žiadajú priznať čiastku XXX.XXX,- Sk (X.XXX R.) podali
dňa 14.7.2006. Návrh na zmenu petitu, v ktorom nemajetkovú ujmu rozšírili na sumu po XX.XXX
euro bol doručený súdu dňa 1.6.2010. Uvedené znamená, že dvojročná subjektívna premlčacia lehota

na náhradu nemajetkovéj ujmy podľa § 106 ods. 1 OZ im uplynula 31.1.2008, trojročná objektívna
premlčacia lehota v zmysle § 106 OZ im uplynula dňa 31.1.2009. Uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu
prevyšujúcu sumu 3.320 euro mal za premlčaný uplynutím premlčacej lehoty dňa 31.1.2008.

O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na neuplatnenie si trov odporcom
v 1/ rade a na neúčelnosť trov právneho zastúpenia vynaložených odporcom v 2/ rade , v ktorého

možnostiach ako štátneho orgánu disponujúcim väčším počtom zamestnancov bolo si zabezpečiť
zastúpenie svojim vlastným zamestnancom.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ v 1/ rade poukazujúc na to, že v ich
prípade došlo k nepriamej diskriminácii z dôvodov ich „ iného“ postavenia, a to navrátilých utečencov. V
zmysle antidiskriminačného zákona mal súd vyžadovať opačné dôkazné bremeno, aby odporcovia v 1/

a 2/ rade preukázali dôkazmi a hodnovernými tvrdeniami, prečo navrhovatelia neboli diskriminovaní , čo
sa nestalo. Navrhovateľ v 1/ rade uviedol, že v azylovom konaní sa vo Š. nachádzali od 22. 6. 2001 do
13. 10. 2005. Po príchode na Slovensko zistili, že ich dom je v prestavbe, im blízka rodina s nimi odmietla
komunikovať, ocitli sa v bezdomovstve a nikto im nechcel pomôcť. V ich prípade došlo preukázateľne
k porušeniu ľudských práv chránených Európskym Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd , podľa ktorého má právo každý pokojne užívať svoj majetok. Prechod vlastníckych práv v
neprítomnosti a nevedomosti pôvodného vlastníka je svojvoľné konanie a nikdy ho nemožno považovať
za zákonné. V tomto konaní jednoznačne preukázali, že im neboli doručené žiadne oznámenia o
začatí výkonu záložných práv, že bola porušená nedotknuteľnosť ich obydlia, a že došlo k odovzdaniu
predmetu dražby protizákonne. Odporcovia v 1/ a 2/ rade nechceli s nimi jednať osobne , chceli

ich úmyselne diskriminovať neposkytnutím účinnej sociálnej pomoci v zmysle § 2 Zákona o sociálnej
pomoci. Navrhovateľ v 1/ rade v odvolaní chronologicky popísal priebeh konania v predmetnej veci
od podania návrhu do pojednávania dňa 19. 3. 2013. Namietol, že súd v odôvodnení rozsudku vôbec
nevyhodnotil, respektíve opomenul vyhodnotiť právo navrhovateľov na účinnú sociálnu pomoc v zmysle
§ 2, § 10 zák.č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci . V období od 1. 11. 2005 do 1. 2. 2006 im odporca v

1/ rade odmietol poskytnúť prístrešie z dôvodov ich chudoby - sociálneho postavenia, nakoľko prístrešiepodmieňoval splnením podmienok podľa VZN. V období od 1. 2. 2006 do 1. 9. 2006 zneužil odporca
v 1/ rade ich sociálnu tieseň a pod sankciami ich donútil, aby uhrádzali za prístrešie sumu 5.500,- Sk
mesačne napriek tomu že vedel, že poberajú len dávky v hmotnej núdzi vo výške 3.900,- Sk a v období

od 1. 9. 2006 do dnešného dňa im poskytoval ubytovanie v rozpore s § 2 ods.1, § 5 ods. 2 písm. d)
zák.č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní, nakoľko ubytovanie podmieňoval splnením podmienok
podľa VZN i napriek tomu, že bolo preukázané, že výšku za ubytovanie určuje ako právnická osoba.
Navrhovateľ v 1/ rade v odvolacom návrhu žiadal, aby odvolací súd nariadil pojednávanie a aby rozhodol
v jeho prospech tak, ako žiadal v návrhu na zmenu petitu zo dňa 29. 1. 2013, t.j. aby uložil povinnosť

odporcom v 1/ a 2/ rade zaplatiť navrhovateľom v 1/, 2/, 3/, a 4/ rade za spôsobenú nemajetkovú ujmu
sumu po XX.XXX euro,- s tým, že zaplatením navrhovateľovi v 1/ rade zaniká povinnosť plniť ďalším
navrhovateľom v rozsahu plnenia.

Odporca v 1/ rade v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne a právne správny potvrdil. Mal za to, že konajúci súd v dostatočnom
rozsahu doplnil dokazovanie vypočutím navrhovateľov, odporcu v 1/ rade , právneho zástupcu odporcu

v 2/ rade , listinnými dôkazmi a na základe zisteného skutkového a právneho stavu veci vyniesol správne
rozhodnutie. Konštatoval, že svojim postupom voči navrhovateľom neporušil žiadny právny predpis a
nároky navrhovateľov na uplatnenie nemajetkovej ujmy považuje za nedôvodné.

Odporca v 2/ rade v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu uviedol, že v odvolaní nie sú uvádzané a ani
konkretizované dôvody v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ a ust. § 221 ods. 1 písm. f/

O.s.p.. S rozhodnutím súdu prvého stupňa sa odporca v 2/ rade stotožnil a považoval ho po všetkých
stránkach za správne a zákonné. Uviedol, že neexistuje zákonné ustanovenie, na základe, ktorého by
bolo možné navrhovateľom priznať nárok, ktorého sa v konaní domáhali.

Odvolací súd preskúmal vec podľa ust. § 212 ods.2 písm. c/ O.s.p. , bez nariadenia odvolacieho
pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je podané dôvodne. V danej

veci pri rozhodovaní o zostávajúcom predmete konania súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav
veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods.
1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti posudzovaného návrhu a po ich zhodnotení dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.).

V prejednávanom prípade sú (vychádzajúc z obsahu odvolania podaného navrhovateľom v 1/ rade )
predmetom odvolacieho prieskumu všetky výroky napadnutého rozhodnutia súdu .

Podľa § 95 ods.1,2 O.s.p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie
konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na
pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie
o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom
návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po
právoplatnosti uznesenia.

Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to

zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom
a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.

Podľa§202ods.3písm.a/O.s.p.odvolanieniejeprípustnéprotiuzneseniu,ktorým saupravujevedenie
konania.Podľaust.§218ods.1písm.c/ O.s.p. odvolacísúdodmietneodvolanie,ktorésmerujeprotirozhodnutiu,
proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

V posudzovanom prípade je z obsahu odvolania navrhovateľa v 1/ rade zrejmé, že ním napadol aj

výrokovú časť rozhodnutia súdu , v ktorom súd prvého stupňa nepripustil návrh na zmenu petitu
podľa podania doručeného súdu dňa 29.1.2013 ( v ktorom navrhovatelia rozšírili nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy uplatnený proti odporcom v 1/ a 2/ rade na sumu po 33.000 euro ) . Keďže voči
tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie, odvolací súd odvolanie navrhovateľa v 1/ rade podľa
ust. § 218 ods.1 písm. c/ O.s.p. odmietol .

Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci , v celom rozsahu po skutkovej

a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutých výrokov rozsudku
prvostupňového súdu, v ktorých súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov v 1/ až 4/ rade na
uloženie povinnosti odporcom v 1/ a 2/ rade zaplatiť im náhradu nemajetkovej ujmy vo výške po XX.XXX
euro s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom v
rozsahu plnenia. Keďže v odvolaním napadnutom rozhodnutí podrobne a vyčerpávajúco zodpovedal

na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré odvolateľ zopakoval v odvolaní podanom
proti rozsudku, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia, odvolací súd využíva možnosť danú mu
ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia .

V záujme zodpovedania podstatných odvolacích námietok, z ktorých je možné vyvodiť námietku o
nesprávnych skutkových záveroch súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie

súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia
a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel
formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je

obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité
obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca , prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu

potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite
vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia,
ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu o tom, že v danom prípade nie sú splnené zákonné
podmienky pre možné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej navrhovateľmi v 1/ až 4/ rade .

Na základe uvedeného potom okolnosti namietané navrhovateľom v 1/ rade v odvolaní vo vzťahu k
spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by
nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcich výrokoch a
vo výrokoch o náhrade trov konania podľa § 219 O.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolpodľaust.§224ods.1vspojenísust.§142ods.1O.s.p., keďže
odporcovia v 1/ a 2/ rade majúci plný úspech v odvolacom konaní si právo na náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnili. V danej veci bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené v lehote

najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením na úradnej tabuli súdu ( § 156 ods.3 O.s.p.) a v súlade s ust. § 21
ods.2 zák. č. 36/2005 Z.z. v platnom znení o Spravovacom a kancelárskom poriadku bolo v rovnakej
lehote zverejnené v elektronickej podobe na webovej stránke súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.