Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 21, 2012

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/224/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110231103
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:1110231103.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členiek JUDr.
Gabriely Janákovej a JUDr. Aleny Radičovej v právnej veci navrhovateľky: F.. P. L., nar. XX. X. XXXX,
bytom A., D. XXX, zastúpená L. &. F., s.r.o. so sídlom D. X, W., G.: XXXXXXXX, proti odporcovi: P. A.,
A.. X. XXX/XX, A., IČO: XXXXXX, zastúpené U.. S. D., advokátkou so sídlom AK F., M. XX/X, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľky a odporcu proti

rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 3. mája 2011, č.k. 6C/164/2010-147, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná
navrhovateľke dňa 29. 6. 2009 je neplatná, p o t v r d z u j e .

V zostávajúcej časti rozsudok okresného súdu z r u š u j ea vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľke dňa
29. 6. 2009, je neplatná. Odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 859,50 eur

brutto mesačne s účinnosťou od 1. 11. 2010 do času, keď odporca umožní navrhovateľke pokračovať v
práci a nahradiť jej trovy konania vo výške 1880,56 eur, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Rozhodnutie odôvodnil konštatovaním zisteného skutkového stavu veci, z ktorého mal za preukázané,
že výpoveď, ktorú dal odporca navrhovateľke dňa 29. 6. 2009 je neplatná, keď odporca nesplnil
ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania
bolo preukázané, že odporca v čase od 1. 6. 2009 do 31. 7. 2010 mal voľné pracovné miesta, z

ktorých ani jedno nebolo ponúknuté navrhovateľke podľa štatutárneho zástupcu odporcu z dôvodu,
že navrhovateľka bola zamestnankyňa Spoločného obecného úradu v A. a voľné pracovné miesta
patrili do pôsobnosti Mesta A.. Mal za to, že takáto obrana odporcu neobstojí, nakoľko podľa článku
3 ods. 2, článku 8 ods. 1 Organizačného poriadku Spoločného obecného úradu v A. zo dňa 24.
2. 2003 primátor Mesta A. a starostovia obcí majú voči Spoločnému obecnému úradu rovnocenné
postavenie a pracovníci Spoločného obecného úradu sú zamestnancami Mesta A.. Primátor Mesta A.
má kompetenciu štatutárneho zástupcu zamestnávateľa tak pre Spoločný obecný úrad ako i pre Mesto

A., preto nemožno odlišne posudzovať pracovné miesta pre tieto subjekty. Za relevantnú nepovažoval
argumentáciu odporcu, že išlo o nevhodné pracovné miesta pre navrhovateľku, pretože odporca si
svoju ponukovú povinnosť jednoznačne mohol a mal splniť ponúknutím aj takéhoto pracovného miesta.
Keďže odporca si svoju povinnosť ponúknuť vhodnú prácu vôbec nesplnil, súd prvého stupňa určil, že
výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľke dňa 29. 6. 2009 je neplatná. Za dôvodný považoval
aj nárok navrhovateľky na náhradu mzdy, a to čo do základu aj čo do výšky. Uviedol, že výška mzdy

medzi účastníkmi nebola sporná, avšak odporca vzniesol kompenzačnú námietku, v rámci ktorej žiadal
započítať s prípadným nárokom navrhovateľky na náhradu mzdy nárok odporcu na vrátenie vyplateného
odstupného v sume 4-násobku priemernej mesačnej mzdy vo výške 3438 eur brutto a odchodnéhov sume 2-násobku priemernej mesačnej mzdy v sume 1719 eur brutto, spolu vo výške 5157 eur.
Podľa názoru prvostupňového súdu na túto námietku pri rozhodovaní o náhrade mzdy v súvislosti so
skončením pracovného pomeru nie je možné prihliadnuť z dôvodu, že v zmysle § 580 Občianskeho

zákonníka (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce) započítať sa môžu pohľadávky splatné, pričom náhradu mzdy,
ktorú súd priznáva až v spojitosti s určením, že skončenie pracovného pomeru je neplatné, nemožno
ešte považovať za splatnú. Námietku započítania súd nemôže považovať ani za vzájomný návrh,
pretože odporca nenavrhoval prisúdiť väčší nárok než bol nárok na náhradu mzdy navrhovateľky
splatný už v čase rozhodovania súdu. Navrhovateľke potom priznal náhradu mzdy počnúc dňom 1.

11. 2010 v sume 859,50 eur brutto mesačne do času, kedy jej odporca umožní pokračovať v práci.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 61 ods. 3, § 63 ods. 1 písm. b), odsek 2, § 74,
§ 77 a § 79 ods. 1 Zákonníka práce. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že
úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo
výške 1880,59 eur. Ostatné navrhovateľkou vyčíslené trovy právneho zastúpenia nepovažoval za trovy
účelne vynaložené v konaní, nakoľko súd takéto úkony od navrhovateľky, resp. jej právneho zástupcu

nepožadoval.

Protirozsudkupodaliodvolanieobajaúčastníci,atoodporcaprotiobomvýrokomnapadnutéhorozsudku
a navrhovateľka proti výroku o trovách konania.

Odporca v odvolaní žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že
návrh navrhovateľky zamietne a zaviaže ju zaplatiť odporcovi náhradu trov konania. Zároveň uviedol,
že v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s dôvodmi neplatnosti výpovede, ale zohľadní kompenzačnú
námietku odporcu, navrhuje, aby nepriznal navrhovateľovi trovy konania z vyčíslenej náhrady mzdy.
Ako odvolací dôvod uviedol ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní poukazoval najmä na existenciu predpokladov
použitia výpovedného dôvodu - organizačnú zmenu, nadbytočnosť zamestnanca a príčinnú súvislosť,
zopakoval už ním uvádzané dôvody, ktoré viedli odporcu k prijatiu organizačnej zmeny a k daniu
výpovede navrhovateľke. K dôvodom, pre ktorý súd prvého stupňa určil výpoveď danú navrhovateľke za
neplatnú uviedol, že je pravdou, že odporca neponúkol navrhovateľke voľné pracovné miesto. Poukázal

na to, že primátor Mesta A. pred súdom vypovedal, že ani jedno z obsadzovaných miest nebolo pre
navrhovateľku vhodné. Súd bez ďalšieho zisťovania podmienok pre obsadenie týchto miest vyhodnotil,
že odporca si svoju ponukovú povinnosť jednoznačne mohol a mal splniť ponúknutím aj takéhoto
pracovného miesta. Upozornil, že rozhodnutie primátora o znížení počtu zamestnancov bolo vydané 26.
6. 2009, výpoveď bola navrhovateľke doručená 29. 6. 2009. V tomto čase bolo obsadzované len miesto

hospodárky budovy materskej školy a vedúcej školskej jedálne pri materskej škole, obsadené Y. O. od 1.
7. 2009. Na toto bolo vypísané výberové konanie, z ktorého vyplýva, že funkcia je kumulovaná s prácou
školníčky a požadovaným kvalifikačným predpokladom okrem iného je vzdelanie v okruhu stravovania.
Výberovékonanieboloukončenédňa22.6.2009,kedysauskutočnilpohovorsuchádzačmi,tedavčase
doručovania výpovede nebolo voľné žiadne, ani nevhodné pracovné miesto. Navrhovateľka vykonávala

pre odporcu odbornú činnosť na úseku školstva, pre ktorú sú predpísané kvalifikačné predpoklady v § 7
ods. 3 zák.č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, a to požiadavka odbornej
a pedagogickej spôsobilosti a pedagogickej praxe, preto primátor mesta vypovedal, že nepokladal za
vhodné ponúknuť jej nekvalifikovanú prácu. Trval na tom, že ani v súčasnosti nie je možné od odporcu
spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku naďalej zamestnával, pretože po tohtoročnom zápise žiakov

do prvého ročníka a odchode deviatakov bude na školskom úrade možné zamestnávať len jedného
zamestnanca. Nestotožnil sa ani s tým, že súd neprihliadol na ním uplatnenú kompenzačnú námietku,
pretože v čase keď túto uplatnil na pojednávaní dňa 21. 4. 2011, bol nárok navrhovateľky na náhradu
mzdy menší ako odporcom už vyplatené sumy odstupného a odchodného.

Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadrila.

Navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu odvolaním napadla rozsudok prvostupňového súdu
vo výroku o trovách konania. Žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu v tejto
časti tak, že jej prizná náhradu trov prvostupňového konania tak, ako si ich uplatnila. Namietala, že

je nesprávne, ak súd prvého stupňa stotožňuje otázku účelnosti trov len s tým, či súd prvého stupňa
požadoval vykonanie procesného úkonu od navrhovateľky; takéto chápanie účelnosti trov označila za
konanie v rozpore s ústavou zaručeným právom na právnu pomoc. Vyslovila názor, že jej patrí náhrada
trov právneho zastúpenia za všetky písomné podania na súd urobené v konaní pred súdom prvéhostupňa, a to tak vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako aj vo veci náhrady mzdy.
Označila za nepochopiteľné, ako mohol súd prvého stupňa priznať náhradu trov právneho zastúpenia
za niektoré úkony právnej služby vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a za tie

isté úkony nepriznať náhradu trov právneho zastúpenia vo veci náhrady mzdy a naopak, ktoré sú
samostatnými nárokmi. Rozhodnutie súdu prvého stupňa z tohto dôvodu vo výroku o náhrade trov
konania označila za nekonzistentné a vnútorne rozporné, pričom súd nesprávne aplikoval ust. § 142
ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok prvostupňového súdu
je potrebné vo výroku, ktorým určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľke dňa 29. 6.
2009 je neplatná, potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny a v zostávajúce časti je potrebné
rozsudok prvostupňového súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a podľa odseku 2 v tejto časti

vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o
výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny

alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak
a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,
b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol
v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave

na túto inú prácu.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že platnosť výpovede zo strany zamestnávateľa je, okrem
výpovedných dôvodov upravených v ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, zásadne viazaná na
hmotnoprávnu podmienku ponuky iného vhodného miesta.

Pokiaľ ide o právnu kvalitu ponuky náhradnej vhodnej práce, vyžaduje sa, aby okrem priestorového
vymedzenia, vyplývajúceho z § 63 ods. 2 Zákonníka práce, to bola práca zodpovedajúca kritériám
uvedenýmv§55ods.5Zákonníkapráce.Toznamená,žeponúknutáprácamusízodpovedaťzdravotnej
spôsobilosti zamestnanca a zamestnávateľ je povinný prihliadnuť aj na to, aby táto práca bola vhodná

vzhľadom na schopnosti a kvalifikáciu zamestnanca.

Ponuková povinnosť zo strany zamestnávateľa sa potom považuje za splnenú, ak zamestnávateľ
zamestnancovi vhodnú prácu ponúkne, ale zamestnanec ju odmietne alebo ak zamestnávateľ nemá pre
zamestnanca žiadnu inú vhodnú prácu.

Vo všetkých ostatných prípadoch, keď zamestnávateľ v čase výpovede mal voľné vhodné pracovné
miesto a napriek tomu ho zamestnancovi neponúkol, je výpoveď neplatná.

Naplnenie ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce je v prípade súdneho sporu povinný

preukázať zamestnávateľ.

V preskúmavanej veci bolo teda na odporcovi, aby uniesol svoje dôkazné bremeno a súdu preukázal,
že si splnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, teda aby
preukázal, že nemal pre navrhovateľku inú vhodnú prácu, alebo že by navrhovateľke takúto prácu

ponúkol a navrhovateľka ju odmietla.

Z obsahu spisu pritom vyplýva z prehľadu zamestnancov, ktorí boli prijatí do pracovného pomeru
v období od 1. 6. 2009 do 31. 7. 2010 u odporcu, že odporca mal v čase pred daním výpovede
navrhovateľkedvevoľnépracovnémiesta,atomiestohospodárkybudovymaterskejškoly,kdepracovný

pomer bol uzavretý dňa 1. 7. 2009 a ukončený dňa 30. 9. 2009 a miesto vedúcej školskej jedálne pri
materskej škole, kde pracovný pomer bol uzavretý dňa 1. 7. 2009, ktorý ku dňu 15. 4. 2011 stále trval.
Taktiež z výpovede štatutárneho zástupcu odporcu na pojednávaní dňa 21. 4. 2011 vyplýva, že ku dňu 1.
7. 2009 bola uzatvorená pracovná zmluva so zamestnankyňou na pracovné miesto hospodárka budovymaterskej školy a rovnako tak s tým istým dňom aj pracovná zmluva na vedúcu školskej jedálne pri
materskej škole; tieto miesta navrhovateľke preukázateľne ponúknuté neboli.

Obranu odporcu, že sa nejednalo o prácu, ktorá by bola pre navrhovateľku vhodná, nie je možné
akceptovať, nakoľko tak ako bolo uvedené vyššie, dôkazné bremeno v tomto smere je na odporcovi,
ktorývkonanížiadnymspôsobomnepreukázal,žebyanijednoztýchtopracovnýchmiestnavrhovateľka
nemohla vykonávať.

Záver prvostupňového súdu o tom, že v dôsledku nesplnenia ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2
Zákonníka práce je výpoveď daná odporcom navrhovateľke neplatná, považoval preto odvolací súd za
správny.

Preto rozsudok prvostupňového súdu v tejto časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Za nesprávne však považoval rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o náhrade mzdy z
neplatného rozviazania pracovného pomeru.

V zmysle konštantnej judikatúry náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa môže
pracovníkovi priznať iba ak je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia; nemožno ju teda zásadne

priznať ako opakujúcu sa dávku do budúcnosti.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa takto nepostupoval a v rozpore so zaužívanou judikatúrou
priznal navrhovateľke náhradu mzdy ako opakujúcu sa dávku, s účinnosťou od 1. 11. 2010 do času,
kedy jej odporca umožní ďalej pokračovať v práci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd musel rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p. v tejto časti zrušiť a vec mu podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia vrátiť na ďalšie
konanie, v ktorom súd prvého stupňa o nároku na náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeruopätovnerozhodne.Odvolacísúdpritomupozorňuje,ženáhradamzdyzneplatnéhorozviazania

pracovného pomeru v zmysle ust. § 79 ods. 1 veta tretia Zákonníka práce patrí navrhovateľke do
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd určil, že rozviazanie pracovného pomeru bolo neplatné. Ak
zamestnávateľ neumožní navrhovateľke pokračovať v práci ani po právoplatnosti tohto rozhodnutia,
vznikajú navrhovateľke za dobu od právoplatnosti rozhodnutia nároky na náhradu mzdy už v zmysle
ust. § 142 Zákonníka práce.

V zmysle ust. § 224 ods. 3 O.s.p. zrušil aj výrok prvostupňového súdu o trovách konania s tým, že o
trovách prvostupňového aj odvolacieho konania súd prvého stupňa rozhodne v novom rozhodnutí vo
veci samej.

Podľa § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.