Rozhodnutie Judgement was issued on Wednesday, May 22, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 17C/427/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112241483
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Straková
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8112241483.2

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov samosudkyňou JUDr. Evou Strakovou v občianskoprávnej veci žalobcu: F.,
X..H..E.., X. X. Q. W., F. XX, G.: XXXXXXXX, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanému: X. H. - P. X. X., X. X. Q. W., Ž. A. XX, G.: XXXXXXXX,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

súd žalobu žalobcu na náhradu majetkovej a nemajetkovej škody

z a m i e t a v celom rozsahu.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

Súd vylučuje na samostatné konanie žaloby žalobcu pôvodne vedené na OS Vranov nad Topľou
sp. zn. 10C/616/2012, 10C/617/2012, 10C/618/2012, 10C/619/2012, 10C/621/2012, 10C/623/2012,

10C/624/2012, 10C/625/2012, 10C/631/2012, 10C/632/2012, 10C/634/2012.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 27.9.2012 pôvodne vedenej na Okresnom súde vo
Vranove nad Topľou pod sp. zn. 10C 616/2012, 10C/617/2012, 10C/618/2012, 10C/619/2012,
10C/620/2012, 10C/621/2012, 10C/623/2012, 10C/624/2012, 10C/625/2012, 10C/631/2012,
10C/632/2012,10C/633/2012,10C/634/2012,ktorébolispojenénaspoločnékonanievedenépodsp.zn.

10C/616/2012, žiadal zaviazať žalovaného na náhradu majetkovej škody po 175 Eur v každej spojenej
veci predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou vo veci správy
a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho
exekútora a rozhodnutím o ňom prostredníctvom výkonov zamestnancov pomocou informačného
systému v sume 70 Eur, na udržiavanie a správu informačného systému 40 Eur a administráciu a
komunikáciu s pôvodným exekútorom 50 Eur a za administratívne spracovanie

urgencií exekučnému súdu, za poštovné a telekomunikačné výdaje 15 Eur, t.j. spolu 175 Eur a titulom
nemajetkovej ujmy sumu 331,92 Eur ako finančné zadosťučinenie, lebo žalovaný je zodpovedný za
škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu vo Vranove nad Topľou
v exekučných konaniach, keď nerozhodol o žiadosti o zmenu exekútora na vykonanie exekúcie
pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote, postupoval spôsobom odporujúcim zákonu
nesústredene so zbytočnými prieťahmi a k vydaniu rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe.

Žalobca v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt navrhol písomným
podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Zák. 233/1995 Z.z. súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných
ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmlúv o úvere dlžníkovi T. W., F. M., M. M.O., Y. S., U. W., U. M.,

Y. P., P. U., U. T., B. L., O. Q., P. I. Y. P. D..Súdny exekútor postupoval podľa procesnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku (ďalej EP),
najmä podľa ust. § 44 ods. 1 EP a predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s ex.titulom
miestne a vecne príslušnému ex.súdu, pričom ho požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenia.

Žalobca pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, spísal
dňa 29.6.2009, resp. 2.7.2009 a podal postupom podľa § 44 ods. 8 EP exekučnému súdu návrh na
zmenu exekútora. Žalobca legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu

v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v
zákonom stanovenej lehote. Nestalo sa to napriek tomu, že návrh spĺňa všetky formálne a materiálne
podmienky ustanovené EP, resp. O.s.p.

Žalobca poukázal na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o
zmenesúdnehoexekútora,ktorádefinujedobuurčenúnaprijatierozhodnutia30dní,pričomprekročenie

tejto doby je nutné s ohľadom na ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie
zákona.

a) Podľa ust. §44 ods.7 Exekučného poriadku platného od 01.09.2005:
Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na

príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
b) Podľa ust. §44 ods.8 Exekučného poriadku platného od 01.12.2006:
Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od

doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená zákonná povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dni od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.
Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti,

ani si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (v skutočnosti súd nemá inú legálnu
možnosť, než o návrhu len na základe posúdenia osoby nového exekútora rozhodnúť a teda do konania
nevstupujú iné informačné podnety a nevykonáva sa dokazovanie) nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora
pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Žalobca nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného návrhu

na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Žalobca použil rovnopis
exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu
exekútorovi. Podľa ust. §39 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis rozhodnutia opatrený

potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Generálne žalobca inicioval exekučné konanie formou
zápisnice spísanej u zvoleného súdneho exekútora. Návrh na vykonanie exekúcie zachytený v obsahu
zápisnice sa nenachádza v dispozícii žalobcu, ale bol postupom podľa ust. §44 ods.l Exekučného
poriadku predložený súdnym exekútorom exekučnému súdu a to so žiadosťou o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Žalobca objektívne nemôže predložiť rovnopis príslušného návrhu na vykonanie

exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu aj preto, že návrh na vykonanie exekúcie
(tamkdenedošlokspísaniunotárskejzápisnice),doručovalzvolenémusúdnemuexekútorovianiesúdu.
Podľa ust. §36 ods.2 veta prvá Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol
exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku,
pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde.

Žalobca podal návrh na zmenu exekútora. V exekučnom konaní je stanovená lehota 30 dní
na rozhodnutie o zmene exekútora. Exekučný súd nerozhodol o tomto návrhu v
zákonom stanovenej lehote, pritom neexistovala taká okolnosť na strane súdu, ktorá by mu umožňovala
postupovať nesústredene a s prieťahmi. Opísaný postup exekučného súdu je nesprávny a v rozporeso zákonom, konkrétne ust. §44 ods.7 Exekučného poriadku, resp. od 01.12.2006 s ust. §44 ods.8
Exekučného poriadku.
Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia

nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v
predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku
48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III.
ÚS 117/02,1. ÚS 13/05).
Žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia

jeho práv a spôsobenej škody až po doručení uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho
exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením uznesenia o zmene súdneho exekútora). Žalobca si z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulomedzidoručenímnávrhunazmenusúdnehoexekútoraarozhodnutímoňom.Žalobcavynaložil

v tomto období nasledovné náklady:
- na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného
systému sumu 70,- Eur
- na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur
- na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- Eur.

Zmyslom právnej úpravy zmeny súdneho exekútora obsiahnutej v ust. 44 ods.8 Exekučného poriadku je
zakotvenie možnosti zmeny exekútora na základe žiadosti najmä v snahe o dôsledné uplatňovanie
zásady hospodárnosti v exekučnom konaní, ako aj o zabezpečenie ochrany oprávneného pri
nečinnosti súdneho exekútora. Žalobca pristúpil k podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora po
strate dôvery k exekútorovi a to najmä pre jeho neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k

riadnej a včasnej ochrane oprávnených záujmov žalobcu (žalobca mal odôvodniteľné podozrenie vzniku
škody na jeho stráne). Keďže exekučný súd ostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora
nečinný, musel obdobie nečinnosti prekrývať žalobca svojou cielenou aktivitou na udržanie bonity
pohľadávkyajejzabezpečeniausmerňovanímexekútoraaďalšíchúčastnýchorgánov.Topredpokladalo
aktívnu systémovú správu pohľadávky žalobcom.

- na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15,- Eur.
Celkovo vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne

uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom a
to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu sumu 175,- Eur v každej veci. Táto suma
by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho
exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu.
Žalobca si ďalej uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie

porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v
primeranom čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Nesprávny úradný postup exekučného Okresného súdu Vranov nad Topľou je
dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní
spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania žalobcu, že nastanú účinky predpokladané v ust. §44 ods.8 Exekučného poriadku
a správnym postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora čo bude viesť k

efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu
vystavil oprávnené záujmy žalobcu nasledovným rizikám: neskorým ukončením procedúry zmeny
súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného; neskorým ukončením procedúry
zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným; neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo

riziko insolvencii povinného.
Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu, za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv. Ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy sú:- neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnounemožnosťouvráteniastratenéhočasu,vyvolalaužalobcu,resp.učlenovriadiacichorgánov

spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť v spoločnosti;
- úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku

zrealizovaného obchodu spôsobila hospodársku strata na- strane žalobcu, ale aj na strane
jeho majiteľov;
-nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnilaďalšiepodnikateľsképostupyžalobcu aspôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná,

platná a účinná právna úprava (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02).
Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a
podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku
jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania
sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných
zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov
garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných
súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,

ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 331,92 EUR.
Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,32 EUR za každý mesiac omeškania v

činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu SR, teda 663,88 EUR za rok:
12 mesiacov v roku = 55,32 EUR za mesiac. Žalobca postupoval podľa ust. §15 ods.l zákona č.514/2003
Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu
škody. Žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.
Nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou došlo k porušeniu

práva žalobcu na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v
spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods.l
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu zaručeného čl.46 ods.l Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože
súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite; porušeniu princípov právneho
štátu, konkrétne princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v
právo, princípu právnej istoty; žalobca žiadal, aby súd medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. §152
ods.2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že žalovaný je zodpovedný za škodu, ktorá

vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom: Pribinova ul. č.25, Bratislava 811
09 nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou, pretože tento nerozhodol o
jej návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávky žalobcu, ktoré
vznikli neplnením záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o úvere.Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu a nepriznať náhradu škody v zmysle zákona
514/2003 Z.z., lebo ide o právne nepodstatnú žalobu z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných
podmienok. Podanú žalobu považuje za zmätočnú, v žalobách nie sú uvedené sp.značky exekučných

konaní, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania súd, ktoré majú význam pre posúdenie
celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalobca nepredložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody,
nemajetkovej ujmy a pod. Síce uviedol časť dôkazov, odkazuje na exekučné spisy, ale v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať sám.

Tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní,
sa nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám žalobca
uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora,
pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi náležitosti súdnych
rozhodnutí označené spisovými značkami dotknutých exekučných konaní. Neoznačenie spisových
značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo

strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí), bolo jedným z dôvodov,
pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného sudu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS
366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). Okrem toho kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,
ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a

jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda.
Pre tieto nedostatky a neúplné podanie žalobcu nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak
žalobca namieta „nezákonné konanie" v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov.Niejetedazrejmé,nazákladeakéhotitulusižalobcauplatňujenáhraduškody,keďževžalobe

sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok.
Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, tuto právomoc má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd SR.
Žalovaný ďalej poukázal na to, že dňa 23. 4. 2012mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23. 4. 2012. Vzhľadom na skutočnosť,
že už dňa 27. 9. 2012 boli na súd doručené žaloby vo veci, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po
uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov

odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.
z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978).
Preto má žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo
žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal
požadovanéskutočnosti,nedoplnilžiadanéinformácie,nebolochotnýuviesťdátumy,kedysadozvedelo
škode,nepriložildokladypreukazujúcevyčíslenúmajetkovúškodu,neuviedol,čibolipodávanésťažnosti

predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani nedoplnil doklady preukazujúce „ohrozenie“
práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik
nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných
žiadosti, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktoréhoprerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. i písm.
a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát

zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik
zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.
K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote platí, že

všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho
exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je
zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora
predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov
(keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení
aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného

exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej
exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti o zmene a doplnení ďalších zákonov. Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa
odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora. ktorú bol vykonaním exekúcie pôvodne poverenú).

Možno pripustiť, že v niektorom prípade mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňayej lehoty od doručenia takéhoto
návrhu, najmä v prípade, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť;
v takom prípade exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie
o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj

o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi
exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch podozrenia, že
exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi
nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby, bolo podanie sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3

ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok
nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia § 415 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník“),
keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia žalobcu ku škode/
nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v zákonom ustanovenej lehote). Okrem toho žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I.
ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS
64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje

automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetku okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehotu uvedené v zákone. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v

zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“
Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora
a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie

o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.
Žalovaný poukázal na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že
pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene
súdnehoexekútora,resp.dodoručeniauzneseniaozmenesúdnehoexekútorapôvodnémuexekútorovi.

To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej
škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal
poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania.Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013) pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo

v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiku o ústavnej
sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov.
Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti,
že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie
ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov.
Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods.2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a
postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať
súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by
boli oprávnené vtom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných

prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd
SR(t.j.niecivilnýsúdvkonaníonáhradeškody),dospelnapr.KrajskýsúdvNitre(sp.zn.9Co285/2011).
Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu

v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa

dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR. Aj z rozhodovacej činnosti Ústavného
súdu SR, z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 238/2003 Z.z.. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú

sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné
účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ
by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia
všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., Ústavný súd SR by o takomto nároku
nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto

nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak
vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa
zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať
za ne náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je preukázaná existenciu prieťahov

v konaní.
Zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách vyplýva, že k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.
Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.
V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v
tom, že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote,lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu rozhodnutia
o zmene súdneho exekútora (od skončenia namietaných prieťahov v konaní). Vzhľadom na uvedené
žalovaný vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k

rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom,
kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).Žalobca sa vo svojich
žalobách domáha náhrady materiálnej škody vo výške 175,- Eur.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona

č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru žalovanej
žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.
Podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných
nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov.
Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných

výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému
a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Žalobca neuvádza, či
predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Ž. z. skutočnú škodu
alebo ušlý zisk. V tomto smere žalovaný poukázal na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná
škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech,

resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej
udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého
zisku, žalovaný má za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si
uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda

logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce
škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými
úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad
poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto

období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri
ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška
nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie je preto účelové.
Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť,

ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu,
ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá
sa špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za
spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové.
V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií

exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky
(najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii
sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu
uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 2. 7. 2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov

v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli
spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky
a. Z tohto dôvodu žalovaná má znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené
a uplatňovať si 175,- € paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané.
Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v

opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu
škody zo strany žalobcu a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Od povinnosti riadne
preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Na základe

všetkých uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať
žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak
vznikla ani výšku škody.Žalobca sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 663,88
Eur (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa
toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch

podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje žalovaný na dve
skutočnosti,kderozhodovaloposkytnutífinančnéhozadosťučineniazazbytočnéprieťahy.Poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany
súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 €,
ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný

súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť
poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu
viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa mu priznala náhrada
nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť
prípadnú nápravu zjednať. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je

odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe ,frustrácie, úzkosti, neistotu a nedôveru“
sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 3oCdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti

právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj
„zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, pričom
žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu
Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené

zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako
ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených
záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaný akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Ž. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii
skutkových okolností, nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu

spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je
predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu.
V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(20i0) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej

republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s
podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť
od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách
dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚpodal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Žalovaný dáva do pozornosti obsah textu priloženého listu,
pričom poukázal na niektoré výňatky:
„Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky

sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec

neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od
kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne lagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov
vo viacerých dôležitých aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej „Celkové náklady úverov
poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa
javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer

100% ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov
tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne
vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“
Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne.

Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveruj v plnej výške.“
Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa. Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj
špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.

článok v denníku SME zo dna_16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať
pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej
veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa
jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v
Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a

úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia predaja, ktorá sa
nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov.
Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom
dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov

na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúc slabé právne vedomie nízkopríjmových osôb.
Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonáme exekúcie, kde v prípade
žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práv (povinného v exekučnom

konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže
súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť
opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť
vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti žalobcu považuje žalovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje

nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri
spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v
prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za
dostačujúce.Uvedenévylučujemožnosťpriznaniaprípadnéhonárokužalobcunanáhradunemajetkovej
ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a

následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť žalobcovi
priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.Podľaustanovenia§5ods.1zákonač.514/2003Z.z.,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného
rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť
závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť' pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny

a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a
bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom
okresného súdu.

Keďže žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal ani vznik škody nemajetkovej ujmy, tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu a vznikom tejto škody a nemajetkovej ujmy, preto takýto návrh
je potrebné zamietnuť. naopak tento stav si žalobca spôsobil sám a to spôsobom vykonávania svojej
podnikateľskej aktivity, pasivitou pri obhajovaní svojich práv.

Žalobca i žalovaný sa na ústne pojednávanie, ktoré súd nariadil na 22.5.2014 neustanovili. Žalobca
žiadal podaním z 21.5.2014 o odročenie pojednávania z dôvodu, že v určenom čase mu prebieha iné
konanie vytýčené na ten istý termín pred OS Komárno a jeho klient trvá na účasti splnomocneného
advokáta a vylúčil substitúciu. Súd poznamenáva, že podľa § 119 ods. 1,2,6 O.s.p. žalobca nepožiadal

bez zbytočného odkladu o odročenie pojednávania, hoci vedel vopred, že je na ten istý deň určený
termín pojednávania na OS Komárno, teda sa skôr dozvedel o dôvode na odročenie pojednávania, ktorý
súdu neoznámil, až deň pred pojednávaním 21.5.2014. Z tohto dôvodu súd má za to, že tu nie je dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania, týmto dôvodom ani nie je požiadavka klienta na osobnej účasti
advokáta a vylúčenie substitúcie. Právny zástupca žalobcu mal urobiť všetko preto, aby sa ustanovil na

pojednávanie, resp. zabezpečil substitúciu a nezanedbal svoju povinnosť oznámiť dôvod na odročenie
pojednávania bez zbytočného odkladu. Súd z tohto dôvodu neuznal dôvod na odročenie pojednávania,
neodročil pojednávanie, ale postupoval podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Žalovaný taktiež ospravedlnil svoju neúčasť a súhlasil, aby sa konalo v jeho neprítomnosti s tým, že

poukázal na obsah svojho písomného vyjadrenia k podanej žalobe.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, pripojenými spismi 8Er 89/2009, 3Er
25/2007, 3Er 21/2007, 3Er 424/2004. 3Er 429/2009, 7Er 429/2004 OS Vranov a zistil tento skutkový stav:

V konaní vedenom pod č. 3Er 424/2004 na Okresnom súde Vranov proti povinnému Miroslavovi
Chromému súd zistil, že žalobca podal žiadosť o udelenie poverenia 26.11.2004, súd vydal poverenie
dňa 30.11.2004. Žalobca dňa 2.7.2009 podal návrh na zmenu exekútora. Súd vyzval exekútora Bc.
Jozefa Blaška na predloženie vyúčtovania a vrátenie exekučného spisu OS Vranov dňa 15.7.2009 do
10 dní a s oznámením, že dňa 2.7.2009 bol doručený návrh na zmenu exekútora. Exekútorský úrad

JUDr. Lucie Žužovej predložil spis s vyúčtovaním 8.9.2009. Dňa 25.9.2009 bolo vydané uznesenie na
zmenu exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, spolu s rozhodnutím o trovách exekúcie. Exekútorka JUDr.
Lucia Žužová sa voči uzneseniu o priznaní trov exekúcie odvolala podaním doručeným dňa 17.12.2009.

Následne súd šetril miesto pobytu povinného prípisom z 12.1.2010 a následným uznesením povinnému

ustanovil opatrovníka. Uznesenie v časti o zmene exekútora nadobudlo právoplatnosť 14.5.2011, v časti
o trovách 12.10.2012. Exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 27.10.2011 oznámil skutočnosti podľa § 30/3
Ex. por. z dôvodov jeho vylúčenia, na základe toho súd uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
konanie v celom rozsahu zastavil. Vec nie je právoplatne skončená.Ostatné pripojené spisy registra Er sa netýkajú uplatnených nárokov v tejto žalobe.
Ďalšie spisy súdu neboli dodané, resp. sa nachádzajú na odvolacích konaniach.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z viacerých dôvodov, v prvom rade namietol procesné pochybenia
zo strany žalobcu, keď žalovaný neuviedol sp.značky príslušných konaní, ktoré sú vedené na súde,
chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie
celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody, žalobca nepredložil ani jeden relevantný
dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody

a nemajetkovej ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol najmä odkazom na exekučné spisy,
v skutočnosti však prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša
sám.

Tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách namietaných v exekučných konaní sa
nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavadzajúceho tvrdenia, pričom neoznačenie

spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo
strany exekučného súdu bol jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol
sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných súd nečinnosťou exekučného súdu príkladmo pod sp.
zn. IIÚS211/2012, IVÚS366/2012 a IVÚS374/2012.

Nie je splnená základná podmienka pre možnosť vyhovieť podanej žalobe v zmysle zák. č. 514/2003
Z. z. a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu, po neúspešnosti
ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti žalobcu.
Dňa 23.4.2012 boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie náhrady škody a
vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli doručené Okresnému súdu žaloby vo veci je zrejmé,

že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, pričom z ustanovení § 15 ods. 1 a
§ 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej
pri výkone verenej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho
žiadosti. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom stanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky pod sp. zn. 2Cz38/76. Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok. Žalobca podal
na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosti o predbežné prerokovanie predmetných
nárokov, avšak po výzve nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na
zmenu exekútora v jednotlivých exekučných konaniach, prípadne oznámiť dátumy, kedy sa žalobca
dozvedel o škode vrátane dokladov preukazujúcich vyčíslenie majetkovej škody, či iné skutočností

podstatné pre prerokovanie nároku. Nakoľko neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní
podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o
čo sám požiadal, nepovažuje tento za predbežne prerokovaný v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a) zák.
č. 514/2003 Z. z..

Žalovaný poukázal na nedostatok právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť
súdneho konania iného súdu v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Takémuto skúmaniu
môže byť rozhodovanie súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na
základe ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd potom môže o náhrade škody v zmysle zák. č. 514/2003
Z. z. rozhodovať na základe prieťahu v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované

vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o

ústavnej sťažnosti, ktorej Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.

K žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu žalovaný uviedol, že vnútroštátny súd má v
zmysle uznesenia Ústavného súdu SR IVÚS60/2011, uznesení NS SR pod sp. zn. 3Cdo 146/2011,

3Mcdo11/2010 a 5Cdo291/2010 povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú procesné
pravidlávrámciobdobnýchopravnýchprostriedkovvnútroštátnejpovahy,zrozhodnutiaÚstavnéhosúduSR IÚS16/2002, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd
síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje

automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolností v danej veci.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno
pokladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone.

S ohľadom na konkrétne okolností veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho
orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné s poukazom na vyššie uvedený článok Ústavy.

Žalobca nepreukázal podanie sťažnosti na prieťahy v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo

konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a preto nemôže byť
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahu, ktorý môže konštatovať len
Ústavný súd. Žalobca nepreukázal vznik škody v uplatnenej výške.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak,

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej
veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho
sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený
povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu

spôsobil.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z. z., oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 zák. č. 233/1995 Z. z., súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň

vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v prejednávanej veci ako aj v spojených veciach si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkových škôd a nemajetkovej ujmy a to z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadostiach na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej 30 dňovej a postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.

Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia
byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Súd v danej veci poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IVÚS606/2012 zo dňa

14.12.2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému
porušeniu postupu Okresného súdu Vranov, a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15Er 684/2011.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené zistenia poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého

štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné v zmysle ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. nález Ústavného súdu IÚS63/00).

Ústavný súd poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť
súduvtrvaníajniekoľkýchmesiacoveštenemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov.

S poukazom na citované rozhodnutie ÚS SR nebolo možné konštatovať zbytočné prieťahy v konaní
exekučnéhosúduVranovnadTopľouvzmyslečl.48ods.2ÚstavySR vovecivedenejproti P.I.voveci
Er 424/2004, kedy exekučný súd konal sústredene bez prieťahov a tvrdená nečinnosť exekučného súdu

žalobcom v predmetnej žalobe nezodpovedá skutočnosti. Uznesenie o zmene exekútora bolo vydané
v 30-dňovej lehote, ihneď po predložení spisu pôvodným exekútorom 8.9.2009 bolo dňa 25.9.2009
vydané uznesenie o zmene exekútora, ktoré však pre závady doručenia a následného prešetrovania
pobytu povinného nadobudlo právoplatnosť dňa 14.5.2011.Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe
exekučného súdu v exekučnej veci, nepreukázaním porušenia jeho práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov pri rozhodovaní o zmene exekútora, súd jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je povinný poškodený nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik
nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočností, na základe ktorých bude možné podľa zákonom určených
kritérií posúdiť vznik ako aj rozsah ujmy. Podľa názoru súdu doba, ktorá v predmetných veciach uplynula

od doručenia žiadosti na zmenu súdneho exekútora až do doručenia uznesenia exekučného súdu o
zmene exekútora a priznania odmeny pôvodnému exekútorovi nemohla negatívne zasiahnuť žalobcu
ani vyvolať riziká uvádzané žalobcom.

Žalobca tak nepreukázal ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu, a to vznik škody, ktorá je
chápaná ako skutočná majetková ujma a nároky, ktoré sú uplatnené sú hypotetické. Žalobca nepredložil

jediný dôkaz na preukázanie škody a teda neuniesol dôkazné bremeno. Súd poznamenáva, že nutnosť
spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd a teda príslušné náklady nie sú v
príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému
nesplnil.

Taktiežniesúsplnenézákonnépredpokladyprepriznanienáhradynemajetkovejujmyvzmysle§17ods.
3 zák. 514/2003 Z.z. a dôvody uvádzané žalobcom súd považuje za irelevantné. Nebolo zistené,
že by došlo k zániku povinného. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je
objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku
insolventnosti povinného. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti sú v tomto konaní bezvýznamné,

keďže žalobca nie je právnická osoba. Žalobca nepreukázal ani zánik svojich podnikateľských aktív. Nie
je možné v tejto súvislosti nezohľadniť samotnú podnikateľskú činnosť žalobcu, ktorú súd považuje za
konanie v rozpore s dobrými mravmi tak, že si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy voči štátu, keď škoda mu vznikla pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu, ktorou
bola nútená sa zaoberať aj Európska komisia, ktorá v mnohých smeroch konštatovala porušenie práv

spotrebiteľov. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca nebol v
konaní úspešný a žalovaný, ktorý bol úspešný a ktorému vzniká nárok na náhradu trov konania,
si tieto trovy konania neuplatnil, preto súd vyslovil, že ani jeden z účastníkov nemá právo na náhradu

trov konania.

Súd vylúčil na samostatné konanie nárok žalobcu pôvodne vedený na OS Vranov pod sp.zn.
10C/616/2012 povinný T. W., vec pôvodne vedenú pod sp.zn. 10C/617/2012 OS Vranov povinný Peter
Huňák, vec pôvodne vedenú pod sp.zn. 10C/618/2012 OS Vranov povinná M. M., 10C/619/2012 OS

Vranov povinná Y. S., 10C/620/2012 OS Vranov povinný U. W., 10C/621/2012 OS Vranov povinná U.
M., 10C/623/2012 OS Vranov povinná Y. P., 10C/624/2012 OS Vranov povinná P. U., 10C/625/2012
OS Vranov povinný U. T., 10C/631/2012 OS Vranov povinná B. L., 10C 632/2012 OS Vranov povinná
O. Q., 10C/634/2012 OS Vranov povinná P. D., vzhľadom na to, že sa nepodarilo doposiaľ zabezpečiť
predmetné exekučné spisy, resp. je potrebné vo veci vykonať ďalšie dokazovanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.