Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, April 3, 2012

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10C/193/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5709206008
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2012:5709206008.10

Rozhodnutie

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu P. O., G..
XX.XX.XXXX, K. M. - J., Q. A. XXXX/XX, právne zastúpeného JUDr. Jánom Reptišom, advokátom so
sídlom v Žiari nad Hronom, Námestie Matice Slovenskej 4, proti žalovanému O. I., O. A. A. Z. M., B. Š.
XXXX/X, IČO: 33 926 069, právne zastúpeného Mgr. Petrom Gilanom, advokátom so sídlom v Martine,
Kukučínova 1, v konaní o zaplatenie 5.040,- € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 1.512,--€ spolu s 9%-ným úrokom z omeškania ročne
za obdobie od 9.6.2009 do zaplatenia sa z a s t a v u j e.

II. Žalovaný je žalobcovi p o v i n n ý zaplatiť sumu 876,--€ spolu s 9%-ným úrokom z omeškania
za obdobie od 15.10.2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Vo zvyšku uplatneného nároku sa žaloba z a m i e t a.

IV. Žalovanému sa proti žalobcovi náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 9.6.2009, spresnenou podaním zo 14.8.2009 sa žalobca proti
žalovanému domáhal zaplatenia sumy 5040,--€ spolu s 9%-ným úrokom z omeškania ročne od 9.6.2009
do zaplatenia a náhrady trov konania. Túto sumu požadoval žalobca titulom cestovných náhrad za 17
pracovných ciest vykonaných v roku 2006 pri pobyte v zahraničí nad dvanásť hodín vo výške 765,--€ ,
za 53 pracovných ciest pri pobyte v zahraničí nad dvanásť hodín v sume 2385,--€ a za 42 pracovných
ciest v zahraničí pri pobyte v zahraničí nad dvanásť hodín v sume 1890,--€.

Žalobca žalobu odôvodnil tou skutočnosťou, že v predmetných rokoch pracoval u žalovaného, ktorý je
jeho bývalý zamestnávateľ ako vodič nákladného automobilu do 3,5 tony na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 31.7.2006, pričom pracovný pomer mu vznikol od 1.8.2006. Pracovný pomer bol dohodnutý na
dobu neurčitú. V čase podania žaloby už žalobca nebol zamestnancom žalovaného. Pracovný pomer
žalovaného bol ukončený podľa § 63 ods.1 písmeno b/ Zákonníka práce výpoveďou po uplynutí
dvojmesačnej výpovednej doby dňa 31.1.2009. V zmysle pracovnej zmluvy v rokoch 2006 až 2009

žalobca u žalovaného vykonával prácu vodiča motorového vozidla s tým, že bol žalovaný vysielaný
na prepravu - služobné cesty v zmysle pokynov a zmluvných záväzkov. Žalobca na základe pokynov
svojho zamestnávateľa vykonával pracovné cesty do Nemecka, konkrétne do Mníchova, do firmy
Krauss Maffei, pričom firma žalovaného vykonávala prepravu tovaru pre túto firmu z Martina. Čo sa
týka výkonu služobných ciest, žalovaným žalobcovi nebola poskytovaná zálohová platba na krytie
potrieb cestovných nákladov, prípadne čerpania pohonných hmôt, alebo nepredvídaných výdavkov na

služobnej ceste. Žalovaný to riešil tým spôsobom, že žalobcovi poskytol firemnú kartu, na základe ktorej
mohol žalobca čerpať pohonné hmoty, v prípade nepredvídaných okolností, avšak bez práva použitiauvedených finančných prostriedkov pre osobné účely a v prípade, že by bolo nutné použiť finančné
prostriedky z tejto karty, takúto skutočnosť musela odôvodňovať mimoriadna okolnosť spočívajúca v
nepredvídateľných okolnostiach a prípadnej potreby dlhšieho zdržania sa v zahraničí počas služobnej

cesty, než sa predpokladalo. V jednom prípade takto žalobca použil 20,--€, ktoré však bol povinný
žalovanému vyúčtovať. Žalovaný nebral do úvahy skutočnosť, že na základe opatrenia Ministerstva
financií mal žalobca právo v zmysle ustanovenej základnej sadzby na stravné v zahraničí. Na základe
opatrenia Ministerstva financií pre výkon zahraničných pracovných ciest do Nemecka počas výkonu
týchto pracovných ciest bola určená základná sadzba stravného 45,--€. Napriek tomu, že žalovaný mal

povinnosť poskytovať takúto sumu žalobcovi pri započatí zahraničnej pracovnej cesty, tieto zálohové
platby nerealizoval, ani v jednom prípade nedošlo k vyplateniu zálohovej platby na úhradu stravného
pri zahraničnej pracovnej ceste do Nemecka. Takáto povinnosť pre žalovaného vyplývala aj zo Zákona
č.283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Žalobca vykonával zahraničné cesty motorovými vozidlami
ev.č. M.-XXXBP, M.-XXX-K., M.-XXX-K., M.-XXX-K. Q. M.-XXX-K. E. M. A.. Náhrady cestovných
výdavkov a to konkrétne diét pri vyššie spomínaných pracovných cestách v zahraničí však žalovaný

žalobcovi neposkytol ani na základe jeho písomných výziev a z toho dôvodu bol žalobca po ukončení
pracovného pomeru nútený obrátiť sa na súd.

V pôvodne podanej žalobe žalobca nešpecifikoval, v ktorých dňoch vykonal pracovnú cestu v
jednotlivých rokoch uvedených v žalobe.

Ďalším podaním zo dňa 20.4.2010, ktoré žalobca predložil na pojednávaní dňa 22.4.2010 (čl.98-100)

žalobca špecifikoval, v ktorých dňoch vykonal pracovné cesty v roku 2007 a v roku 2008, uviedol, že
v týchto rokoch spolu uskutočnil 79 jázd, takže jeho nárok pri sadzbe stravného v Nemecku za jeden
deň 42,-€, predstavoval sumu 3318,--€. Je zrejmé, že žalobca už neuplatňoval nárok za pracovné cesty
vykonané v roku 2006 a oproti pôvodne podanému návrhu svoj nárok obmedzil na sumu 3318,--€.
Pôvodne uplatňovaný nárok tak obmedzil o sumu 1722,--€.

Následne však žalobca podaním zo dňa 20.10.2010, ktoré na súd došlo 28.10.2010 (čl. 124-131)
znovu rozšíril nárok a požadoval priznať náhradu za 17 ciest vykonaných v roku 2006 v dátumoch
tam uvedených, ďalej za 26 pracovných ciest vykonaných v roku 2007 v dátumoch tam uvedených a
za 41 jázd vykonaných v roku 2008 v dátumoch tam uvedených (mimo jázd duplicitne uvádzaných v
tabuľke) a spolu s jazdou vykonávanou dňa 7.1.2008 až 8.1.2008. Celkovo takto uplatnil posledným

podaním nárok na cestovné náhrady za 84 ciest pri cestovnej náhrade v sume 42,--€ za jednu cestu, čo
v prepočte predstavovalo sumu 3528,--€. Takúto zmenu žaloby oproti podaniu zo dňa 20.4.2010, kde
uplatňoval len titulom jázd tam uvedených sumu 3118,--€ súd na poslednom pojednávaní uznesením
vyhláseným podľa § 95 ods.1 O.s.p. pripustil a vzhľadom na pôvodne uplatnený návrh vo výške 5040,-
€ súd týmto rozsudkom podľa § 96 ods.1 O.s.p. konanie o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 1512,-

€, čo predstavuje rozdiel medzi pôvodne uplatnenou sumou 5040,--€ a sumou 3528,--€ zastavil spolu
s nárokom na príslušenstvo z tejto sumy.

Vo svojej výpovedi potom žalobca uviedol, že v rokoch uvádzaných v žalobe, teda v rokoch 2006 až 2008
bol žalovaným opakovane vysielaný do zahraničia, kde vozil tovar do Mníchova v Spolkovej republike
Nemecko pre firmu Krauss Maffei. Cesty boli vykonávané motorovým vozidlom značky Mercedes

evidenčných čísel uvádzaných v žalobe. Každé motorové vozidlo malo aj svoju knihu jázd, alebo knihu
o evidencii prevádzky motorového vozidla, kde sa zapisovala vykonaná cesta, nástup na pracovnú
cestu, meno vodiča, i ukončenie pracovnej cesty. V knihe sa vyznačovala aj 30.minútová oddychová
prestávka, ktorá sa musela uskutočniť po 4.hodinách jazdy. Niektoré jazdy si samotný žalobca zapisoval
do kalendára, ktorý potom následne v konaní predložil. Zamestnávateľ však nevystavoval pre svojich

zamestnancov, takzvaný cestovný príkaz (cesťák). Okrem knihy o prevádzke motorového vozidla tak
žalobca so sebou do zahraničia nosil len doklady, ktoré sa týkali vozeného tovaru. Žalobca tvrdil, že
po ukončení pracovnej cesty si vždy vyplnil cestovný príkaz, kde si aj vypočítal cestovné náhrady vo
forme stravného, na ktoré by mu vznikol pri pracovnej ceste nárok, a ten predkladal žalovanému po
každej pracovnej ceste. Tlačiva si obstarával sám. Žalovaný ako jeho zamestnávateľ mu však nikdy

neposkytol zálohu na stravné, a nikdy mu ani nepreplatil cestovné náhrady vo forme diét. Prvýkrát mimo
predkladania cestovných príkazov, alebo vyúčtovania pracovnej cesty potom žalobca žalovaného vyzval
na preplatenie diét za dané roky uvedené v žalobe listami zo dňa 7.1.2009 a následne zo dňa 9.2.2009.Žalobca vykonával pracovné cesty aj do Českej republiky, alebo do Rakúska, ale tie trvali kratšie,
než 12.hodín. Len pri cestách do Mníchova v Spolkovej republike Nemecko sa zdržal v zahraničí viac
ako 12.hodín. Vyplnené vyúčtovanie pracovnej cesty predkladal priamo žalovanému v jeho kancelárii,

svedkov na to nemal.

Táto skutočnosť, ohľadne predkladania vyúčtovania pracovnej cesty sa však v konaní nepreukázala.

Žalovaný sa k žalobe prvýkrát vyjadril v odpore voči platobnému rozkazu, ktorým súd najskôr vo veci
rozhodol.

V odpore zo dňa 22.9.2009 žalovaný uviedol, že nepopiera, že žalobca bol u neho zamestnaný ako vodič
automobilu v čase od 1.8.2006 do 31.1.2009 a nepopiera ani skutočnosť, že žalobca pre žalovaného

počas trvania pracovného pomeru vykonal niekoľko pracovných ciest do Mníchova. Tvrdil však, že
nedlhuje žalobcovi žiadnu peňažnú čiastku za stravné pri zahraničnej pracovnej ceste, preto ani nemôže
byť zaviazaný k náhrade stravného za zahraničné pracovné cesty, príslušných úrokov a trov konania
vrátane trov právneho zastúpenia. Preto považoval nárok žalobcu za nedôvodný.

Na pojednávaniach prostredníctvom právneho zástupcu potom žalovaný argumentoval spočiatku

tvrdením, že nárok žalobcu je nepreskúmateľný vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nešpecifikoval v
pôvodnej žalobe, v ktorých dňoch vykonával pracovné cesty a tvrdil, že pracovné cesty do Mníchova,
na ktoré bol vysielaný aj žalobca v rokoch 2006-2008 bolo možné vykonať pod 12 hodín v zahraničí.
Žalovaný tvrdil, že vysporiadal všetky pracovno-právne nároky žalobcu z pracovného pomeru a nemá
voči nemu žiadnu podlžnosť. Navyše tvrdil, že žalobca nevyúčtoval ani jednu pracovnú cestu v zmysle

§ 36 ods.3 vtedy platného Zákona o cestovných náhradách a preto nemohla žalovanému vzniknúť
povinnosť uvádzaná v § 36 ods.4 Zákona o cestovných náhradách, teda vyplatiť žalobcovi cestovné
náhrady vo forme stravného. Žalovaný nepredložil záznamy o prevádzke motorových vozidiel uvedené v
žalobe tvrdiac, že sa mu stratili pri sťahovaní firmy, predložil len tri knihy jázd. Rovnako neskôr nedokázal
predložiťanizáznamyodochádzkežalovanéhodoprácevrokoch2006-2008srovnakýmodôvodnením,

že sa mu stratili pri sťahovaní firmy. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že vo firme
žalovaného nebol zaužívaný v rokoch 2006-2008 postup, že by pred pracovnou cestou zamestnávateľ
vystavil pracovníkovi cestovný príkaz. V záverečnom návrhu potom žalovaný prostredníctvom svojho
právneho zástupcu namietal, že v rokoch 2006-2008 žiadny zo zamestnancov žalovaného neuplatňoval
cestovné náhrady a podľa názoru žalovaného žalobca tak neurobil napriek podaniu žaloby spôsobom,

ktorýpredpokladáZákonocestovnýchnáhradách,atotiž,žebypracovnúcestuvyúčtovaldo10dníodjej
ukončenia. Ak si žalobca začal uplatňovať nároky za pracovné cesty posledným podaním na súd došlým
28.10.2010, vzniesol námietku premlčania za pracovné cesty, ktoré boli vykonané do 27.10.2007, teda
do obdobia troch rokov pred dôjdením tohto podania, nakoľko až týmto podaním žalobca dostatočne
konkretizoval svoje nároky. Spochybnil dôkazy predložené žalobcom a totiž výpisy z telefónnych účtov

žalobcu a výpisy z účtu žalobcu v banke, ktorým žalobca preukazoval vykonanie pracovných ciest tým,
že preukazoval uskutočňovanie telefonických hovorov, alebo prijímanie, či odosielanie SMS správ v
zahraničí, prípadne čerpanie z účtu v Slovenskej banke v zahraničí.

Žalovaný potom vo svojej výpovedi potvrdil, že žalobcu, v rokoch uvádzaných v žalobe, zamestnával,
a tvrdil, že nároky žalobcu vyporiadal, pretože žalobcovi poskytoval stravné lístky, na základe ktorých

sa žalobca mohol stravovať v tuzemsku. Potvrdil tiež, že pre žalobcu nikdy nevypisoval príkazy na
jazdu, resp. cestovné príkazy a žalobca mu vyúčtovanie pracovných ciest nikdy nepredložil. Uviedol
tiež, že vodiči si vypisovali knihy jázd, ktoré sa nachádzali v jednotlivých motorových vozidlách značky
Mercedes, ktoré vlastnil, avšak väčšina z nich sa mu stratila pri sťahovaní firmy. Cesty, ktoré vykonávali
jehozamestnancidoNemeckatrvaliajmenejako12hodín,niekedyvšakviacako12.hodín.Tiežuviedol,

že svojím vodičom neposkytoval tzv. diéty, teda cestovné náhrady vo forme stravného vo valutách. K
dispozícii mali stravné lístky v hodnote 100,--Sk, ktorými mohli čerpať stravu na území SR. Na druhej
stranevšakmaliplatobnúfiremnúkartu,sktorousamohlidostaťnafiremnéúčty,takževprípadepotreby,
ak potrebovali byť náhle ubytovaní z nejakého nepredvídateľného dôvodu v zahraničí, po telefonickom
kontakte s nimi im dovolil, že môžu ísť na hotel a môžu čerpať z tejto firemnej karty. Na jazdu pre firmu

Krauss Maffei vodiči nastupovali približne okolo 20,00 až 21,00 hod. predchádzajúceho dňa s tým, žev Mníchove museli byť obvykle o 7,00 hod. ráno, takže cesta z Martina do Bratislavy im trvala do troch
hodín, územím Rakúska prechádzali približne dve a pol až tri hodiny a od rakúskych hraníc do Mníchova
im cesta trvala hodinu až jeden a pol hodiny za predpokladu, že sa nič nestane. Zdržanie v Mníchove

bolo odôvodnené väčšinou nakladaním tovaru. Takže po naložení tovaru sa vodiči vracali do Martina
zhruba medzi 15,00 až 19,00 hod. podľa toho, ako dlho sa zdržali v Mníchove. Žalovaný tiež uviedol, že
na skutočnosť, že žiadnemu zo svojich vodičov nevypláca diéty pri zahraničných pracovných cestách,
vodičov upozorňoval už pri nástupe do zamestnania a túto skutočnosti oni akceptovali. Poukázal na
skutočnosť, že so žalobcom mal konflikt, ktorý v podstate vyústil do rozviazania pracovného pomeru so

žalobcom a to práve môže byť dôvodom, prečo žalobca až neskôr začal uplatňovať nárok na cestovné
náhrady.

Zo mzdových listov žalobcu, ktoré žalovaný do spisu pripojil za rok 2006,2007, 2008 nevyplynulo, že by
žalobcovi poskytoval tzv. diéty, resp. cestovné náhrady vo forme stravného pri zahraničných pracovných
cestách. Táto skutočnosť však bola nepochybne zistená aj zhodným vyjadrením účastníkov konania.

K praktikám firmy žalovaného v rokoch 2006-2008 pri vysielaní zamestnancov na pracovné cesty do

zahraničia sa vyjadrili aj vypočutí svedkovia.

Svedok Z. M., bývalý zamestnanec žalovaného potvrdil, že pracovníci žalovaného väčšinou vykonávali
pracovné cesty do Mníchova v Nemecku, ktorá cesta trvala podľa situácie na ceste a dĺžke náklady
tovaru zhruba 8.-10 .hodín. Z toho dve až tri hodiny na území SR, teda Mníchov bolo možné dosiahnuť
po 8-10.hodinách jazdy. Cestovné náhrady si tento svedok neuplatňoval, vo firme žalovaného sa

nevypisovali cestovné príkazy, a nepredkladalo sa vyúčtovanie pracovnej cesty. Svedok uviedol, že v
prípade optimálneho času nákladky tovaru sa v Mníchove zdržal dve až tri hodiny a od slovenských
hraníc s Rakúskom cesta v zahraničí do Mníchova cez Rakúsko a Nemecko trvala približne 6. až 7.
hodín v závislosti na okolnostiach premávky.

Svedok V. Š., tiež bývalý zamestnanec žalovaného potvrdil, že rovnako ako žalobca vykonával cesty z

Martina do Mníchova ale aj do iných miest v Nemecku a v Rakúsku. Cestovné náhrady si u žalovaného
nikdy neúčtoval, vedel, že na ne nemá nárok, pretože mu zamestnávateľ určil, akú sumu zarobí za
mesiac, ak si odjazdí isté cesty. Napríklad pri dvoch cestách do Mníchova mal dostať 650,-- až 700,--€.
Žalobca si ohľadne pracovných ciest niečo vypisoval a dával to ďalej. Išlo o papiere na diéty. On sám,
teda svedok, to nežiadal, pretože vedel, že by u zamestnávateľa, teda žalovaného nepochodil. Ak sa

robila cesta do Mníchova, cesta trvala 20. až 24.hodín, z toho v Rakúsku jedným smerom sa jazdilo
tri až štyri hodiny a v Nemecku do Mníchova jeden až polhodiny až dve hodiny po prekročení hranice
medzi Rakúskom a Nemeckom.

Svedok M. F., tiež bývalý zamestnanec žalovaného potvrdil, že cesta z Martina do Mníchova trvala
minimálne 16. až 18.hodín od výjazdu z Martina po opätovný návrat do Martina. Dĺžka cesty závisela aj

od dĺžky nákladky v Mníchove. Cesta do Bratislavy pritom trvala dve až tri hodiny. Ani on nepredkladal
vyúčtovanie pracovných ciest do zahraničia, nebol si ani vedomý, že tak by bol robil nejaký iný
zamestnanec žalovaného, pretože keď nastupoval do pracovného pomeru u žalovaného, mal s ním
jasnú dohodu, že bude dostávať stravné lístky, dostane sľúbený plat a diéty si účtovať nebude.

Aj svedok E. M., zamestnanec žalovaného v čase výsluchu, potvrdil, že cesta do Mníchova a späť trvala

približne 20.hodín, z toho zhruba 4.hodiny sa jazdilo na Slovensku. Uviedol , že až od začiatku roku
2010 sa vo firme žalovaného začali vypisovať cestovné príkazy a vyúčtovavať pracovné cesty, dovtedy
sa to nerobilo. Zamestnanci dostávali stravné lístky.

Svedok O. O., tiež zamestnanec žalovaného, bývalý kolega žalobcu uviedol, že cesta z Martina do
Mníchova trvá 7. až 8.hodín a približne toľko aj späť. Zdržanie v Mníchove závisí od dĺžky nákladky

tovaru. Ani tento svedok si neuplatňoval vo vzťahu k zamestnávateľovi cestovné náhrady vo forme diét a
potvrdil, že s tým sa vo firme žalovaného začalo až začiatkom roku 2010. Aj on potvrdil, že do Mníchovasa odchádzalo vo večerných hodinách zhruba okolo 20,00 až 21,00 hod. a do Mníchova dorazili zhruba
hodinu pred otvorením firmy.

Na preukázanie ciest do zahraničia, žalobca do spisu pripojil výpisy z telefónnych účtov, ktorými

preukazoval hovory uskutočnené v zahraničí, prípadne prijímanie alebo odosielanie SMS správ, resp.
SMS správ od zahraničných mobilných operátorov pri prekročení hranice. Tiež predložil výpisy zo svojho
účtu, ktoré mali preukázať čerpanie finančných prostriedkov z účtu v zahraničí a žiadal, aby súd pripojil
knihu vstupov do firmy Krauss Maffei v Sučanoch, kde sa uskutočňovala nákladka tovaru pre zahraničnú
firmu. Túto knihu sa však súdu nepodarilo obstarať, nakoľko ani bezpečnostná služba, ktorá v minulosti

vykonávala ostrahu vo firme Krauss Maffei v Sučanoch, ani samotná firma k dispozícii túto evidenciu
v čase konaniu už nemala.

Keďže medzi účastníkmi bolo nesporné a vykonaným dokazovaním sa preukázalo, že žalobca v rokoch
2006 až 2008 bol zamestnancom žalovaného a vykonával pracovné cesty do zahraničia, nároky žalobcu
súd posudzoval v zmysle nasledovných zákonných ustanovení.

Podľa § 145 ods.1 Zákonníka práce (Zák.č.311/2001 Z.z.) zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za

podmienok ustanovených osobitným predpisom cestovné náhrady, náhrady sťahovacích výdavkov a
iných výdavkov, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností.

Týmto osobitným predpisom je Zák.č.283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení účinnom v rokoch
2006-2008.

Podľa § 2 ods.1 Zákona o cestovných náhradách, pracovná cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu

zamestnanca na cestu, na výkon práce do iného miesta ako je jeho pravidelné pracovisko vrátane
výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je cesta,
ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods.2 na cestu na plnenie činnosti pre ňu vyplývajúcich z
osobitného postavenia vrátane výkonu činnosti do skončenia tejto cesty.

Podľa § 2 ods.2 Zákona o cestovných náhradách, zahraničná pracovná cesta podľa tohto zákona je čas

pracovnej cesty (ods.1) v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty.

Podľa § 3 ods.1 Zákona o cestovných náhradách zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú
cestu, písomne určí miesto nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto
skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom
povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.

Podľa § 4 ods.1 písm.c/ Zákona o cestovných náhradách, zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu
patrí stravné.

Podľa § 10 Zákona o cestovných náhradách, na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných
cestách vrátane iných náhrad a vyšších náhrad sa vzťahujú ustanovenia § 3 až 9 ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 13 ods.1 Zákona o cestovných náhradách, pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí
za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom,
stravné v cudzej mene. Stravné v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej
pracovnej cesty mimo územia SR v kalendárnom dni, pričom čas trvania zahraničnej pracovnej cesty
mimo územia SR je rozdelený na časové pásma a/ do 6.-tich hodín vrátane, b/ nad 6.hodín až 12.hodín,

c/ nad 12.hodín.Podľa § 13 ods.2 Zákona o cestovných náhradách, základné sadzby stravného v cudzej mene
ustanoví opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo financií SR (ďalej len ministerstvo financií) vždy pre
nasledujúci kalendárny rok tak, aby nadobudlo účinnosť 1.1. príslušného kalendárneho roka; v priebehu

kalendárneho roka základné sadzby stravného v cudzej mene upraví ministerstvo financií ak zmena
úrovne cien vo verejných stravovacích zariadeniach v jednotlivých krajinách dosiahne od poslednej
úpravy aspoň 10%. Opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia.

Podľa § 13 ods.3 Zákona o cestovných náhradách, základné sadzby stravného v cudzej mene podľa
ods.2 pre jednotlivé krajiny ustanoví ministerstvo financií na základe návrhu Ministerstva zahraničných

vecí SR vypracovaného podľa podkladov zastupiteľských úradov o cenách jedál a nealkoholických
nápojov vo verejných stravovacích zariadeniach v jednotlivých krajinách, alebo s využitím štatistických
údajov Medzinárodného menového fondu, Organizácie spojených národov alebo iných medzinárodných
finančných štatistických údajov.

Podľa § 13 ods.4 Zákona o cestovných náhradách ak zahraničná pracovná cesta mimo územia SR prvá
v kalendárnom dni a/ do 6.-tich hodín vrátane patrí zamestnancovi stravné vo výške 25% zo základnej

sadzby stravného, b/ nad 6. až 12.hodín patrí zamestnancovi stravné vo výške 50% zo základnej sadzby
stravného, c/ nad 12.hodín patrí zamestnancovi stravné v sume základnej sadzby stravného.

Podľa § 13 ods.5 Zákona o cestovných náhradách, stravné v cudzej mene za kalendárny deň poskytne
zamestnávateľ zamestnancovi v mene a vo výške stravného ustanoveného pre krajinu, v ktorej
zamestnanec trávi v kalendárnom dni najviac hodín. Ak zamestnanec strávi v kalendárnom dni rovnaký

počet hodín vo viacerých krajinách, zamestnávateľ poskytne stravné v cudzej mene, v ktorej je pre
zamestnanca výhodnejšie.

Podľa § 13 ods.7 Zákona o cestovných náhradách ak ma zamestnanec na zahraničnej pracovnej
ceste preukázane zabezpečené bezplatne stravovanie v celom rozsahu, zamestnávateľ mu stravné
neposkytuje. Ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné

stravovanie čiastočne, zamestnávateľ stravné určené podľa ods.1 až 6 kráti o 25% za bezplatne
poskytnuté raňajky, o 40% za bezplatne poskytnutý obed a 35% za bezplatne poskytnutú večeru z
ustanovenej sumy stravného pre časové pásmo nad 12.hodín alebo z najvyššej dohodnutej sumy
stravného podľa ods.6.

Podľa § 16 ods.2 Zákona o cestovných náhradách, pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá sa začína a

končí na území SR je na vznik nároku na náhrady poskytované v cudzej mene rozhodujúci čas prechodu
Slovenskej štátnej hranice, odlet a prílet lietadla podľa letového poriadku, alebo príchod a odchod lode
z prístavu, v ktorom sa vykonáva vstupná alebo výstupná colná kontrola a pasová kontrola.

Podľa § 36 ods.3 Zákona o cestovných náhradách, zamestnanec je povinný do 10.-tich pracovných
dni po dni skončenia pracovného cesty, predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na

vyúčtovaniepracovnejcestyatiežvrátiťnevyúčtovanýpreddavok.Zamestnávateľmôžezamestnancom,
ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania vo vnútornom predpise určí
dlhší čas na predloženie písomných dokladov potrebných na vyúčtovanie pracovnej cesty a vrátenie
vyúčtovaného preddavku, najdlhšie však do 30.-tich kalendárnych dní po dni skončenia pracovnej cesty.

Podľa § 36 ods.4 Zákona o cestovných náhradách zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných

dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty zamestnanca a
uspokojiť jeho nároky. Zamestnávateľ môže zamestnancom, ktorých častá zmena pracoviska vyplýva
z osobitnej povahy povolania vo vnútornom predpise určiť dlhší čas na vyúčtovanie pracovnej cesty,
najdlhšie však do 30.-tich kalendárnych dní odo dňa predloženia písomných dokladov.

Podľa §36 ods.1 Zákonníka práce, k zániku práva preto, že sa v stanovenej lehote neuplatnilo, dochádza

len v prípadoch uvedených v § 25 ods.2, § 63 ods.3 a 4, § 68 ods.2, § 69 ods.3, § 75 ods.3, § 77, § 103ods.4, § 193 ods.2 a § 240 ods.8. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí stanovenej lehoty, súd prihliadne na
zánik práva, aj keď to účastník konania nenamietne.

Podľa § 1 ods.4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto

právne vzťahy Občiansky zákonník.

Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§101 až 110) . Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 100 ods.2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než

zabezpečená pohľadávka.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz.

Pokiaľ ide o opatrenia ministerstva financií, na ktoré odkazoval pri určení základných sadzieb stravného
vcudzejmeneprizahraničnýchpracovnýchcestách Zákonocestovnýchnáhradáchprerok2006tobolo

Opatrenie z Ministerstva financií SR č.582/2005 Z.z., pre rok 2007 bolo Opatrenie z Ministerstva financií
SR č.641/2006 Z.z. a pre rok 2008 to bolo Opatrenie z Ministerstva financií SR č.625/2007 Z.z.. Vo
všetkých týchto opatreniach bola stanovená základná sadzba stravného v cudzej mene pri zahraničných
pracovných cestách tak pre Rakúsko, ako aj pre Nemecko vo všetkých týchto rokoch po 45,--€ denne.

Žalobca uplatnil nárok na náhradu stravného za pracovné cesty vykonané do Nemecka v roku 2006

cez Rakúsko uvedené v podaní z 20.10.2010, ktoré mali byť uskutočnené od 1.8.2006 do 5.12.2006 v
celkovom počte 17 pracovných ciest. V tejto súvislosti súd konštatuje, že žalobca uskutočnenie týchto
ciest nepreukázal. Žalobca ako jediný dôkaz o uskutočnení týchto ciest pripojil svoju rukou písanú
evidenciu ciest v kalendári, ktorý pripojil do spisu. Takýto dôkaz súd nemohol akceptovať, nakoľko
nebol hodnoverný, išlo o údaje žalobcu, ktoré neboli iným spôsobom verifikované a preto nárok žalobcu

na stravné za tam uvedené cesty nebol preukázaný. Navyše je nutné stotožniť sa s námietkou právneho
zástupcu žalovaného, ktorý poukázal na skutočnosť, že až týmto podaním z 20.10.2010, ktoré na súd
došlo 28.10.2010 žalobca špecifikoval cesty, ktoré mal uskutočniť v roku 2006, a urobil tak po uplynutí
trojročnej premlčacej doby po ich uskutočnení, teda v tomto smere je nutné vzhľadom na citované
ustanovenia Občianskeho zákonníka (keďže Zákonník práce neupravuje inštitút premlčania) považovať

nároky žalobcu na cestovné náhrady za pracovné cesty v roku 2006 za premlčané.

Pokiaľ šlo o nároky za pracovné cesty v roku 2007 a 2008, súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej
stranyvtomsmere,žežalobcapracovnécestyuskutočnenévtýchtorokochriadnenevyúčtovalvzmysle
Zákona o cestovných náhradách, čo bráni uplatňovaniu nároku na cestovnú náhradu vo forme stravného
pri výkone takýchto pracovných ciest, prípadne, že nárok žalobcu na stravné je prekludovaný.

Podľa presvedčenia súdu vzhľadom na citované ustanovenia Zákonníka práce v ! 36 ods.1, nemožno
považovať náhradu vo forme stravného pri výkone zahraničnej pracovnej cesty za nárok, ktorý sa
prekluduje, ale za nárok, ktorý sa podľa presvedčenia súdu premlčuje v trojročnej premlčacej dobe.
Nároky podľa § 140 ods.1 Zákonníka práce totiž Zákonník práce v § 36 ods.1 nespomína medzi
nárokmi, ktoré neuplatnením v stanovenej lehote zanikajú. Žiadne takéto ustanovenie nemá ani Zákon

o cestovných náhradách č.283/2002 Z.z.. Preto je súd toho názoru, že lehota stanovená v ustanovení
§ 36 ods.3 Zákona o cestovných náhradách je poriadkovou lehotou a podľa presvedčenia súdu
žalobcovi, ako zamestnancovi nič nebráni po tejto lehote vo vzťahu k zamestnávateľovi uplatniť nárok na
poskytnutie cestovnej náhrady vo forme stravného pri zahraničnej pracovnej ceste vykonanej v minulosti
za predpokladu, že tak urobí v trojročnej premlčacej dobe, ktorá podľa presvedčenia súdu plynie ododňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, čiže odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom bola ukončená
pracovná cesta.

Žalobca prvýkrát špecifikoval niektoré cesty vykonané v roku 2007 a 2008 podaním z 22.4.2010, ktoré

do spisu pripojil 22.4.2010. Podľa presvedčenia súdu preto nemožno považovať za premlčané nároky
vyplývajúce z pracovných ciest uskutočnených po 22.4.2007, za predpokladu, že sa cesty uvedené v
podaní z 20.4.2010 zhodujú s pracovnými cestami špecifikovanými v podaní zo dňa 20.10.2010. Takými
sú potom cesty, ktoré podľa oboch podaní žalobca začal 7.5.2007, 22.5.2007, 24.6.2007, 27.6.2007,
24.7.2007, 29.7.2007, 1.8.2007, 21.8.2007, 27.8.2007, 29.8.2007, 24.9.2007, 8.10.2007, 17.10.2007,

22.10.2007, 28.10.2007, 7.11.2007, 9.12.2007, 17.12.2007.

Keďže z výpovedí väčšiny svedkov, ale aj žalobcu vyplynulo, že cesta od prekročenia Slovenských
hraníc s Rakúskom trvala do Mníchova minimálne šesť až osem hodín a toľko zhruba aj cesta späť
po opätovné prekročenie hraníc medzi Slovenskom a Rakúskom, je nutné predpokladať, že žalobca sa
zdržiaval v zahraničí minimálne šesť až dvanásť hodín z toho čiastočne na území Rakúska a zväčša na
územíNemecka,kdesanakladal,alebovykladaltovarprefirmuKraussMaffei.Podľapresvedčeniasúdu

by teda žalobcovi malo pri zahraničných cestách za predpokladu, že nebol preukázaný pobyt v zahraničí
nad dvanásť hodín, poskytnúť stravné v zmysle ustanovenia § 13 ods.4 písm.b/ Zákona o cestovných
náhradách, teda pri počte hodín v zahraničí šesť až dvanásť hodín vo výške 50% zo základnej sadzby
stravného, ktoré bolo v danom období rovnaké pre Rakúsko i Nemecko, teda 45,--€.

Žalobca sa snažil vykonanie ciest v zahraničí za rok 2007 preukázať predovšetkým výpismi zo svojich

telefónnych účtov, ktoré svedčili o uskutočnení hovorov v zahraničí, alebo zo zahraničia, resp. o prijatí,
alebo odosielaní SMS správ. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný si podľa presvedčenia súdu neplnil
svoje povinnosti v zmysle Zákona o cestovných náhradách a svojim zamestnancom nevystavoval tzv.
cestovný príkaz, teda písomný pokyn na uskutočnenie pracovnej cesty v zmysle vyššie citovaného
ustanovenia § 3 ods.1 Zákona o cestovných náhradách, navyše podľa presvedčenia súdu v rozpore

so zákonom usmernil svojich zamestnancov tak, že sa im takzvané diéty, resp. náhrady cestovných
výdavkov vo forme stravného nebudú vyplácať a nepredložil ani základnú evidenciu, z ktorej by bolo
možné posúdiť, aké cesty v zahraničí vykonal a totiž knihu jázd, resp. evidenciu prevádzky motorových
vozidiel, s ktorými jazdil žalobca až na tri knihy jázd (čím sa žalobca bez svojho zavinenia dostal do
dôkaznej núdze), súd pri ustálení aké pracovné cesty žalobca v zahraničí vykonal, vychádzal z výpovedí

svedkov a práve zo spomínaných telefónnych účtov, ktoré žalobca predložil a to v prípade pokiaľ ide o
pracovné cesty za rok 2007.

Súd vzhľadom na vyššie uvedené mal takto preukázané uskutočnenie za rok 2007 pracovnej cesty v
rozsahu od šesť do dvanásť hodín v zahraničí v dňoch 7.5.2007 až 8.5.2007, o čom svedčí prijímanie a
odosielanie SMS správ v Nemecku o 3,10 hod. a 4,48 hod. dňa 8.5.2007, ďalej uskutočnenie pracovnej

cesty v zahraničí v rozsahu šesť až dvanásť hodín v dňoch 22.5.2007 a 23.5.2007 o čom svedčí SMS
správa pre žalobcu dňa 23.5.2007 o 4,24 hod., vykonanie pracovnej cesty v zahraničí v rozsahu šesť až
dvanásť hodín v dňoch 24.6.2007 a 25.6.2007 o čom svedčí aktivita mobilného telefónu žalobcu o 3,33
hod. v Rakúsku a znovu v Rakúsku o 14,00 hod., medzitým o 5,18 hod. v Nemecku, ďalej vykonanie
pracovnej cesty v zahraničí v rozsahu nad dvanásť hodín v dňoch 27.6.2007 a 29.6.2007 , keď žalobca

dňa 28.6.2007 prijímal SMS v Rakúsku o 1,34 hod., potom v Nemecku o 19,21 hod. a znovu v Rakúsku o
20,50 hod., teda zdržiaval sa v zahraničí viac ako 12 hodín, ďalej vykonanie pracovnej cesty v zahraničí
nad 12.hodín v dňoch 24.7.2007 až 26.7.2007, keď žalobca používal mobilný telefón v Nemecku o 2,04
hod. a potom znova v Nemecku o 14,49 hod., teda zdržiaval sa v Nemecku nad 12.hodín. Ďalej mal
súd preukázané uskutočnenie pracovnej cesty v zahraničí v rozsahu 6.-12.hodín v dňoch 29.7.2007 až

30.7.2007, keď žalobca mal aktívny mobilný telefón o 1,35 hod. v Rakúsku a potom v Nemecku o 8,29
hod.. Pokiaľ ide o tvrdenú pracovnú cestu 1.8.2007 až 2.8.2007, túto žalobca nepreukázal. Súd však
mal preukázané vykonanie pracovnej cesty v zahraničí v rozsahu 6.-12.hodín v dňoch 21.8.2007 až
22.8.2007, keď žalobca mal aktívny mobilný telefón v Nemecku o 4,05 hod. a potom o 10,26 hod.. Súd
mal potom preukázanú pracovnú cestu v zahraničí v rozsahu 6.-12.hodín dňa 27.8.2007 až 28.8.2007,

keď mal žalobca aktívny mobilný telefón o 8,54 hod. v Nemecku a potom o 12,51 hod. v Rakúsku.
Podobne mal súd za preukázanú pracovnú cestu v rozsahu 6.-12 hodín dňa 29.8.2007 až 30.8.2007,žalobca mal aktívny mobilný telefón o 9,35 hod. a 10,11 hod. v Nemecku, rovnako pracovnú cestu v
rozsahu 6.-12.hodín dňa 24.9.2007 až 25.9.2007, keď mal žalobca aktívny mobilný telefón o 9,30 hod.
v Nemecku. Podobne to bolo s pracovnou cestou 8.10.2007, 17.10.2007, 22.10.2007, 28.10.2007 až

29.10.2007, ako aj 7.11.2007 až 8.11.2007, 9.12.2007 až 10.12.2007 a to v rozsahu 6.- 12.hodín, keď
v týchto dňoch žalobca mal aktívny mobilný telefón v Nemecku. U pracovnej cesty dňa 17.12.2007
až 19.12.2007 mal súd preukázané trvanie pracovnej cesty v zahraničí v rozsahu nad dvanásť hodín,
keď žalobca 18.12.2007 mal mobilný telefón aktívny o 9,53 hod. v Nemecku, potom približne o hodinu
neskôr znovu v Nemecku a o 21,30 hod. v Rakúsku. Z tejto pracovnej cesty je zrejmé, že trvala viac ako

dvanásť hodín. Súd mal takto preukázané vykonanie 17-tich pracovných ciest v roku 2007 vo vyššie
uvedenom čase, z toho troch v rozsahu cez dvanásť hodín v zahraničí, za ktoré patrí náhrada vo výške
100% základnej sadzby a 14.-tich v rozsahu od šesť do dvanásť hodín, za ktoré patrí náhrada vo výške
50% základnej sadzby. Keďže žalobca požadoval za jednu pracovnú cestu 42,--€, súd mu mohol za
tri pracovné cesty, za ktoré patrí náhrada vo výške 100% priznať len 42,--€ a za pracovné cesty, za
ktoré patrí podľa presvedčenia súdu náhrada vo výške 50% základnej sadzby potom súd mohol priznať

vzhľadom na to, že žalobca požadoval za ne 42,--€ sumu 22,50€, čo predstavuje 50% zo sumy 45,--€ (čo
bola suma základnej náhrady tak pri pracovnej ceste v Rakúsku ako aj v Nemecku). Spolu potom nároky
žalobcu za pracovné cesty uskutočnené v roku 2007 predstavujú sumu 441,-€ (14x22,50+ 3x42,-€).

Pokiaľ ide o rok 2008 výpismi z telefónnych účtov predložených žalobcom mal súd preukázané cesty v
rozsahu 6.-12.hodín v zahraničí (vzhľadom na trvanie pobytu v zahraničí podľa svedeckých výpovedí)

v dňoch 27.1.2008 až 28.1.2008, keď mal žalobca mobilný telefón aktívny o 9,51 hod. v Nemecku,
10.2.2008 až 12.2.2008, keď o 19,39 hod. aktívny mobilný telefón v Rakúsku, 18.2.2008 až 19.2.2008,
keď o 9,39 hod. mal aktívny mobilný telefón v Nemecku, 20.4.2008 až 21.4.2008, keď o 8,38 hod. mal
aktívny telefón v Nemecku, dňa 28.8.2008 až 29.8.2008, keď dňa 29.8.2008 mal o 9,32 hod. aktívny
telefón v Nemecku, a tiež o 13,19 hod. mal aktívny mobilný telefón v Nemecku, v dňoch 15.9.2008

až 16.9.2008, keď mal aktívny mobilný telefón v Rakúsku, dňa 28.9.2008 až 30.9.2008, keď mal dňa
29.9.2008 aktívny mobilný telefón o 16,50 hod. v Nemecku, a potom o 20,15 hod. v Rakúsku. Za tieto
pracovné cesty podľa presvedčenia súdu žalobcovi patrí náhrada stravného vo výške 50% základnej
sadzby stravného, teda v sume 22,50€, čo predstavuje 7x22,50€, čiže sumu 157,50€ za týchto sedem
pracovných ciest. Žalobca nepreukázal vykonanie pracovnej cesty v dňoch 2.11.2008 až 3.11.2008. Za

preukázanú súd považoval aj pracovnú cestu v rozsahu 6.-12.hodín v zahraničí uskutočnenú 30.3.2008
až 31.3.2008, keď mal žalobca aktívny mobilný telefón o 13,30 hod. v Rakúsku, tiež pracovnú cestu
uskutočnenú v rovnakom rozsahu 6.-12.hodín dňa 10.9.2008 až 11.9.2008, keď žalobca podľa výpisu z
účtu 11.9.2008 platil v Pidingu v Nemecku a tiež o 11,49 hod. mal aktívny mobilný telefón v Nemecku.
Ďalej súd považoval za preukázanú pracovnú cestu, ktorú žalobca uskutočnil 12.10.2008 až 13.10.2008,

keď žalobca podľa knihy jázd za rok 2008 uskutočňoval túto pracovnú cestu dňa 12.10.2008 o 21,00 hod.
zMartinaspríchodomdoMníchovadňa13.10.2008o6,00hod.,priodchodezMníchovadňa13.10.2008
o 10,00 hod. s príchodom do Martina podľa knihy jázd o 18,00 hod., teda v zahraničí bol viac ako dvanásť
hodín, avšak podľa názoru súdu návrat na Slovensko bol v neskoršej hodine, ako uvádza kniha jázd,
nakoľko ešte o 19,22 hod. dňa 13.10.2008 mal žalobca aktívny mobilný telefón v Rakúsku. Teda za

túto pracovnú cestu, ktorá v zahraničí trvala viac ako dvanásť hodín, patrí žalobcovi náhrada vo výške
100% základnej sadzby stravného. Súd považoval za preukázanú aj pracovnú cestu, ktorú žalobca
uskutočnil 20.10.2008 až 21.10.2008 a to v rozsahu od 6.-12.hodín, keď mal žalobca aktívny mobilný
telefón o 13,08 hod. v Nemecku a o 19,41 hod. v Rakúsku. Žalobca podľa presvedčenia súdu preukázal
ajvykonaniepracovnejcestyvNemeckudňa11.11.2008až12.11.2008vtrvaníviacako12.hodín,očom

svedčí skutočnosť, že mal 12.11.2008 o 13,43 hod. a o 17,12 hod. aktívny mobilný telefón v Nemecku,
avšak podľa knihy jázd za rok 2008 motorového vozidla Mercedes Benz ev.č. MT-484BZ cestu začal
11.11.2008 o 21,00 hod. v Martine, príchod do Mníchova mal o 6,00 hod. dňa 12.11.2008, z Mníchova
toho istého dňa cestoval cez Fraiberg do Passau, Passau opustil o 17,30 hod. a príchod do Martina mal
dňa 12.11.2008 o 23,00 hod.. Za túto cestu potom žalobcovi patrí náhrada vo výške 100% základnej

sadzby. Za tieto pracovné cesty potom žalobcovi patrí náhrada 3x po 22,50€, 2x v sume 42,--€ ako žiadal
žalobca, teda spolu ma patrí suma 151,50€ za týchto päť pracovných ciest.

Žalobca žiadal zahrnúť medzi pracovné cesty, za ktoré uplatňoval nárok za rok 2008 aj pracovnú cestu
dňa 7.1.2008 až 8.1.2008 neuvedenú v tabuľkách podania zo dňa 20.10.2010, ale uvedenú v rubrike
výpis z knihy jázd za rok 2008, avšak táto pracovná cesta nebola, do spisu pripojenými knihami jázd,

preukázaná. Preukázané však boli niektoré pracovné cesty, ktoré sú uvádzané v tabuľke ako pracovnécesty, ktoré mali byť preukázané evidenciou firmy Krauss Maffei (ktorú ale súd nemohol zabezpečiť pre
potreby súdneho konania tak, ako je uvedené vyššie), preto z týchto jázd sú podľa presvedčenia súdu
preukázané len pracovná cesta vykonaná v dňoch 13.11.2008 a 14.11.2008, o čom svedčí kniha jázd

resp. evidencia prevádzky automobilu Mercedes Benz ev.č. M.-XXXBZ, z ktorej vyplýva, že žalobca
opustil Martin dňa 13.11.2008 o 21,00 hod., do Mníchova dorazil o 6,00 hod. 14.11.2008, Mníchov potom
opúšťal o 9,30 hod., v zahraničí v St.Pölten bol o 14,30 hod. a do Martina dorazil o 18,30 hod.. Teda
táto pracovná cesta trvala viac ako 12.hodín v zahraničí a patrí za ňu náhrada vo výške 100% základnej
sadzby.Rovnakobolapreukázanáajďalšiapracovnácestadňa18.11.2008až19.11.2008,ktorúžalobca

zahájil v Martine o 21,00 hod. St.Pölten dosiahol o 1,00 hod. dňa 19.11.2008, do Mníchova dorazil o 6,00
hod., Mníchov opúšťal o 10,00 hod. dňa 19.11.2008, St.Pölten opúšťal 19.11.2008 o 14,30 hod. a 18,30
hod. dorazil do Martina, aj v tomto prípade pracovná cesta v zahraničí trvala nad 12.hodín a patrí za ňu
náhrada vo výške 100% základnej sadzby. Rovnakým motorovým vozidlom Mercedes Benz ev.č. M.-
XXXBZ žalobca potom uskutočnil aj ďalšiu pracovnú cestu (viď evidencia prevádzky automobilu, ktorú
začal 20.112008 o 21,00 hod. v Martine, St.Pölten dosiahol o 1,00 hod., do Mníchova dorazil o 6,00

hod. dňa 21.11.2008, Mníchov potom opúšťal o 10,30 hod. dňa 21.11.2008, St.Pölten dosiahol o 15,30
hod. dňa 21.11.2008 a do Martina dorazil o 19,30 hod. dňa 21.11.2008. V tomto prípade tiež teda trvala
pracovná cesta v zahraničí vyše dvanástich hodín a aj za túto pracovnú cestu patrí žalobcovi náhrada
vo výške 100% základnej sadzby stravného. Keďže žalobca požadoval za každú z pracovných ciest v
zahraničí 42,--€, mohol mu súd priznať za tieto tri pracovné cesty 3x po 42,--€, teda spolu sumu 126,--€.

Všetky ostatné pracovné cesty, ktoré mal žalobca vykonať podľa podania z 20.10.2010 už hodnoverne
preukázané neboli.

Súd mal vzhľadom na vyššie uvedené takto preukázané nároky žalobcu titulom stravného v cudzej mene
pri zahraničných pracovných cestách za vyššie uvádzané pracovné cesty spolu vo výške 876,-€. Len v
takejto výške mohol súd preto žalobcovi priznať nárok uplatnený žalobou a vo zvyšnej časti preto súd

žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Aj keď väčšina pracovných ciest nebola preukázaná ani vyúčtovaním
pracovnej cesty na základe cestovného príkazu zamestnávateľa, ani záznamami v evidencii prevádzky
jednotlivých motorových vozidiel, ktoré boli používané pri vykonávaných pracovných cestách, keďže
ich žalovaný zamestnávateľ nedokázal všetky predložiť, súd v záujme spravodlivého usporiadana
vzťahov medzi účastníkmi konania a za situácie, keď žalovaný zamestnávateľ nedokázal súdu predložiť

evidenciu, ktorú podľa zákona viesť mal tak, aby mohol uspokojovať nároky svojich zamestnancov,
ktoré nachádzajú oporu v Zákone o cestovných náhradách, čo ale zamestnávateľ nerobil, súd pri
svojich záveroch vychádzal z dôkazov, ktoré predložil žalobca a tiež zo svedeckých výpovedí vyššie
uvádzaných svedkov, ktorí sa vyjadrovali k tomu, ako dlho obvykle trvala pracovná cesta z Martina do
Mníchova a späť. Na základe týchto dôkazov súd ustálil závery o dĺžke a čase vykonaných pracovných

ciest, nakoľko nemohol v neprospech žalobcu zohľadniť tú skutočnosť, že jeho zamestnávateľ neviedol
dostatočnú evidenciu, resp. stratil dokumenty, ktoré mohli pomôcť žalobcovi preukázať jeho nárok, resp.
jednoznačne preukázať jeho nárok.

Popri istine, ktorú súd žalobcovi priznal, súd žalobcovi priznal aj nárok na 9%-ný úrok z omeškania,
ktorý však žalobcovi nepriznal odo dňa podania žaloby, ale naopak priznal ho žalobcovi odo dňa, ktorý

súvisí s vyprecizovaním žalobného návrhu a presnou špecifikáciou začiatku a konca pracovnej cesty
podaním žalobcu zo dňa 20.10.2010, ktorý bol do spisu doručený 28.10.2010 a právnemu zástupcovi
žalovaného doručený 30.9.2011. Žalovaný mohol na základe takto vyprecizovaného podania poskytnúť
žalobcovi cestovné náhrady v desaťdňovej lehote v zmysle § 36 ods.4 Zákona o cestovných náhradách
do 14.10.2011, keďže tak neurobil dňom 15.10.2011 sa dostal do omeškania. Až od toho dňa má

podľa presvedčenia súdu žalobca právo na úroky z omeškania v zmysle § 517 ods.2 Občianskeho
zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods.1 Nariadenia Vlády SR č.8/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoréustanoveniaObčianskehozákonníka.VzhľadomnavýškuzákladnejúrokovejsadzbyEurópskej
centrálnej banky, k tomuto dňu požadovaný úrok z omeškania vo výške 9% mohol súd priznať. Vo zvyšku
uplatneného nároku preto súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 150 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku a
žalovanému, ktorý bol v konaní úspešnejší ako žalobca vzhľadom k celkovo uplatňovanému nároku
nepriznal právo na náhradu trov konania, hoci inak na ich pomerne krátenú časť by mohol mať žalovaný
nárok, ak by súd rozhodoval v zmysle ustanovenia § 142 ods.2 O.s.p.. Súd nepovažoval za spravodlivé,aby žalobca, ktorý bol neúspešný podľa presvedčenia súdu len v dôsledku tej skutočnosti, že jeho
bývalý zamestnávateľ neviedol riadnu evidenciu o jeho dochádzke, o jeho pracovných cestách, resp.
súdu ju nepredložil s odôvodnením, že ju stratil, a žalobca sa tak ocitol v dôkaznej núdzi, niesol

zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k svoju bývalému zamestnávateľovi,
ktorý flagrantne porušoval svoje pracovno-právne povinnosti vo vzťahu k zamestnancom, pokiaľ ide
o poskytovanie plnení, ktoré pre neho vyplývali zo Zákona o cestovných náhradách. Preto súd
úspešnejšiemu žalovanému proti menej úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,
ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.