Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, January 12, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/334/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3214201900
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3214201900.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska
5, 851 02 Bratislava, IČO 35724803, zastúpeného Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851
02 Bratislava, IČO 36613843, proti povinnému V. L., bydliskom W. XXXX/XX, Bánovce nad Bebravou,
o vymoženie 2 007,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 25. augusta 2014, č. k. 4Er/387/2014-19, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 2 písm. a), § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ") účinného v čase uzatvorenia Dohody, § 44 ods. 1 a § 45

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie
exekúcie zo dňa 14.04.2014 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému, a to na základe exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 05592/13, vydaný dňa Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ktorý mal nadobudnúť vykonateľnosť
dňa 27.06.2013. Súdu prvého stupňa bola doručená aj fotokópia Žiadosti o vydanie kreditnej platobnej
karty VÚB, a.s., zo dňa 19.04.2002, Obchodné podmienky Všeobecnej úverovej banky, a.s., Dohoda

o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 23.10.2012 a Rozhodcovská zmluva
zo dňa 23.10.2012. Predložená Zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a ods. 1
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Súd prvého stupňa mal
za to, že ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru je potrebné aplikovať
aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, t. j. aj na právny úkon
uznania dlhu zo dňa 23.10.2012. V predmetnej exekučnej veci súd prvého stupňa zistil, že sa vymáha

plnenie zo Zmluvy o vydanie kreditnej platobnej karty VÚB, a.s. N.1 zo dňa 19.04.2002 uzavretej
medzi Všeobecnou úverovou bankou, a.s., ktorá neskôr oprávnenému postúpila svoju pohľadávku a
povinným, na ktorú sa vzťahuje právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
subsidiárne ako spotrebiteľskú zmluvu aj všeobecná právna úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená
v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že Stály
rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodovať vo veci na základe Rozhodcovskej zmluvy

uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 23.10.2012. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako
každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z
takejto doložky preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od
neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným
spôsobom obsah rozhodcovskej doložky ovplyvniť, nakoľko táto bola spísaná na pretlačenom formulári
Rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský súd je teda v predmetnej Rozhodcovskej zmluve vopred

zakotvený ešte pred samotným doplnením ďalších údajov, a teda pred samotným vznikom tej ktorej
dohody. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákonač. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v danom prípade na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na výkon exekúcie. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodcovská doložka
v Rozhodcovskej zmluve zo dňa 23.10.2012 je neprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného a je v rozpore s ust.
§ 52 nasl. OZ, ako aj so Smernicou Rady 93/13/EHS a takto dojednaná rozhodcovská doložka je v
rozpore s dobrými mravmi a ako taká je v zmysle § 53 OZ neplatná. S prihliadnutím na všetky uvedené
skutočnosti, súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu,
odvolanie oprávnený, ktorý navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v
prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Oprávnený namietal, že exekučný
súd nie je v zmysle rozhodnutia ASTURCOM povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu smerujúcu

k zisťovaniu a preskúmavaniu okolností prípadu. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má
tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou
pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný,
teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Dôvodil, že zo slovenského a ani z európskeho
práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal

povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich
právach, no neuplatnil si ich. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu
do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím
je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré
prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť

zodpovednosť štátu za škodu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3M Cdo 11/2010
zo dňa 26.09.2011. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne

správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP z týchto dôvodov:

V predmetnej veci súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie dôsledne
preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že
v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému
súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom
exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale
aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by
bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov

vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45
priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ustanovení
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný
súd zastaviť exekúciu (resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) napriek

právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b) cit. zákona,
alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie podľa
súdnej praxe umožňuje zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá

neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp.zn. 5Cdo
230/2011).

Odvolací súd považuje za správny právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná Žiadosť o vydanie

kreditnej platobnej karty VÚB, a.s. uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným
dňa 19.04.2002 je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia a rovnako aj Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky
v splátkach uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 23.10.2012 je zmluvou spotrebiteľskou. Preto súd
prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov konania aplikoval príslušné právne normy

chrániace spotrebiteľa. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že v danej
veci je za neprimeranú potrebné považovať rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú medzi účastníkmi konania
dňa 23.10.2012, t. j. v rovnaký deň ako oprávnený s povinným uzavreli Dohodu o uznaní záväzku
a o úhrade pohľadávky v splátkach. Uvedená rozhodcovská zmluva bola uzavretá vo formulárovej
podobe, ktorú predkladal oprávnený povinnému, nebola individuálne dojednaná, jej obsah povinný ani

nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa len údaje o povinnom ako meno, bydlisko a rodné číslo. Veriteľ mohol na
základe tejto rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám
určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom
veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej
zmluvy spočíval výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Odvolací

súd je toho názoru, že konanie pred rozhodcovským súdom iniciuje práve veriteľ. Sám veriteľ, ktorý
zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne
určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej
úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v

nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,
C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto odvolací súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú
sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v
rozhodnom období.

Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav

zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa si
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom,
že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci
kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec

oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Predtlačené
poučenie oprávneného v rozhodcovskej zmluve o rozhodcovskom konaní odvolací súd nepovažuje
za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov takéhoto konania. Oprávnený si tak v tomto smere
dôkaznébremenonesplnil.Kvalifikačnýmkritériomprezáver,ženejdeoindividuálnevyjednanúzmluvnú
podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo

je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy,
ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti

o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví, ak ide o plnenie z takejto neprijateľnej
zmluvnej podmienky (v tomto prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie).
Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka obsiahnutá v

rozhodcovskej zmluve a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn.
IV. ÚS 55/2011). Predmetný rozhodcovský rozsudok, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc
na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je nulitným právnym aktom a
nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku.

Čo sa týka ustanovenia rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorého mal povinný právo od zmluvy
jednostranne odstúpiť, aj bez uvedenia dôvodu, a to najneskôr v deň predchádzajúci dňu podania
žaloby na Stálom rozhodcovskom súde, odvolací súd uvádza, od zmluvy možno odstúpiť len v prípade,
že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá. Ak je zmluva od začiatku neplatná,
nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie zmluvy. Taktiež odvolací súd poukazuje

na to, že za individuálne dohodnutú zmluvu sa nepovažuje zmluva, ktorá bola vopred dodávateľom
(veriteľom) naformulovaná a spotrebiteľ jej obsah nemal možnosť ovplyvniť. Uvedené tiež nemení nič
na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej zmluvy, keď v posudzovanom prípade bola spotrebiteľovi
v konečnom dôsledku odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých
prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde.

Odvolací súd zároveň dodáva, že kto mlčí tam, kde nie je povinný sa vyjadriť, nie je možné toto
jeho mlčanie považovať ani za súhlas ani za nesúhlas. Dodávateľ núti spotrebiteľa spotrebiteľskou
zmluvou ku konaniu, ktoré nie je povinný vykonať, s cieľom dosiahnutia prejednania veci pred
rozhodcovským súdom a obchádzania ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.
Znenie rozhodcovskej zmluvy nemusí odporovať doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak

svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza
(in fraudem legis). O obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce
nie je so zákonom v priamom rozpore, avšak svojimi dôsledkami sleduje cieľ, aby zákon nebol dodržaný
(nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24. 05. 1995).

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa

§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.