Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/305/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708207823
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Sládok
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2708207823.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava,
Pribinova 25, v konaní zastúpený AK Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Bratislava, Grösslingova 4,
proti povinnému: I. O., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom Y. č. XX/XX, W., zomr. XX.X.XXXX, vedenej
súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 60, o zastavení exekúcie, na odvolanie
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica zo dňa 11. októbra 2013 č. k. 11Er/4782/2008-34

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a súd exekúciu zastavil.

Zároveň rozhodol, že oprávnený je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v
celkovej sume 40 Eur. Zastavenie exekúcie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Zmluvu o úvere uzavretú účastníkmi
konania posúdil ako spotrebiteľskú v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka - v ďalšom texte „OZ“), pričom oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci

svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako s nepodnikateľom. V tejto súvislosti
posúdil predmetnú zmluvu aj podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách. Rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 a ods. 4
písm. r) OZ, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ absolútne neplatná, nakoľko spotrebiteľ nemal na výber
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mal možnosť zmluvu len ako celok
prijať alebo odmietnuť. Predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa tým, že mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia sporu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky
odporujúcej dobrým mravom, je plnením ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa
svoje rozhodnutie o trovách exekúcie odôvodnil ustanovením § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v
zmysle ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie

nevyhnutých trov exekúcie. Nakoľko exekučný titul, na základe ktorého oprávnený navrhol vykonať
exekúciu nie je spôsobilým exekučným titulom, súd prvého stupňa dospel k záveru, že oprávnený zavinil
zastavenie exekúcie a preto mu uložil povinnosť uhradiť trovy exekúcie vo výške 40 Eur; t .j. v takej
výške v akej si uplatnil súdny exekútor.Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Domáhal
sa zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený v odvolaní namietal, že prvostupňový súd neumožnil účastníkom exekučného konania

viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym
otázkam, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii
povinného, exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Pokiaľ exekučný
súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá
neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukazoval na rozsudok Súdneho dvora
EÚ vo veci C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, z ktorého vyplýva, že
zásada kontradiktórnosti všeobecne zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo
konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať
ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/
EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im
tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku
povinného. Exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice
93/13/EHS, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej spotrebiteľ musí riešiť spory s dodávateľom, ak tak

navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou
podmienkou, pretože vzhľadom na judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu
Českej republiky, výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS nie sú úplne zjavné, čiže
by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair. V tomto smere poukázal na rozsudky Spolkového
súdneho dvora z 13.1.2005, III ZR 265/3 a zo dňa 19.5.2011, III ZR 16/11 a rozhodnutia Ústavného súdu

Českej republiky: uznesenie z 11.10.2012, sp. zn. IV. ÚS 1281/12; uznesenie z 5.10.2011, sp. zn. II. ÚS
3057/10; a dôvodil, že súdy týchto členských krajín EÚ pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 smernice
zásadne odlišne, ako pristupuje k tejto problematike exekučný súd. Z nemeckej a českej jurisprudencie
pritom vyplýva, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky
nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, obe strany stoja pred

rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách, ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota
ohľadne rozhodujúcej osoby. Navyše exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky,
ak spotrebiteľ potom, čo je súdom upozornený, nemá zámer dovolávať sa nekalého a nezáväzného
charakteru podmienky. V danom prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa
uplatniť neprijateľnosť podmienky, napriek tomu ju aplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho

dvora EÚ a smernicu Rady 93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho
o uplatnenie neprijateľnosti- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené
Súdnym dvorom EÚ. Ak súd nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od

vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto
podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto
podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po
tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“

Ďalej dôvodil, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods. 2
zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanísazaoberalkomplexnýmskúmanímexekučnéhotitulu
napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom
jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval
až potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením
§ 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona
o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v
konanívovecivrozsahuuvedenomvžalobealebovrozsahuuvedenomvovzájomnejžalobe.Vprípade,
že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom

konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovskéhorozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom

ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv
a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek
bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom,

pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskejrepubliky.Márnymuplynutímlehotynapodaniežalobyozrušenierozhodcovskéhorozsudku,
je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť
len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného

súdu a exekučný súd ním je viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú
správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby
súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte „OSP“) prerušil
konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44

ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované
uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek
časovejlimitácie,jepodľanehovrozporesprincípomprávnejistotyaprincípomochranydôveryvšetkých
subjektov práva v právny poriadok.

V odvolaní ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na

podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka (§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom
konaní). Exekučný súd konal mimo zverenej právomoci, porušil princíp legality, zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Taktiež došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti súdneho
konania, nakoľko bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne

nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V tejto
súvislosti namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a tiež nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Súd prvého stupňa vzhľadom na ust. § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, porušil právo oprávneného

na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, pretože nevytýčil vo veci ústne pojednávanie,
hoci tak podľa zákona povinný urobiť a hoci bolo v danom prípade potrebné pre objasnenie veci nariadiť
pojednávanie. Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie dôsledne, teda nezisťoval skutkový stav veci,
čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá
spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej namietal, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm.

c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými
mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je však aj napriek tomu
podľa názoru oprávneného dojednaná v súlade so zákonom, nakoľko jej obsahom neboli ustanovenia,
ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Otázku, či exekučný
titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v

celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. Súd poverenie na
vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom.

V prípade nestotožnenia sa s jeho odvolacími dôvodmi sa oprávnený v odvolaní domáhal, aby odvolací
súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej

len ZFEÚ). Podľa oprávneného tvrdenie súdu, že predmetná smernica považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu,
ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal
na znenie smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z
nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne

akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie súpovinní aplikovať príslušné hmotné právo. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať SD
EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu. S poukazom na rozhodnutia
rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny

orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné
konanietýkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkov
konaniazbaviloprávnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaanáslednejaplikácii
všeobecnými súdmi SR. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109

ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 ZF EÚ rozhodol tak, že konanie preruší podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a SD EÚ na základe čl. 267 ZF EÚ predloží tieto prejudiciálne otázky:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede SD EÚ na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom

Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP),
po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP, § 58 ods. 3 Exekučného poriadku), preskúmal
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 2 písm. a) OSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania(§214ods.2OSP),adospelkzáveru,žeuzneseniesúduprvéhostupňajevecnesprávne.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Súd prvého stupňa exekúciu zastavil z dôvodu, že rozhodcovská doložka, ktorá mala zakotviť právomoc

rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť je neplatná, nakoľko ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku v neprospech spotrebiteľa.

Počas doručovania napadnutého uznesenia bolo zistené, že povinný zomrel dňa 16.8.2010, teda ešte
pred rozhodnutím súdu prvého stupňa. Dedičské konanie po povinnom vedené Okresným súdom
Skalica sp. zn. 2D/152/2012 bolo zastavené podľa § 175h ods. 1 OSP pre nemajetnosť.

Odvolací súd vyzval oprávneného v zmysle § 213 ods. 2 OSP, aby sa vyjadril k možnému použitiu
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, nakoľko povinný v priebehu exekúcie zomrel a
dedičské konanie po ňom bolo zastavené pre nemajetnosť.

Oprávnený na výzvu súdu nereagoval.

Podľa § 57 ods. 1 písm. h) OSP exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu

trov exekúcie.Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. mája 2011, sp.zn. 7 M Cdo 5/2011,
ktoré bolo uverejnené aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR pod č. R 49/2012, ak došlo
k zastaveniu konania o dedičstve z dôvodu, že poručiteľ nezanechal majetok (§ 175h ods. 1 OSP),

exekučný súd zastaví exekúciu nie preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§
57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku), ale preto, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov
exekúcie(§57ods.1písm.h)Exekučnéhoporiadku);vtakomtoprípadeznášatrovyexekúcieoprávnený
(§ 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku).

Aj v ďalších rozhodnutiach (sp. zn. 2 M Cdo 10/2012, 6 M Cdo 8/2011, 6 M Cdo 9/2011, 6 M Cdo

11/2011) sa Najvyšší súd SR obdobne vyslovil, že ak povinný v priebehu konania zomrel, povinnosti
vyplývajúce z exekučných vzťahov smrťou povinného nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku),
ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností
a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva.
Ak poručiteľ žiaden majetok nezanechal a dedičské konanie bolo právoplatne zastavené podľa § 175h
ods. 1 OSP pre jeho nemajetnosť, exekučný súd mal konanie zastaviť správne z dôvodu, že majetok

povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku). Prípadní
dedičia nevstúpili do žiadnych povinností poručiteľa, pretože tento bol nemajetný, a preto použitie § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie bolo nesprávne.

Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súd prvého stupňa ako vecne
správne v zmysle § 219 ods. 1 OSP avšak z iného právneho dôvodu, pretože exekúcia mala byť

správne zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. h) OSP, nakoľko povinný zomrel a dedičské konanie po ňom
bolo zastavené pre nemajetnosť. Nie je teda žiadny právny nástupca, proti ktorému by sa mohlo ďalej
pokračovať v exekúcii.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov konania v sume
39,83 eur; pričom predmetná suma pozostáva s poukazom na ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky z

paušálnej sumy za jednotlivé úkony exekučnej činnosti vo výške 33,19 Eur odmeny z odmeny za
paušálnej odmeny sumy za jednotlivé úkony exekučnej činnosti vo výške 33,19 Eur. Odmena exekútora
teda predstavuje v sumu v zmysle § 15 ods. 1 vyhlášky sumu 33,19 Eur a nakoľko exekútor je platiteľom
DPH,jehoodmenasavzmysle§196Exekučnéhoporiadkuzvyšujeo20%DPH. Súdnemuexekútorovi
teda prináleží odmena a náhrada trov exekučného konania v celkovej výšky 40 Eur, t. j. v takej výške

v akej mu boli priznané súdom prvého stupňa. Odvolací súd však konštatuje, že oprávnený je povinný
nahradiť súdnemuexekútorovitrovyexekúcieniepodľaustanovenia§203ods.1Exekučnéhoporiadku,
ale podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko predmetná exekúcia bola zastavená z dôvodu,
že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, a teda v takomto prípade trovy exekúcie
znáša oprávnený.

Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP odvolací súd zamietol,
nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené v exekúcii už nie je možné ďalej pokračovať a prerušenie konania
za daných okolností by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti, pretože odpoveď na oprávneným
položené otázky Ústavnému súdu SR a SD EÚ by v tomto konkrétnom prípade na výsledku konania
nič nezmenila.

Senátodvolaciehosúdutotorozhodnutievydalpomeromhlasov3:0,t.j.jednomyseľne(§3ods.9zákona
č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.