Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 31, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/379/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4107203210
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4107203210.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO:
35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnej: B. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XX, Z. U., o vymoženie sumy 752,74 eura
s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra č. k. 23Er/72/2007-38
zo dňa 08.12.2011 a o návrhoch oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 23Er/72/2007-38 zo dňa 08.12.2011 v časti
zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd vec v časti trov exekúcie v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

III. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd exekúciu zastavil a uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu
exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, so sídlom exekútorského úradu v Šali trovy exekúcie vo výške
109,46 eura.

Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 57 ods.

1, ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný
poriadok), § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 52 a nasl. zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.

Súd preskúmaním exekučného spisu, obsahom ktorého je aj zmluva o úvere zistil, že oprávnený s
povinným uzavreli dňa 18.08.2005 zmluvu o úvere č. 4240524, na základe ktorej poskytol oprávnený

povinnému úver vo výške 12.000 Sk. Povinný sa zaviazal vrátiť uvedenú čiastku oprávnenému spolu
s príslušným poplatkom vo výške 11.520 Sk v 12-tich mesačných splátkach po 1.960 Sk počnúc dňom
18.09.2005. Keďže povinný bol v omeškaní s plnením svojho záväzku, oprávnený sa obrátil na Stály
rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave. Táto
zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na znenie § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho
zákonníka v aktuálnom znení ako aj na znenie § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Je potrebné

uviesť, že súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti
dodávateľa na výpise z OR, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že
oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne. Na základe uvedeného mal súd jednoznačne
preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem
ustanoveníVšeobecnýchobchodnýchpodmienoknaktorésaodôvodnenierozsudkuodvolávaaplikovať
aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú

povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Súd preskúmaním všeobecných
podmienok poskytnutia úveru oprávneného zistil, že vo všeobecných podmienkach, ktoré tvoria súčasťzmluvy, v článku 17 je obsiahnutá neprijateľná podmienka - rozhodcovská doložka v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V zmysle predmetného ustanovenia všeobecných podmienok
"všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie budú

riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská,
a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súdu, rozhodcovské konanie bude
vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca strana podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy vrátane

sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť
prejednanieprípadnéhosporurozhodcomakosúkromnouosobou,naktoréhozmluvnéstranydelegovali
takútoprávomoc.Častokrátsatakátorozhodcovskázmluvavyjadrílenvpodoberozhodcovskejdoložky,
ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci,
ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, dáva síce zmluvným stranám na

výberriešeniesporovcestoupríslušnéhosúdualebopredrozhodcom,avšaksamotnývýbervkonečnom
dôsledku závisí od výberu toho účastníka, ktorý začne konanie skôr a v praxi je reálny predpoklad, že
na súd sa neobráti spotrebiteľ, ale dodávateľ, ktorému konanie pred rozhodcovským súdom vyhovuje.
Veriteľ môže na základe takejto rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej

doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom
dodávateľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam,
a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd je pritom paušálnym spôsobom zakotvený v

zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať
istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. Súd po preskúmaní priložených listín ďalej zistil, že zmluva
o úvere obsahuje záväzok povinného zaplatiť sumu úveru zvýšenú o poplatok vo výške 11.520 Sk,
ktorý v zmysle bodu 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru pozostáva z dohodnutého úroku
(1/3 poplatku) a nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vrátane všetkej administratívny s tým

spojenej(2/3poplatku).Výškapoplatkuzaposkytnutieúverutakčiní96%samotnéhoúveru.Povinnýbol
rozhodcovským rozsudkom zároveň zaviazaný aj na zaplatenie denného úroku z omeškania vo výške
0,25%.Takýtoúrokzomeškaniapreprípadspoplatneniaceléhodlhujeupravenývbode6Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru. Zmluva o úvere, ako aj Všeobecné podmienky sú predtlačené na
formulári, ktoré dlžník nemá možnosť ovplyvniť ani nijako zmeniť. Dohodnutý a rozhodcovským súdom

priznaný úrok z omeškania (bod 6 všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru) predstavuje
91,25 % ročne. Takýto úrok z omeškania predstavuje hrubý nepomer medzi dohodnutým a zákonným
úrokom z omeškania, a tým aj neprimerané zvýhodnenie oprávneného na úkor povinného. Za jeden rok
omeškania úrok z omeškania dosahuje takmer výšku istiny. Z toho vyplýva neproporcionálnosť úrokov
z omeškania a nastáva tu rozpor s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o

ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá
je pre oblasť súkromného práva určujúcou. dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred
rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana,
ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS.
Teda na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej

spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je v rozpore
príslušnými ustanoveniami najmä §52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami
smernice 93/13/EHS. Na základe vyššie uvedených skutočností súd musel postupovať v zmysle § 58
ods. 1 EP a rozhodnúť s poukazom na § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní o zastavení
exekúcie.

Súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že poverenému súdnemu exekútorovi pri
vykonávaní exekúcie vznikli nevyhnutné trovy exekúcie, k zaplateniu ktorých zaviazal oprávneného z
dôvodu, že zavinil zastavenie exekúcie z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky. Súdny exekútor si
uplatnil trovy exekúcie vo výške 115,31 eura, z toho podľa § 22 cit. vyhlášky náhradu hotových výdavkov

vo výške 11,36 eura - poštovné (66,47 eura), spotrebný materiál (13,69 eura), cestovné náhrady 31,20
eura (26 eura + 20 % DPH) a podľa § 23 vyhlášky náhrada za stratu času vo výške 3,95 eura (3,3 eura
+ 20 % DPH). Súd súdnemu exekútorovi nepriznal 20 % DPH z náhrady hotových výdavkov a náhrady
za stratu času vo výške 5,85 eura, nakoľko podľa § 196 EP sa o daň z pridanej hodnoty zvyšuje odmenasúdneho exekútora a nie náhrada hotových výdavkov, resp. náhrada za stratu času a jej priznanie by
bolo v rozpore so zákonom.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že
súd svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že súd rozhodol nad rámec
zverenej právomoci, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený uviedol, že podáva
odvolanie aj pre odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko exekučný súd neumožnil účastníkom

exekučného konania viesť kontradiktórne konanie. Namietal ďalej, že exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú
podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k
prípadnému stanovisku povinného.

Uviedol ďalej, že ak sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Dodal, že od vydania exekučného titulu
ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti,

ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. S poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Následne oprávnený doručil súdu prvého stupňa dňa 09.08.2012 podanie označené ako: „Návrh na
prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl.

267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Poukázal
na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 120/2012-12 zo dňa 14.03.2012, kde Ústavný súd
konštatoval, že ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného
titulu, musí postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť
pokračovanie v exekúcii, pokiaľ sa povinnosť nesplní alebo sa nezistí iný dôvod na to, aby sa v

exekúcii nepokračovalo. Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu
ochranu oprávnenej osobe. Pripomenul, že zákonom č. 384/2008 Z. z. z 23.09.2008 sa Exekučný
poriadok doplnil o ust. § 41 ods. 3, pričom v prechodnom ustanovení k zákonu č. 384/2008 Z. z.
je uvedené, že na notárske zápisnice vyhotovené pred 15.10.2008 sa tento zákon nevzťahuje. Na
základeuvedenéhomalpretozapreukázané,žezákonumožňovalaaprobovalnotárskuzápisnicu,ktorá

vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo
jej exekúciu. Tvrdil ďalej, že udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu
oprávnenie uznať svoj dlh. Dodal, že ak by povinný zmenil názor, mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b
ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Na základe uvedeného preto zdôraznil,
že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za

neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v jej neprospech. Dodal, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku
splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Uviedol ďalej, že jednotlivé ustanovenia smernice nemožno aplikovať vo

vytrhnutom kontexte v prospech jednej zo zmluvných strán. Zastal názor, že v danom prípade je nutné
požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu
dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. S poukazom

na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, čl. 17, čl. 47 a čl. 51 ods.1
Charty základných práv EÚ navrhol, aby súd na základe § 109 ods.1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu dvoru EÚ predkladá prejudiciálne otázky v
nasledujúcom znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny
úkonspotrebiteľa,ktorýmámožnosťkedykoľvekodvolaťaktorýmdobrovoľnesplnomocnilfyzickúosobu

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o
úvere dlh do výšky pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcu z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodovanievnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v časti zastavenia exekúcie ako vecne správne
potvrdiť. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že návrhom zo dňa 30.1.2007 požiadal oprávnený súdneho exekútora
JUDr. Ľubomíra Pekára, so sídlom Exekútorského úradu: P. Pazmáňa 49/3, Šaľa, o vykonanie exekúcie
vo svoj prospech. Exekučné konanie sa začalo dňa 09.02.2007. Exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., č. k.
SR 5212/06, zo dňa 31.10.2006. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené
Okresným súdom Nitra (ďalej len súd) dňa 28.02.2007 pod číslom 5403 026547 *. Podaním zo dňa

24.03.2010 súdny exekútor podal podnet na povolenie odkladu exekúcie a zastavenie exekúcie v časti.
Uznesením Okresného súdu Nitra, č. k. 23Er/72/2007-13 súd odložil výkon exekúcie do právoplatnosti
rozhodnutia o podnete exekútora na čiastočné zastavenie exekúcie. Uznesením Krajského súdu v Nitra,
č. k. 8CoE/25/2010-23, krajský súd ako odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec
na ďalšie konanie.

V exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť na zaplatenie sumy 22.677 Sk, úrok z omeškania
vo výške 0,25 % denne zo sumy 9.800 Sk od 19.07.2006 do zaplatenia a náhrady trov rozhodcovského
konania vo výške 6.449 Sk, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere

č. 4240524 uzatvorenej dňa 18.08.2005.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže

urobiťnanávrhúčastníkakonania,akoajbeznávrhu(§58ods.1Exekučnéhoporiadku).Preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver
plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku

a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého
vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný
titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie,

bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané
exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne
nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom
stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným

podmienkamexekúciepatriaspôsobilosťúčastníkov,právomocapríslušnosťsúdu,akoispôsobilýnávrh
a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v
ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi

predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. §
57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu
so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či súd tu dôvody neprípustnosti
exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V
prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené
zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1
písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu
nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že

rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Vydaniepovereniana
vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP. Zákonodarca
v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie

poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na
takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať
na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o úvere č.

4240524uzatvorenejdňa18.08.2005,ktorejpredmetomjedočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkov
povinnému vo forme úveru. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a preto ju bolo potrebné podrobiť súdnej
kontrole a zisťovať, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej
podmienky v nej obsiahnutej tak, ako to správne učinil i súd prvého stupňa. Tento v potrebnom rozsahu

vykonal dokazovanie, na základe ktorého správne zistil skutkový stav veci a túto i správne právne
posúdil. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením jeho rozhodnutia, využijúc
postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia
súdu prvého stupňa a na ne v podrobnostiach ďalej poukazuje.

Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na
ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania
platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09.02.2012 sp. zn.
3Cdo/122/2011 Najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a

zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej
rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 21.03.2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so
zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva
z ust. § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

31.01.2012 sp. zn. 2Cdo/5/2012). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo
dňa23.11.2011č.k.I.ÚS456/2011-19zaujalstanovisko,podľaktoréhookresnýsúdjenielenoprávnený,
ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučnéhokonania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Zhľadiskaskutkovéhostavuvsúdenejvecinepochybnebolopreukázané,žeúčastnícikonaniauzatvorili
zmluvu o úvere č. 4240524 uzatvorenej dňa 18.08.2005, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné
podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa účastníci
dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská

rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom
ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
I podľa názoru odvolacieho súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou,

keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,
a to v neprospech spotrebiteľa. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná
a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú
preto namieste obavy, že povinný si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo
veci, akým je rozhodcovský proces, nedokázal náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemal iný výber

vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako
celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda
aj rozhodcovskému konaniu. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je
neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na
absolútneneplatnomzmluvnomdojednaní,jenesporné,žerozhodcovskýrozsudokakocelokbolvydaný

v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého
by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie v časti zastavenia exekúcie podľa § 219 ods.

1 OSP potvrdil.

Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.10.2013, proti výroku o náhrade trov
konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.11.2013, proti výroku o náhrade trov
konania v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred 1. novembrom
2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí
podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.
októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o
ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že s účinnosťou od 01.11.2013 proti rozhodnutiu o náhrade
trov konania pri zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné. Avšak
v zmysle prechodných ustanovení, a to § 243b ods. 3, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania,
ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31.októbra 2013,

čo znamená, že proti rozhodnutiam vydaným pred 1. novembrom 2013 odvolanie proti výroku o náhrade
trov konania prípustné je. Zároveň však podľa § 243b odsek 3, veta za bodkočiarkou, uvedené neplatí,
ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol
sudca. To znamená, že ak sa jedná o odvolanie podané pred 1. novembrom 2013 proti rozhodnutiu
vyššieho súdneho úradníka o náhrade trov konania, toto rozhodnutie sa podaním odvolania podľa § 374

ods.4 OSP priamo zo zákona zrušuje a vo veci opätovne rozhodne sudca súdu prvého stupňa.V dôsledku podaného odvolania teda v zmysle § 374 ods. 4 OSP došlo k zrušeniu napadnutého
uznesenia v napadnutej časti trov exekúcie a o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57
Exekučného poriadku je povinný opätovne rozhodnúť zákonný sudca súdu prvého stupňa.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu
aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a taktiež ani z dôvodu, že požiada Súdny
dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v
rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo
by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm.
b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej

otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora
predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky JE zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť
zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať

reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto
otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium
SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) a vo veci

Pohotovosť (C-76/10) ) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EU umožňuje, aby sa aj
vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že
v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je
povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o

vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1,
2Exekučnéhoporiadkuapohľadávkuveriteľavočispotrebiteľoviniejepretomožnévdanomexekučnom
konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie

potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani
v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s

doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená
na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na užzodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na
postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia

úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno

podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný
poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.