Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 23, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoE/159/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213208552
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4213208552.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pajštúnska
5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: W. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. XXX/XX, B. W., o vymoženie
712,31 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo
dňa 14. januára 2014 č. k. 6Er/614/2013-24, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmuznesenímsúdprvéhostupňazamietolžiadosťsúdnehoexekútoraJUDr.RudolfaKrutého,
Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60 zo dňa 02. 04. 2013 o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie sp. zn. 6Er/614/2013, EX 6460/13. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 44 ods.

2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok), §
45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len Zákon o rozhodcovskom konaní), § 53, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení účinnom do 31. 12. 2007 (ďalej len Občiansky zákonník), § 2 písm. a), b),
§ 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom do 31.
12. 2007 (ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch). Z predložených dokladov súd zistil, že právny
predchodca oprávneného poskytol povinnému na základe zmluvy o flexipôžičke pôžičku. Podľa článku
II. bod 5 predmetnej zmluvy: „banka momentom jej uzatvorenia navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté
z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom
Asociácie bánk v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s

návrhom banky na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom.“ Zmluva o poskytnutí pôžičky je podľa
názoru súdu spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia § 53 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Súd teda vzťah účastníkov konania posudzoval ako záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy podľa
§ 53 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 258/2001 Z. z. Z predmetnej
spotrebiteľskej zmluvy, uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, bolo súdu
zrejmé, že oprávnený ponúka svoje služby spotrebiteľom prostredníctvom štandardných formulárových

zmlúv, ktoré má vopred pripravené a v ktorých spotrebiteľ zmluvné podmienky nemôže ovplyvniť, čo
platí aj pre rozhodcovskú doložku, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Táto
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva
ho výlučne na vôli dodávateľa (oprávneného). Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania
videl súd v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadné spory riešiť, je v tomto

prípadedodávateľ,čižeoprávnený,pretožetentozostavilznenierozhodcovskejdoložkyvosvojejvopredpripravenej formulárovej zmluve, ktorú používal v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a
neurčitého počtu. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nebola

v prejednávanej veci spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu. Predložený rozhodcovský
rozsudok, vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcovského súdu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nepovažoval súd za spôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie v zákonnej lehote oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal súdu nesprávne právne posúdenie veci.

Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril
zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov. Exekučný súd nie je podľa neho oprávnený skúmať vecnú správnosť
exekučného titulu. Skúma iba materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Zo žiadneho
ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, že exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej
zmluvy. Okrem toho súdy podľa oprávneného zastávajú na základe nesprávneho prekladu rozhodnutia

ASTURCOM nesprávny názor, že uvedené rozhodnutie ukladá exekučnému súdu členského štátu
preskúmanie platnosti rozhodcovskej doložky, a tým zasiahnuť do princípu nezmeniteľnosti konečných
rozhodnutí bez ohľadu na to, či právna úprava členského štátu preskúmanie platnosti rozhodcovskej
doložky v exekučnom konaní umožňuje alebo vylučuje. S poukazom na § 35 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní a § 159 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku namietal,

že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného
súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a
po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie.
Súdny dvor nemal podľa oprávneného úmysel uložiť exekučným súdom členských štátov, aby zrušili
rozhodcovské nálezy so silou res iudicata v prípadoch, kedy na takýto postup podľa domáceho práva

členského štátu nie je možný. V slovenskom právnom poriadku je príslušný na posúdenie
platnosti rozhodcovskej zmluvy súd, ktorý rozhoduje o žalobe účastníka rozhodcovského konania proti
rozhodcovskému rozsudku, pričom ak tento súd vysloví neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, je povinný
vecne rozhodnúť o žalovanom nároku. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky nie je možné skonštatovať
anisodvolanímsanaustanovenieSmernice93/13/EHSvprílohe1písm.q),nakoľkointerpretáciasúdov

vychádza z nesprávneho prekladu. Dojednanie rozhodcovskej doložky nemožno hodnotiť za nekalú
podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a je súčasťou
civilného práva. Oprávnený zastáva názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k
neoprávnenémuzásahudozákladnéhoprávaoprávnenéhonasúdnuochranuakporušovaniuprincípov
právnej istoty, čím je mu znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní.

Záverom oprávnený poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 11/2010 zo dňa
26. 09. 2011.

Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienil vyhovieť, pretože rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka považoval za vecne
správne (§ 374 ods. 4 OSP).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1
OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 219 OSP ako vecne správne potvrdiť.

V prejednávanej veci sa oprávnený svojím návrhom, spísaným pred súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým dňa 02. 04. 2013, domáhal vykonania exekúcie pre vymoženie sumy 712,31 eura s

príslušenstvom. Exekučným titulom je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej
asociácie zo dňa 05. 11. 2012 sp. zn. II/2012-1513, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 03. 01. 2013 a
vykonateľnosť dňa 06. 01. 2013. Súdny exekútor dňa 17. 04. 2013 doručil súdu prvého stupňa žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, exekučným titulom,
zmluvou o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 20. 05. 2005, žiadosťou o flexipôžičku, oznámením o splnení

obchodných podmienok pre čerpanie flexipôžičky a Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a. s. na
poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom.Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219

ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky už v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z roku 2012 pod por. č. 46 zaujal
stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru súdnej
praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora

na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného,
zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade
so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v
príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej

(z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia
subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia

tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť
postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a
rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je

teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či

rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú
vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon
nebol nikdy uzavretý (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. januára 2013 sp.
zn. 4Co 31/2013).

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu
(ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný

súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy,prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby
zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť odvolateľovi v tom, že by súd prvého stupňa ako exekučný súd prekročil

rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej Exekučným poriadkom, keďže v preskúmavanej
veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup súdu prvého stupňa, ktorý po podaní žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola
uzavretá platne. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia. Skúmaním platnosti

rozhodcovskej doložky súd prvého stupňa len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom.

K samotnému záveru súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej
prijateľnosti, a teda platnosti) treba uviesť, že rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd posúdil
rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na

ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzatvorenia zmluvy) tým absolútne
neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje
značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa.
Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto
podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu

možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. Formulácia rozhodcovskej doložky, obsiahnutá v čl. II bode 5 zmluvy a v čl. VIII bode 3
všeobecných obchodných podmienok (účinných od 03. 02. 2005), neumožňuje klientovi možnosť
neprijať rozhodcovskú doložku, nakoľko rozhodcovská doložka je vsunutá medzi ostatné podmienky,
drobným, ťažko čitateľným písmom, čo značne sťažuje oboznámenie sa so všeobecnými obchodnými

podmienkami veriteľa, na ktoré zmluva odkazuje. Okrem toho zmluva je podpisovaná v čase nižšej
bdelosti klienta, kedy sa klient najmä sústreďuje na získanie finančných prostriedkov a nepredpokladá,
že by sa dostal s ich platením do omeškania. Odvolací súd dodáva, že aj keď v čase uzavretia zmluvy
medzi neprijateľnými podmienkami v Občianskom zákonníku nebolo zahrnuté také ustanovenie, ktoré
sa dotýka rozhodcovskej doložky, nakoľko uvedené ustanovenie bolo doplnené až zákonom č. 568/2007

Z. z. účinným od 1. januára 2008, bolo potrebné uzatvoriť rozhodcovskú doložku tak, aby bola v
súlade s ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Rozhodcovská doložka nespĺňa ani požiadavku písomnej formy, ktorá je klasifikovaná jej neplatnosťou,

pretože nebola podpísaná účastníkmi zmluvného vzťahu. Súhlas povinného - klienta s riešením sporov
predrozhodcovskýmsúdompodľačl.IIbode5zmluvyvyjadrilpovinnýpodpisomzmluvy,avšaksamotné
znenie rozhodcovskej doložky sa nachádza v čl. VIII bode 3 všeobecných obchodných podmienok, ktoré
povinný nepodpisoval.

Podľa § 4 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať

formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať
písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá
v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá
telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu
rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej

zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia
konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu.
Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.

Odvolací súd v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (3Cdo/146/2011, 6Cdo/143/2011) poukazuje,
že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných aj podmienku

písomnej formy. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná formaje zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami
alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a
označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava obsiahnutá v zákone č. 244/2002 Z. z. o úprave formy

rozhodcovskej zmluvy je v § 4 striktná, bez možnosti extenzívneho výkladu, z čoho vyplýva, že formálna
podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola, nakoľko nedošlo k podpisu všeobecných
obchodných podmienok obidvoma zmluvnými stranami, čím rozhodcovská doložka založená nebola.
Štandardná rozhodcovská doložka má byť správne uvedená priamo v konkrétnej zmluve ako jej článok
alebo ustanovenie.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom
a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní považoval za
neopodstatnené a zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že predmetný exekučný titul je v rozpore

so zákonom, nakoľko exekučný titul bol vydaný orgánom bez právomoci na jeho vydanie. Z uvedených
dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
povinnému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože

v tomto štádiu konania mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.