Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 12, 2013

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 14Er/190/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2103899282
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Siskovičová
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2013:2103899282.5

Uznesenie

Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35
807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast. JUDr. Martin Máčaj, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti
povinnému Š. U., C.. XX.XX.XXXX, C. S. XXX XX H. XX, t.č. na neznámom mieste, zast. opatrovníkom
B.. L. O., zamestnanec Okresného súdu Piešťany, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
so sídlom Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava, o vymoženie pohľadávky vo výške 577,44 EUR s

príslušenstvom a trov exekúcie, takto

r o z h o d o l :

I. Súd exekúciu z a s t a v u j e.

II. Súd povoľuje odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX
469/2003 do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie č.k. 14Er/190/2003-50.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 24.02.2005 udelil tunajší súd rozhodnutím č. 5207 025769 súdnemu exekútorovi: Mgr. Vladimírovi

Cipárovi, so sídlom Vazovova 9 811 07 Bratislava, poverenie na vykonanie exekúcie v prospech
oprávneného v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok). Uznesením č.k. 14Er/190/2003-25 zo dňa 30.11.2010 súd vyhovel návrhu na
zmenu súdneho exekútora a poveril vykonaním predmetnej exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.11.2012.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskych

zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,
právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba s vykonateľnosťou súhlasila.

Predmetom exekučného titulu - Notárskej zápisnice N 1472/2003, NZ 30826/2003, (ďalej len
„Notárska zápisnica“) bolo vyhlásenie Mgr. Martina Paičeka, koncipient advokáta Mgr. Tomáša Kušníra,
splnomocneného na základe substitučnej plnej moci, o súhlase s vykonateľnosťou predmetnej Notárskej
zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a o právne významných skutočnostiach, ktoré by

mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli byť spôsobené právne následky.

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 1340032 uzatvorenej
dňa 20.1.2003 (ďalej len „Zmluva o úvere“), ktorú povinný riadne a včas neplnil. V predmetnej
zmluve povinný pre prípad neplnenia si zmluvných podmienok (a to najmä nesplatenia úveru a jeho
príslušenstva) splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, advokátska kancelária Za Kasárňou 1, 831
03 Bratislava 3 (ďalej len „Splnomocnenec“), aby v jeho mene a právnymi účinkami pre neho v prípade

neuhradeného záväzku alebo jeho časti, z titulu predmetnej Zmluvy o úvere uzatvoril a podpísal vprospech oprávneného notársku zápisnicu ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Takáto notárska zápisnica mala pritom obsahovať aj údaj o skutočnej časti nesplateného záväzku zo
Zmluvy úvere (t.j. vtedy neznámu čiastku, o ktorej ani nebolo známe, či v budúcnosti vznikne) a súhlas

povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.

V zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.

Súd nadobudol pochybnosti o tom, či je výkon exekúcie na podklade uvedeného exekučného titulu v
súlade so zákonom a začal sa zaoberať otázkou existencie dôvodov na zastavenie alebo čiastočné
zastavenie predmetnej exekúcie ex offo.

Súd sa pri skúmaní existencie takýchto dôvodov zaoberal najmä otázkou, či je exekučný súd oprávnený

vykonať preskúmanie exekučného titulu z hmotnoprávneho hľadiska, t.j. preskúmať konkrétne okolnosti,
ktoré predchádzali vyhotoveniu exekučného titulu. Ak by mal totiž exekučný súd vykonať preskúmanie
veci spôsobom, akým koná civilný súd v občianskoprávnom konaní, muselo by byť takéto oprávnenie
v zákone výslovne uvedené, inak by takéto preskúmanie išlo nad rámec preskúmania formálnej a
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z toho hľadiska, či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo
preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva, v tomto zmysle notárska zápisnica ako
vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu
súdu (vynímajúc súd rozhodcovský v zmysle príslušných ustanovení). V tejto súvislosti však treba
citovať časť nálezu Ústavného súdu I. ÚS 5/2000 v ktorom je výslovne uvedené, že by nebolo možné

pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to najmä s ohľadom na jej mimosúdny
spôsob vzniku, vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na
ktorých treba bezpodmienečne trvať. V takomto prípade je teda možné nepriznať oprávnenej osobe
právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústava“). V iných prípadoch by však bolo preskúmanie súladu exekučného titulu, ako prvku

prameniaceho z úniového práva, so zákonom súdom posudzované ako jednoznačné prekročenie
právomocí slovenského súdu a samo o sebe by bolo porušením práva EÚ.

V prípade, že takýto výklad aplikujeme na prípad možného zastavenia exekúcie realizovanej na
základe absolútne neplatného exekučného titulu (notárskej zápisnice), má tunajší súd za to, že
takýmto postupom nebude nielen nijakým spôsobom ohrozená následná vymožiteľnosť nároku, ktorý je

predmetom exekúcie, ale bude tak i zachované právo na súdnu ochranu oprávneného v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy (oprávnený totiž môže svoj nárok v zmysle príslušných procesných ustanovení uplatniť v
riadnom občiansko-súdnom konaní). Navyše, právo na súdnu ochranu v zmysle uvedeného ustanovenia
bude týmto uznesením priznané i povinnému, ktorý bude mať taktiež právo obhájiť existenciu či
výšku svojho záväzku. Doterajší právny stav neposkytoval dostatok možností právnej a ani súdnej

ochrany povinnému, naopak, okolnosti, za ktorých bola spísaná Notárska zápisnica ako podklad pre
výkon exekúcie, bola v ostrom rozpore so zákonnými ustanoveniami týkajúcich sa najmä základných
predpokladov zastúpenia a v konečnom dôsledku tak bolo povinnému odňaté i právo na súdnu ochranu v
zmysle § 46 ods. 1 Ústavy, čo je už samo o sebe dostatočným dôvodom pre aplikáciu vyššie uvedeného
postupu, t.j. možnosti preskúmania exekučného titulu.

Takýto právny názor v prípade preskúmania notárskych zápisníc potvrdzuje aj nález Ústavného súdu
SR II. ÚS 498/2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený exekučný titul preskúmavať aj z
hľadiskapríslušnýchhmotnoprávnychzákonnýchustanoveníatonielenzprocesnéhohľadiska.Ústavný
súd SR obdobne rozhodol v uznesení č. I. ÚS 456/2011-19, v ktorom konštatoval, že okresný súd je
nielenoprávnený,aleajpovinnýskúmaťzákonnosťexekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatého

exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre
účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.Vychádzajúc z vyššie uvedeného, súd sa zaoberal otázkou opodstatnenosti exekučného konania a
otázkou, či exekučný titul, ktorý bol podkladom na vykonanie exekúcie, naozaj spĺňa všetky zákonom
predpísané náležitosti stanovené pre takýto právny úkon a v neposlednom rade, či je tento exekučný titul

platný a vykonateľný. Predmetom skúmania tunajšieho súdu bolo najmä oprávnenie Splnomocnenca
zastúpiť povinného pri spísaní notárskej zápisnice.

Tunajší súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené povinným Splnomocnencovi priamo v Zmluve
o úvere je neplatné, a to z nasledovných dôvodov:

Toto splnomocnenie na uznanie dlhu bolo povinným udelené Splnomocnencovi ešte v čase, keď ich
dlh z omeškania neexistoval, t.j. povinný sa vopred vzdal svojho práva na uznanie či neuznanie dlhu v

čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku ani o jeho výške, takže toto splnomocnenie
bolo neurčité a všeobecné. Povinnému bolo totiž odňaté právo namietať výšku uznaného dlhu v čase
uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani
predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti v budúcnosti nastanú. Takéto splnomocnenie
nemôže byť platné, pretože nie je z neho možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho

Splnomocnencovi vyplývajú a následne posúdiť, či konal Splnomocnenec v mene splnomocniteľa v
medziach udeleného oprávnenia, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či
Splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva. Naopak, splnomocnenie je
koncipované tak, že vytvára veľmi široký priestor pre konanie a právne úkony Splnomocnenca.

Prílišná všeobecnosť a nejasnosť predmetného splnomocnenia je daná i príliš širokým rozsahom a

neurčitým vymedzením oprávnenia Splnomocnenca na všetky právne úkony, ktoré bude potrebné
vykonať za účelom uzatvorenia príslušnej zmluvy, ktorou sa zabezpečí pohľadávka oprávneného
vyplývajúca zo Zmluvy o úvere. Všeobecné a neobmedzené zastúpenie osobou by mohlo byť v zmysle
zákona akceptovateľné v prípade zastúpenia advokátom v zmysle § 25 ods. 1 z. č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku, čo však nemožno aplikovať na daný prípad najmä z dôvodu rozporu

záujmov, t.j. zjavnej skutočnosti, že Splnomocnenec nemal v zmysle Zmluvy o úvere konať v záujme
povinného, skôr naopak, jeho zastúpením sa malo zabezpečiť silnejšie postavenie oprávneného ako
veriteľa a okamžitá vymožiteľnosť jeho pohľadávky bez toho, aby sa o tom povinný čo i len dozvedel.
Súd je toho názoru, že pri inštitúte takej právnej sily ako je notárska zápisnica v zmysle § 41 ods. 2 písm.
c) Exekučného poriadku je nutné bezpodmienečne zaistiť taký právny stav, pri ktorom je nepochybné,

že s uznaním dlhu povinný/dlžník naozaj súhlasil a bol si vedomý všetkých právnych následkov s tým
spojených.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, plnomocenstvo udelené Splnomocnencovi zjavne nerešpektuje
zákonnú podmienku uvedenú v § 22 ods. 2 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, podľa ktorej
zastupovaťinéhonemôžeten,záujmyktoréhosúvrozporesozáujmamizastúpeného.Jetedavylúčené,

aby zmluva o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi osobami medzi ktorými je konflikt záujmov.
V posudzovanom prípade bol povinný nútený súčasne na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj
plnomocenstvo pre Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého určil práve oprávnený a v ktorom ho splnomocnila
na spísanie predmetnej notárskej zápisnice - exekučného titulu. Okrem toho Mgr. Tomáš Kušnír v
množstvekonanívedenýchoprávneným,vystupujeakoprávnyzástupcaoprávneného.Ajvpredmetnom

exekučnom konaní vystupuje ako právny zástupca oprávneného. Za takejto situácie je tu preukázateľný
rozpor záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinného a povinným, čo je prekážkou vzniku
platnej dohody o plnomocenstve, ktorý dôvod tunajší súd považuje za podstatný pre posúdenie
oprávnenia splnomocnenca uznať za povinného záväzok a podpísať za ňho súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že v tomto prípade Splnomocnenec

v skutočnosti nehájil záujmy povinného, ktorý ho na uznanie dlhu splnomocnil, ale oprávneného.
Exekučný súd preto nemá za preukázané, že medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ako splnomocnencom
a povinným, ako splnomocniteľom došlo k vzniku platnej dohody o plnomocenstve; na základe ktorej
by bol splnomocnenec oprávnený uznať za povinného dlh vo forme notárskej zápisnice a súhlasiť s jej
vykonateľnosťou, ako exekučným titulom.Exekučný súd žiadnym spôsobom nespochybňuje možnosť dať sa pri spísaní notárskej zápisnice
zastúpiť v zmysle § 31 Občianskeho zákonníka a vyvolať tak, aj konaním splnomocnenej osoby, účinky
zamýšľané v § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Súd má však za to, že plnomocenstvo udelené

Splnomocnencovi túto osobu neoprávňovalo na spísanie Notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná.
Okrem toho je splnomocnenie tejto osoby na vykonanie takéhoto úkonu v ostrom rozpore s § 22 ods.
2 Občianskeho zákonníka, nakoľko splnomocnená osoba zjavne nekonala v záujme povinného, skôr
naopak.

Zákonnou úpravou zastúpenia zákonodarca jednoznačne sledoval právnu ochranu zastúpených osôb,

ktoré sa dajú zastúpiť nimi zvoleným zástupcom. Právne úkony urobené osobami, ktoré nespĺňajú
podmienky upravené v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú v zmysle Občianskeho zákonníka
absolútne neplatné a to bez ohľadu na skutočnosť, že o tom účastníci právneho úkonu (v tomto prípade
povinný) vedeli.

Tento právny názor potvrdzuje aj skutočnosť, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere povinný nemal žiadnu
možnosť výberu zástupcu/splnomocnenca, pretože zo Zmluvy o úvere je zrejmé, že pri jej vyhotovení

bola použitá predtlač vyhotovená oprávneným, v ktorej už bola osoba Splnomocnenca určená bez
akejkoľvek možnosti zmeny.

V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 329/2010 udelenie takéhoto
plnomocenstva povinným nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia a to, ako už bolo uvedené
vyššie, že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného ako aj slobodnú voľbu pri

voľbe svojho splnomocnenca. Pri jedinej možnej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a
zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej Zmluvy o úvere, nemožno o slobodnej vôli
povinného vôbec hovoriť.

Z dôvodov vyššie uvedených má súd jednoznačne za to, že dohoda o plnomocenstve je absolútne
neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému,

takžekaždýsajejmôžedovolať.Naabsolútnuneplatnosťprihliadasúdajbeznávrhu(exoffo).Absolútna
neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným
odpadnutím dôvodu neplatnosti. Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu
zakladá bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje.

Navyše, nakoľko bola samotná Zmluva o úvere uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Z.č. 513/1991

Zb. Obchodného zákonníka, plnomocenstvo v nej obsiahnuté je nutné posúdiť aj so zreteľom na
ustanovenia Obchodného zákonníka. Pri zohľadnení príslušných ustanovení Obchodného zákonníka
súd jednoznačne dospel k záveru, že predmetné plnomocenstvo nespĺňa dokonca ani požiadavku v
zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého môže byť uznaný iba v čase uznania
existujúci určitý, čo do výšky, záväzok, pričom v čase udelenia splnomocnenia povinným nebolo a ani

nemohlo byť jasné, či v budúcnosti povinnému z tohto úveru vznikne dlh a v akej výške (II. ÚS 498/2010).

Notárska zápisnica, ktorú exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina, ktorá vznikla
mimosúdnou cestou, ale jej formálne i obsahové náležitosti sú vymedzené zákonom, t.j. zákon č.
323/1992 Z.z. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“) a samotný Exekučný
poriadok. V tejto súvislosti možno poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS

5/2000 zo dňa 13.07.2000, v ktorom Ústavný súd okrem iného riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať
notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučnými titulom. Ústavný súd vyslovil, že rozdiel medzi
uznaním dlhu, resp. záväzkom podľa hmotného práva a notárskou zápisnicou obsahujúcou právny
záväzok v zmysle § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda uznaním dlhu v procesnom zmysle, je v
dvoch náležitostiach. V prípade notárskej zápisnice nemôže ísť predovšetkým o jednoduchý písomný

právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme. Okrem toho notárska zápisnica musí
obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku, čo priamo vyplýva aj
zo samotného ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Práve tento súhlas povinného s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu, až tentoprejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu,
výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej

povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky
aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.

Z uvedeného vyplýva, že prejav vôle povinného, ktorý zakladá takýto významný právny inštitút, nemôže
byť nijakým spôsobom spochybnený. Pri spísaní exekučného titulu, t.j. predmetnej Notárskej zápisnice,
nebol povinný prítomný, naopak, o spísaní Notárskej zápisnice nemusel byť ani upovedomený, a to ani o

jej obsahu či konkrétne o výške uznaného dlhu. Vychádzajúc z vyššie preukázanej neplatnosti plnej moci
udelenej Splnomocnencovi možno konštatovať, že Notárska zápisnica nespĺňa formálne a materiálne
podmienky exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a teda neobsahuje záväzok
povinného a už vôbec nie jeho vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou. V prípade, že je neplatné
splnomocnenie, na základe ktorého bola spísaná Notárska zápisnica, tak ani táto nemôže byť platná,
a teda neexistuje spôsobilý exekučný titul. Súd má za to, že táto Notárska zápisnica ako exekučný titul

je absolútne neplatná.

Absolútna neplatnosť dohody o plnomocenstve má teda za následok, že Splnomocnenec nemohol
zastupovaťpovinnéhoprispisovaníNotárskejzápisniceakoexekučnéhotituluatedaNotárskazápisnica
neobsahuje jednu z materiálnych podmienok vykonateľnosti a to súhlas povinného s vykonateľnosťou
a teda nie je exekučným titulom. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne

účinky pre povinného, v mene ktorého “konal“ Splnomocnenec, predložená Notárska zápisnica nemôže
byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého
vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Exekučný titul, ktorým bola v tomto prípade Notárska zápisnica, teda nie je spôsobilým exekučným
titulom v zmysle požiadavky § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

Práve platný a vykonateľný exekučný titul je predpokladom na vedenie exekúcie. Každý exekučný titul,
na podklade ktorého sa navrhuje exekúcia, musí súd podrobiť preskúmaniu v rozsahu ustanovenom
zákonom. Rozsah prieskumnej činnosti je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom
oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený
a povinný vecne legitimovaní, príp. spôsobilí byť účastníkom exekučného konania. Súd môže takisto v

tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na
návrhúčastníkakonaniaalebobeznávrhu)avprípadezistenia,ženiesúsplnenépodmienkymateriálnej
alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť ( II.ÚS 498/2010).

V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako dôvod zastavenia
exekúcie, ktorý zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia vôbec nemala začať, keďže rozhodnutie nebolo

vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Tunajší súd v tejto
súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára
2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Najvyšší súd sa ďalej vyjadril, že
ak bude exekúcia podľa exekučného titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Odmietnutie takéhoto exekučného titulu, resp. zastavenie exekúcie vykonávanej na podklade notárskej
zápisnice, ktorá bola spísaná za účasti neoprávnenej osoby nie je zásahom do vlastníckeho práva
oprávneného a ani nie je nijakým spôsobom upreté jeho právo na majetok, resp. právo na ochranu
majetku zakotvené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ľudských právach a základných

slobodách(III.ÚS329/2010).Zastavenímexekúcieniejeznemožnenéplnenievprospechoprávneného,
ktorý ma ešte stále dostatok zákonných možností na uplatnenie svojich práv vyplývajúcich zo Zmluvy
o úvere. Exekučný súd totiž týmto uznesením žiadnym spôsobom nepreskúmava samotnú Zmluvu
o úvere, nároky z ktorej môžu byť predmetom samostatného súdneho konania. Platnosť Zmluvy oúvere nie je týmto uznesením nijakým spôsobom dotknutá a jej posúdenie nie je ani pre rozhodovanie
tunajšieho súdu relevantné, posudzovaná bola len platnosť Notárskej zápisnice, ktorou bol uznaný
záväzok povinného zo Zmluvy o úvere. Uvedené zjavne nebráni oprávnenému domáhať sa na

príslušnom súde podľa platných právnych procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na
plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle Zmluvy o úvere a v prípade úspechu v konaní aj práva súdom
priznanú pohľadávku exekučne vymáhať (III. ÚS 329/2010).

Právny názor tunajšieho súdu obsiahnutý v tomto uznesení je vyjadrením ustálenej judikatúry Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorý sa jednoznačne vyslovil, že plnomocenstvo obsiahnuté priamo v

úverovej zmluve vo forme a obsahu, v akej bolo obsiahnuté v prípade zmluvného vzťahu oprávneného
a povinného, je jednoznačne neplatné a zakladá tak dôvod na zastavenie exekúcie, či už v zmysle § 57
ods. 1 písm. a) alebo § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ( II. ÚS 498/2010 zo dňa 25.11.2010,
III. ÚS 329/2010 zo dňa 21.9.2010, III. ÚS 294/2010 zo dňa 25.10.2010).

Podľa § 58 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov,
súd exekúciu zastaví na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže zastaviť exekúciu aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo
vykonateľným.

Vykonateľnosťexekučnéhotitulupredstavujemateriálnypodkladexekúcie,conditiosinequanonzačatia

a priebehu exekučného konania. Ak exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu na návrh či bez návrhu zistí,
že rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, sa dosiaľ nestalo vykonateľným, exekúciu musí zastaviť.
Tento dôvod zastavenia exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, ak rozhodnutie vôbec nenadobudlo
vykonateľnosť, a napriek tomu sa začalo exekučné konanie. Túto skutočnosť môže exekučný súd zistiť
najskôr v štádiu vydávania poverenia, ale prakticky je to možné v ktoromkoľvek štádiu exekučného

konania. Táto skutočnosť vyplýva aj z povinnosti súdu vyplývajúcej už z citovaného § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, v zmysle ktorého má súd povinnosť počas celého exekučného konania skúmať
zákonnosť exekúcie a v prípade, že zistí dôvod jej neprípustnosti, musí ju ex offo zastaviť. Takýto právny
názor zastáva aj Ústavný súd, ktorý v náleze II. ÚS 498/2010 ustanovuje, že právny predpis, resp. jeho
jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v

ich vzájomných súvislostiach, nie izolovane - oprávnenie exekučného súdu kedykoľvek preskúmavať
prípustnosťexekúcie(tedanielenpredvydanímpoverenia)plnekorešpondujesozámeromzákonodarcu
vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Exekučný súd je nielen oprávnený ale aj povinný preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
nielen v štádiu konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v

priebehu exekučného konania, pre účely zistenia existencie dôvodu na zastavenie exekučného konania.

V súlade s vyššie uvedeným, a to najmä z dôvodu absolútnej neplatnosti notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t.j. jej nespôsobilosti a nepoužiteľnosti ako exekučného titulu v exekučnom konaní,
súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavuje. Exekučný súd totiž dospel
k záveru, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným.

V zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno
očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Odklad exekúcie ako prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb predstavuje procesný
úkon exekučného súdu, ktorým sa zabraňuje bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Základným účelomodkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je ochrana povinného,
pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto
rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61

Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem
(navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný
skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, súd musí prihliadnuť na skutočnosť,
že existuje reálna právna možnosť zastavenia exekúcie a preto súd na základe úvahy dospel k názoru,
že návrh na povolenie odkladu exekúcie je dôvodný.

Nakoľko má tunajší súd za to, že boli dostatočne preukázané základné predpoklady nutné pre povolenie
odkladu exekúcie, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

S ohľadom na naliehavý právny záujem povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou
exekúciou, súd rozhodne o trovách osobitným uznesením.

V súlade s vyššie uvedeným súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti obom výrokom tohto uznesenia je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na

súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie v lehote 15
dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu odvolanie smeruje. Odvolaniu
podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca

odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej
lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,
proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a
opätovne rozhodne sudca (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).