Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 10, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/674/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013894776
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013894776.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: E..
Q. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. X, R. V., zast. FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava,
IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 1.714,58 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. októbra 2013, č.k. 10C 196/2011-527, proti
uzneseniu zo dňa 6. decembra 2013, č.k. 10C 196/2011-551, a uzneseniu zo dňa 6. decembra 2013,
č.k. 10C 196/2011-553, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, č.k. 10C 196/2011-551 zo dňa 06.12.2013, potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, č.k. 10C 196/2011-553 zo dňa 06.12.2013, potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal uloženia

povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 1.714,58 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej
nesprávnymúradnýmpostupomNárodnejbankySlovenskapodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a zároveň zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie tohto konania do právoplatného skončenia konania sp. zn. 19C 56/2011,
vedeného Okresným súdom Bratislava I. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh na zaplatenie istiny 1.714,58 eur s príslušenstvom

zamietol,odôvodnilprávneust.§3ods.1písm.d),§9ods.1a2zák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostiza
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 125 ods. 7, § 127 ods. 2, 4,
§ 128 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a vecne tým, že navrhovateľ v konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporcu,
ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom nepreukázal, a preto sa
správnosťouvyčíslenejškody,nezaoberal.Uviedol,ženavrhovateľvkonanínepreukázal,žebyNárodná
banka Slovenska vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala, keď mal v konaní naopak za

preukázané, že Národná banka Slovenska bola až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch, t. j. od 01.06.2010, oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových
hodnôt, teda Družstvo, dodržiava schválený prospekt investície, ako i skutočnosť, že Národná banka
Slovenska nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, akovyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke
Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a

doplnení niektorých zákonov, ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o
zmene a doplnení niektorých zákonov.

V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ bol členom Družstva s
členským podielom v hodnote 1.714,58 eur, pričom z jeho výsluchu vyplynulo, že pri vstupovaní do

Družstva mu bolo povedané, že nad jeho činnosťou vykonáva dohľad Národná banka Slovenska, a táto
skutočnosť bola kritériom jeho rozhodnutia investovať do Družstva finančné prostriedky. Navrhovateľ sa
preto domáhal voči štátu náhrady škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska, ktorá podľa jeho názoru nepostupovala v súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej
banke Slovenska, v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným

trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nepreukázal však, že si svoju pohľadávku prihlásil do
konkurzu, ktorý bol na Družstvo vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011,
sp. zn. 3K 95/2010. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že
investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo disponovať výhradne
CAPITAL INVEST, o.c.p., na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti

zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom, s tým, že zmluva
bola ukončená zo strany Obchodníka s cennými papiermi výpoveďou zo dňa 30.03.2010, a po zániku
záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi, sa Družstvo domáhalo
svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm,
avšak súdnou cestou si svoje nároky Družstvo voči Obchodníkovi s cennými papiermi neuplatnilo.

Poukázalnaskutočnosť,žeDružstvofinančnéprostriedky,ktorézískaloodsvojichčlenovneposkytovalo
Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej
sumy, ale zamestnanci Obchodníka s cennými papiermi priamo disponovali s peniazmi Družstva, na
základe ním udeleného súhlasu s tým, že s finančnými prostriedkami na účte Družstva boli oprávnené
disponovať zamestnankyne Obchodníka s cennými papiermi pani V., N., S. L. X., pričom Družstvo malo

účty vedené v Slovenskej sporiteľni a.s., v Československej obchodnej banke a.s. a vo Všeobecnej
úverovej banke a.s.. Uviedol, že v zmysle zákona o cenných papieroch a investičných službách Úrad
pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil Družstvu Prospekt investície, na základe
ktorého bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov a
zo Zmluvy o zriadení portfólia zo dňa 02.06.2008 mal preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi

Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi, CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., ktorú Obchodník s
cennými papiermi vypovedal listom zo dňa 30.03.2010 s účinnosťou od 01.05.2010. Družstvo listom
zo dňa 15.04.2010, požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL
INVEST, o.c.p., avšak žalobu o náhradu škody voči Obchodníkovi s cennými papiermi nepodalo, iba
žiadalo Národnú banku Slovenska o riešenie situácie. Súd prvého stupňa vyhodnotil, že na základe

zisteného skutkového stavu do 01.06.2010, Národná banka Slovenska, ako aj jej právny predchodca
Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch postupovali
správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo tomuto orgánu povinné predkladať polročné správy o svojom
hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií
Družstva, predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva, ako aj s ostatnými

štatutármi dcérskych spoločností Družstva a Národnou bankou Slovenska dňa 24.08.2007. Poukázal na
skutočnosť, že Družstvo doručilo dňa 10.10.2007 Národnej banke Slovenska písomnú odpoveď, v ktorej
predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií,
schválených Úradom pre finančný trh, z dôvodov v odpovedi špecifikovaných, a zároveň sa vyjadrilo
k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal

dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami
a družstvami. Družstvo malo za to, že narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť
značné škody, ako aj náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými
investičnými vzťahmi, keďže sa Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam javilo ako problematické
zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti

v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s.. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na skutočnosť, že
Družstvo až listom, doručeným Národnej banke Slovenska dňa 15.04.2010, požiadalo o preskúmanie
postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., teda až po tom, čo Obchodník s cennými papiermi
vypovedal zmluvu o zriadení portfólia, s tým, že z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovedesplnomocnenéhozástupcuodporcumalzapreukázané,žeNárodnábankaSlovenskavykonalavobdobí
od 20.04.2010 do 06.05.2010 u Obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste a v tomto období
vyzvala Družstvo listom zo dňa 20.04.2010, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu

investície tak, aby mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže Národná banka
Slovenska zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo predložilo dňa
28.04.2010 Národnej banke Slovenska Žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície, podaním
ktorej bolo začaté konanie, vedené pod značkou OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa ustanovenia
§ 21 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prerušené rozhodnutím č. OPK-5664/1-2/2010 zo
dňa 10.05.2010 na čas, po ktorý bolo Družstvo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť,
avšak Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád, nedostatky neodstránilo a
preto Národná banka Slovenska rozhodnutím č. OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010 konanie vo
veci žiadosti zastavila, pričom Banková rada Národnej banky Slovenska toto rozhodnutie potvrdila
rozhodnutím číslo GUV-1744/2010 zo dňa 08.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010. Súd prvého

stupňa dokazovaním zistil, že Národná banka Slovenska začala voči Družstvu súbežne konanie o
uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch za
porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ustanovenia
§ 125c ods. 1, v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch, a rozhodnutím
č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, Družstvu zakázala predaj

majetkových hodnôt, avšak nezakázala družstvu vykonávať inú činnosť, keďže takéto kompetencie
voči Družstvu, ako podnikateľskému subjektu, Národná banka Slovenska, nemala. Poukázal tiež na
skutočnosť, že Národná banka Slovenska, na základe získaných poznatkov činnosti Družstva, ako aj
Obchodníka s cennými papiermi, podala dňa 27.07.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie
o podozrení zo spáchania trestného činu a podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti

korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii, č.k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010,
bolo dňa 10.08.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Tr. por. pre obzvlášť závažný zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20
Trestného zákona.

Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky
majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanovení § 126 až §
130 a alternatívne začala investičné možnosti v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene
a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernice

EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ, vrátane Slovenskej republiky,
prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013, pričom prevzatie smernice sa má vykonať na
základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších
prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.

Zamietnutie návrhu navrhovateľa odôvodnil vecne aj tým, že nárok na náhradu škody voči štátu môže
byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky
voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Skonštatoval, že navrhovateľ si svoj nárok na náhradu škody
neuplatnil v konkurznom konaní, vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 3K 95/2010 voči

úpadcovi, Družstvu, ktorého členom bol. Predčasnosť podaného návrhu navrhovateľa však spočíva
aj v tom, že navrhovateľ sa ako bývalý člen Družstva, stane v dôsledku nevyplatených finančných
prostriedkov Družstvom, jeho veriteľom, a svoje nároky na náhradu škody si môže uplatniť v zmysle
ustanovenia § 243 a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom
predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie, podľa ustanovenia § 244 Obchodného

zákonníka, ktorý v zákonných ustanoveniach § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8
explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu
škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu,
ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva si môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky
družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ

družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na
majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti
členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom
predstavenstva družstva, ktorí, ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovedníspoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky navrhovateľa
na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom Družstva, vylučuje možnosť, aby sa navrhovateľ
domáhal náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keďže navrhovateľ v tomto konaní

nepreukázal, že sa bez svojej viny bezúspešne domáhal náhrady škody voči subjektom Družstva.
Uviedol, že skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke navrhovateľa, ako
veriteľa voči subjektom Družstva, ktorú náhradu požaduje od štátu, ako subjektu zodpovedného za
prípadný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, táto škoda však vzniká za preukázania
všetkýchpodmienokvznikuzodpovednostištátuzaškoduažokamihom,keďsaprávoveriteľanaplnenie

voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že právne relevantným je prípadný nesprávny úradný postup,
ktorého by sa mohla Národná banka Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k
dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo, a iba v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu
by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, by

navrhovateľovi vznikla škoda. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľa, že mu vznikla škoda aj v príčinnej
súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska nad činnosťou Obchodníka s
cennými papiermi, keď samotný navrhovateľ pritom poukazoval na to, že Družstvo poskytovalo finančné
prostriedky po ich získaní od navrhovateľa Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy o
riadení portfólia, ktorou medzi Družstvom a Obchodníkom s CP vznikol záväzkový vzťah, na základe

ktoréhoboliobajaúčastnícizmluvypovinníplniťsizuzavretejzmluvy,aakDružstvozistilo,žeObchodník
s cennými papiermi si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou
domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok, a iba v
prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s cennými papiermi titulom
nárokuvyplývajúcemuzozmluvy,bolobymožné/teoreticky/dospieťkzáveru,žeDružstvuvzniklaškoda

v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, spočívajúcom v
zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi s tým, že v priamej príčinnej súvislosti s
prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom
s cennými papiermi, mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od
navrhovateľa. Uviedol, že prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska, vyplývajúci

z dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, je v danom prípade právne irelevantný, pretože na
strane navrhovateľa nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom
s cennými papiermi, a preto sa takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal.

Dospel potom k záveru, že odporca v konaní preukázal, že Národná banka Slovenska dohľad nad
dohliadaným subjektom, teda Družstvom, nezanedbala, a priklonil sa k jeho názoru, že Družstvo bolo
dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt), podľa ustanovení § 125 až § 128 zákona o cenných papieroch,
v súlade s ktorými Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom pre jeho úplnosť

posudzoval, či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť s tým,
že za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež
preukázal, že nebolo v právomoci Národnej banky Slovenska schvaľovať zmluvu o riadení, alebo správu
portfólia, keď Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú
odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré

poskytuje, a preto Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií, keďže až od 01.06.2010
bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený
prospekt investície. Súd prvého stupňa napokon uviedol, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo
zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo

autonómne postavenie, nakoľko vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase jeho stanovami,
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Navrhovateľ ako člen družstva, teda podnikateľského subjektu,
neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv,
ale práve naopak, s poukazom na skutočnosť, že členská schôdza je najvyšším orgánom družstva,
prostredníctvom ktorého členovia, aj navrhovateľ mohol uplatniť svoje právo riadiť záležitosti družstva,

kontrolovať činnosť družstva v jeho orgánoch v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov
Družstva, pričom z výsluchu navrhovateľa mal preukázané, že nevyužil svoje právo člena a nezúčastnil
sa zasadnutia členskej schôdze, t. j. v konaní nepreukázal, že počas členstva v Družstve realizovalďalšie svoje oprávnenia vyplývajúce jeho z členstva tak, aby aktívne zasiahol do jeho činnosti, za účelom
odvrátenia hroziacej škody, pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva.

Zamietnutie návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
prebiehajúceho na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011, týkajúceho sa právnej veci
navrhovateľa PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE proti odporcovi Slovenská republika
- Národná banka Slovenska, ktorého predmetnom je náhrada škody vo výške 63.163.426,03 eur s
príslušenstvom, spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa § 9

zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý mal spočívať v zanedbaní dohľadu Národnej banky Slovenska nad
činnosťou Obchodníka s cennými papiermi, odôvodnil právne ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., a
vecne tým, že po oboznámení sa obsahom spisu sp. zn. 19C 56/2011 (konanie nie je právoplatne
skončené) prerušenie konania nepovažoval za dôvodné, nakoľko aj v prípade, že by bol v konaní sp.
zn. 19C 56/2011 zistený nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska, vyplývajúci z dohľadu
nad Obchodníkom s cennými papiermi, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba Družstvo, toto zistenie

nemá vplyv na preukázanie predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu navrhovateľa v tomto
konaní, nakoľko v prebiehajúcom konaní sa skúma právny vzťah medzi navrhovateľom ako členom
Družstva a Družstvom. Dospel potom k záveru, že na vznik prípadnej škody navrhovateľa nemá vplyv
preukázanie údajného nesprávneho postupu Národnej banky Slovenska, spočívajúceho v údajnom
zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, nakoľko navrhovateľ nebol v rozhodnom

období v žiadnom záväzkovom vzťahu s Obchodníkom s cennými papiermi.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom odporcu
v konaní, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie, a
navrhol konanie v zmysle jeho návrhu prerušiť, a rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmeniť a
jeho návrhu vyhovieť, resp. ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň žiadal
priznať náhradu trov konania. V odvolaní uviedol, že v posudzovanej veci existoval dôvod objektívnej
povahy na požadované prerušenie konania s poukazom na úzku vecnú a časovú spojitosť sporu

vedeného pod sp. zn. 19C 56/2011 s prejednávanou vecou, výsledok ktorej môže reálne
ovplyvniť, keďže v oboch konaniach sa navrhovatelia domáhajú riešenia otázok úzko súvisiacich s
určením a stanovením zodpovednosti Národnej banky Slovenska za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pri výkone verejnej moci v jednej konkrétnej veci, pričom výsledok konania sp. zn.
19C 56/2011 má úzky vplyv na predmetné konanie čo do dôvodu i rozsahu, v akom sa odporca dopustil

nesprávneho úradného postupu pri výkone dohľadu, mimo iného nad obchodníkom s cennými papiermi,
v súvislosti s čím vznikla škoda Družstvu, ktorého členom bol navrhovateľ. Poukázal na to, že v prípade,
ak by sa v konaní sp. zn. 19C 56/2011 preukázal nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska
pri výkone dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi, dokazovanie v prebiehajúcom konaní sp. zn.
10C 196/2011 (v tejto právnej veci) by bolo v tomto smere nadbytočné, pričom označil za nehospodárne,

aby popri sebe prebiehali dve paralelné, skutkovo i časovo súvisiace dokazovania, v ktorých by sa
posudzoval nesprávny úradný postup Národnej banky voči rovnakým subjektom. Uviedol, že podľa
jeho názoru neobstojí argumentácia o irelevantnosti dokazovania nesprávneho úradného postupu
nad obchodníkom s cennými papiermi, nakoľko škoda, ktorá vznikla v majetkovej sfére navrhovateľa
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska v súvislosti s obchodníkom s cennými

papiermi, vznikla v dôsledku porušenia právnej povinnosti Národnej banky Slovenska vyplývajúcej
priamo z právnych predpisov, pričom práve z dôvodu, že sa v prejednávanej veci nejednalo o škodu
vyplývajúcu zo zmluvy, si navrhovateľ uplatnil voči Národnej banke Slovenska nárok na náhradu
škody, ktorá bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ
vo svojom odvolaní vyjadril názor, že dokazovanie nesprávneho úradného postupu v súvislosti s

obchodníkom s cennými papiermi je podstatné aj z dôvodu, že tak on ako i samotné Družstvo, ktorého
bol členom, nemôžu byť považovaní za profesionálneho klienta, ktorý má odborné znalosti, skúsenosti
a poznatky na uskutočňovanie vlastných rozhodnutí o investíciách a na riadne posudzovanie s tým
spojených rizík, z dôvodu ktorého postupovali pri zabezpečení investičnej služby v spolupráci s odborne
spôsobilými a zodpovednými osobami v zmysle zákona o cenných papieroch, pričom sa súčasne

spoliehali na riadny a odborný výkon povinností Národnej banky Slovenska, vyplývajúci jej zo zákona
o cenných papieroch, ako i na riadny a odôvodnený výkon dohľadu nad licencovaným obchodníkom s
cennými papiermi. Uviedol, že pokračovanie v konaní bez vyčkania na rozhodnutie v konaní vedenom
pod sp. zn. 19C 56/2011, by mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s poukazom na to,že v ňom ide o zodpovedanie otázok, ktoré majú kľúčový význam pre právne posúdenie veci, a teda
výsledok uvedeného konania, v ktorom sa rieši otázka majúca podstatný vplyv a význam pre rozhodnutie
súdu, môže podstatne zmeniť rozhodnutie súdu vo veci samej, a môže spôsobiť existenciu dôvodu na

obnovu konania podľa ust. § 228 ods. 1 O.s.p..

Navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala
v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným
atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej

moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že
ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku
škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu
a nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska
len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval, a postup Národnej banky Slovenska

bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z., ale nie
dohľad nad celkovou činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto
zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná

súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom
v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný
navrhovateľpovažovalzáversúduprvéhostupňa,žesamalviacstaraťosvojezáležitostivrámcizásady
„právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať
zákonom stanovené povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že jemu nepatrili

zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137
ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1

zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007, Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak,
a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií,

vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou
Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných
rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k

ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľa. Poukázal na skutočnosť, že
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka E..
C. F., G.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného
emitenta,atospoločnostiCIHOLDING,a.s.,ktorývtomčaseakcionárskyvlastnilobchodníkascennými

papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od nej získané, investované v
subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom, a Národná banka Slovenska
sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio
bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek
vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom

posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s., a vo všetkých
troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, E.. H. Č., vtedajší
predseda predstavenstva obchodníka. Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav,
že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a
obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom

konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich
aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani
po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, Národná banka Slovenska
nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolnéalebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva
alebo obchodníka), následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka

s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva,
pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že
už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka
Slovenska tým, že dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a

Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch,
z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011.
Vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím, č. ODT-10890-4/2010 zo
dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu
neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti
Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne

dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska
dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti, a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo
prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009, a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt

a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho
vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a
h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná
banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Mal
za to, že žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to

ani vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa
názoru odporcu a súdu prvého stupňa povinný jej dané plnenie vrátiť s tým, že ani zák. č. 514/2003
Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii podľa navrhovateľa fakticky

suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon v platnom
znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania, a súčasne by to znamenalo,
že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna
voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Namietal tiež, že zo zápisníc o pojednávaní pred
súdom prvého stupňa vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané súdom prvého stupňa, resp. predložené

účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. (s poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 11/2010 zo dňa 31.01.2012).

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdiť, nakoľko súd prvého stupňa vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom

spoľahlivéhozisteniaskutkovéhoaprávnehostavuvecispoukazomnaskutočnosť,žezjehočinnostimu
boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne identických
veciach na súde prvého stupňa. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je povinnosťou všeobecného
súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené účastníkom konania,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania a
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že

podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie
zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľa, a preto jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého
stupňa považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Uviedol, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne
navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutí vo
veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu,

kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný, a neexistuje. Zdôraznil,
že navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal
žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední
za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom.Vo vzťahu k napadnutému výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania uviedol,
že tento návrh považuje za účelový pokus navrhovateľa o predĺženie konania na súde prvého stupňa,

vychádzajúc z toho, že bol podaný až rok a pol tom, čo súd prvého stupňa konal v celom rade
skutkovo a právne identických veciach, pričom právny zástupca navrhovateľky bol oboznámený s
podaním žaloby vo veci vedenej pod sp. zn. 19C 56/2011, a napriek tomu podal žalobu v predmetnej
a stovkách (cca 800) ďalších skutkovo a právne identických veciach, prerušenia konaní ktorých sa
teraz domáha. Poukázal na rozdielnosť a vzájomnú nesúvislosť konaní vedených pod sp. zn. 19C

56/2011 a 10C 196/2011 (prejednávaná vec), keď sa v nich preukazujú rozdielne skutkové okolnosti s
rozdielnou právnou argumentáciou (výkon dohľadu Národnou bankou Slovenska nad dvomi rozdielnymi
subjektmi), pričom dokazovanie nesprávneho úradného postupu nad obchodníkom s cennými papiermi
je v tomto konaní právne irelevantné, pretože na strane navrhovateľa nemohlo dôjsť k vzniku škody v
bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s eventuálnym údajným nesprávnym úradným postupom
odporcunadobchodníkomscennýmipapiermi.Vtejtosúvislostipoukázalnaskutočnosť,ženavrhovateľ

nebol v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi, pričom teoreticky by mohla v
tejto súvislosti vzniknúť škoda iba Družstvu, ktoré bolo s obchodníkom v záväzkom vzťahu na základe
zmluvy o riadení portfólia. Prípadné rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 19C 56/2011 bude mať
významlenpreprebiehajúcekonkurznékonanie,ktoréhovšaknavrhovateľniejeúčastníkom.Malpotom
za to, že neexistuje objektívny dôvod na požadované prerušenie konania.

Ohľadom navrhovateľom v odvolaní tvrdeného zanedbania jeho povinností pri dohľade nad Družstvom
a obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní
dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj
z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať

iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom Národná
banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie
povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti
a kompetencií orgánu dohľadu. Poukázal na to, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3
zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investícií, a teda až odvtedy
mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo schválený Prospekt investícií dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných

papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z.z., a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových
hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal
a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investícií, a informácie a podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne
ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností.

Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových
hodnôt, teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla
Národná banka Slovenska kontrolovať. Nakoľko vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal
v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o

cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že
s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov, a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom družstva vždy
zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej

ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená. Poukázal
na nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia navrhovateľa v odvolaní s tým, že Národná banka
Slovenka nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ale mohla kontrolovať len to, či
si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ

verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasils tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade

nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo
4968/2009 odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako
štátuaibasekundárneamarginálnesazaoberázodpovednosťouzaškoduspôsobenúorgánomverejnej
moci a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie

otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou
zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto
zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna,
ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa
voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri
predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná

existencia pohľadávky navrhovateľa a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných
súdnych konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak
pohľadávka navrhovateľa voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže navrhovateľovi
vzniknúť škoda. Poukázal tiež na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa
14.09.2011, kde správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré

bolovedenélendojúla2010apotomtodátumesavúčtovníctvenenachádzajúžiadneúčtovnézáznamy,
účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu
bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z
dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu
v období pred konkurzom. Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené,

že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne
vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil
a presne špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O.s.p., netreba dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, keď z odôvodnenia uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy,

na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto
smere nebolo potrebné vykonať, pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti
nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch
majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa§ 212 ods. 1 O.s.p.
bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska

posúdenia opodstatnenosti návrhu navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.), a
na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj
náležite a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci

skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej
stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutých výrokov rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorými súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, ako aj návrh
uplatnený navrhovateľom na náhradu škody, spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Národnej

banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurzevyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I č.k. 3K 95/2010-21 zo dňa 11.04.2011,
právoplatným dňa 05.05.2011, s členským podielom v sume 1.714,58 eur, ktorá mu Družstvom
nebola vyplatená, a neuplatnil si ju voči Družstvu riadne ani v konkurze. Zo súdom prvého stupňa

vykonaného dokazovania vyplýva, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“), ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z.z. o
cenných papieroch a investičných službách, predmetom ktorej bol podľa článku I. bod 2 záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať

spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,
pričom podľa Prílohy č. 2 k predmetnej zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť
mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že

po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými
papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, a rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa
30.05.2011 Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust. § 144

ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1
písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch a investičných službách. V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom
domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu v sume 1.714,58 eur s príslušenstvom,
ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky

Slovenska, špecifikovanom v návrhu na začatie konania a jeho doplnení, ktorý mal spočívať v tom, že
Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení
s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním
rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola

užod 31.12.2006,vprijatínedostatočnýchopatrenízostranyNárodnejbankySlovenskapo24.08.2007,
kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené,
t.j.žeDružstvomalovšetkyzískanépeňažnéprostriedkyinvestovanévsubjektepersonálneamajetkovo
prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným
z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má

sledovať, a že Národná banka Slovenska prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia obchodníkovi, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že
navrhovateľ nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s
cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľ voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnymúradnýmpostupomNárodnejbankySlovenskapodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák. č. 514/2003 Z.
z.“). Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovenýchprávnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,

k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka

príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ

vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.

Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou

zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný

pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so

zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva
sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná vpeniazoch, t.j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa

uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva
v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s
ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať,
v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka Slovenska bola povinná vykonávať dohľad
nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol
sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods.
3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda

až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak,
že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť
dodržiavať schválený prospekt investícií. Teda až od 01.06.2010 mohla Národná banka Slovenska
dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investícií. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt
investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127
ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas
celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt(§128ods.1písm.h)zák.č.566/2001Z.z.).Pokiaľideorizikovosťportfólia,zák.č.566/2001Z.z.

neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti
v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností
pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka
Slovenska kontrolovať. Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľ. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať len

to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto
súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je
spojené riziko, a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129
ods. 1 písm. b) zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; § 126 až § 130 boli zo zákona č.
566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak

si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle
zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jeho argumentáciu,
že o rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v

oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako taký tento postup navrhovateľ vyhodnotil, ale

musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je
zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť

vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým, že až do rozhodnutia
Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými

papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola
navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je
spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými
papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č.

OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur
(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na

poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľ sa
nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať
v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia
veci,keďtakétohmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťvobsahurozhodnutíNárodnejbanky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne

posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,
aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci

postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s

článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka
Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich

nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať
jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého konania pred
súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia,

či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného
rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú
povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľ tvrdený nesprávny úradný postup odporcu
v konaní nepreukázal.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z.,
ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľ bol členom Družstva, ktoré je v súčasnosti v konkurze,
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,

právoplatným dňa 05.05.2011, s členským podielom v sume 1.714,58 eur. Súd prvého stupňa správne
vyhodnotil, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody, pretože nepreukázal bezúspešné
domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bol v právnom vzťahu, a ktoré
je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka povinného mu vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho
podielu. Kým teda nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je

daný predpoklad existencie škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č.
514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa 31.05.2006,
z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz
110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, je stále použiteľné). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa,
rozporujúce záver súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa v podanom odvolaní, týkajúcej sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
(09.10.2013) vyplýva, že súd prvého stupňa účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov

založenýchvspise,pričomzástupcoviaobochúčastníkovzhodneuviedli,ženačítanívspisezaložených
listinných dôkazov netrvajú, nakoľko im je ich obsah známy. Navrhovateľom vytýkané procesné
pochybenie súdu prvého stupňa, ktoré malo spočívať v riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného
k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, spôsobom uvedeným v ust. § 129 ods.1 O.s.p., teda nebolo
odvolacím súdom zistené.

Podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie
konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá na procesné
situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na
úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však
ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú,

môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie vecí, prerušenie konania, vyriešenie
predbežnej otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania má
súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (ust. §
6O.s.p.)aspomedziviacerýchopatrenípoužiťto,ktorýmsaochranaprávúčastníkovkonaniazabezpečí
čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na

ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa vo
vzťahu k výroku, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania, že v posudzovanej veci podmienky
na prerušenie konania splnené neboli, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej veci

nezáviselo od otázky, ktorá je riešená v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
19C 56/2011, výsledky dokazovania v ktorom nepredstavujú takú právne relevantnú skutočnosť, ktorá
by mala význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci, keďže prípadné zanedbanie dohľadu Národnej banky
Slovenska nad obchodníkom s cennými papiermi, s ktorým bolo v záväzkovom vzťahu iba Družstvo,
nemá vplyv na preukázanie predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu v posudzovanej veci. Pre

prejednávanú vec je bezpredmetná aj otázka existencie a vzniku škody na strane Družstva, za ktorú by
zodpovedal odporca, pretože úspech, prípadne neúspech Družstva v konaní sp. zn. 19C 56/2011 má
význam len z hľadiska prebiehajúceho konkurzného konania. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal,
že napadnuté rozhodnutie v časti zamietnutia jeho návrhu na prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19C 56/2011 spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpisalebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah
už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a

ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne, keď súd prvého stupňa vykonal dostatočné
dokazovanie a mal k dispozícii dostatok listinných dôkazov na posúdenie tvrdeného nesprávneho
úradného postupu odporcu, a na rozhodnutie vo veci samej bez vyčkania právoplatnosti paralelne
prebiehajúceho konania vedeného pod sp. zn. 19C 56/2011, pričom predmetom tohto konania bol
výlučne nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska vyplývajúci z dohľadu nad Družstvom, a

nie nad obchodníkom s cennými papiermi, ktorý je predmetnom konania vedeného pod sp. zn. 19C
56/2011.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v
potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a
účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp.

tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne
vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne
zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v
napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Napadnutým uznesením, č.k. 10C 196/2011-551 zo dňa 06.12.2013, súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti
rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrúbený podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie,
a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o vyrúbenie
súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb., účinného
do 01.10.2012 a na ust. § 18ca zákona č. 71/1992 Zb., účinného k 01.10.2012, namietal uloženie
povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie dôvodiac tým, že predmetom konania je jeho nárok

proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom konanie sa začalo do
30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré
smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku
zákona o súdnych poplatkoch, účinného do 01.10.2012, teda aj k vyrúbenému poplatku. Mal za to, že
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká
podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je

poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)

z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo
výške 20 eur.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa rovnakej sadzby sa
platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil

navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, správne označil položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej
súdny poplatok vyrúbil, a súdny poplatok bol navrhovateľovi vyrúbený aj v správnej výške. Postup súdu
prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, bol preto
správny. Odvolacie námietky navrhovateľa nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž nepochybné,
že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre konanie o návrhu

na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu
zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom
č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do zák. č.
71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do

30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po
30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do 30.09.2012 nebolo
uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká
podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný

okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrúbiť a vymáhať až po vzniku
poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje,
že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo
výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková povinnosť za
podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (i

s poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal pred
30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 03.12.2013, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie
sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého
stupňa správne, ak mu napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle
pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok

vyrúbil aj v správnej výške 20 eur.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Napadnutým uznesením, č.k. 10C 196/2011-553 zo dňa 06.12.2013, súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť do 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov
elektronických podaní vo výške 26,04 eur v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie,
a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o vyrúbenie
súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. namietal
uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie dôvodiac tým, že predmetom konania je jeho
nárok proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., a na takéto konanie

sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka vecného
oslobodenia od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku zákona o súdnych
poplatkoch, teda aj od vyrúbeného poplatku. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5M Cdo 20/2010, z ktorého vyplýva, že zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov, či už osobné
alebo vecné, nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené, a vzťahuje sa na všetky položky

uvedené v sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch. Podporne uviedol aj rozhodnutia iných senátov
Krajského súdu v Žiline a Bratislave, z ktorých vyplýva rovnaký právny názor. Zdôraznil, že podania boli
podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto ich podľa ust. § 42 ods. 1 veta druhá O.s.p.
nebolo potrebné doplňovať v potrebnom počte rovnopisov, pričom z uvedeného podľa jeho názoruplynie, že mu nemožno ukladať povinnosť nahradiť štátu trovy, ktoré mu vznikli v súvislosti s konverziou
elektronického podania na podanie v listinnej forme.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch, sa za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu
podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami
podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona, vyberá súdny poplatok za
každú stranu 0,10 eura, najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami,
najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.

Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie postupoval súd prvého stupňa správne, keď uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní vo výške
26,04 eur v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriacej prílohu zák. č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že posudzovaný poplatok nie je
poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní,

a ktorý je spoplatnený. V posudzovanej veci bol poplatok navrhovateľovi vyrúbený za vyhotovenie
rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené v dňoch 31.05.2012,
25.01.2013, 30.01.2013, 19.04.2013, 17.04.2013, a 17.09.2013. Navrhovateľ v odvolaní nerozporoval,
že súd prvého stupňa vyhotovil rovnopisy jeho elektronických podaní, ani výšku súdneho poplatku,
namietal len, že nie je povinný určený súdny poplatok zaplatiť, pretože konanie je od súdnych poplatkov

oslobodené. Preto sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, zameral výlučne na
odvolacie dôvody, tvrdené navrhovateľom.

K námietke navrhovateľa, že je od platenia poplatku oslobodený, odvolací súd uvádza, že položka
20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka

vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 01.07.2007. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie § 4
ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojehonesprávnymúradnýmpostupom.
Zároveň bolo týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov

navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do
30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, ako už bolo uvedené
vyššie, že toto konanie nie je od 01.10.2012 oslobodené od súdnych poplatkov, preto argumentácia
navrhovateľa v tomto smere neobstojí.

I keby toto konanie stále bolo vecne oslobodené od súdnych poplatkov, nestotožnil sa odvolací súd s
názorom navrhovateľa, ktorý tvrdil, že ak je konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov, vzťahuje
sa toto oslobodenie aj na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Odvolací
súd zastáva názor, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podlieha poplatkovej
povinnosti aj v prípade, že sa na konanie inak vzťahuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa

ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Inak povedané, vecné oslobodenie občianskeho
súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje aj
na súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní podľa položky č. 20a Sadzobníka
súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa
§ 138 O.s.p.. Ako už judikoval Ústavný súd vo svojom rozhodnutí, č.k. II. ÚS 124/2011-13 zo dňa

30.03.2011, vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa
ust. § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o
súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu
(§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Odvolací súd sa s týmto právnym názorom Ústavného súdu
stotožnil.

Ak navrhovateľ ďalej namietal, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným
elektronickým podpisom, a preto mu nevznikla poplatková povinnosť (navrhovateľ mal zrejme na mysli
poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkov), odvolací súd sa s jeho argumentáciounestotožnil. Nebolo sporné, že podania navrhovateľa, doručené súdu, boli podpísané zaručeným
elektronickým podpisom. Odvolací súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym
poplatkom za vyhotovenie rovnopisu podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými

zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (viď položka 20a Sadzobníka súdnych
poplatkov), a úhradou vecných nákladov podľa ust. § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené
elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný
početrovnopisovaichprílohbeztoho,abyžiadalnáhraduvecnýchnákladovpodľaust.§42ods.3O.s.p.
(poznámka 1 k položke 20a Sadzobníka). Uvedené však nezbavuje povinnosti navrhovateľa zaplatiť

súdny poplatok, pretože súdny poplatok nepredstavuje náhradu vecných nákladov podľa ust. § 42 ods.
3 O.s.p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 ods. 1
O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich
náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil (ust. § 151 ods.
1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.