Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 7, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4S/25/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012200582
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8012200582.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a sudkýň Mgr.

Magdalény Želinskej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu M.I.M. Prešov, s.r.o., Slovenská 69,
080 01 Prešov, IČO: 364 71 933, práv. zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, Gelnická
33, 040 11 Košice proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01
Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 29. mája 2012 č.
1020505/1/1011466/2012 na základe žaloby takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 29. mája 2012 č. 1020505/1/1011466/ 2012 v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 3. novembra 2008 č. 724/230/56802/08/Poll podľa § 250j ods. 2

písm. d), e) O.s.p. a vec v r a c i ažalovanému na ďalšie konanie.

Žalovanýje povinný nahradiťžalobcovitrovykonaniavovýške66Euratrovyprávnehozastúpenia
vo výške 681,41 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 30.07.2012 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 29. mája
2012 č. 1020505/1/1011466/ 2012 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 3. novembra 2008
č. 724/230/56802/08/Poll a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov
konania.

V prvej časti žaloby žalobca poukázal na to, že Daňový úrad Prešov I rozhodnutím zo dňa 03.11.2008
č. 724/230/56802/08/Poll znížil žalobcovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za mesiac marec
2006 a Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 11.02.2009 č. I/225/15852/2009/991048-r odvolaním
napadnutéprvostupňovérozhodnutiepotvrdilo.KrajskýsúdvPrešoverozsudkomsp.zn.3S/17/2009-65
zo dňa 24.11. 2009 žalobu zamietol. Najvyšší súd SR uznesením č. 6Sžf/8/2010 zo dňa 31.05.
2011 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský

súd rozsudkom zo dňa 31.01.2012 sp. zn. 3S/17/2009-158 zrušil rozhodnutie Daňového riaditeľstva
SR č. I/225/15852/2009/991048-r a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia tohto rozsudku
vyplýva, že povinnosťou daňových orgánov bolo vyporiadať sa s právnym názorom SD EÚ vysloveným
v rozsudkoch SD EÚ vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty. Rozhodnutie žalovaného zrušil ako
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 29.05.2012 č. 1020505/1/1011466/2012 opäť potvrdil
rozhodnutie Daňového úradu Prešov I z 03.11.2008 č č. 724/230/56802/08/Poll.

Žalobu odôvodnil tým, že považuje rozhodnutie žalovaného za nezákonné z viacerých dôvodov.
Považuje ho za vnútorne protirečivé a rozporné, čo spôsobuje, že je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Zistený skutkový stav, z ktorého vychádza toto rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisova je nepostačujúce na prijatie záverov, že mu nárok na odpočítanie dane nevznikol. Rozhodnutím
žalovaného bol ukrátený na svojich právach. Ďalej považuje rozhodnutie žalovaného je nezákonné aj
z toho dôvodu, že v konaní správneho orgánu, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia žalovaného

sa vyskytla chyba, ktorá má podstatný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Poukázal na čl.
2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach,
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v
daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa
záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových

subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane môže vykonať len také
úkony, ktoré mu zákon č. 511/1992 Zb. vykonať umožňuje a musí ich vykonať spôsobom, ktorý tento
zákon stanovuje. Argumentoval tým, že v súvislosti s výkonom kontroly na zistenie oprávnenosti
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac marec 2006 u žalobcu kontrola začala dňa
06.06.2006. Správca dane výzvou zo dňa 11.09.2007 vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k protokolu a
na jeho prerokovanie. Jednalo sa o protokol z 11.09.2007 v ktorom správca dane priznal v plnom

rozsahu odpočet dane z pridanej hodnoty. Tento protokol mal byť prerokovaný 28.09.2007. Oznámením
zo dňa 26.09.2007 správca dane oznámil žalobcovi, že vzhľadom na novovzniknuté skutočnosti,
ktoré môžu mať vplyv na preukázané kontrolné zistenia, protokol č. 724/320/87646807/2007/Fed
nebude možné prerokovať v stanovenom termíne a výzvu na vyjadrenie sa k protokolu je potrebné
považovať za bezpredmetnú. Zároveň v oznámení uviedol, že pokračuje vo výkone kontroly na zistenie

oprávnenosti nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac marec 2006. Protokol Daňového
úradu Prešov I č.724/320/50707/2008/Fed z 13.10.2008 bol prerokovaný 31.10.2008. Namietal, že
uvedený postup Daňového úradu Prešov I bol v rozpore so zákonom, lebo zo žiadneho ustanovenia
zákona č. 511/1992 Zb. nevyplýva, že správca dane mohol vyhotovený a riadne doručený protokol č.
724/320/876-46807/2007/Fedz11.09.2007svýzvounavyjadreniesakprotokoluanajehoprerokovanie

označiť za bezpredmetný, pokračovať v kontrole a vyhotoviť nový protokol č. 724/320/50707/2008/
Fed z 13.10.2008. Novovzniknuté skutočnosti mohli byť dôvodom k zrušeniu rozhodnutia vydaného
na základe protokolu z 11. 09.2007 v odvolacom konaní alebo cestou mimoriadnych opravných
prostriedkov. Uvedené je prvým dôvodom nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý vyvolal druhý
dôvod nezákonnosti jeho rozhodnutia, ktorým je neukončenie kontroly v súlade s ust. § 30a ods. 7

zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007. Poukázal na to, že kontrola začala 06.06.2006
a podľa uvedeného ustanovenia mohla byť ukončená najneskôr do 06.06.2007, ale v skutočnosti bola
ukončená až 31.10.2008. Ak daňový úrad nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly,
porušil tým nielen ust. § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., ale aj zásadu primeranosti a zásadu
zákonnosti v daňovom konaní. Taká daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol

z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní
nemožno použiť (a contrario § 29 ods. 4 prvá veta Zákona o správe daní a poplatkov). Ak použitý
bol, celé daňové konanie je zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a
vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o
takejto kontrole je rovnako nezákonné (Nález US SR sp. zn.. III. ÚS24/2010-57 z 29.06.2010). Žalobca

svojím konaním nezavinil prekročenie maximálnej dĺžky výkonu daňovej kontrol, pretože počas kontroly
poskytoval daňovému úradu potrebnú súčinnosť. Následkom nezákonného postupu správcu dane je
protokol č. 724/320/50707/2008/Fed z 13.10.2008 ako dôkaz, ako aj všetky dôkazy získané počas
kontroly ukončenej uvedeným protokolom sú získané v rozpore so zákonom a podľa ust. § 2 ods.
3 a § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. nie je možné ich osvedčiť za dôkazy a prihliadnuť na ne.

Z uvedeného dôvodu je aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov I č. 724/230/56802/08/Poll, ako aj
rozhodnutie žalovaného, ktoré vychádzali z protokolu Daňového úradu Prešov I č. 724/320/50707/2008/
Fedrovnakonezákonné.Ďalšímdôvodomnezákonnostirozhodnutiajeskutočnosť,žežalobcasanemal
možnosť vyjadriť k novo nastolenému meritu veci a nemohol uplatniť svoje práva, ktoré mu vyplývajú z čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. Poukázal na to, že žalovaný, na rozdiel od svojho predchádzajúceho rozhodnutia

potvrdenie prvostupňového rozhodnutia odôvodňuje aj tým, že spoločnosť PEGAS, spol. s.r.o., vane
nerezové, rezačky na sadlo, miešačku mäsa, rezačky mäsa, preklápače, vákuové masírovačky mäsa,
elevátory, vákuové narážačky, rámy, udiarne a pod. k 30.03.2006 vyradila z účtovnej evidencie a pri
fyzickej obhliadke 03.03.2008 sa identifikovať nedali. Bolo zistené, že vaňa na sadlo, rezačka na sadlo
a ďalšie neidentifikovateľné predmety, z ktorých sú vyrezané pôvodné kovové štítky a namiesto nich

sú nalepené štítky z PVC a sú zabalené v priesvitnej PVC fólii. Z hľadiska procesnoprávneho toto
zistenie, aj keby bolo zabezpečené zákonným spôsobom, pre posúdenie veci samej nemá žiadny
význam. Zistenia počas fyzickej obhliadky konanej 03.03.2008, teda dva roky po predaji sporného tovaru
nemôžu mať a ani nemajú žiadnu príčinnú súvislosť s nákupom sporeného tovaru žalobcom. Ďalejnamietal, že žalovaný na rozdiel od svojho predchádzajúceho rozhodnutia potvrdenie prvostupňového
rozhodnutia odôvodňuje tým, že podľa litovskej daňovej správy v dodanom tovare ide o staré, hrdzavé,
nepoužiteľné zariadenie. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane žiadal od žalobcu

vysvetlenie k dodaniu 117 častí strojov do Litvy, pretože podľa odpovedí na medzinárodné dožiadanie
je tam evidovaných len 88 častí týchto strojov. Správca dane sa nikde nezmieňuje o tom, že podľa
odpovedí na medzinárodné dožiadanie ide o staré, hrdzavé, nepoužiteľné zariadenie. Daňová povinnosť
dodávateľa z predaja nepoužiteľného zariadenia za rovnakú cenu by bola rovnaká, ako pri predaji
použiteľného zariadenia a podmienky pre oslobodenie jeho vývozu by boli tiež rovnaké. Z uvedeného

dôvodu z hľadiska hmotnoprávneho, aj keby uvedené zistenie zodpovedalo skutočnosti, čo žalobca
zásadne popiera, toto zistenie pre posúdenie veci samej nemá žiadny význam.

Žalobca ďalej dôvodil tým, že rozhodnutie žalovaného je vnútorne protirečivé a rozporné, čo spôsobuje,
že je opätovne nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietal, že žalovaný na jednej strane
tvrdí, že nespochybnil skutočnosti, že stroje, ktoré zistila litovská daňová správa v spoločnosti UAB

EMITRA, Vilnius boli vo Vrútkach naložené a prepravené do Litvy. Súčasne rozporne uvádza, že
tieto stroje nikdy v areáli mäsokombinátu vo Vrútkach neskladovali, teda ani nemohli byť naložené
do kamiónov, ktoré ich prevážali do Litvy. Uvádza, že fyzická existencia strojov sa nepreukázala ani
pri jednom z vykonaných miestnych zisťovaní sa stroje nepreukázala. Ak teda stroje neexistovali, tak
nemohli byť naložené a prepravené do Litvy. Ak však žalovaný nespochybnil naloženie a prepravu

strojov do Litvy, stroje teda museli existovať. Správca dane ani žalovaný až do rozhodnutia žalovaného
o odvolaní z 29.05.2012 nespochybňovali existenciu a identitu tovaru, ale spochybňovali len osobu
dodávateľa. Žalovaný odôvodnením svojho rozhodnutia tým, že podľa litovskej daňovej správy v
dodanom tovare ide o staré, hrdzavé, nepoužiteľné zariadenie zmenil skutkový stav a právnu situáciu
založenú prvostupňovým rozhodnutím. Spochybnením identity tovaru žalovaným sa spochybnila aj

samotná existenciu tovaru deklarovaného v listinných dôkazoch a žalovaný tak zásadným spôsobom
zmenil (rozšíril) právny rámec predmetu sporu.

Ďalej poukázal na to, že v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal, že dôkazné bremeno
podľaust.§29ods.8zákonač.511/1992Zb.znášalenkuskutočnostiam,ktorésámtvrdí.Malpreukázať

len to, že tovar nakúpil od spoločnosti BRAVIS, a.s. a SYS-NET, s.r.o. a poukazoval na to, že podľa
rozsudkov SD EU v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 každá obchodná transakcia
musí byť posudzovaná samostatne a charakter jednotlivých transakcií v reťazci dodávateľov nemôže
byť zmenený predchádzajúcimi alebo nasledujúcimi okolnosťami. Zdôraznil, že žalovaný sa mal po
zrušení jeho rozhodnutia rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3S/17/2009-158 riadiť jeho

právnym názorom a mal sa presvedčivo vysporiadať najmä s tvrdením žalobcu, že každé plnenie sa
musí posúdiť samo osebe a povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z
dôvodu predchádzajúcich alebo nasledujúcich udalostí, ako to uvádza SD EÚ v rozsudkoch v spojených
veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03. Žalovaný však nepostupoval podľa právneho názoru súdu.
Ďalej argumentoval tým, že jeho povinnosťou bolo preukázať nákup tovaru od spoločnosti BRAVIS,

a.s. a SYS-NET, s r.o. Nebolo jeho povinnosťou preukazovať aj nákup a predaj tovaru v reťazci
dodávateľov. V bežnom obchodnom styku nie je možné požadovať, aby odberateľ pri odbere tovaru
skúmal, od koho, na základe akého právneho titulu a ako jeho dodávateľ tovar nadobudol. Nákup tovaru
od uvedených dodávateľov preukázal zmluvami, faktúrami, dodacími listami, preberacími protokolmi,
dokladmi o zaplatení. Dodanie tovaru potvrdili aj dodávatelia, ktorí nákup a predaj technológie uviedli

vo svojich daňových priznaniach a odviedli daň. Namietal nepresnú reprodukciu vyjadrení predsedníčky
predstavenstva spoločnosti BRAVIS, a.s. a žalobcu. Nie je pravdou, že by predsedníčka predstavenstva
spoločnosti BRAVIS, a.s. uviedla, že stroje sa mali nachádzať v spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., resp.,
že boli prevezené do Prešova, ale viackrát uviedla, že stroje sa nenachádzajú v spoločnosti BRAVIS, a.s.
z dôvodu ich predaja spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o.. Žalobca nikdy neuviedol, že stroje boli prepravené

do spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., ale výslovne uviedol, že stroje boli prepravené priamo do Litvy,
čo bolo potvrdené aj prepravcom. Fyzické skontrolovanie tovaru v tuzemsku v danom čase už nebolo
možné. Ďalej namietal, že ak konatelia spoločnosti SYS - NET, s.r.o. potvrdili vystavenie a prijatie faktúr
za dodanie strojov, ktoré fyzicky nevideli, neopodstatňuje to záver žalovaného, že išlo len o formálne
vystavenie a prijatie faktúr a nepreukázanie reálneho nákupu a dodania strojov. Ich nejednoznačné

vyjadrenia by mali podstatný vplyv na záver o neuskutočnení dodania tovaru pre žalobcu len vtedy, ak
by z týchto vyjadrení a iných zistení jednoznačne vyplynulo, že predmetný tovar nebol dodaný a nielen
to, že jeho dodanie nebolo preukázané tak, ako si to predstavoval správca dane.Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobné
dôvody sú v celom rozsahu neopodstatnené. K prvému dôvodu nezákonnosti rozhodnutia uviedol, že
„novovzniknuté skutočnosti“ boli zistené v priebehu výkonu kontroly, pretože kontrola bola ukončená

podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. dňa 31.10.2008 prerokovaním protokolu. Z týchto dôvodov
žalobcom predostretý návod procesného postupu, ktorý žalobca považuje za nezákonný, nezodpovedá
§15tohtozákona,apretotaktonamietaneúčinne.Kdruhémudôvodunezákonnostirozhodnutia,ktorým
má byť nezákonne získaný dôkazný prostriedok (protokol z kontroly za zdaňovacie obdobie marec 2006)
a nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly správcom dane, a tým porušenie ust. §

30a ods. 7 (účinný do 31.08.2007) v nadväznosti na § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, že
daňová kontrola začala dňa 06.6.2006 a bola ukončená prerokovaním protokolu o výsledku kontroly
dňa 13.10.2008. Správca dane požiadal nadriadený orgán žiadosťou zo dňa 07.11.2006 o predĺženie
lehoty na vykonanie kontroly, pričom DR SR, pracovisko Prešov listom zo dňa 14.11.2006 správcovi
dane oznámilo, že predlžuje lehotu na ukončenie daňovej kontroly do 06.05.2007, o čom správca dane
žalobcu upovedomil. Výkon daňovej kontroly prebiehal cca 18 mesiacov nad časový rámec stanovený

nadriadeným orgánom. Protokol o kontrole bol vypracovaný dňa 13.10.2008 a následne prerokovaný
so žalobcom dňa 31.10.2008. Zdôraznil, že v priebehu výkonu kontroly za zdaňovacie obdobie marec
2006 správca dane preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a vykonal rozsiahle
dokazovanie vlastnými procesnými úkonmi - úkonmi prostredníctvom dožiadaní daňových úradov.
Prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií správca dane dožiadal o informácie

daňovú správu Litvy, príslušné daňové orgány Litvy oboznámil s ďalšími zistenými skutočnosťami,
prostredníctvom oddelenia odboru koordinácie daňových kontrol DR SR vykonal niekoľko miestnych
zisťovaní a konal aj v súčinnosti s Úradom boja proti organizovanej kriminalite, Košice. Jednotlivé
procesné úkony v rámci vykonávaného dokazovania prebiehali v časovom slede bez zbytočných
prieťahov. Správca dane týmto postupom nedodržal zákonný limit dĺžky lehoty na vykonanie kontroly,

ale dĺžka lehoty, v ktorej bola kontrola vykonaná, bezpochyby prispela k správne určenej výške daňovej
povinnosti, a tým zabezpečeniu účelu kontroly v plnom rozsahu. Za zásadné pre rozhodnutie vo veci
považuje naplniť samotný účel kontroly tak, ako je to stanovené v § 15 ods. 1 prvá veta zákona
č. 511/1992 Zb., inak by nemala zmysel. Poukázal na to, že žalobca v priebehu výkonu kontroly
nikdy nenamietal jej dĺžku a konkludentne tak súhlasil s jej realizáciou aj nad rámec zákonnej dĺžky.

Za nesprávny považuje paušálny prístup žalobcu pri aplikácii právnych záverov Ústavného súdu SR
uvedených v náleze č. III ÚS 24/2010-57 výlučne iba na základe toho, že „nebola dodržaná zákonná
lehota na vykonanie daňovej kontroly“ a ešte za okolností, že túto skutočnosť žalobca nikdy v jej
priebehu nenamietal. Mal možnosť vzniesť námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri
výkone daňovej kontroly, ktorú v reálnom čase neuplatnil. V súvislosti s nesprávnym spôsobom aplikácie

záverov z nálezu Ústavného súdu SR zo strany žalobcu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.
4 Sžf/10/2011 zo dňa 31.05.2011, ktorý v inom konkrétnom prípade aplikoval právne závery práve tohto
nálezu. Zdôraznil, že nepovažuje za vhodné predurčiť lehote na výkon kontroly, aj keď je zákonná, taký
účinok, ktorý by bránil zabezpečeniu účelu daňovej kontroly. Aj keď nie je jeho snahou polemizovať s
právnym názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu SR č. III. ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.06.2010,

za dôležité považuje vysloviť názor na aplikáciu dotknutých ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. Pokiaľ
ide o tvrdenie žalobcu, že protokol o kontrole je nezákonne získaný „dôkazný prostriedok“ podľa §
29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. Práve podľa tohto ustanovenia nepovažuje protokol o kontrole za
dôkaznýprostriedok.Uvedenéustanoveniecharakterizujeakodôkaz-všetkyprostriedky,ktorýmimožno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. Protokol o výsledku

zistení z daňovej kontroly však takýmto prostriedkom nie je. Protokolom o kontrole, ktorý je iba sumárom
výsledkov zistení správcu dane (tak ho po obsahovej a formálnej stránke charakterizuje § 15 ods. 10 a 11
Zákona o správe daní a poplatkov), totiž nie je možné ani zistiť ani objasniť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti. Skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti
sa v priebehu daňovej kontroly zisťujú a objasňujú dôkazmi predloženými daňovým subjektom alebo

vykonanými alebo zabezpečenými dôkazmi správcom dane, a tie tvoria súčasť spisového materiálu
správcu dane. Preto, aby protokoly o daňových kontrolách ako také boli podľa § 29 ods. 4 tohto zákona
dôkazným prostriedkom, musí ísť o protokoly z iných vykonaných kontrol, pričom prostredníctvom týchto
výsledkovzisteníbybolomožnézistiťalebovoväčšineprípadovnajmäobjasniťskutočnostirozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti v práve vykonávanej daňovej kontrole. Protokol o kontrole je

povinný zákonný súhrnný výstup z daňovej kontroly s predpísanou formálnou a obsahovou stránkou, ale
nie je dôkazným prostriedkom na zistenie a objasnenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
daňovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu preto protokol z kontroly vyhotovený v určitom čase nemôže
mať za nijakých okolností, a tobôž nie časových, také dôsledky, aké uvádza žalobca v žalobe, a takénásledky nemôže mať ani následne prebiehajúci proces daňového konania. Ani vydaný platobný výmer
nemôže byť z tohto dôvodu zaťažený vadou nezákonnosti. Ďalej zdôraznil, že nedodržanie lehoty na
vykonanie kontroly podľa § 15 ods. 17 Zákona o správe daní a poplatkov správcom dane nastalo mimo

procesu daňového konania, kedy sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov (§ 1a
písm. d) Zákona o správe daní a poplatkov), lebo nastalo v priebehu výkonu daňovej kontroly, ktorá
podľa § 1a písm. c) Zákona o správe daní a poplatkov nie je procesom daňového konania. Podľa jeho
názoru, ak k porušeniu zákona dôjde v štádiu výkonu správy daní - nedodržaním lehoty na vykonanie
daňovej kontroly, teda mimo štádia daňového konania, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach

daňových subjektov, nie je možné zadefinovať zákonný následok tohto procesného porušenia inak, ako
vyváženou možnosťou daňového subjektu podľa § 15 ods. 8 Zákona o správe daní a poplatkov využiť
zákonom zabezpečené právo namietať voči postupu správcu dane, teda aj voči tomu, že správca dane
prekročil lehotu na vykonanie kontroly. V danom prípade daňový subjekt však toto svoje zákonné právo
nevyužil. Uvedený procesný postup teda nemá vplyv ani na zákonnosť následného daňového konania
a v ňom vydaného rozhodnutia vo veci.

K tretiemu dôvodu nezákonnosti rozhodnutia uviedol, že argumenty žalobcu vo vzťahu k „doplneniu
dokazovania v rámci odvolacieho konania“ podľa § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a nemožnosti
žalobcu sa k tomu vyjadriť považuje za právne bezvýznamné. V rámci odvolacieho konania nebolo
žiadnym spôsobom doplňované dokazovanie. Argumentoval tým, že ak žalobca poukazuje na stranu

16 napadnutého rozhodnutia a bez kontextu z nej vyberá časť jednej vety a hovorí tomu doplnenie
dokazovania, z toho je zrejmé, že túto časť rozhodnutia nevníma správne. Odvolací orgán na tomto
mieste s poukazom na zistený skutkový stav veci vedie úvahy vo vzťahu k aplikácii právnych záverov
z rozsudku NS SR sp. zn. 3 Sžf 19/2010. Aj aplikáciou týchto záverov na daný prípad a v intenciách
úvah odvolacieho orgánu na tomto mieste odvolací orgán vysvetlil, prečo tovar nadobudnutý od svojich

dodávateľov, z ktorého si žalobca uplatnil odpočítanie dane, nie je tým istým tovarom, ktorý bol dodaný
do Litvy. Je nedôvodné túto časť rozhodnutia charakterizovať ako doplňovanie dokazovania.

K namietanej nezákonnosti rozhodnutia ako protirečivého a rozporného z dôvodu, že žalovaný zmenil
právny rámec predmetu sporu uviedol, že predmetom sporu od samého začiatku je spochybnenie

uskutočnenia zdaniteľného obchodu v intenciách deklarovaných žalobcom, a nie druh nadobudnutého
tovaru a vyvezeného do Litvy. Ak teda litovská daňová správa zistila, že stroje boli prepravené do
Litvy, podľa fyzickej obhliadky zistila aj to, že išlo o staré, hrdzavé, nepoužiteľné zariadenie. Toto
zistenie bolo jedným z mnohých dôkazných prostriedkov získaných správcom dane, ktoré správca dane
vyhodnotil v zmysle zásady uvedenej v § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. K žiadnej zmene predmetu

sporu teda nedošlo, a preto rozhodnutie nie je z tohto dôvodu protirečivé a rozporné, a tým aj ako
uvádza žalobca, nie je nepreskúmateľné. Je nesporné, že fyzická existencia deklarovaných strojov sa
nepreukázala ani vo vzťahu k dodávateľom žalobcu, ani vo vzťahu k zahraničnému odberateľovi. To,
že „niečo“ bolo prepravené do Litvy, sporné nie je, ale jednoznačne preukázané bolo, že to nebolo
zariadenie (stroje), ktoré deklaroval žalobca na faktúrach, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane. Žalobca

nepreukázal uskutočnenie ním deklarovaného zdaniteľného obchodu. Jeho tvrdenie v bode 29 žaloby
je iba deklarovaním obchodného vzťahu.

K žalobnej námietke, že žalovaný nepostupoval v súlade s právnym názorom súdu, poukázal na
stranu 14, posledný odsek a stranu 15 napadnutého rozhodnutia, kde odvolací orgán uviedol právne

dôvody, prečo aplikácia týchto rozsudkov ESD nie je pre daný prípad možná. Z toho dôvodu nebolo
ani jeho povinnosťou vysporiadať sa s tvrdením žalobcu. Odmietol námietku žalobcu, že správca dane
pri vykonávanej kontrole splnenia zákonných podmienok na uplatnenie odpočítania dane má „svoje
predstavy“, lebo tento zhromažďuje dôkazy predložené žalobcom a správcom dane a po ich vyhodnotení
v zmysle zásady podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. vysloví záver, či právo, ktoré uplatnil žalobca je

právne a skutkovo preukázané. Tento postup vyplýva z § 29 ods. 8 tohto zákona. Rozhodujúcim kritériom
je, či dodanie tovaru bolo preukázané, a nie, že „predmetný tovar“ dodaný nebol. Úvahu žalobcu preto
považuje v tomto smere za neopodstatnenú.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická

osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR (ďalej len „Ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 250i ods. 1 veta prvá O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že Daňový úrad Prešov I vykonal u platiteľa dane z pridanej
hodnoty M.I.M. Prešov, s.r.o. Prešov kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného

odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2006. Kontrola začala dňa 06.06.2006.
Žiadosťou zo dňa 07.11.2006 požiadal správca dane nadriadený orgán o predĺženie lehoty na vykonanie
kontroly. Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Prešov listom zo dňa 14.11.2006 správcovi dane oznámilo,
že predlžuje lehotu na ukončenie daňovej kontroly do 06.05.2007. Listom zo dňa 23.11.2006 správca
dane oznámil žalobcovi predĺženie lehoty na vykonanie kontroly.

V administratívnom spise sa nachádza protokol zo dňa 11.09.2007 č. 724/320/876-46807/2007/Fed,
výzva na vyjadrenie k protokolu a na jeho prerokovanie na deň 28.09.2007, oznámenie správcu dane
z 26.09.2007 adresované žalobcovi, že vzhľadom na novovzniknuté skutočnosti, ktoré môžu mať vplyv
na preukázané kontrolné zistenia protokol č. 724/320/876-46807/2007/Fed nebude možné prerokovať v

stanovenom termíne, a teda, že výzvu na vyjadrenie k protokolu a na jeho prerokovanie má považovať
za bezpredmetnú, ďalej oznámenie zo dňa 26.09.2007, v ktorom správca dane oznamuje žalobcovi, že
pokračuje vo výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty za mesiac marec 2006.

V administratívnom spise sa ďalej nachádza protokol Daňového úradu Prešov I č. 724/320/50707/2008/
Fed z 13.10.2008, výzva Daňového úradu Prešov I, adresovaná žalobcovi zo dňa 13.10.2008 na
vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 31.10.2008
vyplýva, že daňový subjekt M.I.M. Prešov, s.r.o. Prešov ako platiteľ dane potvrdzuje, že predložený
protokol berie na vedomie a s výsledkom kontroly v uvedenom protokole nesúhlasí. Z tejto zápisnice

zároveň vyplýva, že daňový subjekt v zákonom stanovenej lehote nepodal správcovi dane písomné
vyjadrenie k protokolu.

Daňový úrad Prešov I rozhodnutím zo dňa 03.11.2008 č. 724/230/56802/08/Poll podľa § 15 ods. 14
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov znížil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej

hodnoty nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaný za zdaňovacie obdobie marec 2006 o sumu
7.327 135 Sk a priznal mu nadmerný odpočet v sume 11.341 Sk.

Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že daňová kontrola bola zameraná na zistenie a preverenie
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004

Z.z. v znení neskorších predpisov so zameraním na odpočítanie dane z nadobudnutia tovaru a
služieb v tuzemsku, vznik daňovej povinnosti pri dodaní tovaru a služieb v tuzemsku a dodanie tovarov
oslobodených od dane podľa § 43 s poukázaním na súpis kontrolovaných dokladov. Kontrolovaným
obdobím je marec 2006. Správca dane poukázal na vykonané dokazovanie vo veci so záverom, že pri
kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie odpočtu za marec 2006 daňového subjektu M.I.M.

Prešov, s.r.o. mal zistené, že spoločnosť si v zdaňovacom období marec 2006 uplatňovala odpočítanie
dane na základe faktúry č. 603583 zo dňa 29.03.2006 od dodávateľa BRAVIS, a.s., Popradská 40
Stará Ľubovňa, IČO: 36471933 pre DPH SK2021825575 za dodávku strojov na spracovanie mäsa,
že spoločnosť BRAVIS, a.s. zdokladovala nákup strojov dodaných M.I.M. Prešov, s.r.o. faktúrou č.
252/11/04 zo dňa 03.02.2005 vystavenou dodávateľom IMPLICIT, s.r.o., Banícka 2, Veľký Krtíš, IČO:

36058386 pre DPH SK2020074078, spoločnosť IMPLICIT, s.r.o. zdokladovala nákup strojov dodaných
BRAVIS, a.s. faktúrami č. 1/0102/2005 zo dňa 01.02.2005, č. 2/0102/2005 zo dňa 01.02.2005, č.
01/0202/2005 zo dňa 02.02.2005, č. 2/0202/2005 zo dňa 02.02.2005 vystavenými spoločnosťou
KASCOM, s.r.o., Tomášikova 14, Bratislava... pre DPH SK2020323327. Vo vzťahu k dodávateľovi SYS- NET, s.r.o. Košice na základe vykonaného dokazovania správca dane dospel k záveru, že pri kontrole
na zistenie oprávnenosti nároku nadmerného odpočtu za marec 2006 u daňového subjektu M.I.M.
Prešov, s.r.o. mal zistené, že spoločnosť si v zdaňovacom období marec 2006 uplatňovala aj odpočítanie

dane na základe faktúry č. 100603230 zo dňa 21.03.2006 od dodávateľa SYS-NET, s.r.o... pre DPH
SK2020062858 za dodávku strojov na spracovanie mäsa spoločnosti SYS-NET, s.r.o. zdokladovala
nákup strojov dodaných M.I.M. Prešov, s.r.o. faktúrou č. 15/03/2006 zo dňa 15.03.2005 vystavenú
dodávateľom IMPLICIT, s.r.o., Banícka 2, Veľký Krtíš... pre DPH SK2020074078, spoločnosť IMPLICIT,
s.r.o. zdokladovala nákup strojov dodaných SYS-NET, s.r.o. faktúrou č. 10060007 zo dňa 07.03.2005

vystavenú spoločnosťou SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín... pre DPH SK2020224833.

Na základe uvedeného správca dane dospel k záveru, že pri kontrole zistenia oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2006 u žalobcu ako daňového subjektu
zhodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, prihliadal na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dospel k záveru, že ani jedna zo

spoločnosti v reťazci SAXUM CAMIN, s.r.o. - IMPLICIT, s.r.o. - SYS-NET, s.r.o. - M.I.M. Prešov, s.r.o.
jednoznačne nepreukázala nadobudnutie technológie na spracovanie mäsa od svojich dodávateľov
okrem vystavených faktúr, dodacích listov, preberacích protokolov a zmlúv inými dôkazmi, že ani jedna
zo spoločnosti v reťazci SAXUM CAMIN, s.r.o. - IMPLICIT, s.r.o. - SYS-NET, s.r.o. - M.I.M. Prešov,
s.r.o. jednoznačne nepotvrdila dodanie technológie na spracovanie mäsa pre svojich odberateľov

okrem vystavených faktúr, dodacích listov, preberacích protokol a zmlúv. Správca dane uzavrel, že
napriek vystaveným a podpísaným preberacím dokladom, ani jedna so spoločnosti nepotvrdila dodanie
technológie svojim odberateľom, na základe čoho správca dane dospel k záveru, že z uvedeného
dôvodu ani jednej so spomínaných spoločností nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru, daň s
pridanej hodnoty, ktorú spoločnosti uviedli vo svojich faktúrach vystavených pre svojich odberateľov,

neboli povinní platiť a zároveň spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o. nevzniklo právo na odpočítanie dane z
faktúry č. 10060320 zo dňa 21. marca 2006 v sume 6 248 150 Sk lebo nebola splnená podmienka pre
vznik práva na odpočítanie dane uvedená v § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty lebo nedošlo k
dodaniu tovaru a tým ani k vzniku daňovej povinnosti, že pri týchto záveroch správca dane vzal do úvahy
aj skutočnosť, že podľa výsledkov preverovaní, ktoré uskutočnila Litovská daňová správa na žiadosti o

medzinárodnú výmenu daňových informácií ako aj podľa výsledkov dožiadaní vo vzhľadu k preprave
tovaru do Litvy spoločnosť M.I.M. Prešov, s.r.o. sa uskutočnilo intrakomunitárne dodanie strojov do Litvy
a však podľa vyššie uvedených skutočností tieto stroje nenakúpila od spoločnosti SYS-NET, s.r.o. , ktorá
vystavila faktúru č. 10060320 na základe ktorej si M.I.M. Prešov, s.r.o. uplatnila nárok na odpočet dane.
Rovnaký názor vyplýva aj zo vzťahu spoločnosti BRAVIS, a.s.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo SR
rozhodnutím zo dňa 11.02.2009 č. I/225/15852/2009/991048-r.

Žalobca sa domáhal na súde preskúmania rozhodnutia žalovaného zo dňa 11.02.2009 č.

I/225/15852/2009/991048-r. Krajský súd rozsudkom spis. zn. 3S/17/2009-65 zo dňa 24.11.2009 žalobu
zamietol. O odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol NS SR uznesením zo dňa 31.05.2011 č.k.
6Sžf/8/2010 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.11.2009 č.k. 3S/17/2009-65 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci Krajský súd v Prešove rozsudkom, spis. zn. 3S/17/2009-158 zo dňa 31.01.2012 zrušil
rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR č. I/225/15852/2009/991048-r zo dňa 11.02.2009 a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie.

Uložil Finančnému riaditeľstvu postupovať podľa rozsudku NS SR, spis. zn. 3Sžf/1/2010, podľa ktorého

dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane,
resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Zároveň mu uložil na vec aplikovať aj ďalší rozsudok NS SR,
spis. zn. 3Sžf/19/2010, podľa ktorého možnosť alternatívnych dôkazov je prípustné iba v prípade, že
nimi nie je narušené správne a jednoznačné uplatňovanie DPH, ak súčasne aplikáciou alternatívnych
dôkazov nehrozí daňový únik, vyhýbanie sa daní alebo zneužitie dane.

Podľa rozhodnutia dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý sa dovoláva alternatívnych dôkazov
(takýmto alternatívnym dôkazom je tvrdenie žalobcu, že tovar, ktorý nadobudol od svojich dodávateľov,
vyviezol do Litvy).Žalovaný po zrušení rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č. I/225/15852/2009/991048-r zo dňa
11.02.2009 vo veci opätovne rozhodol rozhodnutím zo dňa 29.05.2012 č. 1020505/1/1011466/2012 tak,

že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov v
nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Prešov I č.
724/230/56802/08/Poll zo dňa 03.11.2008, ktorým podľa § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. v znení

neskorších predpisov znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
marec 2006 o sumu 243.216,32 Eur a priznal nadmerný odpočet v sume 376,45 Eur daňovému subjektu
M.I.M. Prešov, s.r.o., Slovenská 69, Prešov, IČO. 36 471 933, DIČ 2020013545, potvrdzuje.

V odôvodnení tohto rozhodnutia poukázal na zistenia správcu dane. Poukázal na to, že vznik práva
na odpočítanie dane a uplatnenie tohto práva je možné len v rozsahu a za podmienok podľa § 49

až § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Daň, ktorú
si daňový subjekt ako platiteľ dane odpočítal, musí však najprv vzniknúť, teda musí vzniknúť daňová
povinnosť. Ak nedošlo k vzniku daňovej povinnosti, nemohlo vzniknúť ani právo na odpočítanie dane.
Odpočítať daň si môže platiteľ dane v prípade, ak daň bola voči nemu uplatnená iným platiteľom.
Právo na odpočítanie dane si môže uplatniť v súlade s § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z

pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a)
citovaného zákona má faktúru od platiteľa. Vychádzajúc zo zásady preferovania skutočného obsahu
právneho úkonu pred jej formálnym prejavom je v daňovom konaní nepostačujúce len deklarovanie
zdaniteľného obchodu daňovými dokladmi, a to najmä za situácie, keď má správca dane pochybnosti o
vierohodnosti a pravdivosti predložených daňových dokladov. Správca dane vykonal za účelom zistenia

skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane dokazovanie v súlade s ustanovením § 29 zákona
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť
jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho právomoci posúdiť vierohodnosť jednotlivých
dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o ich dôkaznej preukaznosti. Dôkazy v podobe vyjadrení ostatných
účastníkov konania, ktorými daňový subjekt argumentuje v odvolaní, správca dane získal v procese

výkonu daňovej kontroly. Tvrdenie daňového subjektu, že napriek tomu, že len konateľ spoločnosti
KASCOM, s.r.o., Bratislava poprel dodanie strojov a vyhotovenie faktúr pre spoločnosť IMPLICIT s.r.o.,
Veľký Krtíš, avšak z tohto tvrdenia nie je možné vylúčiť, že IMPLICIT, s.r.o., Veľký Krtíš mohla disponovať
týmto tovarom a mohla ho dodať spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa a následne ďalej spoločnosti
M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov je vzhľadom na súhrn všetkých objektívne zistených faktov zavádzajúce.

Zdôraznil, že spoločnosť BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa a spoločnosť M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov mali
dostatočnú možnosť preukázať hodnovernosť obchodov deklarovaných na predložených dokladoch, ale
správcovi dane fyzicky stroje neukázali v časovom slede, kedy by sa uvedené stroje mali nachádzať
buď u jednej alebo druhej spoločnosti, ak by reálne bol obchod uskutočnený. Zároveň aj vyjadrenia
zástupcov oboch spoločností si navzájom odporovali. Pokus o vzájomnú konfrontáciu ani nevyužili.

Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie založené na intenzívnom objasnení skutkového stavu,
ktorý bol objektívne aj posúdený v chronologickom slede, v časových súvislostiach a v konečnom
dôsledku bol aj logicky vyargumentovaný a vytvoril tak celkový pohľad na vec. Konštatoval, že pokiaľ
by nákup a predaj predmetného tovaru podľa predložených faktúr daňový subjekt skutočne realizoval,
nemohol by mať problém a bolo by to v jeho záujme, aby správcovi dane fyzicky stroje aj ukázal. Tak

dodávateľ - spoločnosť BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa, ako aj odberateľ - spoločnosť M.I.M. Prešov,
s.r.o., Prešov, si navzájom stroje „presúvali“, a na žiadnom konkrétnom mieste ich nevedeli preukázať.
Konatelia spoločnosti SYS-NET, s.r.o., Košice potvrdili len formálne vystavenie a prijatie faktúr za
dodanie strojov, ale reálne nákup a dodanie strojov nepreukázali, stroje nikdy fyzicky nevideli. Zrejmá
bola len tá skutočnosť, že nejaké stroje, ktoré sa nachádzali vo Vrútkach boli odtiaľ nakladané a

prepravované do Litvy. Ani jeden z konateľov a oslovených ľudí nebol vo svojich vyjadreniach bez
pochybností a vzájomným porovnaním ich výpovedí vyplynul jediný záver, že uvedený obchod nebol
uskutočnený. Keďže dôkazné bremeno znáša daňový subjekt, tak bolo jeho povinnosťou preukázať,
že tovar skutočne nakúpil od spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa a spoločnosti SYS-NET, s.r.o.,
Košice. Daňový subjekt však túto skutočnosť nepreukázal. Správca dane vykonával dokazovanie

zákonnými prostriedkami a nepožadoval od daňového subjektu, aby preukazoval skutočnosti, na ktoré
sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných subjektov. Zo spisového materiálu je zrejmé, že všetky spoločnosti
pri preukazovaní a obhájení konkrétnych krokov, ako sa obchody uskutočnili sa vzájomne nezhodli.
Správca dane po rozsiahlom preverovaní nespochybnil uskutočnenie intrakomunitárneho dodaniastrojov do Litvy spoločnosťou M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov, ale spochybnil nákup strojov od spoločnosti
BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa a spoločnosti SYS-NET, s.r.o., Košice. Zo spisového materiálu je jasné,
že daňový subjekt ani jednej zo spoločností v období prebiehajúceho dodania tovaru za tento tovar

nezaplatil. Až pod tlakom prebiehajúcej daňovej kontroly a rozsiahlych preverovaní všetkých dotknutých
spoločností a ostatných osôb postupne hľadal spôsob finančného vysporiadania sa s dodávateľmi a
litovským odberateľom. Daňový subjekt zaplatil za tovar spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa podľa
neskôr predložených dokladov až po dvoch rokoch. Daňový subjekt predložil počas daňovej kontroly
doklady, ktorými preukazoval dodanie tovaru. Správca dane zabezpečené dôkazy hodnotil podľa zásady

voľného hodnotenia dôkazov, čo neznamená, že správca dane musí bez výhrad akceptovať listinné
doklady a skutočnosti v nich uvedené predložené daňovým subjektom. Ak má správca dane pochybnosti
o vierohodnosti a pravdivosti dokladu predloženého daňovým subjektom, nemusí ho uznať, ak daňový
subjekt nepreukáže opak. Povinnosťou daňového subjektu na unesenia svojho dôkazného bremena
bolo predložiť správcovi dane dôkazy akéhokoľvek druhu, ktoré by hodnoverne preukázali, že daňový
subjekt prijal zdaniteľné obchody na základe vystavených faktúr, a že dodávateľskej spoločnosti vznikla

z týchto zdaniteľných obchodov daňová povinnosť. Daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy, ani
také, ktoré požadoval správca dane, a ani také, ktoré by vyhovovali jeho forme dôkazov. Rozhodnutie
správcu dane je rozsiahle čo do počtu strán, lebo podkladom pre odôvodnenie rozhodnutia bol protokol,
obsahová časť o preukázaných kontrolných zisteniach, v ktorej správca dane podrobne rozpísal všetky
úkony, ktoré v priebehu výkonu daňovej kontroly vykonal. Vzhľadom na rozsiahle dokazovanie boli tieto

kontrolné zistenia aj rozsiahlo uvedené v odôvodnení rozhodnutia správcu dane. Správca dane ich
rozdelil do dvoch častí. Prvá sa týkala dodávateľa BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa a druhá spoločnosti
SYS-NET, s.r.o., Košice. Správca dane niektoré kroky uviedol v obidvoch častiach, aby bola zachovaná
chronologická postupnosť jednotlivých úkonov. Úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov, správca
dane uviedol v závere každej časti ako zhrnutie správcu dane a následne uviedol použité právne

predpisy, na základe ktorých rozhodoval a vyslovil svoj záver. Skutočne navyše uviedol správca dane do
odôvodnenia rozhodnutia doslovné prepisy z niektorých ústnych pojednávaní a svedeckých výpovedí,
ale tento jeho postup nemôže mať za následok, že rozhodnutie ako celok je nezákonné, vydané v
rozpore s § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. K protokolu sa mal
možnosť daňový subjekt vyjadriť, čo neurobil. Nesúhlasil s námietkou daňového subjektu, že protokol

je chaotický a neprehľadný, aj keď tento je veľmi rozsiahly. Výsledky preverovaní správcu dane v
dostatočnej miere preukázali, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené spoločnosťami
KASCOM, s.r.o., Bratislava, IMPLICIT, s.r.o., Veľký Krtíš, BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa a M.I.M. Prešov,
s.r.o., Prešov a taktiež spoločnosťami SAXUM CAMIN, s.r.o., Tvrdošín - Medvedzie, IMPLICIT, s.r.o.,
Veľký Krtíš, SYS-NET, s.r.o., Košice a M.I.M Prešov, s.r.o., Prešov. Spoločnosti, ktoré boli na začiatku

reťazca, nevedeli preukázať nadobudnutie tovaru, a ani dodanie tovaru, resp. popierali alebo sa nevedeli
jednoznačne vyjadriť k dodaniu tovaru a vystaveniu faktúr, a tovar mal byť následne vyfakturovaný od
obochspoločnostíspoločnostiIMPLICITs.r.o.,VeľkýKrtíš.Konateľtejtospoločnostivystupovalvždyako
osoba, ktorá podľa vyjadrení iných konateľov bola kontaktnou osobou v jednaniach s konateľom M.I.M.
Prešov, s.r.o., Prešov Ing. X. K.. Spoločnosti na ďalších stupňoch reťazca uviedli daň z faktúr v daňových

priznaniach, uplatnili odpočítanie dane a priznali daňovú povinnosť, ale okrem faktúr nepreukázali
nadobudnutie ani dodanie tovaru. Daňový subjekt M.I.M. Prešov, s.r.o., Prešov si na základe faktúr od
spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa a SYS-NET, s.r.o., Košice uplatnil právo na odpočítanie dane,
pričom jednoznačne nepreukázal, že tovar, ktorý následne dodal do Litvy, nadobudol od dodávateľov
uvedených na faktúrach. K právnemu názoru vyslovenému v rozsudku Krajského súdu v Prešove č.

3S/17/2009-158 zo dňa 31.01.2012, ako aj k odkazu na rozhodnutie NS SR spis. zn. 3Sžf 1/2010 a
aplikáciu rozsudku NS SR, spis. zn. 3Sžf 19/2010 uviedol, že, podľa rozsudku z 12.01.2006 v spojených
veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo
vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako
takou a hospodársku činnosť, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a

to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého
dodávateľského reťazca, alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ
nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po
plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, spočívajúce
v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v

reťazi dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po
plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené
podvodom vo vzťahu k DPH. Poukázal aj na rozsudok ESD zo dňa 6. júla 2006 v spojených veciach
C-439/04 a C-440/04, v ktorom sa uvádza, že ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže,že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby
odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane. Argumentoval tým, že súdny dvor ES sa

v uvedených rozsudkoch zaoberal postupom členského štátu v prípade, ak platiteľ, ktorý je súčasťou
dodávateľského reťazca, nevedel alebo nemohol vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení,
ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH (právo na odpočítanie dane týmto nie je ovplyvnené),
a ak platiteľ vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou
podvodu vo vzťahu k DPH (priznanie práva na odpočítanie dane je odmietnuté). V každom prípade je

realizácia obchodu nepochybná. Uzavrel, že v danom prípade aplikácia uvedených rozsudkov ESD nie
je možná, pretože dôvodom neuznania odpočítania dane z predmetných faktúr je skutočnosť, že tovar
dodaný nebol, teda pri ňom nevznikla daňová povinnosť (a teda ani nárok na odpočítanie dane). Oba
rozsudky, na rozdiel od daného prípadu, pritom vychádzajú z faktu, že dodanie tovaru bolo uskutočnené.
Považuje za irelevantné dokazovanie, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu,
ktoré je podľa rozsudku NS SR, spis. zn. 3 Sžf 1/2010 na správcovi dane, resp. orgánoch činných

v trestnom konaní, ako aj dokazovanie, či daňový subjekt vedel (nevedel) alebo musel (nemohol)
vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. K
aplikácii rozsudku NS SR, spis. zn. 3 Sžf 19/2010, podľa ktorého možnosť alternatívnych dôkazov
je prípustná iba v prípade, že nimi nie je narušené právne a jednoznačné uplatňovanie DPH, a ak
súčasne aplikáciou alternatívnych dôkazov nehrozí daňový únik, vyhýbanie sa dani alebo zneužitie

dane. Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý sa dovoláva alternatívnych dôkazov (takýmto
alternatívnym dôkazom je tvrdenie žalobcu, že tovar, ktorý nadobudol od svojich dodávateľov, vyviezol
do Litvy). Poukázal na to, že správca dane nespochybnil skutočnosti, že stroje, ktoré zistila litovská
daňová správa v spoločnosti UAB EMITRA, Vilnius, boli vo Vrútkach naložené a prepravené do Litvy.
Svojimi zisteniami ale vyvrátil tvrdenia spoločnosti M.I.M. Prešov, s.r.o., že išlo o stroje, ktoré jej

dodala spoločnosť SYS-NET, s. r. o. Okrem toho, že spoločnosť SYS-NET, s.r.o. (a ani predchádzajúci
dodávatelia) nepreukázala a ani nepotvrdila dodanie strojov, správca dane zistil, že tieto stroje nikdy
v areáli mäsokombinátu vo Vrútkach ani jedna zo spoločností SAXUM CAMIN, s.r.o., IMPLICIT, s.r.o.,
SYS-NET, s.r.o. a M.I.M. Prešov, s.r.o. neskladovala, teda ani nemohli byť naložené do kamiónov, ktoré
ich prevážali do Litvy. Z vyjadrení konateľa kontrolovaného daňového subjektu je zrejmé len to, že

vedel, že stroje sú v areáli mäsokombinátu vo Vrútkach. Ako sa tam dostali, kto ich tam prepravil, odkiaľ
a kedy, už Ing. K. uviesť nevedel, a vôbec žiadnu vedomosť o tom nemali konatelia preverovaného
dodávateľa (a ani predchádzajúci dodávatelia). Zo spisového materiálu je zrejmé, že správca dane
pritom zistil, že spoločnosť PEGAS spol. s r. o., ktorá je vlastníkom priestorov Mäsokombinátu Fatra,
Vrútky, nadobudla od Mäsokombinátu Fatra, s. r. o. okrem pozemkov a stavieb aj hnuteľné veci: vane

nerezové, rezačky na sadlo, miešačku mäsa, rezačky mäsa, preklápače, vákuové masírovačky mäsa,
elevátory, vákuové narážačky, rámy, udiarne a pod., ktoré boli podľa zistení na základe predložených
dokladov dňa 30.03.2006 vyradené z účtovnej evidencie. Konateľ spoločnosti však nevedel uviesť, či
sa všetky vyradené stroje ku dňu spísania zápisnice v areáli mäsokombinátu aj nachádzajú, pretože
stroje nájdené pri fyzickej obhliadke v areáli dňa 03.03.2008 sa identifikovať nedali, tento vyradený

majetok zatiaľ nebol fyzicky zlikvidovaný a žiaden majetok spoločnosť PEGAS, spol. s r.o. nepredala
(litovská daňová správa pritom zistila, že spoločnosť UAB EMITRA, Litva nadobudla časť preverovaného
tovaru, ktorý jej mal byť dodaný na základe dokladov, ktorým je podľa fyzickej obhliadky staré, hrdzavé
nepoužiteľné zariadenie). Zamestnanci DR SR vykonávajúci miestne zisťovanie pri fyzickej obhliadke
areálu zistili, že za vstupnou halou v areáli Mäsokombinátu Fatra sú zložené stroje: vaňa na sadlo,

rezačka na sadlo a ďalšie neidentifikovateľné predmety, z ktorých sú vyrezané pôvodné kovové štítky
a namiesto nich sú nalepené štítky z PVC a sú zabalené v priesvitnej PVC fólii. Na otázku, komu tieto
stroje patria, kto ich zabalil do obalu a za akým účelom, konateľ spoločnosti uviedol, že nevie potvrdiť,
či uvedené stroje patria spoločnosti PEGAS, spol. s r.o., resp. Mäsokombinátu Fatra, s. r. o., nevie,
kto ich položil na toto miesto, kto ich zabalil do fólie a na aký účel boli prichystané pri bráne. Ďalej

uviedol, že stroje a všetok šrot, ktorý sa tu nachádza, budú fyzicky zlikvidované externou spoločnosťou.
V spoločnosti BRAVIS, a.s., Stará Ľubovňa a ani v spoločnosti M.I.M Prešov, s.r.o., Prešov sa navyše
opakovane nepreukázala fyzická existencia strojov, ani pri jednom z vykonaných miestnych zisťovaní sa
stroje nenašli, t. j. ani jedna zo spoločností nepreukázala dodanie a nadobudnutie predmetných strojov.
Na základe uvedeného nemožno tento alternatívny dôkaz považovať za relevantný dôkaz toho, že tovar,

z ktorého daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane, teda tovar, ktorý podľa jeho tvrdenia nadobudol od
svojich dodávateľov je tým istým tovarom, ktorý bol dodaný do Litvy. Nepriznaný nadmerný odpočet vo
výrokovej časti rozhodnutia bol prepočítaný konverzným kurzom.Je nepochybné, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného
podľa druhej hlavy V. časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov.

Ustanovenie § 247 ods. 1 O.s.p. upravuje, že podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a
postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa
odseku2prirozhodnutísprávnehoorgánuvydanéhovsprávnomkonaníjepredpokladompostupupodľa

tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň
pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Z ust. § 249 ods. 2 v spojení s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. vyplýva,
že súd sa v tomto konaní riadi dispozičnou zásadou.

Krajský súd podľa § 244 a nasledujúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)
a podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu a z dôvodov

uvedených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v žalobe je prekročenie maximálnej dĺžky daňovej kontroly,
nezákonnosť protokolu o vykonaní daňovej kontroly zo dňa 13.10.2008 č. 724/320/50707/2008/Fed ako
dôkazu získaného nezákonným postupom Daňového úradu Prešov I, doplnenie dokazovania v rámci

odvolacieho konania bez možnosti vyjadriť sa žalobcovi k novonastolenému meritu veci a možnosti
uplatniť svoje práva, ktoré mu vyplývajú z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nerešpektovanie právneho názoru
súdov, nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, pre vnútornú protirečivosť a rozpornosť
a nedostatočne zistený skutkový stav veci.

Podľa ust. § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.08.2007 (od 01.09.2007 ide
o ust. § 15 ods. 17) správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia.
Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže túto lehotu v zložitých prípadoch pred jej uplynutím
primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov.

Preskúmaním veci súd zistil, že daňová kontrola u žalobcu bola začatá dňa 06.06.2006. Správca
dane požiadal Daňové riaditeľstvo SR žiadosťou zo dňa 07.11.2006 o predĺženie lehoty na vykonanie
kontroly a lehota na ukončenie daňovej kontroly mu bola predlžená do 06.05.2007. Daňový úrad
Prešov I vypracoval prvý protokol z daňovej kontroly z 11.09.2007 č. 724/320/8776-48191/2007/Fed a
vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie. Protokol mal byť prerokovaný dňa

28.09.2007. Oznámením zo dňa 26.09.2007 Daňový úrad Prešov I oznámil žalobcovi, že tento protokol
nebude možné prerokovať v stanovenom termíne vzhľadom na novovzniknuté skutočnosti, preto
výzvu na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie je potrebné považovať za bezpredmetné.
Dňa 26.09.2007 oznámil Daňový úrad Prešov I žalobcovi, že pokračuje vo výkone daňovej kontroly
na zistenie oprávnenosti nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac marec 2006.

Následne vypracoval protokol z daňovej kontroly zo dňa 13.10.2008 č. 724/320/5070/2008/Fed, ktorý
bol prerokovaný dňa 31.10.2008.

Krajský súd v súvislosti s plynutím lehoty na vykonanie daňovej kontroly (§ 30a ods. 7 v znení účinnom
do 31.08.2007 a § 15 ods. 17 v znení účinnom od 01.09.2007 zákona č. 511/1992 Zb) poukazuje

na judikatúru Ústavného súdu SR (Nález č.k. III. ÚS 24/2010-57 z 29.06.2010, uznesenie č.k. 4.ÚS
405/09-28 z 10.12.2009, uznesenie č.k. II. ÚS 136/2010-32 z 24.03.2010), ktorou je viazaný a z
NS SR (napr. rozsudok, spis. zn. 5S6F/68/2008 z 29.09.2009, rozsudok, spis. zn. 3Sžf/2/2009 z
29.01.2009, rozsudok, spis. zn. 3Sžf/1/2009 z 29.01.2009). Z uvedenej judikatúry vyplýva, že lehota,
ktorá bola stanovená v § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. je lehotou zákonnou a je pre správcu

dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej
daňovej kontroly. Táto lehota nie je poriadkovou, ale zákonnou procesnou lehotou, ktorú zákon určil na
vykonanie daňovej kontroly, počas ktorej je daňový subjekt povinný strpieť výkon daňovej kontroly a
plniť povinnosti voči správcovi dane. Uvedenú lehotu nemožno porovnávať s lehotami na rozhodnutie
podľa § 30a ods. 1 až ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. Daňová kontrola ako proces smerujúci k

obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o
daňovej povinnosti daňového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej,
právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne
vyplýva z charakteru povinnosti kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly (§ 15 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb.). Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti
(proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 2, § 15 ods. 1

druhá veta zákona č. 511/1992 Zb.). Túto požiadavku v niektorých prípadoch zákonodarca formuloval
celkom exaktne určením limitov konkrétneho typu zásahu.

Pri daňovej kontrole boli v čase jej vykonávania u žalobcu uvedené limity obmedzujúce dĺžku daňovej
kontroly ustanovené v § 15 ods. 1 v druhej vete a § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. Daňovú

kontrolu tak nemožno vykonávať dlhšie, ako to ustanovuje citovaný zákon, preto ani druhostupňový
správny orgán nie je oprávnený túto lehotu nad zákonom stanovenú hranicu predlžovať. Ak daňový úrad
nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ust. § 30a ods. 7 zákona
č. 511/1992 Zb., ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní (§ 2 ods. 1, ods.
2 zákona č. 511/1992 Zb.). Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej
tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno

použiť (a contrario § 29 ods. 4 prvá veta zákona č. 511/1992 Zb.). V prípade, že použitý bol, je celé
daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo
skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole je
rovnako nezákonné. Ukončením daňovej kontroly dôjde k prerokovaniu protokolu po uplynutí zákonnej
lehoty, čím vzniká nezákonnosť vykonanej daňovej kontroly a protokol z nej nadobúda charakter

nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nemožno v daňovom konaní použiť. Zákonnosť
daňovej kontroly po uplynutí lehoty na jej vykonanie možno konvalidovať súhlasom daňového subjektu.
V predmetnej veci však k súhlasu žalobcu s pokračovaním daňovej kontroly po uplynutí zákonnej lehoty
na jej vykonanie nedošlo. Žalovaný v písomnom vyjadrení síce poukazuje na konkludentný prejav -
súhlas s výkonom daňovej kontroly daňovým subjektom, ktorý nenamietal prekročenie maximálnej dĺžky

daňového konania, avšak zo spisu nebolo zistené, žeby bol daňový subjekt vyzvaný k súhlasu s
pokračovanímdaňovejkontrolypouplynutízákonnejlehoty.Nenamietanieprekročeniamaximálnejdĺžky
daňovej kontroly po jej prekročení bez všetkého nemožno považovať za konkludentný prejav súhlasu
s pokračovaním daňovej kontroly po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie. Daňové orgány sa vo
svojich rozhodnutiach touto skutočnosťou ani nezaoberali a neodôvodnili prekročenie maximálnej dĺžky

daňového konania stanovenej zákonom.

K ostatným žalobným námietkam súd považuje za potrebné uviesť, že je nedôvodná námietka žalobcu,
že žalovaný nepostupoval v zmysle právneho názoru súdu. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia
poukázal na to, prečo v danom prípade nemožno aplikovať závery Európskeho súdneho dvora v

rozsudkoch v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03. Takisto poukázal na to, že vec
posudzoval aj podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora v spojených veciach C-439/04 a C-440/04
zo 16.07.2006 a uviedol, prečo tieto rozsudky nemožno na danú vec aplikovať. Súd sa stotožňuje
s názorom žalovaného, že aplikácia uvedených rozsudkov v danom prípade nie je možná, pretože
dôvodom neuznania odpočítania dane z predmetných faktúr je skutočnosť, že tovar dodaný nebol, teda

pri ňom nevznikla daňová povinnosť, a teda ani nárok na odpočítanie dane. Oba rozsudky vychádzajú z
faktu, že dodanie tovaru bolo uskutočnené. Žalovaný odôvodnil aj aplikáciu rozsudku NS SR, spis. zn.
3 Sžf 19/2010 podľa právneho názoru Krajského súdu v Prešove a správne konštatoval, že alternatívny
dôkaz, na ktorý žalobca poukazoval, nemožno považovať za relevantný dôkaz toho, že tovar, na základe
z ktorého daňový subjekt uplatnil odpočítanie dane, teda tovar, ktorý podľa jeho tvrdenia nadobudol od

svojich dodávateľov je tým istým tovarom, ktorý bol dodaný do Litvy.

K namietanému doplneniu dokazovania žalovaným súd považuje za potrebné uviesť, že aj podľa
jeho názoru v odvolacom konaní nebolo doplnené dokazovanie vo veci a žalovaný len doplniť svoju
argumentáciu, aby vysvetlil, prečo tovar nadobudnutý od svojich dodávateľov, z ktorého si žalobca

uplatnil odpočítanie dane nie je tým istým tovarom, ktorý bol dodaný do Litvy a nejedná sa o zmenu
právneho rámca predmetu sporu ako to prezentuje žalobca v žalobe.

Prekročenie maximálnej dĺžky daňovej kontroly, vypracovanie protokolu o výsledku daňovej kontroly
po uplynutí maximálnej dĺžky daňovej kontroly a rozhodnutia Daňového úradu Prešov I na základe

tohto nezákonne získaného dôkazu považuje súd za takú vadu konania, následkom ktorej sú obe
rozhodnutia daňových orgánov nezákonné. Na túto vadu konania je súd povinný prihliadať v akomkoľvek
štádiu konania. Z rozhodnutia žalovaného, ani prvostupňového správneho orgánu nebolo možné zistiť
dôvodnosť prekročenia maximálnej dĺžky daňovej kontroly pre nedostatok dôvodov.Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného v medziach žaloby dospel k záveru, že
v konaní správnych orgánov bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia, preto napadnuté rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. e) a pre nedostatok dôvodov aj
písm. d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude povinnosťou daňových orgánov postupovať v naznačenom smere, dôsledne
sa vyporiadať s postupom správcu dane pri prekročení maximálnej lehoty na vykonanie daňovej

kontroly a zvážiť vplyv tejto skutočnosti na záver z takto vykonanej daňovej kontroly. V prípade
preukázania zákonnosti postupu správcu dane bude povinnosťou žalovaného zaoberať sa aj ďalšími
žalobnými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť tak, aby malo oporu v zákone aj
v preukázaných skutočnostiach.

Zistenie vady konania - prekročenie maximálnej dĺžky daňovej kontroly, vypracovanie protokolu o

výsledku daňovej kontroly po uplynutí maximálnej dĺžky daňovej kontroly a rozhodnutia Daňového úradu
Prešov I na základe tohto nezákonne získaného dôkazu je takou vadou konania, následkom ktorej je
rozhodnutie žalovaného nezákonným. Na túto vadu konania je súd povinný prihliadať v akomkoľvek
štádiu konania. Z rozhodnutia žalovaného, ani prvostupňového správneho orgánu nebolo možné zistiť
dôvodnosť prekročenia maximálnej dĺžky daňovej kontroly pre nedostatok dôvodov.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi
priznal náhradu trov konania so zaplatením súdneho poplatok vo výške 66 Eur a náhradu trov právneho
zastúpenia podľa Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 681,41 Eur, a to za vykonané úkony:

1. Vykonané úkony: Tarifná odmena Režijný paušál
- prevzatie a príprava zastupovania 20.07.2012.............127,16 Eur......................7,63 Eur
- písomné podanie na súd (žaloba) 03.08.2012 ............ 127,16 Eur......................7,63 Eur

- zastupovanie pred KS v Košiciach 07.02.2013............130,16 Eur.....................7,81 Eur

Trovy konania za 3 úkony spolu - 407,55 Eur.

2. Náhrada hotových výdavkov podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - cestovné výdavky za pracovnú cestu

(použité vozidlo Audi A8, KE931FG, priemerná spotreba 9,6 l/100 km, palivo EVO Diesel).

- zastupovanie pred KS v N.e 07.02.2013, (J. - N. - J. = 90 km), cena nafty EVO Diesel 1,67 Eur, cena
nafty za 1 km = 1,67 Eur x 0,096 = 0,16032 Eur, sadzba paušálnej náhrady 0,183 Eur, cena za 1 km
0,16032 Eur + 0,183 Eur = 0,34332 Eur, 90 km x 0,34332 Eur = 30,90 Eur. Parkovanie v Prešove

07.02.2013 v sume 3,00 Eur.

Náhrada hotových výdavkov podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - cestovné výdavky za pracovné cesty
predstavuje 33,90 Eur.

3. Náhrada výdavkov za premeškaný čas podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. -J. - N. - J.,
14.12.2012 (6 polhodín), suma za každú aj začatú polhodinu za čas strávený na ceste je 13,01 Eur,
suma za 4 polhodiny predstavuje 70,06 Eur.

4. Daň z pridanej hodnoty (20 %) zo základu 519, 51 Eur - 103, 90 Eur.

Pozn.: JUDr. E. J. je platiteľom DPH - IČ DPH SK 1020653249

5. Náhrada hotových výdavkov podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. - súdne poplatky 66 Eur.

Rekapitulácia:

1. Tarifná odmena a režijný paušál......................................................................407,55 Eur
2. Náhrada hotových výdavkov za pracovné cesty...............................................33,90 Eur
3. Náhrada výdavkov § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z................................70,06 Eur4. Daň z pridanej hodnoty...................................................................................103,90 Eur
5. Náhrada hotových výdavkov.............................................................................66,00 Eur

Spolu. 681,41 Eur

Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru-

čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu
v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.