Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/449/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5411200196
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5411200196.5

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: Mesto Tvrdošín, so sídlom v
Tvrdošíne, Trojičné námestie 185/2, IČO: 00 314 901, zastúpené primátorom Ing. Ivanom Šaškom,
právne zastúpené JUDr. Ivicou Firstovou, advokátkou so sídlom v J. W., G. XXXX, proti odporcovi: TSP,
s.r.o., so sídlom v Tvrdošíne, Hviezdoslavova 118, IČO: 36 402 567, právne zastúpený JUDr. Jozefom
Polákom, advokátom so sídlom v J. W., G. XXXX, o návrhu odporcu na obnovu konania, na odvolanie

odporcu proti uzneseniu Okresného súdu v Dolnom Kubíne z 19. mája 2014 sp. zn. 7C/9/2011-431, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd návrh odporcu (okresný súd v uznesení označil účastníkov
opačným procesným postavením - poznámka odvolacieho súdu) na povolenie obnovy konania
vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 10Co/213/2007 zamietol. Dospel k záveru, že odporcom

tvrdené dôvody obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. nie sú dané. Taktiež dospel k
záveru, že navrhovateľ nepodal návrh na obnovu konania v zmysle podmienok uvedených v § 230 ods.
1, 3 O.s.p. včas - v lehote 3 mesiacov, keď sa dozvedel o dôvode obnovy. Odporcom tvrdený nový
dôkaz-preukázanáneexistenciarozhodnutiaMinisterstvahospodárstvaSRospôsobeprevoduohľadne
žalovaných nehnuteľností podľa § 47c ods. 3 Zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku
štátu na iné osoby, v znení platnom od 01.01.2004 (ďalej len „ZoP“), nie je spôsobilý privodiť pre odporcu

priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ktorej obnovy sa domáha, nakoľko také rozhodnutie vôbec nebolo
potrebné v procese prechodu predmetných nehnuteľností z majetku štátu do majetku navrhovateľa,
postupom podľa § 2 ods. 6 Zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej len „ZoMO“). Novým dôkazom
pre povolenie obnovy konania podľa odporcu malo byť to, že tento sa až po skončení základného
konania dozvedel, že Ministerstvo hospodárstva SR (ďalej len „MH SR“) nevydalo rozhodnutie v zmysle
§ 47c ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004, a to poukazujúc na odpoveď MH SR zo dňa 12.01.2011

ohľadom nakladania s majetkom štátu v správe MH SR. Uvedenú argumentáciu odporcu o novom
dôkaze v zmysle podmienok uvedených v § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. nepovažoval za dôvodnú aj
vzhľadom na zaujatie stanoviska MH SR v liste zo dňa 03.03.2014, v ktorom MH SR poukazuje na
pojmovú rozdielnosť medzi prevodom a nadobudnutím veci priamo zo zákona, teda jej prechodom na
základe zákona. V tejto súvislosti MH SR poukazovalo, že majetok štátu uvedený v § 6 ZoMO sa na
obec neprevádza, ale takýto majetok nadobudne obec priamo zo zákona za podmienok stanovených v

ZoMO, teda prevzatím. Podľa názoru tohto orgánu sa už z logiky veci nemôže vyžadovať rozhodnutie
MH SR, pretože na rozhodovanie by museli existovať alternatívne riešenia; pričom každé iné, než
to, ktoré je v súlade s ust. § 2 ods. 6 ZoMO, by bolo v rozpore so zákonom. Postup MH SR v
zmysle § 47c ods. 3 ZoP sa vyžaduje iba v prípade, ak sa majetok štátu prevádza do vlastníctva
tretích osôb, na ktoré sa nevzťahuje osobitný predpis, aby nedochádzalo k svojvoľným prevodom
majetku štátu. Keďže obec nadobúda majetok štátu uvedený v § 2 ods. 6 ZoMO priamo zo zákona

prevzatím, žiadne rozhodnutie MH SR v pravom zmysle slova nie je zákonným prepokladom pre
vydanie delimitačného protokolu slúžiaceho ako podklad pre zápis do katastra a ZoP mu preto aninepredpisuje žiadne iné náležitosti ani formu. Predmetné nehnuteľnosti MH SR osvedčilo do svojej
správy podľa platných vykonávacích predpisov, v súlade so ZoP a v súlade s platnými vykonávacími
predpismi ZoP vydalo delimitačný protokol, ktorý je stále platný a účinný, ktorým odovzdalo predmetné

nehnuteľnosti navrhovateľovi, aby formálne splnilo ustanovenia ZoMO, pretože akýkoľvek iný postup
by bol podľa jeho názoru nezákonný. Aj z uvedeného následne vyvodil, že ustanovenie § 47c ods.
3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004 na tento prípad nedopadá, lebo rieši len prípady prevodov
majetku štátu v správe MH SR, pri ktorom spôsobe disponovania s majetkom sa vyžaduje rozhodnutie,
pričom s ohľadom na charakter predmetných nehnuteľností spadajúcich pod hypotézu ustanovenia §

2 ods. 6 ZoMO došlo ohľadne nich zo strany MH SR k ich prechodu práve podľa § 2 ods. 6 ZoMO.
Ustanovenie § 2 ZoMO hovorí výlučne o prechode tam vymedzeného majetku (Slovenskej republiky,
ktorý podľa neho môže prejsť - prechádza len do vlastníctva príslušnej obce), kdežto ustanovenie
§ 47c ods. 3 ZoP vyžaduje rozhodnutie len v prípade prevodov majetku Slovenskej republiky na
akékoľvek tretie osoby. Aj po 01.01.2004 zostalo účinným ustanovenie § 2 ods. 6 ZoMO, ktoré v
rovnakom znení až do súčasnosti stanovuje, že veci uvedené v odseku 2, podliehajúce prevodom

vlastníctva na iné právnické a fyzické osoby podľa osobitných predpisov9 sa stanú majetkom obce
potom, čo sa podľa týchto predpisov rozhodne, že sa nezaradia do zoznamu10 prevádzkových jednotiek
určených na účely prevodu vlastníctva alebo ak sa z tohto zoznamu vylúčia, ako aj tie veci, ktoré
sa nevydražia ani v opakovanej dražbe. Tieto veci nadobudne obec odovzdaním a ich prevzatím.
Ustanovenie iných osobitných predpisov11 sa v týchto prípadoch nepoužijú. Obec môže rozhodnúť,

že uplatní postup podľa osobitných predpisov11a. Odkaz č. 11a pod čiarou odkazuje na ZoP v znení
Zákona č. 91/1992 Zb. a odkaz č. 11 pod čiarou odkazuje na § 4 ZoP. Celé ustanovenie § 2 ZoMO,
čo nebolo v doterajšom konaní zdôraznené súdom ani účastníkmi konania, rieši otázku „prechodu“
vlastníctva z majetku Slovenskej republiky do majetku obce, akurát v odseku 6 (na rozdiel od prechodu
vecí a majetkových práv definovaných v odseku 1, 2 a 5) sa na zavŕšenie procesu prechodu vyžaduje

akt odovzdania a prevzatia veci spadajúcej pod uvedené ustanovenie a až uvedeným aktom dochádza
k prechodu vlastníctva. Z Osvedčenia o správe majetku č. 88/2007 č. 1733/2007-1000 vyplýva, že
MH SR potvrdilo správu majetku podľa § 47c ods. 1 ZoP v platnom znení, keďže uvedený majetok
netvoril majetkovú podstatu privatizovaného subjektu žiadneho štátneho podniku. Keďže rozhodnutie o
nezaradení prevádzkovej jednotky do procesu „malej privatizácie“, resp. rozhodnutie o vylúčení určitej

prevádzkovej jednotky zo zoznamu prevádzok určených pre účely prevodu vlastníctva štátu na iné
právnické alebo fyzické osoby, nebolo rozhodnutím správneho orgánu, ale dispozíciou vlastníka (štátu)
so svojím majetkom, Delimitačným protokolom č. 6/2007 medzi odovzdávajúcou Slovenskou republikou
- Ministerstvom hospodárstva a preberajúcim Mestom Tvrdošín došlo v zmysle zákonných podmienok
(§ 2 ods. 2 Vyhlášky MSaPNM SR č. 364/2000 Z. z. o postupe pri prevode majetku štátu na iné osoby,

ktorý je v správe Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky, ďalej
len „Vyhláška“) a podľa § 2 ods. 6 ZoMO, k prechodu vlastníctva majetku na obec - navrhovateľa. Z
uvedeného je potom zrejmé, že žiadne rozhodnutie v zmysle § 47c ods. 3 ZoP (na základe tvrdenia
odporcu ako dôvodu na obnovu konania) zákon nevyžadoval.

Pokiaľ odporca tvrdil, že v základnom konaní mohlo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci

odvolacím súdom v jeho zmeňujúcom rozsudku a to tým, že neskúmal všetky zákonné predpoklady
pre nadobudnutie vlastníctva predmetných nehnuteľností navrhovateľom a napriek tomu mu deklaroval
nadobudnutie vlastníctva k nim, tak o nápravu ním tvrdenej nezákonnosti a práve s argumentáciou,
že odvolací súd neskúmal naplnenie všetkých zákonných predpokladov pre prechod vlastníctva
predmetných nehnuteľností na terajšieho odporu, keď v rámci nich neskúmal ani to, či vôbec bolo

rozhodnutie vydané podľa § 47c ods. 3 ZoP, mohol a mal využiť inštitút dovolania, keďže takéto jeho
tvrdenia by mohli predstavovať spôsobilý dovolací dôvod (§ 238 ods. 1 v spojení s § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Dovolanie proti rozsudku krajského súdu odporca síce podal, avšak dovolanie nijako
neargumentoval nutnosťou aplikácie § 47c ods. 3 ZoP a v tejto súvislosti je nutnosťou skúmania, či
bolo MH SR vydané ohľadne predmetných nehnuteľností nejaké rozhodnutie a ak bolo vydané, či takéto

rozhodnutie je zákonné. Poukazujúc na judikatúru odvolacích súdov a NS SR, procesná prípustnosť
obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku (podľa § 228 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.) je
podmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že sa v pôvodnom
konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, prípade že sa nemohli vykonať dôkazy,
ktorémôžuprivodiťpreúčastníkapriaznivejšierozhodnutievoveciažeichúčastníknavrhujúcipovolenie

obnovykonanianemoholbezsvojejvinypoužiťpreto,žeonichnevedelaaniinakzprocesnéhohľadiska
nezavinil, že nesplnil povinnosť tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť. Odporca v pôvodnom konaní akoaj v štádiu jeho odvolacej časti a rovnako ani následne ním iniciovanom dovolacom konaní nesplnil
ani len povinnosť tvrdenia ohľadom tvrdenej skutočnosti - neexistencie rozhodnutia v zmysle § 47c
ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004. Teda netvrdil, že vydanie takého rozhodnutia malo byť z

ním teraz uvádzaných dôvodov potrebné preto, aby sporné nehnuteľnosti mohol platne navrhovateľ
získať, že nežiadal (nenavrhoval), aby súd vykonal dokazovanie, či také rozhodnutie bolo alebo nebolo
včas vydané a že v dovolacom konaní v súvislosti s namietaním nesprávneho právneho posúdenia vo
veci nenamietal nesprávnosť alebo predčasnosť záveru odvolacieho súdu pri jeho právnom posúdení
veci práve v dôsledku nepreukázania a v tejto súvislosti nezisťovania toho, či také rozhodnutie vôbec

bolo vydané. V rámci obnovy konania sa totiž nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri
právnom posúdení veci, nakoľko na nápravu takýchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a
charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého
návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa
§ 228 ods. 1 O.s.p. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/83/99). Preto v procese posudzovania návrhu
odporcu na povolenie obnovy konania sú úplne bez právneho významu opätovne spochybňované

účinky delimitačného protokolu, že v danom prípade nedošlo ohľadom predmetných nehnuteľností k
ich odovzdaniu, ako to požaduje § 2 ods. 6 ZoMO, poukazujúc na komentáre a články v novinách.
Taktiež z uvedeného dôvodu je úplné zbytočné poukazovanie zo strany odporcu v konaní o povolenie
obnovy konania, na tvrdené procesné pochybenie odvolacieho súdu v pôvodnom konaní s predkladaním
komentára § 213 O.s.p.. V čase pôvodného konania, tak aj v súčasnom období, je odvolacie konanie

stále založené na apelačnom princípe. Odvolací súd je vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam na
základe odvolania súdom s plnou jurisdikciou, čiže môže prvostupňové rozhodnutie nielen potvrdiť alebo
zrušiť,aletiežhoajzmeniť,bezohľadunaprocesnýnávrhodvolateľavtomtosmere.Pokiaľvzákladnom
konaní odvolací súd na základe odvolania a pre ním vykonaním dokazovania zmenil rozhodnutie súdu
prvého stupňa, otvoril odporcovi cestu na podanie dovolania, čiže na preskúmanie jeho odvolacieho

rozhodnutia súdom vyššej inštancie - dovolacím súdom, čo odporca aj využil, ale v dovolacom konaní
úspešný nebol. Preto v štádiu konania o povolenie obnovy konania je bezpredmetné skúmať prípadné
procesné vady v pôvodnom konaní, ktoré môžu byť preskúmané len v rámci dovolania alebo v určitých
prípadoch Ústavným súdom Slovenskej republiky. O trovách konania účastníkov rozhodol tak, že o
týchto rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti uzneseniu okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie odporca. Namietal právne posúdenie
veci okresným súdom, podľa ktorého v danom prípade nejde o nový dôkaz, ale o právne posúdenie veci
súdov v základnom konaní pri skúmaní všetkých zákonných predpokladov potrebných pre nadobudnutie
vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam z pohľadu ustanovenia § 47c ods. 3 ZoP v platnom znení od
01.01.2004. V pôvodnom konaní vedenom na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 10Co/213/2007 vo

vzťahu k preukázaniu neexistencie rozhodnutia MH SR o spôsobe prevodu ohľadom predmetných
nehnuteľností podľa § 47c ods. 3 Zákona č. 92/1991Zb. v znení účinnom od 01.01.2004 mu nevznikla
a ani nemohla vzniknúť dôkazná povinnosť, keďže nemal povinnosť tvrdenia. V pôvodnom konaní
odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa nepodával. Táto procesná povinnosť bola na strane
navrhovateľa, ktorý mal už v základnom konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín predložiť

dôkazy o tom, že majetok uvedený v Osvedčení o správe majetku č. 88/2007 zo dňa 06.08.2007 bude
prevedený formou verejnej obchodnej súťaže alebo verejnej dražby alebo formou priameho predaja,
ako to vyžaduje § 47c ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004 v spojení s § 2 ods. 1, ods. 2
Vyhlášky č. 364/2000 Z. z.. Namietal ďalej, že postupom okresného súdu mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, keďže okresný súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav. V tomto smere poukazuje na právny názor NS SR uvedený v uznesení sp. zn. 3Nc
13/2009 zo dňa 30. apríla 2009, podľa ktorého, súčasťou vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci
a účastníkom konania je tiež schopnosť vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v
priebehu konania a s eventuálnou kritikou jeho konania. Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol, že pri takej interpretácii, akú zvolil zástupca odporcu, by dochádzalo k stretu ustanoveniu § 47c

ods. 3 ZoP a § 2 ods. 6 ZoMO v prípadoch takého majetku, na ktorý výslovne dopadá § 2 ods. 6 ZoMO. V
takomprípade(poukazujúcnarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.Nc72/2003)sajednáosvojvôľu
sudcu(okresnéhosúdu)pritvorbenázoruohľadomcitácieajazykovéhogramatickéhovýkladuust.§47c
ods. 1 až 6 ZoP. Z výkladu ustanovenia § 47c ods. 6 vyplýva, že všeobecne záväzným (vykonávacím)
predpisom k tomuto ustanoveniu je Vyhláška č. 364/2000 Z. z., ktorá nikdy neupravovala prechod

vlastníctva k majetku, ale v súlade s ust. § 47c Zákona č. 92/1991 Zb. upravovala len postup pri prevode
majetku štátu na iné osoby a nie na tretie osoby tak, ako to prezentuje prvostupňový súd v odôvodnenínapadnutého uznesenia. Z ustanovení Vyhlášky č. 364/2000 Z. z. (najmä odkazov č. 1 a 2) vyplýva, že
po účinnosti novely č. 564/2003 Zákona č. 92/1991 Zb. od 01.01.2004 bol a je vylúčený prechod majetku
štátu na akékoľvek právnické a fyzické osoby (vrátane obcí) podľa ustanovenia § 2 Zákona č. 138/1991

Zb., pokiaľ ministerstvo rozhodlo o nadobudnutí majetku v zmysle § 47c ods. 1 ZoP. Zmenou správcu
majetku zanikla možnosť postupu podľa § 2 ods. 6 ZoMO. Nejde tu o žiadnu dvojkoľajnosť, ale vylúčenie
svojvôle. Túto skutočnosť dokazuje okrem iného aj úprava znenia § 4 ods. 2 písm. g/ Vyhlášky č.
364/2000 Z. z.. Delimitačný protokol č. 6/2007 zo dňa 09.09.2007 nemohol spôsobiť prechod vlastníctva
majetku, keďže už v samotnom záhlaví sa uvádza, že sa jedná o protokol o prevode vlastníctva majetku

štátu. Ak majetok patril do vlastníctva štátu a dostal sa do správy MH SR podľa § 47c ods. 1 ZoP, na jeho
prevod sa museli vzťahovať aj ďalšie ustanovenia tohto zákona t.j. § 47c ods. 3, ktorého aplikácia bola
obligatórna. Nie je možné vylúčiť ju odkazom na použitie ustanovení Zákona ZoMO, nakoľko poznámka
č. 2 pod čiarou vykonávacej Vyhlášky č. 364/2000 Z. z. má na mysli len miestne a účelové komunikácie
3 a 4 triedy podľa ust. § 3d ods. 2 Zákona č. 135/1961 Zb.. Chýba tu citácia Zákona č. 427/90 Zb.,
pretože tento zákon je uvedený v predchádzajúcej poznámke. Táto úprava sa týka jej prevádzkových

jednotiek, ktoré sú definované v Zákone č. 427/90 Zb. o malej privatizácii. Zákon č. 427/90 Zb. stanovuje
podmienky, za ktorých sa prevádza vlastníctvo štátu k niektorým veciam, ku ktorým mali k 01.11.1990
právo hospodárenia štátne podniky. Predmetom prevodu vlastníctva podľa tohto zákona sú hnuteľné a
nehnuteľné veci, ktoré sú vedené ako majetková podstata prevádzkových časti organizácií pôsobiacich
v oblasti služieb. Pokiaľ Reštaurácie š.p. Dolný Kubín vstúpili do likvidácie od 01.01.1991, od tohto

momentu nemohol byť účinný odovzdávaný majetok kvalifikovaný ako prevádzková jednotka formou
delimitačného protokolu, pretože na tento majetok sa vzťahoval režim podľa § 47b ZoP a neskôr po
výmaze štátneho podniku - Reštaurácie Dolný Kubín, sa na neho vzťahoval aj režim podľa ust. §
47c ods. 1 a 3 ZoP. Poukázal ďalej na právnu úpravu uvedenú na základe Zákona č. 427/1990 Zb.,
Zákona č. 474/1990 Zb. a ustanovenie § 47c Zákona č. 56/1996 Z. z. v platnom znení od 28.02.1996. V

nadväznosti na okolnosti prejednávanej veci, Delimitačný protokol č. 6/2007 by nadobudol účinnosť len
vtedy, ak by MH SR osobitne neformálne rozhodlo o spôsobe prevodu majetku štátu na preberajúceho
- navrhovateľa najneskôr v čase do 31.12.2003, nakoľko úprava uvedená v ustanoveniach § 47c je
blokáciou svojvôle pri nakladaní s majetkom štátu. Od 31.01.2007 došlo ešte k sprísneniu postupu
MH SR tým, že vláda SR si vyhradila právo schvaľovať prevody majetku štátu na iné osoby, a to

uznesením vlády SR č. 86 zo dňa 31.01.2007. Zo žiadneho ustanovenia zákona ZoP ani z ustanovenia
zákona ZoMO nevyplýva vylúčenie aplikácie ust. § 47c ods. 3 ZoP na prípade transformácie majetku
štátu na obec inak, ako spôsobom upraveným v § 47c ods. 3 ZoP. Charakter osoby, na ktorú sa má
majetok štátu transformovať nie je rozhodujúci. Uvedený postup sa musí s účinnosťou od 01.01.2004
aplikovať vždy a to bez výnimky. Nikde nie je upravené, že na akúkoľvek obec sa ustanovenia §

47c ods. 2, 3 ZoP nemá vzťahovať. Túto skutočnosť dokazuje ust. § 47c ods. 2 ZoP, ktorý upravuje
možnosť bezplatného prevodu bytových domov, ktoré sú majetkom štátu v správe ministerstva, na
príslušnú obec. V prejednávanej veci však majetok, ktorý mal byť odovzdávaný delimitačným protokolom
č. 6/2007 nemal charakter bytového domu. Okresný súd sa dôsledne neriadil záväzným právnym
názorom odvolacieho súdu a nesprávne vyložil princíp neúplnej apelácie tak, ako je konštatované v

uznesení NS SR sp. zn. 1Cdo 117/2011. Podľa záverov citovaného rozhodnutia, odvolací súd naďalej
zostáva súdom apelačným a nesmie však pri tom zásadne - na rozdiel od systému úplnej apelácie
- prihliadať ku skutočnostiam a dôkazom, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa. Okrem
nedostatkov týkajúcich sa podmienok konania, možno nové skutočnosti a dôkazy použiť k spochybneniu
vierohodnosti dôkazných prostriedkov, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu prvého stupňa. V § 120 ods.

4 O.s.p. sa ukladá súdu, aby pred vyhlásením rozhodnutia poučil účastníkov o dôsledkoch uplatnenia
systému neúplnej apelácie v odvolacom konaní; ak súd túto povinnosť nesplní, nie je opodstatnené,
aby bol účastník z uplatnenia nových skutočností a dôkazov vylúčený. V prejednávanej veci odvolací
súd uvedené princípy nerešpektoval, keďže povinnosť tvrdenia je daná len na súde prvého stupňa a
na odvolacom súde sa uvádzajú nové skutočnosti len ako odvolacie dôvody. V základnom konaní na

súde druhého stupňa nemal ako účastník žiadnu povinnosť tvrdenia, keďže odvolanie proti rozsudku
okresného súdu nepodával. Preto nemal povinnosť poukázať na existenciu rozhodnutia v zmysle § 47c
ods. 3 ZoP. Neexistencia takejto skutočnosti sa nedokazuje, pretože sa predpokladá jej existencia. Táto
skutočnosť sa dokazuje až vtedy, ak sa dokáže, resp. zistí opak. V danom prípade prechod vlastníctva
nemohol zo zákona nastať, keďže akýkoľvek prechod vlastníctva k majetku v správe MH SR bol od

01.01.2004 právnou úpravou zablokovaný a nemožný. Obsolentným (bez reálneho uplatnenia) sa stalo
ustanovenie § 2 ods. 6 Zákona č. 138/91 Zb. v prípade, keď majetok sa dostal do správy MH SR podľa
47c ZoP. Nemožnosť aplikácie § 2 ods. 6 ZoMO je vysvetlená poukazom na poznámku, ktorá je v
tomto ustanovení zapísaná ako poznámka pod čiarou odkazu 11, ktorá znie „§ 4 Zákona 92/1991 Zb.o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby“. Právny názor okresného súdu by mal správny
základ iba v tom prípade, ak by pod poznámkou č. 11 bolo uvedené aj ustanovenie § 47c ods. 2 až
6 ZoP. Keďže takáto výnimka nepoužitia § 47b a 47c ods. 2 až 6 ZoP nie je v poznámke upravená,

došlo k vydaniu Vyhlášky č. 364/2000 Z. z. (s úpravou uvedenou v § 1). Nemožnosť aplikácie § 2 ods.
6 ZoMO je ďalej vysvetlená poukazom na poznámku pod čiarou č. 1, ktorá je pri § 1 citovanej Vyhlášky
č. 364/2000 Z. z. odkazovaná na § 47c ods. 1 Zákona č. 92/1991 Zb. a Zákon č. 427/1990 Zb. Tým,
že vo vykonávacom predpise k poznámke k § 1 je uvedené ustanovenie § 47c ods. 1 ZoP a Zákon č.
427/90 Zb., ktorého aplikácia je vylúčená len v rozsahu § 4 ZoP citovaného v poznámke pod čiarou v

ZoMO, je tým preukázaná nesprávnosť názoru súdu prvého stupňa, ktorý nerešpektoval ust. § 47c ods.
6 ZoP, v zmysle ktorého, postup podľa 47b a 47c upraví ministerstvo všeobecne záväzným právnym
predpisom. V tejto súvislosti okresný súd by musel prihliadať na dôležitú právnu skutočnosť, že ani MH
SR a ani TSP, s.r.o. neuskutočnili odovzdanie a prevzatie nehnuteľnosti. Ani podľa § 2 ods. 6 ZoMO by
nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníctva u navrhovateľa, pretože nebola splnená obsahová náležitosť,
ktorá sa podľa zákona vyžaduje na prechod vlastníctva. Delimitačný protokol nemôže nahradiť skutočnú

povinnosť odovzdať a prevziať nehnuteľnosti. Okresný súd nesprávne posúdil aj skutočnosť včasnosti
podania návrhu na obnovu konania. Včasnosť bola preukázaná vyjadrením zo dňa 11.04.2014, v ktorom
sa uvádza, že až z odpovede, ktorá mu prišla z MH SR e-mailom 18.01.2011 sa dozvedel o závažnej
skutočnosti, že rozhodnutie podľa ust. § 47c ods. 3 ZoP v platnom znení sa na MH SR pravdepodobne
nenachádza. Až týmto momentom začala mu plynúť subjektívna 3-mesačná lehota v zmysle § 230 ods.

1 O.s.p. na podanie návrhu na povolenie obnovy konania. Časový okamih, v ktorom sa dozvedel o
dôvode pre povolenie obnovy konania je objektívne daný a nie je možné zisťovať, či sa takýto okamih
mohol udiať z časového hľadiska skôr. Návrh na povolenie obnovy konania podal dňa 20.01.2011, t.j.
dva dni potom, ako mu bola doručená odpoveď z MH SR o tom, že rozhodnutie podľa § 47c ods. 3 ZoP
v platnom znení na MH SR sa nenachádza. Dôvodom obnovy konania môžu byť len tie skutočnosti,

ktoré nastali do vyhlásenia rozhodnutia súdu. Pre záver, či nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy
môžu privodiť pre účastníka priaznivejšie rozhodnutie vo veci, stačí, ak sa javí byť pravdepodobným, že
môže pre účastníka privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Hodnotenie okresného súdu pri výklade
podmienokpovoleniaobnovykonania,najmäskutočnosť,čimôžeobnovakonaniapreúčastníkaprivodiť
priaznivejšierozhodnutievoveci,nezodpovedáskutkovýmzisteniamavyslovenýprávnyzáverobsahuje

prvky svojvôle a arbitrárnosti. Žiadal napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k podanému odvolaniu odporcu žiadal uznesenie okresného súdu ako
správne potvrdiť. Rozhodnutie okresného súdu považuje za dostatočné, zrozumiteľné, jasné a
presvedčivé. Úvahy súdu o skutkových a právnych záveroch sú riadne a zrozumiteľne odôvodnené

a nevznikajú žiadne pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia. Ustálená súdna prax konštatuje, že
nespokojnosť účastníka s postupom súdu, vrátane jeho rozhodnutí, nie je dôvodom na vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci. Odporca dôvod obnovy konania oprel o absentujúce rozhodnutie
MH SR v zmysle § 47c ods. 3 ZoP. Nutnosť existencie rozhodnutia na zmenu vlastníckeho práva odporca
vykonštruoval, pričom existencia takého rozhodnutia nie je potrebná. Odporca svojou argumentáciou sa

snaží získať majetkový prospech v rozpore s dobrými mravmi ako i v rozpore so zákonom. Nadobudnutie
vlastníckeho práva odporcom k predmetným nehnuteľnostiam v minulosti bol čisto účelový krok,
ktorý nemal oporu v zákone. Odporca nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam od
spoločnosti STAVONA, s.r.o. v čase, keď táto spoločnosť už vlastníkom predmetných nehnuteľností
nebola, čo neskôr deklaroval aj rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín - pobočka Námestovo, sp. zn.

4C/239/93 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/4402/96. Dôvodnosť
nadobudnutia vlastníckeho práva bolo konštatované na základe rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 10Co/213/2007, správnosť tohto rozhodnutia bola konštatovaná (na základe podaného dovolania
odporcom) Najvyšším súdom SR sp. zn. 4Cdo/171/2008, ktorý poukázal na nadobudnutie vlastníckeho
práva v zmysle § 2 ods. 6 Zákona č. 138/1991 Zb.. Aj Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 20/2010-17

konštatoval správnosť rozhodnutia odvolacieho a dovolacieho súdu a v odôvodnení poukázal aj na
rozdielnosť právnych pojmov prechodu a prevodu vlastníckeho práva. Ústavný súd SR konštatoval
nadobudnutie vlastníckeho práva na základe prechodu v zmysle § 2 ods. 6 Zákona ZoMO. Vo veci
výkladu ust. § 47c ods. 3 ZoP požiadal o stanovisko MH SR, ktorý v liste z 03.03.2014 jednoznačne
potvrdil, že postup, akým mu odovzdával predmetné nehnuteľnosti, bol v súlade so zákonom. Uvedený

právny názor MH SR je v súlade aj s názorom súdov SR o tom, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol
priamo zo zákona, pričom musela byť splnená jediná podmienka, a to ich prevzatie a odovzdanie.MH SR potvrdilo, že postup v zmysle § 47c ods. 3 ZoP sa vyžaduje iba v prípade, ak sa prevádza
majetok na iné osoby, ktorými za určitých okolností môže byť aj obec, a to najmä v prípadoch, keď obec
požiada štát o prevod prebytočného majetku nachádzajúceho sa v obci, pričom sa nejedná o majetok,

ktorý obec nadobúda v zmysle zákona o majetku obcí. Nikde nebolo uvádzané (ani v delimitačnom
protokole), že MH SR pri odovzdávaní predmetných nehnuteľností postupovalo v zmysle § 47c ods.
3 ZoP. Uznesenie vlády SR č. 456 z 23. mája 2007 nepreukazuje, že sa jedná o obdobné prípady
prevodu majetku štátu na tretie osoby ako prípad, ktorý je predmetom sporu. Citované uznesenie vlády
sa vzťahovalo na prípady prevodu majetku štátu na tretie osoby a malo obmedziť svojvoľné prevody

majetku štátu na tretie osoby (okrem obcí), ktoré na takýto majetok nemali zákonný nárok. Ani metodický
pokyn č. 3/2008 nevyvracia skutočnosť, že MH SR predtým, ako mu odovzdalo predmetné nehnuteľnosti
delimitačným protokolom, muselo rozhodnúť podľa § 47c ods. 3 ZoP. Namieta aj včasnosť podania
návrhu na obnovu konania odporcom, pokiaľ odporca oprel dôvody obnovy konania o ustanovenie §
228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.. Samotný zákon pre splnenie povolenia obnovy konania kladie dve základné
podmienky. Prvou podmienkou je existencia skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazov, ale iba takých,

ktoré môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Druhou základnou podmienkou na
povolenie obnovy konania je to, že tieto skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy nemohol bez svojej viny
použiť v pôvodnom konaní. Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny
v pôvodnom konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní, alebo nemožnosť
označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. Dňa

27.03.2008 sa konalo pojednávanie na Krajskom súde v Žiline, na ktoré boli riadne a včas predvolaní
všetci účastníci konania. Právny zástupca odporcu sa ospravedlnil z účasti na tomto pojednávaní,
pričom nevidí žiaden vážny dôvod, ktorý mu bránil v účasti na pojednávaní. Zároveň požiadal krajský
súd, aby rozhodol bez jeho prítomnosti. Na tomto pojednávaní odvolací súd vykonal dokazovanie
listinným dôkazom ním predloženým, ktorý spôsobil zmenu rozhodnutia Okresného súdu Dolný Kubín,

sp. zn. 3C/199/2006. V prípade, ak by sa právny zástupca odporcu uvedeného pojednávania zúčastnil,
mal možnosť v rámci svojho oprávnenia v zmysle § 213 O.s.p. navrhnúť doplnenie dokazovania za
účelom preukázania oprávnenosti vyhotovenia Delimitačného protokolu č. 6/2007, ako aj za účelom
spochybnenia zákonnosti MH SR pri vyhotovení Delimitačného protokolu 6/2007. Keďže odporca a jeho
právny zástupca sa daného konania bez závažného ospravedlnenia nezúčastnili, sami zapríčinili, že

nemohli namietať takýto dôkaz a využiť svoje právo - žiadať súd o doplnenie dokazovania. Odporca
mal v predmetnom odvolacom konaní využiť procesné oprávnenia a povinnosti, ktoré mu ukladajú
ust. § 101 ods. 1 a § 123 O.s.p.. Znamená to, že na odvolacom pojednávaní mohol odporca (jeho
právny zástupca) realizovať procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, t.j. vyjadriť
sa k predloženým dôkazom druhej procesnej strany. Moment, kedy sa odporca (jeho právny zástupca)

nezúčastnili pojednávania konanom na Krajskom súde v Žiline dňa 27.03.2008, je nutné považovať za
začiatok plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania, pričom v zmysle § 230 ods.
1 O.s.p. bolo dôvodné podať návrh na obnovu konania v lehote 3 mesiacov od tohto času. Odporca
a jeho právny zástupca mali možnosť v priebehu tejto 3-mesačnej lehoty požiadať MH SR o zaujatie
stanoviska,oktoréhopožiadaliažvjanuáriroku2011,t.j.pouplynutí3-mesačnejlehoty.Postupodporcu

v základnom konaní bol v rozpore so zásadou „právo patrí len bdelým“, na ktorú poukázal Najvyšší súd
SR v uznesení zo dňa 08.11.2011, sp. zn. 1Sžr 38/2011. Žiadal, aby krajský súd odvolanie odporcu
odmietol.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania proti uzneseniu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201, § 204 ods. 1 O.s.p.), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie okresného
súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p., ktoré podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 167 ods. 2 O.s.p. ako správne potvrdil.

Okresný súd na základe rozsiahle vykonaného dokazovania a vyhodnotenia skutkových okolností
správne dospel k záveru, keď návrh odporcu na povolenie obnovy konania vedeného na Krajskom súde

v Žiline pod sp. zn. 10Co/213/2007 ako nedôvodný zamietol. Krajský súd sa stotožňuje so skutkovými
a právnymi závermi okresného súdu, že v danom prípade podmienky pre povolenie obnovy konania v
zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p., vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci, neboli dané. Krajský
súd v naznačenom smere odkazuje na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, s ktorým sa stotožňuje
(§ 219 ods. 2 O.s.p.). Krajský súd považoval za dôvodné vyjadriť sa k tým skutočnostiam, ktoré súodvolacími dôvodmi odporcu proti uzneseniu okresného súdu, ktorými je krajský súd ako odvolací súd
viazaný (§ 205 ods. 1 a 3 O.s.p.), ako aj na potvrdenie správnosti dôvodov uznesenia okresného súdu.

Odporca pri preukazovaní podmienok povolenia obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p., v

návrhu na začatie konania (ale aj v priebehu ďalšieho konania) uvádzal, že podnetom na podanie návrhu
na obnovu konania bola odpoveď MH SR zo dňa 12.11.2011, ktorá mu bola doručená dňa 18.11.2011,
ktorou MH SR vysvetľuje, že Osvedčenie o správe majetku č. 88/2007 a Delimitačný protokol č. 6/2007
po nadobudnutí právoplatnosti rozsudkov (súdov), nie sú podkladmi pre nadobudnutie vlastníckeho
práva Slovenskej republiky. Na základe uvedenej správy od MH SR sa dozvedel, že rozhodnutie podľa

ust. § 47c ods. 3 ZoP v platnom znení sa na Ministerstve hospodárstva SR pravdepodobne nenachádza.
Neexistenciu rozhodnutia MH SR podľa § 47c ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004 považoval
za skutočnosť v zmysle podmienok uvedených v § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p., ktorú nemohol použiť v
základnom (odvolacom) konaní a ktorá pre neho môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

V priebehu tohto konania (po rozhodnutiach odvolacieho súdu) bola okresnému súdu doručená odpoveď
MH SR zo dňa 03.03.2014 (zaslaná na žiadosť navrhovateľa, ktorého pravosť a pravdivosť nebola

účastníkmi v konaní spochybnená), v ktorom sa MH SR vyjadrovalo k spôsobu nadobudnutia vlastníctva
navrhovateľa v zmysle § 2 ods. 6 ZoMO, ako aj ku skutočnosti (ne)vydania rozhodnutia MH SR v zmysle
§ 47c ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004. MH SR sa v uvedenej správe jednoznačne vyjadrilo,
že majetok štátu uvedený v ustanovení § 2 ods. 6 ZoMO sa na obec neprevádza, takýto majetok
nadobudne obec priamo zo zákona, za podmienok stanovených v ZoMO, jeho prevzatím. Ďalej MH SR

v uvedenej správe potvrdilo, že majetok štátu uvedený v ust. § 2 ods. 6 ZoMO sa podľa tohto zákona
nadobúda zo zákona, odovzdaním a prevzatím, odovzdávací a preberací protokol nemá konštitučné
účinky, skôr je potrebný z formálneho hľadiska na deklarovanie skutočností, pre potreby zápisu v katastri
nehnuteľností. V takomto prípade už z logiky veci sa nemôže vyžadovať rozhodnutie MH SR, pretože
na rozhodovanie by museli existovať alternatívne riešenia, pričom každé iné, než to, ktoré je v súlade

s ust. § 2 ods. 6 ZoMO. Rozhodnutie MH SR v zmysle § 47c ods. 3 ZoP sa vyžaduje iba v prípade,
ak sa majetok štátu prevádza do vlastníctva tretích osôb, na ktoré sa nevzťahuje osobitný predpis, aby
nedochádzalo k svojvoľným prevodom majetku štátu. Keďže obec nadobúda majetok štátu uvedený v
§ 2 ods. 6 ZoMO na základe zákona prevzatím, žiadne rozhodnutie MH SR v pravom slova zmysle nie
je zákonným predpokladom pre vydanie delimitačného protokolu, slúžiaceho ako podklad pre zápis do

katastra nehnuteľností. Záverom MH SR potvrdilo, že vydalo delimitačný protokol v súlade s platnými
vykonávacími predpismi a v súlade so ZoP, ktorý považuje za stále platný a účinný a odovzdalo vyššie
citované predmetné nehnuteľnosti navrhovateľovi, aby formálne naplnilo ustanovenie ZoMO, pretože
akýkoľvek iný postup by bol nezákonný. Z uvedeného potom následne krajský súd zhodne s názorom
okresného súdu vyvodil, že tvrdená e-mailová odpoveď MH SR zo dňa 12.01.2011, že Osvedčenie o

správe majetku č. 88/2007, ako i Delimitačný protokol č. 6/2007 nie sú podkladom pre nadobudnutie
vlastníckeho práva Slovenskej republiky a v nadväznosti na to o (odporcom) tvrdenej neexistencii
rozhodnutia MH SR podľa § 47c ods. 3 ZoP, nie je novou skutočnosťou, na ktorú nemohol odporca
poukázať v základnom konaní a ktorá by zakladala dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/
O.s.p..MHSRvosvojompodanízodňa03.03.2004nielenžepopieraneexistenciutvrdenýchskutočností

ohľadom prechodu vlastníckeho práva štátu na obec (navrhovateľa) v zmysle podmienok uvedených v
§ 47c ZoP v platnom znení od 01.01.2004 v spojení s § 2 ods. 6 ZoMO, ale potvrdzuje jednoznačnosť
zákonného postupu pri tomto prechode vlastníckeho práva.

Za správny považuje krajský súd záver okresného súdu, že na tvrdenú skutočnosť, ktorú považuje
odporca za dôvod obnovy konania (neexistencia rozhodnutia v zmysle § 47c ods. 3 ZoP v platnom

znení od 01.01.2004), mohol odporca poukázať už v odvolacom konaní, na odvolacom pojednávaní
konanom na Krajskom súde v Žiline dňa 27.03.2008, sp. zn. 10Co/213/2007. K možnému porušeniu
princípu neúplnej apelácie v odvolacom konaní sa podrobne vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v
dôvodoch uznesenia II. ÚS 20/2010-17, ktorým sťažnosť odporcu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vychádzajúc zo skutkového stavu, že Osvedčenie o správe majetku č. 88/2007 z 06.08.2007 č.

1733/2007-1000 a Delimitačný protokol č. 6/2007 zo dňa 09.09.2007 boli vydané až po vyhlásení
rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín z 30.04.2007 sp. zn. 3C/199/2006-379, Ústavný súd SR
konštatoval, že procesným postupom odvolacieho súdu nedošlo u odporcu k odňatiu možnosti konať
pred súdom tým, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch. V tejto súvislostiÚstavnýsúdSRkonštatoval,žezmenaprvostupňovéhorozsudkuprichádzadoúvahynielenvprípadoch
nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa pri inak správne zistenom skutkovom
stave, ale aj v prípadoch, v ktorých odvolací súd doplnil dokazovanie za podmienok vyplývajúcich

z ustanovenia § 213 ods. 4 O.s.p. a v dôsledku toho v zmysle § 213 ods. 1 O.s.p. nebol viazaný
skutkovým stavom zisteným prvostupňovým súdom. Správny bol aj postup odvolacieho súdu, pokiaľ
doplnil dokazovanie vykonaním dôkazov navrhnutých žalobcom až v štádiu odvolacieho konania, na
preukázanie skutočností, ktoré nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, resp. až po podaní
odvolania. Keďže tieto skutočnosti nastali až po podaní odvolania a uplynutí odvolacej lehoty, bolo

zrejmé,žežalobcaichbezsvojejvinynemoholoznačiťnielendorozhodnutiasúduprvéhostupňa,aleani
do uplynutia odvolacej lehoty. Vychádzajúc zo zásady vyplývajúcej z ust. § 154 ods. 1 O.s.p., podľa ktorej
pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a majúc na zreteli účel občianskeho súdneho
konania, ktorým je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, odvolací
súd bol oprávnený doplniť dokazovanie na preukázanie skutočností, ktoré mali nastať až v štádiu
odvolacieho konania a ktoré sa mohli, vzhľadom na predmet konania, významne dotknúť hmotnoprávnej

sféry žalobcu z hľadiska ním tvrdeného vlastníckeho práva. Z obsahu spisu okresného súdu Dolný
Kubín sp. zn. 3C/199/2006 vyplýva, že na odvolacie pojednávanie konané dňa 27.03.2008, sp. zn.
10Co/213/2007 boli účastníci konania riadne predvolaní (§ 115 ods. 1 O.s.p.). Na tomto odvolacom
pojednávaní sa zúčastnila iba poverená pracovníčka navrhovateľa, právny zástupca navrhovateľa,
odporca a právny zástupca odporcu sa pojednávania nezúčastnili. Na odvolacom pojednávaní (ako

vyplýva zo zápisnice o pojednávaní), došlo v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. k vykonaniu dokazovania
oboznámením sa s listinnými dôkazmi, okrem iného, aj s Osvedčením o správe majetku (č. l. 416 až
417) a Delimitačným protokolom (č. l. 419 až 422). Následne po vykonaní dokazovania na uvedenom
pojednávaní došlo k vyhláseniu rozsudku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu tak,
že žalobnému návrhu navrhovateľa na určenie vlastníckeho práva vyhovel. Z hľadiska uvedeného

bolo možnosťou účastníkov konania reagovať na odvolacom pojednávaní na výsledky vykonaného
dokazovania, prípadne navrhovať dôkazy k tvrdeným skutočnostiam a predloženým dôkazom (§ 101
ods. 1, § 123 O.s.p.). Vzhľadom na vykonanie dokazovania odvolacím súdom v základom konaní,
bolo právom účastníka konania (odporcu, ak chcel byť v spore úspešný) reagovať na danú procesnú
situáciu a prípadne namietať dôvodnosť tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľom

tak v priebehu tohto odvolacieho pojednávania, ako aj na základe podaného dovolania proti rozsudku
krajského súdu, keďže tým, že krajský súd rozsudok okresného súdu podľa § 220 O.s.p. zmenil, pripustil
možnosť podania dovolania proti rozsudku krajského súdu podľa § 238 ods. 1 O.s.p., ktorú odporca aj
využil.

Nazákladevyššieuvedenéhojemožnékonštatovať,žetvrdenieodporcuotom,ževprocesenakladania

s majetkom štátu - MH SR bolo povinné vydať rozhodnutie v zmysle § 47c ods. 3 ZoP v platnom znení od
01.01.2004 je skutočnosťou, ktorú mohol odporca namietať na odvolacom pojednávaní konanom dňa
27.03.2008, ako aj v podanom dovolaní proti rozsudku krajského súdu, o ktorom rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom z 29.09.2009 sp. zn. 4Cdo/171/2008. Vo vzťahu k tvrdeným dôvodom
odporcu na povolenie obnovy konania nie je teda možné konštatovať, že sa jedná o skutočnosti,

rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré by odporca bez svojej viny nemohol použiť už v pôvodnom konaní.

Z vyššie uvedených dôvodov, keďže okresný súd správne posúdil okolnosti podaného návrhu odporcu
na povolenie obnovy konania vo vzťahu k podmienkam uvedeným v § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p., krajský
súd uznesenie okresného súdu ako správne podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. potvrdil.

Podľa § 224 ods. 4 O.s.p. okresný súd rozhodne o trovách prvostupňového a druhostupňového konania,

keďže o trovách konania nebolo rozhodnuté súdom prvého stupňa z dôvodu postupu podľa § 151 ods.
3 O.s.p..

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie prípustné n i e j e .