Decision was made at the court Krajský súd Košice
Judgement was issued by JUDr. Valéria Mihalčínová
Judgement form – Uznesenie
Judgement nature – Odmietajúce odvolanie
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 15CoE/113/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7198899098
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7198899098.1
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: C. N. Y., so sídlom v N., I.. J. XX, IČO: XX XXX
XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Kizivatom, Advokátska kancelária so sídlom Kpt. Nálepku
8, Michalovce, proti povinnému: STATIS, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 61, IČO: XX XXX
XXX, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala, Exekútorsky úrad so sídlom v Košiciach,
Moyzesova č. 34, pod sp. zn. EX 1222/1998, o vymoženie pohľadávky 410,94 Eur s príslušenstvom,
o o d v o l a n í súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice I, č. k. 0Er/3813/1998-12
zo dňa 18.07.2012, takto
r o z h o d o l :
O d m i e t a odvolanie proti výrokom, ktorým súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
zastavil ju.
V r a c i a vec súdu prvého stupňa na rozhodnutie o náhrade trov konania.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a súdnemu
exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie.
V odôvodnení uznesenie uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, ktorý
bol doručený súdnemu exekútorovi dňa 16.10.1998 a následnej žiadosti súdneho exekútora bolo
Okresným súdom Košice I dňa 19.11.1998 vydané poverenie na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX.
Dňa 09.12.2011 bol súdu doručený návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie a vyčíslenie trov
exekúcie. Súdny exekútor podal návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného v
dôsledku čoho bol dňa 25.08.2009 vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu a zároveň
vyčíslil trovy exekúcie v rozsahu 100,77 Eur. Podľa zistení súdu prvého stupňa dňa 25.08.2009 došlo k
ex offo výmazu povinného. Spoločnosť bola vymazaná na základe uznesenia Okresného súdu Košice
I sp. zn. 27 Cbr 47/2008-13 zo dňa 18. februára 2009 o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie
podľa § 68 ods. 3 písm. c/ Obchodného zákonníka z dôvodov podľa § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka
zo dňa 18.2.2009. Zo spisu Okresného súdu Košice I č. k. 27Cbr/47/2008, z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že spoločnosť nemá majetok postačujúci na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za
výkon funkcie likvidátora, čomu v ďalšom nasvedčuje aj skutočnosť, že si nesplnila povinnosť uložiť
do zbierky listín individuálnu účtovnú závierku za najmenej dve účtovné obdobia nasledujúce po sebe,
teda nemá obchodný majetok, nakoľko sa v konaní nepreukázal opak. Súd preto rozhodol tak, že
obchodnú spoločnosť zrušil bez likvidácie. Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenia § 36 ods. 2,
§ 57 ods. 1 písm. h/, § 57 ods. písm. g/, § 58 ods. 1, § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a § 235
ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný
poriadok") a uviedol, že na úhradu trov exekúcie nemožno zaviazať povinného, nakoľko zanikol bez
právneho nástupcu. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/10/2011 zo dňa24.11.2011 vyplýva, že ak dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v § 57 ods. 1 písm. h)
Exekučného poriadku, o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, v
tomto prípade musí uhradiť trovy exekúcie oprávnený. Súd prvého stupňa mal za to, že uvedený postup
možno aplikovať len na exekučné konania, ktoré sa začali po 01.02.2002. Exekučné konania, ktoré sa
začali pred týmto dátumom, sa v zmysle § 235 ods. 2 Exekučného poriadku dokončia podľa doterajších
predpisov. Dôvod zastavenia exekúcie - skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov
exekúcie, bol do § 57 ods. 1 Exekučného poriadku doplnený s účinnosťou od 01.02.2002. Rovnako došlo
aj k novelizácii § 203 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa citoval ustanovenie § 203 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.01.2002 respektíve v znení účinnom od 01.02.2002 a uviedol, že v
zmysle § 235 ods. 2 Exekučného poriadku musí súd aplikovať na toto exekučné konanie ustanovenia
Exekučného poriadku v znení do 31.01.2002. V tomto prípade nemožno uložiť oprávneného povinnosť
uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie z dôvodu, že exekúcia bola zastavená pre nemajetnosť
povinného. Ustanovenie § 203 v znení účinnom do 31.01.2002 zakladalo možnosť uložiť oprávnenému,
aby nahradil trovy exekúcie, len ak pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Súd predovšetkým skúma, či oprávnený mohol pri vynaložení náležitej opatrnosti predvídať zastavenie
exekúcie. Až po splnení tohto predpokladu možno oprávneného zaviazať na náhradu trov exekúcie.
Predpokladom uloženia povinnosti náhrady trov zastavenej exekúcie oprávnenému je uváženie súdu o
miere procesného zavinenia oprávneného na zastavení exekúcie, pričom pod zavinením treba rozumieť
také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného, ktoré má za následok buď neodôvodnený
vznik trov exekúcie, alebo také jeho konanie, ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. Súd prvého stupňa
nemal za preukázané, že oprávnený mohol predvídať zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti
povinného ani zastavenie exekúcie nezavinil svojim konaním. Oprávnený navrhol vykonať exekúciu
dňa 16.10.1998 a spoločnosť bola vymazaná na základe uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn.
27 Cbr 47/2008-13 zo dňa 18. februára 2009. Pri rešpektovaní platnej právnej úpravy nezostávalo iné
než konštatovať, že nie je možné výkladom rozširovať prípady, kedy súd môže uložiť oprávnenému
náhradu trov exekúcie, resp. kedy trovy exekúcie znáša oprávnený. Preto v prípade, ak povinný
zanikol bez právneho nástupcu a zároveň tu nie je niektorý z dôvodov pre uloženie povinnosti nahradiť
exekučné trovy oprávnenému, neexistuje iné zákonné rozhodnutie, ako nepriznať exekútorovi trovy
exekúcie, aj keď takéto rozhodnutie sa môže zdať nespravodlivé predovšetkým vo vzťahu k legitímnemu
očakávaniu exekútora, že za výkon exekučnej činnosti mu odmena patrí. Možno tu teda vidieť istý
nesúlad medzi zásadou, že exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena a právnou úpravou
náhrady trov. Napokon aj ústavný súd skonštatoval, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného
poriadku v tom smere, že sa exekútorovi odmena neprizná, nie je zásadne v rozpore s účelom a
cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov
zastavenej exekúcie nepriznať. Z uvedených dôvodov prvostupňový súd súdnemu exekútorovi náhradu
trov exekúcie nepriznal.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie súdny exekútor
a žiadal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu o aplikovaní zavinenia v zmysle ustanovenia § 203
ods. 1 Exekučného poriadku, pričom je toho názoru, že súd bol v tomto prípade povinný rešpektovať
predovšetkým zákonný nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie, ktorý vyplýva z ustanovenia §
196, § 199 a § 200 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v nadväznosti na ustanovenia § 57 ods. 1 písm.
h) a § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku. Ďalej uviedol, že exekútor nie je podnikateľom
pričom poukázal na nález Ústavného súdu Sr zo dňa 10.01.2005 sp. zn. PL. ÚS 49/03 ako aj rozsudok
NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.6Sž221/00zodňa27.06.2001.Súdnyexekútorvykonáva
činnosť - nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, ktorá inak prináleží štátu. Pri výkone exekučnej
činnosti exekútor nemá postavenie súkromnoprávneho subjektu, pretože vykonáva túto činnosť, ktorá
mu je zverená štátom, predpismi verejného práva. Z uvedeného vyplýva, že právny vzťah medzi
exekútorom a účastníkom konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny ale verejnoprávny. Podľa
§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku je vykonávanie exekučnej činnosti výkonom verejnej moci. V zmysle
ustanovenia § 196 ods. 1 Exekučného poriadku patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových a náhrada
za stratu času, pričom súd je vždy povinný rozhodnúť o trovách exekútora (ide o kogentnú právnu
normu vyjadrenú slovami "patrí" a nie "môže patriť") možnosť úvahy má súd len pokiaľ ide o to, ktorý
subjekt exekučného konania zaviaže na jej náhradu. Ak dôvod zastavenia exekúcie spočíva v povinnom,
zaviaže na náhradu povinného. Ak však dôvod zastavenia exekúcie spočíva v oprávnenom, alebo sú
tu dôvody, pre ktoré povinný nemôže byť zaviazaný na úhradu trov exekúcie, je súd povinný tieto trovy
priznať exekútorovi a na ich úhradu zaviazať oprávneného. V tejto súvislosti súdny exekútor poukázalna rozhodovaciu činnosť ústavného súdu, ktorý uvádza, že v právnom štáte štátne orgány striktne
dodržujú a rešpektujú ústavu, zákony, všeobecne záväzné právne predpisy a rozhodnutia ústavného
súdu, pričom v situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad
je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý je s nimi v nesúlade,
nejestvuje dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú
povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou. V súvislosti s nepriznaním trov je nevyhnutné
uviesť, že trovy nepredstavuje len odmena za vykonanú prácu, ale aj náhrada hotových výdavkov,
ktoré exekútor vynaložil zo svojho majetku na základe "objednanej" služby oprávneným. Exekútor si
nevyberá, či exekúciu bude vykonávať alebo nie. V prípade, že oprávnený navrhne exekúciu vykonať,
exekútornemámožnosťodmietnuťtaktopodanýnávrh.Akvšaksúdnepriznázákonnýnárokexekútorovi
na trovy exekúcie, dochádza tu k poškodzovaniu štátneho rozpočtu SR, pretože exekútor v daňových
veciach uplatňuje iba výdavky, nie aj príjmy, ktoré znižujú základ dane z príjmov, čo následne poškodzuje
príjmovú časť štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. tým, že súdny exekútor má zákonný nárok
na trovy exekúcie a súd mu ich neprizná, spôsobuje tým súd, že Slovenská republika prichádza o
značnú časť daní vo výške základu dane z príjmov. Prvostupňový súd sa však zaoberal iným dôvodom
zastaveniaexekúcie,nieprvotnýmdôvodom,ktorýmbolvýmazpovinnéhozObchodnéhoregistraexoffo
pre nemajetnosť. Prvostupňový súd sa zaoberal nerelevantným dôvodom, ktorým malo byť zavinenie
oprávneného. Inštitút zavinenia, ako dôvod zastavenia v tomto exekučnom konaní neprichádza do
úvahy a preto rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne, pričom vychádza z nedostatočne
zisteného skutkového stavu. Exekútor má za to, že prvostupňový súd v prvom rade nesprávne posúdil
prvotný dôvod zastavenia exekúcie, ktorým bolo nie zavinenie, ale nemajetnosť povinného, čo má
rozhodujúcivýznampriposudzovanínárokuexekútoranapriznanietrovexekúcie.Vdanejvecidôvodom
zastavenia exekúcie bola okrem iného aj nemajetnosť povinného, a preto mal súd exekúciu zastaviť
podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku a trovami exekúcie zaviazať oprávneného,
v nadväznosti na znenie ustanovenia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Nepriznaním trov exekúcie
exekútorovi dochádza nielen k porušeniu základných práv exekútora, ale aj k nezákonnému odňatiu
základných práv štátom rozhodnutím súdu v nadväznosti na čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 2,3,4
v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 5 ods. 2, čl. 58 ods. 2, čl. 59 ods. 1 v nadväznosti na čl. 152 ods. 4
Ústavy SR, pretože štát prichádza z dôvodu nerešpektovania ustanovenia § 196 Exekučného poriadku
o značnú časť príjmov, ktoré by inak mal, ak by boli trovy exekúcie priznávané súdmi exekútorovi v
súlade so zákonmi. V tomto exekučnom konaní povinný zanikol výmazom z Obchodného registra.
Zániku povinného a jeho strate spôsobilosti na právne úkony predchádzala teda skutočnosť, že dlžník
je nemajetný a preto práve nedostatok majetku bol v príčinnej súvislosti s jeho zánikom. Exekútor má za
to, že rozhodnutie prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Prvostupňový
súd síce použil správny predpis, nesprávne ho však aplikoval v dôvodoch zastavenia exekúcie a tým aj
nesprávne rozhodol o trovách exekúcie. Prvostupňový súd nerešpektoval právny názor Ústavného súdu
SR vyslovený v náleze č. k. II. ÚS 49/06 zo dňa 14. septembra 2006, keď nerešpektoval použitie analógie
v podobných prípadoch v druhovo rovnakej veci, ktorým sú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR napríklad
č. k. 2 M Cdo 1/2006 zo dňa 30.11.2006, č. k. 4 M Cdo 14/2006 zo dňa 29.03.2007, č. k.: 7 M Cdo 5/2011
zo dňa 13.05.2011, č. k. 6 M Cdo 7/2012 zo dňa 26.01.2012, č. k. 2 M Cdo 10.2012 zo dňa 25.07.2012,
č. k. 2M Cdo 11/2012 zo dňa 24.08.2012, č. k. 4 M Cdo 11/2012, zo dňa 25.10.2012, čoho dôkazom je
skutočnosť, že exekúcia bola zastavená podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a
nie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, napriek tomu, že v dobe rozhodovania
existoval ešte jeden účastník exekúcie - oprávnený, ktorý mohol (mal) uhradiť trovy exekúcie.
Oprávnený sa k podanému odvolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadril.
Na súde prvého stupňa vo veci konala a rozhodovala vyššia súdna úradníčka. Zákonný sudca o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky rozhodol v súlade s ustanovením § 374 ods.
4 Občianskeho súdneho poriadku tak, že mu nemieni vyhovieť, a preto predložil vec na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
zákonač.99/1963Zb.Občianskehosúdnehoporiadkuvzneníneskoršíchpredpisov,ďalejlen"O.s.p."),
vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O. s. p., bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora sčasti nie je
prípustné a sčasti je jeho predloženie odvolaciemu súdu na rozhodnutie neopodstatnené.Predmetom odvolacieho konania je posúdenie nároku súdneho exekútora na náhradu trov exekúcie v
prípade zastavenia exekúcie z dôvodu výmazu povinného ako obchodnej spoločnosti z obchodného
registra.
Súdny exekútor podaným odvolaním napadol uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu, a to aj vo
výrokoch o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, ako aj vo výroku o trovách exekúcie. Nakoľko však v
zmysle ust. § 37 ods. 1 Exekučného poriadku je poverený súdny exekútor účastníkom konania len vtedy,
aksúdrozhodujeotrováchexekúcie,tentoniejeoprávnenýnapodanieodvolaniaprotirozhodnutiusúdu
o zastavení exekúcie respektíve proti rozhodnutiu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Preto odvolací
súd odmietol odvolanie súdneho exekútora v tejto časti podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p., nakoľko
odvolanie bolo v tejto časti podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
Možnosť podania odvolania proti uzneseniam v exekučnom konaní upravuje Občiansky súdny poriadok
v § 202 ods. 2 a jednotlivé ustanovenia Exekučného poriadku.
Podľa § 202 ods. 2 O. s. p., odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní
podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o
vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.
Osobitným zákonom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je Exekučný poriadok.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.10.2013, proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.
Podľa § 58 ods. 6 Exekučného poriadku účinného od 01.11.2013, proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
Od 01.11.2013 sa stala účinnou novela Exekučného poriadku vydaná pod č. 299/2013 Z. z., podľa ktorej
sa z ustanovenia § 58 ods. 6 vypustila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku.
Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí
podľa § 57, ktoré bolo podané pred 01. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do
31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka,
o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.
Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že s účinnosťou od 01.11.2013 proti rozhodnutiu o náhrade trov
konania pri zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné. Avšak v
zmysleprechodnýchustanovení,ato§243bods.3,oodvolaníprotivýrokuonáhradetrovkonania,ktoré
bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, čo
znamená, že proti rozhodnutiam vydaným pred 01. novembrom 2013 odvolanie proti výroku o náhrade
trov konania prípustné je. Zároveň však podľa § 243b odsek 3, veta za bodkočiarkou, uvedené neplatí,
ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol
sudca. To znamená, že ak sa jedná o odvolanie podané pred 01. novembrom 2013, proti rozhodnutiu
vyššieho súdneho úradníka o náhrade trov konania, toto rozhodnutie sa podaním odvolania podľa § 374
ods. 4 O. s. p. priamo zo zákona zrušuje a vo veci opätovne rozhodne sudca súdu prvého stupňa.
V prejednávanej veci o náhrade trov konania rozhodol vyšší súdny úradník a odvolanie proti takému
rozhodnutiu bolo podané pred 01. novembrom 2013, pričom o ňom nerozhodol sudca súdu prvého
stupňa. Preto v zmysle prechodných ustanovení, a to § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s §
374 ods. 4 posledná veta O. s. p., podaním odvolania sa rozhodnutie o náhrade trov konania zo zákona
zrušilo a o ich náhrade znova rozhodne zákonný sudca súdu prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené
odvolací súd vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie)
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, pretože
ďalším účastníkom v súvislosti s odvolaním súdneho exekútora preukázateľne žiadne trovy nevznikli.
Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere 3 : 0 (ustanovenie §
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej
zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01.05.2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.