Uznesenie Judgement was issued on Monday, May 19, 2014

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 7C/9/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5411200196
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Bebej
ECLI: ECLI:SK:OSDK:2014:5411200196.9

Uznesenie

Okresný súd Dolný Kubín v právnej veci navrhovateľa: TSP, s.r.o., so sídlom v Tvrdošíne,
Hviezdoslavova 118, IČO: 36402567, zastúpená JUDr. Jozefom Polákom, advokátom so sídlom v
Dolnom Kubíne, Radlinského 1718, proti odporcovi: Mesto Tvrdošín, Mestský úrad, so sídlom v
Tvrdošíne, Trojičné námestie 185/2, IČO: 00314901, zastúpené JUDr. Ivicou Firstovou, advokátkou so
sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 1729, v konaní o návrhu na obnovu konania vo veci vedenej

na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 a na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn.
10Co/213/2007, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa na obnovu konania, ktoré sa viedlo na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn.
3C/199/2006 a na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 10Co/213/2007 zamieta.

O trovách tohto konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným na tunajší súd 20.01.2011 navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu žiadal
povoliť obnovu konania vedeného na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 10Co/213/2007 s poukazom
na § 228 ods. 1 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), pretože vo veci existujú
skutočnosti a dôkazy, ktoré navrhovateľ nemohol použiť v pôvodnom konaní a po jej povolení navrhol
vydať rozsudok, ktorým bude potvrdený rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 3C/199/2006-379

z 30.04.2007.
Odôvodnil ho tým, že žalobou podanou na Okresnom súde Dolný Kubín 28.05.2002 sa žalobca
(vystupujúci v tomto konaní o povolenie obnovy konania ako odporca) domáhal voči žalovanému
(navrhovateľovi v tomto konaní) určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným v k. ú. O. na
LV č. XXXX ako pozemok parc. č. 123/1 záhrady o výmere 838 m2 a zastavané plochy a nádvoria o
výmere 612 m2, parc. č. 124/1 zastavané plochy a nádvoria o výmere 949 m2 a stavba - budova hotela

I. súp. č. 118 postavená na pozemku parc. č. 124/1 (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“). Okresný súd
Dolný Kubín rozsudkom z 30.04.2007 č. k. 3C/199/2006-379 žalobu zamietol. Krajský súd v Žiline ako
odvolací súd rozsudkom z 27.03.2008 sp. zn. 10Co/213/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
že určil, že vlastníkom v petite označených nehnuteľností je žalobca. Proti rozsudku odvolacieho súdu
podal žalovaný dovolanie, ktoré dovolací súd zamietol rozsudkom sp. zn. 4Cdo/171/2008 z 29.09.2009.
Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline vyplýva, že základom pre jeho rozhodnutie v prospech

žalobcu boli žalobcom predložené listinné dôkazy - Osvedčenie o správe majetku štátu č. 88/2007 zo
06.08.2007 vydané Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „MH SR“) a Delimitačný
protokol č. 6/2007 z 09.09.2007. Ustálil, že rozhodnutie o nezaradení prevádzkovej jednotky do procesu
„malej privatizácie“, resp. rozhodnutie o vylúčení určitej prevádzkovej jednotky zo zoznamu prevádzok
určených pre účely prevodu vlastníctva štátu na iné právnické a fyzické osoby, nebolo rozhodnutím
správneho orgánu, ale dispozíciou vlastníka (štátu) so svojím majetkom. Poukázal na to, že išlo o iný

akt štátnej správy organizačnej povahy, ktorý sa nepovažuje za akt podľa správneho poriadku. Z toho
vyplýva, že zostavenie/potvrdenie zoznamu prevádzkových jednotiek ponúkaných na verejnú dražbu doprocesu „malej privatizácie“ zároveň znamenalo, že o tých prevádzkových jednotkách určitého subjektu
(napr. štátneho podniku), na ktoré sa inak vzťahoval zákon č. 427/1990 Zb., a ktoré neboli súčasťou
daného zoznamu, „rozhodol“ vlastník - SR tak, že ich do zoznamu nezaradil.

Navrhovateľ podal podnet na MH SR, ktorým sa domáhal vyslovenia neúčinnosti Delimitačného
protokolu č. 6/2007 a žiadal o vydanie potvrdenia o rozhodnutí MH SR podľa § 2 vyhlášky MSaPNM
SR č. 364/2000 Z. z. o postupe pri prevode majetku štátu na iné osoby, ktorý je v správe Ministerstva
pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „vyhláška“). Na uvedený
podnet a žiadosť bola navrhovateľovi 18.01.2011 doručená e-mailová odpoveď z 12.01.2011, ktorou

MH SR vysvetľuje, že osvedčenie č. 88/2007 a Delimitačný protokol č. 6/2007 po nadobudnutí
právoplatnosti rozsudkom, nie sú podkladom na nadobudnutie vlastníckeho práva Slovenskej republiky.
Pooboznámenísasobsahome-mailovejodpovedezástupcanavrhovateľaurobil20.01.2011telefonický
dopyt na vyhotoviteľku odpovede, ktorá mu oznámila, že MH SR nedisponuje inými listinami súvisiacimi
s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. XXXX k. ú. O.. Zároveň výslovne uviedla, že osvedčenie
č. 88/2007 zo 06.08.2007 MH SR nepovažuje za listinu spôsobilú na nadobudnutie vlastníctva a že

podľa tejto listiny nebolo možné zapísať vlastnícke právo SR - MH SR, a preto sa SR - MH SR nikdy
nepovažovalo za vlastníka predmetných nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie MH SR
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX k. ú. O., ktorým by bolo rozhodnuté o tom, že podľa
§ 2 vyhlášky majetok, uvedený v citovanom osvedčení, bude následne prevedený formou verejnej
obchodnej súťaže, alebo verejnej dražby, alebo formou priameho predaja, resp. formou prevodu správy

majetku na inú štátnu organizáciu, nebolo vydané. Podľa osvedčenia o správe majetku štátu č. 88/2007
zo 06.08.2007 č. 1733/2007-1000 sa nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX k. ú. O., ktoré boli zapísané
na vlastníka TSP, s.r.o., mali stať majetkom štátu v správe MH SR. Podľa § 2 ods. 1 a 2 vyhlášky,
majetok uvedený v § 1 možno previesť formou: a) verejnej obchodnej súťaže alebo verejnej dražby, b)
priameho predaja, c) prevodu správy majetku na inú štátnu organizáciu. Ak sa majetok uvedený v §

1 prevedie na obec podľa osobitných predpisov, ministerstvo túto skutočnosť písomne potvrdí. Novela
ustanovenia § 47c ods. 2 až 5 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby (ďalej len „ZoP“) vylučuje možnosť použitia ustanovenia § 2 ods. 2 vyhlášky, pokiaľ majetok
nemá charakter bytového domu. Na základe odpovede z MH SR z 12.01.2011 a telefonickej informácie
z 20.01.2011 bola zistená skutočnosť a dôkaz, ktoré bez svojej viny navrhovateľ nemohol použiť v

pôvodnom konaní, umožňujúca privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 228 ods.
1 písm. a/ O. s. p.). Nová zistená skutočnosť preukazuje, že s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č.
XXXX k. ú. O. bolo možné nakladať len v rozsahu, ktorý umožňuje úprava podľa § 2 ods. 1 vyhlášky
a nebolo možné tieto nehnuteľnosti odovzdať podľa § 2 ods. 6 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí (ďalej len „ZoMO“). MH SR v rozpore s touto právnou úpravou postupovalo podľa ustanovenia §

2 ods. 2 vyhlášky a odovzdalo tieto nehnuteľnosti obci. Poukázal na znenie ustanovenia § 47c ods.
1 až 6 ZoP. Novela ustanovenia § 47c ods. 2 až 5 ZoP vylučuje možnosť použitia ustanovenia § 2
ods. 2 vyhlášky pokiaľ majetok nemá charakter bytového domu. Po uskutočnení dopytu na MH SR
sa navrhovateľ dozvedel závažnú skutočnosť, že MH SR žiadnym spôsobom nerozhodlo o spôsobe
prevodu. Namiesto toho vyhotovilo Delimitačný protokol č. 6/2007. Pokiaľ chýba rozhodnutie podľa §

47c ods. 3 ZoP navrhovateľ má za to, že delimitačný protokol je vyhotovený nezákonne, a preto nemôže
spôsobiť následky prevodu vlastníctva na odporcu. Zo znenia ustanovenia § 2 ods. 6 ZoMO tiež vyplýva,
že nehnuteľnosť sa môže stať majetkom obce potom, ak sa podľa osobitných predpisov rozhodne,
že sa nezaradia do zoznamu prevádzkových jednotiek určených na účely prevodu vlastníctva alebo
ak sa z tohto zoznamu vylúčia, resp. ak sa nevydražia ani v opakovanej dražbe. Podľa rozsudku NS

SR zo dňa 27.01.1997 sp. zn. 3Cdo/15/1996 pri nakladaní s majetkom štátu likvidátorom po zrušení
štátneho podniku a nariadení jeho likvidácie, má prednosť osobitná úprava (úprava obsiahnutá v §
19 zákona č. 427/1990 Zb. a následne od 28.02.1992 postup podľa § 47b ods. 1 zákona č. 92/1991
Zb.) vo vzťahu k postupu podľa § 2 ods. 2 a ods. 6 ZoP. Prvostupňový súd správne na strane 8 v
odôvodnení konštatoval, že z textu zákona vyplýva, že nehnuteľnosti sa stanú majetkom obce potom,

čo sa podľa týchto predpisov rozhodne. Navrhovateľ zistil, že MH SR nerozhodlo o prevode žiadnou
z foriem tak, ako to vyžaduje § 47c ods. 6 ZoP, ktorý je vykonávaný § 2 ods. 1 vyhlášky. Nebolo
vydané žiadne rozhodnutie podľa § 47c ods. 3 ZoP. Pokiaľ by MH SR postupovalo v súlade s uvedeným
ustanovením, takéto rozhodnutie by podliehalo režimu rozhodnutí vydávaných v správnom konaní, t.j.
muselo by byť doručované dotknutým účastníkom s možnosťou uplatnenia riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov, resp. jeho preskúmania súdom. Súd má právo skúmať aj neexistenciu takéhoto
rozhodnutia, ktoré malo byť vydané. V tejto súvislosti uviedol, že osvedčenie zo dňa 06.08.2007 č.
88/2007 obsahuje poučenie, že sa naň nevzťahujú všeobecné ustanovenia o správnom konaní a že
osvedčenienepodliehapreskúmaniusúdom.Totopoučeniejevrozporesozákonom.Poučenietakéhotocharakteru by bolo možné aplikovať na osvedčenie len v prípade, ak by predmetom osvedčenia bola
nehnuteľnosť s charakterom bytového domu. Z ustanovenia § 47c ods. 4 ZoP expressis verbis vyplýva,
že sa vzťahuje len na postup podľa § 47c ods. 2 ZoP upravujúci prevody bytových domov do majetku

obcí. Vzhľadom na zistenú skutočnosť sa nemožno stotožniť s právnym názorom odvolacieho súdu,
ktorý žalobe vyhovel, nakoľko skutkové okolnosti svedčia v prospech navrhovateľa. Navrhovateľ má za
to, že absencia rozhodnutia, ktorého vydanie zákon vyžadoval (vyžaduje) a ktoré malo predchádzať
Delimitačnému protokolu č. 6/2007, má podstatný vplyv na posúdenie platnosti a účinkov Delimitačného
protokolu č. 6/2007. Nakoľko delimitačný protokol bol podľa rozhodnutia odvolacieho súdu práve

tým listinným dôkazom, na základe ktorého súd rozhodol v prospech odporcu, je zrejmé, že pokiaľ
novo zistené skutkové okolnosti preukazujú neúčinnosť delimitačného protokolu a jeho neplatnosť,
súd je povinný tieto okolnosti preskúmať a posúdiť ich dôsledky na preukázanie nároku navrhovateľa
uplatneného v konaní. Mal za to, že vyššie uvedenými skutkovými okolnosťami a dôkazmi dostatočným
spôsobom preukázal splnenie podmienok pre povolenie obnovy konania.

Na pojednávaní 04.07.2011 zástupca navrhovateľa uviedol, že oznámenie MH SR pripojené k návrhu
považuje za tak závažné, že môže privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. MH SR
nerozhodlo s poukazom na § 47c ods. 3 ZoP o spôsobe prevodu majetku a vydalo len delimitačný
protokol, keď podľa názoru navrhovateľa malo byť rozhodnuté o dispozícii s majetkom štátu rozhodnutím
podľa správneho poriadku, s prípustným opravným prostriedkom proti rozhodnutiu, čo delimitačný

protokol nespĺňa.

Zástupca navrhovateľa po rozhodnutí odvolacieho súdu na pojednávaní 30.01.2013 o. i. uviedol,
že nepovažovali (on a terajší navrhovateľ) za potrebné v základnom konaní pred rozhodnutím
prvostupňového súdu detailne poukazovať na všetky záležitosti, ktoré boli potrebné preto, aby sa

mohol odporca stať vlastníkom týchto nehnuteľností. Poukázali len na niektoré a pre tie aj okresný
súd konštatoval, že terajší odporca nenadobudol vlastníctvo k nim. V priebehu odvolacieho konania
sa odporca chýbajúce nedostatky snažil odstrániť, čo potom viedlo odvolací súd k zmene rozhodnutia,
zaoberajúc sa len tými námietkami, ktoré oni uvádzali a pre ktoré konštatoval okresný súd nedôvodnosť
návrhu terajšieho odporcu v základnom konaní, pričom mu na um nezišlo zaoberať sa aj ďalšími

skutočnosťami potrebnými pre nadobudnutie vlastníctva odporcom, konkrétne splnením predpokladov
podľa § 47c ods. 3 ZoP. Ak by ministerstvo na ich dopyt ohľadne neúčinnosti delimitačného protokolu
odpovedalo, že také rozhodnutie je, mali by jednoduchý postup, pretože by mohli dať do troch rokov
od jeho vydania žalobu na preskúmanie takéhoto rozhodnutia súdom, čo by malo za následok možnosť
podania obnovy konania v tejto veci v prípade, ak by došlo k zrušeniu takého rozhodnutia. Keďže také

rozhodnutie nebolo vydané, jeho neexistencia má vplyv na povolenie obnovy konania. Navrhovateľ sa
domnieval, že existovalo rozhodnutie, na podklade ktorého ministerstvo uzavrelo delimitačný protokol
a že vylúčilo postup podľa § 47c ZoP.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Poukázal na aktuálny výpis z LV č. XXXX k. ú. O., podľa ktorého je

odporca výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností. Namietol aktívnu legitimáciu navrhovateľa,
pretože tento nikdy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, ale ich vlastníkom bol štát. Poukázal
aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 20/2010, ktorým bola sťažnosť spoločnosti T., s. r. o.,
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Tunajší súd o uvedenom návrhu v poradí druhýkrát rozhodol uznesením z 30.01.2013 č. k.
7C/9/2011-142 tak, že rovnako (ako v prvom rozhodnutí zo 04.07.2011 č. k. 7C/9/2011-63, ktoré bolo
zrušené uznesením Krajského súdu v Žiline z 30.05.2012 č. k. 7Co/307/2011-98) návrh na obnovu
konania, po doplnení dokazovania v smere naznačenom odvolacím súdom, zamietol a odporcovi
náhradu trov konania nepriznal.

Nosnými dôvodmi odôvodnenia prvostupňového súdu bolo jeho konštatovanie, že nejde ani tak o nový
dôkaz (také niečo navrhovateľ tvrdí len preto, aby formálne urobil zadosť ust. § 228 ods. 1 písm. a/ O.
s. p.), ale fakticky o to, že podľa navrhovateľa súdy (odvolací súd a aj dovolací súd) nesprávne právne
posúdili meritum veci v základnom konaní, kedy sa dopustili pochybenia v tom, že neskúmali všetky
zákonné predpoklady potrebné pre nadobudnutie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam terajším

odporcom, konkrétne splnenie predpokladov z pohľadu ust. § 47c ods. 3 ZoP v znení účinnom od
01.01.2004 (existenciu rozhodnutia MH SR o spôsobe prevodu).
Ak malo dôjsť v zmeňujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci odvolacím súdom tým, že neskúmal všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníctvapredmetných nehnuteľností terajším odporcom a napriek tomu mu deklaroval nadobudnutie vlastníctva
k nim, tak náprava nezákonnosti právoplatného rozhodnutia by predstavovala spôsobilý dovolací dôvod
(§ 238 ods. 1 v spojení s § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), a to aj terajší navrhovateľ využil, avšak v dovolaní

nijako neargumentoval nutnosťou aplikácie aj § 47c ods. 3 ZoP a v tej súvislosti nutnosťou skúmania,
či bolo MH SR vydané ohľadne predmetných nehnuteľností nejaké rozhodnutie a ak bolo vydané, či
také rozhodnutie je zákonné. Navrhovateľ teda nijako nepoukazoval na nutnosť skúmať, či boli splnené
predpoklady ním teraz uvádzané pre dispozíciu s majetkom štátu ohľadne predmetných nehnuteľností.
V tomto smere nie je rozhodné, či tak navrhovateľ urobil pre svoju „nevedomosť“ naznačenú jeho

zástupcom (strana 3 posledný riadok a strana 4 prvý riadok zápisnice o pojednávaní z 30.01.2013) alebo
z iných dôvodov.
V prejednávanej veci navrhovateľ ako (nový) dôkaz uvádza niečo, ohľadne čoho v základnom konaní ani
netvrdil, že by skutočnosť, ktorú má daný dôkaz preukazovať, mala byť významná pre právne posúdenie
veci. Takýto dôkaz začal „zháňať“ až s odstupom viac ako dvoch rokov po právoplatnom skončení veci
a z neurčitej odpovede MH SR vyvodzoval existenciu takého dôkazu.

Nemôže predstavovať spôsobilý dôvod obnovy konania taký dôkaz, ktorý má preukazovať určitú
skutočnosť, ktorú účastník konania domáhajúci sa povolenia obnovy konania nepovažoval už v
základnom konaní za potrebnú, resp. rozhodnú pre jeho úspech v spore (to, že by ju už vtedy považoval
za rozhodnú, z obsahu základného spisu nevyplýva). Nie je v tomto smere významné, že ani súdy
sa nezaoberali aplikáciou ust. § 47c ZoP, teda tým, či to ustanovenie dopadá aj na prejednávanú

vec. Obnovou konania bez ďalšieho (bez splnenia zákonom požadovaných predpokladov) nemožno
reparovaťnesprávneprávneposúdenieveci.Premožnosťreparácieprávoplatnýchrozhodnutí,vktorých
vec súdy nesprávne právne posúdili, slúži iný mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie, ktorý je z
hľadiska lehôt pre jeho uplatnenie „prísnejší“ a terajší navrhovateľ, hoci ho využil, neargumentoval v
ňom nutnosťou aplikácie zmieneného ustanovenia.

Zpostupunavrhovateľaapodľanázoruprvostupňovéhosúduúčelovotvrdeného,resp.„dokladovaného“
nového dôkazu, u ktorého ani fakticky nemožno skúmať plynutie subjektívnej lehoty pre povolenie
obnovy konania (nie je pre súd zrejmé, odkedy v tomto prípade vôbec mala navrhovateľovi začať plynúť
subjektívneprekluzívnalehota-§230ods.1O.s.p.),jezrejmájehosnahadocieliťprostredníctvomneho
nové právne posúdenie dôvodnosti nároku výlučne z hľadísk, ktoré neboli predmetom skúmania ako v

základnom konaní, tak aj v dovolacom konaní len (aj) preto, lebo týmto ustanovením žiadna sporová
strana neargumentovala.

Na základe odvolania navrhovateľa proti uvedenému rozhodnutiu Krajský súd v Žiline uznesením z
28.08.2013 č. k. 7Co/170/2013-224 uznesenie okresného súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s.

p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z osvedčenia o správe majetku štátu č. 88/2007 č.
1733/2007-1000vyplýva,žeMHSRpotvrdzovalosprávumajetkuštátupodľa§47cods.1ZoPvplatnom
znení.Zároveňzdelimitačnéhoprotokoluč.6/2007vyplýva,žeMHSRkonalovsúladepodľa§47cZoPv
spojení s ust. § 2 ods. 2 vyhlášky. Na základe takto zisteného skutkového stavu krajský súd v základnom

konaní vyvodil, že v danom konaní navrhovateľ existenciu podmienok prevodu vlastníctva zo štátu v
správe MH SR na neho preukázal. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že prvostupňový a
odvolací súd sa zisťovaním skutočnosti - existencie alebo neexistencie rozhodnutia MH SR podľa § 47c
ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004, nezaoberali a posúdenie uvedených skutočností nebolo
predmetom ani dovolacieho konania.

V základnom konaní vedenom pred Okresným súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 3C/199/2006 nebola
okresným súdom posudzovaná otázka a v tejto súvislosti vykonané dokazovanie za účelom zistenia
skutkového stavu, že navrhovateľ - Mesto Tvrdošín je vlastníkom žalovaných nehnuteľností na základe
Delimitačného protokolu č. 6/2007, a teda v zmysle podmienok uvedených v § 47c ZoP v platnom znení
od 01.01.2004. Delimitačný protokol č. 6/2007 bol vydaný až 09.09.2007, t. j. po uplynutí rozhodnutia

súdu prvého stupňa, ako aj po uplynutí lehoty na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu.
Skutočnosť existencie alebo neexistencie vydania rozhodnutia Ministerstvom hospodárstva nebola
z vyššie uvádzaných dôvodov posudzovaná prvostupňovým súdom, nebola však posudzovaná ani
odvolacím súdom ako aj následne dovolacím - Najvyšším súdom SR. Existencia alebo neexistencia
vydania rozhodnutia podľa § 47c ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004 je skutočnosťou, ktorá

môže privodiť pre účastníka (navrhovateľa) priaznivejšie rozhodnutie o veci, vychádzajúc z toho, že
delimitačný protokol č. 6/2007 z 09.09.2007 bol vydaný v nadväznosti (podľa § 2 ods. 2 vyhlášky) na
navrhovateľom namietané ustanovenie § 47c ZoP v platnom znení od 01.01.2004. Na existenciu alebo
neexistenciu vydania rozhodnutia podľa § 47c ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004 navrhovateľv základnom konaní ako odporca argumentovať nemohol, keďže takáto argumentácia od odporcu v
základnom konaní ako navrhovateľa nevyšla a nebola predmetom posúdenia ani odvolacieho súdu
(ako apelačného súdu) ako aj následne Najvyššieho súdu SR, v kasačnom konaní. Za situácie, ak

rozhodnutie MH SR neexistuje, v takom prípade ako dôkaz tak navrhovateľ ako aj odporca v základnom
konaní použiť nemohli. O existencii alebo neexistencii takéhoto rozhodnutia sa mohli účastníci konania
(v danom prípade navrhovateľ) dozvedieť až na základe podnetu zaslanému MH SR.
Krajský súd sa nestotožnil so záverom okresného súdu, že existencia alebo neexistencia rozhodnutia
MH SR podľa § 47c ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004 je možným právnym posúdením veci na

základe rozhodnutia súdov v základnom konaní, ale novou skutočnosťou, ktoré navrhovateľ bez svojej
viny nemohol použiť pred súdom prvého stupňa alebo za podmienok uvedených v § 205a ods. 1 O. s. p.
pred odvolacím súdom. Z tohto dôvodu uznesenie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ v spojení
s § 167 ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní po poslednom rozhodnutí odvolacieho súdu vo veci zástupca navrhovateľa

pridržiavajúc sa podaného návrhu, s ohľadom na právny názor odvolacieho súdu žiadajúc návrhu na
povolenie obnovy konania vyhovieť, uviedol, že ust. § 47c ods. 3 ZoP je svojou povahou blokačným
ustanovením, ktoré, čo sa týka prevodu vlastníctva štátu na iné osoby, vyžaduje takéto rozhodnutie
vo všetkých prípadoch bez ohľadu na charakter účastníka, ktorému sa tento majetok prevádza, okrem
prípadov spadajúcich pod ods. 2. Samotný delimitačný protokol odkazuje na to, že bol vydaný podľa §

47c ZoP a § 2 ods. 2 vyhlášky, a preto neobstojí argumentácia protistrany, že sa nevyžadoval postup
práve podľa tohto zákona. K odovzdaniu predmetnej nehnuteľnosti prakticky nedošlo nikdy, a preto
údaje uvedené v delimitačnom protokole sa nezakladajú na pravde a na základe neho sa odporca nikdy
nemohol stať vlastníkom predmetných nehnuteľností.
Tiež uvádzal dôvody, pre ktoré bol podľa neho postup odvolacieho súdu v základnom konaní nesprávny,

keďže až po uplynutí odvolacej lehoty terajší odporca doložil Osvedčenie o správe majetku štátu č.
88/2007 zo 06.08.2007 a Delimitačný protokol č. 6/2007 z 09.09.2007. Za takéhoto stavu mal odvolací
súd dôjsť k názoru, že tieto listiny boli doložené po odvolacej lehote a preto mal vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. V tomto štádiu nemal odporca žiadnu povinnosť tvrdenia, pretože delimitačný
protokol mal byť len výstupovým faktom k tomu, že MH SR postupovalo podľa zákona, a to podľa § 47c

ods. 1, 3 ZoP, k čomu predložil Nález ÚS SR III. ÚS 448/2012. Domnieval sa, že MH SR splnilo všetko
tak, ako zákon vyžaduje a že konalo v súlade s vyhláškou, ktorá bližšie upravuje postup podľa § 47c
ZoP. Až keď sa pracovníčka MH SR neiste vyjadrila, že na aký účel potrebuje vydať potvrdenie podľa
§ 2 vyhlášky a požiadala o písomné podanie žiadosti, vyhotovil 03.12.2010 písomnú žiadosť, na ktorú
mu pracovníčka MH SR bola ochotná aj mailom oznámiť odpoveď, ktorá bola veľmi nejednoznačná a

neistá. Nato bezodkladne podal návrh na obnovu konania. Aj ďalšia odpoveď MH SR zo 16.01.2013
bola neistá. Stále sa MH SR odvolávalo na skutočnosť, že nie je rozhodujúce, či existuje rozhodnutie
ministra alebo neexistuje, ale je podstatné, že Krajský súd v Žiline určil vlastníctvo a vecne odôvodnil
toto vlastníctvo. Veľmi ho prekvapilo vyjadrenie MH SR z 03.03.2014, kedy MH SR aktívne odpovedalo
v podstate prvýkrát o tom, že takéto rozhodnutie neexistuje a ani by nebolo potrebné. Poukázal na

Metodický pokyn č. 3/2006 z 31.03.2006, z ktorého je zrejmé, že MH SR klame a z pokynu z čl. 5 na
strane 27 je zrejmé, že je tu podrobný postup, akým spôsobom malo ministerstvo nakladať so správou.
Podľa čl. 5 ods. 4 formou priameho predaja sa odpredáva majetok, ak ide o prevod majetku podľa ZoMO
(pritomvtomtoustanovení-čl.5ods.2písm.c/)jeuvedené,žeministerstvojepovinnévykonaťosobitné
ponukové konanie formou verejnej obchodnej súťaže alebo verejnej dražby, ak nejde o prevod majetku

o.i. aj podľa ZoMO - poznámka súdu). V čl. 6 označenom ako realizácia prevodu majetku sa uvádza,
že o tomto musí rozhodnúť komisia a v prílohách je uvedené, ako má vyzerať osvedčenie o správe
majetku štátu. Tento metodický pokyn vysvetľuje sprísnenosť náležitostí prevodov pri účinnosti ZoP od
01.01.2004. Pred účinnosťou novely § 47c ZoP bolo možné prevádzať majetok aj podľa ZoMO, avšak
dialo sa to najmä podľa § 3d ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách.

Až po doručení mailovej správy z MH SR dospel k presvedčeniu, že MH SR pri nakladaní, resp. pri
správe majetku, ktorý je predmetom sporu, nepostupovalo v súlade so zákonným postupom. Predtým
nemal žiadne pochybnosti o tom, že orgán štátnej správy ako správca majetku štátu môže opomenúť
zákonný postup.
Na MH SR sa s podnetom obrátil až vtedy, keď ho o to požiadal navrhovateľ, nakoľko dovtedy na také

niečo nemal mandát.
Úlohou navrhovateľa je preukázať, že ním uvádzané skutočnosti sú pre neho v porovnaní s pôvodným
konaním nové a súčasne môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa
nemal žiadne dôkazy o vlastníctve odporcu a preto zamietol návrh s tým, že v odvolacom konaní sadôkazy o vlastníctve odporcu prezentovali až po uplynutí lehoty na odvolanie. Za takéhoto stavu odporca
vychádzal zo zistenia, že ak delimitačný protokol neodzrkadľuje skutočné odovzdanie a prevzatie, bude
postačovať tento argument na preukázanie neplatnosti prechodu vlastníckeho práva v zmysle § 2 ods. 6

ZoMO. Na túto vadu poukazoval aj súd prvého stupňa. Ostatné vedomosti a akým spôsobom nakladalo
MH SR v štádiu pred vyhovovaním delimitačného protokolu poznal len odporca. V žiadnom prípade
nebola nijaká vedomosť (navrhovateľa) o pochybeniach zo strany MH SR a k tomuto podozreniu došiel
až po odoslaní mailovej správy od MH SR. Navrhovateľ nebol účastníkom konania v správnom konaní,
ani v inom obdobnom konaní a preto nemal v nijakom prípade možnosť podávať opravné prostriedky do

administratívneho konania. Skutková domnienka, ktorá vyplývala zo skúseností, že MH SR koná podľa
zákona,viedlaktomu,žetakétodomnienkysavyvracajúažpopreukázanídôkazovopaku.Dôkazopaku
bol zistený až z listu MH SR a preto nie je možné uznať námietku odporcu, že návrh na obnovu konania
je podaný neskoro. Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej lehoty, je zrejmé, kedy sa navrhovateľ dozvedel o
tejto novej skutočnosti, a to z listu, ktorý bol z ministerstva zaslaný v decembri 2010.
S protistranou je zhoda v tom, že obe strany tvrdia, že v danom prípade malo ísť o prechod vlastníckeho

práva, pre ktorý však zákon stanovuje určité predpoklady. Jedným z nich je, že dôjde k odovzdaniu tohto
majetku z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva odporcu a jeho prevzatiu odporcom, k čomu však
podľa navrhovateľa nedošlo.
Podstatným preto, aby súd rozhodol o ich návrhu na povolenie obnovy konania je to, či je tu nová
skutočnosť rozhodnutia alebo dôkaz, ktorý navrhovateľ bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom

konaní. Týmto novým dôkazom v danom prípade je to, že navrhovateľ sa až následne po skončení
konania dozvedel, že MH SR nevydalo rozhodnutie v zmysle § 47c ods. 3 ZoP.
Postup podľa § 2 ods. 6 ZoMO bol možný len do času, kým daný majetok spravoval pôvodný štátny
podnik. Ak po zániku tohto štátneho podniku tento majetok osvedčilo ministerstvo podľa § 47c ZoP,
mohlo postupovať už len podľa tohto znenia ustanovenia účinného po 01.01.2004. Považuje postup

ministerstva v súvislosti s jeho argumentáciou za diskriminačný, keď toto tvrdí, že len v prípade odporcu
nebolo potrebné rozhodnutie vydané ministerstvom tak ako to hovorí aj metodický pokyn, čo následne
podlieha aj schváleniu vlády, keď vo všetkých ostatných prípadoch takýto postup bol potrebný.
Poukázal tiež na čl. 4 a 5 metodického pokynu MH SR č. 3/2006, kde sa hovorí o činnosti transformačnej
komisie, o transformácii majetku, čo je širší pojem ako prevod majetku. Tvrdil, že v danom prípade

absentuje žiadosť zo strany odporcu o transformáciu predmetného majetku a rozhodnutie na základe
takejto žiadosti. Z obsahu týchto ustanovení najmä čl. 5 je zrejmé, že sa týka aj uzatvorenia dohody o
urovnaní a uzavretia dohody o vydaní nehnuteľnosti podľa reštitučných zákonov. Poukázal aj na čl. 5
ods. 4 písm. c/ tohto pokynu, pričom podľa ZoMO k prevodu nedochádzalo. Paragraf 47c ZoP nehovorí
osobitne o prevode a prechode, ale hovorí o transformácii. Ak používa pojem prevod, tak sa to týka aj

iného spôsobu disponovania s majetkom.
Napokon poukázal na ust. § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. g/, ods. 3 vyhlášky s tým, že neexistuje pritom
iný predpis, ktorý by upravoval spôsob nadobudnutia vlastníctva prechodom. Teda označenia - pojmy
použité v metodickom pokyne aj v uznesení vlády nie sú smerodatné, lebo je rozhodujúci obsah tohto
pokynu a odkaz na ZoMO.

Odporca prostredníctvom primátora mesta poukazoval na to, že považuje za nemožné, aby sa ohľadne
hotela I. permanentne rozhodovalo cca 20 rokov, ktorého vlastníkom je odporca minimálne od r. 2007.
Objekt je vo veľmi zlom stave, až takom, že hrozí jeho demolácia a odporca v súvislosti s ním vynaložil
minimálne 72 000,- eur na projektovú dokumentáciu za účelom, aby sa uchádzal o prostriedky Európskej

únie na rekonštrukciu hotela I., ktorý je už odsúhlasený ako spoločný slovensko-poľský projekt, ktorého
rozpočet je 2 900 000,- eur, pričom tieto prostriedky je potrebné vyčerpať do konca tohto roka a ak sa
to nestane, tieto prostriedky prepadnú.

Zástupca odporcu poukazujúc na ním predložené stanovisko MH SR z 03.03.2014 uviedol, že v danom

prípade predmetný majetok nadobudol odporca nie prevodom, ale nadobudol ho zo zákona. Nejde teda
o prevod majetku štátu na obec, ale o prechod a k takejto otázke zaujal stanovisko NS SR 1Sžr 35/2011,
kde je uvedené, že pri prevode majetku je potrebné uzavretie zmluvy a následné vklady do katastra,
pričom vlastnícke právo sa nadobúda až samotným vkladom. Naopak prechod vlastníckeho práva treba
rozumieť nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zákona prípadne iných skutočností, s ktorými

zákon prechod vlastníctva spája. Predmetné nehnuteľnosti nadobudol odporca priamo zo zákona a
Delimitačný protokol č. 6/2007 tvoril len poslednú zákonnú podmienku v zmysle § 2 ods. 6 ZoMO,
formálneho odovzdania nehnuteľností odporcovi. ZoMO v § 2 ods. 6 výslovne uvádza, že ustanovenia
osobitných predpisov (ZoP) sa nepoužijú. ZoP a vyhláška hovorí o prevode vlastníckeho práva apoukazuje na spôsoby prevodu. V danom prípade majetok na obec teda odporcu nebol prevedený, ale
prešiel zo zákona. V prípade sporných nehnuteľností nebolo potrebné rozhodnutie MH SR, ale v danom
prípade MH SR v zmysle § 2 ods. 6 ZoMO vykonalo akt odovzdania a prevzatia namiesto štátneho

podniku.
Preskúmaniu rozhodnutia správneho orgánu podľa § 244 O. s. p. nebráni, ak správny orgán použije
formu, ktorá neobsahuje inak predpísané náležitosti právneho rozhodnutia podľa všeobecných alebo
osobitných procesných predpisov upravujúcich administratívny proces, prípadne použije formu listu,
prípadne prípisu a pod. Navrhovateľ mal možnosť dať preskúmať postup MH SR - napadnúť delimitačný

protokol ako správny akt žalobou podľa § 244 a nasl. O. s. p. v rámci správneho súdnictva po tom ako
sa o ňom v rámci základného konania - jeho odvolacej časti, dozvedel, čo nevyužil. Okrem toho MH
SR vo svojom vyjadrení akt delimitačného protokolu považuje za platný a ani v budúcnosti na základe
toho vyjadrenia nevidí v konkrétnom prípade iný postup, aký využilo pri vydaní tohto Delimitačného
protokolu č. 6/2007. Otázku rozhodnutia v zmysle § 47c ods. 3 ZoP považuje za neopodstatnenú a
účelne vyprodukovanú.

Namietol aj včasnosť podania návrhu na obnovu konania, k čomu v písomnom podaní z 12.03.2014
uviedol, že za moment začiatku plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania
je potrebné považovať moment, kedy sa navrhovateľ alebo jeho zástupca nezúčastnili pojednávania
na odvolacom súde 27.03.2008, na ktorom súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými
odporcom, ktoré spôsobili zmenu prvostupňového rozhodnutia a požiadal, aby sa rozhodlo bez ich

prítomnosti, čím si sám zapríčinil, že nemohli namietať takýto dôkaz a využiť svoje právo a žiadať
súd o doplnenie dokazovania. Delimitačný protokol č. 6/2007 bol do spisu doručený dňa 03.10.2007,
čo znamená, že navrhovateľ mal dostatok času pred samotným pojednávaním sa s jeho obsahom
oboznámiť, prípadne ho aj písomne namietať. Navrhovateľ nekonal v zmysle zásady „práva patria len
bdelým“ a preukázateľne nekonal s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, ktorý napriek tomu,

že mu bolo riadne doručené predvolanie, sa bezdôvodne nedostavil na odvolacie pojednávanie, na
ktorom boli vykonané dôkazy, na základe ktorých došlo k zmene rozhodnutia prvostupňového súdu.
Ochrana práv navrhovateľa by nemala byť nad ochranou práv odporcu.

Nebolosporné,žepredmetnénehnuteľnosti,kuktorýmakokmajetkuSlovenskejrepublikymalipôvodne

právo hospodárenia Reštaurácie Dolný Kubín š.p., sa po jeho zániku dostali do správy MH SR, ktoré
ohľadne nich dňa 6. augusta 2007 vydalo pod č. 1733/2007-1000 Osvedčenie o správe majetku štátu
č. 88/2007 s poukazom na § 47c ods. 1 ZoP (toto ustanovenie stanovuje, že majetok podniku alebo
tie časti tohto majetku, ktoré nebolo možné z akýchkoľvek dôvodov privatizovať a podnik bol zrušený a
vymazaný z obchodného registra, je v správe ministerstva s výnimkou majetku, ktorý spravuje Slovenský

pozemkový fond podľa osobitného predpisu) a vykonávacej vyhlášky (ustanovujúcej postup pri prevode
majetku štátu na iné osoby, ktorý je v správe ministerstva podľa osobitných predpisov, ktorá v § 2
ods. 2 uvádza, že ak sa takýto majetok prevedie na obec podľa osobitných predpisov, ministerstvo
túto skutočnosť písomne potvrdí). Dňa 09.09.2007 bol podpísaný Delimitačný protokol č. 6/2007 zo
strany odovzdávajúceho Slovenskej republiky - MH SR a preberajúceho - Mesta Tvrdošín o „prevode“

vlastníctva majetku štátu nadobudnutého podľa § 47c ZoP uzatvorený v zmysle § 2 ods. 2 vyhlášky,
ktorým dňom jeho podpísania došlo k odovzdaniu predmetných nehnuteľností a ich prevzatiu terajším
odporcom s tým, že v čl. 2 ods. 2 je výslovne uvedené, že k odovzdaniu (delimitácii) došlo s poukazom
na § 2 ZoMO, v ktorom aj keď bez číselného označenia ustanovenia je citovaný odsek 6 § 2 ZoMO s tým,
že odovzdávajúci v súlade s § 15d ZoMO odovzdáva preberajúcemu tento majetok týmto písomným

protokolom.

Novým dôkazom pre povolenie obnovy konania má byť to, že navrhovateľ sa až následne po skončení
konania dozvedel, že MH SR nevydalo rozhodnutie v zmysle § 47c ods. 3 ZoP.

Podstatná argumentácia zástupcu navrhovateľa v súvislosti s uvedeným tvrdeným „novým“ dôkazom
vychádzala z toho, že ustanovenie § 47c ods. 3 ZoP v znení účinnom od 01.01.2004 stanovuje, že
ministerstvo rozhodne o spôsobe prevodu. S ohľadom na odsek 4 tohto ustanovenia, stanovujúceho,
že na rozhodovania podľa odseku 2 (podľa neho bytové domy, ktoré sú majetkom štátu v správe
ministerstva podľa odseku 1, prevedie ministerstvo do vlastníctva príslušnej obce bezodplatne) sa

nevzťahujú všeobecné ustanovenia o správnom konaní a že rozhodnutie nepodlieha preskúmaniu
súdom, vyvodzoval, že na prípady, na ktoré sa nevzťahuje odsek 2, je potrebné rozhodnutie o prevode,
na ktoré sa vzťahujú všeobecné ustanovenia o správnom konaní a že podlieha preskúmaniu súdom.Aj po 01.01.2004 však bolo (zostalo) účinným ustanovenie § 2 ods. 6 ZoMO, ktoré v rovnakom znení
až do súčasnosti stanovuje, že veci uvedené v odseku 2, podliehajúce prevodom vlastníctva na iné
právnické a fyzické osoby podľa osobitných predpisov, 9) sa stanú majetkom obce potom, čo sa podľa

týchto predpisov rozhodne, že sa nezaradia do zoznamu 10) prevádzkových jednotiek určených na
účely prevodu vlastníctva alebo ak sa z tohto zoznamu vylúčia, ako aj tie veci, ktoré sa nevydražia
ani v opakovanej dražbe. Tieto veci nadobudne obec odovzdaním a ich prevzatím. Ustanovenia iných
osobitných predpisov 11) sa v týchto prípadoch nepoužijú. Obec môže rozhodnúť, že uplatní postup
podľa osobitných predpisov.11a) Odkaz č. 11a pod čiarou odkazuje na ZoP v znení zákona č. 92/1992

Zb. a odkaz č. 11 pod čiarou odkazuje na § 4 ZoP.

Celé ustanovenie § 2 ZoMO, čo nebolo v doterajšom konaní zdôrazňované ani súdom a ani účastníkmi,
rieši otázku „prechodu“ vlastníctva z majetku Slovenskej republiky do majetku obce, akurát v odseku 6
(na rozdiel od prechodu vecí a majetkových práv definovaných v odsekoch 1, 2 a 5, pri ktorých došlo
k ich prechodu na príslušnú obec dňom účinnosti ZoMO), sa na zavŕšenie procesu prechodu vyžaduje

akt odovzdania a prevzatia veci spadajúcej pod uvedené ustanovenie a až uvedeným aktom dochádza
k prechodu vlastníctva.

Vychádzajúc z gramatického znenia a za použitia aj teleologického výkladu je zrejmé, že odseky 2 až 5
ZoP sa týkajú prípadov prevodu vlastníctva majetku Slovenskej republiky v správe MH SR do majetku

iného subjektu, kdežto ust. § 2 ods. 6 ZoMO upravuje prechod vlastníctva majetku Slovenskej republiky
spĺňajúceho tam stanovené požiadavky, z majetku Slovenskej republiky do majetku príslušnej obce.

Pri takej interpretácii, akú zvolil zástupca navrhovateľa, by dochádzalo k stretu ustanovení § 47c ods. 3
ZoP a § 2 ods. 6 ZoMO v prípadoch takého majetku, na ktorý výslovne dopadá § 2 ods. 6 ZoMO. Tento

„stret“ zástupca navrhovateľa riešil tým, že v prípade zániku pôvodných štátnych podnikov a prechode
správy majetku štátu k majetku, ku ktorému predtým mali právo hospodárenia zaniknuté štátne podniky,
na MH SR, už po 01.01.2004 nie je s poukazom na § 47c ods. 3 ZoP možné postupovať podľa §
2 ods. 6 ZoMO (mohlo by byť podľa neho postupované len v prípade majetku existujúceho štátneho
podniku) a nemožno aplikovať ani § 2 ods. 2 vyhlášky, ale bolo potrebné vydať rozhodnutie podľa §

47c ods. 3 ZoP. Súd považuje takúto interpretáciu za účelovú, potierajúcu jednak pojmový rozdiel medzi
prevodom majetku a jeho prechodom tak ako tieto pojmy správne definoval zástupca odporcu (str. 9
odôvodnenia) a tiež stanovujúcu bez akéhokoľvek zákonného dôvodu dvojkoľajnosť postupu ohľadne
toho istého majetku (majetku Slovenskej republiky) len v závislosti na to, kto je oprávnený s týmto
majetkom disponovať. Podľa názoru súdu z ničoho nevyplýva, že by mal existovať ohľadne takého

istého majetku rozdielny režim, ak s takýmto majetkom ešte hospodári príslušný štátny podnik oproti
stavu, kedy tento majetok po zániku pôvodného správcu už spravuje MH SR a že by MH SR už nemalo
(nemuselo) ohľadne majetku spĺňajúceho predpoklady stanovené v § 2 ods. 6 ZoMO postupovať striktne
podľa tohto ustanovenia. Ustanovenie § 47c ods. 3 ZoP podľa názoru súdu na tento prípad nedopadá,
lebo rieši „len“ prípady prevodov majetku štátu v správe MH SR, pri ktorom spôsobe disponovania

s majetkom sa vyžaduje rozhodnutie, pričom s ohľadom na charakter predmetných nehnuteľností
spadajúcich pod hypotézu ustanovenia § 2 ods. 6 ZoMO, došlo ohľadne nich zo strany MH SR k
ich prechodu práve podľa § 2 ods. 6 ZoMO. Ak by slovné spojenie „prevod majetku“ malo v sebe
zahŕňať aj jeho prechod, také rozhodnutie, ktorého sa navrhovateľ dožaduje by muselo byť len v duchu
ustanovenia § 2 ods. 6 ZoMO, teda nerozhodovalo by sa ním o výbere z viacerých (minimálne dvoch)

do úvahy prichádzajúcich spôsobov „prevodu“, ale muselo by byť ohľadne predmetných nehnuteľností
čisto formálne rozhodnuté (len) tak, že tieto sa prevádzajú (v zmysle, že tieto prechádzajú) do vlastníctva
terajšieho odporcu, ktorý ich nadobudne odovzdaním a prevzatím. Teda ustanovenie § 2 ZoMO hovorí
výlučne o prechode tam vymedzeného majetku (Slovenskej republiky, ktorý podľa neho môže prejsť
- prechádza len do vlastníctva príslušnej obce), kdežto ust. § 47c ods. 3 ZoP vyžaduje rozhodnutie

„len“ v prípade prevodu majetku Slovenskej republiky na akékoľvek tretie osoby. V tomto smere na
rozdiel od jednoznačnej textácie uvedených ustanovení zákonov sa zástupca navrhovateľa snaží stierať
obsahovýrozdieluvedenýchpojmovajpomocouďalšíchpojmovakonapr.transformácia,poukazujúcna
nie celkom výstižné používanie týchto pojmov v podzákonných normatívnych právnych aktoch (v danom
prípade vo vyhláške a predloženom metodickom pokyne MH SR č. 3/2006, pričom si naviac pomáha aj

nie presnou citáciou ustanovení (napr. ust. čl. 5 ods. 2 zamenením slova nejde za slovo ide ako to už súd
uviedol vyššie) a tvrdiac, že po 01.01.2004 už ustanovenie § 2 ods. 2 vyhlášky sa malo stať s ohľadom
na ním prezentovanú právnu konštrukciu, obsolentným, hoci napriek viac ako 10-ročnému odstupu od
01.01.2004 k dnešnému dňu nedošlo k žiadnej novelizácii tejto vyhlášky.Obdobný záver k uvedenej otázke zaujalo aj MH SR vo svojom stanovisku z 03.03.2014 (č. l. 319)
vydanom na žiadosť odporcu, v ktorom aj samotné ministerstvo poukazuje na pojmovú rozdielnosť

medzi prevodom a nadobudnutím veci priamo zo zákona, teda jej prechodom na základe zákona,
uvádzajúc, že majetok štátu uvedený v § 2 ods. 6 ZoMO sa na obce neprevádza, ale takýto majetok
nadobudne obec priamo zo zákona za podmienok stanovených v ZoMO, teda prevzatím. Podľa názoru
tohto orgánu sa už z logiky veci nemôže vyžadovať rozhodnutie MH SR, pretože na rozhodovanie by
museli existovať alternatívne riešenia, pričom každé iné, než to, ktoré je v súlade s ustanovením § 2

ods. 6 ZoMO, by bolo v rozpore so zákonom. De facto by teda nebolo o čom rozhodovať. Postup, resp.
rozhodnutie MH SR v zmysle § 47c ods. 3 ZoP sa vyžaduje iba v prípade, ak sa majetok štátu prevádza
do vlastníctva tretích osôb, na ktoré sa nevzťahuje osobitný predpis, aby nedochádzalo k svojvoľným
prevodom majetku štátu. Keďže obec nadobúda majetok štátu uvedený v § 2 ods. 6 ZoMO priamo
zo zákona prevzatím, žiadne rozhodnutie MH SR v pravom zmysle slova (aj podľa judikatúry súdov)
nie je zákonným predpokladom pre vydanie delimitačného protokolu slúžiaceho ako podklad pre zápis

do katastra a ZoP mu preto ani nepredpisuje žiadne náležitosti a ani formu. Tiež ministerstvo uviedlo,
že predmetné nehnuteľnosti osvedčilo do svojej správy podľa platných vykonávacích predpisov a v
súlade so ZoP, a v súlade s platnými vykonávacími predpismi a ZoP vydalo delimitačný protokol, ktorý
je stále platný a účinný, ktorým odovzdalo predmetné nehnuteľnosti odporcovi, aby formálne naplnilo
ustanovenia ZoMO, pretože akýkoľvek iný postup by bol podľa jeho názoru nezákonný.

Pokiaľ zástupca navrhovateľa argumentoval dokladmi založenými v spise na č. l. 350 - 351 (Správou
o stave v oblasti reštitúcií a správy majetku), k tejto správe súd poznamenáva, že ňou je poukazované
nie na novelizáciu ZoP účinnú od 01.01.2004, ale na zmeny, ku ktorým došlo v predchádzajúcich
novelizáciách ZoP (novelou vykonanou zákonom č. 253/1999 účinnou od 12.10.1999 a účinnosťou

vyhlášky č. 364/2000 Z. z.).

K poukazu zástupcu navrhovateľa na uznesenie vlády SR č. 86/2007 z 31.01.2007 a prílohu k uzneseniu
vlády SR č. 456/2007 (č. l. 352 - 356) súd uvádza, že uvedené doklady sa týkajú odsúhlasovania
„prevodov“ majetku štátu, pričom v tabuľke uvádzané prevody sa týkajú výlučne prevodov na fyzické

osobyaleboobchodnéspoločnostiurčenénarealizáciupodľa§47cods.3ZoP,tedanie„odsúhlasovania
prechodu vlastníctva podľa osobitného zákona - ZoMO“. Aj zoznam rozhodnutí MH SR vydaných v r.
2008zobdobiaod21.06.2007až16.10.2007(č.l.357-358)nijakonepoukazujeanepreukazujenutnosť
vydávania rozhodnutia MH SR podľa § 47c ods. 3 ZoP v prípadoch stanovených hypotézou § 2 ods.
6 ZoMO.

V súlade so svojimi predchádzajúcimi rozhodnutiami tunajší súd opakovane zdôrazňuje, že
nezmeniteľnosť a záväznosť právoplatného rozhodnutia je jednou zo záruk právnej istoty. Náprava
nesprávneho (nezákonného) rozhodnutia sa spravidla môže docieliť v riadnom dvojinštančnom postupe
formou odvolania. Výnimku z tohto pravidla predstavujú tzv. mimoriadne opravné prostriedky - obnova

konania a dovolanie. Obnova konania je možná len zo závažných dôvodov taxatívne vymenovaných v
§ 228 ods. 1 O. s. p. Pre dôvody uvedené v § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O. s. p. je spoločným znakom to,
že pri použití týchto dôvodov obnovy možno očakávať priaznivejšie rozhodnutie vo veci pre účastníka,
ktorý podáva návrh.

Na rozdiel od riadnych opravných prostriedkov platia pri tomto druhu mimoriadneho opravného
prostriedku určité obmedzenia (resp. zákon pre možnosť jeho dôvodného využitia stanovuje striktné
podmienky), pretože tento umožňuje za splnenia zákonných predpokladov dosiahnuť zmenu už
právoplatných rozhodnutí súdu, a to uvádzanej nezmeniteľnosti a záväznosti súdneho rozhodnutia ako
prejavov formálnej (procesnej) a materiálnej (hmotnej) stránky jeho právoplatnosti prejavujúcej sa v tom,

že má záväzné účinky na právne vzťahy, v ktorých sa vyslovuje.

Podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na
obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť
v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Podľa § 230 ods. l, 3 O. s. p. návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho
času, keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol
uplatniť. Navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné.Spoukazomnavyššieuvedenézáverysohľadomajnadôkazyvykonanétunajšímsúdompoposlednom
rozhodnutí odvolacieho súdu v tejto veci, potom okresný súd opätovne rozhodol o návrhu na povolenie

obnovy konania tak, že ho zamietol, nakoľko dospel k záveru, že navrhovateľom tvrdený nový dôkaz
(preukázaná neexistencia rozhodnutia MH SR o spôsobe prevodu ohľadne predmetných nehnuteľností
podľa § 47c ods. 3 ZoP) nie je spôsobilý privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
ktorej obnovy sa navrhovateľ domáha, nakoľko také rozhodnutie podľa názoru súdu vôbec nebolo
potrebné v procese prechodu predmetných nehnuteľností z majetku štátu do majetku odporcu postupom

podľa § 2 ods. 6 ZoMO.

Pokiaľ ide o posledný fakticky zhrňujúci záver odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení, t.j. že
krajský súd sa nestotožnil so záverom okresného súdu, že existencia alebo neexistencia rozhodnutia
MH SR podľa § 47c ods. 3 ZoP v platnom znení od 01.01.2004 je možným právnym posúdením veci
na základe rozhodnutia súdov v základnom konaní (str. 8 druhý odsek jeho rozhodnutia), prvostupňový

súd k tomu uvádza, že takýto záver okresného súdu, s ktorým sa krajský súd nestotožnil, nie je nikde
explicitne uvedený v dôvodoch odvolacím súdom naposledy zrušeného rozhodnutia prvostupňového
súdu a ani z neho implicitne nevyplýva. Otázka, či také rozhodnutie je alebo nie je, je skutkovou
otázkou, ktorá v prípade jej významnosti môže byť predmetom dokazovania. Je nesporné ako to zhodne
konštatujú prvostupňový a aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach, že existencia alebo neexistencia

vydania rozhodnutia podľa § 47c ods. 3 ZoP nebola predmetom posudzovania súdom v základnom
konaní, rovnako nebola predmetom posúdenia ani odvolacieho súdu a následne aj Najvyššieho súdu SR
ako súdu dovolacieho. Je pravdou, že ak takéto rozhodnutie neexistuje, čo zhodne ako záver vyplývajúci
z vykonaného dokazovania konštatujú v rámci tohto konania prvostupňový aj odvolací súd, čo výslovne
napokon potvrdzuje aj posledné vyjadrenie MH SR z 03.03.2014. Tiež v zhode s odvolacím súdom

tunajší súd konštatuje, že ak také rozhodnutie neexistuje, nebolo možné takýto (neexistujúci) dôkaz
použiť ani v pôvodnom konaní. Iná je však podľa názoru prvostupňového súdu otázka, že ak takéto
rozhodnutie malo byť podľa terajšieho navrhovateľa potrebné preto, aby sa terajší odporca mohol stať
vlastníkom predmetných nehnuteľností, tak predmetom dokazovania (ak by potrebnosť jej skúmania
nastolila - navrhla niektorá z procesných strán) už v štádiu pôvodného konania, mohla byť otázka, či

také rozhodnutie (z pohľadu niektorej z procesných strán potrebné pre uplatňovanie alebo obranu jej
práva) bolo alebo nebolo vydané. Ak by bolo zistené, že také rozhodnutie vydané nebolo, ako to bolo
zistené v terajšom konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, tak terajší navrhovateľ mal možnosť
vyvodzovať z tejto skutočnosti v duchu jeho právneho názoru ním teraz prezentované závery, s ktorými
by sa súdy v pôvodnom konaní, minimálne odvolací súd (ak by nutnosť takého dokazovania bola pred

ním nastolená) musel vyporiadať (buď tak, že by také zisťovanie odmietol vykonať, nepovažujúc taký
dôkaz za potrebný pre jeho rozhodnutie, alebo by naopak taký dôkaz, t.j. zisťovanie, či bolo vydané
podľa § 47c ods. 3 ZoP rozhodnutie MH SR ohľadne predmetného majetku, by vykonal a následne
by sa musel s preukázanou skutočnosťou, či také rozhodnutie bolo alebo nebolo vydané, vyporiadať v
dôvodoch svojho rozhodnutia).

Prvostupňový súd už opakovane uviedol, že ak (podľa názoru terajšieho navrhovateľa) malo dôjsť k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom v jeho zmeňujúcom rozsudku, a to tým,
že neskúmal všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníctva predmetných nehnuteľností
terajším odporcom a napriek tomu mu deklaroval nadobudnutie vlastníctva k nim, tak o nápravu ním

tvrdenej nezákonnosti a práve s argumentom, že odvolací súd neskúmal naplnenie všetkých zákonných
predpokladov pre prechod vlastníctva predmetných nehnuteľností na terajšieho odporcu, keď v rámci
nich neskúmal ani to, či vôbec bolo vydané rozhodnutie podľa § 47c ods. 3 ZoP, mohol a mal využiť
inštitút dovolania, keďže takéto jeho tvrdenia by mohli predstavovať spôsobilý dovolací dôvod (§ 238
ods. 1 v spojení s § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Dovolanie terajší navrhovateľ aj podal, avšak v

dovolaní nijako neargumentoval nutnosťou aplikácie aj § 47c ods. 3 ZoP a v tej súvislosti nutnosťou
skúmania, či bolo MH SR vydané ohľadne predmetných nehnuteľností nejaké rozhodnutie a ak bolo
vydané, či také rozhodnutie je zákonné. Navrhovateľ teda nijako nepoukazoval na nutnosť skúmať, či
boli splnené predpoklady ním teraz uvádzané a podľa neho potrebné pre dispozíciu s majetkom štátu
ohľadne predmetných nehnuteľností zo strany MH SR na terajšieho odporcu.

Z početnej judikatúry súdov odvolacích a NS SR (napr. uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.
5Co/313/2013 z 30.09.2013, NS SR sp. zn. 4Cdo 83/99) o.i. vyplýva, že procesná prípustnosť obnovy
konania ako mimoriadneho opravného prostriedku či už podľa § 221 ods. 1 písm. a/ alebo aj b/ O. s. p. jepodmienená tým, že ten, kto navrhuje obnovu konania, nemal žiadny podiel na tom, že sa v pôvodnom
konaní nemohli použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, prípadne že sa nemohli vykonať dôkazy,
ktorémôžuprivodiťpreúčastníkapriaznivejšierozhodnutievoveciažeichúčastníknavrhujúcipovolenie

obnovykonanianemoholbezsvojejvinypoužiťpreto,žeonichnevedelaaniinakzprocesnéhohľadiska
nezavinil, že nesplnil povinnosť tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť.

Súd nepopiera tvrdenie navrhovateľa (jeho zástupcu), že tento nevedel v čase základného a prípadne
aj dovolacieho konania o tom, či také rozhodnutie MH SR bolo vydané alebo nie a ani to, že pôvodne

si mohol myslieť, že také rozhodnutie bolo vydané (ak v tom čase na také niečo vôbec pomýšľal).
Podstatným je fakt, že navrhovateľ si v pôvodnom konaní aj v štádiu jeho odvolacej časti a rovnako
ani v následne ním iniciovanom dovolacom konaní nesplnil ani len povinnosť tvrdenia ohľadne takejto
skutočnosti. Teda netvrdil, že vydanie takého rozhodnutia malo byť z ním teraz uvádzaných dôvodov
potrebné preto, aby sporné nehnuteľnosti mohol platne odporca získať, že nežiadal (nenavrhoval), aby
súd vykonal dokazovanie, či také rozhodnutie bolo alebo nebolo vydané a že v dovolacom konaní

v súvislosti s namietaním nesprávneho právneho posúdenia vo veci nenamietol nesprávnosť alebo
predčasnosť záveru odvolacieho súdu pri jeho právnom posúdení veci práve v dôsledku nepreukázania
a v tejto súvislosti nezisťovania toho, či také rozhodnutie vôbec bolo vydané.

V rámci obnovy konania sa totiž nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom

posudzovaní veci, nakoľko na nápravu takýchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a
charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého
návrhom na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa
§ 228 ods. 1 O. s. p. (už zmienené rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 83/99).

Zvyššieuvedenýchdôvodov,sozreteľomnaposlednéstanoviskovovecizostranyMHSRz03.03.2014,
s ktorého závermi pokiaľ ide o interpretáciu ustanovenia § 2 ods. 6 ZoMO a kde uvádza, kedy naopak
prichádza do úvahy postup podľa § 47c ods. 3 ZoP (ten neprichádza do úvahy práve v tých prípadoch,
na ktoré nedopadá osobitný predpis, ktorým je práve ZoMO) sa tunajší súd stotožňuje a na základe
uvedeného konštatuje, že navrhovateľom tvrdený „nový dôkaz“ je takým, ktorý nemôže privodiť pre

navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci (ustanovenie § 47c ods. 3 ZoP upravujúce postup pri
prevode majetku štátu na iné subjekty nedopadá na prípady prechodu takéhoto majetku na obce podľa
osobitného zákona, ktorým je ZoMO, ako to výslovne stanovuje § 2 ods. 6 predposledná veta ZoMO
v spojení s odkazom pod č. 11a k tomuto ustanoveniu uvádzajúci ako zmienený osobitný zákon práve
a len ZoP, na čom nič nemení ani novelizácia § 47c ods. 3 ZoP účinná k 01.01.2004). Vydanie takého

rozhodnutia totiž nebolo potrebné, nakoľko ako už súd uviedol v prípade sporných nehnuteľností šlo
o prechod vlastníctva podľa § 2 ods. 6 ZoMO a nie o jeho prevod podľa § 47c ods. 3 ZoP. Uvedený
majetokakurátMHSRosvedčilopodľa§47cods.1ZoPanáslednedovŕšiloprocesprechoduvlastníctva
predmetných nehnuteľností z vlastníctva štátu (tieto nehnuteľnosti už pred osvedčením napriek zápisu
v katastri, boli nepretržite stále právne vo vlastníctve štátu a mali k nim pôvodne právo hospodárenia

Reštaurácie š.p. až do ich zániku práve z tých dôvodov, ktoré sú konštatované v osvedčení o vlastníctve
štátu) do vlastníctva odporcu spísaním delimitačného protokolu, ktorý síce tiež terajší navrhovateľ, resp.
jeho zástupca stále spochybňuje ako akt svedčiaci o ich odovzdaní a prevzatí, ale s ktorým sa odvolací
súd vo svojom rozhodnutí v základnom konaní vyporiadal. Preto v procese posudzovania návrhu
navrhovateľa na povolenie obnovy konania sú úplne bez právneho významu opätovné spochybňovania

účinkov delimitačného protokolu navrhovateľom - jeho zástupcom a tvrdenia zástupcu navrhovateľa, že
v danom prípade nedošlo ohľadne predmetných nehnuteľností k ich odovzdaniu ako to požaduje § 2
ods. 6 ZoMO, v súvislosti s čím poukazovanie na komentáre (komentár z č. l. 360) a články v novinách,
keďže daný protokol č. 6/2007 podpísaný 09.09.2007 a jeho účinky už boli posudzované v pôvodnom
konaní odvolacím súdom, prečo súd v rámci konania o povolenie obnovy konania nie je oprávnený

preskúmavať jeho záver (viď opäť rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 83/99). Tiež z uvedeného dôvodu
je rovnako úplne zbytočné poukazovanie zo strany zástupcu navrhovateľa v konaní o povolenie obnovy
konania na len ním tvrdené procesné pochybenia odvolacieho súdu v pôvodnom konaní s predkladaním
komentára k § 213 O. s. p. s rozborom jeho novelizácií a nálezu ÚS SR dotýkajúceho sa inej veci.

Rovnako teda tunajší súd poukazuje aj na vyššie rozoberané dôvody, pre ktoré okrem nosného
dôvoduprezamietnutienávrhunavrhovateľanapovolenieobnovykonaniaakonedôvodného,zhrnutého
na str. 12 a aj 14 odôvodnenia tohto rozhodnutia, konštatuje, tak ako to konštatoval aj vo svojich
predchádzajúcichrozhodnutiach,žeprávevinouterajšiehonavrhovateľavdôsledkunedostatkutvrdeniaskutočností, ktoré teraz považuje za rozhodné a tobôž navrhovania dôkazov v tomto smere, sa súdy
jeho terajšou argumentáciou nezaoberali.

Súd napokon považuje za potrebné vyjadriť sa k tvrdeniu navrhovateľa uvedenom aj v poslednom
odvolaní,ženavrhovateľvpôvodnomkonanípočítalstýmapredpokladal,žezostranyodvolaciehosúdu
dôjde k vydaniu kasačného rozhodnutia, t.j. že bude napadnuté rozhodnutie potvrdené alebo zrušené.
Počítal s tým, že odvolací súd bude aplikovať ust. § 213 ods. 2 O. s. p. a nedôjde k prekvapivému
rozhodnutiu, ktoré nerešpektovalo princíp dvojinštančnosti. Asi uniklo pozornosti navrhovateľa, že ako v

časepôvodnéhokonania,takajvsúčasnostijeodvolaciekonaniestálezaloženénaapelačnomprincípe.
Odvolací súd je vo vzťahu k ním na základe odvolania preskúmavaným rozhodnutiam súdom s plnou
jurisdikciou, čiže môže prvostupňové rozhodnutie nielen potvrdiť alebo zrušiť, ale tiež ho aj zmeniť, bez
ohľadu na procesný návrh odvolateľa v tomto smere. V O. s. p. sú stále platné a účinné ustanovenia
§ 213 ods. 2 až 7 a § 220 O. s. p., ktoré, ak by mal odvolací súd postupovať len ako kasačný, by sa
stali obsolentnými. Práve v dôsledku toho, že odvolací súd na základe odvolania a pred ním vykonaných

dôkazov zmenil, otvoril terajšiemu navrhovateľovi cestu na podanie dovolania, čiže na preskúmanie jeho
odvolacieho rozhodnutia súdom ešte vyššej inštancie - dovolacím súdom, čo navrhovateľ aj využil, ale
bol v dovolacom konaní neúspešný. Tak ako sa to stalo v prípade pôvodného konania, môže sa tak stať
ajvprípadeodvolaciehokonaniavrámcitohtokonaniaopovolenieobnovykonania(napr.súdpoukazuje
na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 30.04.2013 sp. zn. 20Co/15/2013, ktorým došlo k zmene

prvostupňového rozhodnutia o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania tak, že odvolací súd
povolil obnovu konania). Uvedené súd uvádza len na okraj, keďže ako už bolo uvedené, v rámci konania
o povolenie obnovy konania je bezpredmetné skúmať prípadné procesné vady v pôvodnom konaní,
ktoré môžu byť preskúmavané len v rámci dovolania alebo v určitých prípadoch Ústavným súdom SR.

Zároveň súd rozhodol, že o trovách tohto konania rozhodne s poukazom na § 151 ods. 3 O. s. p. do
30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nakoľko odporca ako úspešný účastník, ktorému
za použitia § 232 ods. 2 O. s. p. prináleží s poukazom na § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu
dôvodne vzniknutých a uplatnených trov, si trovy konania síce uplatnil (v podaní z 28.04.2014), ale tieto
do vyhotovenia tohto rozhodnutia nevyčíslil, na vyčíslenie ktorých má podľa § 151 ods. 1 veta druhá O.

s. p. lehotu 3 dni od vyhlásenia rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Dolný Kubín (§ 204 ods. 1 O. s. p.), písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

O. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p.).