Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, July 19, 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/88/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8610206081
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8610206081.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobkyne M. K., rod. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., Ul. S. XX,
zastúpenejJUDr.IgoromŠafrankom,advokátom,Ul.Sov.hrdinov66,Svidník,protižalovanejSlovenskej
republike, Ministerstvu vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie 2.646,40 Eur s prísl., o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 31.3.2011 č.k. 3 C 102/2010-55 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.646,40
Eur s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne od 4.11.2010 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania vo
výške 520,80 Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu
Bardejov, ktorý bol vydaný v konaní 2 T 38/2003 a ktorý nadobudol právoplatnosť 8.1.2010, žalobkyňa

bola spod obžaloby oslobodená z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok, pre ktorý obžaloba bola
podaná, spáchala obžalovaná. Žalobkyňu v trestnej veci obhajoval advokát JUDr. Igor Šafranko,
pričom trovy obhajoby riadne vyúčtoval vo výške 2.646,40 Eur. Žalobkyňa tieto trovy obhajoby svojmu
obhajcovi zaplatila. Z listu žalobkyne zo dňa 27.4.2010 je zrejmé, že táto prostredníctvom svojho
právneho zástupcu požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku podľa zákona č. 58/1969 Zb.
v znení neskorších predpisov, pretože v súvislosti s jej obhajobou v trestnom konaní jej vznikla škoda

spočívajúca v zaplatených trovách obhajoby v celkovej výške 2.646.40 Eur. Podľa súdu prvého stupňa
žalobkyňa má nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla zaplatením trov obhajoby svojmu právnemu
zástupcovi z dôvodu, že v danom prípade boli splnené podmienky zodpovednosti štátu za spôsobenú
škodu pri výkone verejnej moci. Pre takéto rozhodnutie súd vzal do úvahy to, že proti žalobkyni bolo
vedené trestné stíhanie nezákonne, čo vyplýva aj zo spomínaného rozsudku OS Bardejov 2 T 38/2003.
Žalobkyňa v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nebolo v súlade so

zákonom, vynaložila náklady na trovy nutnej obhajoby, a preto v danom prípade sa súd prvého stupňa
stotožnil s tvrdeniami žalobkyne. Vyjadrenia žalovanej strany považoval za účelové. Rozhodnutie o
príslušenstve pohľadávky prvostupňový súd odôvodnil § 517 ods. 2 v spojitosti s Nariadením vlády č.
87/1995 Z.z. Zistil, že žalovaná obdržala podanie žalobkyne na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody 3.5.2010, žalobkyňa mala byť so svojim nárokom uspokojená do 6 -tich mesiacov, teda
do 3.11.2010 a nasledujúcim dňom sa žalovaná dostala do omeškania. O trovách konania účastníkov

súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla rozsudok
zmeniť tak, aby žaloba bola zamietnutá a v prípade, ak by odvolací súd takémuto návrhu nevyhovel,
navrhla pripustiť vo veci dovolanie. V dôvodoch odvolania uviedla, že žalobkyňa považuje za nezákonné
uznesenie o vznesení obvinenia voči nej vydané 17.6.2002. Preto je vo veci potrebné postupovať podľazákona č. 58/1969 Zb. Žalovaná poukazuje na znenie § 9 ods. 1 citovaného zákona a § 25 ods. 2 tohto
zákona. Zdôrazňuje, že podľa platnej právnej úpravy výkladu niektorých pojmov v trestnom poriadku
sa orgánmi činnými v trestnom konaní rozumejú súd, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán. Z

toho vyplýva, že za oblasť súdov a ďalších orgánov činných v trestnom konaní je týmto ústredným
orgánom vystupujúcim v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR. Poukazuje na to, že tento názor bol
premietnutý aj v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 14 Co 238/04. Žalovaná zdôrazňuje,
že v konaní namietala nedostatok pasívnej legitimácie Ministerstva vnútra SR ako orgánu, ktorý má v
mene štátu vystupovať za Slovenskú republiku. Súd prvého stupňa túto námietku ignoroval, v rozsudku

sa s touto nevyporiadal, napriek tomu, že táto bola namietaná v písomnom vyjadrení žalovanej strany.
Podotýka, že zákon jednoznačne určuje, ktorý orgán má v mene Slovenskej republiky v prípade postupu
podľa zákona č. 58/1969 Zb. konať, rozhodne ním však nie je Ministerstvo vnútra SR. Preto opätovne
namieta nedostatok procesnej spôsobilosti Ministerstva vnútra SR ako orgánu konajúceho v mene
Slovenskej republiky. Taktiež poukazuje na § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. s tým, že právo na
náhradu škody sa zakladá na podmienke, že rozhodnutie bolo zrušené ako nezákonné. Uvádza, že

začatie trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania, v ktorom sa vykonávajú úkony, procesne
akceptovateľné. Je povinným štádiom v konaní o trestných činoch. Uznesenie o vznesení obvinenia
voči žalobkyni nebolo príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť, práve naopak, prípravné konanie
bolo ukončené návrhom na podanie obžaloby, ktorý bol akceptovaný, dôkazom čoho je aj podanie
obžaloby Okresným prokurátorom vo Svidníku na žalobkyňu. Ani z rozsudku 2 T 38/2003 nevyplýva, že

k oslobodeniu spod obžaloby došlo z dôvodu nezákonného postupu vyšetrovateľa, alebo policajného
orgánu v prípravnom konaní. V dôsledku toho, že rozhodnutie o vznesení obvinenia nebolo zrušené
príslušným orgánom z dôvodu jeho nezákonnosti, žalovaná tvrdí, že nedošlo k naplneniu podmienok
uvedených v zákone č. 58/1969 Zb. pre priznanie tvrdených nárokov. Žalovaný tvrdí, že nesplnenie
hmotnoprávnych podmienok pre priznanie akýchkoľvek nárokov žalobkyne podľa spomínaného zákona

uplatňoval v prvostupňovom konaní, avšak súd sa v rozsudku s týmito námietkami nevyporiadal. Okrem
toho žalovaná namietala aj nedostatok právomoci civilných súdov určovať, či postup a rozhodnutia
orgánu činného v trestnom konaní sú alebo nie sú zákonné. Ani s touto námietkou sa súd v rozsudku
nevyporiadal. Podotýka, že dozor nad zákonnosťou a aj zachovávaním zákonnosti v celom trestnom
konaní vykonáva prokurátor. Súd preto nie je kompetentný určovať, či niektoré z rozhodnutí alebo

postupu orgánov činných v trestnom konaní je alebo nie je zákonné, na to je príslušný iný orgán v zmysle
Trestného poriadku. Poukazuje na to, že zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje uhrádzať náhradu trov
konania, ktoré vznikli žalobkyni v podobe úhrady hotových výdavkov ako súdne poplatky za zápisnice
z pojednávania a cestovné, odmeny advokáta, režijného paušálu a trov právneho zastúpenia vo veci
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody a podobne. V prípade žalobkyne išlo o nutnú

obhajobu,muselamaťobhajcuužvprípravnomkonaníaakbysiobhajcunezvolila,bolbyjejustanovený
ex offo. Podľa § 151 ods. 3 Trestného poriadku, v tom čase platného, o výške odmeny a náhrade
hotovýchvýdavkovrozhodnenanávrhobhajcualebozástupcuzradovadvokátovorgánčinnývtrestnom
konaní, ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie právoplatne skončilo. V konaní pred súdom rozhodne
predseda senátu súdu prvého stupňa. Preto o trovách konania vrátane náhrady výdavkov obhajcu

rozhoduje buď ten orgán činný v trestnom konaní, ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie právoplatne
skončilo alebo predseda senátu súdu prvého stupňa, ak išlo o konanie pred súdom. Keďže trestná vec
žalobkyne bola prejednaná pred súdom, o trovách obhajoby mal rozhodnúť jedine predseda senátu
príslušného trestného súdu prvého stupňa, nie však civilný súd. Preto žalovaná tvrdí, že civilný súd
nie je príslušný rozhodovať o náhrade hotových výdavkov obhajcu vzniknutých v trestnom konaní.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa považuje žalovaná za nedostatočné, priznaná náhrada
vo výške uvedenej v rozsudku voči žalovanej strane je neopodstatnená, dostatočne nezdôvodnená
a v rozpore s vykonaným dokazovaním a objektívnym právom. Pokiaľ ide o navrhované pripustenie
dovolania a uvádza, že za pasívne legitimovaných považuje SR - Generálnu prokuratúru SR, pretože
podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku, dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného

stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Žalobkyňa navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.
Námietka pasívnej vecnej legitimácie podľa jej názoru neobstojí, lebo žalovanou nie je Ministerstvo
vnútra SR, ale Slovenská republika. Z jej pohľadu účastníkom konania je Slovenská republika bez
ohľadu na to, či za ňu koná ministerstvo vnútra alebo ministerstvo spravodlivosti. Uznáva však námietku

žalovanej, že správne mala označiť žalovanú stranu Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
SR, a preto takýmto spôsobom v danom štádiu konania účastníka označuje. Súčasne predkladá návrhna predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody adresovaný Ministerstvu spravodlivosti SR. Čo sa
týka námietok žalovanej, či oslobodenie spod obžaloby má alebo nemá materiálne účinky na uznesenie
o vznesení obvinenia, poukazuje na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré túto problematiku

posudzujú z pohľadu zákona č. 514/2003 Z.z., ale súčasne poukazujú aj na rovnakú judikatúru týkajúcu
sa už zákona č. 58/1969 Zb. Argumentácia žalovanej, že žalobkyňa musela mať obhajcu ex offo len
podporuje jej nárok na náhradu škody, lebo v konečnom dôsledku, či pri obhajcovi ex offo alebo na plnú
moc by obhajobu platil štát a to v rovnakej výške, keďže obhajca požadoval za obhajobu len odmenu
podľa advokátskej tarify, čo by bolo rovnako ako pri vyúčtovaní odmeny za obhajobu ex offo. Z tohto

hľadiska je na tom štát úplne rovnako. Zdôrazňuje, že v danom prípade nejde o náhradu trov konania
podľa § 151 Trestného poriadku, ale uplatňuje si náhradu škody podľa zákona 58/1969 Zb.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 O.s.p. spolu s
konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že nie sú dané podmienky pre potvrdenie, ani pre zmenu rozsudku,
nakoľko tento nie je dostatočne preskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keď zároveň súd prvého

stupňa sa nezaoberal všetkými právne významnými okolnosťami podstatnými pre správne rozhodnutie
v predmetnej veci.

Ako je zrejmé z obsahu spisu, podanou žalobou sa žalobkyňa vo vzťahu k žalovanej domáha zaplatenia
náhrady škody v rozsahu 2.646,40 Eur s prísl. v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. v znení neskorších
predpisov o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom.

V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením)
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto
zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona

sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený
spod obžaloby, mal podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991).

Je zrejmé, že žalovaná v priebehu konania v súvislosti s takto uplatneným nárokom namietala
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej z pohľadu označenia štátneho orgánu, ktorý

štát v konaní zastupuje, nedostatok právomoci civilného súdu konať v časti týkajúcej sa zákonnosti
postupu a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre
priznanie požadovaných nárokov a namietala tiež uplatnené úroky z omeškania zo strany žalobkyne.
Ako sa s týmito námietkami zo strany žalovanej v priebehu konania vyporiadal súd prvého stupňa,
predovšetkým pokiaľ ide o námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej strany, z

preskúmaného rozhodnutia zistiteľné nie je.

V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je vždy v priamej spojitosti
so základnými právom účastníkov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri
odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 157 ods. 2
O.s.p., dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, alebo

pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym
obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia pritom dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci
vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní o veci
samej. Pokiaľ tieto požiadavky odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nespĺňa, je toto
rozhodnutie nepreskúmateľné, čo je dôvodom pre zrušenie veci postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f/

O.s.p., pretože v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia sa odníma účastníkovi možnosť konať pred
súdom za situácie, že nie je transparentne jasné, na čom je založené rozhodnutie súdu.

Súd prvého stupňa sa preto v ďalšom konaní (§ 221 ods. 2 O.s.p.) dôsledne vyporiada s uplatnenými
námietkami zo strany žalovanej, predovšetkým pokiaľ ide o námietku pasívnej vecnej legitimácie, a toaj v nadväznosti na zmenené označenie ústredného orgánu vystupujúceho v mene štátu oznámené
žalobkyňou vo vyjadrení k odvolaniu (č.l. 83). Súd prvého stupňa všetky zistené dôkazy vyhodnotí v ich
vzájomných súvislostiach, následne vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania o veci opätovne

rozhodne s vysvetlením, na základe akých právnych dôvodov a skutkových zistení k danému záveru
dospel.

V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.