Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 4, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/108/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216480
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216480.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 25. 03. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 13. novembra 2013 č. k. 12C/395/2012-54, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal toho,
aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 125,- eur titulom majetkovej škody a sumy 383,55 eur
titulom nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania súd rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa okrem iného uviedol, že navrhovateľ
sa domáhal náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu s poukazom na ust. § 9 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a podstatou sporu bolo teda zistiť, či nedodržanie zákonnej lehoty
na vydanie poverenia pre súdneho exekútora spôsobilo navrhovateľovi škodu a nemajetkovú ujmu,
ktorých sa v predmetnej veci domáha, pričom dôkazná povinnosť bola na strane navrhovateľa. Štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci v prípade, ak došlo k nezákonnému rozhodnutiu
alebo nesprávnemu úradnému postupu, ak došlo ku vzniku škody a medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, pričom všetky tieto tri
podmienky musia byť splnené súčasne. Zodpovednosť za škodu v zmysle vyššie citovaného zákona

je koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je
potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda
vznikla a je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať,
či v komplexe do úvahy prichádzajúcich skutočností existuje ako (priama) príčina škody skutočnosť,
s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok
vznik zodpovednosti podľa vyššie citovaného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý

by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. V prípade, ak navrhovateľovi vznikla škoda, mal
mať dôkazy, ktorými by ju preukázal a za daného stavu nie je zrejmé, ako dospel k výške ním tvrdenej
škody, ktorá nebola nijako preukázaná a navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal zníženie svojhomajetku. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v podanom návrhu iba všeobecne popísal, ale ani v jednom
prípade ich nijako nedokladoval a určenie výšky škody v podanom návrhu nie je dôkazom o vzniknutej
škode. Bolo povinnosťou navrhovateľa, aby spolu s návrhom predložil dôkazy ujmy, resp. uviedol také

skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné posúdiť vznik a rozsah ujmy. Súd však nevidel ani dôvod,
aby sa výškou škody vôbec zaoberal, nakoľko mal za to, že ku vzniku škody nedošlo.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že z pripojeného exekučného
spisu zistil, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a zisťoval iba to, či došlo k nedodržaniu

zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa táto zákonom stanovená lehota vzťahuje na vyporiadanie sa
súdu so žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla.
Súd prvého stupňa bol toho názoru, že zákonom stanovená 15 dňová lehota na vydanie poverenia
pre súdneho exekútora neplatí v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, pričom táto výnimka bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01. 06. 2010 a vzťahuje sa i
na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z. V čase podania žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie teda lehota na vydanie poverenia v prípade
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu ani neexistovala.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku zároveň uviedol, že zákonom stanovená lehota je
uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím súdu, ktorým je vydanie poverenia a nevzťahuje sa na rozhodnutie

súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. V rámci exekučného konania má
súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníka konania, a teda ex offo preskúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, prípadne nekalú povahu rozhodcovskej doložky, ako i priebeh
rozhodcovského konania, a to s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
konaní pod sp. zn. 3Cdo/146/2011, 3MCdo/11/2010 a 5Cdo/291/2010. V prípade, že súd zistí, že nie

je zákonný dôvod na vydanie poverenia, zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
a takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15 dňová lehota.
Súd prvého stupňa bol toho názoru, že pre rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia žiadna zákonná lehota neexistuje. V predmetnej veci bola žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietnutá po 2 mesiacoch od podania návrhu, teda nie s omeškaním

208 dní, ako to tvrdil navrhovateľ vo svojom návrhu a túto lehotu súd považoval za primeranú, nakoľko
vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nezávisí automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej, či
primeranejlehoty,aleajodokolností,ktorésúdprvéhostupňakonštatovalvodôvodnenísvojhorozsudku
a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy.

V závere odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný
preskúmať len Ústavný súd SR s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to
najmä pokiaľ ide o zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súd v konaní o náhrade škody
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je kompetentný preskúmavať iné súdne konanie,
pretože to môže urobiť len Ústavný súd SR na základe ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na
základe sťažnosti na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov.

Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1 písm.
a/, bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov v znení
platnom v čase začatia konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ust. § 41 ods. 1, 2 písm. c/,

d/, a i/, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Nepriznanie náhrady trov konania odporcovi súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 OSP a uviedol, že
úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli a žiadne trovy

konania si ani neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňanesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru navrhovateľa

možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení

účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že

účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti

limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahydelegeferendabolineprípustnýmsúdnymaktivizmom,naktoromnebolomožnézaložiťmeritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v

primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vznikáajvtedy,aksúdykonajúnáležite,aledĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory.Tentosúdtiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca k odvolaniu navrhovateľa nepodal vyjadrenie.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 13.
11. 2013 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady

konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal

samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,

že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur a
nemajetkovej ujmy v sume 383,55 eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16Er/678/2010.
Majetková škoda 125,- eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v

období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej. Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, zo sumy 40,- eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,-
eur vynaloženej na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde.
Navrhovateľ v podanom návrhu tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval
správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k
tomu uvádza, že v čase začatia exekučného konania, t. j. 07. 07. 2010 (kedy bol u súdneho exekútora

spísaný návrh na vykonanie exekúcie) bolo ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku formulované tak, že
lehota 15 na udelenie poverenia pre súdneho exekútora platila v prípade, ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom. V prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Odvolací súd je toho názoru,

že lehota, ktorá bola stanovená na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa netýkala zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, čo znamená, že v prípade, ak exekučný súd zamietol
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na jeho rozhodnutie nebola stanovená lehota 15
dní. Odhliadnuc od tejto skutočnosti odvolací súd zdôrazňuje, že z exekučného spisu Okresného súduLevice vedenom pod sp. zn. 16Er/678/2010 je nepochybné, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia bola doručená súdu dňa 13. 08. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. dňa 26. 04. 2010

v konaní pod sp. zn. SR 02838/10 a exekučný súd ako súd prvého stupňa uznesením zo dňa 15. 10.
2010 č. k. 16Er/678/2010-9 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.

Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní podal odvolanie proti uzneseniu zo dňa 15. 10. 2010,

o ktorom odvolací súd, t. j. Krajský súd v Nitre rozhodol tak, že uznesením zo dňa 21. 01. 2011
č. k. 15CoE/535/2010-27 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie
exekučného súdu zo dňa 15. 10. 2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia tak nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 03. 2011. Navrhovateľ ako oprávnený v podaní zo dňa
19. 01. 2011 oznámil, že odvolanie vo veci vedenej pod sp. zn. 16Er/678/2010 berie späť a žiada
odvolacie konanie zastaviť. Toto podanie navrhovateľa však nebolo odvolaciemu súdu v čase jeho

rozhodovania známe, nakoľko bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 20. 01. 2011. Následne ďalším
uznesením zo dňa 21. 07. 2011 č. k. 16Er/678/2010-39, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. 08. 2011,
exekučný súd zastavil exekučné konanie v predmetnej veci.

Zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a následné

zastavenie exekúcie z dôvodov, ktoré sú uvedené v odôvodnení týchto uznesení nemožno automaticky
považovať za nesprávny úradný postup, ako to tvrdí navrhovateľ, ktorý v tomto smere nepredložil súdu
žiadne dôkazy preukazujúce, že by sa o takýto (nesprávny) postup súdu malo jednať a na základe čoho.
Zo zamietnutia žiadosti súdneho exekútora a následného zastavenia exekučného konania taktiež ešte
nemožno vyvodiť ani vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17

ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ žiadnym
spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní
vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16Er/678/2010, ktorý je nevyhnutným predpokladom
vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume 125,- eur.

Majetkovú škodu v sume 125,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú škodu,
nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom
vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu Okresného súdu Levice sp. zn.
16Er/678/2010,vktoromsanenachádzajúžiadnenavrhovateľomtvrdenépísomnéurgencieadresované

exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním
tvrdenýchnákladovspojenýchsadministratívnymspracovanímtextovurgencií,vyhotovovaním urgencií
anákladovspojenýchsurgovanímakontroloustavukonanianaexekučnomsúde.Prepriznanienáhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok
(nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné
priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Odvolací súd je
toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný
postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16Er/678/2010, ktorý
je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v sume

125,- eur.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 383,55 eur (t. j. 660,- eur ročne : 12 mesiacov
v roku, t. j. 55,- eur za mesiac navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho
tvrdenia vychádzal z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a

satisfakciu považuje sumu 660,- eur ročne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku
súdu prvého stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ
poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie
za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je

(okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím
najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé,
že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolnostímožno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na
konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie teda automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného,
zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného), ako i neexistenciou
vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv,
vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených
podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd

v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16Er/678/2010 bola doručená exekučnému súdu
dňa 13. 08. 2010 a súd o tejto žiadosti rozhodol dňa 15. 10. 2010. V predmetnej exekučnej veci neboli
konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu
prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje
úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani riziká,

na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že cieľom primeraného finančného
zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná
náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný

súd dňa 15. 10. 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 26. 04. 2010, ktorý vydal Stály
rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 02838/10 a vydaniu
ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a Y. D.
ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky

zakotvenejvoVšeobecnýchpodmienkachposkytnutiaúveru,ktorésúneoddeliteľnousúčasťouzmluvyo
úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu
(platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani
nemoholvydaťrozhodcovskýrozsudok(R46/2012),ktorýbybolprávnerelevantnýmexekučnýmtitulom.
Exekučný súd v prípade, ak je ako exekučný titul predložený rozhodcovský rozsudok je oprávnený a

povinnýzároveňpreskúmaťipodklady,ktorévydaniurozhodcovskéhorozsudkupredchádzaliataktomu
bolo i v tomto prípade.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny
právny predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a

oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa,
napr. neakceptovanie návrhu navrhovateľa na doplnenie dokazovania predložením znaleckého posudku

nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom,
ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že

súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný.

Odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie návrhu navrhovateľa okrem iného odôvodnil
i tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Levice
vedeným pod sp. zn. 16Er/678/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v
trvaní viac ako 208 dní sa nezakladá na pravde a k navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu
nedošlo. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, že návrh na

vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora spísaný dňa 07. 07. 2010 a žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa doručená až dňa 13. 08. 2010, pričom exekučný súd
o nej rozhodol uznesením dňa 15. 10. 2010, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 25. 10.
2010. Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po veľmi
dlhej dobe a nemohol byť a ani nebol nečinný 208 dní, ako to tvrdil právny zástupca navrhovateľa

v podanom návrhu. Zároveň je potrebné uviesť, že v exekučnom spise vedenom na Okresnom súde
Levice pod sp. zn. 16Er/678/2010 sa nenachádzajú žiadne podania oprávneného, ktorými by žiadal
informácie o stave predmetného exekučného konania, resp. podával sťažnosti na prieťahy v exekučnom
konaní a nezodpovedá potom skutočnosti tvrdenie navrhovateľa v podanom návrhu na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, že za účelom posunu v exekučnom konaní urobil sedem podaní. Naviac nie je

zrejmé, akého konania by sa mohli týkať navrhovateľom označené podania, nakoľko štyri podania mali
byť urobené v čase pred začatím exekučného konania (t. j. do 07. 07. 2010) vedeného
na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 16Er/678/2010 a ďalšie navrhovateľom označené podania zodňa 30. 08. 2010, 23. 11. 2010 a 25. 05. 2011 sa v exekučnom spise nenachádzajú a navrhovateľ ani
nepreukázal ich doručenie súdu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací
súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v
konaní nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci
správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v

súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.