Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 10, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20S/128/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201209
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5014201209.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu

JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobkyne: M. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Q. XX, M., v zastúpení Mgr. Martina Chorváthová, advokátka, G. X. XX, J., proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, vo veci preskúmania
zákonnosti rozhodnutia č. 46623-2/2014-BA zo dňa 19.09.2014, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Rozhodnutie žalovanej č. 46623-2/2014-BA zo dňa 19.09.2014 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm.
c) a d) O.s.p. a vec v r a c i a správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni na účet jej právnej zástupkyne Mgr. Martiny Chorváthovej,
advokátky so sídlom v J., náhradu trov konania vo výške 254,85 Eur z titulu trov právneho zastúpenia,

všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou na tunajší súd dňa 27.10.2014 sa žalobkyňa domáhala preskúmania a zrušenia
rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredie Bratislava (ďalej len „žalovaná“, „druhostupňový správny
orgán“, odvolací orgán“) č. 46623-2/2014-BA zo dňa 19.09.2014 (ďalej len „rozhodnutie žalovanej“,
„rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu“), ktorým žalovaná potvrdila rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, pobočka Žilina (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 5870/2014-ZA-DvN zo dňa
28.07.2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“, „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“),
ktorým podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a podľa čl. 61

Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia, že nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V dôvodoch rozhodnutia žalovaná
poukázala na § 104 ods. 1 a 7 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č.
461/2003 Z.z.“ alebo „Zákon o sociálnom poistení“) ako aj čl. 61 ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a),
čl. 1 písm. j) Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“ alebo „ZN“). Ďalej poukázala na čl. 11 ods. 1
Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania

základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“ alebo „VkZN“) a konštatovala, že podľa
oznámenia Úradu práce, soc. vecí a rodiny Žilina zo dňa 27.06.2014 navrhovateľka bola zaradená do
evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 25.06.2014. Žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnila
na pobočke Žilina dňa 24.07.2014. V období posledných trov rokov pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 25.06.2011 do 24.06.2014, žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu
poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v
nezamestnanosti. Podľa písomného materiálu pracovala v posudzovanom období na území členského

štátu Európskej únie (Írsko), a to v období od 25.06.2011 do 24.06.2014, kedy podľa formulára U1
bola poistená v nezamestnanosti na území Írska. Konštatovala, že v zmysle čl. 61 ods. 2 základnéhonariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov
členského štátu Európskej únie ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v
prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie

ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi, pričom výnimku z
tohto pravidla predstavujú ustanovenia čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, teda prípady,
kedy dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo
činná osoba (ďalej len „SZČO“) na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území
SR v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia. V konaní o

nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobkyne na území SR na
základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V žiadosti o dávku v nezamestnanosti
a vo vyhlásení na účely posúdenia bydliska zo dňa 24.07.2014 uviedla údaje, ktoré boli zohľadnené
pri rozhodovaní veci ako aj získané výsluchom žalobkyne dňa 21.08.2014 pred správnym orgánom.
Centrum záujmov dotknutej osoby v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je možné určiť na
základe celkového posúdenia všetkých dotknutých informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami,

ktoré môžu obsahovať údaje uvedené v čl. 11 ods. 1 písm. a), b), ktoré v rozhodnutí žalovaná citovala,
a to je dĺžka a trvanie prítomnosti na území dotknutých členských štátov a situáciu žalobkyne -
povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, rodinný stav a rodinné väzby, posúdenie jej
bytovej situácie z hľadiska stability a vyhodnotenie bydliska žalobkyne pre daňové účely. Poukázala na
rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 o

rozsahupôsobnostičl.65ods.2základnéhonariadeniaakonštatovala,žecelkovádĺžkapobytu,vrátane
blízkej osoby - snúbenca a tiež stabilita zamestnania vykonávaného na území Írska, bola vyhodnotená
ako silnejšia než ostatné skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla ako väzby na Slovensko. Správny orgán
zospisovéhomateriálumalpreukázané,žepočasdlhodobéhovýkonuzamestnaniavÍrskusažalobkyňa
dlhodobo zdržiavala v tejto krajine, bývala tam, trávila pracovný i mimopracovný čas, v tejto krajine platila

zákonné odvody, dane a všetky tieto skutočnosti preukazujú, že vytvorenie centra záujmov žalobkyne
je práve na území Írska. V zmysle koordinačných nariadení je pojem „bydlisko“ potrebné chápať v
širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržiava, kde je jej centrum záujmov,
kde trávi čas v mimopracovnom čase. Dospela k záveru, že nemožno považovať bydlisko žalobkyne
počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území SR a to aj

vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nebola bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov a teda nie je
možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Írska zohľadniť na účely vzniku nároku na
dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Bola možnosť žalobkyne uplatniť si
nároknadávkuvnezamestnanostivštáteinom,akovštáteposlednéhozamestnania,čojelenvýnimkou

zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by mala nezamestnaná
osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte aj platila poistné pre
prípad nezamestnanosti, pričom v prípade priznania takejto dávky v Írsku má nezamestnaná osoba,
teda aj žalobkyňa, možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek
členského štátu Európskej únie, na ktorého území si chce hľadať nové zamestnanie, t.j. aj na území SR.

Proti tomuto rozhodnutiu podala riadne a včas žalobu žalobkyňa, ktorá žiadala napadnuté rozhodnutie
žalovanej zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukázala na § 104 ods. 1, 7 zákona č. 461/2003 Z.z.,
čl. 10, 61, 62 ods. 2 základného nariadenia a uviedla, že preukázala doby poistenia v nezamestnanosti
na území iného členského štátu od 25.06.2011 do 14.06.2014 a riadne sa ako nezamestnaná na
úrade práce v SR zaevidovala a bola k dispozícii službám v nezamestnanosti. Poukázala na obsah

čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia a tvrdila, že počas jej práce mala trvalé väzby na
Slovenskú republiku, mala tu rodinných príslušníkov, ktorých navštevovala viackrát ročne, pravidelne
absolvovala lekárske vyšetrenia v gynekologickej a zubnej ambulancii na území SR, všetky tieto
skutočnosti preukázala v správnom konaní, okrem toho je spoluvlastníčkou nehnuteľností, a to podielu
1/8 bytu v Žiline a 1 bytu v Bardejove, kde sa podieľala na platení ich nákladov. Vlastníctvo k uvedeným

nehnuteľnostiam v správnom konaní preukázala výpismi z LV. Počas celej doby pobytu v Írsku si
platila služby slovenského operátora, pričom tieto skutočnosti považuje za dostatočné na to, aby boli
preukázané jej väzby na SR počas jej práce v zahraničí ako väzby trvalé. Nesúhlasila s názorom
žalovanej, ktorá za podstatnú vyhodnotila celkovú dĺžku pobytu a stabilitu zamestnania v inom členskom
štáte mimo SR a nevyhodnocovala a považovala za irelevantnú skutočnosť, že žalobkyňa navštevovala

rodinných príslušníkov na území SR, vlastnila tu nehnuteľnosti a využívala služby lekárov. Poukázalana čl. 11 vykonávacieho nariadenia, ktorý podľa jej názoru neuvádza kritériá, ktoré sú prioritné pri určení
bydliska, čím považovala výklad žalovaného v rozpore s citovaným nariadením.

Žalovaná mala vychádzať z čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, kde za rozhodujúci sa považuje

úmysel dotknutej osoby a skutočnosti, ktoré viedli samotnú žalobkyňu k jej presťahovaniu do Írska.
Do Írska odchádzala s úmyslom zdržiavať sa tam dočasne, odchádzala z dôvodu nedostatku
pracovných príležitostí na území SR a keby nevycestovala do zahraničia, bola by nútená najskôr predať
nehnuteľnosť. Pokiaľ by mala úmysel trvale bývať v Írsku, bola by predala nehnuteľnosti v SR, čo
neurobila, nakoľko vždy chcela mať stabilné bývanie v SR a rovnako lekársku starostlivosť mala vždy

zabezpečenú v SR. K rozdielu v stanoviskách inštitúcií - žalovanej a príslušnej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia v Írsku nedošlo. Posledná veta čl. 65 ods. 5 písm. a) bod 2 základného nariadenia
určuje, že dávky v nezamestnanosti poskytuje inštitúcia v mieste bydliska, úplne nezamestnaný
zahraničný pracovník sa musí dať k dispozícii službám zamestnanosti štátu svojho bydliska, pričom
podľa žalobkyne ide o povinnosť a nie možnosť. Využitie služieb zamestnanosti členského štátu
posledného zamestnanosti je iba doplňujúci prvok. Tvrdila, že v súčasnosti sa na území SR zdržiava,

takže miestom jej bydliska je jednoznačne SR a aj v správnom konaní preukázala trvalé väzby na SR
i počas jej práce v Írsku.

Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním z 20.11.2014, v ktorom žiadala žalobu ako
nedôvodnúzamietnuť.Stotožnilasasoskutkovýmaprávnymposúdenímvecivnapadnutomrozhodnutí.
Vyslovila názor, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti ako je aj prípad žalobkyne, by si

nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili
zamestnanie a štát posledného zamestnania je miestom, kde by malo dôjsť k uplatneniu nárokov
na dávku v nezamestnanosti. V prípade, že nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na
dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti
v inom členskom štáte, tento členský štát je povinný skúmať, či je vôbec možné dobu poistenia v

nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.
Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania väzieb
v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti.

Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného na základe riadne a včas podanej
žaloby v zmysle § 247 a nasl. O.s.p. a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná

a rozhodnutie žalovanej pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. zrušil z nasledovných dôvodov:

V napadnutom rozhodnutí žalovaná rozhodla podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ktorý
aplikáciu všeobecného predpisu o správnom konaní na konanie vo veciach sociálneho poistenia - v
konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti, s poukazom na § 172 ods. 1 cit. zákona, vylučuje.
Zákonodarca explicitne v zákone č. 461/2003 Z.z. upravuje podmienky pre rozhodovanie vo veciach

sociálneho poistenia, keď jednou zo zákonných podmienok pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu
je, aby rozhodnutie bolo v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a vychádzalo zo
spoľahlivo zisteného skutočného stavu vec (§ 209 ods. 1 cit. zákona). Formálne náležitosti rozhodnutia
sú upravené v ust. § 209 ods. 2 - 6 zákona č. 461/2003 Z.z.

V predmetnej veci bolo úlohou súdu posúdiť, či napadnuté rozhodnutie je zákonné - či správny orgán

dostatočne zistil skutočný stav veci a zadovážil si dostatočné podklady na to, aby rozhodol na základe
spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a či jeho rozhodnutie je v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd v správnom súdnictve

preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný.Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti,
ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich
zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 104 ods. 7 rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

Podľa čl. 61 ods. 1 ZN príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú
nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb
poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby
poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov,
ktoréhokoľvek z členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje.

Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy
doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného
členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté
v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

Podľa čl. 61 ods. 2 ZN s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie

odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi
predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky - doby poistenia, ak tieto právne predpisy
vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

Podľa čl. 65 ods. 1 ZN (vzťahuje sa na nezamestnané osoby, ktoré mali bydlisko v inom členskom
štáte ako je príslušný štát) Osoba, ktorá je čiastočne alebo prerušovane nezamestnaná a ktorá počas
svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobková činná osoba, mala bydlisko v
členskom štáte inom, ako je príslušný štát, má byť k dispozícii svojmu zamestnávateľovi alebo službám
zamestnanosti v príslušnom členskom štáte. Takáto osoba poberá dávky v súlade s právnymi predpismi

príslušného členského štátu, ako keby mala bydlisko v tomto členskom štáte. Tieto dávky poskytuje
inštitúcia príslušného členského štátu.

Podľa odseku 2 úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec
alebo samostatne zárobková činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát
a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám

v nezamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý čl. 64, úplne nezamestnaná
osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom
vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobková činná osoba.

Podľa odseku 3 čl. 65 ZN nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 sa zaeviduje ako
osoba hľadajúca prácu u príslušných služieb zamestnanosti členského štátu jej bydliska, podlieha

systémovému kontrolnému postupu a dodržiava podmienky ustanovené právnymi predpismi tohto štátu.
Ak sa rozhodne, že sa zaeviduje ako osoba hľadajúca prácu tiež v členskom štáte, v ktorom vykonávala
svoju poslednú činnosť ako zamestnanec osoba alebo samostatne zárobkovo činná osoba, musí spĺňať
povinnosti uplatniteľné v tomto štáte.

V odseku 4 uvedeného článku sa stanovuje, že vykonávanie druhej vety odseku 2 a druhej vety odseku

3 ako aj dojednaní o výmene informácií, o spolupráci a vzájomnej pomoci medzi inštitúciami a službami
členského štátu bydliska a členského štátu, v ktorom daná osoba vykonávala svoje posledné povolanie,
sa ustanovia vo vykonávacom nariadení.Podľa odseku 5 citovaného článku písm. a) nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku
2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali
tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná

osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

písm.) b) ak však pracovník iný ako cezhraničný pracovník, ktorý poberal dávky na náklady príslušnej
inštitúcie členského štátu, ktorého právnym predpisom podliehal naposledy, poberá najprv pri jeho
návrate do členského štátu bydliska dávky v súlade s článkom 64, pričom sa poberanie dávok v súlade
s písm. a) pozastaví na dobu, počas ktorej poberá dávky podľa právnych predpisov, ktoré sa na neho

vzťahovali naposledy.

Podľa čl. 11 ods. 1 VkZN ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov
o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode
určiacentrumzáujmovdotknutejosobynazákladecelkovéhoposúdeniavšetkýchdostupnýchinformácií
súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;

b) situáciu dotknutej osoby vrátane:

i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;

ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;

iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;

v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných
skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie

skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z
uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

Podľa § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa
vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí

obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o
odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom
konania vyhovuje v celom rozsahu.

Podľa § 196 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu

skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov,
odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a
právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti
Sociálnej poisťovne.Krajský súd poukazuje na to, že základné a vykonávacie nariadenie dostatočne, rovnako judikatúra
Európskeho súdneho dvora, stanovujú kritériá na určenie, v prípade pochybností, výkladu pojmu
„bydlisko.“

Vo veci bolo potrebné posúdiť, či žalovaný správny orgán nazhromaždil dostatočné množstvo podkladov
a dôkazov potvrdzujúcich či vyvracajúcich tvrdenia o tom, že žalobkyňa mala bydlisko v posledných
troch rokoch (od r. 2011 do 2014) na území Írska. Žalobkyňa v správnom konaní a rovnako aj v správnej
žalobe tvrdila, že splnila podmienky zachovania väzieb na území SR - bydliska na území SR, keď
vycestovala na územie Írskej republiky len za účelom zabezpečenia si pracovnej príležitosti, ktorú jej

SR neposkytovala, pričom počas pobytu v Írskej republike, nielen v posudzovanom období, nestratila
kontakty a väzby so Slovenskou republikou - cestovala 4-krát do roka na územie SR, navštevovala
slovenských lekárov - gynekológ a zubár, platila účty mobilnému operátorovi na území SR a bola
spoluvlastníčkou nehnuteľností na území SR (2 byty) a vo vzťahu k týmto bytom si plnila platobné
povinnosti, bola v kontakte s rodinou - navštevovala svoju matku a sestru žijúce na území SR. Tvrdila,
že nakoľko mala iba jeden voľný deň v týždni ako pracovný a jeden cez víkend, nemohla častejšie ako

4-krát do roka vycestovať za svojou rodinou na Slovensko. Uviedla, že byt, ktorý vlastní v podiele 1, za
ktorý platila náklady, nebol daný do podnájmu inej osobe. Ako občianka SR má vedený trvalý pobyt na
území SR a mala ho aj v čase výkonu práce na území Írskej republiky.

Na druhej strane správny orgán svoje závery, ktoré boli uvedené v dôvodoch a premietnuté do výrokovej
časti napadnutého rozhodnutia, opieral o skutkové zistenia, že žalobkyňa bola zamestnaná naposledy

na území SR do júna 2012 a od 07.07.2008 do 14.06.2014 bola zamestnaná v Írsku u jedného
zamestnávateľa, pričom do Írska vycestovala spolu so snúbencom a na Slovensku má rodinu, ktorú
navštevovala 4-krát ročne, pričom je slobodná a bezdetná. Vyhodnotil pracovnú situáciu žalobkyne v
Írsku ako stabilnú a konštatoval, že žalobkyňa dlhodobo žila a pracovala mimo územia SR, trávila tam
pracovný aj mimopracovný čas a rovnako platila zákonné odvody a dane na území Írska, pričom všetky

tieto skutočnosti preukazujú (podľa žalovanej) vytvorenie centra záujmov žalobkyne práve na území
tohto štátu.

Krajský súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 10Sžso/36/2013 zo
dňa 09.04.2014, ktorý v dôvodoch rozhodnutia konštatuje:

„Z článku 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 vyplýva, že sa cezhraničný pracovník, ktorý je úplne

nezamestnaný a ktorý býval v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát, a naďalej býva v tomto
členskom štáte, členskom štáte bydliska, musí dať k dispozícii službám zamestnanosti uvedeného štátu.
Toto ustanovenie upravuje, že ako doplňujúci krok sa môže dať k dispozícii službám zamestnanosti
členského štátu, v ktorom vykonával poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo
činná osoba.

Pokiaľ ide o iného pracovníka ako cezhraničného pracovníka, ktorý je úplne nezamestnaný, tento sa
musí dať k dispozícii buď službám zamestnanosti štátu svojho bydliska, ak sa do tohto štátu vráti,
alebo službám členského štátu posledného zamestnania, ak sa do uvedeného štátu nevráti. Možnosť
cezhraničného pracovníka, ktorý je úplne nezamestnaný, upravená v článku 65 ods. 2 nariadenia
č. 883/2004, dať sa ako doplňujúci krok k dispozícii službám zamestnanosti členského štátu svojho

posledného zamestnania, predstavuje nový prvok vo vzťahu k obsahu článku 71 ods. 1 písm. a) bodu ii)
nariadenia č. 1408/71. Dotknutý pracovník môže takisto v uvedenom štáte využiť služby pre opätovné
zaradenie do pracovného procesu bez ohľadu na väzby, ktoré si v tomto štáte zachoval, a najmä ak
tam má lepšie možnosti na opätovné zaradenie do pracovného procesu. Týmto normotvorca čiastočne
zohľadnil už citovaný rozsudok Miethe. Podľa tohto rozsudku však pracovník, ktorého väzby so štátom

jeho posledného zamestnania boli také, že mal v tomto štáte najlepšie možnosti na opätovné zaradenie
do pracovného procesu a ktorý tak mal byť považovaný za iného pracovníka ako cezhraničného
pracovníka, môže využiť nielen služby tohto štátu pre opätovné zaradenie, ale aj od neho poberať dávky
v nezamestnanosti.“

Následne vzniká otázka, či nariadenie č. 883/2004 zachovalo možnosť pre takého pracovníka získať v

členskom štáte svojho posledného zamestnania dávky v nezamestnanosti.V tejto súvislosti treba konštatovať, že táto možnosť nevyplýva zo znenia článku 65 ods. 2 tohto
nariadenia. Tento stanovuje, že úplne nezamestnaný cezhraničný pracovník sa musí dať k dispozícii
službám zamestnanosti štátu svojho bydliska. Ide o povinnosť a nie o možnosť. Podľa odseku 5 písm. a)

uvedeného článku poberá uvedený pracovník dávky, a teda aj dávky v nezamestnanosti, podľa právnych
predpisov členského štátu bydliska, akoby sa tieto naňho vzťahovali počas vykonávania jeho poslednej
činnosti ako zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby. Pri službách zamestnanosti
členského štátu jeho posledného zamestnania sa môže prihlásiť iba ako doplňujúci krok. V súlade s
článkom56ods.1vykonávaciehonariadenia,ktorýodkazujenačlánok65ods.2nariadeniač.883/2004,

toto prihlásenie sa týka iba hľadania práce.

Keďže je nariadenie č. 883/2004 neskoršieho dátumu ako už citovaný rozsudok Miethe, mohol
normotvorca, ak by si tak prial, v snahe aktualizovať a zjednodušiť existujúce pravidlá, formulovať
článok 65 tohto nariadenia tak, žeby v ňom úplne a výslovne zahrnul výklad článku 71 nariadenia
č. 1408/71 poskytnutý Súdnym dvorom v tomto rozsudku. Neurobil to však. Za týchto podmienok
treba vychádzať z toho, že skutočnosť, že v článku 65 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 nie je výslovne

zmienená možnosť poberať dávky v nezamestnanosti od členského štátu posledného zamestnania,
odzrkadľuje vedomý zámer normotvorcu obmedziť zohľadnenie už citovaného rozsudku Miethe tým,
že pre dotknutého pracovníka je stanovená iba doplňujúca možnosť zapísať sa ako žiadateľ o prácu v
službách zamestnania tohto členského štátu na to, aby v ňom získal doplňujúcu pomoc pri opätovnom
zaradení do pracovného procesu. Tento výklad je navyše potvrdený prípravnými prácami k nariadeniu

č. 883/2004 a k vykonávaciemu nariadeniu.

Pokiaľ ide o nariadenie č. 883/2004, Európska komisia navrhla ukončiť existujúci systém, podľa ktorého
nezamestnaný cezhraničný pracovník dostáva dávky v nezamestnanosti skôr od štátu bydliska ako od
štátu, v ktorom naposledy pracoval. V oznámení z 27. januára 2004 však Komisia uviedla, že Rada
v spoločnej pozícii (ES) č. 18/2004 vydanej 26. januára 2004 na účely prijatia nariadenia č. 883/2004

(Ú. v. EÚ 79 E, s. 15) nedosiahla dohodu o tomto návrhu a zachovala zodpovednosť štátu bydliska za
vyplácanie dávok.

Pokiaľ ide o vykonávacie nariadenie, Európsky parlament v správe z 10. júna 2008 navrhol spresniť v
odôvodnení tohto nariadenia, že možnosť pracovníka prihlásiť sa pri službách zamestnanosti štátu jeho
posledného zamestnania má slúžiť na podporu mobility zamestnancov a nezamestnaných osôb tak, aby

mal pracovník nárok iba na jednu dávku v členskom štáte bydliska. Parlament poukázal na to, že jeho
doplnok bol určený na odstránenie akejkoľvek nejasnosti o uplatnení alebo neuplatnení už citovaného
rozsudku Miethe. Odôvodnenie 13 uvedeného nariadenia však v podstate preberá doplnok identických
pojmoch navrhnutý Parlamentom.

Z judikatúry Súdneho dvora k nariadeniu č. 1408/71 vyplýva, že prijatím nariadenia č. 883/2004

normotvorca Únie so zreteľom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má, pokiaľ ide o voľbu najvhodnejších
opatrení na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 42 ES, si v zásade splnil povinnosť, ktorá mu
vyplývala z poverenia udeleného týmto článkom, vytvoriť systém, ktorý umožní pracovníkom prekonať
prekážky, ktoré im môžu vyplynúť z vnútroštátnych predpisov schválených pre oblasť sociálneho
zabezpečenia (pozri analogicky najmä rozsudok zo 16. júla 2009, von Chamier-Glisczinski, C-208/07,

Zb. s. I-6095, bod 64 a citovanú judikatúru).

Po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 883/2004 sa ustanovenia článku 65 tohto nariadenia nemajú
vykladať vo svetle už citovaného rozsudku Miethe. Pokiaľ ide o cezhraničného pracovníka, ktorý je úplne
nezamestnaný a ktorý si zachoval v členskom štáte svojho posledného zamestnania také osobné a
profesijné väzby, že má v tomto štáte najlepšie možnosti na opätovné zaradenie do pracovného procesu,

treba tento článok 65 chápať v tom zmysle, že umožňuje takému pracovníkovi dať sa doplňujúcim
spôsobom k dispozícii službám zamestnanosti uvedeného štátu, nie však na účely získania dávok v
nezamestnanosti od tohto štátu, ale iba na účely využitia služieb na opätovné zaradenie do pracovného
procesu.Podľa výroku rozsudku vo veci C-443/11 zo dňa 11.04.2013 (návrh na začatie prejudiciálneho konania,
ktorý podal Rechtbank Amsterdam - Holandsko) - F.P. Jeltes, M.A. Peeters, J. G. J. Arnold/Raad van
bestuur van het Uitvoeringsinstitut werknemersverzekeringen:

1. Po nadobudnutí účinnosti nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného a doplneného nariadením Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 zo 16.09.2009, sa ustanovenia čl. 65 tohto nariadenia nemajú
vykladať vo svetle rozsudku Súdneho dvora z 12.06.1986, Miethe (1/85). Pokiaľ ide o cezhraničného
pracovníka, ktorý je úplne nezamestnaný a ktorý si zachoval v členskom štáte svojho posledného

zamestnania také osobné a profesijné väzby, že má v tomto štáte najlepšie možnosti na opätovné
zaradenie do pracovného procesu, treba čl. 65 chápať v tom zmysle, že umožňuje takému pracovníkovi
dať sa doplňujúcim spôsobom k dispozícii službám zamestnanosti uvedeného štátu, nie však na účely
získania dávok v nezamestnanosti od tohto štátu, ale iba na účely využitia služieb na opätovné zaradenie
do pracovného procesu.

2. Právne predpisy týkajúce sa voľného pohybu pracovníkov nachádzajúce sa najmä v čl. 45 ZFEÚ

treba vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát posledného zamestnania odmietol
v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi priznať cezhraničnému pracovníkovi, ktorý je
úplne nezamestnaný a ktorý má v tomto štáte najlepšie možnosti na opätovné zaradenie do pracovného
procesu, poberanie dávok v nezamestnanosti z dôvodu, že nebýva na jeho území, keďže v súlade s
ustanoveniami čl. 65 nariadenia č. 883/2004, zmeneného a doplneného nariadením č. 998/2009, sa

uplatnia právne predpisy členského štátu bydliska.

Z uvedeného, ale i z obsahu ďalších rozsudkov ESD (napr. vo veci C-90/97 Robin Swaddling c/a
Adjudication Commisioner z 25. februára 1999) vyplýva, že cieľom ZN a VkZN bolo jednak zjednodušiť
úpravu platnú do 1. mája 2010, ale aj, ako ustanovuje článok 15 Preambuly ZN, podľa ktorého
je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho

zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení
vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Sledujúc judikatúru
ESD, je prioritnou voľný pohyb osôb, kapitálu a služieb v rámci EÚ, pred viazanosťou a zviazanosťou
občanov jednotlivých členských štátov Európskej únie s ich systémami sociálneho zabezpečenia a
poistenia, teda cieľom je vytvoriť taký systém, aby osoba pracujúca v ktoromkoľvek členskom štáte,

mohla uplatniť požiadavky na sociálne zabezpečenie alebo poistenie v ktoromkoľvek inom členskom
štáte Únie, najmä však v štáte, kde má bydlisko, kde sa vrátila lebo tam bydlisko mala a je s týmto štátom
zviazaná rôznymi odôvodniteľnými väzbami, resp. dokonca v štáte, kde sa rozhodne usadiť.

So zreteľom na tieto úvahy je i v prerokúvanej veci treba, vychádzajúc z platnej európskej legislatívy brať
na zreteľ nielen to, kde bude napokon preukázané, že žalobkyňa mala bydlisko v rokoch 2011 až 2014,

ale najmä, kde má najpevnejšie väzby a kde sa do budúcnosti bude chcieť usadiť a cítiť sa najlepšie
sociálne i spoločensky ukotvená, prihliadajúc najmä na rodinné, spoločenské, ale aj pracovné väzby.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, zistil,
že pre riadne posúdenie veci bolo potrebné zo strany správneho orgánu vykonať dokazovanie k
otázke zistenia bydliska žalobkyne v súlade s príslušnými ustanoveniami základného a vykonávacieho

nariadenia.

Bolo preukázané, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere na území Írska od 07.07.2008 do
14.06.2014, z hľadiska doby poistenia od 25.06.2011 do 24.06.2014 a v tomto období bola poistená
v nezamestnanosti na území Írska. V prípade, ak by preukázala existenciu väzieb na územie SR
- bydliska, v súlade s cit. právnymi normami na území SR (zachovanie tzv. pôvodného bydliska),

tak nárok žalobkyne na priznanie dávky v nezamestnanosti by vznikol. Uvedené skutočnosti je
potrebné posudzovať vždy individuálne vo vzťahu ku konkrétnej osobe - ku každej žiadosti o dávku v
nezamestnanosti osobitne, bez ohľadu na fiskálne záujmy štátu.Podľa názoru krajského súdu, takýto postup nevyplýva z obsahu napadnutého rozhodnutia, ani z
obsahu predloženého administratívneho spisu, keď nemožno konštatovať, že by rozhodnutie žalovanej
a prvostupňového správneho orgánu bolo vydané na základe presne a úplne zisteného skutočného

stavu veci, na základe ktorého by bolo možné vo veci rozhodnúť. Zo zistení správneho orgánu a
obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správne orgány vychádzali zo skutočnosti, že posledné
stabilné zamestnanie mala žalobkyňa na území Írska - posledný pracovný pomer realizovala od
07.07.2008 do 14.06.2014. Pracovný pomer, ktorý mala v Írsku bol u jedného zamestnávateľa. Z obsahu
administratívneho spisu ani preskúmavaného rozhodnutia označenie zamestnávateľa nevyplýva. V

žiadosti o dávku v nezamestnanosti v kolónke „miesto výkonu“ je uvedené: Centra Crossbarry, Írsko, bez
bližšej konkretizácie, pričom tieto údaje nie sú uvedené v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Žalovaná
vychádzala pri svojom rozhodnutí z predloženého tlačiva a tvrdenia žalobkyne, že chodila na Slovensko
4-krát ročne, navštevovala lekárov - gynekológa a zubára a plnila si daňové a odvodové povinnosti na
území Írska i napriek tomu, že bola spoluvlastníčkou dvoch bytov na území SR, tvrdila, že byt vlastniaci
v podiele 1 (za ktorý platí nájom a inkaso), nie je v podnájme inej osoby. Žalovaná dospela k záveru, že

bydlisko žalobkyne na území SR zachované nebolo.

Na jednej strane žalovaná poukazovala v rozhodnutí, že je potrebné pojem „bydlisko“ chápať v širších
súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržiava, kde je centrum jej záujmov, kde
trávi svoj pracovný a mimopracovný čas a že pre posúdenie bydliska je dôležitá aj rodinná situácia
a rodinné väzby dotknutej osoby a povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti,

stabilite a dĺžke trvania, avšak na druhej strane napriek tomuto všeobecnému konštatovaniu, v dôvodoch
rozhodnutia bližšie vo vzťahu k individuálnemu postoju a situácii žalobkyne, tieto atribúty neskúmala,
nevyhodnocovala a nesubsumovala do dôvodov rozhodnutia.

Žalovaná veľmi formálne a stroho vyhodnotila skutkové okolnosti, ktoré mala k dispozícii z predloženého
formulára U1, t.j. dĺžka pobytu žalobkyne v zahraničí, periodicita návštev žalobkyne na území SR a

nevyhodnotila skutočnosť, že napriek stabilnému zamestnaniu tak, ako tvrdí žalovaná, žalobkyňa si
ponechala spoluvlastnícky podiel k dvom nehnuteľnostiam, že k nehnuteľnosti, ktorú vlastní v podiele
1 platí náklady súvisiace s nájmom a užívaním bytu, tento byt nedala do podnájmu inej osobe a tiež
nevyhodnotila informácie o charaktere pracovného pomeru žalobkyne v Írsku, okrem konštatovania, že
žalobkyňa mala stabilné zamestnanie, bez toho, aby skúmala skutočné pohnútky odchodu žalobkyne do

zahraničia, dôvody práce žalobkyne mimo územia SR, charakter práce, ktorú žalobkyňa na území Írskej
republiky vykonávala vo väzbe na vzdelanie a odbornosť žalobkyne, prípadne aj možnú perspektívnosť
zamestnania pre budúcnosť žalobkyne. Žalovaný správny orgán nevykonal dokazovanie k otázke
trvalosti prítomnosti žalobkyne na území dotknutého členského štátu, obmedzil sa len na konštatovanie
dĺžky pobytu žalobkyne na území Írska a z preskúmavaného rozhodnutia nie je zrejmé, že by zisťoval a

vyhodnocoval konkrétnu situáciu žalobkyne v súvislosti s pobytom a zamestnaním žalobkyne na území
Írska, teda nie je zrejmé, akú prácu žalobkyňa vykonávala, aké vzdelanie má, o aký charakter práce, čo
do rozsahu, náplne, pracovnej doby a iných kritérií vykonávala, či aj z týchto skutočností by bolo možné
vyvodiť záver, že sa jedná o stabilnú prácu tak, ako predčasne konštatovala, bez opory v zistenom
skutkovom stave, a bez bližšieho zdôvodnenia.

Čo sa týka skúmania bytovej situácie žalobkyne, okrem konštatovanie existencie dvoch bytov v
podielovom spoluvlastníctve žalobkyne na území SR, túto skutočnosť k názoru o stabilite zamestnania a
existencie bydliska na území Írska žalovaná nevyhodnotila, vôbec neskúmala bytovú situáciu žalobkyne
v posudzovanom období na území Írska.

Zo správneho spisu vyplýva, že žalobkyňa v správnom konaní preukazovala konkrétne väzby na

Slovensko. Zo Slovenska odišla z dôvodu lepších pracovných príležitostí, trvalý pobyt si na Slovensku
zachovala, má tu rodinu a priateľov, pravidelne sa na územie SR počas práce v Írsku vracala,
platila nájom za byt, ktorého je spoluvlastníčkou, platila mobilnému operátorovi za poskytnuté služby,
navštevovalalekárov.Žalovanásatýmitoargumentmižalobkynevnapadnutomrozhodnutínezaoberala,
nevyhodnocovala ich.Podľa názoru krajského súdu, v súlade s kritériami upravenými v čl. 11 vykonávacieho nariadenia
(spôsob určenia bydliska) ako aj čl. 11 ods. 2 cit. nariadenia, mala žalovaná vykonať dostatočné
dokazovanie a svoje argumenty vyjadriť v dôvodoch rozhodnutia.

Žalovaná bola povinná tieto okolnosti skúmať s poukazom na čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, a
to úmysel žalobkyne - jej pohnútky a dôvody, ktoré ju viedli k tomu, že odišla v r. 2008 do Írska pracovať
a rovnako pohnútky, ktoré ju viedli k návratu na Slovensku v r. 2014.

V súlade s čl. 11 vykonávacieho nariadenia žalovaný správny orgán nevykonal dostatočné dokazovanie
a nezistil všetky skutkové okolnosti, preto bude potrebné, aby doplnil dokazovanie, a to výsluchom
žalobkyne, jej rodinných príslušníkov, príp. ďalších osôb k otázke preukázania tvrdení žalobkyne o

prerušení väzieb so Slovenskou republikou a stabilite bydliska na území SR a stabilite zamestnania
získaného v Írsku. Ďalej žalovaná bude povinná v dôvodoch rozhodnutia vyhodnotiť listinné dôkazy,
ktoré predložila žalobkyňa a ktoré podľa tvrdenia žalobkyne preukazujú stabilitu väzieb na území SR.

Krajský súd dospel k názoru, že závery žalovanej uvedené v napadnutom rozhodnutí nie sú založené
na riadnom zistení skutkového stavu veci, otázku rodinných väzieb nie je možné posúdiť na základe

formalizovaného tlačiva, ktorého vyplnenie môže byť bez uvedenia súvislostí aj na ujmu samotného
žiadateľa.

Naviac, podľa názoru krajského súdu, na základe vykonaného dokazovania nemožno sa bez
akýchkoľvek pochybností stotožniť s názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobkyne, na základe
kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, nevznikli pochybnosti a preto nebolo možné

aplikovať čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia a skúmať úmysel dotknutej osoby.

Je potrebné uviesť, že súčasťou skúmania miesta bydliska nie je len preukázanie skutočností
svedčiacich o zachovaní bydliska v SR, ale aj skúmanie reálnych podmienok existencie miesta pobytu
- výkonu zamestnania. V tomto smere zo strany žalovanej žiadne dokazovanie vykonané nebolo, keď
samotná prítomnosť žalobkyne v Írsku nemohla, bez ďalšieho, byť považovaná za trvalú a stabilnú

prítomnosť, bez skúmania otázky reálneho bydliska v Írsku. Bolo povinnosťou žalovanej preskúmať
otázku bydliska žalobkyne a vysporiadať sa, či bývanie žalobkyne v Írsku napĺňalo status bydliska ako
miesta, kde osoba zvyčajne býva a či bývanie v Írsku nie je potrebné subsumovať pod pojem „prechodné
bydlisko“, čo zahrňuje pojem „pobyt“ ako kategóriu odlišnú od kategórie bydlisko a či žalobkyňa má alebo
nemá prepojenie s členským štátom zamestnania - či neexistuje žiadny zmluvný zamestnanecký vzťah

(v zmysle čl. 65 ods. 5 základného nariadenia, rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia č. U3 z 12.06.20009).

V súlade s čl. 65 ods. 2 nariadenia (ES) č. 883/2004 úplne nezamestnaná osoba, ktorá už nemá
prepojenie s príslušným členským štátom, poberá dávky v nezamestnanosti od inštitúcie v mieste svojho
bydliska.

V súlade s čl. 65 ods. 5 cit. nariadenia, posúdenie, či existuje alebo sa udržiava zamestnanecký vzťah,
je založené výlučne na vnútroštátnych právnych predpisoch štátu zamestnania.

Podľa rozhodnutia U3 z 12.06.2009 (2010/C 106/13) Správna komisia pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia rozhodla v 3. výroku takto: „Ak osoba v prípade, že neexistuje žiadny zmluvný
zamestnanecký vzťah, už nemá žiadne prepojenie s členským štátom zamestnania (napr. preto, že sa

ukončil alebo uplynul zmluvný zamestnanecký vzťah), považuje sa za úplne nezamestnanú v súlade s
čl. 65 ods. 2 uvedeného nariadenia a dávky poskytuje inštitúcia v mieste jej trvalého bydliska.“

Na žalovanej naviac bude, aby osvedčila zhodu názorov na bydlisko žalobkyne v zmysle čl. 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia s príslušnou inštitúciou sociálneho zabezpečenia Írska o určení„centra záujmov“ dotknutej osoby v súlade s rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia zo dňa 12.06.2009 - 2010/C 106/01. Preto krajský súd zrušil rozhodnutie
žalovanéhoprenedostatočnezistenýskutkovýstavanevysporiadaniesasargumentácioužalobkynevo

vzťahu k zachovaniu väzieb na území SR v dôvodoch napadnutého rozhodnutia, pre nepreskúmateľnosť
rozhodnutia žalovanej pre nedostatok dôvodov.

Žalobkyňa v konaní mala úspech, pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. jej vzniklo právo na náhradu
konania. Žalobkyňa si v konaní uplatnila trovy konania prostredníctvom právnej zástupkyne podaním
zo dňa 22.01.2015, celkom vo výške 254,86 Eur, a to za 2 úkony právnej služby - príprava, prevzatie,

vrátane prvej porady a spísanie žaloby po 61,87 Eur za úkon + 2 x 8,04 Eur režijný paušál, za 1 úkon
právnej služby - pojednávanie dňa 23.01.2015 (správne malo byť uvedené „dňa 10.02.2015“ - poznámka
krajského súdu) 64,53 Eur + 8,39 Eur režijný paušál. Súčasne si uplatnila náhradu cestovného vo výške
14,16 Eur a náhradu za stratu času vo výške 27,96 Eur.

Aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenie, súd priznal žalobkyni trovy právneho zastúpenia vo
výške 254,85 Eur. Tieto pozostávajú z odmeny za úkony:

- príprava, prevzatie, vrátane prvej porady vo výške 61,87 Eur + režijný paušál 8,04 Eur = 69,91 Eur,

- spísanie žaloby vo výške 61,87 Eur + režijný paušál 8,04 Eur = 69,91 Eur,

- účasť na pojednávaní dňa 10.02.2015 vo výške 64,53 Eur + režijný paušál 8,39 Eur = 72,92 Eur,

a to v zmysle § 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,

- z cestovného na trase Martin - Žilina a späť na pojednávanie dňa 10.02.2015 vo výške 14,15 Eur (za
použitia osobného motorového vozidla HYUNDAI i20, ev. č. MT603DK s priemernou spotrebou 4,9 l/100
km, ubehnutých 58 km, cena PHM 1,244 Eur/l, suma základnej náhrady 0,183 Eur),

- zo straty času vo výške 27,96 Eur (§ 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., 2 polhodiny na spiatočnú cestu
x 13,98 Eur).

Celkom krajský súd zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 254,85
Eur.

Tieto je žalovaný povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobkyne Mgr. Martiny Chorváthovej,
advokátky so sídlom v J., podľa § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p., do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší
súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.