Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 5, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/748/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220455
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220455.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 27. júna 2014 č. k. 10C/338/2012-52, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 45 ods. 1, 2 zák. č.
233/1995 Z. z. a z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 11. 08. 2010 bola začatá exekúcia na základe
návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62, keď oprávneným je POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova

25, Bratislava, povinným A. G., exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zo dňa 29. 06. 2010 SR 05329/10 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 387 eur s príslušenstvom.
Dňa 19. 10. 2010 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Na základe úpravy exekučného súdu zo dňa 16. 11. 2010 exekučný súd očakával
listiny, ktoré boli požadované od oprávneného v konaní exekučného súdu 9Er/691/2010. Jednalo sa
o zmluvu o úvere zo dňa 07. 09. 2009 a všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ako aj zmenku,
ktoré boli dodatočne založené do exekučného spisu. Uznesením exekučného súdu 13Er/901/2010-13

zo dňa 20. 01. 2011, právoplatné dňa 15. 02. 2011 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Následne uznesením exekučného
súdu 13Er/901/2010-23 zo dňa 09. 08. 2011, právoplatné dňa 22. 03. 2012 bola exekúcia zastavená
(spis Okresného súdu Komárno 13Er/901/2010).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,
je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu

zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak nesprávny úradný postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenúnesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných
predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je
dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požadoval od odporcu
náhradu majetkovej škody vo výške 1.634,70 eura a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 326,94
eura, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie

pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom
súd vychádzal z tej skutočnosti, že exekúcia bola začatá dňa 11. 08. 2010, žiadosť navrhovateľa o
predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená 23. 04. 2012, žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 19. 10. 2010, exekučný súd
vydal citované uznesenie dňa 20. 01. 2011, a preto mal súd za to, že námietka premlčania nie je dôvodná

pri akceptovaní všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto
konkrétnej veci súd zistil, že dňa 19. 10. 2010 bola exekučnému súdu doručená súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný súd o žiadosti exekútora JUDr. Rudolfa Krutého rozhodol
uznesením 13Er/901/2010-13 zo dňa 20. 01. 2011. Súd konštatoval, že o žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie nebolo rozhodnuté v 15-dňovej lehote namietanej navrhovateľom.
Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Súd poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že
štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu

SR z 7. mája 2013 sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti
na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky
konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán

dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už
v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
(obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie
toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). V tejto súvislosti je potrebné

podotknúť, že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na
ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu zastaví
súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44

ods. 2 v spojení s § 41 ods.2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 31. 05. 2011 je extrémne
krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska
formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ
oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej

zmluvy (uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 143/2011 z 18. 01. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 z 21. 03. 2012). Preto hoci exekučný súd

rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po uplynutí 15-dňovej
lehoty uvedenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31. 05. 2011, jeho postup nie je
možné považovať za nesprávny úradný postup. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyplýva oprávnenie exekučnému súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej si exekučný súd vyhodnocuje jej prípadnú

neplatnosť. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 13Er/901/2010 je aj zmluva
o úvere zo dňa 07. 09. 2009 uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a povinným, keď exekučný
súd bol oprávnený skúmať exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a zároveň brať do úvahy
ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z uvedených dôvodov súd uviedol,že postup exekučného súdu, vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania, ako aj vzhľadom
na pomerne zanedbateľnú dĺžku omeškania exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup.

V záujme hospodárnosti konania sa súd ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody vôbec
nezaoberal. Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup zistený nebol. Znalecký
posudok č. 1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014, ktorý si v priebehu konania dal
vypracovať navrhovateľ a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku,

sú pre súdenú vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského
konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie. Ak bol navrhovateľ v procesnom postavení
oprávneného v exekúcii, uznesenie exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je vecne nesprávne, nič mu nebránilo, aby podal odvolanie,
v ktorom mohol podrobne rozviesť svoju argumentáciu. Navrhovateľ však týmto spôsobom pre súd z
neznámych dôvodov nepostupoval, a preto citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť a následne na

jeho základe exekučný súd ďalším uznesením exekúciu zastavil v súlade s Exekučným
poriadkom. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Tento
znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad škody
je bezpredmetný, vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nie sú preukázané zostávajúce dva
predpoklady nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný

postup a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. O trovách konania súd
rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 OSP a odporcovi úspešnému v konaní nepriznal náhradu trov
konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,

odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu

pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať

toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012
Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu

sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými

lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje
doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je
základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a
osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane

uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje
zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku
6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Uviedol tiež, že navrhovateľ
predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav

Ekonomickej univerzity v Bratislave. Súd 1. stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s týmto znaleckým posudkom, pretože zo znaleckého posudku vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli
navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. V konaní tak boli preukázané
všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávnehoúradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. Uviedol tiež, že ak bol
súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na
prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o

porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej
sťažnostipodanejnaÚstavnomsúdeSlovenskejrepubliky,bolsúdpovinnýpredsamotnýmrozhodnutím
vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Navrhovateľsapodanýmnávrhomododporcudomáhalnáhradymajetkovejškodyvsume1.634,70eura
a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 326,94 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných

podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno v exekučnej veci sp. zn. 13Er/901/2010.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská
rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 05329/10.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku

alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok) exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučnýtitulpodľa §41ods.2písm.c)ad).Aksúdzistírozporžiadostialebonávrhualeboexekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 11. 08. 2010 a súdny exekútor podal na Okresnom súde Komárno žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 19. 10. 2010 a uznesením zo dňa 20. januára 2011 č. k.
13Er/901/2010-13 súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský

úrad Bratislava, Záhradnícka 60 zo dňa 27. 09. 2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vednej pod sp. zn. 13Er/901/2010 (EX 13328/10) zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu podľa
Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, teda v čase podania žiadosti o
udelenie poverenia súdnym exekútorom z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že
pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na základe rozhodcovského

rozsudku, čo bolo aj v tomto prípade, lehota od 01. 06. 2010 neplatila, a pokiaľ súd vydal uznesenie č. k.
13Er/901/2010-13, ktorým žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zo dňa 27. 09. 2010 zamietol dňa 20. 01. 2011, teda v primeranej lehote, takýmto konaním súdu 1.
stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci. Podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej

lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže potrebné
zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danej veci pritom nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej
si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Vychádzajúc z okolností
daného prípadu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutím súdu v primeranej lehote a preskúmaním
exekučného titulu súdom 1. stupňa pri vydávaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za nesprávny
úradný postup. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o možnosti preskúmavania exekučného titulu v
exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora sa odvolací súd s rozhodnutím súdu
prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru
NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo

31/2013). Keďže v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako jednej z
podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody, odvolací súd, rovnako ako súd 1. stupňa, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh navrhovateľa
zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia

§ 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva,
že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd 1.stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. K
trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom
stanovenú lehotu a vo veci rozhodol v primeranej lehote, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu

trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v
súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Keďže v danej veci nebol navrhovateľom
podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o

takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.