Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 3, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/101/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217751
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217751.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu

JUDr. Evy Hritzovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 9C/85/2013-96 zo dňa 21.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 9C/85/2013-96 zo dňa 21.01.2014 p o t v r d z u j e.

Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa návrhom domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 3.095,70 eura z titulu majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy sumy
619,14 eura. Svoj návrh odôvodnil tým, že exekučný súd zapríčinil svojim nelegálnym konaním /
nesprávnym úradným postupom/ vznik škody na strane žalobcu. Žalobca ako oprávnený subjekt navrhol

písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných
dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor
predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom exekučnému súdu a požiadal
ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu na

rozhodnutie, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.01.2011, pričom
konaniezačalo27.05.2010atorozhodnutímozamietnutížiadostioudelenípoverenia.,t.j.someškaním
viac ako 248 dní. Uviedol, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Nesprávny úradný
postup charakterizoval a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
časeabezzbytočnýchprieťahovab/vykonanímúradnéhopostupubezsplneniazákonnýchpodmienok.

Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na
zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal
stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a
dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Na jednej straneexistuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty ust. § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak
je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo strany

žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny
s prísl., pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne
rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd
povinný prihliadať ex offo. Uviedol, že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu
rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom

konaní. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní žalobcu, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.

V návrhu ďalej uviedol, že majetková škoda v celkovej výške 3.095,70 eura predstavuje náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a prísl. zo strany
exekučného súdu. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Potreba
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych

očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci vo výške 619,14 eura, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Žalovaný v písomnom vyjadrení žiadal návrh zamietnuť. Poukázal na to, že návrh je zmätočný,
keď žalobca síce podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne dôkazy, žiadne dôkazy však sám

nepredložil. Uviedol, že nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody. Žalobca nepodnikol žiadne
kroky pre odstránenie neželaného stavu v prieťahoch v konaní. Mal za to, že návrh je podaný
predčasne, keď neuplynula 6 mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku, v rámci ktorej žalobca
neposkytol žiadnu súčinnosť, na základe čoho žalovaný nepovažoval nárok za predbežne prerokovaný.
Žalobca podal prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 23.04.2012, pričom

už 27.09.2012 bola súdu doručená žaloba vo veci a je teda zrejmé, že žalobca ju nepodal po
uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. K samotnému postupu súdu žalovaný uviedol, že prax ukázala,
že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdny objektívne posúdiť
zákonnosť exekúcie, ak exekučný titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Od
01.06.2011 pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené exekučné tituly neplatí. Samotné

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonania exekúcie je
zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu
najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských
zmlúv. Uviedol ďalej, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti

o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné
považovať za nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť
len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody, ktorá
mala vzniknúť z existencie prieťahov v súdnom konaní by súd mohol vychádzať len vtedy, ak by tieto
boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenie

sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní, príp. v právoplatnom
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva alebo právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti. Postúpenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie
poverenia, ktoré sa naplno odrazilo v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať

za nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k
záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Poukázal aj na to, že 15-dňová lehota uvedená v § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a zo samotnej dikcie zákona vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje
na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia, ale 15 dňová lehota satýka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. K výške majetkovej škody uviedol, že
žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha. Okrem
toho nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Ďalej uviedol, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom.
Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu
na súde. Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul a to napríklad podaním návrhu na začatie
konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú

v žalobách namieta. Žalobca tak nepreukázal ani vznik škody, ani jej výšku. Žalovaný namietal aj
premlčanie návrhu, keď k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred
marcom 2009, keď 15 dňová lehota na vydanie poverenia uplynula pred dňom 23.04.2009 teda tri
roky pred uplatnením si nároku v rámci predbežného prerokovania veci. Vychádzajúc zo základnej
charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku podľa
žalovaného nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Žalovaný mal za

to, že žalobca nepreukázal, že by v namietanom konaní, došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že
by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda. K nemajetkovej ujme vo výške 20 % z istiny
a príslušenstva uviedol, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu, preto považoval za nesprávnu úvahu žalobcu vychádzať
z 20 % z istiny a príslušenstva, lebo nie je podložená akýmkoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou

úvahou. Poukázal na krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou
čiastkou z tvrdenej skutočne škody. V závere poukázal na to, že práve praktiky žalobcu sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy skonštatovali porušovanie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu
ochrany právo spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť

využívajúce neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb. Táto skutočnosť má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu,
lebo súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne
zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú, s tým je spojená vyššie časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na uvedenú považuje žalovaný konanie žalobcu v rozpore

s dobrými mravmi.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie, pričom zo spisu sp. zn. 16Er/592/2010 Okresného
súdu Levice zistil, že žiadosť o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd
16.07.2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom na vykonanie exekúcie

bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.
Bratislavasp.zn.SR16321/09.OkresnýsúdLevice rozhodoložiadostisúdnehoexekútora na udelenie
poverenia uznesením č.k. 16Er/592/2010-17 z 22.10.2010 tak, že žiadosť zamietol. Proti tomuto
rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie a Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 15CoE/540/2010-34 zo
dňa 21.01.2011 potvrdil napadnuté uznesenie .

Žalobca sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v
zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote ako aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne
právo žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup a
formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako

oprávneným a dlžníkom ako povinným.

Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda
vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania žiadosti o udelenie

poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierovnimischválených,akoexekučnéhotitulu.Ažneskôrbolzákonvuvedenejčastinovelizovanýtak,
žeexekučnýmtitulombolivykonateľnérozhodnutiarozhodcovskýchsúdov.Podľažalobcurozhodcovský
rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011.

Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena
i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj
komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 k zániku
15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potrebypreskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie. Zák. č. 144/2010 Z.z., ktorý novelizoval
exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár
k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského

rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor
vyplývaizrozhodnutiaKSvPrešovesp.zn.6CoE/60/2011z19.05.2011. Prevýkladzákonajepodstatný
úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku. Súd ďalej udáva, že zo slovného a logického výkladu uvedeného ustanovenia
Exekučného poriadku dospel k názoru, že lehote 15 dní sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu, ktorým

poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. V ďalšej vete je uvedené, že ak zistí rozpor žiadosti,
alebo návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom, žiadosť zamietne, kde však už nie je uvedená žiadna
lehota na rozhodnutie. Takýto výklad je logický aj preto, že pokiaľ súd zistí, že návrh na vykonanie
exekúcie je v rozpore so zákonom, táto činnosť rozhodovacia si vyžaduje jednak zložitejšie právne
posúdenie, čo si vyžaduje aj dlhší čas a jednak aj prípadné zadováženie listinných dôkazov potrebných
pre rozhodnutie. V tomto prípade bola žiadosť o udelenie poverenia súdu doručená 16.07.2010 a súd

rozhodol o tejto žiadosti 22.10.2010. Údaj uvedený v návrhu žalobcu, že exekučný súd rozhodol o
zamietnutí žiadosti o udelení poverenie s omeškaním viac ako 169 dní je nepravdivý. S poukazom na
to, čo súd uviedol vyššie je potom zrejmé, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa lehota
15 dní nevzťahovala na rozhodnutie o žiadosti na udelenie poverenia v predmetnej exekučnej veci,
keďže exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu a i v prípade, že by sa nejednalo o

rozhodnutie podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, je súd toho názoru že zo samotného znenia ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva to, že lehota 15 dní sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním
exekúcie ( ... , do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, ...)

Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva žalobcu na zaplatenie dlhu

v časti istiny, súd poukazuje na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný
súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto
základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá
vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to
mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje

za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov
verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť
rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória
súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za
neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak

tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté
nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku res iudicata.

Ďalej súd uvádza, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky
náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či
je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom
titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu exekučného konania,
pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu
exekučnýsúdnevykonávadokazovanie(akoprocesnúčinnosťsúduosobitneupravenúvustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce

nariadeniepojednávaniasmožnosťouúčastioprávnenéhoipovinného)vtejtočastiexekučnéhokonania
neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát
dozvedieťaždoručenímupovedomeniaozačatíexekúcie.Ktakémuprávnemuzáverudospelajnajvyšší
súd SR v uznesení sp. zn. 5MCdo/11/2012 zo dňa 29.04.2013.

Súd má za to, že žalobcovi nemohla vzniknúť majetková škoda, akú si uplatňuje pre rozhodnutie súdu s
oneskorením,alevýška,akúsiuplatňuje,bymohlavzniknúťvprípadenezákonnevydanéhorozhodnutia
exekučného súdu, kde však pre vznik základu nároku musí byť nezákonné rozhodnutie zrušené. V
tomto prípade žalobca nepodal proti rozhodnutiu súdu žiadny opravný prostriedok za účelom zrušenianezákonného rozhodnutia súdu. V takomto prípade by teda mohol byť daný jednak základ nároku a
jednak príčinná súvislosť so škodou, ak vznikla. Pretože súd dospel k názoru, že na strane odporcu
konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej

nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a
to zodpovednosť žalovaného za škodu.

V tejto súvislosti súd uvádza, že škoda nemôže byť uplatnená v nejakej paušálnej čiastke, ale musí byť
preukázané,žepráveprenesprávnyúradnýpostupdošlokvýškeškody,ktorámusíbyťvyčíslenápresne

a musí byť preukázaná aj príčinná súvislosť, čo však žalobca nepreukázal a ku škode neprodukoval ani
žiadne dôkazy. Škodu charakterizuje v hypotetickej rovine a poukazuje na zvýšené pracovný výkony
zamestnancov v súvislosti a podávaním sťažností a urgencií. K tomuto tvrdeniu súd uvádza, že pri
použití výkladu, aký použil žalobca, by si mohli žiadať náhradu škody od štátu aj podnikatelia v súvislosti
napr. so zmenou legislatívy, v dôsledku ktorých musia vykonať ich zamestnanci pracovné výkony, ktoré
predtým nevykonávali, pričom ich spôsobil štát svojou legislatívnou činnosťou. Takýto výklad, je podľa

názoru súdu nesprávny a nepoužiteľný.

Žalovaný namietal premlčanie nároku žalobcu, súd sa preto zaoberal aj touto obranou žalovaného a
zistil, že od podania žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.07.2010 do uplatnenia si náhrady škody
priamo u odporcu dňa 25.09.2012 neuplynula trojročná doba. O škode aj nemajetkovej ujme sa mohol

žalobca dozvedieť doručením rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia jeho právnemu
zástupcovi 02.11.2010. Predbežné prerokovanie nároku podal 25.09.2012. Nárok sa tak nepremlčal,
lebo v uvedenej dobe bol podaný návrh na predbežné prerokovanie nároku, odkedy premlčacia doba
počas 6 mesiacov neplynula a dňa 28.09.2012 bola podaná žaloba.

Pokiaľ ide o nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu, uplatnený žalobou v tomto konaní, túto môže súd
priznať s ohľadom na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, s prihliadnutím najmä na a/osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d)

závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd má za to, že tak, ako
sú v zákone koncipované, tieto sa vzťahujú na poškodeného - fyzickú osobu, okrem písm. b/, podľa
ktorého by mal súd prihliadnuť na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo.

Nemajetková ujma nezávisí automaticky, len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj

od okolností, ktoré sú v tejto veci odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod
pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa žalobca snaží predmetným
podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej
podnikateľskej aktivite. O žiadosti o udelenie poverenie súdnemu exekútorovi bolo právoplatne
rozhodnuté. Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený

konštatovať. Ako už bolo konštatované, žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v
konaní, sa neviedlo. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by
aj teoreticky žalobca nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s príp. nedodržaním
zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, teda že by mu tvrdené náklady nevznikli

aj tak, keďže exekučné konanie je právoplatne zastavené.

Súd ďalej poukazuje na to, že príp. priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi by bolo v rozpore s
ust. § 1 O.s.p., podľa ktorého Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v
občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu
k právam iných osôb, ako aj v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že
práve žalobca, ktorého základ jeho podnikateľskej činnosti je poskytovanie spotrebiteľských zmlúv a
to na základe formulárových zmlúv a všeobecných zmluvných podmienok, ktoré obsahujú celý rad
neprijateľných zmluvných podmienok, s cieľom v neprehľadnej, zložito formulovanými podmienkami

s oslovením tej najzraniteľnejšej skupiny obyvateľstva, ktorá nemôže týmto zmluvnými podmienkami
rozumieť, dosiahnuť zisk, sa domáha v dôsledku porušenia svojich práv súdnej ochrany a nemajetkovej
ujmy. Z množstva exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky je súdu
známe, že využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy,ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a napriek ich povinnosti tieto
skúmať, to nerobili a priznávali žalobcovi aj také plnenia, ktoré boli zjavne neplatné pre neprijateľné
zmluvné podmienky. Je preto zarážajúce, že pri ochrane svojich práv sa striktne domáha ochrany svojich

práv a dôsledného dodržiavania zákona, ale vo svojich zmluvných vzťahoch so svojimi klientmi už taký
dôsledný nebol. Naopak, jeho podnikateľskou činnosťou sa zaoberala aj Európska komisia, ktorá vo
svojom liste, ktorý bol aj pripojený odporcom k jeho vyjadreniu, uvádza, že útvary Komisie v súvislosťami
s praktikami žalobcu a ďalšími nebankovými inštitúciami na trhu spotrebiteľských úverov slovenských
spotrebiteľom, poukazujú na problémy v spojitosti s praktikami, ktoré sa týkajú skutočností, že zmluvné

podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili
veritelia. Uviedol, že tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť
spotrebiteľom práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Uviedol, že
jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného
prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté,
a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Súd

nepovažoval za potrebné z hľadiska doplnenia dokazovania vyčkať na znalecký posudok, o ktorý
požiadal navrhovateľ, nakoľko súd vec po skutkovej a právnej stránke vyhodnotil.

S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody súd návrh v plnom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a taktiež zo spisu mu žiadne nevyplynuli.

Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, §
19 ods. 1, 3 z. č. 514/2003 Z. z. a § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2 z. č. 233/1995 Z. z.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom,
nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci.
Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure a

de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo
na spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto

žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia

pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámil vopred v zákone stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).

Rozsudok bol vyhlásený dňa 03.02.2015

Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nitra
žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal

dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že postupom prvostupňového
súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Žalobca v odvolaní ostatne ani neuviedol
a nekonkretizoval, v čom, resp. akým postupom súdu mu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom.K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd
uvádza, že prvostupňový súd vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,
pričom prvostupňový súd ani nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní. Žalobca naviac vznik škody a

jej výšku nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V

odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich však odvolací súd nepriznal, pretože si ich neuplatnil
(§ 151 ods. 1 OSP).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.