Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/240/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217130
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217130.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej JUDr.

a členov senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madaraszovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporkyni: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 4.11.2013 č.k.
12C/354/2012-74, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni
domáhala zaplatenia sumy 1614,30 eura ako náhrady škody a sumy 322,86 eura ako nemajetkovej
ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá
jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 9Er/964/2011, a to rozhodnutím vydaným s omeškaním viac ako 93 dní , z dôvodu porušenia
jej práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie po právnej stránke

odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19
ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ust.
§ 41 ods. 1, 2 písm.c/ a d) a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania (ďalej len
"Exekučný poriadok"). Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, ktorým mal za preukázané , že v
exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn 9Er/964/2011 podal súdny exekútor
súdu dňa 28.9.2012 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie

exekúcie, ktorá bola uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len "exekučný súd") zo dňa 26.9.2011
č.k. 9Er/964/2011-10 zamietnutá a keďže oprávnený nepodal proti nemu odvolanie , uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 19.10.2011. Následne uznesením zo dňa 15.5.2012 č.k. 9Er/964/2011-22,
právoplatným 7.6.2012 bolo exekučné konanie zastavené.
Súd skúmaldôvodnosťnávrhunavrhovateľkyzpohľaduňoutvrdenéhonesprávnehoúradnéhopostupu,
ktorý navrhovateľka videla v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti , resp. v lehote primeranej,

z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodov na náhradu škody a či vôbec
navrhovateľke nejaká vznikla škoda. Opierajúc sa o ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v
čase začatia exekučného konania dôvodil, že z jeho slovného a logického výkladu vyplýva, že 15-dňová
lehota sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu v prípade, keď súd „poverí“ súdneho exekútora vykonanímexekúcie, avšak v prípade “ zamietnutia „ žiadosti zákonodarca nestanovil žiadnu lehotu. Mal za to, že
k vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku došlo podľa § 41 ods.
2 písm. d) Exekučného poriadku. Okrem toho mal za to, že pre výklad zákona je podstatný úmysel

zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že v čase podania žiadosti
na vydanie poverenia ( 30.8.2011 ) lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu neexistovala. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase
podania žiadosti o udelenie poverenia upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, pričom táto lehota sa netýkala prípadov, ak bol exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Samotné znenie zákonného
ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z
vecného hľadiska. Z uvedeného jednoznačne vyplývalo, že tvrdenie navrhovateľky , že exekučný súd
rozhodol po zákonom stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 93 dní, je nepravdivé a zavádzajúce.

V danej veci bolo potrebné konštatovať, že iba samotná skutočnosť, že súd rozhodol v exekučnej veci
do 26 dní od podania žiadosti o udelenie poverenia neznamená, že sa dopustil nesprávneho postupu,
keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. V tejto súvislosti argumentoval,
žerozhodovaciačinnosťvprípade,ženávrhnavykonanieexekúciejevrozporesozákonom,sivyžaduje
zložitejšie právne posúdenie a tiež i prípadné zadováženie listinných dôkazov, ako tomu bolo i v danej

veci. Uzavrel preto, že ak exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti v lehote 26 dní, nedošlo k
nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, pretože žiadna lehota na vydanie rozhodnutia,
ktorým súd zamieta žiadosť neplatila.
Zdôraznil tiež, že ani prípadné nedodržanie primeranej lehoty by automaticky nezakladalo nárok na
náhradu škody a tiež, že v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nie je všeobecný súd

oprávnený konštatovať, že došlo k prieťahom v konaní, keď táto kompetencia prináleží len Ústavnému
súdu SR, pričom žiadne takéto konanie sa neviedlo. Konštatoval, že preskúmaním exekučného spisu
nezistil žiadne prieťahy, ktoré by odôvodňovali priznať navrhovateľke nemajetkovú ujmu a nezistil ani
žiadne pochybenia zo strany exekučného súdu týkajúce sa nedodržania lehoty. Nestotožnil sa s
názorom navrhovateľky, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej

lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy. S poukazom
na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto nebolo možné posudzovať postup exekučného
súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote ako nesprávny. Keďže v
danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd bol jednoznačne oprávnený ex offo
skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom (zákon o rozhodcovskom

konaní), ale tiež či pôvodný titul tohto rozhodnutia (zmluva o úvere) neobsahoval neprijateľné podmienky
a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s
ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne skúmal
exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi
a následne tento rozsudok ako exekučný titul neuznal, a dňa 26.9.2011 uznesením žiadosť súdneho

exekútora zamietol. Za tejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny
stav právnej neistoty. Skutočnosť, že súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom
konaní tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov a dostupnej súdnej judikatúry tak
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a stanovísk Súdneho
dvora (ES), a tiež skutočnosť, že o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do 26 dní (keďže v danom

prípade neplatila 15-dňová lehota), nemohla mať za následok jeho nesprávny úradný postup v tomto
konaní a následne nárok navrhovateľky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že exekučný súd sa žiadneho
nesprávneho úradného postupu nedopustil, z ktorého dôvodu navrhovateľke nemohol vzniknúť nárok
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa nesúhlasil s námietkou odporcu

o predčasnosti podanej žaloby, pretože v čase rozhodovania súdu, táto lehota už uplynula a odporca o
návrhu navrhovateľky v rámci predbežného prerokovania nevyhovel. Súd prvého stupňa preto žalobu
za predčasne podanú nepovažoval a vo veci rozhodol. Odporca v písomnom vyjadrení vzniesol
aj námietku premlčania, dôvodiac, že lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula
po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na to, exekučné konanie bolo začaté v roku 2011
a navrhovateľka sa predbežného prerokovania domáhala v roku 2012, predmetný nárok na náhradu
škody súd nepovažoval za premlčaný a námietku premlčania vznesenú odporcom neakceptoval. Mal
za to, že navrhovateľka, ktorá sa svojim návrhom domáhala náhrady škody ,výšku tejto škody v konanínepreukázala, nešpecifikovala z čoho presne pozostáva a na základe akej činnosti exekučného súdu
jej táto škoda vznikla. Nepreukázala samotný vznik škody, ani skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody
a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju mala spôsobiť, napriek tomu, že

navrhovateľka je v konaní tá, ktorá má preukázať svoje tvrdenia a predložiť dôkazy.
Súd prvého stupňa prijal záver, že na strane odporkyne, konajúcej cestou exekučného súdu, nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, preto sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani
nemajetkovej ujmy, keďže nebol zistený právny základ tohto nároku a to zodpovednosť odporkyne za
uplatňovanú ujmu, a preto návrh ako nedôvodný zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa §

142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko
si ich neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila tým, že súdom prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytkla súdu nesprávne použitie nového ustanovenia § 9
ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z.z., k čomu bližšie uviedla, že zásadne namieta skutočnosť, že súd
rozhodol v merite veci na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo
podľa neho možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a

založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie
musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred

prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Okrem toho namietala, že súd vytvára konštrukciu,
podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemohol podľa nej založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tejto súvislosti
poukázala na to, že nemala k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohla niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mala v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz
označila aj exekučný spis a žiadala použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov
však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému

postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázala tiež na to, že
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mala za
to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul

trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.. Ďalej v odvolaní
argumentovala, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými

lehotami. Súd mal podľa nej aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda boli neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi
úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na
spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd

opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje
zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám
článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, sverejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa

správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.
Predmetom tohto konania je návrh, ktorým sa navrhovateľka voči odporkyni domáha zaplatenia sumy
1.614,30 eura z titulu náhrady škody a sumy 322,86 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých jej v dôsledku
nesprávnehoúradnéhopostupuOkresnéhosúdu Levice vexekučnomkonanívedenomnaoznačenom

súde pod sp. zn.9Er/964/11 . Nesprávny úradný postup navrhovateľka videla v nevydaní rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-
dňovejlehoteavprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 93 dní.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporkyne za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom

rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/964/11 je
preukázané, že oprávnená podala dňa 13.7.2011 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie
a súdny exekútor exekučnému súdu dňa 30.8.2011 doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej M. T., bytom D. č. XX,, o vymoženie

sumy 783,17 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s., Karloveské rameno, Bratislava
zo dňa 13.5.2011 sp. zn. SR/ 03294/11. Exekučný súd uznesením zo dňa 26.9.201 č. k.
9Er/964/2011-10 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.10.2011. Následne uznesením zo dňa 15.5.2012 č.k.

9Er/964/2011-22 právoplatným 7.6.2012 bolo exekučné konanie zastavené. Podľa navrhovateľa
takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu
exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým
časovým oneskorením (viac ako 93 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od
1.6.2011 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení od 1.6.2011) súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné

konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o
štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa názoru odvolacieho súdu, navrhovateľka nepreukázala, že zo strany exekučného súdu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., čím nebol naplnený
základný predpoklad pre zodpovednosť odporkyne za navrhovateľom požadovanú náhradu škody a

nemajetkovú ujmu. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že z prejavu vôle
normotvorcu obsiahnutom v citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od
doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie., nie aj pre zamietnutie žiadosti. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné
ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje

výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti
je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe
dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu
a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam a
opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho

predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo
účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2
Ústavyačlánku 6ods.1Dohovoru,abysatakodstránilstavprávnejneistoty,vktorejsanachádzaosoba
domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňoválehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie
poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného
poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému

súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora,
aby exekúciu vykonal. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto
jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to tvrdí navrhovateľ.
Odvolacím súdom zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím na vzájomné súvislosti a

účel sledovaný právnou úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo svojvoľný výklad práva
upierajúci základné práva a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu ochranu. Vychádzajúc z týchto
záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá v lehote 26 dní od podania žiadosti, nedošlo
tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Keďže navrhovateľka postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní

nešpecifikovala a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto
ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná.

Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu, ako uvádza navrhovateľka v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.
Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods.

1 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ako aj v znení
ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa, uvedené nemalo za následok nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny právny predpis,
podľa ktorého vec posúdil, pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého
stupňa je zrejmé, že v tomto ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012 Z. z. doplnená posledná veta,

ktorá sa týka postupu Národnej rady Slovenskej republiky a postupu vlády Slovenskej republiky, o čo
sa v danom prípade nejedná.
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote a proti tomuto uzneseniu zo
strany žalobcu odvolanie nebolo podané, ako ani v spise sa nenachádza žiadna urgencia o skoršie

rozhodnutie, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z
hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súdrozhodoložiadostisúdnehoexekútoravprimeranejlehote,pričomajvzmyslestanoviskaÚstavného
súdu SR samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho
exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať
aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 471/2012), odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
súdnemuexekútorovinepochybilajehokonanímnedošloknesprávnemuúradnémupostupu,odktorého
si navrhovateľka v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať

ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľky. Okrem toho bolo potrebné
zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá a o tejto skutočnosti
navrhovateľka vedela z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
Odvolací súd dodáva, že zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky

a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za
škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená
pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákonešpecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je,
abymedzikonaním,ktoréviedlokvznikuškodyasamotnouškodou,boladanápriamapríčinnásúvislosť.
Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich

splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska
spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a
to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny

úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických

a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,

a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V prejednávanej veci, vychádzajúc z uvedených záverov, bolo potrebné posudzovať existenciu
predpokladov zodpovednosti odporkyne za škodu uplatňovanú navrhovateľkou v tomto konaní,
čo učinil i súd prvého stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Z
obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/964/2011 vyplýva, že exekučnému súdu bola

dňa30.8.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej M. T. o vymoženie 783,17
eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo dňa 13.5.2011 sp.zn. SR 03194/11.
Exekučný súd uznesením zo dňa 26.9.2011 č.k. 9Er/964/2011-10 žiadosť súdneho exekútora na

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a uznesením č.k. 9Er/964/2011-22, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 7.6.2012 , exekučné konanie zastavil. Podľa navrhovateľky postup exekučného
súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti
súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac
ako 93), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi

konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu si preto uplatnil náhradu škody predstavujúci ním účelne vynaložené náklady spojené so správou
a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenianavykonanieexekúciearozhodnutímexekučnéhosúdu. Náhraduuplatňovanejškodyvyčíslil
na sumu 1614,30 eura predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť priznaná

právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu voči dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu
založeného Zmluvou o úvere a následným núteným vymáhaním istiny v exekučnom konaní. Zároveň
si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 322,86 eura (t. j. 20%
z uplatňovanej istiny s príslušenstvom ) za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu , keď márnym
uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu

dôjde k vymoženiu pohľadávky, za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu
pohľadávky cestou exekúcie.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej
veci navrhovateľke nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9

ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
keďže súd nemohol porušiť právo navrhovateľky pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že jej návrh bol zamietnutý z dôvodu
absencie platného exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej
vykonateľnosti, a teda na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej

v tejto súvislosti škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát.
Za daných okolností tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľka nepreukázala, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.,
čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľkou v tomto konanípožadovanúnáhraduškodyanemajetkovúujmu. Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1

a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.