Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/936/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220094
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220094.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/495/2012-44 zo dňa
26.09.2014 a proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/495/2012-57 zo dňa 6. novembra
2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorý sa domáhal zaplatenia
sumy 125,- eur ako náhrady škody a sumy 660,- eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. 9Er/191/2010. O trovách konania súd rozhodol s

odkazom na ustanovenie 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že hoci bol odporca
v konaní plne úspešný, náhradu trov konania mu nepriznal, pretože si toto právo neuplatnil a navyše súd
ani nezistil, že by mu v tomto konaní v súvislosti s bránením jeho práva boli nejaké trovy vôbec vznikli.
Rozhodnutie vo veci samej súd odôvodnil s odkazom na ustanovenia § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15, § 17
ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 55 ods. 2 Exekučného poriadku, § 15 ods. 1 Obč.
zákonníka a iné. Súd mal za preukázané, že v exekučnom konaní na Okresnom súde Komárno podal
súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 62, súdu

dňa 27.04.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd o nej rozhodol dňa 12.01.2011 a poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi doručil dňa 19.01.2011. Po podaní žiadosti exekučný súd vyzval oprávneného na doplnenie
návrhu doložením zmlúv o úvere, všeobecných zmluvných podmienok a zmenky vzťahujúcich sa k
exekučnému titulu, ktoré boli následne predložené, avšak z exekučného spisu nie je možné zistiť, kedy k
tomu došlo. Táto skutočnosť však sama o sebe neznamená, že ide o zbytočné prieťahy, lebo nie vždy je
možnév15-dňovejlehoteurčenejzákonomrozhodnúťovydanípoverenianavykonanieexekúcie,najmä

nie v prípade, kedy je potrebné vyžiadať listinné dôkazy, pretože súd je odkázaný v týchto prípadoch na
súčinnosť ďalších osôb. V takom prípade je nutné zohľadniť, že exekučný súd musel vykonať niektoré
úkony smerujúce k preskúmaniu exekučného titulu, čo nebolo možné vykonať bez zabezpečenia
ďalších listín, a to si vyžiadalo ďalší nevyhnutný čas. Musia byť splnené i ďalšie dva predpoklady, ato vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu
a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, preukázanie ktorých zaťažuje navrhovateľa. V tomto
prípade si navrhovateľ svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a splnenie týchto predpokladov nepreukázal.

Ním predkladané tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 € ako náhrada účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, sú zavádzajúce.
Navrhovateľ ako právnická osoba, ktorej všeobecne známou náplňou činnosti je vymáhanie pohľadávok,
a tak pre zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti nepochybne musí viesť databázu vymáhaných
pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku. Pracovné

výkony v súvislosti s ich správou nepredstavujú zmenšenie majetku navrhovateľa. Nie je teda daná ani
príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a navrhovateľom tvrdenou škodou. Rovnako tak aj
vznik nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa za týchto predpokladov, navyše bez dôkazov, sú len
v rovine úvah.
Súd prijal záver, že navrhovateľ z titulu náhrady škody nepreukázal vznik hotových výdavkov; nie je
zrejmé, o aké jeho výdavky malo ísť a je navyše neprípustné, aby si takéto náklady uplatňoval paušálne.

Z rozhodovacej činnosti súdu je známe, že navrhovateľ v tisíckach obdobných žalôb uplatňuje rovnaké
paušálne náklady bez ich bližšieho preukázania a zdôvodnenia, že mu takéto náklady vôbec vznikli a že
sa tak stalo v dôsledku oneskorenej činnosti exekučného súdu. Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnej
veci neurobil žiadne úkony smerujúce k tomu, aby predišiel vzniku prípadnej škody (§ 415 ods. 1 Obč.
zákonníka), keď pred podaním tohto návrhu na náhradu škody na súde nepodal žiadnu sťažnosť na

postup alebo prieťahy exekučného súdu či už u predsedu exekučného súdu alebo na Ústavnom súde
SR.Pretonielenženemožnokonštatovať,žebybolodošlokprieťahomvkonaní,alemožnokonštatovať,
že ak by bolo došlo ku škode samotnej (čo sa nepreukázalo), navrhovateľ neurobil nič pre to, aby jej
vzniku bol zabránil. Nepochybne účelovým je tvrdenie navrhovateľa o tom, že "neexistencia účinného
vnútroštátnehoprostriedkunápravytohtostavuvspojenísabsolútnounemožnosťouvráteniastrateného

časuvyvolalaunavrhovateľa,členovjehoriadeniaamajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti a táto nezákonne vyvolaná situácia ovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní jeho ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať" v prípade, keď sa navrhovateľ takéto zásahy ani len nesnažil preukázať. Nedošlo
k žiadnemu takému zásahu do práv navrhovateľa (nie jeho konateľov, či spoločníkov), ktoré by bolo

treba odškodniť v peniazoch.
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, platia taktiež závery súdu uvedené
vyššie. V konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy. Podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti,
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ktoré právo obdobne zakotvuje i čl. 6 ods. 1

prvej vety Dohovoru. Pri rozhodovaní, či došlo v konaní k prieťahom, sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými
sú právna a faktická zložitosť veci, správanie sa účastníka a spôsob, ktorým súd postupoval. Pojem
zbytočné prieťahy nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale aj s
ohľadom na okolnosti, kedy sa postup orgánu verejnej moci nemusí vyznačovať takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné. Exekučným titulom v tomto prípade bola

úverová zmluva, ktorú od navrhovateľa musel súd žiadať, pričom je súdu známe, že navrhovateľ podával
návrhy na vykonanie exekúcie v tisíckach prípadov, čo sa významnou mierou podieľalo na ovplyvnení
dĺžky exekučného konania, resp. posúdení zákonnosti exekučného titulu. Nedošlo k tomu, aby bolo
možné uzavrieť, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a v dôsledku toho nedošlo ani k naplneniu
žiadnej z podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu, a preto je návrh nedôvodný. Odporca vzniesol

námietku premlčania nároku navrhovateľa, avšak súd vychádzal z toho, že súdny exekútor požiadal
súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 27.04.2010, súd mal povinnosť o nej rozhodnúť
do 15 dní, preto dňom nasledujúcim po uplynutí tejto lehoty (t.j. dňom 13.05.2010) začala plynúť 3-
ročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody na súde, ktorá podľa § 19 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z. počas predbežného prerokovania nároku neplynie, najdlhšie však po dobu 6

mesiacov. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podal navrhovateľ dňa 23.04.2009, čo znamená,
že k premlčaniu nároku navrhovateľa by bolo došlo dňa 13.11.2013 (3 roky a 6 mesiacov od 13.05.2010),
pričom navrhovateľ podľa žalobu na súdu už dňa 27.09.2012.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej
právnej úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právnehoporiadku až po vzniku právnej skutočnosti, a teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty

určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a jeho úvahy

negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako
tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim
požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. On predložil
znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, a

podľa neho nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie
jeho majetku v určenej výške. Nie je teda pravda, že nepreukázal vznik škody a jej výšku. V konaní boli
preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, t. j. vznik škody, existencia
nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. Ak bol súdu
doručenýjehonávrhnaprerušeniekonaniazdôvodu,žeprebiehakonanieoprejudiciálnejotázke,ktorou

je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred rozhodnutím
o veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)

a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec
podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení
si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne a odvolanie nie je dôvodné.
Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok potvrdil. Zároveň mal na zreteli ustanovenie

§ 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je správny
a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s § 219 ods. 2 OSP

opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, vrátane citácie
ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad.
Predmetom konania je návrh, ktorým sa navrhovateľ domáha zaplatenia sumy 125,- eur z titulu náhrady
škody a sumy 660,- eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z., vzniknutých mu
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom

na tomto súde pod sp. zn. 9Er/191/2010, ktorý videl v nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej 15-dňovej lehote.
Zákon č. 514/2003 Z. z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady
škody vzniknutej pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.

Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci
orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
vtomtosmereznášapoškodenýaakpreukážeichsplnenie,štátsasvojejzodpovednostizbaviťnemôže,

keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej
zodpovednostibezohľadunazavinenie.Zanesprávnyúradnýpostupvovšeobecnostimožnopovažovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné
prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a
právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným zrozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k
určitému výsledku, a o starostlivé zváženie príčinnej súvislosti. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti
štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, a preto

nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciu predpokladov zodpovednosti
odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere zistil skutkový stav veci v súlade
s ustanovením § 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 OSP a vyvodil z neho správny právny záver. Zo spisu
Okresného súdu Komárno vyplýva, že dňa 27.04.2010 bola súdu doručená žiadosť súdneho exekútora

JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť,
s.r.o., proti povinnej G. Q. - E. R., D. XXX, T., o vymoženie sumy 1.896,- eura s príslušenstvom
na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 26.01.2010
sp. zn. SR 22584/09. Exekučný súd oprávneného ihneď dňa 29.04.2010 vyzval na doplnenie návrhu
doložením listinných dôkazov; tieto následne žalovaný doložil neznámeho dňa a bez sprievodného listu.
Dňa 12.01.2011 súd vydal poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie podľa § 45 ods. 1

zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“).
V konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy súd konštatoval, že k vydaniu poverenia na vykonanie
exekúcie síce došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 (teda v čase začatia exekučného konania), no navrhovateľ
nijakým spôsobom nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu a

aj náhradu nemajetkovej ujmy tak, ako je to opísané vyššie. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvého stupňa, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, i napriek vydaniu poverenia v exekučnom konaní
po uplynutí 15-dňovej lehoty, a to s prihliadnutím na v tom čase enormné množstvo podaných návrhov
samotným navrhovateľom a najmä s ohľadom na fakt, že navrhovateľ nijako nepreukázal vznik škody
a ani nemajetkovej ujmy v dôsledku procesného postupu exekučného súdu. To znamená, že v konaní

neuniesol dôkazné bremeno, a preto bol jeho návrh správne zamietnutý. Vzhľadom na to odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na procesné pochybenia prvostupňového súdu, odvolací súd
konštatoval práve zmätočnosť na strane navrhovateľa. Navrhovateľ sa v návrhu odvolával napríklad
na to, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 365 dní, čo s ohľadom na dátum doručenia

žiadosti exekútora o vydanie poverenia (27.04.2010) a s ohľadom na dátum vydania poverenia zo strany
súdu (12.01.2011) nie je pravdivé tvrdenie. V podanom odvolaní navrhovateľ tvrdil, že súd nevykonal
dôkaz znaleckým posudkom, no odvolací súd zistil, že v priebehu konania ho nepredložil a ani neoznačil,
a tak súd vôbec nemohol vykonať (§ 129 ods. 1 OSP) tento listinný dôkaz za predpokladu, že by ho
považoval za dôkaz právne významný pre zistenie skutkového stavu. V spise nefiguruje ani žiadne

podanie navrhovateľa s údajným návrhom na prerušenie konania, preto námietka v podanom odvolaní
nemá žiadnu právnu relevanciu. Rovnako tak odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku na str. 9, kde súd prvého stupňa citoval ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
v takom znení, aké platilo v čase, kedy bolo začaté exekučné konanie, a v takomto znení ho súd aj
aplikoval. Odvolací súd však dodáva, že pôvodná úprava § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a nová

úprava nič nezmenili na tom, kto môže rozhodovať o prieťahoch v konaní, a do zmeny tohto ustanovenia
súdy túto skutočnosť posudzovali výkladovo. Preto by aj prípadný odkaz na uvedený zákon v znení po
novelizácii nemal vplyv na posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa. K pochybeniu došlo
len v súvislosti s odôvodnením inak správneho výroku o trovách konania, lebo použitie ustanovenia §
150 OSP by bolo na mieste v prípade, ak by si úspešný odporca uplatnil a vyčíslil náhradu trov konania

podľa § 151 ods. 1 OSP a ak by súd výnimočne celkom alebo sčasti z dôvodov hodných osobitného
zreteľa považoval za vhodné náhradu trov nepriznať. Výrok o trovách konania bolo potrebné odôvodniť
s odkazom na ustanovenie § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal. Keďže úspešný odporca si trovy neuplatnil, výrok o trovách sa v skutočnosti

opiera o ustanovenie § 151 ods. 2 OSP.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, lebo si ich neuplatnil a v podstate mu ani nevznikli.
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením č. k. 13C/495/2012-57 zo dňa 06.11.2012 uložil

navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané
odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak
poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal uznesenie súdu
prvého stupňa v celom rozsahu zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie a aj
to,žesúdnypoplatokbolnesprávnevyrubený,keďžepodľapoložkyč.7asadzobníkasúdnychpoplatkov

spoplatneniu podlieha iba podanie žaloby na náhradu škody; spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo
veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., pričom súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o
poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) nie je jasne a jednoznačne
stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Poplatková povinnosť
mu bola teda uložená v rozpore so zákonom. Poukázal aj na ustanovenie § 18ca zákona o súdnych
poplatkoch, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa
vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie sa teda začalo pred
účinnosťou zákona číslo 286/2012 Z. z., a preto je nutné aplikovať právny stav platný do 30.09.2012.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec aj v tejto časti bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správne potvrdiť.
Podľa § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za

jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy
súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,
odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,

odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom
zo základu poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.
Podľa§6ods.2zákonaosúdnychpoplatkochakjesadzbapoplatkuustanovenázakonanie,rozumiesa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci

samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.
Podľa § 18ca zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len

„sadzobník súdnych poplatkov“) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,- eur.
V súvislosti s povinnosťou platiť súdny poplatok vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom zákon o súdnych
poplatkoch do novely vykonanej zákonom č. 621/2005 Z. z. upravoval v § 4 ods. 1 písm. c) vecné

oslobodenie od poplatku v konaniach vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od poplatku. Uvedená novela s účinnosťou
od 01.01.2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo bolo v dôvodovej správe odôvodnené reakciou
na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový paušálny poplatok

za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,- Sk. Ďalšou novelou zákona o súdnych poplatkoch
vykonanou zákonom č. 273/2007 Z. z., účinného od 01.07.2007, bolo ustanovenie § 4 ods. 1 doplnené
o písm. k), ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

od poplatku, zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena
v tomto smere bola uskutočnená zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorým sa zmenil zákon o súdnych
poplatkoch s účinnosťou od 01.10.2012 a ktorým bolo z § 4 ods. 1 vypustené písm. k) a v Sadzobníku
súdnych poplatkoch za položku 7 bola vložená položka 7a, podľa ktorej zo žaloby na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

je sadzba poplatku 20,- eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele na nárast
právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody na súdoch. Z uvedeného vyplýva, že po 01.10.2012
konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od poplatkovej povinnosti. Navrhovateľovi tak vsúvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch
poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť.
Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch stáva

i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie, ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa
§ 5 ods. 1 písm. a) vzniká podaním odvolania a dovolania.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd považoval za nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že
spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a nie i ďalšie úkony vo veci samej.

Navrhovateľovi podaním odvolania a dovolania vznikla poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm.
a) zákona o súdnych poplatkoch. V ustanovení § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch sa uvádza,
že ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni s tým,
že poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Keďže v danom
prípade ide o konanie na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom začaté na návrh navrhovateľa dňa 27.09.2012, t.j. pred

účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. a odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa
navrhovateľ predložil dňa 04.11.2014, t.j. po jeho účinnosti, je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej
povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i z hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám účinným od
01.10.2012, a to § 18ca zákona o súdnych poplatkoch. Súd prvého stupňa preto správne napadnutým
uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, aplikujúc tak

platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku poplatkovej povinnosti, a rovnako tak správne stanovil i výšku
súdnehopoplatkuvsume20,-eur.Čosatýkanámietky,žeuznesenieniejeriadneodôvodnené,odvolací
súd podotýka, že z uznesenia je nepochybne zrejmé, z akého titulu súd navrhovateľovi vyrubil súdny
poplatok, v akej výške a podľa ktorého ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch (sadzobníka). Preto
odvolací súd s ohľadom na vecnú správnosť predmetné uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.