Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 28, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/128/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200990
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7011200990.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Jurákovej a

členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Juraja Tymka, právnej veci žalobcu: VEMADO
s.r.o., Hlavná 600, Streda nad Bodrogom, IČO: 36 604 267, zastúpeného advokátom JUDr.
Pavlom Gombosom, Moldavská cesta č.21/A, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR,
Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR, Bratislava,
v právnom nástupníctve Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica
zo dňa 30.8.2011 č. I/221/16008-84405/2011/990325-r, č. I/221/16008-84404/2011/990325-r a č.
I/221/16008-84406/2011/990325-r, takto

r o z h o d o l :

Žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/221/16008-84405/2011/990325-r zo dňa 30.8.2011
z a m i e t a .

Žalobcovi sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

Konanie o preskúmanie rozhodnutí žalovaného č. I/221/16008-84404/2011/990325-r zo dňa 30.8.2011
a č. I/221/16008-84406/2011/990325-r zo dňa 30.8.2011 z a s t a v u j e.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobami zo dňa 14.11.2011, osobne podanými na Krajskom súde v Košiciach, sa žalobca domáhal
zrušenia rozhodnutí právneho predchodcu žalovaného, ktoré sú uvedené v záhlaví tohto rozsudku.
Týmito rozhodnutiami právny predchodca žalovaného podľa § 48 ods.5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov potvrdil dodatočné platobné výmery Daňového úradu W. S..

Daňový úrad Kráľovský Chlmec dodatočným platobným výmerom č. 738/230/8562/10/Ric z 27.04.2010
vyrubilžalobcovirozdieldanezpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobieaugust2008vsume120.145,98

eur. Žalobca si v tomto zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane z faktúr:

- faktúra č. 03082008/B zo dňa 03.08.2008 od dodávateľa BARAVIN, s.r.o., Veľká Bara 5, za dodávku
tovaru - jablčné debne drevené 100x120x75 v počte 1 175 ks á 2 950,-Sk, v celkovej sume 4 124 837,50
Sk, z toho 19 % daň v sume 658 587,50 Sk,- faktúra č. 13082008/N zo dňa 13.08.2008 od dodávateľa NAFT-SM Gastro Slovakia s.r.o., Veľká Bara
45, za dodávku tovaru - drevené ploty rozmerov 290x300 v počte 215 ks á 21 600,- Sk, v celkovej sume
5 526 360,- Sk, z toho 19 % daň v sume 882 360,- Sk,

- faktúra č. 29082008/BR2 zo dňa 29.08.2008 od dodávateľa BRSC s.r.o., Hlavná 600, Streda nad
Bodrogom, za dodávku tovaru - drevené ploty v počte 409 ks á 21 000,- Sk, v celkovej sume 10 220
910,- Sk, z toho 19 % daň v sume 1 631 910,- Sk,

- faktúra č. 15082008/R zo dňa 15.08.2008 od dodávateľa ROYAL TOKAJ Sk s.r.o., Malá Tŕňa 181, za
dodávku tovaru drevené ploty v počte 58 ks á 20 800,- Sk, v celkovej sume 1 435 616,- Sk, z toho 19
% daň v sume 229 216,- Sk,

- faktúra č. 26082008/D zo dňa 26.08.2008 od dodávateľa DREVO SK s.r.o., Veľká Bara 5, za dodávku
tovaru - tokajské víno samorodé suché sudové, 7 480 litrov á 153,- Sk, v celkovej sume 1 361 884,- Sk,
z toho daň v sume 217 443,60 Sk.

Správca dane ďalej konštatoval, že žalobca v zdaňovacom období august 2008 vykázal daň z pridanej
hodnoty zo zdaniteľných obchodov. Predmetom týchto zdaniteľných obchodov bolo podľa vystavených

faktúr dodanie tovaru pre odberateľa VEMARK, s.r.o. 91 kusov drevených plotov - daň 374.328,50 Sk,
dodanie 399 kusov drevených plotov odberateľovi JOMADO, s.r.o. - daň 1.599.591,- Sk a dodanie 890
kusov jablčných dební drevených odberateľovi Y. J. - daň 515.755,- Sk.

Správca dane v súvislosti s uplatnením práva na odpočítanie dane konštatoval obsah vyjadrenia
konateľa žalobcu pri ústnom pojednávaní dňa 20.04.2009. Konateľ spoločnosti uviedol, že spoločnosť

vykonávačinnosťvprenajatýchkancelárskychaskladovýchpriestorochvStredenadBodrogom,Hlavná
č. 600, pričom nemá a ani nemala žiadnych zamestnancov okrem konateľa. Spoločnosť nedisponuje
majetkom, t.j. nemá žiadne mechanizmy, ani stroje, motorové vozidlá. K nákupu drevených jablčných
debníoddodávateľaBARAVIN,s.r.o.konateľuviedol,žetovarbolnakúpenýzaúčelomďalšiehopredaja,
skladoval sa v skladových priestoroch v Strede nad Bodrogom, k preprave tovaru nedošlo, došlo len k

jeho preskladneniu z jedných skladovacích priestorov do druhých, pričom manipulácia bola vykonávaná
v zmysle zmluvy o prenájme, obsluhu mechanizmov zabezpečovali zamestnanci spoločnosti JOMADO,
s.r.o. alebo konateľ. Jablčné debne boli predané odberateľovi Y. J., k presunu tovaru nedošlo, L.. J. má
tiež prenajaté priestory na skladovanie v Strede nad Bodrogom, Hlavná č. 600 od DREVO SK, s.r.o.,
tovar bol preložený do skladovacích priestorov L.. J. a označený obchodným menom nadobúdateľa.

Pri predaji bol prítomný konateľ žalobcu a odberateľ, k úhrade došlo v hotovosti a doklady boli riadne
zaúčtované. Na otázku správcu dane, ako naložila spoločnosť s tovarom, ktorý ostal k 31.12.2008
nepredaný na sklade, konateľ uviedol, že ostal uložený v skladovacích priestoroch a o tom, ako
s nimi bolo naložené nemôže odpovedať z dôvodu mlčanlivosti a zachovania daňového tajomstva,
pričom odpoveď sa nachádza pri daňovej kontrole za rok 2009. K nákupu tokajského vína samorodého

suchého sudového od DREVO SK, s.r.o. uviedol, že nákup bol zrealizovaný za účelom ďalšieho predaja
na základe ústnej dohody, preprava bola zahrnutá v cene vína, tovar bol dodaný z hospodárskeho
dvora DREVO SK, s.r.o., Veľká Bara č. 5 do skladovacích priestorov vo Veľatoch, nemá žalobca od
spoločnosti NAFT SM Gastro Slovakia, s.r.o. prenajaté skladovacie kapacity. K ďalšiemu predaju vína
v ďalšom zdaňovacom období nedošlo. K predaju drevených plotov pre spoločnosť VEMARK, s.r.o.

došlo tak, že predaj bol realizovaný na základe ústnej dohody, k preprave tovaru nedošlo, došlo len k
premiestneniu v rámci skladovacích priestorov v Strede nad Bodrogom, kde sa nachádzajú skladovacie
priestory odberateľa VEMARK, s.r.o. Na základe ústnej dohody došlo tiež k nákupu drevených plotov od
spoločnosti ROYAL TOKAJ, s.r.o. od spoločnosti BRSC, s.r.o. za účelom ďalšieho predaja, k preprave
nedošlo, došlo len k preskladneniu tovaru. To isté platí aj pre nákup drevených dební od spoločnosti

NAFT SM Gastro Slovakia, s.r.o. K účtovaniu nájomného na základe nájomnej zmluvy nedošlo z dôvodu
opomenutia účtovníčky tieto úkony v zmysle zmlúv o prenájme vykonať.Správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal, že mu právo na odpočítanie dane vzniklo. Žalobca
nepreukázal reálne nadobudnutie tovaru v takom rozsahu, ako je to uvedené na predložených faktúrach.
Toto tvrdenie podporuje skutočnosť, že žalobca nemal žiadnych zamestnancov, žiadny dlhodobý hmotný

majetok, ani vlastné alebo prenajaté dopravné prostriedky zaúčtované v účtovníctve spoločnosti.
Taktiež skutočnosť, že prenajaté priestory na skladovanie v Strede nad Bodrogom, Hlavná 60, neboli
prenajímateľom DREVO SK, s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období v zmysle nájomnej zmluvy
fakturované, a preto ani nebol vytvorený predpoklad činnosti spoločnosti v rozsahu, ako to bolo
deklarované v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty. Správca dane preto neuznal odpočítanie

dane v sume 3.316.659,- Sk z dôvodu, že žalobca porušil ustanovenie § 49 ods.1, 2 zákona č. 222/2004
Z.z.

Správca dane ďalej konštatoval, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov
a vznik daňovej povinnosti v rozsahu, ako to uviedol na faktúrach predložených ku kontrole. Správca
dane bol toho názoru, že zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené v rozsahu, ako je to uvedené na
priložených faktúrach, boli vyhotovené faktúry na dodávku tovaru, ktorý v takom množstve neexistoval.

Nepreukázanie daňovej povinnosti žalobcu odôvodnil rovnakou argumentáciou ako neuznanie práva
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Aj napriek skutočnosti, že správca dane neuznal reálnosť
zdaniteľných obchodov týkajúcich sa nákupu tovarov v kontrolovanom zdaňovacom období, podľa § 71
ods.6 zákona č. 222/2004 Z.z. správca dane ponechal daň, ktorú je žalobca povinný odviesť, vo výške
uvedenej v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2008. Správca dane napokon

poukázal na ustanovenie § 29 ods.8 zákona č. 511/1992 Zb. v zmysle ktorého daňového bremeno v
daňovom konaní znáša daňový subjekt. Dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane správca dane hodnotil podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov.

Daňové riaditeľstvo SR zosumarizovalo skutkový stav zistený správcom dane a reagovalo na odvolacie
námietky žalobcu. K námietke týkajúcej sa nezákonného postupu správcu dane z dôvodu, že výkon

kontroly realizovali zamestnanci správcu dane, ktorí nie sú organizačne začlenení u miestneho
príslušného správcu dane, uviedol, že oznámenie o výkone daňovej kontroly vydal miestne a vecne
príslušný správca dane, všetky úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového
úradu Kráľovský Chlmec a daňová kontrola bola ukončená prerokovaním protokolu v súlade so
zákonom. Úkony vyplývajúce zo začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli vykonávané v mene

miestne príslušného správcu dane. Preto túto námietku hodnotil ako nedôvodnú. Odvolací orgán ako
neopodstatnenú hodnotil aj námietku týkajúcu sa porušenia „dvojinštančnosti“ konania, pretože daň bola
vyrubená miestne príslušným správcom dane a o odvolaní proti rozhodnutiu rozhodoval odvolací orgán
- Daňové riaditeľstvo SR.

Odvolací orgán sa ďalej vyjadril k námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva SR do

výkonu daňových kontrol v obchodných spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby T. P., t.j.
„koordinácií“ týchto kontrol. Poukázal na účel daňovej kontroly a zákonnú úpravu náležitosti protokolu
daňovej kontroly v zmysle § 15 ods.11 zákona č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu
o kontrole legislatívne nie je upravený. Daňové riaditeľstvo zodpovedá za jednotné uplatňovanie
osobitných predpisov daňovými orgánmi, ktorými sú daňové riaditeľstvo a daňové úrady. Preto jeho

postuppriuplatňovanídaňovýchpredpisovdaňovýmiúradminiejevrozporesplatnýmprávnymstavom.

Kžalobcomtvrdenémunerešpektovaniuzásadyproporcionality,kuktorejdošlopodľažalobcusúbežným
výkonom približne 300 daňových kontrol u daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby
T. P., ktorý bol ich konateľom, odvolací orgán uviedol, že skutočnosť, že T. P. je spoločníkom a
konateľom viacerých spoločností, v ktorých prebiehajú daňové kontroly, nie je dôvodom na tvrdenie, že

správca dane úmyselne vytvoril stav, ktorý daňový subjekt maximálne zaťažil, podstatne ho znevýhodnil
oproti zamestnancom správcu dane a ktorého cieľom je, aby žalobca nemohol splniť požiadavky
správcu dane. Správca dane je v zmysle § 15 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnený vykonávať daňovú
kontrolu na preverenie uplatňovania ustanovení zákona o DPH a toto oprávnenie správcu dane
nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných

daňových subjektov, prepojených prostredníctvom osoby T. P.. Každý daňový subjekt pri výkone
svojej podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivýchdruhoch daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná plniť
aj povinnosti pri výkone daňových kontrol. Pokiaľ daňové subjekty prepojené osobou spoločníka a
konateľa takmer výlučne obchodujú medzi sebou, je oprávnením správcu dane pre správne určenie

dane vykonať tiež miestne zisťovanie a ústne pojednávanie z dôvodu preverenia fakturovaných plnení v
spoločnostiach, ktoré sú dodávateľmi alebo odberateľmi týchto plnení. V danom prípade znášanie rizika
výkonu daňových kontrol zo strany správcu dane je na daňovom subjekte, keďže T. P. je konateľom,
prípadne bol splnomocneným zástupcom v 64 spoločnostiach, z čoho vyplýva predpoklad výkonu
viacerých daňových kontrol súbežne. Žalobca si svoju dôkaznú povinnosť počas daňovej kontroly za

kontrolované zdaňovacie obdobie nesplnil, ani nevyužil svoje práva, pričom zamestnanci správcu dane
mu počas výkonu daňovej kontroly vytvorili dostatočný časový priestor, o čom svedčí aj výzva na
predloženie a zapožičanie dokladov zo dňa 22.10.2009, na ktorú žalobca nereagoval. Tým sa vzdal
práva, ktoré mu priznáva ustanovenie § 2 ods.8 a § 15 ods.5 písm.c/ zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň
porušil povinnosti uložené mu ustanovením § 2 ods.8, § 15 ods.6 písm.e/ a § 29 ods.8 citovaného
zákona.

Odvolacíorgánreagovalnaodvolaciunámietkužalobcutýkajúcusa nesprávnej aplikácieustanovenia§
71 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. v súvislosti s uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi (daň na výstupe).

Žalobca v tejto súvislosti poukázal na článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty a na rozhodnutie ESD C-454/98. K tejto námietke odvolací orgán uviedol,
že článok 206 3 citovanej smernice, v zmysle ktorej daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá

uvedie túto daň na faktúre, bol premietnutý do ustanovenia § 71 ods.6 zákona o dani z pridanej
hodnoty. Napriek skutočnosti, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období vystavil odberateľské
faktúry, správca dane dospel k záveru, že hoci zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja drevených
plotov a jablčných debien drevených neboli reálne uskutočnené, je žalobca v zmysle § 71 ods.6
citovaného zákona povinný daň z pridanej hodnoty uvedenú na predmetných faktúrach odviesť do

štátneho rozpočtu SR. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia nebola v rozpore s rozhodnutím ESD
C-454/98 (Schmeink a Strobel). Ustanovenie § 71 ods.6 zákona o dani z pridanej hodnoty hovorí o
faktúre, alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža
skutočnosť. Žalobca vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj tovaru, na ktorý uviedol
daň z pridanej hodnoty, a preto bol povinný daň uvedenú na predmetných faktúrach odviesť. V danom

prípade,akbolivyhotovenéfaktúry,naktorýchjeuvedenádaňzpridanejhodnoty,niejemožnézohľadniť
skutočnosť, že daň nemala byť odvedená. Žalobca mal právo postupovať podľa § 75 ods.7 zákona o
DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.

Odvolací orgán zaujal stanovisko k ďalším námietkam týkajúcich sa jednotlivých skutkových zistení
správcu dane. Správca dane zistil, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne

medzi spoločnosťami, ktoré boli personálne prepojené osobou konateľa - T. P., ktorý potvrdzoval všetky
dodávky tovaru za odberateľov aj dodávateľov, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa aj odberateľa.
Tovar deklarovaný na faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil sklady spoločnosti - menil
iba vlastníka z jednej spoločnosti, kde bol konateľom T. P., do ďalšej spoločnosti, kde bol tiež konateľom.
Žalobca nemá žiadnych vlastných zamestnancov, v jeho účtovníctve nie sú zaevidované žiadne režijné

náklady za dodávky elektrickej energie, vodného, stočného, spotrebu ostatných neskladovateľných
dodávok. Všetky tieto zistenia vyplývajúce z kontrol jednotlivých spoločností a spochybňujú reálne
dodanie tovaru tak, ako to deklarujú predmetné dodávateľské a odberateľské faktúry.

Odvolací orgán reagoval na odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej nepredloženie dokladov na
základe výziev správcu dane ešte nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre

správne určenie dane. K tomu odvolací orgán uviedol, že povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať
a zisťovať skutočnosti, ktoré by kontrolovaný daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania
dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky kontrolovaného daňového subjektu preveriť a
umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nárokov dôkazmi. Dôkazné bremeno v zmysle §
29 ods.9 zákona č.511/1992 Zb. je na daňovom subjekte. Aj keď dokazovanie v zmysle § 29 ods.1

zákona č. 511/1992 Zb. vedie správca dane, dôkazné bremeno, t.j. povinnosť preukázať v citovanom
ustanovení zákona zakotvené predpoklady, je na daňovom subjekte. V prípade, že niektoré skutočnostikontrolovaný daňový subjekt nepreukáže, nesie z toho dôsledky. Kontrolovaný daňový subjekt je
povinný svoje nároky vyplývajúce zo spočítania dane preukázať relevantnými dôkazmi. Ak kontrolovaný
daňový subjekt nepreloží požadované dôkazy, t.j. neunesie svoje dôkazné bremeno, má správca dane

právo daň vymerať podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti
kontrolovaného daňového subjektu.

Žalobca v odvolaní namietal záver správcu dane, že nebol vytvorený predpoklad jeho ekonomickej
činnosti, pretože T. P. viackrát ozrejmil, ako sa realizujú obchody v spoločnostiach prepojených
prostredníctvom jeho osoby. K týmto námietkam odvolací orgán uviedol, že namietané zistenia správcu

dane (neexistencia zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov, skladovacie a prevádzkové
priestory, úhrady vykonávané v hotovosti sám za seba, tovar neopúšťa sklad, mení len majiteľa,
v účtovníctve nie sú zaevidované režijné náklady) spochybňujú reálne uskutočnenie deklarovaných
zdaniteľných obchodov, a teda reálne uskutočňovanie ekonomickej činnosti. Žalobcom deklarované
zdaniteľné obchody sa uskutočnili v reťazci spoločnosti personálne prepojených osobou T. P., ktorý
riadil tieto spoločnosti, vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti spojené s obchodno-

ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, t.j. potvrdzoval všetky dodávky
tovaru za dodávateľov i odberateľov, určoval cenu dodávok, formy dodávok, realizoval platby v
hotovosti za dodávky i odberateľa. Reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov žaloba preukazoval iba
dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi, ktoré sám vystavoval za odberateľa aj dodávateľa.

K námietkam žalobcu žalovaný uviedol:

K námietkam týkajúcich sa hodnotenia dôkazov žalovaný uvádza, že ako odvolací orgán v odvolacom
konaní po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, predloženého spisového materiálu a námietok
odvolania posúdil, že kontrolná skupina pri výkone daňovej kontroly a správca dane vo vyrubovacom
konaní posudzovali všetky aspekty deklarovaných obchodov v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi, s cieľom chrániť záujmy štátu, pričom dbali na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov žalobcu. Kontrolná skupina zisťovala skutkový stav veci rozhodujúci pre správne
určenie dane, hodnotila dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadala na všetko, čo v daňovej kontrole vyšlo najavo. Pri
uplatňovaní daňových predpisov zobrala do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej
skutočnosti rozhodujúcej pre správne určenie dane. Žalobcovi bol poskytnutý dostatočný časový

priestor na splnenie si jeho povinností a práv pri predkladaní dôkazov. Správca dane v odôvodnení
dodatočného platobného výmeru vyhodnotil dodávateľské aj odberateľské faktúry v súlade so zákonom
o DPH a ustálenou judikatúrou Európskeho spoločenstva (Rozhodnutia EDS vo veci C-255/02, prípad
Halifax; rozhodnutie vo veci C-110/99, prípad Emsland-Stärke - príloha č. 35, 36) a vyvodil závery
s uvedením porušení ustanovení § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, na základe ktorých neuznal

uplatnené právo na odpočítanie dane zo sporných dodávateľských faktúr a tiež vyhodnotil odberateľské
faktúry, ktoré nepovažoval za hodnoverný dôkaz o reálnom uskutočnení deklarovaných zdaniteľných
obchodov a dospel k záveru, že žalobca bol povinný v zmysle ustanovenia § 71 ods. 6 zákona
o DPH odviesť daň z vyhotovených odberateľských faktúr. Z odôvodnenia dodatočného platobného
výmeru ako aj z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalobcom predložené dodávateľské

ako aj odberateľské faktúry správca dane ani žalovaný nepovažovali za hodnoverný a vierohodný
dôkaz preukazujúci reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, deklarovaných spornými faktúrami.
Na základe uvedeného správca dane postupoval v daňovej kontrole v súlade so základnými zásadami
daňového konania ustanovenými v § 2 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Z
uvedených dôvodov žalovaný považuje námietky žalobcu týkajúce sa porušenia ustanovenia § 2 ods.

3, § 30 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a porušenia Šiestej smernice
(od 01.01.2007 nahradenej smernicou Rady 2006/112/ES), ako aj poukázanie žalobcu na čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 34 a 35/97 za neopodstatnené.

Žalobca v podanej žalobe namieta, že ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom postavil správca
dane svoje rozhodnutie, je totožnosť osoby ako spoločníka resp. konateľa v spoločnostiach, medzi

ktorýmidošlokuskutočneniuzdaniteľnéhoplnenia.Podľanázoružalobcukonštatovanie,žedeklarované
zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postaveníspoločníka a konateľa priamo ani nepriamo bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu
nedošlo. Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je sama osebe
spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu, resp. neuskutočneniu akéhokoľvek

plnenia. Žalobca tiež tvrdí, že správca dane nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym
dôkazom, vyvracajúcim uskutočnenie zdaniteľného plnenia a dodanie tovaru a preukazujúcim, že k
nemu nedošlo, len konštatuje, že žalobca nedostatočne preukázal uskutočnenie plnenia a dodanie
tovaru. Žalobca tvrdí, že predložil všetky obvykle požadované a kontrolovanými subjektmi zvyčajne
predkladané podklady.

K uvedeným námietkam žalovaný uvádza:

V zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo
služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť (§19 ods.
1). Daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona vzniká dňom dodania tovaru. Podľa § 49
ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a
služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ

môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb,
ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Žalobcom deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne medzi spoločnosťami, ktoré boli
prepojené osobou - T. P. v postavení konateľa a spoločníka dodávateľských spoločností: BARAVIN s.r.o.,
NAFT-SM Gastro Slovakia s.r.o., BRSC s.r.o., ROYAL TOKAJ SK s.r.o. a DREVO SK s.r.o., ako aj v

postavení konateľa a spoločníka odberateľských spoločností žalobcu: VEMARK s.r.o., JOMADO s.r.o.
Y. J.. Zhrnutím poznatkov získaných v súvislosti s daňovými kontrolami vykonanými v spoločnostiach,
ktoré riadila jedna a tá istá osoba - T. P. vyplynulo, že tovar sa pohyboval v reťazci ďalších spoločností
prepojených na osobu T. P., ktorý bo v postavení konateľa a spoločníka. Nespornou skutočnosťou je, že
T. P. bol konateľom a spoločníkom niekoľko desiatok obchodný spoločností, ktoré uskutočňovali medzi

sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. T. P., ako bývalý konateľ žalobcu,
konal aj za ďalšie obchodné spoločnosti ako konateľ, vykonával v týchto spoločnostiach aj všetky
činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností, t.
j. potvrdzoval všetky dodávky tovaru za dodávateľov aj odberateľov, určoval formy dodávok, realizoval
platby v hotovosti za dodávateľov aj odberateľov, nákupné aj predajné ceny stanovoval sám, pričom

predajné ceny sú oproti cenám nákupným vysoko podhodnotené, čím sa žalobca vedome dostáva
do straty. Tovar deklarovaný na sporných faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil sklady
spoločnosti - menil iba vlastníka z jednej spoločnosti, kde bol konateľom T. P. do ďalšej spoločnosti,
kde bol tiež konateľom. T. P., podľa jeho vlastného vyjadrenia, bol v celom reťazci svojich obchodných
spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a

predkladaťdôkaznéprostriedkykukontrole.PretobolopovinnosťouT.P.,akokonateľažalobcu,vysvetliť
samotnú existenciu a pohyb tovaru medzi týmito spoločnosťami, konkrétne od dodávateľov: BARAVIN
s.r.o., NAFT-SM Gastro Slovakia s.r.o., BRSC s.r.o., ROYAL TOKAJ SK s.r.o. a DREVO SK s.r.o. a
následný predaj spoločnostiam: VEMARK s.r.o., JOMADO s.r.o. Y. J. a predložiť dôkazné prostriedky k
týmto tvrdeniam, ktorú povinnosť si nesplnil. Žalobca počas daňovej kontroly nepreukázal skutočnosti,

ktoré by potvrdili deklarované zdaniteľné obchody. Žalobca nemal žiadnych vlastných zamestnancov,
pričom nepredložil doklady potvrdzujúce vykonávanie prác zamestnancami spoločnosti JOMADO s.r.o.
(napr. zoznamy zamestnávaných pracovníkov, obdobie, kedy boli vykonávané práce, výkazy práce).
Nepreukázal vlastníctvo prípadne prenájom dopravných prostriedkov a ich účtovanie. Žalobca tiež
nepredložil hodnoverné doklady týkajúce sa manipulácie s tovarom, ktorý bol predmetom sporných

faktúr. Žalobca v súvislosti soskladovaním tovaru nepreukázal úhradu nájomného za prenajaté skladové
priestory od spoločnosti DREVO SK s.r.o. v zmysle zmluvy o prenájme a tiež doklady o preprave tovaru.

Dôvodom neuznania odpočítania dane zo sporných dodávateľských faktúr od dodávateľov BARAVIN
s.r.o., NAFT-SM Gastro Slovakia s.r.o., BRSC s.r.o., ROYAL TOKAJ SK s.r.o. a DREVO SK s.r.o. bola
skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne uskutočnenie deklarovaných

zdaniteľných obchodov, čím nepreukázal, že uvedení dodávatelia fakturované zdaniteľné obchody
skutočne zrealizovali a žalobca ich prijal a použil na dodávky tovarov ako platiteľ, čím nebol preukázanývznik daňovej povinnosti u dodávateľov žalobcu v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o DPH, t. j.
nebolo preukázané splnenie základnej podmienky pre vznik práva na odpočítanie v zmysle ustanovenia
§ 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, preto žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie dane zo sporných

dodávateľských faktúr.

Zuvedenýchskutočnostívyplýva,žedôvodomneuznaniaodpočítaniadanezpredmetnýchzdaniteľných
obchodov teda nebola sama o sebe totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach,
medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, ako tvrdí žalobca v žalobe.

Konanie T. P., ako bývalého konateľa žalobcu a bývalého konateľa dodávateľských a odberateľských
spoločností spochybňuje reálne uskutočnenie žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov medzi

vyššie uvedenými spoločnosťami, ktoré sú platiteľmi dane z pridanej hodnoty a v ktorých bol T.
P. konateľom a zároveň preukazujú, že v prípade takéhoto konania žalobcu, v reťazci vzájomne
prepojených spoločností, nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti, v takom rozsahu, ako to
deklaroval žalobca v daňovom priznaní a dokladoch predložených pri kontrole. V danom prípade išlo
o reťazec viacerých spoločností deklarujúcich umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpať

finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom
deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. Deklarované zdaniteľné obchody neboli
vytvorené za ekonomickým účelom.

Aj z rozsudkov Súdneho dvora ES: vo veci C-255/02, prípad Halifax; rozsudok vo veci C-110/99, prípad
Emsland-Stärke ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky č. Afs 61/2008 z 27.11.2008

vyplýva, že za dodanie tovaru v zmysle zákona o DPH nemožno považovať umelo vytvorené transakcie,
ktoré fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné ani
úspešne uplatniť nárok na odpočet dane v zmysle § 49 ods.l a 2 zákona o DPH. Právo nárokované
platiteľom dane (žalobcom) by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne
objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie

sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel
a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak len za
zneužitie objektívneho daňového práva.

Žalobca v žalobe poukazuje aj na skutočnosť, že správca dane vyhodnotil plnenia voči odberateľom z
rovnakých dôvodov ako prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené a boli vyhotovené faktúry na

tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva a s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH
ponechal daň na výstupe. K takémuto postupu daňových orgánov pri daňových kontrolách dochádzalo
v celom reťazci subjektov personálne prepojených osobou T. P., čím dochádza k situácii, keď predpis
dane niekoľkonásobne prevyšuje daň odpočítanú žalobcom, resp. ním uplatnené nadmerné odpočty. V
súvislosti s ustanovením § 71 ods. 6 zákona o DPH poukazuje na rozhodnutie ESD vo veci C- 454/98,

podľa ktorého fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani, preto podľa
názoru žalobcu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH,
ktoré predpokladá existenciu faktúry, ako dokladu o predaji za dodávku podliehajúcu dani a nie fiktívnej
faktúry. Žalobca tvrdí, že daňové orgány svojim konaním hrubo poškodzujú práva žalobcu, keď príslušné
zákonné ustanovenia aplikujú na dané obchodné prípady žalobcu tak, že vždy daňovo zaťažujú žalobcu.

K uvedenej námietke žalovaný uvádza, že Článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom
systéme dane z pridanej hodnoty stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie
túto daň na faktúre. Citovaný článok smernice je premietnutý aj do zákona o DPH, konkrétne do
ustanovenia § 71 ods. 6, podľa ktorého ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie
vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Citované ustanovenie teda hovorí o faktúre, alebo inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých
predmet neodráža skutočnosť. To znamená, že v prípade, že daňový subjekt vyhotoví odberateľskú
faktúru, ktorou deklaruje predaj tovaru, na ktorej uvedie daň z pridanej hodnoty, je povinný v zmysle
citovanéhoustanovenia§71ods.6zákonaoDPHdaňuvedenúnafaktúreodviesťdoštátnehorozpočtu.
V danom prípade, napriek skutočnosti, že správca dane dospel k záveru, že zdaniteľné obchody, predaj

drevených plotov a jablčných debien drevených, ktoré žalobca deklaroval vyhotovením odberateľskýchfaktúr pre odberateľov VEMARK s.r.o., JOMADO s.r.o. Y. J. neboli reálne uskutočnené, žalobca tým,
že vyhotovil predmetné odberateľské faktúry bol povinný v zmysle ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o
DPH daň z pridanej hodnoty uvedenú na predmetných odberateľských faktúrach odviesť do Štátneho

rozpočtu Slovenskej republiky. Ak, však žalobca vyhotovil predmetné odberateľské faktúry, na ktorých
uviedol daň z pridanej hodnoty, pričom faktúry boli len formálne a k dodaniu deklarovaného tovaru reálne
nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného
daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.

Žalobca v žalobe tvrdí, že správca dane na jednej strane pre účely dane z pridanej hodnoty tvrdí, že

zdaniteľné obchody neboli reálne vykonané a na druhej strane pre účely dane z príjmov u dodávateľov,
t.j. ďalších spoločností personálne prepojených T. P., išlo o reálny predaj tovarov a výnosy z tohto
majetku, čo si podľa žalobcu logicky odporuje a spochybňuje záver v dodatočnom platobnom výmere.

K uvedeným tvrdeniam žalovaný uvádza, že v danom prípade daňovou kontrolou bolo preverované
splnenie konkrétnych podmienok zákona o DPH žalobcom za zdaňovacie obdobie august 2008 a ich
splnenie, ako je v napadnutom rozhodnutí uvedené, sa nepreukázalo. Žalovaný odvolací orgán nemá

vedomosť, že by u žalobcu VEMADO s.r.o. bola vykonaná kontrola dane z príjmov za obdobie roku 2008,
ktoré zahŕňa aj zdaňovacie obdobie august 2008. Sám žalobca svoje všeobecné tvrdenia o zisteniach
z kontroly na dani z príjmov nekonkretizoval, z jeho tvrdenia nie je zrejmé, u ktorého daňového subjektu
a za aké obdobie mala byť kontrola dane z príjmov vykonaná, aké konkrétne zistenia boli jej výsledkom
a aký by mali vplyv na uplatnené odpočítanie dane žalobcom za august 2008, preto žalovaný považuje

túto námietku žaloby za neopodstatnenú.

Žalobca s poukazom na čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tvrdí, že T. P. tým, že založil
viacero obchodných spoločností, neporušil žiadne zákonné ustanovenie, naopak využil právo slobodne
podnikať. Obchodné spoločnosti sú pritom (bez ohľadu na ich personálne obsadenie) samostatným
právnym subjektom spôsobilým na právne úkony vo vlastnom mene a skutočnosť, kto je ich spoločníkom

a konateľom nemá na ich samostatné konanie vo vlastnom mene žiaden dopad.

K uvedenej námietke žalovaný uvádza, že nespochybňuje skutočnosť, že ustanovenia Obchodného
zákonníka umožňujú T. P. založiť viacero spoločností. Právnická osoba má v zmysle ustanovenia §
19a ods. 1 Obchodného zákonníka spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti. V zmysle § 20 ods. 1
a 2 Obchodného zákonníka právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to

oprávnenízmluvouozriadeníprávnickejosoby,zakladacoulistinoualebozozákona(štatutárneorgány).
Zaprávnickúosobumôžurobiťprávneúkonyinípracovníci,pokiaľjetourčenévovnútornýchpredpisoch
právnickej osoby alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé. Konania štatutárnych
orgánov, ktorými sú konatelia spoločnosti, vo všetkých veciach, ako aj ďalších osôb uvedených v
citovaných ustanoveniach (vo veciach vyplývajúcich zo zmlúv) sú konaním samotnej právnickej osoby.

Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že právne úkony T. P., ako bývalého štatutárneho orgánu,
prípadne splnomocneného zástupcu, sú právnymi úkonmi jednotlivých spoločností, ako právnických
osôb a tvrdenie žalobcu, že konanie T. P. nemá dopad na ich samostatné konanie je zavádzajúce.
T. P. bol konateľom a spoločníkom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňovali
medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. T. P., ako bývalý konateľ

žalobcu konal aj za ďalšie obchodné spoločnosti ako konateľ, vykonával v týchto spoločnostiach
aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto
spoločností. Podľa jeho vlastného vyjadrenia, bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností
nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať
dôkazné prostriedky ku kontrole. Takéto konanie žalobcu preukazuje, že v reťazci vzájomne prepojených

spoločností, v ktorých bol T. P. v tom čase konateľom a spoločníkom a fyzickou osobou, nebol vytvorený
predpoklad ekonomickej činnosti, v rozsahu ako to deklaroval žalobca v daňovom priznaní a dokladoch
predložených pri kontrole; deklarované zdaniteľné obchody sa javia ako účelové a neboli vytvorené za
ekonomickým účelom. Hlavným cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov bolo v reťazci viacerých
spoločností deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpať finančné prostriedky zo

štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných
aktivít bolo získať daňovú výhodu.Žalobca v žalobe ďalej namieta porušenie zásady proporcionality, ktorá je zakotvená v ustanovení § 2
ods. 2 zákona SNR č. 511/1992 Zb.. Princíp proporcionality, t.j. primeranosť znamená predovšetkým
primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia

byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Žalobca tvrdí, že podľa judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky, povinnosťou všetkých štátnych orgánov je pritom zabezpečiť reálnu možnosť
uplatnenia práv tým subjektom, ktorým boli priznané. Podľa názoru žalobcu zákonnou povinnosťou
žalovaných v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju
dôkaznú povinnosť, avšak postupom daňových orgánov sa vytvoril stav, ktorým sa žalobca neprimerane

zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru
bolo zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené T. P. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní
a ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť T. P. ako osoby nezastupiteľnej a od
T. P. vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto skutočnosti je aj
napríklad fakt, že 30.3.2010 bolo p. T. P. doručených 13 protokolov o výsledku daňovej kontroly v
12 s ním personálne prepojených spoločnostiach (spolu 529 strán, dodatočný predpis dane vo výške

8.845.681,09EUR,všetkykontrolybolizačatévapríli2009aposlednédokladybolidoručenédávnopred
doručením protokolov), ako aj skutočnosť, že v septembri 2009 sa u subjektov personálne prepojených
s p. T.Š. P. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol a ďalšie kontroly sa otvárali.

Poukazujúc tiež na ustanovenie § 29 ods. 2 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
žalobca tvrdí, že účelom daňovej kontroly nie je, aby štátne orgány postupovali tak, aby úmyselne

vytvorili stav, za ktorého si žalobca nemôže riadne plniť svoje povinnosti, ale zistiť čo najúplnejšie
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej práva žalobcu (tým, že sa
obmedzila jeho možnosť obhajovať svoje tvrdenia a uplatňovať svoje práva) sa žalobca nedostal sám,
tým že jeho spoločník a bývalý konateľ T. P. založil viac obchodných spoločností, ale táto protiprávna
situácia bola zavinená postupom správcu dane a žalovaného, ktorý je v rozpore s § 2 ods. 2 zákona SNR

č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v
zmysle ktorého štátne orgány (v danom prípade daňové orgány) môžu konať iba na základe Ústavy, v
jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanový zákon. Aj napriek nezákonnému postupu daňových
orgánov žalobca v danom prípade poskytol potrebnú súčinnosť v daňovej kontrole a predložil obvyklé
dôkazy na preukázanie reálnosti ním vykonaných obchodov.

Žalovaný k uvedeným námietkam uvádza, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy bolo zabezpečiť,
aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných
hmotno-právnychpredpisochupravujúcichjednotlivédruhydaní,tietodaneuhradilidoštátnehorozpočtu
a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky konajú na základe Ústavy, v j ej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje

zákon. Jednou z foriem realizácie tejto úlohy bol aj výkon daňovej kontroly upravenej v ustanovení §
15 zákona SNR č. 511/1992 Zb., ktorou správca dane zisťoval alebo preveroval základ dane alebo iné
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. V citovanom ustanovení sú zakotvené nielen práva a povinnosti správcu dane ale

aj práva a povinnosti kontrolovaného daňového subjektu.

V danom prípade daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie august 2008 trvala od 12.03.2009
do 20.04.2010, t.j. dvanásť mesiacov, teda trvala po dobu nevyhnutne potrebnú pre zistenie všetkých
skutočností pre správne určenie dane. Žalobcovi počas daňovej kontroly bol daný dostatočný priestor na
predkladanie dôkazov a vyjadrení, čo tento, ako je vyššie uvedené, sám ani po výzvach správcu dane

dostatočne nevyužil. Skutočnosť, že T. P. bol spoločníkom a konateľom viacerých spoločností, v ktorých
podľa žalobcu prebiehali daňové kontroly, sama osebe nie je dôvodom na tvrdenie, že správca dane
vytvoril stav, ktorý žalobcu neprimerane zaťažil, podstatne ho znevýhodnil oproti daňovým orgánom.
Žalobca si uplatnil v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 2008 nárok na nadmerný odpočet,
preto žalovaný považuje za dostatočne účelné, aby správca dane vykonal daňovú kontrolu a uplatnený

odpočet dane pred vrátením skontroloval. Toto oprávnenie správcu dane nemôže byť obmedzené
ani skutočnosťou, že sú vykonávané daňové kontroly u iných samostatných daňových subjektov
prepojených prostredníctvom osoby T. P.. Každý daňový subjekt pri výkone svojej podnikateľskej činnostisi musí byť vedomí možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivých druhoch daní a je na jeho uvážení,
ako personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná vykonávať svoju podnikateľskú činnosť a v
prípade potreby plniť aj povinnosti pri výkone daňových kontrol. To isté platí aj pokiaľ je viacej daňových

subjektov prepojených jednou osobou v postavení spoločníka alebo konateľa, rovnako každý z týchto
daňových subjektov musí zabezpečiť, aby mohol splniť svoje povinnosti voči správcovi dane v prípade
daňových kontrol. Pokiaľ daňové subjekty prepojené osobou spoločníka a konateľa takmer výlučne
obchodujú medzi sebou, je pre správne určenie dane nevyhnutné tiež vykonať miestne zisťovania
a ústne pojednávania z dôvodu preverenia fakturovaných plnení v jednotlivých spoločnostiach, ktoré

sú dodávateľmi alebo odberateľmi týchto plnení. V danom prípade nevykonanie kontrol (aj viacerých
súbežných) v týchto spoločnostiach z dôvodov uvádzaných žalobcom, by viedlo k neoprávnenému
zvýhodneniu týchto daňových subjektov oproti ostatným daňovým subjektom, aj s ohľadom na počet
týchto spoločností a plynutie zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly (§ 45 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov).

V zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový

subjekt (t.j. žalobca) preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočností,
ktoré je povinný preukázať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom, a to aj napriek tomu, že v zmysle ustanovenia
§ 29 ods. 1 a 2 citovaného

zákona, dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie a dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pri tom
viazaný iba návrhmi daňového subjektu. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že správca dane vedie
daňové konanie, ale dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (na žalobcovi). Ak daňový subjekt
(žalobca) nepredloží požadované dôkazy (napr. V súvislosti s preukázaním uskutočnenia zdaniteľných

obchodov), t.j., neunesie dôkazné bremeno, má správca dane právo daň vyrubiť podľa dôkazov, ktoré
má k dispozícii, alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti daňového subjektu.

Daňovou kontrolou nebolo žalobcovi uznané odpočítanie dane z predmetných dodávateľských faktúr od
dodávateľov: BARAVIN s.r.o., NAFT-SM Gastro Slovakia s.r.o., BRSC s.r.o., ROYAL TOKAJ SK s.r.o.
a DREVO SK s.r.o. za dodávku drevených plotov, jablčných debien a tokajského vína samorodého,

z dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane stanovených zákonom
o DPH. Vzhľadom na skutočnosť, že dodávateľmi a odberateľmi boli spoločnosti, v ktorých bol T. P.
konateľom a spoločníkom a v čase uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov aj konateľom
žalobcu, dôkazné bremeno v danom prípade bolo výlučne na strane žalobcu, aby všetkými relevantnými
dôkaznými prostriedkami preukázal, že deklarované zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

Žalobca bol povinný preukázať svoje nároky, vyplývajúce z odpočítania dane, relevantnými dôkazmi.
Kontrolnáskupinaumožnilažalobcovisplniťjehodôkaznúpovinnosť.Žalobcapreukazovaluskutočnenie
deklarovaných dodávok dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi deklarujúcimi úhrady v
hotovosti, pričom vierohodnosť a pravdivosť predložených dokladov bola preverovaním správcu dane
spochybnená. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva len v

predložení faktúr a ich zaúčtovaní. Dodávateľské faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky znaky
vyžadovanej skutočnosti - objekt, subjekt i právnu skutočnosť a ako dôkaz sú použiteľné len vtedy,
ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť. Žalobca bol povinný preukázať svoje nároky,
vyplývajúce z odpočítania dane, relevantnými dôkazmi a správca dane bol oprávnený preveriť, kým
a ako sa zdaniteľné obchody uskutočňovali. Žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a svoje právo

predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, vyplývajúce z ustanovenia
§ 15 ods. 5 písm. c) zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, nevyužil. V prípade,
že žalobca nepredložil žiadne alebo nedostatočné dôkazy a správca dane tiež nezistil dostatočné
dôkazy, ktoré dodanie plnení preukázali čo do priebehu a výsledku, odpočítanie dane z fakturovaného
dodania tovaru nemohlo byť uznané. Správca dane na základe vykonaného dokazovania spochybnil

skutočnosť, že zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami boli realizované tak, ako je uvedené
na predmetných faktúrach.Z uvedeného vyplýva, že námietka žalobcu o porušení zásady proporcionality je neopodstatnená,
pretože cieľom predmetnej daňovej kontroly bolo preveriť splnenie podmienok vyplývajúcich z
ustanovení zákona o DPH a pri jej výkone zamestnanci správcu dane použili primerané zákonné

prostriedky, za daných okolností vhodné a nevyhnutné.

Žalobca namieta tiež spôsob vykonania daňovej kontroly a poukazuje na skutočnosť, že daňovú
kontrolu dane z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobie január 2008 až máj 2008, júl
2008 až december 2008 vykonávali na základe Oznámenia o výkone daňovej kontroly dane z pridanej
hodnoty č 738/320/3267/2009/Šem.Plš zo dňa 12.03.2009 a Oznámenia o rozšírení daňovej kontroly

dane z pridanej hodnoty č. 738/320/3267/ 2009/Šem.Plš zo dňa 12.03.2009 za zdaňovacie obdobie
december 2008 zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu
Kráľovský Chlmec - správcu dane. Tiež poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 1 zákona SNR č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, v ktorom sa upravuje miestna príslušnosť správcu dane.
Miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov,
t.j. totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho

zamestnancov. Zamestnanci miestne príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení,
preto nebol dôvod, aby bola predmetná kontrola vykonávaná zamestnancami správcu dane, ktorí neboli
organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na
nález Ústavného súdu SR II. ÚS 118/08- 61 zo dňa 10.12.2009 a rozsudky Krajského súdu v Košiciach:
sp. zn. 6S/16346/2010-25 zo dňa 09.09.2010 asp. zn. 6S/19701/2010-28 zo dňa 28.10.2010 a tvrdí,

že v danom prípade daňová kontrola vykonávaná u žalobcu bola vykonaná v rozpore so zákonom.
Žalobca tvrdí, že jediným spôsobom, ako mohol správca dane dosiahnuť legitímne vykonanie kontroly
zamestnancami organizačne pričlenenými k miestne nepríslušnému správcovi dane, bolo delegovanie
miestnej príslušnosti v zmysle § 4 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, či už z
dôvodu vylúčenia všetkých zamestnancov miestne príslušného správcu dane (o čom by museli existovať

príslušné rozhodnutia) alebo z dôvodu hospodárnosti (resp. z dôvodu, že miestne príslušný správca
dane nedisponoval dostatočným personálnym obsadením), a to ešte pred začatím daňovej kontroly.
Pri tomto postupe sa však vyžaduje vydanie rozhodnutia najbližšie nadriadeným orgánom správcu
dane, teda Daňovým riaditeľstvom SR a jeho riadne doručenie daňovému subjektu, a teda nepostačuje
postup uplatnený správcom dane, v rámci ktorého bez akejkoľvek opory v zákone alebo rozhodnutí

použil na výkon daňovej kontroly zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane. Podľa žalobcu
ani následná konvalidácia protizákonného postupu preradením zamestnancov k miestne príslušnému
daňovému úradu vykonaná už v priebehu začatej daňovej kontroly nič nemení na protiprávnosti vydania
upovedomenia o začatí daňovej kontroly a vydania pôvodného poverenia nepríslušnými zamestnancami
a aj úkony na ich základe sú nezákonné. Žalobca má za to, že ,, legalizovať" takúto daňovú kontrolu

by bolo možné len vykonaním celej daňovej kontroly od jej začatia a prvého úkonu vo veci zákonným
spôsobom a teda miestne príslušným správcom dane, správca dane teda mal postupovať v súlade so
zákonom SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a daňovú kontrolu už začatú v rozpore so
zákonom zastaviť a začať vo veci novú daňovú kontrolu.

Žalovaný odvolací orgán k uvedenému uvádza, že v zmysle zákona SNR č. 150/2001 Z. z. o daňových

orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon SNR č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v
znení neskorších predpisov, daňové úrady vykonávali správu daní podľa zákona SNR č. 511/1992 Zb. v
znení neskorších predpisov, ktorá zahŕňa aj výkon daňovej kontroly. Daňovou kontrolou sa v zmysle § 15
citovaného zákona zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z pohľadu zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších

predpisov musí byť daňová kontrola vykonaná v mene daňového úradu, ktorý je správcom dane miestne
príslušným pre výkon tejto činnosti.

Podľa spisového materiálu predloženého s odvolaním v danom prípade daňová kontrola u žalobcu
VEMADO s.r.o. bola začatá na základe Oznámenia o výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty
č. 738/320/3267/2009/Šem.Plš zo dňa 12.03.2009 (dôkaz č. 14) za zdaňovacie obdobia január až máj

2008, júl 2008 až december 2008, Zápisnicou o ústnom pojednávaní č. 738/320/5053/2009/Šem zo
dňa 20.04.2009 (príloha č. 15) a Oznámenia o rozšírení daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty č.
738/320/11178/2009/ Sem.Plš. zo dňa 22.06.2009 o zdaňovacie obdobie december 2008 (príloha č. 16),
ktoré vydal miestne i vecne príslušný správca dane - Daňový úrad Kráľovský Chlmec, všetky úkonypočas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového úradu Kráľovský Chlmec a daňová
kontrola bola ukončená prerokovaním Protokolu č. 738/320/6562/2010/Šem zo dňa 31.03.2010 a jeho
dodatku č. 738/320/8016/2010/Šem. zo dňa 20.04.2010 (príloha č. 7). Protokol spolu s jeho dodatkom

bol so žalobcom prerokovaný a doručený dňa 20.04.2010 , o čom bola spísaná zápisnica o ústnom
pojednávaní č. 738/320/7930/10/Šem zo dňa 20.04.2009

(príloha č. 10). To znamená, že úkony týkajúce sa začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli
vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec, ktorý je
podľa § 3 ods. 1 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov správcom dane miestne

príslušným pre výkon daňovej kontroly u žalobcu VEMADO s.r.o..

Na základe uvedeného žalovaný má za to, že predmetná daňová kontrola u žalobcu nebola vykonávaná
v rozpore s ustanovením § 15 ods. 1 a § 3 ods. 1 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov, pretože ju vykonali zamestnanci správcu dane na základe poverenia miestne príslušného
správcu dane (na účely zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení platnom v roku 2009, 2010 aj 2011
sa rozumie podľa ustanovenia § la písm. j) zamestnancom správcu dane zamestnanec, ktorého

zamestnávateľom je i daňové riaditeľstvo (s odkazom na zákon SNR č. 150/2001 Z. z. v znení zákona
SNR č. 182/2002 Z. z., zákona SNR č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe).

Žalobca v žalobe tiež uvádza, že daňové konanie je v zásade dvojstupňové. Podľa ustanovenia §
48 ods. 1 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov odvolacím orgánom je orgán
najbližšie nadriadený správcovi dane, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Zásada dvojinstančnosti

daňového konania spočíva v možnosti nápravy prvostupňového rozhodnutia orgánom vyššieho stupňa
(odvolacím orgánom) na základe podaného opravného prostriedku účastníkom konania. Poukazujúc
na Uznesenie ČVS:ORP-705/6-OJP-KE-2010 z 12.04.2010 žalobca tvrdí, že požiadavke koordinácie
predchádzala žiadosť riaditeľa DU Kráľovský Chlmec o výpomoc a koordináciu daňových kontrol
prepojených prostredníctvom osoby T. P. (konateľ, štatutárny zástupca) a to, z dôvodu neúnosného

zaťaženia kontrolórov Daňového úradu Kráľovský Chlmec, ktorý má len 5 kontrolórov. Uvádza, že od
apríla 2009 boli otvorené daňové kontroly, ktoré vykonávali v prevažnej väčšine už vtedy zamestnanci,
ktorí neboli organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane a v septembri 2009 sa súbežne
v spoločnostiach prepojených prostredníctvom T. P. (štatutárny zástupca alebo spoločník) vykonávalo
viac ako 300 kontrol, o začatí ktorých nerozhodoval riaditeľ Daňového úradu Kráľovský Chlmec, ale

začatie aj priebeh vykonávania kontrol v spoločnostiach prepojených prostredníctvom T. P. už od
začiatku riadilo a zabezpečovalo Daňové riaditeľstvo SR („Akcia P."). Žalobca poukazuje aj na čl. 26
ods. 4 Organizačného poriadku a tvrdí, že v uvedenom organizačnom poriadku sú uvedené úlohy, ktoré
plní oddelenie koordinácie daňových kontrol. Podľa názoru žalobcu za zabezpečovanie koordinácie
a riadenia daňových kontrol nie je možné považovať príkaz bez akéhokoľvek dôvodu neukončovať

rozpracované kontroly; ani príkaz pred ukončením kontroly protokoly o kontrole prerokovať s metodikmi
pracoviska, resp. ich zasielať na odsúhlasenie oddeleniu metodiky a služieb pracoviska Daňového
riaditeľstva SR Košice a koordináciou nie je ani zaslanie „vzorových protokolov" o kontrolách, ktoré
vykonali zamestnanci odboru mimoriadnych kontrol Daňového riaditeľstva SR. Tvrdí, že zamestnanci
správcu dane vykonávajúci kontroly, si plne osvojili skutočnosť vyplývajúcu zo vzorových protokolov a

nadväzne na to, správca dane v odôvodnení rozhodnutí v rozpore s ustanovením § 30 ods. 3 zákona
SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov neuvádza vlastné úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie
dôkazov, ale mechanicky reprodukuje frázy zo „vzorových protokolov", ktoré boli v rámci „koordinácie"
zasielané.

Žalovaný k uvedeným námietkam dvojstupňovosti konania uvádza, že vo vyrubovacom konaní (§ 44

ods. 1 zákona SNR č. 511/1992 Zb.), v ktorom správca dane vyhodnotil dôkazy z daňovej kontroly, bola
daň vyrubená miestne príslušným správcom dane Daňovým úradom Kráľovský Chlmec. Podľa § 48
ods. 1 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov odvolacím orgánom (t.j. žalovaný) je
orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Odvolaním napadnuté
rozhodnutie vydal Daňový úrad Kráľovský Chlmec a odvolacím orgánom bolo Daňové riaditeľstvo SR,

preto žalovaný má za to, že zásada „dvojstupňovosti" konania nebola porušená a námietka žalobcu je
neopodstatnená.K námietkam týkajúcich sa zásahov Daňového riaditeľstva SR - žalovaného do výkonu daňových kontrol
prepojených prostredníctvom osoby T. P., t.j. „koordinácie" týchto kontrol žalovaný uvádza, že daňová
kontrola nie je samostatné konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v

rámci daňového konania, nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane.
Správca dane daňovou kontrolou zisťoval dodržanie ustanovení zákona o DPH. Ustanovenie § 15
ods. 11 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov stanovuje náležitosti, ktoré musí
protokol obsahovať, avšak vnútorný predpis spracovania protokolu o daňovej kontrole nie je legislatívne
upravený. Protokol je vo vyrubovacom konaní (§ 44 ods. 1 zákona SNR č. 511/1992 Zb.) podkladom

pre vyrubenie dane. Podľa § 3 ods. 5 zákona SNR č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a o zmenách
a doplnení zákona SNR č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov
Daňové riaditeľstvo - žalovaný zodpovedalo za jednotné uplatňovanie osobitných predpisov daňovými
orgánmi, ktorými sú daňové riaditeľstvo a daňové úrady. Preto postup Daňového riaditeľstva SR pri
uplatňovaní predpisov daňovými úradmi nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi.

Žalobca navrhuje žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva SR a dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8562/10/Ric zo dňa 27.04.2010 zrušiť
a vrátil vec na ďalšie konanie.

Z obsahu predloženého správneho spisu, z rozhodnutia správcu dane a rozhodnutia žalovaného
vyplýva, že správne orgány vykonali dokazovanie a šetrenie v zmysle ustanovení § 2 zákona SNR č.
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v súčinnosti so žalobcom, ktorý nepredkladal a nenavrhoval

dôkazy na preukázanie uplatneného nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správca dane
vykonal na zistenie sporných skutočností dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2
ods. 3 citovaného zákona, t.j. vykonané dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko čo v daňovom konaní vyšlo
najavo. Záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, apretó nebolo možné uznať odpočítanie dane

zo sporných faktúr, je záverom, ktorý logicky vyplýva z vykonaného dokazovania.

Žalobca v daňovej kontrole ani v odvolacom konaní nepredložil žiadne relevantné a vierohodné dôkazy
preukazujúce skutočný nákup tovaru tak, ako to deklaroval predloženými dodávateľskými faktúrami.
Dodávateľské a odberateľské zmluvy medzi spoločnosťami, v ktorých bol konateľom T. P. (personálne
prepojenými) uzatváral „sám so sebou ústne"; platby za tovar prebiehali vždy v hotovosti, teda

„platil sám sebe"; tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba
vlastníka, t.j. k zmene vlastníka došlo len v rámci spoločností, kde bol konateľom, resp. splnomocneným
zástupcomT.P..Konateľžalobcurelevantnýmiavierohodnýmidôkazminepreukázal,samotnúrealizáciu
deklarovaných zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a jeho dodávateľmi, čím nepreukázal, že
deklarovaný tovar reálne nadobudol od iného platiteľa dane, t. j. že došlo k fyzickému dodaniu tovaru a

tým aj k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako vlastník.

Žalovaný má za to, že skutočnosti uvedené v žalobou napadnutom rozhodnutí a dodatočnom
platobnom výmere správcu dane, ako aj v tomto vyjadrení spochybňujú reálne uskutočnenie žalobcom
deklarovaných zdaniteľných obchodov medzi spoločnosťami BARAVIN s.r.o., NAFT-SM Gastro Slovakia
s.r.o., BRSC s.r.o., ROYAL TOKAJ SK s.r.o., DREVO SK s.r.o., JOMADO s.r.o., VEMARK s.r.o. a Y. J.,

ktoré sú platiteľmi dane z pridanej hodnoty a v ktorých bol T. P. konateľom a spoločníkom, a zároveň
preukazujú, že v prípade takéhoto konania žalobcu, v reťazci vzájomne prepojených spoločností, nebol
vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti, v takom rozsahu, ako to deklaroval žalobca v daňovom
priznaní a dokladoch predložených pri kontrole. Uvedené skutočnosti teda vedú k záveru, že v danom
prípade išlo o reťazec viacerých spoločností deklarujúcich umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom

odčerpať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov, teda hlavným
cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu. Deklarované zdaniteľné obchody
neboli vytvorené za ekonomickým účelom.

Včas podanými žalobami sa žalobca domáhal zrušenia v záhlaví rozsudku špecifikovaných rozhodnutí
Daňového riaditeľstva SR zo dňa 30.08.2011. Namietal, že rozhodnutia žalovaného sú nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov, pretože nezodpovedajú ustanoveniu § 30 ods.1, 2, 3 a § 48 ods.6 zákonač. 511/1992 Zb. Podľa žalobcu tieto rozhodnutia obsahujú len popis obsahu pôvodného rozhodnutia
správcu dane, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval v
danom prípade v súlade so zákonom, pričom žalovaný bez výhrad prijal úvahy správcu dane bez

toho, aby sa ako odvolací orgán riadne vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Dodatočným
platobným výmerom správcu dane namietal, že ich odôvodnenia pozostávajú iba zo skopírovaných
vykonaných dôkazov, ale ich vyhodnotenie a posúdenie pre samotné rozhodnutie vo veci správa
dane neuvádza. Správca dane v dodatočných platobných výmeroch odberateľské faktúry predložené
žalobcom nevyhodnotil a nevyvodil z nich žiadny záver, t.j. či ich považuje alebo nepovažuje za

hodnoverný dôkaz preukazujúci reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov. Preto
žalobou napadnuté dodatočné platobné výmery Daňového úradu Kráľovský Chlmec ako aj rozhodnutia
odvolacieho orgánu považuje za neodôvodnené a tým aj za nepreskúmateľné.

Napadnutýmrozhodnutiamvytýkal,žebolipostavenénatotožnostiosobyakospoločníka,resp.konateľa
v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Výlučné konštatovanie,
že takáto totožnosť v osobe konateľa (spoločníka) spôsobuje pochybnosti o reálnom uskutočnení

zdaniteľných obchodov, priamo ani nepriamo bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu
nedošlo. Správca dane však na základe tohto zistenia podrobil žalobcu nadmernému dôkaznému
zaťaženiu, pričom na žalobcom predložené dôkazy náležite neprihliadal a ani ich nevyhodnocoval,
naopak sústavne vyzýval žalobcu na predkladanie nových podkladov. Podľa žalobcu skutočnosť, že
medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie, však nie je sama o sebe spôsobilá mať výpovednú

hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu, resp. neuskutočneniu akéhokoľvek plnenia. Vytýkal správcovi dane,
že nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym dôkazom vyvracajúcim uskutočnenie
zdaniteľného plnenia a dodania tovaru.

Žalobca ďalej namietal, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere vyhodnotil plnenia voči
odberateľom žalobcu z rovnakých dôvodov ako prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené a

boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva, pričom s poukázaním na
ustanovenie § 71 ods.6 zákona č. 222/2004 Z.z. ponechal daň na výstupe. Ak správca dane považoval
dodávky za fiktívne, potom sa mal žalovaný v rozhodnutiach o odvolaní vyporiadať s námietkami
žalobcu, že z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky
podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71

ods.6 zákona č. 222/2004 Z.z. Správca dane a žalovaný teda v týchto prípadoch postupovali tak, že na
jednej strane pre účely dane z pridanej hodnoty tvrdili, že zdaniteľné obchody neboli reálne vykonané,
ale na druhej strane pre účely dane z príjmov išlo podľa ich posúdenia o reálny predaj tovaru a výnosy
z tohto predaja majetku.

S poukázaním na článok 2 ods.3 Ústavy SR žalobca uviedol, že p. T. P. tým, že založil viacero

obchodných spoločností, neporušil žiadne zákonné ustanovenie, naopak využil právo slobodne
podnikať.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho
štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR, v súvislosti s paralelným výkonom daňových kontrol u
obchodných spoločností personálne prepojených osobou T. P.. Zákonnou povinnosťou daňových

orgánov v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju
dôkaznú povinnosť. Postupom daňových orgánov sa však vytvoril stav, ktorým sa žalobca neprimerane
zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru
zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené p. T. P. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní
a ústnych pojednávaní, kde daňového orgány vyžadovali účasť p. T. P. ako osoby nezastupiteľnej a

od menovaného vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto situácie
je napr. aj fakt, že dňa 30.03.2010 bolo p. T. P. doručených 13 protokolov o výsledku daňovej kontroly
v 12 personálne prepojených spoločnostiach v rozsahu 529 strán, ako aj skutočnosť, že v septembri
2009 sa u subjektov personálne prepojených p. T. P. vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol. Podľa
žalobcu účelom daňovej kontroly nie je, aby štátne orgány postupovali tak, aby úmyselne vytvorili stav,

na základe ktorého si žalobca nemôže riadne plniť svoje povinnosti, ale zistiť čo najúplnejšie skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane. Do situácie ukracujúcej práva žalobcu sa žalobca nedostal sámtým, že jeho spoločník a bývalý konateľ T. P. založil viac obchodných spoločností, ale táto protiprávna
situácia bola zavinená postupom správcu dane a žalovaného, čo je v rozpore s § 2 ods.2 zákona č.
511/1992 Zb. a článkom 2 ods.2 Ústavy SR.

Žalobca napokon namietal, že daňovú kontrolu uňho za predmetné zdaňovacie obdobia vykonávali
zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec
- správca dane. Túto námietku uplatňoval v odvolaní proti dodatočným platobným výmerom, pričom
poukazoval na nález Ústavného súdu SR II.ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, v zmysle ktorého
miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov,

t.j. totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho
zamestnancov. Zamestnanci miestne príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení,
preto nebol dôvod, aby bola predmetná kontrola vykonávaná zamestnancami správcu dane, ktorí
neboli organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane. Týmto postupom správcu dane
došlo k porušeniu ustanovenia § 3 a § 24 zákona č. 511/1992 Zb., v dôsledku čoho je tento postup
protizákonný. Žalovaný sa s týmito námietkami dostatočne nevyporiadal, iba konštatoval, že úkony

boli vykonávané „pod hlavičkou“ a „v mene“ miestne príslušného správcu dane. Podľa žalobcu jediným
spôsobom podľa platnej právnej úpravy, akú mohol správca dane dosiahnuť legitímne vykonanie
kontroly zamestnancami organizačne pričlenenými k miestne nepríslušnému správcovi dane, bolo
delegovaniemiestnejpríslušnostivzmysle§4zákonač.511/1992Zb.,čiužzdôvoduvylúčeniavšetkých
zamestnancov miestne príslušného správcu dane alebo z dôvodu hospodárnosti (resp. z dôvodu, že

miestne príslušný správca dane nedisponoval dostatočným personálnym obsadením), a to ešte pred
začatímdaňovejkontroly.PretakýtopostupsavšakvyžadujevydanierozhodnutiaDaňovéhoriaditeľstva
SR a jeho riadne doručenie daňovému subjektu. Právnu argumentáciu citovaného nálezu Ústavného
súduSRsiosvojilajKrajskýsúdvKošiciach,napr.vrozsudkuč.k.6S/16346/2010-25zodňa09.09.2010.
Podľažalobcu,akdaňovákontrolabolavykonávanávrozporesčlánkom3ods.1zákonač.511/1992Zb.,

teda v rozpore s ustanovením o miestnej príslušnosti, sú všetky právne akty vydané v rozpore s týmto
ustanovením a všetky úkony vykonávané miestne nepríslušným daňovým úradom nezákonné. Protokol
o daňovej kontrole z takto realizovanej daňovej kontroly nemôže zakladať povinnosť pre kontrolovaný
subjekt a nemôže byť právnym aktom, ak je založený na protiprávnom postupe.

Žalobca napokon namietal porušenie zásady dvojstupňovosti daňového konania. Táto spočíva v

možnostinápravyprvostupňovéhorozhodnutiaorgánuvyššiehostupňa-odvolacímorgánomnazáklade
podaného opravného prostriedku účastníka konania. Preskúmanie rozhodnutia odvolacím orgánom má
predstavovať poistku proti prijímaniu nezákonných a nesprávnych rozhodnutí. Vzhľadom na skutočnosť,
že v septembri 2009 sa súbežne u daňových subjektov prepojených osobou p. T. P. vykonávalo viac ako
tristo kontrol, je nepochybné, že riaditeľ Daňového úradu Kráľovský Chlmec pri piatich kontrolóroch a pri

zodpovednosti za riadenie Daňového úradu Kráľovský Chlmec nerozhodoval o začatí týchto kontrol a
len formálne podpisoval oznámenia alebo upovedomenia o jej začatí. Je teda nepochybné, že začatie,
formu, spôsob a priebeh vykonávania kontrol v spoločnostiach prepojených prostredníctvom T. P. už od
začiatku riadilo a zabezpečovalo Daňové riaditeľstvo SR („akcia P.“), teda žalobca. Žalobca namietal
postup daňového riaditeľstva SR pri koordinácii daňových kontrol vykonávaných v spoločnostiach

personálne prepojených osobou p. T. P.. Namietal, že Daňové riaditeľstvo SR zasielalo správcovi
dane vzorové protokoly a zamestnanci správcu dane vykonávajúci kontroly si plne osvojili skutočnosti
vyplývajúce z týchto protokolov.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 08.10.2012 navrhol žalobu vo vzťahu k všetkým napadnutým
rozhodnutiam Daňového riaditeľstva SR potvrdiť z dôvodov uvedených v týchto rozhodnutiach. Uviedol,

že tieto rozhodnutia zodpovedajú zákonným požiadavkám podľa § 30 ods.1,3 a § 48 ods.6 zákona
č. 511/1992 Zb. Odvolací orgán pri odôvodnení žalobou napadnutých rozhodnutí postupoval tak,
že najskôr uviedol zistený skutkový stav z daňovej kontroly, všetky vykonané úkony, popísal všetky
skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, uviedol úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a
použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa vo veci rozhodovalo a vyporiadal sa s námietkami

odvolaní. Vykonané dôkazy hodnotil odvolací orgán podľa svoje úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo k daňovej kontrole vyšlo najavo.
Žalobcovi bol poskytnutý dostatočný časový priestor na splnenie si jeho povinnosti a práv pri predkladaní
dôkazov.Žalovaný nesúhlasil so žalobnou námietkou, že ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom boli
postavené dodatočné platobné výmery správcu dane, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa
v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľných plnení. Žalobcom deklarované

zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne medzi spoločnosťami, ktoré boli prepojené osobou T.
P. v postavení konateľa a spoločníka dodávateľských spoločností: BARAVIN, s.r.o., NAFT-SM Gastro
Slovakia, s.r.o., BRSC, s.r.o., ROYAL TOKAJ SK, s.r.o. a DREVO SK, s.r.o. ako aj v postavení konateľa
a spoločníka odberateľských spoločností žalobcu: VEMARK, s.r.o., JOMADO, s.r.o., Y. J.. Nespornou
skutočnosťou je, že T. P. je konateľom a spoločníkom niekoľko desiatok obchodných spoločností,

ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platiteľom dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Konateľ
žalobcu T. P. konal aj za ďalšie obchodné spoločnosti ako konateľ, vykonával s v týchto spoločnostiach
aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto
spoločností, t.j. potvrdzoval všetky dodávky tovaru za dodávateľov aj odberateľov, určoval formy
dodávok, realizoval platby v hotovosti za dodávateľov aj odberateľov, nákupné aj predajné ceny
stanovoval sám, pričom predajné ceny sú oproti cenám nákupu vysoko podhodnotené, čím sa žalobca

vedome dostával do straty. Tovar deklarovaný na sporných faktúrach bol uskladnený v jednom sklade,
neopustil sklady spoločnosti - menil iba vlastníka - z jednej spoločnosti, kde bol konateľom T. P. do
ďalšej spoločnosti, kde bol tiež konateľom. T. P. podľa jeho vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci
svojich obchodných spoločností nezastupiteľný. Ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba
on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Bolo preto povinnosťou T. P.

ako konateľa žalobcu vysvetliť samotnú existenciu a pohyb tovaru medzi týmito spoločnosťami od
dodávateľov a následný predaj ďalším obchodným spoločnostiam a predložiť dôkazné prostriedky
k týmto tvrdeniam. Túto povinnosť si nesplnil. Žalobca nemal žiadnych vlastných zamestnancov,
pričom nepredložil doklady potvrdzujúce vykonávanie prác zamestnancami spoločnosti JOMADO, s.r.o.
(napr. zoznamy zamestnávaných pracovníkov, obdobie, kedy boli práce vykonávané, výkazy práce).

Nepreukázal vlastníctvo, prípadne prenájom dopravných prostriedkov a ich účtovanie. V súvislosti so
skladovaním tovaru nepreukázal úhradu nájomného za prenajaté skladové priestory a spoločnosti
DREVO SK, s.r.o. v zmysle zmluvy o prenájme a tiež doklady o preprave tovaru. Dôvodom neuznania
odpočítania dane z predmetných plnení nebola sama o sebe totožnosť osoby ako spoločníka, resp.
konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, ako tvrdí žalobca

v žalobe, ale to, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, čím nepreukázal,
že jeho dodávatelia fakturované zdaniteľné obchody skutočne zrealizovali a žalobca ich prijal a použil na
dodávky tovarov ako platiteľ. Tým nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľov žalobcu a
nebolo preukázané splnenie základnej podmienky pre vznik práva na odpočítanie v zmysle § 49 ods.1,
2 zákona o dani z pridanej hodnoty.

Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca bol súčasťou reťazca viacerých spoločností deklarujúcich umelo
vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, a
to formou nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom deklarovaných obchodných aktivít bolo získať
daňovú výhodu. Deklarované zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Aj z
rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02, prípad Halifax, rozsudok vo veci V-110/99 ako aj z

rozsudku Najvyššieho súdu ČR č. Afs 61/2008 z 27.11.2008 vyplýva, že za dodanie tovaru v zmysle
zákona o DPH nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré fakticky dodanie tovaru len
predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné ani úspešne uplatniť nárok na odpočet dane
v zmysle § 49 ods.1 a 2 zákona o DPH. Právo nárokované platiteľom dane by malo byť odopreté,
pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie než práve získanie nároku

na odpočet dane. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných
podmienok, absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod
upravených zákonom, nemožno považovať inak len za neužitie objektívneho daňového práva.

Na námietku týkajúcu sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 71 ods.6 zákona o DPH vo vzťahu k
plneniam žalobcu voči odberateľom žalovaný reagoval poukázaním na článok 203 Smernice Rady

2006/112/ES, ktorý stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na
faktúre. Tento článok smernice je premietnutý aj do ustanovenia § 71 ods.6 zákona o DPH, podľa
ktorého, ak platiteľ vo faktúre alebo inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný
platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. To znamená, že v prípade, že
daňový subjekt vyhotoví odberateľskú faktúru, ktorou deklaruje predaj tovaru, na ktorej uvedie daňz pridanej hodnoty, je povinný v zmysle citovaného zákonného ustanovenia daň uvedenú na faktúre
odviesť do štátneho rozpočtu. V danom prípade, napriek skutočnosti, že správca dane dospel k záveru,
že zdaniteľné obchody, predaj drevených plotov a jablčných debien drevených, ktoré žalobca deklaroval

vyhotovením odberateľských faktúr pre odberateľov VEMARK, s.r.o., JOMADO, s.r.o. a Y. J. neboli
reálne uskutočnené, žalobca tým, že vyhotovil predmetnú odberateľské faktúry bol povinný v zmysle
citovaného zákonného ustanovenia daň z pridanej hodnoty uvedenú na predmetných odberateľských
faktúrach odviesť do štátneho rozpočtu SR. Ak však žalobca vyhotovil predmetné odberateľské faktúry
len formálne a k dodaniu deklarovaného tovaru reálne nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods.7

zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie
obdobie.

Žalovaný ďalej uviedol, že nespochybnil skutočnosť, že ustanovenia Obchodného zákonníka umožňujú
T. P. založiť viacero spoločností. Z ustanovenia § 19a ods.1 a § 20 ods.1, 2 Obchodného zákonníka
vyplýva, že právne úkony T. P. ako štatutárneho orgánu, prípadne splnomocneného zástupcu, sú
právnymi úkonmi jednotlivých spoločností ako právnických osôb. T. P. je konateľom a spoločníkom

niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z
pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Podľa jeho vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných
spoločností nezastupiteľný. Takéto konanie žalobcu preukazuje, že v reťazci vzájomne prepojených
spoločností nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti ako to deklaroval u žalobcu. Deklarované
zdaniteľné obchody sa javia ako účelové a neboli vytvorené za ekonomickým účelom. Hlavným cieľom

deklarovaných zdaniteľných obchodov sa javí deklarovať umele vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom
odčerpať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, a to formou nadmerných odpočtov. Teda cieľom
deklarovaných obchodných aktivít bolo získať daňovú výhodu.

Na žalobnú námietku týkajúcu sa nerešpektovania princípu proporcionality žalovaný reagoval právnou
argumentáciou totožnou s dôvodmi napadnutých rozhodnutí. Uviedol, že prioritnou úlohou orgánov

daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za
podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy dane,
tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu. V prípade nároku na vrátenie dane je oprávnenie daňových
orgánov tieto nároky pred ich vrátením preveriť. Daňová kontrola u žalobcu za predmetné zdaňovacie
obdobia trvala od 20.04.2009 do 20.04.2010, t.j. 12 mesiacov, teda trvala dobu nevyhnutne potrebnú

na zistenie všetkých skutočností pre správne určenie dane. Žalobcovi počas daňovej kontroly bol
daný dostatočný priestor na predkladanie dôkazov a vyjadrení, čo sám ani po výzvach správcu dane
dostatočne nevyužil. Skutočnosť, že T. P. je spoločníkom a konateľom viacerých spoločností, v ktorých
podľa žalobcu prebiehajú daňové kontroly, sama o sebe nie je dôvodom na tvrdenie, že správca dane
vytvoril stav, ktorým žalobcu neprimerane zaťažil, podstatne ho znevýhodnil oproti daňovým orgánom.

Pokiaľ žalobca si uplatnil v daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobia nárok na nadmerný
odpočet, bolo to dôvodom, aby správca dane vykonal daňovú kontrolu a uplatnený odpočet dane pred
vrátením skontroloval. Toto oprávnenie správcu dane nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou, že sú
vykonávané daňové kontroly u iných samostatných daňových subjektov prepojených prostredníctvom
osoby T. P.. Každý daňový subjekt pri výkone svojej podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti

výkonu daňových kontrol na jednotlivé druhy daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju
spoločnosť, aby bola schopná vykonávať svoju podnikateľskú činnosť.

Žalovaný taktiež neakceptoval žalobnú námietku, v zmysle ktorej daňová kontrola za príslušné
zdaňovacie obdobie bola vykonaná nezákonným spôsobom, pretože ju realizovali zamestnanci, ktorí
neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec - príslušného

správcu dane. Uviedol, že daňová kontrola bola u žalobca začatá dňom 20.04.2009 a ukončená dňa
20.04.2010, pričom všetky úkony počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového
úradu Kráľovský Chlmec, t.j. úkony týkajúce sa začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli
vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane.

Žalovaný nesúhlasil s odvolacou námietkou týkajúcou sa porušenia zásady dvojstupňovosti daňového

konania. Dodatočné platobné výmery boli vydané Daňovým úradom Kráľovský Chlmec a odvolacím
orgánom bolo Daňové riaditeľstvo SR.K námietkam týkajúcich sa zásahov Daňového riaditeľstva SR k výkonu daňových kontrol v obchodných
spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby T. P., t.j. „koordinácie“ týchto kontrol, žalovaný
uviedol, že daňová kontrola nie je samostatné konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý

sa uskutočňuje v rámci daňového konania. Poukázal na účel daňovej kontroly a zákonnú úpravu
náležitostí protokolu o daňovej kontrole v zmysle § 15 ods.11 zákona č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces
spracovania protokolu o kontrole legislatívne nie je upravený. Daňové riaditeľstvo SR zodpovedalo za
jednotné uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi, ktorými sú Daňové riaditeľstvo SR a
daňové úrady. Preto jeho postup pri uplatňovaní predpisov daňovými úradmi nie je v rozpore s platným

právnym stavom.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí právneho
predchodcu žalovaného a administratívnych spisov žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa
jednomyseľne dospel k záveru, žaloba nie je dôvodná.

Podanýmidaňovýmipriznaniamisižalobcauplatnilnadmernýodpočet:zdaňovacieobdobieaugust2008
- v sume 120.145,98 Eur.

Súčasťou administratívnych spisov žalovaného je výzva na predloženie dokladov zo dňa 22.10.2009,
dodávateľské a odberateľské faktúry týkajúce sa zdaniteľných obchodov za jednotlivé zdaňovacie
obdobia a zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 20.04.2010, ktorých obsah korešponduje zo
zisteniami uvedenými správcom dane v dodatočných platobných výmeroch a rozhodnutí odvolacieho
orgánu ohľadne týchto dôkazov.

Do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 738/320/5527/10/Šem. zo dňa 20.04.2010 konateľ žalobcu
uviedol, že podnikateľskú činnosť vykonáva spoločnosť v prenajatých kancelárskych a skladovacích
priestoroch v Strede nad Bodrogom, Hlavná č. 600. Žalobca nezamestnáva žiadnych zamestnancov,
nedisponuje majetkom, nemá žiadne mechanizmy ani stroje, ani motorové vozidlá. V súvislosti s
nákupom jednotlivých komodít - jablčné debne drevené a drevené ploty, nakúpený aj predávaný tovar

sa stále skladoval v skladovacích priestoroch v Strede nad Bodrogom, k preprave tovaru nedochádzalo,
došlo len k preskladneniu z jedných skladovacích priestorov do druhých. Manipuláciu s tovarom
vykonávali zamestnanci spoločnosti JOMADO, s.r.o. alebo sám konateľ žalobcu v zmysle zmluvy
o prenájme. Na otázku správcu dane, ako žalobca naložil s tovarom, ktorý ostal k 31.12.2008 na
sklade, konateľ žalobcu uviedol, že nepredaný tovar ostal uložený v skladovacích priestoroch, v rámci

mlčanlivosti a zachovania daňového tajomstva nemôže odpovedať ako sa s tovarom ďalej nakladalo
a odpoveď v tomto smere sa nachádza pri daňovej kontrole za rok 2009. K nákupu tokajského vína
samorodného suchého sudového uviedol, že víno bolo dodané z hospodárskeho dvora DREVO SK,
s.r.o. zo skladovacích priestorov Veľaty, kde má žalobca od spoločnosti NAFT-SM Gastro Slovakia, s.r.o.
prenajaté skladovacie kapacity, k predaju vína nedošlo ani v ďalších zdaňovacích obdobiach, a to z

dôvodu,žetokajskévínomávyššiucenučímjestaršie.Konateľžalobcusámzabezpečoval starostlivosť
o uskladnené víno.

Podľa § 49 ods.1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky

tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods.2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods.2 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z.).

V zmysle § 71 ods.1,6 zákona č. 222/2004 Z.z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre
zdaniteľnú osobou a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviťfaktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný
platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods.2 zákona č. 511/1992 Z.z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s

daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 15 ods.1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkoch daňovou kontrolou zamestnanec
správcudanezisťujealebopreverujezákladdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly
vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu

podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 15 ods.6 zákona o správe daní a poplatkoch kontrolovaný daňový subjekt je vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane povinný predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné
prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa ods. 10 druhej vety.

Podľa § 29 ods.8 zákona o správe daní a poplatkoch daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods.3 v spojení s § 30 ods.6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom

rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých
sa rozhodovalo.

Podľa § 2 ods.1 písm.b/ zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009
Z.z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo SR.

Podľa § 11 zákona v spojení s článkom 4 veta prvá zákona č. 479/2009 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2012
sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov, t.j. ruší sa Daňové
riaditeľstvo SR (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch).

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie DPH
v zdaňovacom období august 2008. Taktiež v súlade so zákonom správca dane ponechal DPH, ktorú

žalobca vykázal ako vlastnú daňovú povinnosť, ktorú je povinný ako platiteľ DPH odviesť vo výške
uvedenej v podanom daňovom priznaní za už uvedené zdaňovacie obdobie.

Nákup drevených plotov, jablčných dební drevených a tokajského vína samorodného suchého sudového
v už uvedených množstvách žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými
dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry, ako aj pokladničné

doklady vystavoval pán T. P. ako konateľ žalobcu a konateľ dodávateľov Baravin, s. r. o., Naft - SM,
Gastroslovakia,s.r.o.,BRSC,s.r.o.,RoyalTokaj,s.r.o.,aDrevoSK,s.r.o.Súdsastotožňujesozávermi
právneho predchodcu žalovaného, že posudzované plnenia nesledovali skutočný obchodný účel a boli
len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Žalobca
ako kontrolovaný daňový subjekt bol v rámci daňovej kontroly povinný preukázať splnenie zákonných

predpokladov pre vznik nároku na odpočítanie DPH. Táto povinnosť, t. j. dôkazné bremeno vyplýva
pre žalobcu z ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. V prípade, ak žalobca neuniesol svoje dôkazné
bremeno, t. j. nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik nárokuna odpočet DPH, správcovi dane svedčilo právo vymerať mu daň podľa dôkazov, ktoré mal k dispozícii
alebo ktoré si zaobstaral bez súčinnosti žalobcu.

Súd hodnotí všetky v žalobe uvedené námietky ako nedôvodné. Žalobca tvrdil, že rozhodnutia

žalovaného neobsahujú dostatok dôvodov, sú nepreskúmateľné a nezodpovedajú požiadavkám
uvedených v § 30 ods. 1, 3 a v § 48 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. Rozhodnutia žalovaného obsahujú
konštatovanie skutkového stavu zisteného vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé
skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu DPH. V
dôvodoch svojich rozhodnutí sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami.

Žalovaný v napadnutých rozhodnutia uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho
rozhodnutia. Zdôvodnil, akými úlohami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii
relevantnej právnej úpravy.

Nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu, že jediným a ťažiskovým dôkazom, na ktorom boli
postavené žalobou napadnuté rozhodnutia je totožnosť osoby (T. P.) ako spoločníka, resp. konateľa v
spoločnostiach, medzi ktorými dochádzalo k zdaniteľným plneniam. Dôvodom neuznania odpočítania

dane z predmetných plnení nebola totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach,
medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Týmto dôvodom bola skutočnosť, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov,
t. j., že už uvedení dodávatelia skutočne zrealizovali fakturované zdaniteľné obchody a žalobca ich
prijal a použil na dodávky tovarov ako platiteľ DPH. Z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu

za predmetné zdaňovacie obdobia vyplynulo, že tovar sa pohyboval v reťazci obchodných spoločností
prepojených na osobu T. P., ktorý bol v postavení konateľa a spoločníka. Tovar, ktorý bol deklarovaný na
sporných faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil tento sklad a menil iba vlastníka z jednej
spoločnosti, kde bol konateľom T. P. do ďalšej spoločnosti, kde menovaný tiež vystupoval ako konateľ.
Podľa vyjadrenia konateľa žalobcu tovar bol v rámci jedného skladu premiestňovaný z jedného miesta

v sklade na ďalšie skladovacie miesto. Konateľ žalobcu pritom nevedel preukázať ani spôsob tohto tzv.
preskladnenia tovaru, ani s tým súvisiace režijné náklady a nezdôvodnil ani obchodný, resp. ekonomický
účel takýchto presunov tovaru, ktoré mali byť ponímané ako obchodné aktivity medzi jednotlivými
obchodnými spoločnosťami, ktorých bol konateľom. T. P. bol podľa svojho vyjadrenia v celom reťazci
svojichobchodnýchspoločnostínezastupiteľnýaibaonmoholpodávaťvyjadreniaapredkladaťdôkazné

prostriedky ku kontrole. Preto je logické, že kontrolné orgány vyžadovali od menovaného predloženie
dôkazov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľných obchodov, pričom zdôrazňovali skutočnosť, že tieto
dôkazy môže vzhľadom na svoju nezastupiteľnosť predkladať iba konateľ žalobcu, ktorý je súčasne
konateľom aj dodávateľských obchodných spoločností.

Konštatovanie správcu dane, ako aj žalovaného v ich rozhodnutiach o tom, že u žalobcu nebol vytvorený

predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval v podaných daňových priznaniach, v
dôsledku čoho žalobca ani nevykonával reálnu ekonomickú činnosť, je v súlade so zisteniami správcu
dane. Žalobca nezamestnával žiadnych zamestnancov, nevlastnil žiaden hnuteľný alebo nehnuteľný
majetok, dopravné prostriedky, neúčtoval žiadne režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou.
Tvrdenie žalobcu, že výkony uňho, tzv. preskladňovanie tovaru vykonávali zamestnanci spoločnosti

Jomado, s. r. o, bez preukázania tohto tvrdenia nepostačuje pre záver, že žalobca vykonával reálnu
ekonomickú činnosť.

Žalobca v podanej žalobe namietal, že správca dane nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym
konkrétnym dôkazom, ktorý by vyvrátil uskutočnenie zdaniteľných plnení a dodanie tovaru. K tomuto
tvrdeniu žalobcu súd dodáva, že podanými daňovými priznaniami za príslušné zdaňovacie obdobia si

žalobca uplatnil hmotnoprávny nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Z ust. § 29 ods.8 a § 15
zák. č. 511/1992 Zb. vyplýva, že je povinnosťou platiteľa DPH preukázať oprávnenosť uplatňovaných
nárokov na odpočet DPH. Ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. podmieňuje vznik
práva na odpočet DPH zaplatenej za dodanie tovaru alebo služby tým, aby bolo preukázané dodanie
tovaru alebo služby inou zdaniteľnou osobou - touto inou zdaniteľnou osobou je osoba, ktorá vystavila

faktúru za dodanie tovaru alebo služby. Preto nebolo povinnosťou správcu dane v rámci daňovej kontrolyzabezpečovať dôkazy, ktoré by vyvracali uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení, naopak, bolo
povinnosťou žalobcu preukázať ich uskutočnenie.

Žalobca v podanej žalobe namietal postup žalovaného, ktorý v súvislosti so začatím, spôsobom a

priebehom výkonu daňových kontrol spoločností personálne prepojených pánom T. P. porušil zásadu
dvojstupňovosti konania. Žalobca ďalej namietal prekročenie kompetencií žalovaného formou priamych
zásahov do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených prostredníctvom osoby T. P. a koordinácie
týchto daňových kontrol. K týmto námietkam súd uvádza nasledujúce:

V náleze Ústavného súdu SR č. k. I/US238/06-39 zo dňa 16. 12. 2008 sa konštatuje, že „daňová
kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý

sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale
úkonom správcu dane“. Obsahové náležitosti protokolu o daňovej kontrole stanovuje § 15 ods. 1 zák.
č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole však legislatívne nie je
upravený. Pre použitie protokolu o daňovej kontrole ako podkladu pre vydanie rozhodnutia správcu
dane je rozhodujúce, či daňová kontrola bola realizovaná v súlade so zákonom, či skutkové zistenia

obsiahnuté v protokole postačujú pre vydanie rozhodnutia správcom dane. Preto žalobcom tvrdené
nelegitímne zásahy Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených
prostredníctvom T. P. nemôžu predstavovať porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Za zákonný považuje súd postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo o žalobcom
tvrdené zdaniteľné obchody, týkajúce sa predaja drevených plotov jablčných dební drevených, hoci

tieto obchody podľa zistení správcu dane neboli reálne uskutočnené a žalobcovi tak nevznikla daňová
povinnosť z titulu dodania tovaru. Uvedený postup správcu dane bol v súlade s ust. § 71 ods. 6 zák.
č. 222/2004 Z. z., ktorého obsahom je premietnutie čl. 203 Smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom
systéme DPH („daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre“). Žalobca
vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj uvedených komodít, na ktorých uviedol DPH,

preto bol povinný v zmysle ust. § 71 ods. 6 zákona o DPH daň uvedenú v predmetných faktúrach odviesť
do štátneho rozpočtu SR. Ak žalobca vystavil tieto faktúry len formálne a k dodaniu deklarovaných
tovarov nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním
dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobia.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol si splniť svoju dôkaznú povinnosť, ani

realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods.2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol T. P., vytvorili zamestnanci správcu dane stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť požiadavky
zamestnancov správcu dane, svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V dôsledku

toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že týmto
postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení § 2
ods.2 zákona č. 511/1992 Zb. ktorá patrí medzi zákonné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1
Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným
štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods.2 Charty základných práv EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom

a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim
prostriedkom.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL.ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné

len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnuté v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ bol súčasne spoločníkom a

konateľomniekoľkodesiatokobchodnýchspoločností,ktoréuskutočňujúmedzisebouakoplatiteľadane
z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Menovaný súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky
činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností.
Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku
všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku

kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných spoločností, nemohol
byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v
iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť postupu správcu

dane len z dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových
subjektov - obchodných spoločností, ktoré sú prepojené jeho osobou. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť
súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne prepojených osobou
žalobcu žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné
preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých žalobca bol konateľom.

Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú
obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých je žalobca konateľom, sa tovar
do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných
spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom)
sledovaným štátom (správcom dane) bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného

odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo
potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v
reťazciobchodnýchspoločnostípersonálneprepojenýchosoboužalobcu,niesamostatnýmiizolovanými
daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností. Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom
ďalších obchodných spoločností, si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom
daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane
realizujú svoje zákonné oprávnenie.

Nemožno preto akceptovať námietku žalobcu týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných
daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol žalobca. Veľkému počtu

spoločností personálne a majetkovo prepojených jeho osobou musel zodpovedať aj počet daňových
kontrol.Je nesporné, že žalobca založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného ako aj dodatočného platobného výmeru
správcu dane v dôsledku toho, že predmetnú kontrolu dane z pridanej hodnoty u žalobcu aj
za zdaňovacie obdobie február 2008 vykonali zamestnanci správcu dane, ktorí neboli organizačne
začlenení ako zamestnanci miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Trebišov. Žalobca toto
tvrdenie odôvodnil nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10.12.2009. Uviedol, že

právne závery vyplývajúce z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR krajský súd vo svojej doterajšej
rozhodovacej praxi akceptoval.

Krajský súd pri posudzovaní tejto žalobnej námietky vychádza zo zmeny rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR prezentovanej jeho rozsudkami č.k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012, 4Sžf/8/2012
zo dňa 26.06.2012 a č.k. 4Sžf/15/2012 zo dňa 26.06.2012.

Najvyšší súd SR v rozsudku č. k. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23. 02. 2012 uviedol:

„Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny Najvyšší súd SR dáv do
pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 159/2011 - 19 z 13.04.2011, ktorým
odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžo/101/2010 z
27.10.2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd SR zmenil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5S/54/2005 z 25.02.2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného

Daňového riaditeľstva SR č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.06.2005 a vrátil vec žalovanému na
ďalšie konanie a rozhodnutie...

Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu SR obsiahnutý
v preskúmavanom rozsudku sp.zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010:

V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane

- Daňového úradu Košice V., podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov.
Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa
daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa
zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového
úradu Prešov 1 výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým
zamestnancom Daňového úradu Košice V. (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor
Ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu

Košice V., nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a
poplatkoch. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec
bol realizovaný, ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie a tým aj ich právny
základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001
Z.z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňového riaditeľstvo SR je právnickou

osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, zároveň daňové úrady takouto plnou právnou
subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov
pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví
štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR
reagovalonapodnetriaditeľaDaňovéhoúraduK.využitímoprávnení,ktorémuplynúzozákonaoštátnej

službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K.nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne
príslušného správcu dane. ...

Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal okrem iného

zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly zamestnancov Daňového úradu Prešov 1 došlo
pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým
konaním. Vychádzal zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo
z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach
daňového subjektu - § 1a písm.d/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodujúcom období). ...

Právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. 5Sžo/101/2010 z 26.10.2010 ohľadne

zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny ústavný súd
SR vo svojom rozhodnutí č.k. II. ÚS 159/2011-19 z 13.04.2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že
predmetný názor Najvyššieho súdu SR nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam
vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne

príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako
zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného
správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva SR ako spoločne nadriadeného
orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom SR
v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-28 zo 04. 06. 2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č. k. II. ÚS

137/10-28 z 24. 03. 2010 a č. k. II. ÚS 159/11-19 z 13. 04. 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný,
nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly Ústavný súd SR nevyslovil namietané
porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne SR a na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy SR podľa článku 46 ods.1,2 Ústavy SR.

Vtomtoohľadeasprihliadnutímnaosobitéokolnostikonkrétnehoprípadumožnopovažovaťjudikovanie
právneho názoru vyplývajúce z nálezu ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. 12. 2009 za
ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR“, s odkazom aj na rozsudok
NS SR č.sp. 5Sžf 68/2011 zo dňa 23.2.2011.

Vtejtosúvislostikrajskýsúddodáva,žeprizmenerozhodovacejpraxesúdovjepotrebnépostupovaťtak,

aby nebol porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a súčasne nedochádzalo k porušeniu
princípu právnej istoty. Zmena rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR bola vyvolaná ďalšími
rozhodnutiami Ústavného súdu SR, v ktorých bolo namietané porušenie článku 46 ods.1, 2 Ústavy SR v
súvislosti s výkonom daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení
k miestne príslušnému správcovi dane. Právne závery Najvyššieho súdu SR vyplývajúceho z jeho

citovaných rozsudkov si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje, čím mení svoju doterajšiu rozhodovaciu
prax, na ktorú poukázal žalobca v žalobe. Krajský súd má za to, že s prihliadnutím na zmenu svojej
rozhodovacej praxe nedochádza k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, resp.
porušeniu princípu právnej istoty. Zmenu svojej rozhodovacej praxe krajský súd zdôvodnil.

Záverom súd poznamenáva, že sa stotožňuje s právnym záverom odvolacieho orgánu, podľa ktorého

žalobca nepreukázal vierohodnými dôkazmi samotnú realizáciu deklarovanú zdaniteľným obchodom
medzi ním a jeho dodávateľmi, t. j., že došlo k fyzickému dodaniu tovaru a tým aj k nadobudnutiu práva
nakladať s tovarom ako vlastník. Súd takisto akceptuje stanovisko žalovaného, podľa ktorého hlavným
cieľom žalobcom deklarovaných obchodných aktivít bolo získanie daňovej výhody, pretože žalobcom
tvrdené zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom.Pretože žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo v súlade so zákonom, súd žalobu podľa § 250j
ods. 1 O. s. p. zamietol.

Konanie o preskúmanie rozhodnutí žalovaného zo dňa 30.8.2011 č. I/221/16008-84404/2011/990325-r

a č. I/221/16008-84406/2011/990325-r zastavil pre nezaplatenie súdnych poplatkov za podané žaloby
(§ 10 ods.1 z.č. 71/1992 Zb.).

Doplatok za uvedené žaloby na základe výzvy súdu zo dňa 12.3.2013 nebol realizovaný, pričom
zástupkyňa žalobcu výzvu prevzala dňa 11.4.2013.

Podľa ust. § 10 ods.1 z.č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v znení
neskorších predpisov, súd konanie zastaví, ak napriek výzve ho účastník nezaplatí v stanovenej lehote.

Výrok o trovách konania pri zastavení konania spočíva v ust. § 246c ods.1, § 146 ods.1 písm.c/ O.s.p..

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O. s. p.).

Rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch
v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.