Rozsudok Judgement was issued on Thursday, January 28, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14C/274/2004

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8104130743
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8104130743.22

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcov v 1. rade: U. Š., X..

XX.X.XXXX, bytom Z., X. R.. H. XX, v 2. rade: Y. Š.Í., X.. XX.XX.XXXX, bytom Z., X. R.. H. XX, v 3.
rade: G. Š., X.. XX.X.XXXX, bytom Z., X. R.. H. XX, v 4. rade: H. Š., X.. XX.X.XXXX, bytom Lipany,
Námestie sv. Martina 51, žalobcovia v 2. a 3. rade zastúpení zákonnou zástupkyňou, žalobkyňou v 1.
rade, všetci právne zastúpení JUDr. Vladimírom Zeleňákom, advokátom so sídlom Letná 45, Košice,
proti žalovanému: POLYTRANS, s.r.o., Bardejovská 24, Prešov, IČO: 31 733 085, právne zastúpenému
JUDr. Antonom Hajdukom, advokátom so sídlom Štúrova 101, Vranov nad Topľou, za účasti vedľajšieho
účastníka: Sociálna poisťovňa Bratislava, IČO: 30 807 484, o poskytnutie náhrad z dôvodu pracovného

úrazu s následkom smrti, takto

r o z h o d o l :

žalovaný z o d p o v e d á za pracovný úraz s následkom smrti, ktorý utrpel nebohý Y. Š., X.. X.X.XXXX,
dňa 15.11.2003 v rozsahu 30%,

o trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žaloboupodanoutunajšiemusúdudňa12.11.2004navrholžalobcauložiťžalovanémupovinnosťzaplatiť
mu sumu 30.000,- Sk titulom nákladov na úpravu hrobu a zriadenie pomníka, sumu 16.975,- Sk ako
náklady na ošatenie, ďalej titulom mesačnej náhrady pozostalých počnúc dňom 15.11.2003 do budúcna

pre žalobkyňu v 1. rade po 1.500,- Sk mesačne a pre žalobcov v 2. až 4. rade každému po 2.650,-
Sk mesačne a taktiež titulom jednorazového odškodnenia pre každého zo žalobcov po 250.000,- Sk. V
rámci žaloby žalobcovia poukázali aj na to, že manžel žalobkyne v 1. rade a otec žalobcov v 2. až 4.
rade Y. Š.U., X.. X.X.XXXX utrpel dňa 15.11.2003 pracovný úraz v priestoroch prevádzky žalovaného
(podľa kontextu sa má na mysli aj právny predchodca žalovaného) s následkom smrti, pričom keďže
žalobcovia zastávajú názor, že pracovný úraz s následkom smrti je pracovným úrazom a zamestnávateľ,
t.j. žalovaný sa nemôže vyviniť, navrhli, aby súd žalobe vyhovel.

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť, keďže, podľa jeho názoru, v rámci konania vedeného tunajším
súdom pod sp. zn. 16C/218/2005 bolo vykonané podrobné dokazovanie aj s ohľadom určenia miery
zavinenia zamestnávateľa, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že zamestnávateľ vôbec nezodpovedá
za predmetný pracovný úraz. Poukázal na to, že žalovaný sa zbavil úplne svojej zodpovednosti za
vzniknutý pracovný úraz a že o tejto otázke už bolo raz rozhodnuté a súd je aj v tomto konaní týmto
prechádzajúcim rozhodnutím viazaný (§ 135 O.s.p.). Taktiež poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v

Prešove (sp. zn. 3Co 44/2009), z ktorého vyplýva, že prvostupňový súd správne vyhodnotil dôkazy, teda
výpovede svedkov, ako aj znalecké dokazovanie. Poukázal tiež na to, že zo znaleckého posudku A..
H. vyplýva vlastne iba riešenie možnosti čistenia stroja do budúcna, avšak znalec nekonštatuje žiadnu
jeho závadu, preto tento posudok nie je v rozpore so znaleckým posudkom A.. J.. Taktiež poukázal nato, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalovaný preukázal príčinu úrazu, ktorá spočíva v porušení
právnych bezpečnostných predpisov poškodeným.

V prejednávanej veci súd rozhodol medzitýmnymi rozsudkami zo dňa 14.10.2010, resp. 22.5.2012
tak, že žalovaný zodpovedá za pracovný úraz s následkom smrti, ktorý utrpel nebohý Vladimír
Šefčík v rozsahu 50%. Uvedené rozsudky však boli na základe odvolania žalovaného zrušené z
dôvodu procesnej chyby, keďže prvostupňový súd bez doplnenia, prípadne zopakovania dokazovania
oboznámením dôkazov zo spisu 16C/218/2005 vyvodil „opačný právny záver“ vo veci, teda že žalovaný

zodpovedá za pracovný úraz v rozsahu 50%. Zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zároveň
vyplýva, že prvostupňový súd nevykonal dostatočné dokazovanie na preukázanie úrazového deja,
vypočul síce účastníkov konania, ale vo zvyšku vychádzal z listinných dôkazov, ktoré boli použité v inom
konaní a inak vyhodnotené. Pričom pokiaľ má súd prvého stupňa za to, že sa žalovaný nemôže celkom
vyviniť, musí dôkazy, o ktoré oprie svoje skutkové zistenia vykonať sám. Odvolací súd zároveň poukázal
na to, že prvostupňový súd musí vypočuť všetkých svedkov, na ktorých svedecké výpovede poukazuje a

vysporiadať sa so závermi inšpektorátu bezpečnosti práce. Prvostupňový súd preto v týchto intenciách
doplnil dokazovanie.

Súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov, ako aj oboznámením
listinných dôkazov, pričom boli oboznámené: žaloba, protokol Inšpektorátu práce Prešov, žiadosť o

poskytnutie náhrady zo dňa 30.1.2004, vyjadrenie vedľajšieho účastníka zo dňa 27.12.2004, vyjadrenie
žalovaného zo dňa 10.1.2005, vyjadrenie žalobcov zo dňa 6.10.2005, zaslanie záznamu PÚ zo dňa
17.11.2003, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 9.6.2006, odvolanie žalovaného, vyjadrenie
žalobcov k tomu odvolaniu, trestný spis OR PZ Prešov ČVS: ORP-1192/PP-2-2003, spis č. IPV-01-26-1/
P-J-41-04, registratúrny plán pre poloautomatizovaný systém správy registratúry platný od 1.1.2009,

pracovná zmluva X.. Y. Š. zo dňa 1.3.2000, mzdové zaradenie zo dňa 4.1.2003, mzdový list za rok 2003,
pracovná zmluva H. J. zo dňa 31.8.1999, jeho mzdové zaradenie zo dňa 4.1.2003 a mzdový list za rok
2003, povolenie práce nadčas (č.l. 427), zápisníky bezpečnosti práce a požiarnej ochrany pracovníkov
dokončovacej linky, písomné upozornenia adresované nebohému J.. Š. zo dňa 5.7.2000 a 13.6.2000,
popis pracovného miesta (obsluha dokončovacej linky zo dňa 4.9.2007) držiteľa pracovného miesta

H. Y., E. C., rozpis zmien pracovníkov dokončovacej linky (č.l. 530 - 573), vyjadrenie žalobcov zo dňa
12.11.2014, ako aj ostatný obsah spisu a obsah pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 16C 218/2005
a zistil nasledovné:

Žalobkyňa v 1. rade, U. Š., manželka nebohého v rámci výsluchu pred súdom vypovedala, že nebohý

manžel, ktorý pracoval u žalovaného jej spomínal, že mali pravidelne nejaké školenia, pričom aj on
nejakých ľudí zaškoľoval. Taktiež uviedla, že manžel vravel, že od nich žiadajú veľké výkony, teda že
musia robiť rýchlo, že je pod tlakom a treba veľa robiť. Uviedla tiež, že na uvedenej linke najprv pracovali
dvaja zamestnanci a neskôr už iba po jednom za zmene. Taktiež uviedla, že manžel nemal žiadne
vážnejšie zdravotné problémy, bol kľudnej povahy, jeho život bola vlastne iba práca a rodina, pričom

nemal nejaké výraznejšie koníčky, resp. iné záujmy. Poukázala na to, že manžel chýba jej a samozrejme
aj deťom, ktoré boli v čase úrazu ešte malé.

Žalobca v 2. rade H. Š., najstarší syn nebohého, v rámci výsluchu pred súdom poukázal na to, že za
seba aj za bratov môže povedať, že vzťahy s otcom mali dobré, vždy sa tešili, keď sa otec vrátil z práce.

Poukázal na to, že spolu s oboma rodičmi chodili na výlety po okolí, resp. na prechádzky. Uviedol, že
postupne sa musel zmieriť s tým, že v živote vznikajú situácie, keď vyjde najavo, že nemá otca, teda že
nie sú plnohodnotná rodina, napr. čo sa týka nejakých problémov v škole, resp. s priateľmi. Poukázal
na to, že navštevuje autoškolu, kde sa väčšina chlapcov vyjadruje, že im otcovia vysvetľujú určité veci,
avšak on je o to ochudobnený. Uviedol tiež, že nebohý otec sa zaujímal o jeho prospech v škole a vždy

mu vravel, že keď sa bude dobre učiť, bude mať väčšie možnosti uplatnenia sa v živote.

Konateľ žalovaného G. Š. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že v čase vzniku smrteľného
pracovného úrazu bol ubytovaný v areáli závodu, preto sa hneď dostavil na dané miesto a už od
prvého okamihu bolo zrejmé, že nebohý sa k stroju nemohol dostať inak, než tak, že preliezol, resp.

podliezol zábrany, ktoré boli okolo celej linky, resp. tieto zábrany mohol aj odstrániť, čím vlastne
porušil aj bezpečnostné predpisy, čím došlo k jeho zraneniu. Poukázal na to, že podľa jeho názoru
je zodpovednosť žalovaného nulová, pretože k smrteľnému pracovnému úrazu došlo iba v dôsledku
porušenia bezpečnostných predpisov a pokynov zo strany nebohého, pričom všetky školenia a predpisy,ktoré absolvoval aj nebohý boli smerované aj k tomu, že nie je možné priblížiť sa, resp. obsluhovať stroj
počas jeho prevádzky, pretože k stroju bolo možné priblížiť sa až po jeho odstavení.

Svedok H. J. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že pracoval na tej istej linke ako Y. Š., pričom v
uvedený deň, keď sa stal smrteľný úraz mu odovzdával zmenu, pričom sa jednalo nepretržitú prevádzku,
kde sa pracovalo v 12-hodinových zmenách. Svedok uviedol, že pokiaľ si čerpali dovolenky, resp. niekto
neprišiel do práce, tak zaskakovali aj neprítomných kolegov. Uviedol, že zmena sa odovzdávala tak,
že stroje boli v chode s tým, že chvíľu tam neišli dosky. Potvrdil, že problémy pri výrobe nastávali v

tom, že na doskách sa otláčali bodky prachu, pričom keď boli sťažnosti z povrchovej úpravy, tak linku
odstavili a valce sa vyčistili. V tejto súvislosti uviedol, že pri linke pracoval aj systém automatického
ofukovania,ktorývšaknedokázaldostatočnezabezpečiťodsunvšetkéhoprachu,pretotambolaajručná
ofukovacia trubka, resp. bolo valce potrebné čistiť jemným brúsnym papierom, pretože čiastočky prachu
boli niekedy tak zapečené, že to inak neišlo. Uviedol, že vo všeobecnosti platilo, že sa nesmelo ísť k
linke pokiaľ bola zapnutá, pričom o tom boli školení, resp. poučovaní, avšak nevedel si vysvetliť ako

mohlo dôjsť k tomuto úrazu, keďže nebohého poznal a vedel aký je zodpovedný a precízny. Uviedol, že
mohol aj pozerať dosky zospodu za brúskou, bolo mu divné, čo tam vlastne mohol robiť, pričom ho tiež
napadlo, či mu nemohlo prísť zle, keď niečo pozeral pod linkou a zohol sa. Taktiež uviedol, že niekedy
bolo potrebné nastaviť podávacie valce tak, aby išla doska v smere rovno, pričom toto sa dalo robiť aj
za chodu riadnym vidlicovým kľúčom, keďže tieto podávacie valce boli oplechované a kľúčom sa dalo

nastaviť smerovanie dosky, teda doska sa dala „vyšteľovať“ tak, aby išla rovno, pričom väčšinou to robil
údržbár, obsluha linky málokedy. Svedok poukázal na to, že na zamestnancov, teda aj na pracovníkov
dokončovacej linky boli kladené nároky jednak z hľadiska kvality, ako aj kvantity. Uviedol, že on osobne
na obed ani nechodil, pričom keď si potreboval odskočiť, tak ho zastúpil vozičkár, resp. majster a keď
ho nemal kto zastúpiť, tak linku vypol. Uviedol, že valce je možné čistiť aj za chodu a že to takto mohol

niekto robiť, ale on to takto nerobil, pretože sa bál. Potvrdil, že nevylučuje, že to takto to mohol robiť J..
C., ale ako poznal p. C., resp. J.. Š., tak by skôr povedal, že to môže robiť J.. C., nie p. Š., ktorý bol
taký „poctivák“. Taktiež uviedol, že pred modernizáciou dokončovacej linky tam pracoval brúsič a dve
ženy a po modernizácii, linku obsluhoval už iba jeden človek. Svedok uviedol, že prestoje sa evidovali
a obsluha ich zapisovala na papier, pričom majster to prepisoval do počítača, ktorý to aj vyhodnocoval,

teda čas keď linka bola odstavená musel sedieť s tým, čo zaznamenal počítač, teda každý prestoj musel
byť odôvodnený. Zároveň uviedol, že po modernizácii linky sa odstránili určité problémy, ktoré dovtedy
nastávali, avšak čo sa týka kvality, tak pokiaľ tam sedeli dve ženy a doska prechádzala presne okolo
nich, tak mohli lepšie skontrolovať kvalitu ako on, keď sedel vo velíne (kabína pre obsluhu linky) a boli
tam nastavené vlastne iba zrkadlá tak, aby bol kontrolovaný aj spodok dosky, aj vrch dosky, pričom môže

uviesť, že z hľadiska kontroly kvality boli na nich kladené vyššie nároky, než ako to bolo v minulosti,
než bola linka modernizovaná. Uviedol, že z fyzického hľadiska sa dá povedať, že po modernizácii bola
práca ľahšia, ale na druhej strane z psychického hľadiska bola zasa väčšia náročnosť na túto prácu,
pričom sa báli, kto príde z oddelenia povrchovej úpravy vyčítať im, že dosky nie sú v požadovanej kvalite.

Svedok H. Y., ktorý pracoval podobne ako nebohý ako obsluha dokončovacej linky uviedol, že je ťažké
povedať čo mohol robiť nebohý pod linkou, ale pravdepodobne chcel očistiť valce. Vypovedal, že čo sa
týka čistenia valcov, tak on ich niekedy čistil tak, že stroj vypínal, ale čistil ich aj tak, že stroj nevypínal, ale
vypol prísun dosák, pretože také čistenie valcov bolo jednoduchšie a rýchlejšie a valce sa netočili nejak
veľmi rýchlo, teda dalo sa to takto očistiť. Taktiež uviedol, že musela byť zdokladovaná každá minúta

prestoja, muselo sa to odôvodniť a on to riešil niekedy aj určitou kompenzáciou, teda keď mal nejaký
prestoj z iného dôvodu, tak napísal, že čistil valce, teda že to bol prestoj z tohto dôvodu, avšak valce
čistil za chodu, preto nemusel zdôvodňovať vypnutie linky. V tejto súvislosti uviedol, že 12 hodinová
zmena mala 720 minút a bolo plánované aký počet dosák mal byť vybrúsený, pričom pokiaľ to takto
nebolo splnené, tak sa musela odôvodniť každá minúta prestojov. Svedok taktiež uviedol, že osobne

sa snažil dá sa povedať „nahnať si výrobu“, aby mohol ísť na obed, pričom niekedy sa stalo, že ho
zastúpil vozičkár, resp. majster a na nočnej zmene stravu nemali zabezpečenú, preto si nosili z domu
a on napr. jedol priamo vo velíne počas prevádzky. Ku skutočnosti, či nadriadení mali vedomosť o tom,
že sa valce čistili aj za chodu uviedol, že predpokladá, že vedúci výroby to nevedel, ale majster to podľa
jeho názoru vedel, pričom keď tam bol prítomný, tak valce takto nečistil a linku vypol. V tejto súvislosti

taktiež uviedol, že dosky sa orezávali, pričom po krajoch vznikali orezky, ktoré sa dali vyberať iba tak, že
sa vytiahli rukou, pričom to tiež bolo v blízkosti valcov a nevie si predstaviť, že by po každých 10 doskách
vypínal stroj a vyberal tieto orezky, teda aj tieto orezky sa vyberali za chodu linky. Svedok uviedol, že s
ostatnými pracovníkmi nejak nebola konkrétne reč o tom, či čistia valce za chodu, resp. valce vypínajú,ale čo sa týka p. Šefčíka, tak on bol veľmi pedantný, ale tiež nemal rád prestoje, preto je možné, že čistil
valce za chodu a pravdepodobne aj takto došlo k úrazu. Svedok potvrdil, že na linke pracovali štyria,
pričom nemali žiadneho náhradníka a pokiaľ robili iba svoje zmeny, tak sa to dalo v zvládnuť, ale pokiaľ

už mali niekoho zastupovať, tak to bolo náročnejšie. Na otázky právneho zástupcu žalovaného svedok
uviedol, že mu nikto nikdy nedal pokyn, aby išiel čistiť valce počas ich chodu. Vyjadril sa, že nevie o
tom, aby bola určená nejaká minimálna vzdialenosť, na akú sa mohol priblížiť k linke a tiež uviedol, že
si nepamätá, aby mali nejakú pracovnú náplň. Na otázku právneho zástupcu žalobcov uviedol, že v ich
firme neexistovala žiadna celozávodná dovolenka a pokiaľ potreboval nejaký deň voľna, tak si musel

nájsť za seba náhradu.

Svedok E. C. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že pracoval obdobne ako nebohý na
dokončovacej linke, kde sa jednalo o nepretržitú prevádzku, pričom bol na nich vyvíjaný tlak, aby linka
vždy išla, aby sa čo najviac vyrobilo. Ohľadom čistenia valcov svedok uviedol, že norma hovorí, že
čistenie sa má vykonávať pri odstavenom stroji, ale v praxi sa to takto vždy nerobilo, pretože valce sa

lepšie čistili za chodu, pričom tieto valce sa netočili nejak rýchlo, teda bolo ideálne nečistoty odstrániť
tak, že sa priložil brúsny papier a valce sa tak očistili, resp. sa to mohlo robiť nejakých drievkom,
špachtľou a pod.. Svedok potvrdil, že aj on niekedy valce čistil tak, že linku vypol, ale niekedy aj za chodu
valcov. Uviedol, že z hľadiska školení mali zápisníky bezpečnosti práce, pričom školenia sa netýkali iba
čistenia valcov, ale boli to všeobecné školenia, avšak po tom, čo sa stal tento úraz, tak sa už osobitne

zvýrazňovalo to, že tam je treba dávať väčší pozor a vypínať to. Taktiež uviedol, že pri čistení valcov sa
až do času tohto úrazu nikomu nič nestalo. Zároveň uviedol, že predpokladá, že majster ho asi nevidel,
že čistí valce aj za chodu, pretože by ho bol na to upozornil, ale takéto veci sa pri tichosti tolerovali,
pretože podstatné boli výkony a pracovalo sa nonstop nepretržite.

Svedok E. L., ktorý taktiež pracoval ako obsluha dokončovacej linky v rámci výsluchu pred súdom
vypovedal, že pri obsluhe linky bolo potrebné čistiť valce, asi tak 2 až 3-krát za zmenu, pričom to podľa
záviselo aj od toho, kto to ako poctivo bral, pretože keď to bral niekto poctivo, tak to čistil aj častejšie.
Uviedol, že on valce čistil po vypnutí linky, pretože to inak to bolo nebezpečné.

Svedok H. K. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že nastúpil ako pracovník dokončovacej linky
po nebohom J.. Š., preto ho majster jednoznačne upozorňoval, že pokiaľ pôjde čistiť valce, tak má
linku vypnúť. Svedok potvrdil, že keď si potreboval odskočiť, resp. ísť na obed, tak ho väčšinou zastúpil
vozičkár a niekedy aj majster.

Svedok Ľ. L. v rámci výsluchu pred súdom uviedol, že pracoval ako zmenový majster na zmene, na
ktorej pracoval nebohý J.. Š.. Uviedol, že v uvedený deň cestoval s nebohým ráno do práce, pričom
tento mu neavizoval nič napr. o tom, aby bol nejako fyzicky alebo psychicky unavený a nevie si vysvetliť
z akého dôvodu išiel nebohý pod linku. Taktiež vypovedal, že u nebohého neregistroval to, aby čistil
valce za chodu a pokiaľ sa niektorí pracovníci dokončovacej linky vyjadrili tak, že čistil valce aj za chodu,

tak takýmto spôsobom si uľahčovali prácu a čo sa týka čistenia valcov, tak to mohlo trvať tak 10 - 15
minúť a keby bol pracovník čistil valce aj 3 - 4-krát za zmenu, tak by v tom nebol nijaký problém z
hľadiska prestojov, pretože by to vždy poznamenal, že to boli prestoje z dôvodu čistenia valcov. Svedok
zároveň uviedol, že všetci samozrejme pociťovali určitý tlak na pracovné výkony, ale nebolo to vždy
rovnaké na každej zmene, pretože keď nebola nejaká poruchovosť, tak sa dá povedať, že to bola

normálna pracovná pohoda, ale problémy nastávali vtedy, keď boli nejaké poruchy buď mechanické
alebo elektrické a od tohto už potom záviselo množstvo vyrobených dosák a od tohto záviseli prémie.
Svedok sa vyjadril aj k potrebám zamestnancov ohľadom stravovania, resp. hygienických prestávok,
pričom uviedol, že pokiaľ nebolo čo brúsiť, tak nebol problém vypnúť linku, ale pokiaľ bolo dosť práce,
tak keď si niekto potreboval odskočiť, tak ho mohol zastúpiť vozičkár, resp. keď išli pracovníci na obed,

tak ich zastupoval on, teda tých 15 - 20 minút kým sa najedli, pretože aj z hľadiska kvality bolo lepšie, keď
sa linka nevypínala, pretože keď sa nanovo spúšťala, tak tam boli určité vibrácie, kým sa valce dostali
do dostatočných otáčok, teda aj z tohto hľadiska bolo vhodnejšie linku nevypínať, pričom sa vždy hľadal
spôsob riešiť nejaké zastupovanie tak, aby sa linka nevypínala. Ohľadom školenia z bezpečnostných
predpisov svedok uviedol, že pri nástupe do práce nových pracovníkov školil bezpečnostný technik a

následne boli školení v kancelárii, teda konkrétne ich školil on, pričom ku každej linke existovali určité
poučenia ako linka funguje, resp. aké sú povinnosti obsluhy linky. Pracovník si tieto postupy naštudoval
a on mu dal potom nejaké otázky, resp. pracovník mal možnosť niečo sa aj opýtať. Následne boli každý
polrok školenia s poučením týkajúcich sa obsluhy liniek, teda aj dokončovacej linky, pričom každý polroksa vlastne jednalo o to isté, pracovníci sa chodili školiť individuálne, teda bol nejaký časový rozvrh, každý
si opäť naštudoval tie poučenie a keď neboli nejaké otázky, tak sa to zapísalo v zápisníku o bezpečnosti,
ktorý podpísal on ako majster, ako aj konkrétny pracovník. Zároveň uviedol, že písomné testy neboli, on

sa pýtal pracovníkov, či je všetko jasné a pokiaľ to takto bolo, tak sa to zapísalo do zápisníka. Zároveň
uviedol, že nemá vedomosť o tom, aby pracovník dokončovacej linky musel mať 5-ročnú prax v oblasti
drevárstva. Z hľadiska počtu zmien v mesiaci uviedol, že štandardne každý pracovník odpracoval 14 -
15 zmien a pokiaľ sa robili nejaké nadčasy, tak to mohlo byť maximálne nejakých ďalších 5 zmien, teda
spolu asi 19 - 20 zmien. Tiež uviedol, že keď sa robili nadčasy, tak pracovník s tým musel súhlasiť, teda

podpísať povolenie práce nadčas a ročne mohol pracovník odpracovať maximálne 150 hodín, pričom
pokiaľ by pracovník prekročil túto normu, tak sa to riešilo napr. tým, že sa napísalo, že bola nejaká
havária a evidovalo sa to takto.

Svedok H.C. Y. vypovedal, že v čase smrteľného úrazu pracoval ako vedúci výroby, pričom bol privolaný
na miesto úrazu. Uviedol, že pracovníci obsluhujúci linku boli poučení o tom, že nesmú zasahovať

do linky, pokiaľ je linka v automatickom chode a v prípade porúch, resp. akýchkoľvek nedostatkov
bolo nevyhnutné linku vypnúť, teda zrušiť automatický chod a potom riešiť problém buď sám alebo
prostredníctvom údržby, majstra a pod.. Čo sa týka konkrétneho prípadu uviedol, že je možné, že pred
vstupom do valcov formátovacej píly sa mohla doska vzpriečiť napr. v dôsledku toho, že tam vznikali
odrezky, pričom pokiaľ nebohý podišiel pod linku, tak pravdepodobne chcel doske rukou pomôcť medzi

dopravníkovými valčekmi tak, že ju posunie a je možné, že pri tejto činnosti došlo k tomu, že bol
vtiahnutý do linky. Svedok tiež uviedol, že pracovníci boli pravidelne zaškoľovaní, boli upozorňovaní
na to, kde nemajú ísť, pričom pokiaľ tam pôjdu a niečo sa stane, tak už im nikto nebude môcť
pomôcť. Pokiaľ on osobne videl niektorých zamestnancov na miestach, kde nemali čo robiť, tak boli
postihovaní na prémiách oni, resp. aj ich zmenoví majstri, pričom aj keď boli zamestnanci preškoľovaní

a upozorňovaní na to, čo môžu a čo nemôžu, prax prinášala aj také situácie, ktorým bolo ťažké zabrániť.
Taktiež vypovedal, že vo firme fungoval bonusový odmeňovací systém, pričom pokiaľ mal niekto riadnu
dochádzku, bez nejakých absencií, práceneschopnosti, tak sa mu to premietlo do odmien a tento bonus
bol v minulosti 500,- Sk, naposledy asi 30 EUR, pričom firma sa pýšila nízkou maródnosťou a pokiaľ
niekto maródoval, tak skutočne musel byť riadne chorý. Ohľadom nadčasov uviedol, že pracovníci mohli

robiť ročne nadčasy do 150 hodín, pričom s tým musel súhlasiť dotknutý pracovník. Čo sa týka nadčasov,
tak za nadčasy boli príplatky, ľudia si takto vedeli privyrobiť a možno povedať, že nadčasy aj chceli robiť.
Svedok uviedol, že si osobne nespomína, aby on evidoval takú situáciu, žeby niekto čistil valce za chodu,
pričom pokiaľ by niečo také zaregistroval, tak by pracovníka upozornil na to, že to takto nemá robiť a
že je to zakázané. Svedok taktiež uviedol, že nemá vedomosť o tom, aby existovala nejaká pracovná

náplň, resp. popis práce, ale existoval technologický predpis pre dokončovaciu linku, z ktorého vyplývali
povinnosti pracovníka tejto linky, pričom tento bol vypracovaný technológom a vedúcim výroby. Ohľadom
vyvíjania určitého tlaku na pracovníkov svedok uviedol, že ako vedúci výroby samozrejme zodpovedal
za splnenie plánu, od čoho sa odvíjalo aj odmeňovanie, boli to dá sa povedať spojené nádoby a dá sa
povedať, že to bol určitý prirodzený tlak, pretože pokiaľ sa plán splnil, tak boli aj odmeny. V tejto súvislosti

svedok uviedol, že s odstupom času môže konštatovať, že tak spravodlivý a korektný systém ako bol
nastavený v Kronospane doposiaľ neevidoval.

Svedok H. Š. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že v čase smrteľného pracovného úrazu
pracoval u žalovaného ako bezpečnostný a požiarny technik. Na uvedenú udalosť si spomína a pokiaľ

si pamätá, tak jedinou možnosťou tohto úrazu bolo porušenie bezpečnostných predpisov. Svedok
potvrdil, že novoprijatých zamestnancov zaškoľoval z hľadiska všeobecných bezpečnostných predpisov,
resp. Zákonníka práce a ochrany pred požiarmi a konkrétne školenia, čo sa týka výkonu prác na
jednotlivých linkách realizovali ich priami nadriadení, teda majstri, ktorí školili zamestnancov ohľadom
technologických postupov, resp. bezpečnosti práce na jednotlivých linkách. Uviedol, že pokiaľ súčasťou

spisu nie sú písomné testy, tak zamestnanci boli preškoľovaní ústne a vždy na záver školenia prebehlo
ústne preskúšanie z dôvodu preverenia skutočnosti, či zamestnanci porozumeli obsahu školenia.

Svedok R. J. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že pre spoločnosť Kronospan pracoval asi rok
a pol ako údržbár, pričom nebol jej zamestnancom, ale bol živnostníkom. Uviedol, že raz za mesiac sa

linka odstavovala a robila sa jej údržba, pričom pokiaľ pracovníci obsluhy robili pri linke nejaké činnosti,
tak to bolo za chodu linky, znížila sa rýchlosť, pretože to bola nepretržitá prevádzka a robilo sa to tak,
aby linka mohla fungovať tak aby vydržala do nasledujúcej odstávky.Svedok H. R. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že s nebohým pracoval často na zmene ako
vozičkár, rozprávali sa spolu, vypili kávu a nevie o tom, aby mal nebohý nejaké zdravotné problémy,
resp. aby mal na pracovisku nejakého nepriateľa. Svedok potvrdil, že na linke dochádzalo k zanášaniu

valcov, preto ich bolo potrebné čistiť buď ručným ofukovaním, ale keď sa nečistoty neodstránili bolo
potrebné vyčistiť valce handričkou, resp. brúsnym papierom a čistenie prebiehalo pri vypnutom chode
valcov, pričom takto ich čistil aj nebohý p. Šefčík a nevidel, aby aj niekto iný čistil valce tak, že by bol
stroj zapnutý.

Svedok H. J. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že pracoval pre žalovaného ako elektroúdržbár.
Potvrdil, že na linkách sa pracovalo nonstop, teda 365 dní v roku s tým, že jeden deň v mesiaci bola
odstávka na jednu zmenu, teda plánovaných bolo 12 hodín, ale niekedy sa údržba aj predĺžila. Potvrdil,
že na dokončovacej linke pracovali štyria pracovníci a keď niekto vypadol, tak sa striedali traja. Svedok
zároveň uviedol, že keď sa niekedy niečo zastavilo, tak všetci zbystrili pozornosť, pretože bolo potrebné
čo najskôr odstrániť poruchu tak, aby linky boli čo najskôr v chode. Uviedol tiež, že počas prestávok

napr. na obed musel byť aj tak niekto pri linke, pričom pracovníka obsluhy dokončovacej linky zastúpil
vozičkár, resp. majster. Svedok potvrdil, že podľa jeho názoru bolo možné valce čistiť aj za chodu, avšak
práve s podstúpením určitého rizika, že môže dôjsť k úrazu. Taktiež uviedol, že v časti linky, kde sa
našiel nebohý sa dalo relatívne bezpečne podliezť pod linku, pretože táto bola asi vo výške 1,5 m, teda
stačilo sa iba trocha zohnúť a urobiť dva kroky. Svedok potvrdil, že prebiehali školenia, pričom on bol

školený ako elektroúdržbár, preto sa nevie vyjadriť k otázke školení pracovníkov dokončovacej linky, ale
aj všeobecné školenia smerovali k tomu, že čo sa týka točiacich mechanizmov, tak je možné do nich
zasahovať iba pri ich odstavení.

Svedok E. Z. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že v čase smrteľného pracovného úrazu pracoval

ako majster údržby. Uviedol, že u žalovaného bežala nepretržitá prevádzka v 12-hodinových pracovných
zmenách, pričom nároky na zamestnancov boli vysoké, teda každý si musel plniť svoje povinnosti a
nebol čas na nejaké vysedávanie, pofajčievanie. Potvrdil, že odmeňovanie bolo závislé aj od plnenia
plánov z hľadiska kvantity, aj kvality. Uviedol, že prestoje sa evidovali a následne sa vyhodnocovalo ako
by bolo možné tieto prestoje odstrániť v tejto súvislosti sa robil aj plán údržby.

Svedok E. H. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že v čase, keď sa stal smrteľný pracovný úraz
nebol na zmene, ale keď sa neskôr o tom rozprávali, tak jeho predpoklad je taký, že nebohý išiel čistiť
ofukovaciu trubku, keďže tam zvykla kondenzovať voda a táto voda kvapkala, preto bolo potrebné trubku
handrou utrieť, pričom to bolo pravdepodobne počas chodu linky keď to nebohý utieral a keďže išli aj

dosky, tieto ho mohli posunúť, preto mu mohlo vtiahnuť ruku do valcov. Uviedol ale, že je to iba teória a
jednoznačne sa k tomu vyjadriť nedá. Svedok potvrdil, že sa pracovalo 365 dní v roku na 12-hodinové
zmeny nonstop, okrem jedného dňa v mesiaci, kedy bola odstávka. Zároveň uviedol, že keď sa pýtali
nadriadených, či je taký veľký odbyt ich výrobkov, tak im bolo povedané, že majú pracovať a nestarať
sa o odbyt. Taktiež uviedol, že boli tlaky na to, aby bolo čo najmenej prestojov a linka išla napr. aj počas

obeda, kedy zastúpil pracovníka linky vozičkár.

Svedok A.. E. J., ktorý vypracoval znalecký posudok pre účely civilného konania vo veci 16C/218/2005
uviedol, že v záveroch posudku sa vyjadril, že je možné stotožniť sa s predpokladaným úrazovým dejom
tak, ako je uvedený v protokole IBP. Svedok uviedol, že zo všetkých bezpečnostných predpisov vyplýva

zákaz akejkoľvek činnosti za chodu stroja, pričom čo sa týka čistenia valcov, tak uviedol, že je možné
ich čistiť postupným otáčaním, pričom v takomto prípade nie je potrebné vypnúť celú linku, ale vystúpiť
z priestoru, kde sú valce, valce pootočiť, opätovne ich vypnúť a čistiť ďalšiu časť a takto postupovať
s čistením celého valca, pričom táto činnosť je zdĺhavejšia, ale bezpečná. Ohľadom možnosti čistenia
valcov za chodu uviedol, že v takomto prípade je zvýšené riziko v tej súvislosti, že pokiaľ niekto čistí

valce, sústredí sa na ich očistenie, avšak existujú aj ďalšie vonkajšie vplyvy, napr. môže zareagovať
ofukovacia trubka, resp. je tu možnosť vtiahnutia handry spolu s rukou. Svedok uviedol, že na základe
jemu dostupných materiálov môže vysloviť záver, že jedinou príčinou vzniku pracovného úrazu bolo
konanie nebohého zamestnanca. V tejto súvislosti taktiež uviedol, že pokiaľ existujú určité tlaky na
výkonných pracovníkov, resp. tlaky na minimalizáciu prestojov, tak v takýchto prípadoch je možné, že

zamestnávateľ takéto postupy zamestnancov toleruje, avšak v danom prípade z dostupných materiálov
nič také nezistil, pričom aj v prípade, že sú tolerované určité postupy, ktoré nie sú úplne v súlade s
predpismi, tak je samozrejmé, že v takýchto prípadoch si zamestnávateľ ani neprizná takúto skutočnosť.Svedok A.. E. H. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že v tejto veci vypracoval znalecký posudok
pre účely trestného konania. K otázke čistenia valcov uviedol, že tieto sa mali čistiť iba pri vypnutej linke,
avšak v danom prípade dochádzalo k tomu, že zamestnanci, ktorí linku obsluhovali si prácu uľahčovali

tak, že valce zrejme čistili aj za chodu a podľa jeho názoru aj z tohto dôvodu došlo k tomuto úrazu, teda
že boli porušené bezpečnostné predpisy. Ohľadom možnosti nejakej inej príčiny svedok uviedol, že má
dojem, že iná príčina vzniku úrazu nie je pravdepodobná. Znalec taktiež potvrdil svoje závery týkajúce sa
potreby zabezpečenia automatického odstraňovania nečistôt, keďže dochádza k častému znečisťovaniu
valcov formátovacej píly a taktiež poukázal na to, že nie je vhodné zavážať priestor medzi velínom a

dokončovacou linku z dôvodu, že pracovník, ktorý sa nachádza vo velíne nemá prehľad na celú linku.

Svedok A.. H. D. v rámci výsluchu pred súdom vypovedal, že ako pracovník inšpektorátu bezpečnosti
práce (IBP) prejednával tento smrteľný pracovný úraz, pričom vzhľadom na odstup času môže
konštatovať iba to, čo je v záveroch IBP, teda že na základe šetrenia bol zistený možný priebeh
úrazovéhodeja.Potvrdil,ženebohýbolpreškoľovanýzhľadiskabezpečnostipráceavrámcidostupných

možností neboli zistené žiadne iné nedostatky, resp. že zo strany zamestnávateľa, resp. iných subjektov
neboli zistené porušenia bezpečnostných predpisov. Na otázku súdu, či je možné stotožniť pojem:
„je možný nasledovný mechanizmu úrazového deja“ s tým, že jedinou príčinou vzniku smrteľného
pracovného úrazu bolo konanie nebohého, svedok uviedol, že so 100%-tnou istotou sa nedá povedať
nič, pričom z dostupných zistení sa nepodarila zistiť nejaká iná príčina vzniku tohto úrazu, pričom pokiaľ

by nebohý nebol išiel za chodu linky do uvedeného priestoru, k úrazu by nebolo došlo a je ťažké
konštatovať aké je jeho zavinenie.

Svedok A.. K. D. rovnako potvrdil, že úraz šetril ako pracovník IBP s tým, že vedúcim skupiny bol A.. D.
a pokiaľ si pamätá, tak tento úraz bol zaradený pod č. 8, čo je používanie nebezpečných postupov, resp.

porušenie bezpečnostných predpisov zo strany nebohého. Svedok taktiež potvrdil, že si nepamätá, aby
boli zistené nejaké skutočnosti, ktoré by svedčali o inej príčine vzniku úrazu.

Žalobcovia v konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 16C/218/2005 podali, okrem iného, návrh
na určenie, že smrteľný pracovný úraz nebohého Y. Š. je smrteľným pracovným úrazom, za ktorý

zodpovedá žalovaný v celom rozsahu (100%). Súd v tejto veci rozsudkom zo dňa 28.10.2008,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.7.2009 rozhodol tak, že návrh zamietol, pričom v odôvodnení
rozsudku uviedol, že sa stotožnil so závermi uvedenými v protokole inšpektorátu bezpečnosti práce
a nestotožnil s argumentom žalobcov s poukazom na R 13/1972, teda že pokiaľ nikto iný nebol s
nebohým na pracovisku, nie je možné zavinenie zamestnanca preukázať a je to výlučná zodpovednosť

zamestnávateľa, pretože podľa názoru súdu by táto argumentácia bola na mieste tam, kde by zo
žiadnych dôkazov nebolo možné usudzovať, že zamestnanec má na pracovnom úraze vinu a v
tomto prípade naopak dôkazné prostriedky svedčia práve pre zavinenie Y. Š., hoci je pravdou, že
úrazový dej nikto nevidel, ani nebol technicky vizuálne zaznamenaný, ale z lokalizácie postihnutého je
možné predpokladať priebeh úrazového deja tak, ako ho uzavrel IBP. Súd teda konštatoval, že nie je

zistené a dokázané, že by žalovaný v celom rozsahu (100%) zodpovedal za škodu titulom smrteľného
pracovného úrazu. Súd v tomto konaní zároveň konštatoval, že nebohý utrpel pracovný úraz pri plnení
pracovných povinností, čo je nesporné, ale inou záležitosťou je však, či zamestnávateľ zodpovedá alebo
nezodpovedá za pracovný úraz, a ak zodpovedá, v akom rozsahu.

Z protokolu Inšpektorátu práce Prešov zo dňa 15.1.2004 okrem iného vyplýva, že v príčinnej súvislosti
s predmetným pracovným úrazom boli zo strany postihnutého Vladimíra Šefčíka zistené nedostatky, a
to porušenie § 14 ods. 1 písm. c) zákona č. 330/1996 Z.z. tým, že vykonával čistiace práce na stroji
spôsobom , ktorý bol v rozpore s návodom na obsluhu, s ktorým bol riadne a preukázateľne oboznámený
a zo strany zamestnávateľa ani iných subjektov neboli zistené porušenia bezpečnostných predpisov

a taktiež neboli zistené iné nedostatky súvisiace s predmetnou udalosťou. Z tohto protokolu zároveň
vyplýva, že na základe obhliadky miesta úrazu a výpovede svedkov je možný nasledovný mechanizmus
úrazového deja:
Y. Š. počas prevádzky prvej formátovacej píly dokončovacej linky, ktorá pracovala v režime plnej
automatiky podlezením pod valce dopravníka mal úmysel očistiť podávacie valce formátovacej píly,

na ktorých boli nanesené („napečené“) čiastočky prachu, ktoré spôsobovali mikrootlačky na povrchu
finálnehovýrobku.Pritejtočinnostisamuspolus prichádzajúcoudoskoudostalarukamedzipodávajúce
valce, ktoré ho vtiahli smerom dovnútra stroja a následne usmrtili.Podľa prevádzkovo-bezpečnostného predpisu č. 11 pre obsluhu dokončovacej linky zo dňa 21.12.1999,
konkrétne z jeho bodu 14 vyplýva, že údržba, opravy a čistenie strojov môže byť prevádzaná len, keď
sú všetky pohyblivé súčiastky v kľude a zaistené proti spusteniu do chodu.

Podľa prevádzkového predpisu č. 7/A pre používanie (prevádzku, údržbu) dopravníkových zariadení
zo septembra 1999 vyplýva, že dopravníkové zariadenie musí byť udržiavané prevádzkyschopné a
vykonávaná musí byť jeho stála riadna údržba. Všetky nakladacie a pracovné miesta a priechody musia
byť udržiavané čisté a priechodné. Podľa bodu 2.9 všetky tieto práce musia byť vykonávané len vtedy,
kedy je dopravníkové zariadenie v kľude a po zaistení spúšťacích mechanizmov.

Zo zápisníka bezpečnosti práce Y. Š. vyplýva, že naposledy bol školený a preskúšaný z predpisov
bezpečnosti pri práci, konkrétne č. 7/A, 8, 9, 10, 10/A, 11, 11/A a zo STN 496105, 343108, 268805 dňa
5.9.2003, čo potvrdil podpisom. Školený bol svojim nadriadeným J.. L., ktorý je podpísaný ako inštruktor
a zároveň osoba, ktorá overila vedomosti.

Právny zástupca žalobcov v rámci svojho vyjadrenia poukázal na to, že v predmetnej veci sa jedná
o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa za vzniknutý smrteľný pracovný úraz, pričom žalovaný sa
nemôže vyviniť zo svojej zodpovednosti z dôvodu, že zamestnanec utrpel pri výkone práce smrteľný
pracovný úraz, pri ktorom nebol na pracovisku, okrem nebohého, nikto iný prítomný, preto nie je možné
spoľahlivo zistiť, ako konkrétne k úrazu (úmrtiu) došlo, a preto ani nie je možné preukázať zavinenie

zamestnanca a je tu daná zodpovednosť na strane zamestnávateľa. Ďalej poukázal na to, že dôkazné
bremeno ohľadom prípadného zbavenia sa zodpovednosti úplne alebo čiastočne, je na samotnom
zamestnávateľovi, teda žalovanom, ktorý sa môže úplne vyviniť iba vtedy, ak jednoznačne preukáže, že
jedinou príčinou úrazu bolo porušenie predpisov zo strany poškodeného (nebohého). V tejto súvislosti
právny zástupca žalobcu poukázal na závery znaleckého posudku znalca A.. E. H., ktorý okrem iného

v znaleckom posudku konštatoval, že na pracovisku sa nenachádzali sitá, resp. iné zábrany, ktoré
by znemožňovali vstup zamestnancovi na nebezpečné miesta. Znalec tiež poukázal na nedostatok,
ktorý sa prejavuje, a to znečistenú ofukovaciu trúbku a znečistené prítlačné valce od zapečatín
brúsnych pilín, čo zapríčiňuje zhoršenie kvality výrobkov a kvôli tomuto nedostatku boli pracovníci
nútení vstupovať do otvorenej časti strojného zariadenia, nakoľko automatické odstraňovanie ani iné

mechanické odstraňovanie pilín zamestnávateľ t.j. žalovaný nezabezpečil. Znalec taktiež nevylúčil ani
samovoľné prepnutie linky do automatickej prevádzky.

Na základe vyššie uvedeného súd právne uzatvára:

Podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 v znení účinnom k 15.11.2003) ak u
zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia
alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého
bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.
Podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi

spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle
krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.
Podľa § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti celkom ak
preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý
zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti

a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s
nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a
kontrolovali.
Podľa § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti ak preukáže,
že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo

pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne
oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody.

Podľa § 91 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorého
pracovná zmena je dlhšia ako šesť hodín, prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút.

Mladistvému zamestnancovi, ktorého pracovná zmena je dlhšia ako štyri a 1/2 hodiny, je zamestnávateľ
povinný poskytnúť prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút. Ak ide o práce, ktoré sa nemôžu
prerušiť, musí sa zamestnancovi aj bez prerušenia prevádzky alebo práce zabezpečiť primeraný čas
na odpočinok a jedenie.Podľa § 91 ods. 2 Zákonníka práce, podrobnejšie podmienky poskytnutia prestávky na odpočinok a
jedenie vrátane jej predĺženia zamestnávateľ dohodne so zástupcami zamestnancov.
Podľa § 91 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný oznámiť zamestnancom prestávku na

odpočinok a jedenie spôsobom ustanoveným v § 90.
Podľa § 91 ods. 4 Zákonníka práce, prestávky na odpočinok a jedenie sa neposkytujú na začiatku a
konci zmeny.
Podľa § 91 ods. 5 Zákonníka práce, prestávky na odpočinok a jedenie sa nezapočítavajú do pracovného
času.

Podľa § 91 ods. 6 Zákonníka práce, to neplatí v prípade prestávok poskytovaných z dôvodov zaistenia
bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci, ktoré sa započítavajú do pracovného času.

Podľa § 97 ods. 8 Zákonníka práce, do počtu hodín najviac prípustnej práce nadčas v roku sa nezahŕňa
práca nadčas, za ktorú zamestnanec dostal náhradné voľno alebo ktorú vykonával pri
a)naliehavých opravárskych prácach,

b) mimoriadnych udalostiach a naliehavých prácach, kde hrozilo nebezpečenstvo ohrozujúce život,
zdravie alebo veľké hospodárske škody.
Podľa § 97 ods. 9 Zákonníka práce, rozsah a podmienky práce nadčas určí zamestnávateľ po dohode
so zástupcami zamestnancov.

Podľa § 14 ods. 1 písm. c) zákona č. 330/1996 Z.z., je zamestnanec povinný pri práci vykonávať práce,
obsluhovať stroje a zariadenia a používať náradie, látky a ostatné prostriedky v súlade s
1. návodom na obsluhu, s ktorým bol riadne a preukázateľne oboznámený,
2. poznatkami, ktoré sú súčasťou vedomostí a zručností v rámci získanej odbornej spôsobilosti.

Podľa § 120 ods. 1, prvá veta O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Podľa § 152 ods. 2 O.s.p., rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci, ak je to však účelné,
môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti, alebo len o jej základe

Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný utrpel smrteľný pracovný

úraz pri plnení pracovných povinností u svojho zamestnávateľa t.j. u žalovaného, u ktorého bol v
čase úrazu v pracovnom pomere. Je teda nesporné, že sa v danom prípade jedná o pracovný
úraz, čo uznal aj žalovaný, ale podľa jeho názoru sa úplne zbavil zodpovednosti z dôvodu, že
jedinou príčinou vzniku škody pri tomto pracovnom úraze bolo porušenie právnych predpisov zo
strany zamestnanca (nebohého). Súd poukazuje na to, že v danom prípade sa jedná o objektívnu

zodpovednosť zamestnávateľa, ktorý sa môže celkom zbaviť zodpovednosti iba vtedy, ak
jednoznačne a nepochybne preukáže, že jedinou príčinou vzniku škody bola iba tá skutočnosť, že
postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne (bezpečnostné) predpisy. Dôvodom zbavenia
sa zodpovednosti zamestnávateľa môže byť len nespochybniteľne preukázané zavinené protiprávne
konanie zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody, pričom dôkazné bremeno

pri zbavení sa zodpovednosti je na strane zamestnávateľa, ktorý musí preukázať, že zamestnanec
zavinene porušil právne predpisy, a že to bolo zároveň jedinou príčinou vzniku škody. Súd poukazuje
na to, že pri plnom zbavení sa zodpovednosti musí zamestnávateľ dokázať zavinenie zamestnanca,
ktoré sa nepredpokladá. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti môže teda byť len preukázané, zavinené
protiprávne konanie zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody, pričom dôkaz neviny

zamestnávateľa je právne irelevantný, keďže dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti je na
strane zamestnávateľa, ktorý musí preukázať, že postihnutý zamestnanec porušil predpisy resp. pokyny
na zaistenie bezpečnosti ochrany zdravia pri práci, pričom sa jedná o zavinené porušenie týchto
predpisov zo strany zamestnanca, ktorý bol s týmito predpismi riadne a preukázateľne oboznámený,
ich znalosť bola zo strany zamestnávateľa sústavne vyžadovaná a sústavne kontrolovaná, dodržiavanie

týchto predpisov bolo zamestnávateľom sústavne vyžadované a kontrolované a uvedené skutočnosti
boli jedinou príčinou škody. V danom prípade však, podľa názoru súdu, nebolo jednoznačne a nesporne
preukázané, aby jedinou príčinou vzniku škody bolo zavinené porušenie bezpečnostných predpisov
zo strany nebohého, aj keď právny zástupca žalovaného poukazoval na to, že v konaní tunajšieho
súdu (sp. zn. 16C/218/2005) to malo byť jednoznačne preukázané. V tejto súvislosti súd poukazuje na

to, že z odôvodnenia citovaného rozsudku síce vyplýva, že súd sa stotožnil so závermi inšpektorátu
bezpečnosti práce a dôkazné prostriedky svedčia pre zavinenie poškodeného, avšak súd poukazuje
na to, že bez ďalšieho nemožno konštatovať, že zavinenie poškodeného bolo jedinou príčinou vzniku
škody, teda že zavinenie poškodeného (nebohého) je 100%-tné. Žalovaný počas celého konania ibatvrdil, že porušenie bezpečnostných predpisov bolo jedinou príčinou vzniku škody, avšak túto skutočnosť
nepreukázal žiadnym iným spôsobom, iba odkazoval na závery IBP resp. trestného konania, z ktorého
iba vyplynulo, že skutok nie je trestným činom, nie je dôvod pre postúpenie veci a z tohto dôvodu

bolo trestné konanie zastavené, pričom ani z výsluchu svedkov, sa nepodarilo zistiť, čo bolo skutočnou
príčinou vzniku smrteľného pracovného úrazu, aj keď možno predpokladať aký bol pravdepodobný
priebeh úrazového deja.
Súd taktiež poukazuje na to, že pokiaľ tunajší súd v konaní sp. zn. 16C/218/2005 vychádzal pri svojich
záveroch zo skutočnosti, že sa stotožnil so závermi IBP, súd v tomto konaní poukazuje na to, že závery

IBP, ktoré sú o tom, že „s najväčšou pravdepodobnosťou možno konštatovať“ nie sú pre súd v tomto
konaní z hľadiska posúdenia zodpovednosti nebohého zamestnanca a žalovaného určujúce, pretože
súd aj v tomto konaní vykonal dokazovanie a dospel k už vyššie uvedeným záverom.

Podľa názoru súdu musel existovať určitý dôvod, pre ktorý nebohý išiel k stroju a vykonával tam určitú
činnosť, avšak vzhľadom na to, že poškodený zomrel a nebol tam prítomný žiadny iný svedok, túto

skutočnosť sa nepodarilo objasniť, čo však nemôže byť v celom rozsahu na ujmu nebohého, resp.
žalobcov. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že ak by napr. bola na pracovisku s poškodeným nejaká
iná osoba, ktorá by svedeckou výpoveďou potvrdila, že ku vzniku pracovného úrazu došlo výlučne
v dôsledku zavineného porušenia predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zo
strany poškodeného, tak v tomto prípade by bolo možné konštatovať, že jedinou príčinou vzniku škody

bolo práve porušenie týchto predpisov a zamestnávateľ by sa mohol teoreticky úplne vyviniť. Takáto
skutočnosť však zo strany žalovaného, na ktorom je dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti,
preukázaná nebola, preto súd vychádzal z ustanovenia § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, teda
že poškodený síce porušil bezpečnostné predpisy, avšak nebolo preukázané, aby toto porušenie bolo
jedinou príčinou vzniku škody, preto sa žalovaný nemôže celkom zbaviť svojej zodpovednosti.

Súd taktiež poukazuje na to, že ani doplnením dokazovania nedospel k iným, než k vyššie uvedeným
záverom. V súvislosti s výsluchmi svedkov súd poukazuje na to, že vypočutí svedkovia (priami výkonní
pracovníci, majster nebohého) zdôrazňovali, že nebohý bol šikovný, obozretný, zodpovedný, opatrný,
preto sa všetci vzhľadom na tieto okolnosti divili, ako je možné, že došlo k tomuto smrteľnému

pracovnému úrazu a že žalovaný bol nájdený na danom mieste strojového zariadenia. Súd zároveň
poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania skutočne nevyplynul jednoznačný záver ako došlo k
uvedenému smrteľnému pracovnému úrazu, keďže z výsluchov svedkov, záverov inšpektorátu práce,
resp. trestného konania vyplýva iba pravdepodobný záver (pojmy „možno predpokladať“, „s najväčšou
pravdepodobnosťou“). Zo záverov inšpektorátu práce, ktoré si osvojil aj tunajší súd v konaní sp. zn.

16C/218/2005 vyplýva, že nebohý mal úmysel očistiť podávacie valce formátovacej píly. Súd v tejto
súvislosti poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že takéto čistenie sa realizovalo
brúsnym papierom, avšak z obhliadky miesta úrazu nevyplýva, aby sa tam našiel aj brúsny papier,
naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa tam našla tzv. pucvolna (handra) na čistenie
ofukovacej trúbky a teda je možné predpokladať priebeh úrazového deja aj tak, že nebohý chcel touto

pucvolnouočistiťofukovaciutrúbku(takakotokonštatovalsvedokH.),hocisatorealizovaloajofúknutím
stlačeným vzduchom. Svedok Y. sa vyjadril k možnému priebehu úrazového deja tak, že pravdepodobne
došlo k vzpriečeniu dvoch dosák a ich následnému zakliesneniu, pričom nebohý sa ich mohol snažiť
vyprostiť kľúčom, ktorý sa tiež našiel v blízkosti linky. Z fotodokumentácie pripojeného spisu tiež napr.
neboli preukázané tvrdenia konateľa žalovaného o tom, že okolo linky boli žlté zábrany, pretože linka

bola skoro vo všetkých častiach voľne prístupná. Z týchto skutočností, podľa názoru súdu vyplýva, že
skutočný priebeh úrazového deja nemusí byť totožný so závermi inšpektorátu práce, ktorý si na základe
vykonaného dokazovania osvojil aj tunajší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/218/2005. Pokiaľ
odvolací súd v rámci odôvodnenia zrušujúceho uznesenia v tejto veci konštatoval, že prvostupňový
súd bez akéhokoľvek doplnenia a zopakovania dokazovania vyvodil opačný záver oproti konaniu sp.

zn. 16C/218/2005, súd poznamenáva, že podľa jeho názoru nedošlo k vyvodeniu opačného právneho
záveru, keďže petit žaloby v citovanej veci sa týkal výlučne určenia, že žalovaný zodpovedá za vzniknutý
úraz v rozsahu 100%, pričom súd túto žalobu zamietol, avšak podľa názoru súdu nemožno zároveň
konštatovať, že žalovaný nezodpovedá v inom, teda nižšom rozsahu za vzniknutý pracovný úraz.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd opätovne dospel k záveru, že žalovaný sa nezbavil

svojej objektívnej zodpovednosti, keďže nepreukázal, že jedinou príčinou vzniku škody bola skutočnosť,
že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy.
Pokiaľ odvolací súd v rámci zrušujúceho uznesenia zo dňa 6.11.2012 sp. zn. 5CoPr/1/2012 opätovne
konštatoval, že súd prvého stupňa sa znova dopustil tej istej procesnej chyby, keď bez doplnenia,prípadne zopakovania dokazovania oboznámením dôkazov zo spisu 16C/218/2005 vyvodil opačný
právny záver vo veci, že žalovaný zodpovedá za pracovný úraz s následkom smrti, ktorý utrpel nebohý
Y. Š. v rozsahu 50%, súd si dovoľuje opätovne poukázať na to, že petit žaloby v konaní 16C/218/2005

znel na určenie 100%-tnej zodpovednosti zamestnávateľa, teda žalovaného, pričom súd túto žalobu
právoplatne zamietol, teda vlastne určil, že žalovaný nezodpovedá v rozsahu 100%, pričom aj v rámci
odôvodnenia rozhodnutia poukázal na to, že na tunajšom súde prebieha konanie vo veci sp. zn.
14C/274/2004, v ktorom súd musí prejudiciálne riešiť aj otázku základu nároku, teda skutočnosť, či
zamestnávateľ zodpovedá, resp. nezodpovedá za pracovný úraz, a ak áno, v akom rozsahu. Preto podľa

názoru súdu nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že súd v tomto konaní vyvodil opačný právny záver ako
súd v konaní sp. zn. 16C/218/2005, v ktorom súd vlastne uzavrel iba to, že žalovaný nezodpovedá za
pracovnýúrazvrozsahu100%, tedaostávaešteotvorenáotázkavrozsahuzodpovednostiod0do99%.
Súd už v odôvodnení tohto rozhodnutia konštatoval, že dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti
je na strane zamestnávateľa, ktorý musí okrem iného preukázať, že ide o zavinené porušenie predpisov
zo strany zamestnanca, s ktorými bol riadne a preukázateľne oboznámený a zamestnávateľ ich

znalosť sústavne vyžadoval, sústavne kontroloval a dodržiavanie týchto predpisov sústavne vyžadoval
a sústavne kontroloval. Ohľadom týchto skutočností súd uvádza, že súčasťou spisu je zápisník
bezpečnosti práce nebohého (na ktorom je napr. napísané riziko hluku, prachu a nočná práca), v
rámci ktorého sú uvedené zápisy týkajúce sa jednotlivých školení, pričom z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že neexistujú žiadne písomné záznamy týkajúce sa preskúšaní zamestnancov, resp. overenia

si skutočnosti, či zamestnanci porozumeli týmto poučeniam a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
takéto poučenia sa realizovali ústne s tým, že majster nebohého svedok Ľ. L. v rámci svojho výsluchu
uviedol,žeškoleniaohľadomobsluhydokončovacejlinkyprebiehalitak,žepracovníkpoučeniaprečítala
pokiaľ neboli z jeho strany nejaké otázky, zapísalo sa to v zápisníku bezpečnosti práce. V tejto súvislosti
súdpoukazujenarozhodnutieR32/64,zktoréhovyplýva,že„neideoriadneoboznámeniezamestnanca

s predpismi o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci alebo s príkazmi, zákazmi alebo inými pokynmi na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ak by sa podnik obmedzil iba na to, že pracovníkovi by
dal prečítať príslušné bezpečnostné predpisy. Na tomto závere by nič nezmenil ani to, ak by pracovník
svojim podpisom potvrdil, že s týmito predpismi bol oboznámený. Súd zároveň poukazuje na to, že
žalovanýsícepreukázal,žepracovnícit.j.ajnebohýbolioboznámeníspoučeniamitýkajúcimisaobsluhy

dokončovacej linky, avšak žiadnym jednoznačným spôsobom vlastne nepreukázal, že znalosť týchto
predpisov sústavne vyžadoval a sústavne kontroloval, pričom podľa názoru súdu realizovanie splnenia
tejto podmienky nemôže byť dané tým, že nebohý si jedenkrát za polrok prečítal poučenie týkajúce
sa obsluhy dokončovacej linky a svojím podpisom to potvrdil v zápisníku bezpečnosti práce. Žalovaný
taktiež nepreukázal akým spôsobom sústavne vyžadoval a kontroloval dodržiavanie týchto predpisov

a ani o splnení týchto podmienok nemôžu svedčať zápisy v zápisníku bezpečnosti práce (viď napr.
aj R 28/1980, z ktorého vyplýva, že „predpokladom na prípadné čiastočne resp. úplne zbavenie sa
zodpovednosti zamestnávateľa je zabezpečenie znalosti bezpečnostných predpisov, vyžadovanie ich
dodržiavania a sústavná kontrola, pretože nedostatok sústavnej kontroly a nevyžadovanie zachovávania
bezpečnostných predpisov má za následok, že úplné zbavenie zodpovednosti organizácii je vylúčené.

V takýchto prípadoch sa organizácia môže zbaviť zodpovednosti len sčasti“. Tieto závery vyplývajú aj z
R 34/1997 (NS ČR), z ktorého vyplýva, že „v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu má žalovaný
zamestnávateľ povinnosť tvrdiť a preukázať, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec
svojím zavinením porušil právne alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci, hoci bol s nimi riadne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovalo

a kontrolovalo a že porušenie týchto predpisov bolo jedinou príčinou škody. Táto povinnosť nemôže
prejsť v priebehu konania na žalobcu. Platí to aj vtedy, ak zamestnanec tvrdí, že toto porušenie nebolo
jedinou príčinou škody, hoci by bolo preukázané, že zamestnanec tieto predpisy porušil“. V súvislosti
so všeobecným školením bezpečnostným a požiarnym technikom súd taktiež poukazuje na R 11/1976,
z ktorého vyplýva, že „porušenie predpisov alebo pokynov všeobecného charakteru nemôže mať za

následok právne účinky uvedené v ustanovení § 196 ZP“. S ohľadom na vyššie uvedené má teda
súd za to, že aj keď žalovaný preukázal oboznámenie nebohého s právnymi a ostatnými predpismi
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nepreukázal podmienku sústavného vyžadovania
a kontrolovania znalosti a dodržiavania týchto predpisov a aj z tohto dôvodu sa nemôže úplne zbaviť
zodpovednosti za vzniknutý smrteľný pracovný úraz.

V súvislosti s konkrétne vykonávanou prácou, ktorý vykonával nebohý, resp. ostatní zamestnanci
dokončovacej linky možno jednoznačne a nepochybne konštatovať, že všetci svedkovia sa vyjadrili, že
sa jednalo o nepretržitú prevádzku, kde sa pracovalo non-stop celý rok, bez akejkoľvek celozávodnejdovolenky (okrem jedného dňa v mesiaci, keď sa vykonávala odstávka z dôvodu údržby), pričom z
výsluchu jednotlivých svedkov zároveň vyplynulo, že linka išla dá sa povedať stále aj počas obeda,
pričom pracovníci dokončovacej linky jednoznačne potvrdili, že aj počas obeda ich zastupovali vozičkári,

resp. majstri, teda nie je pravdivé tvrdenie svedka Y., že počas obeda sa linka na 30 minút vždy vypínala,
pričom z výsluchu svedkov vyplynulo napr. aj to, že bolo lepšie pokiaľ linka stále hučala, aj keď napr.
neišli dosky, pretože to budilo dojem, že je všetko v poriadku a že sa pracuje na plný výkon, resp. že keď
sa linka vypla resp. prestala fungovať, každý zbystrel a ihneď sa to riešilo, aby neboli prestoje. V tomto
ohľade sa samozrejme možno stotožniť s filozofiou zamestnávateľa v tom ohľade, že od pracovníkov

vyžadoval maximálne využitie pracovného času, avšak nie až v takom extréme, že by zamestnanci
nemali riadne v súlade so zákonom zabezpečené žiadne prestávky na odpočinok, t.j. na stravu, resp.
uspokojenie biologických potrieb a v tomto ohľade podľa názoru súdu možno jednoznačne konštatovať,
že zamestnávateľ porušil ustanovenia Zákonníka práce týkajúce sa prestávok v práci (§ 91 Zákonníka
práce). Taktiež z vykonaného dokazovania taktiež nepochybne vyplynulo, že na linke pracovali iba štyria
zamestnanci bez nejakého náhradníka a v prípade pokiaľ niekto vypadol, tak sa zastupovali iba medzi

sebou s tým, že robili nadčasy a z výsluchu svedka L. napr. vyplynulo, že pokiaľ zamestnanec prekročil
zákonný limit nadčasov 150 hodín ročne, tak sa to riešilo tým spôsobom, že sa napísalo, že bola nejaká
havária a evidovalo sa to takto. Aj táto skutočnosť svedčí o ďalšom porušení právnych predpisov zo
strany zamestnávateľa. V tomto ohľade sa nemožno stotožniť so závermi IBP v súvislosti s tým, že
zamestnávateľ neporušil žiadne právne ani iné predpisy v súvislosti so smrteľným pracovným úrazom,

pretože v prípade dôkladného šetrenia týchto skutočností by mal dospieť k týmto záverom, teda, že
dochádzalo k porušeniu resp. obchádzaniu zákonného obmedzenia v zmysle § 97 ods. 8 Zákonníka
práce.
Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že niektorí pracovníci dokončovacej linky riešili problém
zanášania valcov nečistotami tak, že tieto valce čistili aj za chodu stroja, keďže podľa ich názoru tieto

valce neišli nejak rýchlo a navyše takéto čistenie bolo aj efektívne a z tohto dôvodu nemuseli evidovať
prestoje, pretože ako sa vyjadril svedok Y., každá zmena mala 720 minút a každá minúta musela byť
zdokladovaná, pričom on osobne to riešil napr. aj tak, že čistenie valcov vykonával za chodu, následne
keď mal nejaký iný prestoj z iného dôvodu napísal, že čistil valce, čo by síce mohlo znamenať, že čistenie
valcov ako prestoj bolo v pohode tolerované, avšak z výsluchu všetkých svedkov vyplynulo, že optimálne

bolo, keď linka stále išla a vyrábalo sa čo najviac. Vyššie uvedené okolnosti podľa názoru súdu svedčia
o tom, že na zamestnancov boli kladené vysoké pracovné nároky, čo by možno nebolo neprimerané
vtedy pokiaľ by zamestnanci mali mesačne odpracovať iba štandardný počet zmien t.j. 14 - 15, avšak
v prípade pokiaľ odpracovali aj 19 - 20 zmien mesačne, o čom svedčí aj evidencia dochádzky, tak v
takomto prípade podľa názoru súdu je pri 12-hodinových zmenách možná určitá psychická a fyzická

únava, ktorá môže mať vplyv na bezpečné plnenie si pracovných povinností, keďže je nepochybné, že
človek je limitovaný určitými faktormi, napr. aj dostatočným oddychom.

Pokiaľ súd v konaní sp. zn. 16C/218/2005 poukazoval súd na R 13/1972, z ktorého vyplýva, že „ak
zamestnanec utrpel pri výkone práce pre zamestnávateľa smrteľný pracovný úraz pri ktorom nebol nikto

prítomný, potom nebolo možné spoľahlivo zistiť ako ku konkrétnemu úmrtiu došlo, potom nemožno dôjsť
ani k nepochybnému záveru že sa zodpovednosť zamestnávateľa podarilo preukázať, že zomrelý svojím
zavinením teda vedome porušil bezpečnostný predpis, zákaz alebo pokyn“ a zároveň konštatoval, že
dôkazné prostriedky svedčia práve pre zavinenie nebohého Y. Š., tak súd sa aj v tomto konaní s týmto
záverom v podstate stotožňuje, teda že v prejednávanej veci je dané zavinenie nebohého, avšak ako už

bolo viacnásobne konštatované, žalovaný mylne prenáša dôkazné bremeno na žalobcov a okrem toho,
že poukazoval na závery IBP a závery trestného konania, v podstate neprodukoval žiadne iné dôkazy
na úplné vyvinenie sa, pričom ako už súd konštatoval v tomto konaní vykonal vlastné dokazovanie
a závery IBP nie sú pre súd z hľadiska právneho posúdenia prejednávanej veci určujúce, pričom je
pochopiteľné, že situácia žalovaného ako zamestnávateľa je z hľadiska unesenia dôkazného bremena

sťažená práve tým, že nikto nebol svedkom tohto smrteľného úrazu, pričom zamestnávateľ nemal
zabezpečené pracovisko napr. tak, aby pri tejto linke pracoval aj nejaký iný zamestnanec, resp. bola tam
umiestnená priemyselná kamera a teda za daných okolností je teda vlastne možné iba predpokladať
priebeh úrazového deja (žalovaný žiadne iné dôkazy v tomto ohľade ani neprodukoval) a práve z
tohto dôvodu nemožno opomenúť skutočnosť, že zo strany zamestnávateľa sa jedná o objektívnu

zodpovednosť a za týchto okolností je preto podľa názoru súdu na mieste aplikácia judikátu R 13/1972
a otázkou ostáva iba určenie primeraného spoluzavinenia zo strany nebohého.Keďže z vykonaného dokazovania a jeho viacnásobného doplnenia vyplýva pravdepodobnejší záver
o porušení predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci samotného nebohého, súd
po dôkladnom zhodnotení všetkých dôkazov dospel k záveru, že je na mieste určiť spoluvinu zo strany

nebohého nad pôvodne určených 50%, teda že spoluzavinenie zo strany nebohého má byť väčšie ako
určenie zodpovednosti žalovaného a za týchto okolností súd dospel k záveru, že primerané určenie
spoluzavinenia zo strany žalovaného je vo výške 70%, teda že žalovaný zodpovedá za smrteľný
pracovný úraz v rozsahu 30%. Pri určení tohto percentuálneho podielu vychádzal z toho, že žalovaný
sa nepochybne za daných okolností nemôže úplne zbaviť svojej zodpovednosti s ohľadom na to,

že v predmetnej veci sa jedná o pracovný úraz, ku ktorému nepochybne došlo pri plnení pracovných
povinností. Avšak na druhej strane je taktiež zrejmé, že nebohý z nejakých nezistených príčin porušil
predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tým, že pravdepodobne manipuloval so
strojom počas jeho chodu, čo bolo bezpečnostnými predpismi a pokynmi zakázané. Súd teda vychádzal
z toho, že vzhľadom na okolnosti tohto prípadu by mala byť miera zodpovednosti zamestnávateľa
(žalovaného) nižšia a miera spoluzavinenia poškodeného (nebohého) vyššia. Pri určení tejto miery

zodpovednosti vychádzal zo skutočnosti, že vzhľadom na to, že neexistuje žiaden záznam z úrazového
deja, resp. že tam nebol prítomný žiaden svedok, ktorý by mohol svedčiť o tomto priebehu, nie
je ani žiadnym iným spôsobom možné skutočne zistiť, čo sa v daný deň udialo, keďže okrem už
vyššie uvedených možností priebehu úrazového deja mohla zohrať úlohu napr. aj náhla nevoľnosť,
pošmyknutie sa, a pod., teoreticky nemožno vylúčiť ani zavinenie inou osobou, preto súd dospel k

záveru, že určením takejto miery zodpovednosti žalovaného a spoluzavinenia nebohého poškodeného
dôjde k spravodlivému usporiadaniu pomerov účastníkov v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
keďže sa jedná o objektívnu zodpovednosť žalovaného a zároveň nie je možné zistenie skutočností,
ktoré by prispeli k úplne vyčerpávajúcemu objasneniu úrazového deja. Za týchto okolností preto
súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku, keďže vykonané dokazovanie je

podľa názoru súdu dostatočné pre vyvodenie takéhoto záveru, pričom súd opätovne zdôrazňuje, že
neexistencia priamych dôkazov v tejto veci neumožňuje vec uzavrieť tak, že jedinou príčinou vzniku
škody bolo zavinené porušenie právnych predpisov zo strany nebohého z hľadiska miery určenia
zodpovednosti za vzniknutý smrteľný pracovný úraz.

Žalovaný sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu v rámci záverečného prednesu zároveň
vyjadril, že svedeckými výpoveďami a listinami, ako aj odbornými vyjadreniami znalcov žalovaný
dokázal zavinenie nebohého, toto tvrdenie však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože
žiadnymi svedeckými výpoveďami, listinami, ani odbornými vyjadreniami sa úplne jednoznačne
nepreukázalo zavinenie nebohého, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo iba to, čo mohlo byť

pravdepodobnou, resp. najpravdepodobnejšou príčinou vzniku úrazu, pričom aj z výsluchu svedkov
vyplynuli rôzne možnosti priebehu úrazového deja. Žalovaný taktiež poukázal na to, že žalobcovia
nepreukázali v celom konaní iný dôvod vzniku úrazu ako je porušenie bezpečnostných predpisov. V
tejto súvislosti súd poukazuje na to, že vzhľadom na objektívnu zodpovednosť žalovaného nebolo ani
povinnosťou žalobcov preukazovať v konaní iný dôvod vzniku úrazu, keďže žalobcovia určité primerané

spoluzavinenie nebohého ani nenamietali a práve žalovaný mal povinnosť preukázať, že výlučne
porušeniebezpečnostnýchpredpisovbolojedinoupríčinouvznikusmrteľnéhopracovnéhoúrazu,pričom
ako už súd konštatoval, žalovaný toto dôkazné bremeno v tomto konaní neuniesol. Žalovaný zároveň
uviedol, že žalobkyňa v 1. rade v celom konaní tvrdila, že konanie nebohého nebolo jedinou príčinou
vzniku úrazu, avšak v tomto konaní pred súdom sa žiadna iná skutočnosť svedecky nepreukázala. Aj

v tomto ohľade musí súd opätovne konštatovať, že pri objektívnej zodpovednosti, ktorá sa predpokladá
nebolo povinnosťou žalobcov preukazovať skutočnosť, že nebohý si nespôsobil škodu sám vlastným
zavinením, ale bolo povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa, pokiaľ sa chce zbaviť zodpovednosti
celkom, preukázať, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že škoda bola spôsobená tým, že
postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie

bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Ak sa v konaní nepreukázal jasný dôkaz (ako to tvrdí samotný
žalovaný), tak žalovaný sa nemôže úplne zbaviť svojej objektívnej zodpovednosti.

Keďže súd v danom prípade rozhodol medzitýmnym rozsudkom o základe nároku, zároveň vyslovil, že
o trovách konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci samej.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolanie môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o

výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.