Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/70/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222061
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222061.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 24.02.2014, č. k. 8C/825/2012-45, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov

konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 1, § 2, § 3 odsek 1 písmeno d/, § 4 odsek 1 písmeno a/ bod
1., § 6, § 9 odsek 1, odsek 2, § 15, § 16 odsek 1, odsek 4, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, odsek 5, § 25
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ sa
podaným návrhom domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 3940,44 eur, pretože exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v zákonom stanovenom čase, ale po dlhej dobe a súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 517 dní. Zo
spisu Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 14Er/1223/2006 mal preukázané, že v tomto exekučnom
konaní žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručil súdny exekútor na súd 21.11.2006.
Dňa 22.11.2010 podal oprávnený návrhu na zmenu súdneho exekútora a žiadal poveriť JUDr. Rudolfa
Krutého. Exekučný súd návrhu na zmenu vyhovel dňa 18.04.2012, vo veci sa ďalej koná.
Uviedol, že navrhovateľ sa náhrady škody domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré škody

mali vzniknúť v dôsledku toho, že príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, respektíve bez zbytočných prieťahov
v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa však neviedlo disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na
prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Len takéto podklady
by boli relevantné v zmysle § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení, ktoré je platné
od 01.01.2013.

Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu je existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tieto
predpoklady musia byť splnené súčasne.
Poukázal na to, že rozhodnutie exekučného súdu je v súlade s tým, že exekučný súd si splnil svoju
povinnosť vyplývajúcu zo zákona a to z ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie
posúdiť, či predložený exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením §

45 odsek 1, odsek 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Takýto postup považoval za správny a súladnýs ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, a preto v žiadnom prípade ho nepovažoval za nesprávny
úradný postup.
Dospel k záveru, že navrhovateľom tvrdený nesprávny postup sa nestal v predmetnej exekučnej veci,

a preto absentuje jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a
absencia čo len jedného zo zákonných predpokladov vzniku tejto zodpovednosti musí mať za následok
zamietnutie žaloby v tejto veci.
Mal za to, že žaloba nebola podaná dôvodne, navrhovateľ sa podaním návrhu adresovaným priamo
odporcovi domáhal predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody, pričom do

podanianávrhunasúdšesťmesačnálehotaneuplynula,avšaksúdrozhodovalpouplynutíšesťmesačnej
lehoty, preto žalobu súd nepovažoval za predčasnú.
Konštatoval, že skutočnosť, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované článkom 48 odsek 2 Ústavy SR, nie je kompetentný
preskúmať súd v konaní o náhrade škody, ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp.
predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, prípadne disciplinárny senát alebo Európsky súd pre

ľudské práva. Navrhovateľ však do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by podal sťažnosť na
prieťahy, žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, resp. že by existovalo iné právoplatné rozhodnutie,
ktorým by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Dospel preto k záveru, že absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii
prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku

nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a preto sa v konaní
existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu ďalej nezaoberal, a preto ani nevykonal
ďalšie dokazovanie navrhnuté navrhovateľom - vyčkaním na doloženie znaleckého posudku zo strany
navrhovateľa, pretože znalecký posudok, ktorý rieši právnu otázku, nie je relevantný dôkaz, právnu
otázku rieši súd. Pretože navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného úradného

postupu exekučného súdu, žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože mu
žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie
na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v
nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením
§ 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a

nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu

sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z
hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Ďalej poukázal na
to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a je jeho
povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne

neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovelpožiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie

poverenia zákonnými možnosťami. Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156

odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého

stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
175 eur z titulu náhrady škody a sumy 940,44 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu
nazmenusúdnehoexekútoravexekučnomkonanívedenomprepohľadávkuoprávneného,ktorávznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4021088 povinným. Nesprávny úradný postup
navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej 30 dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu

rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom

škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/1223/2006 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 21.11.2006 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému N. Y., o vymoženie
253,44 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok Okresného
súdu Nové Zámky zo dňa 05.06.2006, č. k. 15Cb/129/2006-27. Okresný súd Nové Zámky dňa
08.01.2007 vydal pod číslom 5404001085* poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie predmetnej
exekúcie. Dňa 22.11.2010 bol exekučnému súdu doručený návrh navrhovateľa ako oprávneného na

zmenu súdneho exekútora tak, aby vykonávaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf
Krutý. Dňa 24.11.2010 exekučný súd vyzval súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára na vyjadrenie
k návrhu na zmenu súdneho exekútora, na čo súdny exekútor reagoval dňa 25.02.2011. Následne
exekučný súd uznesením zo dňa 18.04.2012, č. k. 14Er/1223/2006-15, vyhovel žiadosti oprávneného.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,

keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo až po uplynutí
zákonnej 30 dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.Podľa § 44 odsek 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005 (v čase začatia exekučného
konania), oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať
na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od

doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa § 44 odsek 8 Exekučného poriadku súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa

vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že na rozhodnutie o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora sa pre exekučný súd vzťahovala 30 dňová lehota od doručenia
návrhu. S ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota
dodržaná nebola.
I napriek tomuto zisteniu, odvolací súd zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli

preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, pretože po doručení návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora (22.11.2010), vyzval dovtedy výkonom exekúcie povereného súdneho
exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára na vyjadrenie sa k návrhu (24.11.2010) a po obdržaní jeho vyjadrenia
(25.02.2011), vo veci rozhodol (18.04.2012). V jeho postupe s ohľadom na okolnosti danej veci preto
nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného

súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na
lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom

na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch
postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy SR (viď II. ÚS 64/97, I. ÚS
63/00, I. ÚS 16/02).

Samotné zistenie, že k rozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora exekučným súdom došlo po uplynutí
zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z..
Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a to, že nerozhodnutím o zmene
exekútora v zákonnej lehote nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania vzniknúť stav
právnej neistoty a škoda, ktorú si uplatňuje.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (24.02.2014)
navrhovateľ, ani jeho právny zástupca navrhovateľa nezúčastnili, svoju neúčasť právny zástupca

navrhovateľa ospravedlnil dňa 24.02.2014 emailom, hoci mu predvolanie bolo doručené v dostatočnom
predstihu (31.10.2013). K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti súdom prvého
stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že nerozhodnutím o zmene exekútora v zákonnej
lehote nemohol navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania vzniknúť stav právnej neistoty

a škoda, ktorú si uplatňuje. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní
sú bez právneho významu a preskúmavaného rozhodnutia sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok
navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva,
že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa v odôvodnení
aplikoval právny predpis v správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142

odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.