Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/695/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216908
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216908.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu

JUDr. Ingrid Doležajovej a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 16. júna 2014 č.k.12C/392/2012-48, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 440 eur ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.
11Er/959/2008. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 5 ods. 1, ods. 3, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods.

1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania
(ďalej len „Exekučný poriadok“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom
konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 11Er/959/2008 podal súdny exekútor súdu dňa
29. 10. 2008 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie
exekúcie a Okresný súd Levice (ďalej len „exekučný súd“) dňa 29. 01. 2009 vydal exekútorovi poverenie

na vykonanie exekúcie. Konštatoval, že písomná žiadosť navrhovateľa na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody bola odporcovi podaná v apríli 2012 a po márnom uplynutí 6-mesačnej lehoty
si navrhovateľ nárok uplatnil na súde. S ohľadom na skutočnosť, že od podania návrhu na vydanie
poverenia dňa v apríli 2010 do uplatnenia si náhrady škody u odporcu v apríli 2012 neuplynula 3-ročná
lehota, nepovažoval za dôvodnú odporcom vznesenú námietku premlčania. Z vykonaného dokazovania
mal za preukázané, že navrhovateľ svoje tvrdenia o škode, v návrhu všeobecne popísané, ani v
jednom prípade žiadnym spôsobom nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkazom o

vzniknutej škode bolo povinnosťou navrhovateľa, aby spolu s návrhom predložil dôkazy ujmy, resp.
uviedol skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a
rozsah ujmy. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že na preukázanie škody požiadal o vypracovanie
znaleckéhoposudkudôvodiac,žeznaleckýposudokjenapreskúmaniesprávnostipreukázanýchtvrdeníúčastníkov konania, pričom ak navrhovateľ tvrdí, že mu vznikla škoda, mal predložiť súdu o tom dôkazy,
ktorými by ju preukázal a za tohto stavu nie je preto zrejmé, ako navrhovateľ dospel k výške ním tvrdenej
škody. Z tohto dôvodu súd návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárny

zamietol. Nestotožnil sa tiež s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu
za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR
za prieťahy v konaní, avšak nevidel dôvod, aby sa výškou nemajetkovej ujmy zaoberal, keďže dospel
k záveru, že k vzniku škody ani nedošlo. Uviedol, že exekučným titulom, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok, je titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Zákonná 15-dňová lehota na

rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora neplatí v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok, teda v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku, neexistovala. Poznamenal
tiež, že na vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch nepostačuje konštatovanie prekročenia 15-
dňovej lehoty, bez splnenia ďalších podmienok, exekučný súd rozhodol vydaním poverenia do troch
mesiacov, čo nie je možné považovať za neprimeranú lehotu na rozhodnutie. Nestotožnil sa s tvrdením

navrhovateľa o vzniku škody a to tak majetkovej, ako aj nemajetkovej. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný
preskúmať iba ústavný súd a nie všeobecný súd v rámci konania o náhrade škody. O trovách konania
rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb.
v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“) tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania

nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust.

§ 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z.. Svojim
rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Vytkol mu
tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti poukázal na
to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti len usudzovať

podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil aj exekučný spis
a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na
tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa nevysvetlil svoj názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru

tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval
túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej
argumentoval, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami

a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo, naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru
Európskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahyvkonanívznikáajvtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty,
aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj

právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia
na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkol prvostupňovému súdu zamietnutie jeho návrhu na

znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus
jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Ďalej namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckýmposudkom, ktorý predložil navrhovateľ v tomto konaní. Vypracovanie tohto znaleckého posudku je
dôkladné a zároveň bolo zložité s ohľadom na množstvo spracovaných podkladov, čím boli preukázané
všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho

úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. Nesúhlasil s vyhodnotením
vznesenej námietky premlčania dôvodiac, že k premlčaniu práva nedošlo. Navrhovateľ sa o majetkovej
škode spočívajúcej v náhrade účelne vynaložených nákladov spojených s vymáhaním a správou
pohľadávky dozvedel vtedy, keď nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody, teda
vtedy, keď reálne vynaložil majetkové prostriedky, pričom škodu nebolo možné dovtedy vyčísliť ani len

odhadom, nakoľko nebolo možné objektívne stanoviť, kedy súd vydá rozhodnutie, ktorým nesprávny
úradný postup ukončí. O nemajetkovej ujme sa navrhovateľ dozvedel až momentom, kedy definované
práva prestali byť porušované. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej

na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Vzhľadom na procesné chyby súdu žiadal, aby odvolací súd zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu náhrady škody a sumy 440 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod sp.

zn. 11Er/959/2008. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcievzákonomstanovenej15-dňovejlehote
avprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 8 mesiacov.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Odvolací súd v úvode poznamenáva, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4

Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zákon číslo 514/2003 Z.z. osobitným zákonom,
ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou

podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy

zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať

porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a

právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla

následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V predmetnej veci odvolací súd, poukazujúc na vyššie uvedené závery, posudzoval existenciu
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo vykonal

i súd prvého stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu
o tom, ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/959/2008, že exekučnému
súdu bola dňa 29. 10. 2008 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému Y. Y., o
vymoženie 58.720,-Sk s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho

rozhodcovskéhosúduspoločnostiSlovenskározhodcovská,a.s.vBratislavezodňa18.06.2008č.k.SR
05452/08. Exekučný súd dňa 29. 01. 2009 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním
predmetnej exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 13. apríla 2011 č.k. 11Er/959/2008-35
námietkam povinného nevyhovel a exekučné konanie zastavil. Podľa navrhovateľa postup exekučného
súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti

súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením
(viac ako 8 mesiacov), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s
účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody predstavujúcu ním účelne vynaložené náklady spojené
so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu. Tieto pozostávali zo
sumy 70 eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, zo sumy 40 eur na udržiavanie a správu informačného systému a
zo sumy 15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, napublikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, t.j. celkovo škoda predstavuje sumu 125
eur. Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 440 eur za

bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu 8 mesiacov, keď márnym uplynutím tohto času boli reálne
ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky a tiež
došlo k vyvolaniu rizík a to k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným
a k insolvencii povinného.

Podľa§41ods.1Exekučnéhoporiadkuexekučnýmtitulomjevykonateľnérozhodnutiesúdu,akpriznáva
právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

V zmysle § 41 ods. 2 EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem iného aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon (písm. i/).

Vychádzajúc z vyššie cit. zák. ustanovení za situácie, keď exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok, ktorý, podľa na vec dopadajúcej platnej úpravy, bolo potrebné považovať za exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku, nie podľa § 41 ods. 2 písm. d/ EP ako nesprávne
konštatoval súd prvého stupňa, sa na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre exekučný súd
vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora. S ohľadom na zhora uvedené skutkové
zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota dodržaná nebola a k vydaniu poverenia exekučným

súdom došlo až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

I napriek tomuto zisteniu odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa zastáva názor, že v
sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy,

ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje. Podľa čl.
48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto
smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k
prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup

exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho
exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 29. 10. 2008 a exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na
tento exekučný titul, exekučný súd viazaný ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim
zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého preskúmania, okrem

iného i exekučného titulu, dňa 29. 01. 2009 vydal poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie.
Ani odvolací súd, tak ako súd prvého stupňa, nezistil v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol
po 3 mesiacoch od doručenia žiadosti (nie viac ako 8 mesiacov, čo v návrhu zavádzajúco uviedol
navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti danej veci, zbytočné prieťahy v tomto konaní. Tento záver je
v súlade i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo

nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale
ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v
týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a
nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne

okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48
ods. 2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02).Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po
uplynutí zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č.
514/2003 Z.z.. Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu, musia byť totiž splnené i ďalšie

dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi
konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie ktorých
predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V danom prípade si navrhovateľ svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané
tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 eur, predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov

spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu
o tejto žiadosti, odvolací súd považuje za zavádzajúce. Vychádzajúc z elementárnej logiky veci,
totiž navrhovateľ ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve
vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu
vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku

iným spôsobom a to aj v dobe, keď exekútor poverený vykonaním exekúcie začal exekúciu vykonávať.
Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami,
udržiavaním informačného systému, atď. tak nemôžu predstavovať zmenšenie majetku navrhovateľa v
čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Naviac, podľa obsahu exekučného spisu, navrhovateľ
ako oprávnený v danom exekučnom konaní ani raz nenamietal prieťahy pri vydávaní poverenia. V danej

veci ani predložený znalecký posudok zo strany navrhovateľa nepreukazuje existenciu a vznik škody tak,
ako to tvrdí navrhovateľ, nakoľko znalecký posudok rieši škodu iba všeobecne, nie v danej, konkrétnej
veci. Za danej situácie niet tak príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu a navrhovateľom
tvrdenou škodou. Rovnako tak i vznik nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa z ním predkladaných
dôvodov, ktoré naviac bez ponúknutia dôkazu o tom, sú len v rovine teoretických úvah a v tomto smere

odvolací súd odkazuje i na náležité dôvody uvádzané prvostupňovým súdom.
Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzalo,takútovadukonaniapodľa§221ods.1písm.
f/ OSP nezistil. Navyše navrhovateľ v podanom odvolaní uvádza skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa

vôbec nekonštatoval, napr. premlčanie nároku navrhovateľa (súd prvého stupňa nárok nepovažoval za
premlčaný), ďalej vyjadroval sa k návrhu na prerušenie konania, ktorý návrh v priebehu konania na súde
prvého stupňa vôbec podaný v danej veci nebol, preto súd prvého stupňa a následne ani odvolací súd,
nemal dôvod o prerušení konania rozhodovať.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.