Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/93/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312218104
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Vanko
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312218104.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Vanka a členov senátu JUDr.
Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Ľubice Medveckej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 12C/36/2013-41
zo dňa 17. februára 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa podaný dňa 28.09.2012, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy XXX eur
ako náhrady škody a sumy XXX,XX eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/379/2003.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2

zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom znení,
§ 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
privýkoneverejnejmocivzneníúčinnomdo01.01.2013,§41ods.1,§44ods.8,9,zákonač.233/1995o
súdnychexekútoroch aexekučnejčinnosti(Exekučnýporiadok)aozmeneadoplneníďalších
zákonov účinného v čase začatia exekučného konania. Z exekučného spisu Okresného súdu Levice
sp. zn. 11Er/379/2003 mal za preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený subjekt navrhol písomným

podaním zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúcia bola u exekútora vedená pod
sp. zn. EX 2287/2003 a bola vedená voči povinnému: G. N., nar. 13.04.1973. Oprávnený podal návrh
na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol exekučnému súdu doručený dňa 23.11.2010. Exekučný súd
výzvou zo dňa 01.08.2011 bol exekútor vyzvaný na vyčíslenie trov exekúcie, exekútor doručil súdu
vyčíslené trovy exekúcie dňa 06.09.2011. Okresný súd Levice rozhodol uznesením zo dňa 10.10.2011
tak, že žiadosť oprávneného na zmenu exekútora zamietol, zároveň exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a exekúciu zastavil. Proti uvedenému rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie. Súd prvého stupňa
návrh navrhovateľa považoval za dostatočne špecifikovaný, nepovažoval ho za predčasne podaný
ani za premlčaný. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu
nesprávneho úradného postupu súdu, ktorý videl v tom, že rozhodnutie o zmene exekútora nebolo
vydané v zákonnej stanovenej 30- dňovej lehote. Súd prvého stupňa v tomto prípade neskúmal či došlo
k prieťahom v konaní. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody

podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti
(resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovaloniekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu
z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Teda zisťoval, či bola alebo nebola dodržaná zákonná 30 -
dňová lehota, ak nebola dodržaná tak z akého dôvodu a či v súvislosti s prípadným

nedodržaním lehoty mohla vzniknúť navrhovateľovi škoda a nemajetková ujma. Dospel k záveru, že
navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal žiadnym
spôsobom zníženie svojho majetku, pričom je na navrhovateľovi preukázať svoje tvrdenia. Navrhovateľ
svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané ani v jednom prípade nijako nedokladoval. Určenie
výšky škody v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej škode. Je na navrhovateľovi, aby spolu s návrhom

predložil dôkazy ujmy, resp. uviedol skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom
určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Súd prvého stupňa mal za to, že k vzniku škody nedošlo.
Nestotožnil sa s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej
lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní.
Súčasne nevidel dôvod, aby sa nemajetkovou ujmou a jej výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za
to že k vzniku škody ani nemajetkovej ujmy nedošlo, jednak navrhovateľ ani vznik nemajetkovej ujmy

nepreukázal, len formálne uviedol, že došlo k zániku jeho podnikateľských aktivít a jeho podnikateľských
plánov, čo nebolo bližšie odôvodnené, ani preukázané. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdil, že o návrhu
na zmenu exekútora bolo rozhodnuté po 489 dňoch. Súd prvého stupňa zistil, že o návrhu na zmenu
exekútora bolo rozhodnuté po 1 roku a 1 mesiaci od podania návrhu a dvoch mesiacoch od doručenia
vyčíslených trov pôvodného exekútora, teda 30 - dňová zákonná lehota dodržaná nebola. Uviedol, že

vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nezávisí automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej či
premeranej lehoty a nestačí len konštatovanie prekročenia 30 - dňovej lehoty, pretože podstatné sú aj
ďalšie relevantné okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora, oprávneného a exekučný súd mohol vo
veci rozhodnúť až po zaslaní požadovaných dokladov. Za dôležité okolnosti považoval aj tú skutočnosť,
že navrhovateľ ako oprávnený sa v exekučných konaniach domáhal vymoženia svojich pohľadávok na

podklade rozhodnutí rozhodcovských súdov a z rozhodovacej činnosti súdu bolo známe, že sa jedná o
veľký počet návrhov, ktoré nie je možné fyzicky reálne vybaviť v zákonom stanovenej lehote v každom
jednom prípade. Navyše dospel k záveru, že v priebehu exekúcie, aj keď je podaný návrh na zmenu
exekútora, ku žiadnej škode nemôže dôjsť a navrhovateľ vznik škody ani nepreukázal, pretože pôvodný
exekútor je podľa exekučného poriadku oprávnený a povinný vykonávať všetky úkony exekučného

konania. Je oprávnený a povinný vo veci vykonávať všetky potrebné úkony v prospech oprávneného
až do právoplatného rozhodnutia exekučného súdu o jeho zmene. Navrhovateľ teda v konaní neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi nedodržaním lehoty na
rozhodnutie o zmene exekútora a prípadnou škodou. Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa
návrh v celom rozsahu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom

odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca
si žiadne trovy v konaní neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,

ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného právana spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Záverom uviedol, že navrhovateľ nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o

prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným
vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody
v sume XXX eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume XXX,XX eur, ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 11Er/379/2003, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia o zmene súdneho exekútora v zákonom
stanovenej lehote 30 dní. Podľa názoru navrhovateľa exekučný súd bol nečinný viac ako 326 dní.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim

vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie

možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z
vlastného rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol
vec zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil

účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol.Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu
o zmene súdneho exekútora platila tridsaťdňová lehota, či postup exekučného súdu vykazoval znaky
zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho

úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním
exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 11Er/379/2003 vyplýva, že
exekučné konanie začalo dňa 29.07.2003, kedy bol súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi

doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním doručeným
exekučnému súdu dňa 07.08.2003 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice č. N 442/2003, NZ 40684/2003 spísanej dňa
26.05.2003 JUDr. Ondrejom Ďuriačom notárom so sídlom v Partizánskom. Dňa 01.10.2003 exekučný
súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 23.11.2010 doručil oprávnený
exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Prípisom zo dňa 01.08.2011 exekučný súd

vyzval súdneho exekútora, aby si vyčíslil náhradu trov exekúcie z dôvodu, že exekúcia bude zastavená.
Dňa 06.09.2011 súdny exekútor doručil exekučnému súdu originál exekučného spisu a súčasne si
vyčíslil aj trovy exekúcie. Následne exekučný súd uznesením č. k. 11Er/379/2003-19 zo dňa 10.10.2011
zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň
ju zastavil a uložil oprávnenému povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi

trovy exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie o ktorom rozhodol Krajský súd
v Nitre uznesením č. k. 15CoE/63/2013-52 dňa 28.03.2013 tak, že napadnuté uznesenie v časti výroku
o zamietnutí žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a jej zastavenie potvrdil.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia
podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,

§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj
na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

S poukazom na citované ustanovenia Exekučného poriadku odvolací súd konštatuje, že ustanovenie
§ 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.09.2005 (s účinnosťou od 01.12.2006 ods. 8)

upravuje 30-dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že súd
aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. V danom prípade je potrebné
uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia predmetného
exekučného konania neupravovalo lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora,

táto bola zavedená do Exekučného poriadku až zákonom č. 341/2005 Z. z. účinným od 01.09.2005. V
zmysle prechodných ustanovení § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1.
septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje
inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu § 44 neustanovuje inak preto platí prvá časť
vety § 238 ods. 1, t.j. že konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného

do 31. augusta 2005, čo je aj tento prípad. Exekučné konanie začalo dňa 29.07.2003, za účinnosti
ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene
súdneho exekútora neupravovalo. V prebiehajúcich exekučných konaniach sa a priori totiž uplatnia
doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania ústavných princípov
zákazu retroaktivity.

Spoukazomnavyššieuvedenéavdôsledkuabsenciezákonnejlehotynarozhodnutieozmenesúdneho
exekútora navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemuúradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu,
preto nebolo potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa mal rozlišovať právny stav v čase začatia jednotlivých
exekučných konaní a to do 31.08.2005, kde s poukazom na vyššie uvedené zákon explicitne lehotu na
zmenu súdneho exekútora neupravoval a stav po 01.09.2005, kde už táto lehota bola zavedená novelou
účinnou od 01.09.2005. Odvolací súd však viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania na túto nesprávnosť
neprihliadal, majúc za to, že napadnuté rozhodnutie je aj napriek tomu vo výroku vecne správne.

Odvolací súd sa však plne stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že až do rozhodnutia exekučného
súdu o zmene súdneho exekútora (do jeho právoplatnosti) je povinný exekúciu vykonávať pôvodný
súdny exekútor. Exekučný súd až v rozhodnutí o zmene exekútora zároveň vykonaním exekúcie
poverí nového exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu následne postúpi spolu s exekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Preto v čase od podania návrhu na zmenu
súdneho exekútora až po rozhodnutie exekučného súdu, exekúciu vykonáva pôvodný súdny exekútor.
Teda nemohlo dôjsť k prieťahom v konaní, ktoré všeobecný súd nie je ani oprávnený konštatovať.

Je tiež potrebné konštatovať, že exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne je zastavil

z dôvodu, že exekučný titul - notársku zápisnicu na podklade ktorého sa viedla exekúcia považoval za
paakt, nespôsobilý ďalšieho výkonu tohto rozhodnutia v dôsledku absencie materiálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu
takýto nulitný exekučný titul - notárska zápisnica privodiť prospech a ak mu nemohol privodiť majetkový
prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani prípadná škoda.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citoval ust. § 9 ods. 1, ods. 2 do novely prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. ako aj po nej.
Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013 a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012.

Predmetné ustanovenie novely citovaného zákona však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri
skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie
poverenia. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný právny stav správne
aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné. Odvolací súd v tejto
častizároveňpoukazujenadôvodovúsprávuk§9ods.2zák.č.412/2012Z.z.zktorejvyplýva,žesúdne

konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003
Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci
súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov, znamenal by
to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom by to
mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v súdnom konaní

je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací
súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, že ju použil výkladovo pri aplikácii pôvodného
znenia zákona.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.