Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/460/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220417
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220417.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.
Marty Polyákovej a JUDr. Dagmar Podhorcovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 za ktorú koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD ako
advokát, proti odporkyni: Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné Námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16. mája 2014 pod č. k.
10C/353/2012-76 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala od
odporkyne zaplatenia majetkovej škody vo výške 1.866,27 eura a nemajetkovej ujmy vo výške 373,25
eura a odporkyni náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že po
oboznámení sa s obsahom exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 6Er/1070/2011 zistil,
že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 13.09.2011.
K žiadosti bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo udelené oprávnenou pre
Advocate s.r.o. a rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, výpis oprávnenej z obchodného registra ,
zmluva o úvere a všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru. Súd zamietol žiadosť o udelenie
poverenia dňa 08.11.2011 pod č.k. 6Er/1070/2011-10. Následne uznesením zo dňa 11.12.2012 pod č.k.
6Er/ 1070/2011-20 exekučné konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 09.02.2013. Nárok
navrhovateľky nepovažoval za premlčaný, ale za nedôvodný. Poukázal na ustanovenie § 4, § 9, § 17, §
19 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení od 01.01.2011 do 31.12.2012 a ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení platnom do 31.05.2010 a v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 a v znení
účinnom od 01.06.2011, § 41, § 45 Exekučného poriadku v znení od 01.06.2010 a 01.06.2011 a §
45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Skonštatoval, že nárok navrhovateľky
nie je daný. Uviedol, že nie každé nedodržanie lehoty sa považuje automaticky za porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR zo 7.
mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75 a I. ÚS 70/02, z ktorých vyplýva, že pojem v primeranej lehote
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na zákonné lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu
súdu alebo iného štátneho orgánu. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a súd je oprávnený
a povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy.
Exekučné konanie sa začalo 26.07.2011, kedy po účinnosti novely § 41 ods. 2 EP od 01.06.2011 v
prípade vykonateľných rozhodcovských rozsudkov sa na exekučný súd nevzťahovala 15 dňová lehota

na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Preto nie je možné postup exekučného súdu v nevydaní
rozhodnutia v lehote 15 dní považovať na nesprávny úradný postup. Tým nie je splnený prvý predpoklad
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný
postup. V záujme hospodárnosti konania sa ďalším predpokladom - existenciou škody nezaoberal. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a odporkyni, ktorá bola v konaní úspešná, náhradu
trov konania nepriznal, pretože si trovy konania neuplatnila.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka. Odvolanie
zdôvodnila ust. § 221 ods. 1 OSP s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a § 221 ods. 1 písm. f/
OSP tým, že v konaní došlo k vadám, a to k vade - odňatie možnosti konať účastníkovi, v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, keď súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods.
2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP) a neúplne zisteným skutkovým stavom,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm.
c/ OSP), nesprávneho rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).

V prvom bode navrhovateľka zdôvodnila odvolanie ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a uviedla,
že zásadne namieta skutočnosť, keď súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie
novou právnou úpravou, obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Podľa jej názoru, súd
bol jednoznačne pri svojom rozhodnutí viazaný ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom pred
prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. K otázke trvania stavu právnej neistoty uviedla,
že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna
neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Právna istota ohľadne
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. V závere uviedla, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania
zákonnými lehotami. Má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Poukázala na stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, z ktorej vyplýva, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Ďalej
uviedla, že štrasburgský súd uviedol, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu jej a to vo forme tej, že
nepresadzovala vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť
svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k prerokovaniu veci v primeranej lehote

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrila.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa
náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, byť viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa,
pretože odvolací súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3
OSP) dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil
skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 OSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Navrhovateľka zdôvodnila svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania, spočívajúcej v odňatí možnosti účastníkovi
konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP). Odňatím možnosti konať v zmysle uvedeného
ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon
bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod
odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý
znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov priznaných
mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Odvolací
súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľky a dospel k záveru, že prvostupňový
súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady namietanej navrhovateľkou. Vzhľadom k tomu, že
odvolací súd nezistil vady konania, pre ktoré by musel zrušiť rozhodnutie prvostupňového súdu, podrobil
rozhodnutie súdu prvého stupňa meritórnemu preskúmaniu a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania
navrhovateľky spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vec
nesprávne právne posúdil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Komárno dňa 13.09.2011.Návrh na
vykonanie exekúcie spísala oprávnená do zápisnice u súdneho exekútora 26.07.2011. Exekučný súd
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zo dňa 08.11.2011 pod č.k.
6Er/1070/2011-10. Oprávnená odvolanie nepodala. Následne exekučný súd uznesením z 11.12.2012
pod č.k. 6Er/1070/2011-20 exekučné konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 09.02.2013.

Navrhovateľka sa domáhala svojho nároku titulom, že nebolo vydané rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že v danom prípade v čase začatia
exekučného konania neexistovala 15 dňová lehota na vydanie poverenia, z čoho logicky vyplýva, že
neexistovala ani na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Odvolací súd sa s jeho
názorom stotožnil, prvostupňový súd správne chronologicky poukázal na novely Exekučného poriadku §
41 a správne vzhľadom na dátum začatia exekúcie vyhodnotil, že 15 dňová lehota v prípade exekučných
titulov rozhodcovských rozsudkov neplatila, čím nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (novela prijatá zákonom č. 144/2010 Z. z. od 01.06.2010),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/
a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Citované ustanovenie bolo novelizované zákonom zákon č. 102/2011 Z. z. účinným od 01.06.2011,
ktorý iba zmenil prvú vetu citovaného ustanovenia a tretia veta zostala bez zmeny a takto platila od
09.11.1999, kedy zákonom č. 280/1999 Z.z. bolo zmenené ust. § 44 EP.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľky o extenzívnom výklade ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Toto ustanovenie nie je možné vykladať extenzívne. Upravuje totiž 15 -
dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej
zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu upraviť lehotu
na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete citovaného ustanovenia a nie
samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že
tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného práva, upravujúcou postup súdneho
exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu
tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len
na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca
neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z doslovného jazykového výkladu
citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 - dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ
by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová lehota na vydanie poverenia upravená v druhej vete §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to
výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v
niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného
poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne alebo negatívne v tam stanovenej
lehote.

Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý oboma súdmi, že 15- dňová
lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany exekučného
súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Preto navrhovateľkou
uplatňovaný nárok založený na nerozhodnutí v zákonnej lehote nie je daný.

Odvolací súd je podľa § 212 ods.1 OSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preto k jednotlivým
odvolacím dôvodom navrhovateľky dodáva:

Pokiaľ ide o aplikáciu súdom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., odvolací súd zistil, že prvostupňový
súd správne použil znenie zákona č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, preto odvolací dôvod
navrhovateľky nie je daný.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľky, týkajúcich sa otázky trvania stavu právnej
neistoty, k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa svoje rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu
odvolacieho súdu irelevantné. Zrejme ide len o nesústredenú činnosť navrhovateľky, keď podáva
paušálne odvolania v radovo tisícoch obdobných vecí bez konkrétnej znalosti každého jednotlivého
prípadu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta prvá OSP tak, že
odporkyni nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keďže si trovy odvolacieho konania neuplatnila.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.