Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 21, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8409203381
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8409203381.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu: H. Q., nar. XX. XX. XXXX,
bytom P. H. XX, P., zastúpeného Mgr. Tomášom Adamcom, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi,
Levočská ulica 3, proti žalovaným: 1/ Vojenským lesom a majetkom SR - štátny podnik, Baštová 18,
Kežmarok, zastúpeným Advokátskou kanceláriou JUDr. Miloš Barbuš, Štúrova 13, Bratislava, 2/ P. Q.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom R. X, o neplatnosť kúpnej zmluvy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Kežmarok zo dňa 09.10.2013 č.k. 3C/121/09-229 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia poukázal súd prvého stupňa na ustanovenie § 80 O.s.p. so zdôraznením, že
žaloba o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy by bola opodstatnená v prípadoch, keď k porušeniu práva
ešte nedošlo. Akonáhle dôjde k porušeniu subjektívneho práva, ku ktorému však podľa žalovaných

nedošlo, možno spravidla žalovať priamo na plnenie reparáciu škodlivých právnych následkov, resp.
návrhom na určenie vlastníckeho práva. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že zo strany žalobcu nie
je daný naliehavý právny záujem na vyslovení neplatnosti tejto kúpnej zmluvy, keďže aj prípadným
vyhovením takejto žalobe by sa právne postavenie žalobcu nezmenilo. Mal za zistené, že byt, ktorý bol
predmetom kúpnej zmluvy mal charakter služobného bytu, čo potvrdil generálny riaditeľ žalovaného v
1. rade svedok D.. O tom, že tento byt bol služobný, svedčí skutočnosť, že hájenka - objekt bol vždy
prenechávaný na užívanie pracovníkom organizácie, teda pracovníkom vojenských lesov a majetkov

a uvedené je zrejmé aj zo zápisnice o odovzdaní bytu, kde táto zápisnica postráda rozhodnutie o
pridelení bytu. Súd prvého stupňa poukázal na § 7 vyhlášky č. 45/1964 Zb., ktorou sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že v danom prípade išlo o byt trvale určený
na ubytovanie pracovníkov organizácie a s touto definíciou podnikového, resp. služobného bytu ráta v
mierne modifikovanom znení aj zákon č. 189/1992 Zb. Keďže v prípade predmetu kúpnej zmluvy išlo
o služobný byt, teda o byt, ktorý bol trvale určený na ubytovanie pracovníkov organizácie, nemohol
k tomuto bytu vzniknúť spoločný nájom manželmi, čo je zrejmé aj z § 182 Občianskeho zákonníka v

znení platnom k 31.12.1991. Súd prvého stupňa zdôraznil, že od 01.01.1992 sa osobné užívanie bytov
slúžiacich na trvalé ubytovanie pracovníkov organizácie zmenilo na nájom služobného bytu (§ 871 ods.
4 OZ). Podmienkou bolo, aby tieto byty spĺňali kritéria stanovené zákonom pre služobné byty. Týmto
zákonom je zákon č. 189/1992 Zb., v zmysle ktorého je služobným bytom aj byt, ktorý je súčasťouhájovne. S poukazom na vyššie uvedené, teda na služobný byt, neplatia ustanovenia § 29 ods. 2 zákona
č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a o povinnom prevode takéhoto bytu.
Nebolo tak povinnosťou žalovaného v 1. rade previesť byt do vlastníctva žalobcu, keď navyše žalobca

v rozhodnom období už byt neužíval, keďže trvale opustil spoločnú domácnosť. Súd prvého stupňa
zdôraznil, že kúpnu zmluvu ohľadom tohto bytu uzatvorila žalovaná v 2. rade so žalovaným v 1. rade,
úhradu za predmetný byt vykonala žalovaná v 2. rade samostatne bez pomoci žalobcu. Vo vzťahu k
predmetnému byt, ktorý bol služobným bytom, nevznikol spoločný nájom manželmi, pričom súd prvého
stupňa zohľadnil aj tú skutočnosť, že žalobca trvalo opustil spoločnú domácnosť. Nemožno tak žalobe

vyhovieť s poukazom na ustanovenie § 80 písm. c) O.s.p. a nemožno opomenúť, že v danom prípade
išlo o služobný byt, na ktorý sa nevzťahovali ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z., a teda žalovaný v
1. rade mohol tento byt previesť na kohokoľvek.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby žalobe bolo vyhovené. Alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa a namieta okolnosti týkajúce
sa trvalého opustenia spoločnej domácnosti z jeho strany. Bol to práve žalobca, ktorý skutočnosť, že
v čase rozhodnom pre uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva predmetného bytu preukázal nielen
svojou výpoveďou, ale aj listinným dôkazom Inštitútu Krista Veľkňaza tú skutočnosť, že sa stal klientom
tohto subjektu až v roku 2007, pričom k uzatvoreniu zmluvy došlo 22.11.2006, kedy bol spoločným

nájomcom tohto bytu so žalovanou v 2. rade a teda mal byť na strane kupujúceho subjektu spoločne s
druhou žalovanou. Svedeckú výpoveď svedkyne dcéry účastníkov P. Q., ohľadom opustenia spoločnej
domácnosti považuje žalobca za nevieryhodnú. Zdôrazňuje tiež, že vyjadrenia žalovaného v 1. rade zo
04.08.2009 sa nepreukázali a nepotvrdili a žalovaný v 1. rade si len osvojil tvrdenie žalovanej v 2. rade
bezpríslušnéhooverenia.Anipovrátenívecízodvolaciehosúdunasúdprvéhostupňasanepreukázalo,

že by žaloba bola nedôvodná a že by žalobca nemal byť účastníkom tejto zmluvy, ktorú považuje za
neplatnú so zreteľom na uvedené dôvody. Navrhol, aby odvolací súd dôkaznú situáciu prehodnotil a
následne vyhovel jeho odvolaniu.

Žalovaný v 1. rade navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K odvolacím námietkam žalobcu

zdôrazňuje, že tieto nereflektujú skutočnosť, že súd prvého stupňa skonštatoval neexistenciu
spoločného nájmu bytu manželmi. Pokiaľ žalobca tvrdí, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy býval v
spoločnej domácnosti so žalovanou v 2. rade, táto okolnosť preukázaná nebola. Pokiaľ tvrdí, že bol
klientom Inštitútu Krista Veľkňaza až v roku 2007 uvedené nedokazuje, kde sa v rozhodnom čase
žalobca zdržiaval. Z výpovede svedkov vyplynulo, že žalobca sa v predmetnej nehnuteľnosti v čase jej

predaja už nezdržiaval, okrem iného to potvrdil aj samotný žalobca vo svojom výsluchu na poslednom
pojednávaní 20.09.2013. Výpoveď svedkyne Q. nebola v priebehu sporu žiadnym spôsobom relevantne
spochybnená.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1,2 O.s.p. spolu

s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu opodstatnené nie je.

Podľa § 39 Občianskeho zákonník, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p., návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Žalobca sa vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade v tomto konaní domáhal určenia neplatnosti zmluvy o

prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru v dome č. XX, kat. úz. R., ktorá bola uzatvorená medzi
žalovanými dňa 22. novembra 2006 dôvodiac tým, že táto zmluva nebola uzatvorená aj s ním, ako so
spoločným nájomcom daného bytu.

Žalovaný v 1. rade v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, že žalobca nemôže mať naliehavý

právny záujem na určení neplatnosti tohto právneho úkonu so zdôraznením, že byt tvoriaci predmet
kúpnej zmluvy sa nachádzal v objekte lesného hospodárstva, bol služobným bytom a v zmysle § 29 ods.
3 zákona č. 182/1993 Z.z. jeho nájomcovia nemajú predkupné právo na prevod vlastníctva k takému
bytu.Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne zistené, že žalobca a žalovaná v 2. rade boli manželia,
ktorých manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu v Kežmarku zo dňa 04.02.2003 č.k. 5C

483/99 - 80, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.03.2003.

Žalobca sa v roku 1987 stal zamestnancom žalovaného v 1. rade a z tohto dôvodu mu bol v zmysle
zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu s účinnosťou od 01.11.1987 odovzdaný do užívania 2-
izbový byt nachádzajúci sa v objekte hájovne v obci R..

Žalobca a žalovaná v 2. rade v tom čase boli manželia, pričom podľa § 175 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení platnom do 31.12.1991, ak za trvania manželstva manželia alebo jeden z nich
nadobudol právo užívať byt, vzniklo právo spoločného užívania bytu manželmi. Toto ustanovenie však
neplatilo, ak išlo o byt trvale určený pre ubytovanie pracovníkov organizácie (§ 182 Občianskeho
zákonníka v pôvodnom znení). Za byt trvale určený pre ubytovanie pracovníka organizácie sa podľa § 7

vyhl. č. 45/1964 Zb. považoval podnikový byt, byt vystavaný v podnikovej bytovej výstavbe z vlastných
voľných prostriedkov a služobný byt.

Zákon č. 509/1991 Zb. výrazne zasiahol do dovtedajšej právnej úpravy osobného užívania bytu, a
to úpravou v ustanoveniach § 685 a nasl. Občianskeho zákonníka. V zmysle § 868 Občianskeho

zákonníka, ak nie je ustanovené inak, riadia sa ustanoveniami tohto zákona i právne vzťahy vzniknuté
pred 01.01.1992 a osobitnú úpravu obsahujú ustanovenia § 871 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo osobného užívania bytu a právo užívania iných
obytných miestností a miestností neslúžiacich na bývanie vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré

trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona na nájom.
Spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom.

Podľa § 871 ods. 4 Občianskeho zákonníka, osobné užívanie bytov slúžiacich na trvalé ubytovanie
pracovníkov organizácie sa mení na nájom služobného bytu, pokiaľ tieto byty spĺňajú kritéria ustanovené

zákonom pre služobné byty; pokiaľ tieto podmienky nie sú splnené, mení sa také osobné užívanie na
nájom.

Uvedený zákonník zrušil súčasne zákon č. 41/1964 Zb., ktorý určoval, čo treba považovať za podnikový
byt, služobný byt alebo vojenský byt, ustanovenie § 7 vyhl. č. 45/1964 Zb. vymedzujúce byty trvale

určené pre ubytovanie pracovníka organizácie však platilo ďalej. Ustanovenie § 685 ods. 3 Občianskeho
zákonníka v znení zákona č. 509/1991 Zb. predpokladalo, že zákony národných rád stanovia, čo sa
rozumie služobným bytom, bytom osobitného určenia a bytom v domoch osobitného určenia.

Zákon č. 189/1992 Zb. nadobudol účinnosť dňa 13.05.1992 a v ustanovení § 1 ods. 2 písm. a/ stanovil,

že služobným bytom je okrem iného byt postavený v prevádzkovej, verejnej alebo verejnoprospešnej
stavbe a trvalo určený na bývanie pracovníka povereného strážením, údržbou, obsluhou alebo inou
obdobnou činnosťou prevádzkového charakteru, bez ktorej nie je prevádzka možná, najmä byt,
ktorý je súčasťou školy alebo školského zariadenia, zdravotníckeho zariadenia, zariadenia sociálnej
starostlivosti, hájovne, stavby slúžiacej vodnému hospodárstvu alebo železničnej doprave.

V zmysle § 29 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. v znení platnom k 31.07.1995 ( do pozornosti rozsudok
NS SR sp. zn. 2Cdo 48/01), štátne podniky, štátne rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie
a bytové družstvá sú povinné s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch
rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona. Toto ustanovenie

sa nevzťahuje na služobné byty.

Je potrebné zdôrazniť, že žalobca v podanom odvolaní napokon nespochybňuje zistenia súdu prvého
stupňa ohľadom tej skutočnosti, že byt tvoriaci predmet spornej kúpnopredajnej zmluvy z 22.11.2006,
mal charakter služobného bytu, v dôsledku čoho nebolo povinnosťou žalovaného v 1. rade s nájomcom

služobného bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva v zmysle citovaného ustanovenia zákona č.
182/1993 Z.z.Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že aj v prípade prijatia argumentácie žalobcu o existencii spoločného
nájmu k danému bytu so žalovanou v 2. rade (za situácie, že by byt nespĺňal kritéria služobného bytu),
je potrebné poukázať na ustanovenie § 707 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak zomrie

jeden z manželov, ktorí boli spoločnými nájomcami bytu, stane sa jediným nájomcom pozostalý manžel.

Podľa § 708 Občianskeho zákonníka, ustanovenia § 706 ods. 1 a 2 a § 707 ods. 1, platia aj v prípade,
ak nájomca opustí trvale spoločnú domácnosť.

Ako už bolo vyššie uvádzané, sporná zmluva o prevode vlastníctva bytu s príslušenstvom bola
uzatvorená dňa 22.11.2006, kedy manželstvo žalobcu a žalovanej v 2. rade bolo rozvedené a žalobca
nepochybne v tom čase už byt vo R. neobýval. Odvolací súd nijako nespochybňuje, že žalobca sa stal
klientom Inštitútu Krista Veľkňaza v W. v roku 2007, čo potvrdzuje aj vyjadrenie tohto inštitútu zo dňa
06.12.2010 (č.l. 102). Uvedené však bez ďalšieho neznamená, že v predchádzajúcom období, a to
aj v čase uzatvárania spornej zmluvy o prevode vlastníctva bytu, sa žalobca v danom byte zdržiaval.

Skutočnosť, že žalobca sa z bytu trvalo odsťahoval ešte pred uzavretím napadnutej zmluvy, v konaní
potvrdila svedkyňa P. Q., dcéra žalobcu a žalovanej v 2. rade, s tým, že žalobca sa ešte pred októbrom
2006 z bytu odsťahoval tak, že si zobral všetky svoje osobné veci, doklady a následne sa do bytu už
nevrátil. Odvolací súd nemal dôvod neveriť výpovedi tejto svedkyne, ktorá s ohľadom na svoj vtedajší
vek nepochybne mala vedomosť o pomeroch v rodine účastníkov. Napokon, aj bývalý zamestnanec

žalovaného v 1. rade O.. H. vo svojej výpovedi potvrdil, že pokiaľ v dobe, kedy sa uzatvárala sporná
zmluva, navštívil domácnosť žalovanej v 2. rade, nikdy tam žalobcu nestretol, všetky jednania v tejto
súvislosti boli realizované len so žalovanou v 2. rade, ktorá napokon uhradila cenu bytu s prísl. a
vyporiadala aj predtým vzniknutý dlh na nájomnom. Uvedené vyplynulo aj z výpovede svedka O.. D. D.,
zamestnanca žalovaného v 1. rade (č.l. 196 a nasl.). Preto aj v prípade iného charakteru daného bytu

ako služobného, trvalým opustením spoločnej domácnosti zo strany nájomcu - žalobcu, sa nájomkyňou
daného bytu stala žalovaná v 2. rade, s ktorou následne žalovaný v 1. rade uzatvoril zmluvu o prevode
vlastníctva podľa zákona č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov.

So zreteľom na takto danú dôkaznú situáciu súd prvého stupňa opodstatnene žalobu ako nedôvodnú

zamietol a poukazujúc na uvádzané dôvody, odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219
ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a ostatným

účastníkom v tomto štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.