Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 20, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/132/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8412210136
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8412210136.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr.

GabrielyVilágiovejaJUDr.JanyBurešovejvprávnejvecinavrhovateľky:Q.D.,W..Š.,R..XX.XX.XXXX,
bytom I. D., K. XXX/X, právne zastúpená S.. K. D., Advokátska kancelária N. a odporcu: K. D., R.. XX.
XX. XXXX, bytom I.. D. - I., N. XXXX/XX, v konaní o návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedeného
manžela, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 5P/345/2012-73 zo dňa
11.04.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšnej časti.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť prispievať na primeranú výživu
navrhovateľky mesačne sumou 30 Eur splatnou vždy do 15. dňa v mesiaci vopred počnúc dňom

01.12.2012.

Vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľky zamietol.

Určil dlžné výživné za obdobie od 01.12.2012 do 30.04.2014 vo výške 510 Eur, ktoré uložil odporcovi
splácať popri bežnom výživnom v 15 Eur-vých mesačných splátkach počnúc mesiacom máj 2014 až do
úplného zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok vopred k rukám navrhovateľky.

Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľka s návrhom zo dňa 30.11.2012 domáhala, aby súd
zaviazal odporcu prispievať na jej výživu mesačne sumou 130 Eur dôvodniac, že je na rodičovskej
dovolenke so synom O., ktorý jej bol zverený do osobnej starostlivosti rozsudkom, ktorým súd
manželstvo účastníkov konania rozviedol. Keďže jej jediným príjmom je rodičovský príspevok vo výške

194,70 Eur, prídavok na jedno dieťa vo výške 22,54 Eur a výživné zasielané odporcom vo výške 130
Eur na maloleté dieťa, nie je schopná uhrádzať náklady, ktoré má spojené s bývaním ako aj náklady
na základné životné potreby.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní citujúc ustanovenie § 72 ods.1,2 z.č. 36/2005 Z.z. o
rodine v znení skorších predpisov zistil, že rozsudkom zo dňa 12.04.2012 pod č.k. 2P/27/2012-18
Okresného súdu Kežmarok v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 21.09.2012 pod
č.k. 4CoP/75/2012-44, ktorý nadobudol právoplatnosť 13.10.2012, súd rozviedol manželstvo účastníkovkonania. Na čas po rozvode zveril maloletého O. pochádzajúceho z manželstva do osobnej starostlivosti
navrhovateľky a odporcu zaviazal prispievať na jeho výživu mesačne sumou 130 Eur.

Z výpovede navrhovateľky zistil, že táto zabezpečuje starostlivosť o maloleté dieťa, ktoré 31.05.2014

bude mať 3 roky. S dieťaťom je na rodičovskej dovolenke a jej jediným príjmom je rodičovský príspevok
vo výške 199,60 Eur, poberá prídavok na maloletého O. od februára 2014 vo výške 23,10 Eur a výživné,
ktoré platí otec dieťaťa v sume 130 Eur. Zo sumy, ktorá predstavuje rodičovský príspevok nie je schopná
uhrádzať všetky náklady, jednak spojené s bývaním, ako aj náklady základnej osobnej potreby. Spolu
s dieťaťom býva v mestskom nájomnom dvojizbovom byte, kde nájom uhrádza vo výške 172,52 Eur

a zálohovú platbu za elektrinu mesačne vo výške 51,40 Eur. Na ďalšie náklady na ošatenie, stravu,
drogistický tovar, pracie a hygienické prostriedky, finančne jej musia vypomáhať jej rodičia.

Z výsluchu odporcu súd prvého stupňa zistil, že tento s návrhom nesúhlasí, namietal náklady na bývanie
navrhovateľky, ktorá sa v nájomnom byte nezdržiava a býva u svojich rodičov. Poukázal tiež na svoje
zárobkové možnosti a schopnosti, pracuje vo firme Whirpool Slovakia s.r.o. N. - K. ako montážny
pracovník s čistým príjmom cca 530 Eur mesačne. Iný príjem nemá. Z tohto príjmu uhrádza výživu na

maloletého O., býva v byte spolu s priateľkou, kde mesačné náklady na bývanie predstavujú sumu 270
Eur, ktoré hradia na polovicu. Býva v byte v N. - K., kde má sídlo jeho zamestnávateľ s odôvodnením,
že náklady spojené s bývaním sú lacnejšie ako denne cestovanie z miesta trvalého bydliska I. D. - I.,
kde býval u svojich rodičov v rodinnom dome. Má Aj ďalšie výdavky so splácaním spotrebného úveru
a pôžičiek. Spláca spotrebný úver Slovenskej sporiteľni vo výške 149 Eur, ktorým pokryl pôžičky, ktoré

si zobral spolu s navrhovateľkou počas manželstva vo výške 2000 Eur. Ďalšiu časť spotrebného úveru
použil na zakúpenie spotrebičov a zariadenia do prenajatého bytu kde býva. Splácať spotrebný úver mu
vypomáha jeho priateľka. Z poskytnutej pôžičky časť peňazí použil na zakúpenie zariadenia do detskej
izby ako je postieľka, hračky, oblečenie pre syna O., s ktorým sa stýka každú nepárnu nedeľu a berie
ho do svojej domácnosti.

Súd prvého stupňa na základe takto vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľka nie
je schopná sama sa živiť a to z dôvodu, že zabezpečuje starostlivosť o maloleté dieťa pochádzajúce z
manželstva účastníkov. Navrhovateľka je na rodičovskej dovolenke a jediným jej príjmom bol rodičovský
príspevok. Pri určení výšky výživného vychádzal z preukázateľných zárobkových možností a schopnosti
odporcu a vzal do úvahy ním preukázané náklady a to na súdom stanovené výživné na dieťa, náklady

na bývanie a jeho primerané potreby. Takto určil navrhovateľke výživne v sume 30 Eur mesačne počnúc
dňom 01.12.2012 a vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Vypočítal aj dlžné výživné za obdobie 01.12.2011 do 30.04.2014 vo výške 510 Eur, ktoré umožnil
odporcovi splácať v mesačných splátkach po 15 Eur až do úplného zaplatenia počnúc mesiacom máj
2014.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením §142 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku a to okrem výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšnej časti, v zákonom
stanovenej lehote podal odvolanie odporca. Odvolanie odôvodňoval podľa § 205 ods.2 písm. d), f)
O.s.p. Súdu prvého stupňa vytýkal to, že tento na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Súd prvého stupňa opomenul, že ak by

muselplatiťnavrhovateľkemesačnevýživnévsume30Eur,akoaj15Eurnadĺžnevýživné,neostanemu
na stravu, oblečenie, osobné potreby nič. Nebude mať z čoho hradiť ani potreby syna v čase nepárnych
nedelí. Za nesprávne považuje aj spätné priznanie nároku, zvlášť, keď návrh bol podaný 30.12.2012 a
rozhodnuté bolo až 11.04.2014.

Podľa odvolateľa súd sa nezaoberal jeho tvrdením, že navrhovateľka v prenajatom byte nebýva, ale

vysoký nájom platí. Z výpovede navrhovateľky vyplývajú rozpory, keď na jednej strane tvrdí, že na obedy
chodí k rodičom a zároveň že v mestskom byte býva a k rodičom chodí cez víkendy jeden až dva krátdo mesiaca, aby ušetrila na nákladoch a to elektrine a vode, preto má nízke zálohové platby. Jej tvrdenia
sú účelové, lebo v byte nebýva.

Odvolateľ poukázal na ustanovenie § 72 ods.1,2 Zákona o rodine tým, že rozvedený manžel nemá

nárok na zásade rovnakú životnú úroveň, ale vyžaduje sa len kvalifikovaná miera odkázanosti. Znamená
to, že jeden z manželov ak má vyššie príjmy, zatiaľ čo druhý rozvedený z manželov sa ocitol v horšej
majetkove situácii, ale má schopnosť sám sa živiť (aj v prípade dávok v rámci systému sociálneho
zabezpečenia) nárok na príspevok mu nevzniká. V prejednávanej veci dôvodom rozvodu manželstva
účastníkov konania boli názorové a povahové rozdiely medzi manželmi. Nevera preukázaná nebola.

Rozpad manželstva účastníkov preto nemožno pripočítať len jednému z manželov.

V závere uviedol, že určené výživné 30 Eur mesačne a dlžné výživné 15 Eur mesačne nezodpovedá
jeho možnostiam a majetkových pomerom a urobí z neho neplatiča, lebo nebude schopný plniť si svoje
záväzky. Poukázal na to, že 31.05.2014 ich maloletý syn dovŕšil 3 roky a navrhovateľka si môže hľadať
prácu a zamestnanie.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolateľ navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že návrh na

príspevok na výživu rozvedeného manžela zamieta.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka tak, že spolu s maloletým synom býva v
mestskom nájomnom byte za ktorý uhrádza nájom mesačne 172,50 Eur a zálohové platby za elektriku
vo výške 51,40 Eur. Finančne jej musia vypomáhať rodičia. Uviedla, že odporca sa nasťahoval do K. k
priateľke, s ktorou mal mimomanželsky vzťah, ku ktorej sa preťahoval hneď po rozvode. Neskôr z jedno

izbového bytu sa presťahovali do väčšieho, ktorý je napísaný na jeho mene aby mohol zdokladovať
výdavky. Prvú pôžičku odporca nadobudol pred uzavretím ich manželstva vo výške 4.200 Eur (lízing na
osobný automobil), ktorý mesiac pred rozvodom predal a lízing odstúpil. O tri dni neskôr si kúpil nové
auto. Tvrdil, že si vzal ďalšiu pôžičku 12.03.2012 vo výške 1.700 Eur na oblečenie a vyplatenie pôžičky
z manželstva. V tom čase už nežili v spoločnej domácnosti. Počas manželstva nadobudli jednu pôžičku

vo výške 1000 Eur na motorovú pílu pre odporcových rodičov a kolesa na auto, ktorú splatili za trvania
manželstva. Nie je si vedomá, aby nadobudli počas manželstva ešte nejaké pôžičky. Opakovane tvrdil
na pojednávaniach, že si vzal pôžičky na vyplatenie pôžičiek z manželstva, nevedel však uviesť, v akom
finančnom ústave boli zostatky vyplatené. Odporca od marca 2012 berie stále nejaké pôžičky, kupuje
autá a stále tvrdí, že potrebuje vyplatiť pôžičku nadobudnutú počas manželstva. Uvedené skutočnosti

však nepreukázal. Ak má pôžičky, má ich pre vlastné potreby a potreby svojej priateľky. Taktiež uviedol,
že so synom býva v mestskom nájomnom byte, veľa času trávi na detských ihriskách, nevarí, stravuje sa
u svojich rodičov, kde chodí jeden až dva krát do mesiaca aj na noc, aby ušetrila. Maloletý v septembri
tohto roku nastupuje do škôlky, do vtedy ho nemá kde dať, preto nemôže pracovať. Štyri mesiace si
intenzívne hľadá prácu, zatiaľ neúspešne. Potrebuje si nájsť prácu s takým pracovným časom, ktorý

bude vhodný pre starostlivosť o syna. Potrebuje ráno syna odviesť do škôlky a poobede ho zo škôlky
vyzdvihnúť. Zo mzdového listu odporcu za rok 2013 vyplýva, že jeho mesačný príjem predstavuje v
priemere 596,97 Eur, nie cca 530 Eur ako to on uvádza. Ďalej uviedla, že ona nemala vplyv na dĺžku
trvania súdneho konania. Navrhla preto, aby jej návrhu bolo vyhovené.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“ ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.

zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O.s.p. )
vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s.p. ), preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O.s.p. a bez
nariadeniapojednávaniavsúlades§214O.s.p.stým,žemiestoačasverejnéhovyhláseniarozhodnutia
bol zverejnený na úradnej tabuli dňa 13.01.2014 a zistil, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Výrok rozsudku súdu prvého stupňa označený ako II., ktorým vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľky
zamietol, sa stal v zmysle ustanovenia § 206 ods. 2 O.s.p. právoplatným, lebo proti tomuto výroku
odvolanie nebolo podané.Rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu
prispievať na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí
manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom

aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahu medzi manželmi. Príspevok na výživu rozvedeného manžela
možno priznať najdlhšie na dobu 5 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Sú môže
výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych
dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému
bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobou nepriaznivým

zdravotným stavom alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci
sústavnú opateru ( § 72 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine ).

Z citovaného zákonného ustanovenia možno vyvodiť hmotnoprávne podmienky, za ktorých možno
priznať príspevok na výživu rozvedeného manžela, ktorými sú: manželstvo musí byť právoplatne
rozvedené,jedenzrozvedenýchmanželovniejeschopnýsámsaživiť,schopnostimožnostiamajetkové
pomery druhého manžela umožňujú súdu príspevok priznať, bývalí manželia sa nevedeli dohodnúť o

poskytovaní príspevku a súlad s dobrými mravmi (obligatórne prihliadnutie na príčiny rozvratu).

Povinnosť prispievať na výživu rozvedeného manžela nevzniká zo zákona, ale len na základe dohode
rozvedených manželov alebo rozhodnutia súdu.

V predmetnom konaní, tak, ako súd prvého stupňa správne skonštatoval boli splnené zákonné
podmienky na uloženie povinnosti odporcovi prispievať na výživu rozvedenej manželky - navrhovateľky.

V konaní bolo preukázané, že manželstvo účastníkov konania bolo právoplatne rozvedené rozsudkom
Okresného súdu v Kežmarku č.k. 2P/27/2012 - 18 zo dňa 12.04.2012 a to vo výroku o rozvode
manželstva účastníkov konania dňa 19.05.2012.

V konaní bola taktiež preukázaná existencia ďalšej podmienky pre priznanie príspevku na výživu
rozvedeného manžela, a to neschopnosť navrhovateľky samostatne sa živiť. Neschopnosťou sám sa

živiť je potrebné rozumieť a hodnotiť konkrétne okolnosti rozvedeného manžela z dôvodu nepriaznivého,
napr. zdravotného stavu, nedostatku pracovných príležitostí, straty kvalifikácie, starostlivosti o dieťa
do 3 rokov, starostlivosti o choré dieťa, teda nedostatok príslušných dávok alebo príjmov, ktoré mu
neumožňujú pokryť základné životné potreby.

V prejednávanom prípade je nesporné, že navrhovateľka sa nepretržite starala o mal. O.

pochádzajúceho z manželstva účastníkov konania, ktorý jej bol rozvodovým rozsudkom zverený do
osobnej starostlivosti a na ktorého jeho otec, odporca v tomto konaní, bol zaviazaný prispievať na výživu
sumou 130 Eur mesačne. Ak teda navrhovateľka z dôvodu starostlivosti o mal. O. nie je schopná sama
sa živiť, lebo jej príjem z rodičovského príspevku vo výške 199,60 Eur jej neumožňuje uhrádzať všetky jej
nevyhnutné životné potreby, bolo namieste, aby súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť prispievať

navrhovateľke na jej výživu mesačne sumou 30 Eur. Už len výdavky navrhovateľky na nájom za byt
vo výške 172,52 Eur a zálohová platba na elektrinu vo výške 51,40 Eur sú vyššie, ako jej rodičovský
príspevok. Navrhovateľka samozrejme okrem uvedených výdavkov si musí zabezpečovať aj ďalšie
nevyhnutné životné potreby, ako sú strava, ošatenie, hygienické prostriedky a iné.

Z rozvodového rozsudku, t.j. rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 2P/27/2012 - 18 zo dňa

12.04.2012, ako aj z celého spisu sp. zn. 2P/27/2012 vyplýva, že vtedy odporkyňa, teraz navrhovateľka
poukázala na neveru svojho manžela, ktoré tvrdenie terajší odporca popieral s tým, že ide iba o
kamarátsky vzťah. Ak teda odvolateľ poukazuje na to, že jeho nevera v rozvodovom konaní nebola
preukázaná, odvolací súd uvádza, že v rozpore s dobrými mravmi by bolo práve to, ak by manželstvo
bolo rozvedené z dôvodu nevery jedného z manželov a práve tento by požadoval určiť príspevok na

rozvedeného manžela napriek tomu, že manželstvo bolo rozvedené pre jeho neveru. V prejednávanom
prípade však takýto stav nebol zistený. Nebolo totiž ani tvrdené, aby rozvod manželstva zapríčinila
navrhovateľka v tomto konaní, napr. svojou neverou. Ak teda účastníci tohto konania boli rozvedené z
dôvodu rozdielnosti pováh z toho možno vyvodiť záver, že rozvod zavinili obaja manželia. Aj v tomtoprípade však zákon umožňuje rozhodnúť o povinnosti jedného z manžela prispievať na primeranú
výživu druhému manželovi. Skúmať zavinenie rozvodu manželstva je totiž len pomocným hľadiskom
pri skúmaní podmienok na priznanie príspevku na výživu. Prioritným hľadiskom v predmetnom konaní

je predovšetkým odstránenie nepriaznivých majetkových následkov po rozvode, ktoré odôvodňujú
priznanie výživného.

K výške priznaného príspevku odvolací súd uvádza, že jeho výška musí byť zodpovedajúca úhrade
všetkých odôvodnených potrieb v bežnom chápaní pojmu výživného, ale v primeranom rozsahu.
Primeraná výživa znamená teda užší rozsah výživného, ako je to pri vzájomnej vyživovacej povinnosti

počas manželstva. Uspokojené majú byť v primeranej miere nielen základné, ale aj ďalšie životné
potreby rozvedeného manžela, ako bývanie, ošatenie, kultúrne potreby a to s prihliadnutím na jeho vek,
zdravotný stav, spôsob života a podobne.

Odvolací súd tiež uvádza, že príspevok na primeranú výživu rozvedeného manžela je možné priznať
max. na dobu 5 rokov počítaných odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Najskôr teda
navrhovateľka mohla podať návrh v predmetnej veci po 19.05.2012, keďže rozsudok o rozvode

manželstva účastníkov konania nadobudol právoplatnosť 19.05.2012. Keďže navrhovateľka tento návrh
doručilasúdudňa30.11.2012,moholjejsúdpriznaťnároknaprimeranúvýživupočnúcdňom01.12.2012
tak, ako o tom rozhodol súd prvého stupňa. V tomto smere nie je rozhodujúce, že o jej návrhu rozhodol
súd až dňa 11.04.2014. Nárok na príspevok na primeranú výživu totiž rozvedenému manželovi môže
súd priznať najdlhšie na dobu 5 rokov. Ak existujú výnimočné okolnosti, súd môže túto dobu aj predĺžiť.

V prejednávanom prípade však lehota 5 rokov od rozvodu účastníkov konania ešte neuplynula.

K ďalším odvolacím dôvodom odporcu odvolací súd uvádza, že tak, ako to vyplýva zo mzdových listov
odporcu, jeho čistý mesačný príjem za rok 2012 je v priemere cca 590 Eur, v roku 2013 cca 596
Eur mesačne a za január v roku 2014 jeho čistý príjem bola suma 580,65 Eur. Uvedený príjem v
žiadnom prípade nemôže odvolateľ považovať za taký, že by úhrada príspevku na výživu navrhovateľky

mesačne 30 Eur bolo dôvodom toho, aby si nemohol plniť ďalšiu vyživovaciu povinnosť k mal. O. a aby
mu nezostalo na jeho stravu, oblečenie, osobnú potrebu nič. Nepreukázalo sa ani jeho tvrdenie, aby
navrhovateľka nebývala v byte v I. D. na K.. XXX/X tak, ako to tvrdil.

Je potrebné ešte uviesť, že ak by sa zmenili pomery, je možné podať návrh aj na zmenu predmetného
rozhodnutia. Zmenou môže byť, resp. aj to, ak by sa navrhovateľka zamestnala. Táto skutočnosť u nich

zatiaľ preukázaná nebola.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa okrem
výroku, ktorým bol návrh navrhovateľky vo zvyšnej časti zamietnutý, ako vo výroku vecne správny
potvrdil postupom podľa § 219 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodované, lebo ani jeden z účastníkov nepodal návrh na

rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Pre odvolacie konanie platí v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. aj
ustanovenie § 151 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na
návrh. Takýto návrh nebol podaný, preto o trovách odvolacieho konania nebolo rozhodované.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.