Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 3, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/117/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216423
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Vanko
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216423.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Vanka a členov senátu JUDr.
Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Ľubice Medveckej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 12C/108/2013-37
zo dňa 17. marca 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa podaný dňa 28.09.2012, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 1.552,16
eur ako náhrady škody a sumy 310,43 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/333/2010.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 5 ods. 1, 3,

§ 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01.01.2013, § 41 ods.
1,2písm.c),d),i),§44ods.1,2zákonač.233/1995 osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01.06.2011, § 41 ods. 1,
2 písm. c), d), i), § 44 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie, § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.05.2010, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od
01.06.2011. Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/333/2010 súd zistil, že žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 28.04.2010. Exekučným titulom bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia exekučný
súd rozhodol uznesením zo dňa 21.10.2010, právoplatne dňa 07.03.2011 tak, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal odvolanie,

odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Exekučné konanie je právoplatne zastavené.
Rozhodnuté o žiadosti na udelenie poverenia bolo po 6 mesiacoch od podania žiadosti, rozhodnutie vo
veci predchádzala výzva exekučného súdu na doručenie zmluvy o úvere zo dňa 30.04.2010, opakovane
18.06.2010, ktorá bola súdu doručená dňa 16.09.2010, exekučný súd rozhodol po jednom mesiaci od
doručenia požadovaných dokladov. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľ
sa podaným návrhom domáhal jednak náhrady škody a jednak náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý

odôvodnil tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Súdprvého stupňa mal za to, že návrh navrhovateľa spĺňa náležitosti návrhu, nie je predčasne podaný ani
nárok navrhovateľa nepovažoval za premlčaný. Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody z
titulunesprávnehoúradnéhopostupuspoukazomna§9ods.1zák.č.514/2003Z.z. zdôvodu,žedošlo

k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom nebola dodržaná zákonom stanovená
15-dňová lehota. Podstatou tohto sporu bolo zistiť, či sa na daný prípad vzťahuje zákonná lehota podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ak áno, či došlo k nedodržaniu tejto lehoty a či
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia mu
spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu a či mu rozhodnutie o zamietnutí žiadosti mohlo spôsobiť škodu

alebonemajetkovúujmu.Majetkovúškoduvyčíslilakonáhraduistinyspríslušenstvom,ktorámunemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom
protidlžníkovizozáväzkovéhovzťahuzaloženéhoZmluvouoúvere.Čosatýkanemajetkovejujmy,ktorú
sinavrhovateľuplatnilvovýške20%zistinyapríslušenstva,takýtospôsobvyčíslenianemajetkovejujmy
navrhovateľ nijako nezdôvodnil, ani nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy u navrhovateľa, len formálne
uviedol, že došlo k zániku podnikateľských aktivít navrhovateľa a jeho podnikateľských plánov, čo nebolo

bližšie odôvodnené, ani preukázané. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania
nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci konštatované, a na základe ktorých
súdnevideldôvodprefinančnúsatisfakciuvoformenemajetkovejujmy.Zpripojenéhoexekučnéhospisu
zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. V tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom
v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15-dňová

lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora a či je to dôvod na náhradu škody,
resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že v čase podania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Navyše uviedol, že táto lehota je uvádzaná v súvislosti
s rozhodnutím súdu, ktorým je vydanie poverenia a nevzťahuje sa na rozhodnutie súdu, ktorým je

zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 určuje lehotu
na vydanie poverenia, nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. V prípade, že
súd má za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia, zamietne žiadosť o udelenie poverenia,
pričomtakétorozhodnutienemožnopovažovaťzajednoduché,prektorébybolaurčená15dňoválehota.
Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia žiadna zákonná lehota

neexistuje. Konkrétne v tejto veci došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia v
lehote po 6 mesiacoch od podania žiadosti a po 1 mesiaci od doručenia požadovaných dokladov, čo
nepovažoval za neprimeranú lehotu na rozhodnutie, ani sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že
by mu v dôsledku takého postupu súdu mohla vzniknúť nejaká škoda a lebo nemajetková
ujma, ktorá nezávisí automaticky, len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od

okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Uvedená lehota, v ktorej bolo exekučným súdom
rozhodnuté je primeraná. Tvrdenie navrhovateľa, že súd rozhodol s omeškaním 3284 dní (správne malo
byť 328 dní) bolo nepravdivé a zavádzajúce. K navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému
postupu exekučného súdu uviedol, že nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz

vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn.
2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhať podľa § 5 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z., čo však navrhovateľ vyslovene vylúčil a aj to len v prípade, že

by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo preukázané nebolo. Rozhodovaciu činnosť, ktorá
je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup ( uznesenie NS ČR sp. zn.
25Cdo 1018/2007 zo dňa 25.08.2009). Súd zastal názor, že navrhovateľ sa nemôže domáhať nároku
podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že sa jedná o nesprávny úradný postup, pretože
exekučný súd vo veci rozhodol a svoje rozhodnutie právne zdôvodnil, oprávnený sa proti rozhodnutiu

exekučného súdu odvolal a rozhodnutie exekučného súdu odvolací súd potvrdil. Navyše sa nestotožnil
ani s právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre domáhanie sa
navrhovateľa nároku voči dlžníkovi v občiansko-právnom konaní. Rozhodnutie exekučného súdu bolo
zákonné, nebolo zrušené ako nezákonné a preto takéto rozhodnutie nemôže byť dôvodom pre vznik
škody. Neexistuje žiadna súvislosť medzi postupom a rozhodnutím exekučného súdu a údajnou škodou

navrhovateľa. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný
súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Konštatoval,
že rozhodnutie exekučného súdu nebolo nezákonné, išlo o spravodlivé a po právnej stránke správnerozhodnutie, takéto rozhodnutie tak nemôže byť dôvodom pre vznik škody. Neexistuje tak žiadna
súvislosť medzi postupom exekučného súdu a údajnou škodou navrhovateľa. Konštatoval, že exekučný
súd má právo preskúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade

so zákonom. Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným
označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v
tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce
žiadne právne účinky. Záverom uviedol, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je
kompetentný preskúmať ústavný súd. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o
náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti
(resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z
hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa návrh v celom

rozsahu zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom odporcovi, ktorý
bol v konaní v celom rozsahu úspešný náhradu trov konania nepriznal, nakoľko odporca si žiadne trovy
v konaní neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.

Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite

veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval

princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva

na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom
štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne
práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú

mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Záverom uviedol, že navrhovateľ nechápe, aký môže mať na
výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu
so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti,

ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením

rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v
sume1.552,16euranáhradynemajetkovejujmyvpeniazochvsume310,43eur,ktorámumalavzniknúť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Topoľčany v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 16Er/333/2010, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní.

K vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 328 dní.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo

podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale
aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal

len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako

aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného
rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec

zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti
s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného pod sp. zn. 16Er/333/2010 vyplýva, že
exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 08.03.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená Okresnému súdu Levice dňa 28.04.2010. O žiadosti o udelenie poverenia

exekučný súd rozhodol po doložení dokladov oprávneným (kópie Zmluvy o úvere) a to uznesením č.
k. 16Er/333/2010-18 zo dňa 21.10.2010, ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 29.03.2010, doručenú Okresnému súdu Levice
dňa 28.04.2010 zamietol. Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Krajský súd v
Nitre ako odvolací súd uznesením č. k. 15CoE/534/2010-35 zo dňa 21.01.2011 napadnuté uznesenie

potvrdil. Uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 16Er/333/2010-18 zo dňa 21.10.2010 v spojení s
uznesenímKrajskéhosúduvNitreč.k.15CoE/534/2010-35zodňa21.01.2011nadobudloprávoplatnosť
dňa 07.03.2011. Následne Okresný súd Levice uznesením č. k. 16Er/333/2010-45 zo dňa 21.07.2011
exekučné konanie zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.08.2011.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné uviesť, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o
ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie súdu,
ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení
jazykového - gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia
súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V prípade naplnenia podmienok

pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
druhá veta) by uviedol, že súd je povinný rozhodnúť v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej
lehotyzákonodarcajasneprejavilsvojuvôľu,žesúdvprípade,akzistírozporžiadostialebonávrhualebo
exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“,
pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd

podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému skúmaniu.

Žiadosť o udelenie poverenia bola teda exekučným súdom zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý
odvolacímsúdom,že15dňoválehotanazamietnutiežiadostiovydaniepoverenianeexistovala,nedošlo
tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej

lehote.

Možno preto konštatovať, že exekučný súd rozhodol v primeranej lehote aj vzhľadom na to, že vyzýval
oprávneného, aby doplnil listinné dôkazy, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a následne
po doručení všetkých listín oprávneným, exekučný súd bez meškania rozhodol tak, že zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Teda k stavu právnej neistoty a k
nesprávnemu úradnému postupu ani nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. Zároveň je potrebné uviesť, že nemohlo dôjsť k prieťahom v konaní, ktoré
všeobecný súd nie je ani oprávnený konštatovať.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné
sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech
a ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani

prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citovalust.§9ods.1,ods.2lendonovelyprijatejzák. č.412/2012Z.z.,t.j.vzneníúčinnomvčase

podania návrhu na začatie konania. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný
právny stav správne aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.