Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 26, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/192/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201447
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201447.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu

Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: MAC TV, s.r.o.,
IČO: 00 618 322, Brečtanová 1, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o.,
Drotárska cesta 102, Bratislava, Mgr. Peter Ďurček, advokát a konateľ, proti žalovanému: Rada pre
vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. RL/018/2013 zo dňa 23.04.2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.08.2013 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. RL/018/2013 zo dňa 23.04.2013, ktorým žalovaný podľa § 64 ods. 1 písm. a/
zák. č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 308/2000
Z.z.) uložil žalobcovi sankciu - upozornenie na porušenie zákona, pre porušenie povinnosti ustanovenej
v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že v rámci programovej služby JOJ dňa 15.11.2012
o cca 12:14 hod. odvysielal v programe Noviny o 12:00 príspevok Lekári odmietli potrat (Žena zomrela)
a o cca 17:16 hod. Noviny o 17:00 hod. príspevok Lekári odmietli potrat (Žena zomrela), v ktorých
boli prezentované jednostranné a neúplné informácie o aktuálnej kauze úmrtia tehotnej ženy v jednej z
írskych nemocníc, pričom stanovisko dotknutej strany nebolo v príspevku sprostredkované, čím nebola

zabezpečená objektívnosť a nestrannosť predmetného programu; zároveň v úvode príspevku odznelo
komentatívne vyjadrenie moderátorky/moderátora, ktoré nebolo oddelené od informácií spravodajského
charakteru, čím došlo k neoddeleniu názorov a hodnotiacich komentárov od informácií spravodajského
charakteru.

Žalobca v žalobe namietal, že podľa napadnutého rozhodnutia žalovaný sankcionoval žalobcu aj za
to, že neuviedol zdroj svojich informácií, čo je v rozpore s § 15c zákona č. 308/2000 Z.z., podľa
ktorého je žalobca povinný svoje zdroje utajovať. Žalobca poukázal na to, že ochrana zdroja informácií

je základným kameňom práva na informácie a práva na slobodu prejavu, pretože bez zabezpečenia
ochrany novinárskych zdrojov by nebolo možné zabezpečiť právo na informácie, nakoľko zdroje
informácií by sa „báli“ informácie novinárom poskytovať z dôvodu prezradenia ich identity. V súvislosti
s ochranou novinárskych zdrojov informácií poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ESĽP) a Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie ESĽP č. 33400/1996 vo
veci ERNST a ďalší proti Belgicku).Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď právo na informácie zamenil s
právom na „úplné, presné a pravdivé informácie, ktorých sprostredkovanie je za každých okolností
povinný zabezpečiť vysielateľ a ak priestor na vyjadrenie všetkých osôb nemôže zabezpečiť, tak

takúto informáciu nemôže odvysielať, pretože by porušil zákon“. Podľa názoru žalobcu nie je úlohou
štátu „rozmýšľať za ľudí“ a určovať, ktorá informácia je objektívna a ktorá nie. Poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn.: PL. ÚS/15/1998, podľa ktorého je úlohou štátu a to výlučne zabezpečením
demonopolizácie masmédií zvyšovať pravdepodobnosť, že verejnosť bude prijímať objektívne, pravdivé
a nestranné informácie, pričom túto úlohu nie je možné previesť na orgán štátu, ktorý bude o pravdivosti,

objektívnosti a nestrannosti informácií rozhodovať a ani na žalobcu ako zástupcu masmédií, ktorého
úlohou a právom je šíriť informácie akéhokoľvek druhu a kvality. Žalobca uviedol, že záver vyplývajúci z
napadnutého rozhodnutia je nebezpečný, ústavne neudržateľný, arbitrárny a ohrozuje slobodu prejavu a
šírenieinformácií.Žalobcabymalpodľanázoružalovanéhonielenžedaťpriestornavyjadreniedotknutej
strane a zachytiť ako dotknutá strana s týmto priestorom naloží, ale v zmysle výroku napadnutého
rozhodnutia by mal sprostredkovať stanovisko dotknutej strany. Ako by to mal žalobca docieliť v prípade,

že dotknutá strana stanovisko dať odmietne, žalovaný neuvádza. Takúto požiadavku považoval žalobca
za absurdnú a zo strany akéhokoľvek masmédia za nesplniteľnú. Žalobca poukázal tiež na to, že
právny poriadok pozná viaceré inštitúty, ktoré slúžia na vyvažovanie práv iných osôb, práva verejnosti
na informácie a práva žalobcu na slobodu prejavu, pričom ide o inštitúty žaloby o ochranu osobnosti a
inštitúty práva na odpoveď a práva na opravu.

Žalobca ďalej namietal, že žalovaný ako správny orgán nevykonal dôkaz - ohliadku záznamov z
vysielania resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupoval v rozpore s § 34 ods. 2, 4 a § 22 ods. 1, 2, 3
Správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovil zápisnicu. Žalovaný síce tvrdí, že
sa s predmetným podkladom rozhodnutia oboznámil, avšak z napadnutého rozhodnutia nie je podľa
žalobcu zrejmé, akým spôsobom tak urobil, kedy tak urobil, kto bol pri tomto úkone prítomný, akým

spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo a tak ďalej. Táto skutočnosť podľa žalobcu nevyplýva ani
zo správneho spisu ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalobca mal za to, že členovia rady
sa s predmetným dôkazom, ktorým je záznam z vysielania, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a
tento nevykonali. Zo samotnej povahy ohliadky ako procesného úkonu v správnom konaní podľa žalobcu
vyplýva,žebezprostrednosťapriamosťpozorovaniajenenahraditeľnýmrysomvkonanípredžalovaným

a nie je možné sa mu vyhnúť odkazom na sprostredkovanú analýzu/prepis/popis bez toho, aby členovia
rady obrazovo-zvukový záznam, za ktorý môžu udeliť citeľnú sankciu, na vlastné oči videli. Je totiž
možné predpokladať, že v mnohých prípadoch sa bude jednať o hraničné javy, ktorých hodnotenie
má vysoko subjektívne a hodnotové aspekty, ktoré úradnícka analýza rozhodne nemôže nahradiť. V
prípade, že by analýza nahradila zápisnicu, došlo by k situácii, kedy by de facto rozhodovali nikým

nevolení úradníci/zamestnanci namiesto osobného rozhodovania členov rady. Rada je v zmysle zákona
kolektívny správny orgán, ktorého členovia sú volení Národnou radou SR, pričom k jej právomociam
patrí rozhodovanie o závažných otázkach ústavno-právneho charakteru, najmä svojimi rozhodnutiami
obmedzovať slobodu prejavu vysielateľov. Preto je podľa žalobcu zásadné, aby v rámci správneho
konania rozhodovali členovia rady osobne.

Žalobca poukázal na skutočnosť, že v zmysle judikatúry ESĽP (Petersen a Baadsgaard proti Dánsku)
žalovaný aj súd musia skúmať nielen to, či príspevok v konečnom dôsledku ako objektívny vyzeral a
hlavne to, či novinári pri overovaní konkrétnych tvrdení konali v dobrej viere a v súlade s novinárskou
etikou, medzi ktoré patrí aj overovanie informácií dotknutých osôb. Žalobca namietal, že žalovaný
nevykonal ani jeden dôkaz, ktorým by skúmal a preukázal, že žalobca porušil pravidlá novinárskej

etiky a sprostredkoval len jednostranné vyjadrenia bez akéhokoľvek overovania si informácií. Podľa
názoru žalobcu bol žalovaný z titulu svojho postavenia povinný zhromažďovať dôkazy aj v prospech
žalobcu. Napriek tomu žalovaný nevykonal navrhnutý dôkaz a to výsluch svedka - redaktora, ktorý by
vedel objasniť okolnosti zberu informácií. Týmto postupom žalovaný podľa tvrdenia žalobcu zasiahol
do jeho práva na spravodlivé súdne konanie a odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, pričom

nedostatočne zistil skutkový stav veci. Tento dôkaz mohol podľa žalobcu objasniť aj skutočnosť, či
redaktorka poskytla alebo neposkytla priestor na vyjadrenie dotknutej strane resp. či disponovala
stanoviskom dotknutej strany a či zhromaždila dostatok informácií, ktoré tvorili skutkový základ na
podanie objektívnej reportáže.Žalobca tvrdil, že zásahom do slobody prejavu nie je možné sledovať iný, špecifický cieľ a to domnelú
ochranu práva verejnosti na objektívne a nestranné informácie. Takéto právo verejnosti neprináleží,
resp. nie je právom, ku ktorého napĺňaniu by mal byť zaviazaný žalobca. Základným právom každého

občana je právo na informácie, ktoré sa v zmysle judikatúry súdov vykladá ako právo informácie prijímať,
zhromažďovať a rozširovať. Ústava SR podľa žalobcu nepriznáva právo na určitú kvalitatívnu stránku
informácií, to znamená, že právo na informácie nie je možné vykladať spôsobom, že pôjde o informácie
pravdivé, nepravdivé, presné a nepresné, ironické, skreslené, nestranné, tendenčné atď. Právo na
informácie je teda potrebné vykladať ako právo na akékoľvek informácie bez ohľadu na ich kvalitatívnu

stránku.

K obsahu odvysielaného príspevku žalobca uviedol, že skutkové tvrdenie: „Toto/ich rozhodnutie však
malo fatálne následky“, ktoré vidí žalovaný ako najviac „problematické“, je úplne pravdivé a vyplýva
z početného množstva zdrojov uvádzaných jednak v samotnom príspevku (Irish times) a ostatných
(mediálnych) zdrojov, ktoré o tragickej situácii pani S. G. informovali širokú verejnosť. Podľa žalobcu je
faktom, že rozhodnutie lekárov nevykonať potrat ultimátne skončilo smrťou pani G., avšak v samotnom

príspevku neodznelo žiadne „obvinenie“ zo strany žalobcu alebo „vyvodzovanie záverov“, že smrť pani
G. priamo zapríčinili lekári. Takúto súvislosť vyvodzuje žalovaný, avšak bez akéhokoľvek podkladu v
samotnom obsahu predmetného príspevku. Podľa žalobcu napriek skutočnosti, že predmetný príspevok
a z neho vyplývajúca výpoveď pre jeho recipientov je pre niektorých členov rady zrejme ideologicky
neprijateľný, sú členovia rady povinný uplatňovať povinnosti, ktoré im vyplývajú z titulu ich postavenia

nezaujato a najmä objektívne, bez akýchkoľvek ideologických vplyvov. Duch predmetného príspevku
a z neho vyplývajúce posolstvo sa nezameriavali na obviňovanie lekárov ako osôb vinných za smrť
tehotnej ženy, ale naopak na kritiku tzv. náboženskej „výhrady svedomia“, ktorá bola v konkrétnom
prípade konaním samotných lekárov nadradená nad práva pani G., čo ultimátne viedlo k jej smrti.

Žalobca zaujal názor, že Slovenská republika je demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na žiadnu

ideológiu a šírenie kontroverzných myšlienok, ktoré môžu provokovať, vyvolávať verejnú búrlivú diskusiu
alebo dokonca urážať niektorú časť populácie, sú jeho prirodzenou a vitálnou súčasťou, bez ktorej by
bolo ohrozené jeho riadne fungovanie.

Záverom žalobca namietal, že žalovaný ho sankcionoval aj za to, že neoddelil hodnotiace komentáre
od informácií spravodajského charakteru, hoci v oznámení o začatí správneho konania uviedol, že

porušenia povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. sa mal žalobca dopustiť
neuvedením zdroja informácií a nesprostredkovaním reakcie dotknutej strany. Oddelenie hodnotiacich
komentárov od informácií spravodajského charakteru predstavuje podľa žalobcu relatívne samostatnú
skutkovú podstatu správneho deliktu, ku ktorej musí mať žalobca možnosť vyjadriť sa, navrhovať dôkazy
na svoju obranu a podobne. Postup žalovaného je podľa žalobcu zásahom do jeho práva na spravodlivé

súdne konanie z dôvodu odňatia možnosti žalobcu konať pred súdom a z dôvodu porušenia práva
žalobcu byť informovaný o skutku, ktorý sa mu kladie za vinu.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby uviedol, že povinnosť mlčanlivosti podľa § 15c ods. 1
zák. č. 308/2000 Z.z. o zdroji informácií sa vzťahuje na vysielateľa len v prípade, ak o to požiada fyzická
osoba,ktoráinformácieposkytla.Vpredmetnomprípadežalobcavosvojichvyjadreniachsámpoukazuje

na skutočnosť, že väčšinu informácií prevzal zo zahraničných médií, pričom podľa žalovaného zavádza
tvrdením, že odhalením zdroja informácií by mohlo dôjsť k porušeniu práv tretích osôb. Podľa názoru
žalovaného vpredmetnomprípadenemalibyťaképrávatretíchosôbporušené,právenaopakuvedením
zdroja sprostredkúvaných informácií by ich obsah a výpovedná hodnota získali na vierohodnosti a
transparentnosti. Poukázal na to, že je bežne zaužívanou praxou uviesť pri preberaní spravodajskej

informácie z iných médií zdroj získaných informácií. Argumentáciu žalobcu, že požadovaním uvedenia
zdroja pri informáciách sprostredkovaných z iných médií žalovaný núti žalobcu konať v rozpore s § 15c
zák. č. 308/2000 Z.z., označil žalovaný za absurdnú.

Žalovaný nemal námietky voči konštatovaniu žalobcu, že nie je úlohou štátu „rozmýšľať za ľudí“,
tvrdil však, že v prípade povinnosti zakotvenej v § 16 ods. písm. b/ zák. č. 308/2000 Z.z. sa nejednáo „rozmýšľanie za ľudí“, ale naopak o zabezpečenie vytvorenia a ponechania priestoru pre divákov
ako pasívnych recipientov informácií na vytvorenie vlastného názoru, nakoľko podaním neobjektívnych
informáciílenzpohľadujednejstranydochádzakzmareniumožnostidivákovvytvoriťsinaprezentované

skutočnosti vlastný názor. Ak v príspevku zaznie len názor jednej strany, recipient je konfrontovaný len
s týmto jedným názorom a preto v takomto prípade hovoriť o slobodnom utváraní názorov nemožno.
Základná požiadavka na slobodu ako takú je totiž podľa žalovaného možnosť voľby, teda mať prístup
k viacerým názorom.

K nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS/15/1998 žalovaný uviedol, že tento sa týkal obmedzenia

práva verejnosti na informácie, nie obmedzenia slobody prejavu a vyplýva z neho, že štát nemôže
obmedzovať právo verejnosti na informácie tým, že si uzurpuje právo povoliť poskytovanie len tých
informácií, ktoré vyhodnotí ako pravdivé.

K tvrdeniu žalobcu, že je neproporcionálne požadovať, aby v príspevku odznelo stanovisko kritizovanej
strany, keďže prezentovaný prípad sa odohral v Írsku a väčšinu informácií žalobca prevzal zo
zahraničných médií, žalovaný uviedol, že sprostredkovať vo vysielaní stanovisko prezentovanými

informáciami dotknutej strany je len jednou z možností, ako zabezpečiť vyvážené a objektívne
informovanie diváka. V danom prípade nebolo podľa žalovaného nevyhnutné a ani účelné kontaktovať
priamo dotknutú stranu, bolo však možné, aby žalobca sprostredkoval divákom informácie z odlišného
uhľa pohľadu a pokiaľ nie, spracovať príspevok neutrálne, spôsobom, ktorý by nenavodzoval priamo
dojem, že za smrť pani G. sú zodpovední lekári, aj keď konali v súlade so zákonom, či už spomenutou

náboženskou výhradou svedomia. Podľa žalovaného účelom sprostredkovania rôznorodých informácií
vo vysielaní je zabezpečiť, aby si divák na prezentovanú tému alebo udalosť mohol vytvoriť vlastný názor
a to na základe informácií sprostredkovaných žalobcom. Tomuto zodpovedá aj skutočnosť, že skutkový
stav, ktorý je pri hodnotení povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. rozhodujúci,
je výlučne to, čo bolo odvysielané.

V nadväznosti na uvedené žalovaný uviedol, že po zhodnotení skutkového stavu dospel k záveru,
že predmetný príspevok bol spracovaný jednostranne, nakoľko v ňom neodzneli všetky relevantné
informácie a nebol v ňom sprostredkovaný postoj strany obvinenej zo zavinenia smrti pani G..

Žalovaný poukázal na to, že ak dôvodom neodvysielania vyjadrenia dotknutej strany je odmietnutie
poskytnutia jej stanoviska k relevantným tvrdeniam, pre zákonnosť postupu vysielateľa podľa § 16 ods.

3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. stačí sprostredkovať recipientom napríklad informáciu, že dotknutá
osoba sa k veci odmietla vyjadriť, nakoľko aj vyjadrenie typu „bez komentára“ možno považovať za
vyjadrenie dotknutej strany (viď rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2S 80/2011).

Žalovanýuviedol,ževysielateľmôžezvoliťajinúformualebotechnikuakozabezpečíplneniezákonných
povinností, pričom povinnosťou žalovaného je upozorniť vysielateľa na nedostatky a poskytnúť mu

návod, ako môže v budúcnosti postupovať. Tomu zodpovedá aj uložený druh sankcie - upozornenie na
porušenie zákona.

K námietkam týkajúcim sa skutkového stavu veci žalovaný uviedol, že žalobcovi bola daná možnosť,
aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia, pričom jedinými
podkladmi rozhodnutia boli písomný prepis/popis skutkového stavu, záznamy vysielania a písomné

vyjadrenie žalobcu k predmetu správneho konania. Žalovaný vyhodnotil skutkový stav ako dostatočne a
spoľahlivo zistený a to preskúmaním vyššie uvedených podkladov, ktorých súčasťou bolo aj zhliadnutie
záznamov vysielania predmetných programov žalovaným. Nakoľko žalobca v priebehu správneho
konania neuviedol žiadne námietky voči podkladom pre rozhodnutie, nepovažoval žalovaný záznamy
vysielania programov a ich prepis za sporný.

K námietke žalobcu o nevykonaní navrhovaného dôkazu - výsluchu redaktora k objasneniu okolností
zberu informácií žalovaný uviedol, že výsluch svedka by nijako neprispel k objasneniu skutkového stavu,ktorý bol úplne a presne zistený zhliadnutím záznamu vysielania. Z tohto dôvodu žalovaný zamietol
žiadosť žalobcu o vykonanie predmetného dôkazu a v tejto súvislosti poukázal na závery rozsudku
Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2S 80/2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom NS SR sp. zn.

3Sžo/33/2012, v ktorom sa uvádza, že „...akékoľvek iné skutočnosti, ktoré sa odohrali mimo televízneho
vysielania, či už pred ním alebo po ňom, sú pre účely zistenia relevantného skutkového stavu bez
právneho významu...“, či „... nie je dôležité, akým spôsobom boli informácie získané, ale iba to, čo bolo
odvysielané, teda to, čo recipient videl, resp. počul...“. Snaha vysielateľov získať vyjadrenie dotknutej
strany musí podľa žalovaného byť zrejmá z odvysielaného príspevku.

Žalovaný ďalej uviedol, že ustanovením § 16 ods. 3 písm. b/ zák. č. 308/2000 Z.z. sa zabezpečuje
právo verejnosti na informácie prostredníctvom stanovenia povinnosti zabezpečiť objektívnosť a
nestrannosť spravodajských programov. Záujem zákonodarcu vyjadrený v tomto ustanovení je
zamedziť nežiaducemu jednostrannému a objektívnemu informovaniu, ktorý je opodstatnený vplyvom
audiovizuálnych médií a najmä spravodajských programov v nich obsiahnutých na formovanie
verejnej mienky. Z tohto ustanovenia vyplýva, že sloboda prejavu vysielateľa je pri spravodajských

programoch limitovanejšia ako pri iných typoch programov, keďže zákonom sú kladené nároky na
kvalitatívnu stránku spravodajského programu (objektívnosť a nestrannosť) i obmedzenia spôsobu
spracovaniaspravodajskýchprogramov(povinnosťoddeliťnázoryahodnotiacekomentáreodinformácií
spravodajskéhocharakteru).Akvysielateľvspravodajskomprogramenerešpektujezákonomstanovené
požiadavky na vysielanie spravodajských a politicko-publicistických programov, tak v demokratickej

spoločnosti vznikne naliehavá potreba na zásah do slobody prejavu. Právo verejnosti na informácie
je podľa žalovaného i v zmysle citovaného rozsudku Krajského súdu v Bratislave legitímnym
cieľom na obmedzenie slobody prejavu a jeden zo spôsobov jeho zabezpečenia je stanovenie
povinnostídodržiavaťurčitúkvalitatívnuúroveňinformovaniaverejnostiprostredníctvomspravodajských
a politicko-publicistických programov. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na Európsky dohovor o

cezhraničnej televízii, ktorý bol implementovaný aj do zákona č. 308/2000 Z.z., ktorý v článku 7 ods.
3 uvádza, že „prevádzkovateľ vysielania je povinný zabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne
uvádzali fakty a udalosti a podporovali slobodné utváranie názorov“, čo podľa žalovaného predstavuje
obmedzenie slobody prejavu. Toto obmedzenie je však v súlade s čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 26 ods.
4 Ústavy SR, ktoré takéto obmedzenia predpokladajú. Žalovaný tiež poukázal na Rezolúciu 428 (1270)

Parlamentného zhromaždenia Rady Európy v časti A. Štatút a nezávislosť tlače a ostatných masmédií
(bod 3), ktorá v súvislosti s uplatňovaním slobody prejavu stanovuje podobné požiadavky.

Pri posudzovaní opodstatnenosti zásahu do slobody prejavu je podľa žalovaného potrebné prihliadnuť
na význam chráneného záujmu a charakter uloženej sankcie, ktorá nemá ekonomický dopad na
účastníka konania, nie je sankciou v pravom (trestnom) slova zmysle a preto zásah do slobody prejavu

v danom prípade nie je neprimeraný.

K námietkam žalobcu týkajúcim sa obsahu príspevku žalovaný uviedol, že v príspevku odvysielanom
v rámci programu Noviny o 12:00 hod. odznelo v úvodnom zahlásení moderátorky, ktoré je z hľadiska
upútania pozornosti a vnímania samotného diváka najintenzívnejšie, nasledovné: „Presvedčenie
alebo G. prísaha? V prípade írskych lekárov, ktorí odmietli tehotnej žene urobiť potrat, zvíťazilo ich

presvedčenie. Toto rozhodnutie však malo fatálne následky. Mladá D. zakrátko zomrela na otravu krvi“.
Obsah príspevku podľa žalovaného naznačuje, že k smrti tehotnej ženy viedlo rozhodnutie lekárov,
ktorí svoje konanie podriadili tzv. náboženskej výhrade svedomia. Vzhľadom na informácie a fakty, ktoré
boli v čase odvysielania predmetného príspevku známe, je podľa žalovaného nutné označiť obsah
úvodného zahlásenia moderátorky za zavádzajúci, navyše majúci charakter subjektívneho hodnotenia

danej situácie. Skutočné dôvody írskych lekárov, ktoré ich viedli k odmietnutiu vykonať interrupciu,
neboli v čase odvysielania príspevku ustálené, nakoľko vyšetrovanie prípadu stále prebiehalo. V čase
odvysielania príspevku tiež nebola známa presná príčina smrti a nebolo potvrdené ani prípadné
pochybenie lekárov. Prípad bol podľa žalovaného v danom čase prezentovaný v médiách len
prostredníctvom rodiny a manžela zosnulej, navyše u lekárov pravdepodobne nezvíťazilo presvedčenie

(viera) nad Hippokratovou prísahou, ale snaha o dodržiavanie írskych zákonov. Vzhľadom na obsah
úvodného zahlásenia moderátorky, v ktorom nepriamo obvinila írskych lekárov z usmrtenia tehotnej
ženy, žalovaný vyhodnotil tento ako subjektívne hodnotiaci komentár, ktorý je navyše zavádzajúci,
nakoľko sa nezakladá na dostupných faktoch, ale na domnienkach žalobcu. Uvedený komentárbol odvysielaný na úplnom začiatku programu, bezprostredne pred informáciami spravodajského
charakteru, pričom na jeho začiatku ani konci nebol odvysielaný žiadny oddeľovací prvok či informácia
nasvedčujúca tomu, že sa jedná o komentár. Tieto informácie mali podľa žalovaného zásadný vplyv

na celkové vyznenie spravodajskej podstaty predmetného programu a pôsobili do značnej miery
zavádzajúco, najmä vzhľadom na fakt, že v čase odvysielania predmetného programu neboli známe
oficiálne závery vyšetrovania. Žalovaný uviedol, že k eliminovaniu takýchto situácií slúži povinnosť
vysielateľa oddeliť subjektívne komentáre a hodnotenia od informácií spravodajského charakteru, ktorá
je naplnená v okamihu, keď je pre recipienta zrejmé, že informácie, ktoré budú nasledovať, resp.

ktoré práve odzneli, sú subjektívnym hodnotením udalostí, o ktorých bol recipient predtým alebo
následne nezaujato a objektívne informovaný. V danom prípade však nemohlo byť pre diváka zrejmé, že
informácie, ktoré práve odzneli, sú subjektívnym hodnotením resp. komentárom k udalostiam, ktoré sa
reálneodohrali,nakoľkohodnotiacikomentármoderátorkyneboloddelenýodinformáciíspravodajského
charakteru. Predmetný príspevok ako celok bol podľa žalovaného spracovaný jednostranne, keďže
priestor na vyjadrenie bol poskytnutý len manželovi zosnulej a poslancovi írskeho parlamentu, ktorého

vyjadrenie len zopakovalo známe fakty, že podľa správy zomrela zosnulá na otravu krvi. Obrazová
zložka príspevku síce divákovi poskytla zábery na protestujúcich s heslami za právo na interrupciu,
avšak stanovisko nemocnice, ministerstva zdravotníctva alebo zástancov ochrany života od počatia v
príspevku zaradené nebolo.

K námietkam týkajúcim sa neúplnej identifikácie skutku, ktorý bol žalobcovi kladený za vinu, v oznámení

o začatí správneho konania žalovaný uviedol, že v oznámení o začatí správneho konania boli jasne
identifikované vyjadrenia a výroky, ktoré žalovaný považoval za sporné ako aj spôsob, akým mohlo dôjsť
k porušeniu povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z..

Záverom žalovaný poukázal na to, že skutkový stav veci bol dostatočne zistený, vec bola správne právne
posúdená, rozhodnutie má všetky náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, nevykazuje formálne ani

logické nedostatky a je riadne odôvodnené. Preto navrhol žalobu zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p.
preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2
O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa
§ 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného boli z hľadiska vymedzených žalobných

dôvodov v súlade so zákonom.

Z pripojených administratívnych spisov žalovaného súd zistil, že listom zo dňa 29.01.2013 oznámil
žalovaný začatie správneho konania voči žalobcovi vo veci možného porušenia § 16 ods. 3 písm. b/
zákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že na programovej službe JOJ dňa 15.11.2012 o 12:14 hod.
odvysielal v rámci programu Noviny o 12:00 príspevok Lekári odmietli potrat (Žena zomrela) a o cca

17:16 hod. v rámci programu Noviny o 17:00 príspevok Lekári odmietli potrat (Žena zomrela), ktorými
mohlo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti. V oznámení žalovaný citoval vyjadrenia,
ktoré odzneli v predmetných príspevkoch, pričom uviedol, že tieto vyjadrenia navodzujú dojem, že
práve rozhodnutie lekárov nevykonať potrat spôsobilo smrť mladej Indky; v príspevkoch však absentuje
uvedenie zdrojov, ktoré by toto tvrdenie potvrdzovali; vyjadrenia nepriamo obviňujú írskych lekárov

zo smrti tejto ženy, napriek tomu v príspevku absentuje ich reakcia, prípadne reakcia nemocnice.
Podľa oznámenia vzhľadom na uvedené vzniklo dôvodné podozrenie, že odvysielaním predmetných
príspevkov mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských
programov. Žalobca bol vyzvaný, aby sa v stanovenej lehote k predmetu konania a k pripojenému
záznamuvysielaniauvedenýchprogramovaprepisu/popisuskutkovéhostavupísomnevyjadril.Zároveň

bol poučený o právach vyplývajúcich mu zo Správneho poriadku.

Po vyjadrení žalobcu prijala Rada pre vysielanie a retransmisiu na zasadnutí konanom dňa 23.04.2013
jednomyseľne uznesenie, podľa ktorého žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b/
zák. č. 308/2000 Z.z. tým, že v rámci programovej služby JOJ dňa 15.01.2012 o 12:14 hod. odvysielal
v programe Noviny o 12:00 príspevok Lekári odmietli potrat (Žena zomrela) a o cca 17:16 hod. vprograme Noviny o 17:00 príspevok Lekári odmietli potrat (Žena zomrela), v ktorých boli prezentované
jednostranné a neúplné informácie o aktuálnej kauze úmrtia tehotnej ženy v jednej z írskych nemocníc,
pričom stanovisko dotknutej strany nebolo v príspevku sprostredkované, čím nebola zabezpečená

objektívnosť a nestrannosť predmetného programu; zároveň v úvode príspevku odznelo komentatívne
vyjadrenie moderátorky/moderátora, ktoré nebolo oddelené od informácií spravodajského charakteru,
čím došlo k neoddeleniu názorov a hodnotiacich komentárov od informácií spravodajského charakteru,
začoboložalobcovipodľa§64ods.1písm.a/zákonač.308/2000Z.z.uloženásankcia-upozorneniena
porušenie zákona. V odôvodnení rozhodnutia je uvedený prepis predmetných príspevkov odvysielaných

v programovej službe JOJ, ďalej sú citované jednotlivé vyjadrenia žalobcu k začatému konaniu a
napokon argumentácia žalovaného, ktorá sa zhoduje s obsahom písomného vyjadrenia v žalobe.

Podľa§4ods.1 zákonač.308/2000Z.z.poslanímradyjepresadzovaťzáujmyverejnostipriuplatňovaní
práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a
vykonávaťštátnureguláciuvoblastivysielania,retransmisieaposkytovaniaaudiovizuálnychmediálnych
služieb na požiadanie. Podľa ods. 2 rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských

reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.
Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom
týmto zákonom.

Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. úlohy spojené s organizačným, personálnym,
administratívnym a technickým zabezpečením činnosti rady a plnenie jej rozhodnutí vykonáva
kancelária.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ vysiela programy slobodne a nezávisle. Do ich
obsahu možno zasahovať iba na základe zákona a v jeho medziach.

Podľa § 15c ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ je povinný zachovávať mlčanlivosť o zdroji
informácií získaných na zverejnenie v spravodajských programoch a publicistických programoch a
o obsahu týchto informácií tak, aby sa nedala zistiť totožnosť zdroja, ak o to požiadala fyzická
osoba, ktorá informácie poskytla, a aby sa odhalením obsahu informácií neporušili práva tretích
osôb; s písomnosťami, tlačovinami a inými nosičmi údajov, najmä obrazovými záznamami, zvukovými

záznamami a zvukovo-obrazovými záznamami, z ktorých by mohla byť zistená totožnosť fyzickej osoby,
ktorá informácie poskytla, sú povinní zaobchádzať tak, aby nemohlo dôjsť k odhaleniu totožnosti zdroja
informácií. Podľa ods. 2 vysielateľa môže od povinnosti podľa odseku 1 oslobodiť udelením súhlasu len
fyzická osoba, ktorá informáciu poskytla. Po smrti tejto osoby patrí právo udeliť súhlas blízkym osobám;
súhlas nie je platný, ak čo len jedna blízka osoba písomne vyslovila nesúhlas. Ak niet blízkych osôb,

povinnosť podľa odseku 1 zaniká.

Podľa § 16 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ je povinný

a) zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby,

b) zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických
programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského

charakteru.

Pokiaľ ide o úvodnú námietku žalobcu, že bol nezákonne sankcionovaný za neuvedenie zdroja
informácií, ktoré odzneli v predmetnom príspevku, je súd toho názoru, že toto tvrdenie žalobcu je
neopodstatnené. Z napadnutého rozhodnutia totiž nijako nevyplýva, že by bola žalobcovi uložená
sankcia - upozornenie na porušenie zákona na tom skutkovom základe, že neuviedol zdroj informácií,

ktoré použil pri odvysielaní sporného programu. Žalobca sám v konaní uviedol, že išlo o prevažne
prebraté informácie zo zahraničných médií a preto žalovaný celkom legitímne žiadal potvrdiť ich
hodnovernosť zo zdroja (napr. spravodajskej agentúry), z ktorého boli prevzaté. Žalobca podľa
napadnutého rozhodnutia neporušil zákon o tom, že by odmietol oznámiť zdroj odvysielaných informácií,
ale za nezabezpečenie objektívnosti a nestrannosti predmetného spravodajsko-publicistickéhoprogramu. V prípade, že by žalobca na výzvu žalovaného uviedol zdroj, z ktorého odvysielanú správu
prevzal, bolo by možné kvalifikovanejšie posúdiť úplnosť a hodnovernosť žalobcom prezentovaných
informácií,prípadnemieruprípadnýchzásahovžalobcuprispracovanípreberanejsprávy.Vnamietanom

postupe žalovaného preto nie je možné vidieť nabádanie žalobcu či dokonca jeho donucovanie k
porušeniu zákazu zverejňovania zdroja informácií podľa § 15c zák. č. 308/2000 Z.z. Na viac povinnosť
vysielateľa chrániť zdroj informácií platí len v prípade, ak o utajenie požiada fyzická osoba, ktorá
informácie získané na zverejnenie v spravodajskom alebo publicistickom programe poskytla.

Zákon č. 308/2000 Z.z. ukladá v § 16 ods. 3 písm. a/, b/ vysielateľovi povinnosť zabezpečiť všestrannosť

informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby a objektívnosť a nestrannosť
spravodajských programov a politicko-publicistických programov; stanovuje, že názory a hodnotiace
komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru. Tieto povinnosti limitujú právo
vysielateľa na slobodné šírenie informácií a sú v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenskej
republiky v oblasti audiovizuálneho vysielania. Práve žalovaný je tým orgánom, ktorý dohliada nad
dodržiavaním povinností vysielateľa uložených zákonom č. 308/2000 Z.z. a osobitnými predpismi a

ukladá sankcie za ich porušenie. Nemožno preto súhlasiť so žalobcom v tom, že by štát nebol oprávnený
posudzovať, ktoré informácie odvysielané v rámci programovej televíznej služby sú objektívne a ktoré
nie. V opačnom prípade by totiž štát nemal nástroj na to, aby zabezpečil a vynútil dodržiavanie zákona
a sankcionoval porušenie povinnosti vysielateľa zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských
a politicko-publicistických programov.

Regulačný právny rámec televízneho vysielania teda určuje, že vysielateľ je oprávnený vysielať v
spravodajských a politicko-publicistických programoch len také informácie, u ktorých vie garantovať ich
objektívnosť a nestrannosť. Pojmy objektívnosť a nestrannosť, ktorých porušenie v spravodajských
programoch žalobcu bolo základom napadnutého rozhodnutia, nie sú v zákone č. 308/2000 Z.z.
ani v súvisiacich právnych predpisoch legálne definované. Ide o tzv. právne neurčité pojmy, ktorých

naplnenie a aplikácia pri rozhodovaní o tom, či došlo zo strany vysielateľa k zabezpečeniu nestrannosti
a objektívnosti spravodajských a publicistických programov, je zásadne v diskrečnej právomoci
žalovaného a je predmetom jeho uváženia, pri rešpektovaní kritérií stanovených zákonom. Za
hlavné atribúty objektivity a nestrannosti možno považovať presnosť, úplnosť, vyváženosť, vecnosť,
transparentnosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť, neutralita vo vzťahu k predmetu spravodajstva a absencia

stranenia.

Súhlasiť možno s názorom žalovaného, že účelom objektivity, nestrannosti a rôznorodosti informácií
vo vysielaní je zabezpečiť, aby si divák mohol vytvoriť vlastný, slobodný a informovaný názor
na témy prezentované vo vysielaní, pričom povinnosťou vysielateľa je takéto informácie divákovi
ponúknuť. Jedným zo spôsobov ako kvalifikovane zabezpečiť objektívne informovanie verejnosti

je ponúknutie priestoru pre tú stranu, ktorá môže byť odvysielanou témou či príspevkom
dotknutá, na zaujatie stanoviska. V prípade, že sa dotknutá strana napriek poskytnutému priestoru
nevyjadrí, nemôže to byť vysielateľovi pričítané na ujmu. Okrem tohto spôsobu zabezpečenia
čo najväčšej objektivizácie spravodajského vysielania môže vysielateľ použiť aj ďalšie techniky,
ktorých aplikovateľnosť samozrejme závisí od okolností konkrétneho prípadu. Podstatným je cieľ, k

dosiahnutiu ktorého majú použité prostriedky smerovať a tým je vyvážené, neskreslené, objektívne a
nemanipulované spravodajstvo a publicistika. Pokiaľ vysielateľ nenájde vhodný spôsob ako zabezpečiť
objektívnosť a nestrannosť spracovaných informácií a takéto informácie napriek tomu odvysiela, musí
byť pripravený čeliť adekvátnym následkom zo strany žalovaného.

Krajský súd je v zhode so žalovaným toho názoru, že predmetný príspevok odvysielaný v programovej

službe žalobcu bol spracovaný jednostranne, nakoľko priniesol len informáciu o tom, že smrť S. G., ktorej
príčinou bola otrava krvi, nastala v dôsledku toho, že írsky lekári pre svoje presvedčenie odmietli tejto
tehotnej žene urobiť potrat. Vo vysielaní sa k veci vyjadril vdovec po zomrelej, ktorý potvrdil uvedenú
informáciu a poslanec, ktorý uviedol, že podľa oficiálnej správy zomrela na otravu krvi, pričom jej manžel
tvrdí, že jej odmietli urobiť potrat. Tieto informácie boli odvysielané bez toho, aby sa k okolnostiam a

príčine smrti tehotnej ženy vyjadril ktokoľvek z dotknutého zdravotníckeho zariadenia, iný lekár alebo
akákoľvek iná informovaná a nezaujatá osoba. Základné posolstvo sporného príspevku teda bolo také,že lekári uprednostnili osobné presvedčenie, či zákon pred Hyppokratovou prísahou a v dôsledku ich
odmietnutia vykonať tehotnej žene potrat táto zomrela.

Pokiaľ žalovaný vyhodnotil v rámci svojej diskrečnej právomoci predmetný spravodajský príspevok ako

neobjektívny a nie nestranný a uložil žalobcovi sankciu vo forme upozornenia na porušenie zákona,
postupoval podľa názoru súdu v jeho intenciách a v medziach. Odvysielaný príspevok totiž interpretoval
prezentované skutočnosti výlučne spôsobom, že k smrti tehotnej ženy nakoniec viedol postoj lekárov,
hoci o okolnostiach a príčinách smrti sa v čase odvysielania príspevku viedlo vyšetrovanie.

Podľa názoru krajského súdu je nepravdepodobné, že by žiadny zo zahraničných zdrojov, z ktorých
žalobca podľa vlastného vyjadrenia pri tvorbe príspevku čerpal, nepriniesol stanovisko zdravotníckeho

zariadenia,vktoromkutragédiidošlo.Akvšakžalobcanemalkdispozíciičizakýchkoľvekinýchdôvodov
verejnosti nesprostredkoval stanovisko príslušnej nemocnice, dotknutých lekárov alebo napríklad
zástupcu írskej lekárskej organizácie, vyžadoval si spravodajský charakter programu iný spôsob
zabezpečenia plurality, objektívnosti a nestrannosti prezentovaných informácií, ako napríklad uvedenie
objektívnych údajov o tom, či sú interrupcie v Írsku vôbec povolené, prípadne za akých podmienok, či

írsky lekári majú právo výhrady svedomia vo vzťahu k vykonávaniu interrupcií a či v danom prípade lekári
toto právo využili. Informovanie o tom, že lekári volili medzi vlastným presvedčením (neurobiť tehotnej
žene interrupciu) a Hyppokratovou prísahou (povinnosťou lekára pomôcť človeku, ktorý lekársku pomoc
potrebuje), pričom ich voľba (zjavne v prospech presvedčenia) mala za následok smrť tehotnej ženy,
nie je za daných okolností ani podľa názoru súdu šírením objektívnych a nestranných informácií, ale

nevhodnou televíznou tzv. infozábavou. Súhlasiť možno so žalobcom iba v tom, že čo do výberu a kvality
spracovania má verejnosť právo na akékoľvek informácie. To však platí iba za predpokladu, že bude
zachovaná pluralita názorov na danú tému a možnosť diváka utvoriť si vlastný názor, bez manipulácie
zo strany vysielateľa. Zásah do slobody prejavu vo forme upozornenia na porušenie zákona bol preto
podľa názoru súdu namieste.

Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, považuje súd za
potrebné uviesť, že zásadne zotrváva na názore prezentovanom žalovaným v písomnom vyjadrení k
obsahu žaloby, že z hľadiska skutkového stavu je rozhodujúce to, čo bolo odvysielané a nie to, akým
spôsobom boli informácie získané. Prax môže samozrejme priniesť aj situácie, keď bude pre posúdenie
objektívnostianestrannostiodvysielanýchinformáciípotrebnévykonaťajinýdôkazakooboznámeniesa

so záznamom resp. prepisom odvysielaného programu, napr. v súvislosti s preukazovaním pravdivosti
odvysielaných informácií či dobrej viery vysielateľa. Nie je vylúčené ani vykonanie dôkazu výsluchom
svedka - redaktora odvysielaného príspevku, pokiaľ bude z okolností zrejmé, že takýto dôkaz môže byť
ako podklad rozhodnutia relevantný.

Tu si však treba si uvedomiť, že redaktor je so žalobcom v pracovnom alebo obdobnom vzťahu a preto

žalobcovimusiabyťznámeokolnostizberuinformáciíaspracovaniaodvysielanéhopríspevku,kuktorým
by sa mal redaktor ako svedok vyjadriť. Žalobca teda musí vedieť, prečo daného svedka navrhuje a tieto
dôvody musí ozrejmiť aj žalovanému resp. súdu. V danom prípade žalobca tieto okolnosti neuviedol
ani v správnom konaní a ani v žalobe, hoci tak urobiť mohol a mal. Vo všeobecnosti platí, že dôkaznej
povinnosti účastníka konania musí predchádzať povinnosť tvrdenia (čo sa má preukázať), aby mohol

správnyorgánajsúdvyhodnotiťvýznamsvedeckejvýpovedeprerozhodnutievoveciaposúdiťnásledky
nevykonania tohto dôkazu. Žalobca si túto povinnosť nesplnil a preto za daných okolností vyhodnotil
súd jeho dôkazný návrh ako účelový.

K námietke nevyhotovenia zápisnice z ohliadky záznamov z vysielania sporných programov pred
žalovaným sa opakovane vyjadril i Najvyšší súd SR, ktorý nepovažuje vyhotovenie zápisnice zhliadnutí

záznamu všetkými členmi Rady pre vysielanie a retransmisiu za podmienku zákonnosti vydaného
rozhodnutia (napr. rozsudky vo veciach vedených pod sp. zn. 3Sž 66/2009, 3Sž 22/2012 a iné).
Tak ako v uvedených prípadoch aj v prejednávanej veci bol nosič so záznamom z odvysielaných
programov súčasťou administratívneho spisu a jedným z podkladov rozhodnutia, bol spolu s prepisom
záznamu zaslaný žalobcovi na vyjadrenie a rada v rozhodnutí konštatovala, že sa so všetkými

podkladmi rozhodnutia, vrátane záznamu z odvysielaných programov, oboznámila a na základevšetkých uvedených podkladov dospela jednomyseľne k rozhodnutiu napadnutému žalobou. Žalobcove
podozrenia, že sa členovia rady so záznamom neoboznámili, keďže o tom neexistuje zápisnica,
považoval krajský súd najmä s ohľadom na judikatúru Najvyššieho súdu SR za neopodstatnené.

Konštatoval preto, že v namietaných súvislostiach nedošlo v postupe žalovaného k vade, ktorá by mohla
mať za následok nezákonnosť rozhodnutia.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa uloženia sankcie aj za neoddelenie hodnotiacich komentárov (vstupu
moderátorky) od spravodajských informácií, ktoré nebolo uvedené v oznámení o začatí konania, túto
považuje súd za čiastočne opodstatnenú. Je toho názoru, že ak žalovaný chcel žalobcovi vytknúť toto

špecifické porušenie § 16 ods. 3 písm. b/ zák. č. 308/2000 Z.z., mal to uviesť už v oznámení začatí
konania a umožniť žalobcovi sa k tomu vyjadriť. Na druhej strane posudzovaným skutkom, v ktorom
žalovaný videl porušenie § 16 ods. 3 písm. b/, bol príspevok ako celok a k jeho obsahu ako celku
sa žalobca v správnom konaní vyjadroval. Je treba tiež poznamenať, že neoddelenie hodnotiacich
komentárovodinformáciíspravodajskéhocharakterujelenjedným(avpredmetnomustanoveníjediným
explicitne pomenovaným) zo spôsobov porušenia povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť

spravodajských a politicko-publicistických programov, za ktoré bol žalobca sankcionovaný. Komentár
moderátorky sa podieľal na celkovom (zákon porušujúcom) vyznení spravodajského príspevku bez
ohľadunato,čibolodspravodajskýchinformáciíoddelenýalebonieapretotátoskutočnosťpricelkovom
posúdení veci hrala len podružnú úlohu.

V danej súvislosti je však treba zvýrazniť povahu sankcie - upozornenie na porušenie zákona, ktorá vo

svojej podstate nemá povahu represie, ale je skôr autoritatívnym pomenovaním nežiaduceho správania
vysielateľa a usmernením do budúcnosti. Trestnoprávne štandardy práv obvineného, ktoré sa vo
všeobecnosti uplatňujú na administratívnoprávne trestanie, je preto potrebné aplikovať v konaniach o
uloženie predmetnej sankcie voľnejšie a dôraz je treba klásť predovšetkým na hmotnoprávne aspekty
prípadu. Zmienená vada v postupe žalovaného preto podľa názoru súdu nemala vplyv na zákonnosť

rozhodnutia a za daných okolností nepovažoval súd za nevyhnutné, aby sa kvôli tomuto nedostatku
konanie formálne zopakovalo.

Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté
rozhodnutieipostup,ktorýjehovydaniupredchádzal,bolivmedziachzákona.Nakoľkonámietkyžalobcu
neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p a žalobu

zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal účastníkom právo na náhradu
trov, nakoľko žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému v konaní o preskúmanie zákonnosti jeho
rozhodnutia v systéme správneho súdnictva právo na náhradu trov zásadne neprináleží.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.

757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom

sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho saodvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.