Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 20, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/262/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215294
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7712215294.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.
Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864
421, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné nám. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku 5C/132/2012-36 zo 17.12.2013 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Súd prvého stupňa (ďalej len súd) návrh žalobkyne na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vedenej
pod sp. zn. 5C/132/2012, ktorej obsahom sú návrhy vo veciach spojených na spoločné konanie
5C/133/2012, 5C/135/2012, 5C/136/2012, 5C/137/2012, 5C/139/2012, 5C/140/2012, 5C/145/2012,
5C/146/2012,5C/147/2012, 5C/149/2012, 5C/151/2012, 5C/154/2012, 5C/155/2012, 5C/156/2012,
5C/161/201, 5C/165/2012, 5C/166/2012, 5C/168/2012, 5C/172/2012, 5C/181/2012, 5C/182/2012,
5C/183/2012, 5C/10/2012, 5C/192/2012, 5C/194/2012, 5C/195/2012, 5C/197/2012, 5C/202/2012,
5C/206/2012, 5C/207/2012, 5C/211/2012, 5C/212/2012, 5C/213/2012, 5C/215/2012, 5C/216/2012,
5C/218/2012, 5C/222/2012, 5C/224/2012, 5C/225/2012, 5C/228/2012, 5C/230/2012, 5C/231/2012 a
5C/235/2012 zamietol a II. žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa návrhmi doručenými mu 27.9.2012 evidovanými
pod sp. zn. 5C/131/2012, 5C/132/2012, 5C/133/2012, 5C/134/2012, 5C/135/2012, 5C/136/2012,
5C/137/2012, 5C/138/2012, 5C/139/2012, 5C/140/2012, 5C/142/2012, 5C/143/2012, 5C/145/2012,
5C/146/2012, 5C/147/2012, 5C/149/2012, 5C/151/2012, 5C/152/2012, 5C/153/2012, 5C/154/2012,
5C/155/2012, 5C/156/2012, 5C/158/2012, 5C/161/2012, 5C/162/2012, 5C/162/2012, 5C/163/2012,
5C/164/2012, 5C/165/2012, 5C/166/2012, 5C/167/2012, 5C/168/2012, 5C/170/2012, 5C/171/2012,
5C/172/2012, 5C/177/2012, 5C/181/2012, 5C/182/2012, 5C/183/2012, 5C/184/2012, 5C/185/2012,
5C/186/2012, 5C/188/2012, 5C/190/2012, 5C/191/2012, 5C/192/2012, 5C/194/2012, 5C/195/2012,
5C/197/2012, 5C/198/2012, 5C/200/2012, 5C/201/2012, 5C/202/2012, 5C/206/2012, 5C/207/2012,
5C/210/2012, 5C/211/2012, 5C/212/2012, 5C/213/2012, 5C/215/2012, 5C/216/2012, 5C/218/2012,
5C/220/2012, 5C/222/2012, 5C/223/2012, 5C/224/2012, 5C/225/2012, 5C/226/2012, 5C/227/2012,
5C/228/2012, 5C/230/2012, 5C/231/2012, 5C/232/2012, 5C/233/2012, 5C/234/2012, 5C/235/2012,
5C/236/2012, 5C/237/2012, 5C/239/2012 a 5C/240/2012 domáhala náhrady škody a nemajetkovej
ujmy, že konania boli spojené na spoločné konanie pod sp. zn. 5C/131/2012 a, že uznesením
5C/131/2012-277 zo 17.12.2013 boli veci 5C/132/2012, 5C/133/2012, 5C/135/2012, 5C/136/2012,
5C/137/2012, 5C/139/2012, 5C/140/2012, 5C/145/2012, 5C/146/2012, 5C/147/2012, 5C/149/2012,
5C/151/2012, 5C/154/2012, 5C/155/2012, 5C/156/2012, 5C/161/2012, 5C/165/2012, 5C/166/2012,

5C/168/2012, 5C/172/2012, 5C/181/2012, 5C/182/2012, 5C/183/2012, 5C/190/2012, 5C/192/2012,
5C/194/2012, 5C/195/2012, 5C/197/2012, 5C/202/2012, 5C/206/2012, 5C/207/2012, 5C/211/2012,
5C/212/2012, 5C/213/2012, 5C/215/2012, 5C/216/2012, 5C/218/2012, 5C/222/2012, 5C 224/2012,
5C/225/2012, 5C/228/2012, 5C/230/2012, 5C/231/2012 a 5C/235/2012 vylúčené a boli rozhodnuté
v tomto konaní. Ďalej uviedol na akom základe sa žalobkyňa domáhala náhrady škody v týchto
veciach, a čo v uvedených veciach tvrdila. Poznamenal, že veci 5C/131/2012, 5C/134/2012,
5C/138/2012, 5C/142/2012, 5C/143/2012, 5C/152/2012, 5C/153/2012, 5C/158/2012, 5C/162/2012,
5C/163/2012, 5C/164/2012, 5C/167/2012, 5C/170/2012, 5C/171/2012, 5C/177/2012, 5C/184/2012,
5C/185/2012, 5C/186/2012, 5C/188/2012, 5C/191/2012, 5C/198/2012, 5C/200/2012, 5C/201/2012,
5C/210/2012, 5C/220/2012, 5C/223/2012, 5C/226/2012, 5C/227/2012, 5C/232/2012, 5C/233/2012,
5C/234/2012, 5C/236/2012, 5C/237/2012, 5C/239/2012 a 5C/240/2013 boli vylúčené na samostatné
konanie a o týchto bude ešte konať a rozhodovať. Uviedol tiež, čím žalovaná odôvodnila svoje
stanovisko, v ktorom s návrhmi nesúhlasila a žiadala ich zamietnuť, resp. čo v nich tvrdila a
na čo poukazovala a, čo zistil zo spisov 5C/132/2012, 5C/133/2012, 5C/135/2012, 5C/136/2012,
5C/137/2012, 5C/139/2012, 5C/140/2012, 5C/145/2012, 5C/146/2012, 5C/147/2012, 5C/149/2012,
5C/151/2012, 5C/154/2012, 5C/155/2012, 5C/156/2012, 5C/161/2012, 5C/165/2012, 5C/166/2012,
5C/168/2012, 5C/172/2012, 5C/181/2012, 5C/182/2012, 5C/183/2012, 5C/190/2012, 5C/192/2012,
5C/194/2012, 5C/195/2012, 5C/197/2012, 5C/202/2012, 5C/206/2012, 5C/207/2012, 5C/211/2012,
5C/212/2012, 5C/213/2012, 5C/215/2012, 5C/216/2012, 5C/218/2012, 5C/222/2012, 5C 224/2012,
5C 225/2012, 5C 228/2012, 5C/230/2012, 5C/231/2012 a 5C/235/2012 (zo žalôb z 27.9.2012 v
nich sa nachádzajúcich) a k nim pripojených spisov 10Er/4/2009, 21Er/486/2010, 18Er/12/2011,
21Er/249/2010, 2Er/419/2011, 20Er/426/2012, 14Er/438/2012, 10Er/467/2011, 22Er/420/2011,
11Er/596/2008, 16Er/424/2012, 20Er/464/2011, 16Er/372/2012, 12Er/210/2012, 12Er/672/2008,
7Er/4/2009, 22Er/549/2010, 12Er/7/2009, 12Er/671/2008, 14Er/420/2012, 10Er/126/2011, 17Er/3/2009,
11Er/372/2012, 8Er/366/2012, 2Er/434/2011, 16Er/419/2012, 8Er/435/2012, 17Er/481/2011,
7Er/548/2010, 12Er/211/2012, 11Er/302/2011, 14Er/423/2012, 2Er/372/2012, 17Er/418/2012,
17Er/426/2012, 17Er/419/2012, 17Er/48/2011, 17Er/477/2011, 12Er/465/2009, 7Er/570/2010,
17Er/180/2012, 16Er/463/2011, 17Er/465/2011 a 11Er/366/2012 [konkrétne uviedol, kedy bola súdu
doručená žiadosť o udelenie poverenia, meno a priezvisko povinného, resp. povinnej a kedy (po
koľkých dňoch) bolo poverenie vydané alebo žiadosť o vydanie poverenia bola zamietnutá, teda či v
zákonnej 15 dňovej lehote alebo po jej uplynutí]. Vychádzajúc z § 3,§ 5 ods.1,2,§ 6 ods.1,§ 9,§ 15
a § 19 zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (v znení účinnom do 31.12.2012; ďalej len zák.), ktorých znenie citoval, po posúdení
zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. dospel k záveru, že
návrh žalobkyne nie je dôvodný. V prvom rade nepreukázala ani v jednej veci splnenie hmotnoprávnej
podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zák. pred súdom, a to predbežné prerokovanie
nároku príslušným orgánom. V žalobe uviedla, že v súlade s § 15 ods.1 zák. písomnou žiadosťou
požiadala o predbežné prerokovanie svojho nároku. Do spisu nepredložila žiaden dôkaz o tom, že takýto
nárok si u žalovanej uplatnila a kedy a dokazovanie odkázala na spis Ministerstva spravodlivosti SR.
Žalovaná nepoprela, že jej žalobkyňou bol návrh adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov
spočívajúcich v jeho všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa výšky
náhrady škody, neuvedení súdnych konaní, ktorých sa nároky mali týkať a p. Zdôraznil, že nevidí
akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať on
alebo žalovaná. Nejde o listinný dôkaz ku ktorému nemá žalobkyňa prístup alebo ktorý by jej nemohol
byť sprístupnený. Ak si žalobkyňa neponechala kópiu návrhu, sama sa dostala do dôkaznej núdze pre
účely občianskoprávneho konania. Z tohto dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť naňho alebo
na druhého účastníka konania. Ďalej vo všetkých konaniach zistil, že skutkové tvrdenia žalobkyne o
nevydaní poverenia alebo rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote,
čo malo byť dôvodom nároku na náhradu škody podľa § 9 ods.1 zák. sa nezakladajú na pravde.
Vo všetkých cit. veciach sa žalobkyňa domáhala nároku na náhradu škody z titulu nezákonného
rozhodnutia, ktorými sú uznesenia súdu o zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia. Pri tomto nároku je
potrebné splnenie niekoľkých kumulatívnych podmienok 1/ predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody na príslušnom orgáne, 2/ vydanie nezákonného rozhodnutia a vznik škody, 3/ príčinná súvislosť
medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, 4/ zrušenie alebo zmena nezákonného
rozhodnutia príslušným orgánom a 5/ podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorého sa
mala nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, ak chýba čo i len jedna
podmienka, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. Ako je uvedené žalobkyňa nepreukázala,
že nárok predbežne prerokovala so žalovanou. Ďalšou podmienkou pri uplatnení nároku na náhradu

škody z nezákonného rozhodnutia je preukázanie zrušenia nezákonných rozhodnutí. Z exekučných
spisov, ktoré sú pripojené ku konaniu nevyplýva, žeby uznesenia, ktorými bola žiadosť o udelenie
poverenia zamietnutá boli zrušené. Žalobkyňa mu o tom žiadne dôkazy nepredložila, dokonca to v
žalobe ani netvrdila. Žalobkyňa nezákonnosť rozhodnutia odôvodňuje nesprávnosťou rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti, ktorej nesprávnosť vyčerpávajúco odôvodňuje. Poukázal na to, že predmetom
tohto konania nie je rozhodovanie o vecnej správnosti zamietajúcich uznesení v exekučnom konaní a
nevyhodnocuje ani správnosť právnej argumentácie žalobkyne voči zamietajúcim uzneseniam. V tomto
konaní posudzuje nárok žalobkyne na náhradu škody podľa zák. a iba v intenciách tohto zák. o jej
nároku rozhoduje. Rozhodnutia ktorých nezákonnosť žalobkyňa namieta a ktoré sú základom nároku
na náhradu škody doposiaľ neboli príslušným orgánom štátu zrušené, ani nebola príslušným orgánom
konštatovaná ich nezákonnosť. Z uvedeného dôvodu je žaloba žalobkyne nedôvodná a v rozpore so zák.
Tiež zdôraznil, že v prípade uznesení o zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia nemôže ísť o nesprávny
úradný postup, pretože výsledkom postupu súdu bolo vydanie rozhodnutia. Nesprávnosť postupu, ktorý
vydaniu rozhodnutia predchádzal žalobkyňa odôvodňovala prieťahmi v konaní, tieto však ani v jednom z
prejednávaných vecí neboli preukázané. Nárok žalobkyne na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s
podmienkami na uplatnenie tohto nároku podľa zák., preto nie je daný samotný základ nároku žalobkyne.
Z uvedeného dôvodu sa nezaoberal ani správnosťou vyčíslenia náhrady škody, či nemajetkovej ujmy,
ktorú žalobkyňa v jednotlivých konaniach požadovala. O trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu
nepriznal žiadnemu z účastníkov, lebo úspešná žalovaná (§ 142 ods.1 O. s. p.) náhradu trov konania
nežiadala a neúspešnej žalobkyni náhrada trov konania nepatrí.
Žalobkyňa proti rozhodnutiu podala v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu, že: a) v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p.); b) v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca [§ 205 ods.2 písm. a)
O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. g) O. s. p.]; c) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods.1 O. s. p. - súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust. právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. h) O. s. p.];
d) c) súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, e) d) súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, f) e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), g) f) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedla: 1) Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a jej (žalobkyne) zástupcu postupujúc podľa
§ 101 ods.2 O. s. p. preto, že sa ona (žalobkyňa) bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavila.
2) Citovala znenie § 101 ods.2 O. s. p. Z cit. ust. je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti
účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu. 3) Ona (žalobkyňa) riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania,
uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol
postupovať podľa § 101 ods.2 O. s. p. a vec prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal jej tým
právo na konanie pred súdom. 4) Citovala znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie (obsiahnuté
v texte žaloby), ktorým upovedomila súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd (ďalej len KS) nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na „to“, že v jej očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že
rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných KS v skutkovo a právne totožných
veciach. Upozorňuje, že jej právny názor vyslovil KS v Trnave, napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo
17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu (ďalej
len OS) Dunajská Streda s rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie a rozhodnutie OS
Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších 50 veciach a taktiež v mnohých
ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých veciach sťažovateľa KS v Nitre a KS
v Prešove. Citovala, čo KS v Prešove a KS v Nitre k tomu v odôvodnení rozhodnutia uviedli. Je tiež
v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) a Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Rozhodovanie veci
zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého
procesu (IV.US 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa
čl.36 ods.1 Listiny (a čl.46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). (I.ÚS27/98).

Osobitne je nutné uviesť, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu zákonný sudca podľa
čl.48 ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno považovať za nezávislý,
musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka ich mandátu, existencia
garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Koncepcia nezávislosti a
objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z
25.2.1997, ods.73). Dôkaz: Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne zhodných veciach.
6) Za takýchto okolností a s vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou
praxou iných KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre porušovanie
svojho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a nie je
prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym „pojednávaní“, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7)
Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok
správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej
práva na súdnu ochranu, osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu
je prinajmenšom predčasné! 8) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za jej
neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu
na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9)
Nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred
súdom. V konkrétnostiach, napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ňou
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie
bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité
skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie
doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie). Aby
súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup,
je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na
vydanie poverenia). 11) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne
konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti
svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z
18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho, aby jej
umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. 13) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť
sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to. či tieto
skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14) Kontradiktórnosť súdneho procesu
sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani
druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese
pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). K
skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1) Tvrdí, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácií, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie
navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec
nevyjadrila k podanej žalobe, mal jej (žalobkyni) súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým,

ale aj „právny“ otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol,
porušil jej právo na kontradiktórnv súdny proces. 2) V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe
informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v
dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (upozorňuje, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že exituje okolnosť brániaca vydať pre
žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a
umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. 3) V súlade s judikatúrou ÚS SR účastník konania
má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na
základe správneho a adekvátneho právneho základu. 4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania
zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy
nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky
Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33).
5) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich.
Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako
aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z
3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 6) Dodala, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k
faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. K skutočnosti, že sa žalovaná vo
veci nevyjadrila napriek výzve súdu a doručenému žalobnému návrhu. 1) Ak žalovaná nereagovala na
výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods.3 O. s. p., mal
súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal
stať ňou (žalobkyňou) tvrdený skutkový stav. 2) Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám (navrhovala vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a „na následne“ vo veci meritórne rozhodol ignorujúc §
153b O. s. p. K majetkovej škode. 1) Súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu
jej nedôvodnosti. Súd sa však v odôvodnení rozhodnutia zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky jej tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla „s“ titulu na udržiavanie a správy informačného systému a „s“ titulu výdajov: na administratívne
spracovanie textov urgencií; na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a
telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde); V tejto časti je
rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné
ho ako arbitrárne zrušiť. 2) Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu
bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je korelátom práva strany prednášať návrhy a argumenty,
aby na ne dostala odpoveď. Je zároveň zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, a
predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Čl. 6 Dohovoru
teda zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia. 3) Povinnosť všeobecných súdov odôvodniť svoje
rozhodnutie zdôrazňuje aj samotný ÚS vo svojej konštantnej judikatúre. Citovala, čo ÚS, o. i., uviedol
v Náleze III.ÚS36/2010. 4) Z odôvodenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka
chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. 5) Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť
príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také
rozhodnutie považovať za rozporné s Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(mutatis mutandis Nález ÚS SR I.ÚS243/07 z 19.6.2008). 6) Navyše, súd napriek tomu, že skutkový
dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie
úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých
vystupuje ona a žalovaná, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Pri
dodržiavaní jej práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd

vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Úplne sa totižto stráca podstata tohto práva
- poznať premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís súd
dospel v konkrétnom individuálnom a skutkovo ojedinelom prípade. 7) Nesúhlasí však ani s tvrdením,
že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak
by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho
exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený
plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre
nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. 8)
Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedla, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy,
pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. 9) Hodlala v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a
to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečila. Súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ju podľa § 120 ods.4 O. s. p. a neoznámil
jej, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mala priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie
dôkazy. 10) Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby (nové listiny, podania a skutočnosti
súvisiace s prieťahmi v konaní a rozhodovaním mimo zákonnú lehotu), pretože aj po podaní žaloby
škoda ďalej narastá. Tieto dôkazy nemohla predložiť spolu so žalobou a nemohla ich predložiť ani
neskôr, pretože „nebolo“ súdom poučená a informovaná, ako to uvádza v texte. K „nematkovej“ ujme.
1) Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jej práva
na prerokovanie veci bez zbytočných „prielohov“ zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy SR, ako aj práv na
„prejedanie“ veci v primeranej lehote zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. ÚS rovnako tak stanovil,
že má ako účastník konania aj právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym
súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. 2) Predsa sám súd zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný
postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody! 3) Rozhodnutie sudu je vnútorne
rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní jej nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe
súdu nie je v právnom štáte udržateľné. 4) Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti,
ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutie. S takýmto
odôvodnením však nemožno súhlasiť. Jej práva boli porušené prekročením „zákonnom“ stanovenej
lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania! Preto: Sú irelevantné úvahy súdu
o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si zvolila, navyše, keď podľa práva sú súdne rozhodnutia
všeobecných súdov rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; Sú irelevantné úvahy súdu o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika, navyše, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu čl.2
ods.2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom;
Sú irelevantné úvahy súdu o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. 5) Práve všetky a akékoľvek problémy,
ktoré boli vyvolané v jej právnej sfére „nerešpektovaní“ zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Jasne a
zrozumiteľne opísala, aké problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie oprela aj o podstatnú
judikatúru ÚS spojenú s porušovaním v žalobe označených práv. S poukazom na uvedenú argumentáciu
a vytknuté procesné chyby žiadala zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu na opätovné prejednanie.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j.
neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal
odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O.
s. p., lebo je vecne správne správny.
Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní odvolací súd uvádza:
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumieť taký jeho procesný postup alebo aj
rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré
mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní.
Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní bol
riadne a s dostatočným predstihom upovedomený.
Dôvod uvedený žalobkyňou v žiadosti o odročenie pojednávania nie je dôležitý, lebo jej muselo byť
známe, že ÚS SR odmietol všetky jej sťažnosti, ktorými namietala porušenie svojich základných práv
podľa Čl.46 ods.1 a Čl.48 ods.1 Ústavy SR a práva podľa čl.6 ods.1 Dohovoru uzneseniami KS
v Košiciach (a aj iných KS), ktorým bolo rozhodnuté, že ňou namietaní sudcovia nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania v ňou uvedených veciach (napr. uznesením I.ÚS293/2013-10 z
29.5.2013, I.ÚS311/2013-10 z 29.5.2013, III.351/2013-11 z 18.7.2013, IV.ÚS508/2013-8 z 15.8.2013
atď.), pre nedostatok svojej právomoci na preskúmanie podaných sťažností, a preto nemala žiaden
dôvod predpokladať, že sa tak nestane aj v prípade jej sťažnosti (ak ju skutočne podala) proti uzneseniu
3NcC/58/2012-104 z 19.10.2013 KS v Košiciach, ktorým sudca JUDr. Gabriel Štefanič nebol vylúčený
z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Súd preto mohol nariadiť pojednávanie a rozhodnúť o veci
samej.
Súd nerozhodol o zamietnutí návrhu žalobkyne na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm. c) O.
s. p. , lebo taký návrh ani nebol podaný.
Vyjadrenie žalovanej z 5.3.2013 (č.l.13-21) k žalobe bolo žalobkyni doručené, čoho dôkazom je jej
stanovisko zo 7.6.2013 (č.l.22-29), preto nedošlo k degradácii zásady kontradiktórnosti a k porušeniu jej
práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred súdom tým, že nemala sa možnosť
vyjadriť k tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia a stav, že nemala možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal
a založil na nich svoje rozhodnutie si spôsobila sama tým, že sa bez dôležitého dôvodu neustanovila
na pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté.
Súd sa nedopustil viacerých omylov, lebo nekonštatoval, že žalobkyňou namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané vo všetkých prípadoch, pretože uvádza exekučné veci, v ktorých bolo vydané
poverenie na vykonanie exekúcie po zákonom ustanovenej lehote 15 dní.
Právny názor žalobkyne, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a
na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment
kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu
exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie), resp. aby súd mohol konštatovať, že v
príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment
skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia), nemá oporu v
§ 44 ods.2 druhá a tretia veta zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení účinnom do 31.12.2012), podľa ktorého ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne, a teda ani v súdnej praxi.
Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní zo
17.12.2013 (č.l.30-33), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu
nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené.
Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad akúkoľvek
pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Žalovaná sa - ako už bolo uvedené - vo veci na výzvu súdu vyjadrila k doručenému žalobnému návrhu,
preto súd nemal dôvod rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.
Súd správne nepriznal žalobkyni majetkovú škodu, vzniknutú z titulu udržiavania a správy informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené
s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na
exekučnom súde), lebo udržiavanie a správa informačného systému nemajú nijakú príčinnú súvislosť
s existenciou tvrdených prieťahov a výdavky spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde neboli nevyhnutne potrebné, lebo žalobkyňa nepreukázala, žeby toto urgovanie a
kontrola nejako ovplyvnila činnosť exekučného súdu, preto tieto výdavky musí znášať sama.

Napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný, lebo právne závery, ku ktorým súd dospel nie sú v
extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a interpretáciou odôvodnenia napadnutého
rozsudku možno zistiť, že súd sa v podstate stotožnil so skutkovými tvrdeniami a právnymi názormi
žalovanej, uvedenými v jej vyjadrení k žalobe a osvojil si ich.
Skutkový dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný iba, čo sa týka dátumu, kedy k
jednotlivým udalostiam (rozhodnutiam) došlo, a účastníkov konania, preto súdu nemožno vyčítať, že
odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v
iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobkyňa a žalovaná, teda že, vytvára odôvodnenia
rozsudkov formulárovým spôsobom, lebo taký postup je racionálny, keďže i žalobkyňa postupuje pri
vytváraní svojich žalôb a iných podaní spôsobom, ktorý označila za formulárový.
Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.
Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná
žiadne trovy neuplatnila.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.