Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 18, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/498/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110218486
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110218486.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek
senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľov v 1.rade: Ministerstvo
financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičová 5, v 2.rade: Slovenská republika
- Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičová 5, proti odporcovi:
Nadácia pre podporu občianskych aktivít, so sídlom v Bratislave, Karpatská 7, zastúpenom Mgr.

Andrejom Šabíkom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Staromestská 6/d, o zaplatenie 164.416,21 Eur
s prísl., na odvolanie navrhovateľa v 1. rade a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo
dňa 13.mája 2013, č.k. 25C 110/2010-162, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Navrhovateľ v 1. rade j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške
460,51 Eur, k rukám právneho zástupcu odporcu Mgr. Andreja Šabíka, advokáta so sídlom v Bratislave,
do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom zo dňa 13. mája 2013 č.k. 25C 110/2010-162 zastavil súd prvého stupňa konanie o návrhu
navrhovateľov v 1. a 2. rade v časti zaplatenia sumy 3.147,18 Eur, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi v 2. rade istinu 161.269,03 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne
zo sumy 161.269,03 Eur od 13.02.2010 do zaplatenia, návrh navrhovateľa v 1. rade v celom rozsahu
zamietol, navrhovateľovi v 2. rade náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľovi v 1. rade uložil
povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania v sume 5.461,53 Eur titulom trov právneho zastúpenia. S

poukazom na späťvzatie návrhu v časti zaplatenia sumy 3.147,18 Eur konanie zastavil podľa § 96
O.s.p. Navrhovateľmi uplatňovaný nárok vo veci samej posúdil po právnej stránke podľa § 451, §
454 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc pritom z Finančnej dohody o
implementácii projektov PHARE (články 1,2,3,4,5,16), z Finančného memoranda SR 9904 (článok
16 ods. 1, 2), z Pokynov pre hospodárenie s finančnými prostriedkami pri realizácii programu PHARE
schválených uznesením vlády SR č. 1164 zo dňa 13.12.2001 (články 7, 33, 34), z článku 71 Nariadenia
Rady číslo 1605/2002, z článku 78 Nariadenia Komisie číslo 2342/2002. Vykonaným dokazovaním

mal preukázané, že odporca, ako implementačná agentúra, implementoval program SR9904 Pre-Ins
Facility 1999 a v tejto súvislosti tak nakladal s finančnými prostriedkami Európskeho spoločenstva
poskytnutýmiprogramuPHARE.PredmetnýprogramzastrešovalofinančnémemorandumSR9904,ako
aj finančná dohoda (zmluva), ktorá upravovala bližšie vzťahy medzi odporcom a ministerstvom financií
na strane jednej a komisiou na strane druhej, pričom jej neoddeliteľnou súčasťou bolo ifinančné memorandum SR 9905 až 9914. Vo vzťahu k námietke odporcu, že sa na neho finančné
memorandum nevzťahovalo, uviedol, že z obsahu finančnej dohody, ktorej účastníkom bol aj odporca,
vyplývalo, že odporca bol poverený riadením projektu v zmysle poverenia vo finančnom memorande

SR 9904 (článok 1, § 1 finančnej dohody) a zodpovedný za celkové riadenie projektu realizovaného
nielen v súlade s finančnou dohodou, ale aj s finančným memorandom a ďalšími predpismi
a pokynmi komisie (článok 2, § 2 finančnej dohody), keď identifikácia projektu, ktorý bol financovaný,
vychádzala práve z finančného memoranda (článok 4 finančnej dohody). Vzhľadom na uvedené mal
za to, že na odporcu a jeho činnosť sa vzťahovalo finančné memorandum SR 9904, ktoré

napokon len rámcovo stanovilo podmienky poskytnutia finančných prostriedkov na program SR 9904,
ktoré boli bližšie definované vo finančnej dohode. Ďalej mal preukázané, že na programe SR 9904
vykonala Európska komisia audit. V tomto smere poukázal na oprávnenie komisie realizovať audit, t.j.
kontrolu správnosti nakladania s poskytnutými finančnými prostriedkami, zakotvené v ustanoveniach
finančného memoranda (článok 16) a vyplývajúce aj z finančnej dohody (článok 16, § 2), ako aj
finančnéhomemorandaprogramuSR9905-SR99014(bod5-auditavyhodnotenie),ktorýtvorilvzmysle

článku 18 finančnej dohody jej neoddeliteľnú súčasť. Vo vzťahu k námietke odporcu, že audit vykonaný
Európskoukomisiounezodpovedalúčeluauditudefinovanéhovofinančnommemorandeabolvykonaný
ex post, uviedol, že až audit zostavil zostatok neviazaných finančných prostriedkov, ktoré sa mali vrátiť
komisii, z ktorej skutočnosti vyplývala i záväznosť auditu. Uviedol, že Európska komisia poskytla na
základe finančného memoranda SR 9904 a nadväzujúcej finančnej dohody peňažné prostriedky viazané

výlučne na realizáciu programu SR 9904, tieto finančné prostriedky bolo možné použiť len v súlade s
podmienkami programu SR 9904, t.j. viazane na účel a podmienky tohto programu. Zo
správ k záverečnému auditu týkajúceho sa preverenia nakladania s finančnými prostriedkami programu
SR 9904 vyplynuli finančné zistenia, ktoré Európska komisia považovala za neoprávnené náklady. Tým,
že podľa výsledkov auditu komisia zistila, že implementačná agentúra použila poskytnuté finančné

prostriedky neoprávnene, v rozpore s účelom a pravidlami programu, t.j. neviazane na podmienky
programu, uzavrel, že finančné zistenia auditu bolo potrebné subsumovať pod pojem tých finančných
prostriedkov, ktoré mali byť po oficiálnom ukončení programu vrátené v zmysle článku 16 finančného
memoranda komisii. Ďalej poznamenal, že odporca sa vyjadroval k zisteniam auditu komisie,
jeho stanovisko bolo obsiahnuté pri jednotlivých položkách prehľadu zistení auditu, pričom niektoré z

nich boli zohľadnené v správe z auditu, ktorá mu bola rovnako zaslaná. Komisia v súlade so správou k
záverečnému auditu a jej zisteniam doručila navrhovateľovi v 1. rade ťarchopis č. 3230914335 s výzvou
na úhradu finančných prostriedkov v sume celkom 164.416,21 Eur, ktoré mali byť vrátené do rozpočtu
ES. Tieto prostriedky uhradil navrhovateľ v 1. rade z prostriedkov štátneho rozpočtu dňa 08.02.2010 na
účet komisie. Vychádzajúc z finančnej dohody k programu SR 9904 uzatvorenej medzi navrhovateľom

v 1. rade a odporcom na jednej strane a komisiou na druhej strane, dospel k záveru, že odporca
vystupoval nielen ako implementačná agentúra, ale zároveň aj ako Splnomocnenec pre program, s
označením tzv. PAO, a to na základe splnomocnenia udeleného zo strany Splnomocnenca pre národný
fond zo dňa 01.03.2000 po konzultácii s Národným koordinátorom zahraničnej pomoci (článok
1, § 2 finančnej dohody), keď jeho postavenie ako PAO charakterizuje i označenie zmluvných strán

v hlavičke finančnej dohody. Z uvedených dôvodov považovala argumentáciu odporcu v tom smere,
že nevystupoval ako PAO, za nedôvodnú a uzavrel, že odporca bol povinný rešpektovať pravidlá
a pokyny finančnej dohody, ako aj finančného memoranda, z ktorého finančná dohoda vychádzala.
V tejto súvislosti tak konštatoval, že odporca bol zodpovedným za všetky činnosti implementačnej
agentúry, najmä za administratívne, finančné a technické riadenie projektu, vrátane dodržiavania

postupov obstarávania a kontrahovania, ako aj monitoringu realizácie projektu, bol zodpovedný za
výber projektu, obstarávanie, za to, že projekty budú realizované v súlade s finančnou dohodou a
finančným memorandom, ako aj pravidlami stanovenými v praktickej príručke ku kontraktačným
procedúram Phare, ISPA a Sapard a ďalšími pokynmi vydanými komisiou (článok 2, § 1a 2 v spojení
s článkom 1, § 2 a článkom 3, § 1 finančnej dohody), pričom jeho povinnosti a zodpovednosť

korešpondovala i s pokynmi pre hospodárenie s finančnými prostriedkami pri realizácii programu
PHARE. Pokiaľ odporca namietal právnu záväznosť týchto pokynov, nepovažoval jeho argumentáciu
za dôvodnú. Vo vzťahu k tejto námietke uviedol, že pokyny vzťahujúce sa k programu PHARE prijala
vláda Slovenskej republiky v roku 2001, t.j. v čase realizácie programu SR 9904, na ktorom odporca
preukázateľne participoval, uznesenie vlády primárne zaväzovalo vládu SR, tvorenú jej jednotlivými

členmi, a teda zaväzovalo tak navrhovateľov, ako aj odporcu, ktorý vystupoval ako Splnomocnenec pre
program menovaný splnomocnencom pre Národný fond, a teda menovaný predstaviteľom vlády SR, na
ktorého sa uznesenie č. 1164 zo dňa 13.12.2001, ako individuálny normatívny právny akt, vzťahovalo. K
námietke odporcu, že predmetné pokyny neboli transformované do dohody medzi orgánom štátu a nímako implementačnou agentúrou, uviedol, že ustanovenia predmetného článku dopadali na tie prípady
zmluvných vzťahov, ktoré mali ešte len vzniknúť v budúcnosti; až v takom prípade vznikla ministrom a
vedúcim ostatných ústredných orgánov štátnej správy povinnosť zabezpečiť dodržiavanie pokynov pri

uzatváraní zmluvných vzťahov. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
pokiaľ odporca pri realizácii programu SR 9904 nepostupoval v súlade s pravidlami finančnej dohody,
finančného memoranda, ako aj ďalšími pravidlami stanovenými v príslušných príručkách a pokynoch
vydaných komisiou a v jeho činnosti sa zistili nedostatky uvedené v záverečnom audite, bol povinný
tieto nedostatky v podobe neoprávnene použitých prostriedkov vrátiť späť do rozpočtu ES. Navrhovateľ

v 1. rade, vystupujúci v rámci finančnej dohody ako Splnomocnenec pre Národný fond a zároveň
ako Splnomocnenec Slovenskej republiky, zabezpečil uhradenie neoprávnene použitých/nesprávne
vyplatených finančných prostriedkov späť Európskej komisii v súlade s článkom 33, bod 6 a článkom 34,
bod 4 pokynov a ťarchopis znejúci na sumu 164.416,21 Eur uhradil dňa 08.02.2010 Európskej komisii.
Keďže subjektom zodpovedným za realizáciu celého projektu SR 9904, tak po stránke administratívnej,
finančnej, ako aj technickej, bol práve odporca, a teda v dôsledku jeho postupu vznikla povinnosť

vrátiť prostriedky poskytnuté programu (článok 34, bod 2 pokynov), uhradením dlžnej sumy Európskej
komisii za odporcu vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie, keďže jeho majetok sa nezmenšil,
hoci sa mal, a to na úkor finančných prostriedkov vyplatených zo štátneho rozpočtu. Vychádzajúc z
týchto skutočností uzavrel, že odporca je povinný sumu neoprávnene použitých finančných prostriedkov
vrátiť späť do štátneho rozpočtu (článok 34, bod 1 pokynov). Pokiaľ išlo o subjekt vo vzťahu ku

ktorému vznikla odporcovi povinnosť vrátiť finančné prostriedky uviedol, že navrhovateľ v 1. rade uhradil
dlžnú sumu podľa ťarchopisu vystaveného komisiou. Navrhovateľ v 1. rade, ako adresát ťarchopisu a
zároveň splnomocnenec partnera Európskej komisie, použil na úhradu dlžnej sumy prostriedky štátneho
rozpočtu, ktorých bol správcom v zmysle ustanovení zákona o správe majetku štátu, a teda plnil
z finančných zdrojov štátu - Slovenskej republiky. Vzhľadom na to, že subjektom, ktorý splnil záväzok

vyplývajúci zo zistení auditu Európskej komisie a z následne vystaveného ťarchopisu bol navrhovateľ
v 2. rade, uzavrel, že navrhovateľ v 1. rade nebol oprávnený domáhať sa zaplatenia žalovanej istiny
proti odporcovi. Vzhľadom na túto skutočnosť vyvodil záver, že odporcovi vznikla povinnosť uhradiť
neoprávnene použité finančné prostriedky navrhovateľovi v 2. rade; navrhovateľ v 1. rade
potom nebol oprávnený domáhať sa zaplatenia žalovanej istiny, a preto jeho návrh v celom rozsahu

zamietol. Vychádzajúc zo záverov auditu vykonaného Európskou komisiou ohľadne neoprávnenosti
nakladania s finančnými prostriedkami programu SR 9904 pod položkami 1,4,5,6,7 a 8, zaviazal odporcu
na zaplatenie sumy 161.269,03 Eur, zodpovedajúcej finančným zisteniam auditu, ktorý stanovil sumu
týchfinančnýchprostriedkovurčenýchnavráteniekomisii.Zadôvodnúnepovažovalaniobranuodporcu,
že navrhovateľ v 2. rade bol oprávnený vysporiadať svoj nárok v rámci správneho konania, na základe

kontroly Správou finančnej kontroly v súlade so zákonom č. 303/1995 Z.z., a v kontexte
uvedeného poukázal na to, že k zisteniam o neoprávnenosti nakladania s finančnými
prostriedkami nedošlo vlastnou činnosťou Správy finančnej kontroly, ale činnosťou audítora Európskej
komisie, pričom ďalší postup komisie sa riadil ustanoveniami nariadenia Rady ES č. 1605/2002 zo dňa
25.06.2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet ES (článok 71 a nasl.).

Vzhľadom na uvedené konštatoval, že v danej veci už došlo k úhrade dlžnej sumy podľa ťarchopisu
komisie zo strany navrhovateľa v 2. rade, a teda došlo k plneniu v prospech rozpočtu ES, čím vznikla
štátu proti odporcovi pohľadávka v sume uhradených finančných prostriedkov, pričom navrhovateľ v
2. rade bol povinný v zmysle § 6 ods. 4 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu túto pohľadávku
voči odporcovi vymáhať. S poukazom na § 6 ods. 4 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu

a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. priznal navrhovateľovi v 2.rade popri uplatňovanej
istine i úrok z omeškania. O trovách konania vo vzťahu k navrhovateľovi v 1. rade rozhodol podľa § 146
ods. 2 vety prvej O.s.p. (v časti zastavenia konania o zaplatenie sumy 3.147,18 Eur) v spojení s § 142
ods. 2 O.s.p. (v časti zamietnutia návrhu navrhovateľa v 1. rade), keď mal za to, že navrhovateľ v 1. rade
čiastočným späťvzatím návrhu v časti zaplatenia sumy 3.147,18 Eur zavinil zastavenie konania v tejto

časti, keď nepreukázal, že k späťvzatiu návrhu došlo pre správanie sa odporcu po podaní návrhu na
súd a vo zvyšnej časti bol jeho návrh v celom rozsahu zamietnutý, preto mu vznikla povinnosť nahradiť
odporcovi trovy konania, ktoré mu vznikli titulom trov právneho zastúpenia v sume 5.461,53 Eur. O
trovách konania vo vzťahu k navrhovateľovi v 2. rade rozhodol podľa § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p.
(v časti zastavenia konania o zaplatenie sumy 3.147,18 Eur) v spojení s § 142 ods.

2 O.s.p. (v časti vyhovenia návrhu navrhovateľa v 2. rade), keď mal za to, že navrhovateľ v 2. rade
čiastočným späťvzatím návrhu v časti zaplatenia sumy 3.147,18 Eur zavinil zastavenie konania, keď
nepreukázal, že k späťvzatiu návrhu došlo pre správanie sa odporcu po podaní návrhu a vo zvyšku
uplatňovanej istiny bol úspešný, keď bol odporca zaviazaný na zaplatenie sumy 161.269,03 Eurspolu s príslušenstvom. Konštatoval, že v časti, v ktorej došlo k zastaveniu konania, by patrilo právo na
náhradu trov konania odporcovi, avšak vzhľadom na celkový úspech navrhovateľa v 2. rade v konaní
96,18 % (úspech navrhovateľa v 2. rade bol 98,09% (161.269,03 Eur z 164.416,21 Eur) a jeho neúspech

1,91%), by mu patrilo právo na náhradu trov konania, avšak navrhovateľ v 2. rade náhradu trov konania
nežiadal, preto mu túto nepriznal.

Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bolo návrhu navrhovateľa v 2.rade vyhovené, podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol v tejto časti
návrh v celom rozsahu zamietnutý dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní, keďže ho súd prvého stupňa, v rozpore s
predloženými listinnými dôkazmi, stotožnil so "Splnomocnencom pre program" (PAO), v ktorom prípade
išlo o fyzickú osobu, ktorá bola predsedom jeho správnej rady, nebola jeho štatutárnym
orgánom, ako nesprávne uvádzal prvostupňový súd, a preto predseda správnej rady ho nikdy nemohol
zaväzovať ako samostatný subjekt práva; len samotná skutočnosť, že nejaká osoba je v

hlavičke zmluvy označená ako osoba oprávnená konať v mene právnickej osoby, ešte nezakladá jej
oprávneniekonaťvjejmenenavonokvovzťahuktretím subjektom.Namietal,ževžiadnomzustanovení
finančnej dohody nie je zadefinovaná povinnosť zodpovedného subjektu podrobiť sa akémukoľvek
auditu realizovanému zo strany Európskej komisie a už vôbec nie povinnosť výsledky auditu v plnej
miere akceptovať, a pretože išlo o obdobie pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie

(01.05.2004), nebolo možné v danom prípade argumentovať legislatívou Európskej únie (nariadenie
Radyčíslo1605/2002 anariadenieKomisiečíslo2342/2002).Namietalprávnuzáväznosťpokynov
pre hospodárenie s finančnými prostriedkami pri realizácii programu PHARE, ktoré boli schválené
uznesením vlády č. 1164 dňa 13.12.2001, pretože finančná dohoda, ktorej bol účastníkom, bola
podpísaná v čase pred prijatím týchto pokynov dňa 23.03.2000, a teda na právne vzťahy, ktoré vznikli,

zmenili sa a zanikli na základe finančnej dohody, nebolo možné aplikovať ustanovenia pokynov; navyše
pokyny zakladali zodpovednosť Splnomocnenca pre program, ktorý bol subjektom odlišným od neho.
Vzhľadom na uvedené mal za to, že predmetné pokyny nepredstavovali všeobecne záväzný právny
predpis, vláda s ním nikdy neuzatvorila osobitnú dohodu, ktorej predmetom by boli tieto pokyny, a preto
nie je možné ani len v teoretickej rovine uvažovať o ich záväznosti vo vzťahu k nemu; keď navyše

pokyny neboli ani uverejnené v Zbierke zákonov. Namietal aplikáciu v článku 2 § 2 a článku 17 §
2 finančnej dohody a článku 16 finančného memoranda na jeho povinnosť vrátiť poskytnuté finančné
prostriedky Európskej komisii. Argumentoval, že nebol zmluvnou stranou finančného memoranda, a
preto sa nemohli na neho vzťahovať žiadne povinnosti, ktoré boli v tomto dokumente zadefinované.
Uviedol, že úlohou tzv. ex post auditu, respektíve záverečného auditu programu, vykonaného komisiou

nemalo byť aj požadovanie vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov a namietal tiež, že by boli
splnené podmienky pre oprávnenie komisie domáhať sa vrátenia finančných prostriedkov. Záverom
dodal, že finančné prostriedky boli v plnej výške použité v súlade s účelom programu SR 9904 a
program naplnil všetky ciele, ktoré mu boli stanovené.

Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bola uložená povinnosť navrhovateľovi v 1. rade zaplatiť

odporcovi trovy konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ v 1.rade domáhajúc
sa v tejto časti jeho zmeny tak, aby odporcovi nebola priznaná proti nemu náhrada trov konania dôvodiac
tým,ževtejtočastiniejerozsudoksúduprvéhostupňavsúladesozákonom.Argumentoval,žepriznanie
náhrady trov konania odporcovi v plnom rozsahu nemôže byť v súlade so zákonom z dôvodu, že mu
boli priznané vyčíslené trovy konania za úkony, ktoré boli totožné s úkonmi vo vzťahu k navrhovateľovi

v 2. rade, a pokiaľ by si úspešný navrhovateľ v 2.rade uplatnil trovy konania, nastala by situácia, že v
tej istej veci by súd bol povinný priznať trovy konania tak odporcovi vo vzťahu k navrhovateľovi v 1.rade,
ako aj trovy konania navrhovateľovi v 2. rade vo vzťahu k odporcovi. Mal za to, že odporca nebol
v predmetnej veci úspešný a z uvedeného dôvodu mu nie je možné priznať trovy konania proti nemu,
keď súčasne tie isté trovy konania mu vznikli aj proti navrhovateľovi v 2. rade, ktorý bol v predmetnej

veci úspešný. Záverom dodal, že navrhovatelia si uplatnili nárok proti odporcovi spoločne a nerozdielne,
a pokiaľ jeden z nich nebol aktívne legitimovaný na podania návrhu, nebol zákonný dôvod na priznanie
trov konania odporcovi v plnej výške.Navrhovatelia vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu zotrvali na svojej argumentácii pred súdom
prvého stupňa. K otázke pasívnej legitimácie odporcu poznamenali, že príjemcom finančných
prostriedkov nebol splnomocnený zástupca odporcu, ale samotný odporca. Uviedli, že splnomocnený

zástupca v plnom rozsahu zastupoval odporcu, ako implementačnú agentúru, nakoľko sa jednalo o
správkyňu odporcu, ktorá bola štatutárnym orgánom tejto nadácie a bola oprávnená za neho konať.
Poukázal na článok 16 § 2 finančnej dohody, podľa ktorého účty a činnosti všetkých relevantných
implementačných štruktúr môžu byť kontrolované v pravidelných intervaloch externým audítorom
najatým komisiou. Poznamenal, že Európska komisia v súvislosti s vystavením ťarchopisov postupovala

podľa nariadenia Rady číslo 1605 zo dňa 25.06.2002 a nariadenia Komisie číslo 2342 zo dňa
23.12.2002,nakoľkosavdanomprípadejednaloosankčnékonanie,ktorésariadinariadeniamiplatnými
včasevykonaniaauditu.Vsúvislostisozáväznosťoupokynovuviedli,žepočasimplementácieprogramu
sa nimi odporca riadil a nikdy v priebehu jeho realizácie nebola z jeho strany vznesená námietka,
že pokyny nie sú pre neho záväzné, resp., že boli vydané až po uzatvorení dohôd o financovaní;
pokyny ním boli vydané a schválené v čase, keď sa program SR 9904 realizoval - nebol ukončený

(doba jeho trvania bola predložená do 31.03.2001), a teda všetky agentúry, ktoré realizovali programy
PHARE sa riadili nielen finančným memorandom, finančnými dohodami, ale aj pokynmi, ktoré podrobne
stanovovali podmienky pri nakladaní s pridelenými finančnými prostriedkami a postupy, ktoré musel
odporca pri výberových konaniach, pri príprave a uzatváraní zmlúv striktne dodržiavať a za ktoré v plnej
miere zodpovedala implementačná agentúra; na to, aby sa odporca riadil týmito pokynmi preto nebolo

potrebné uzatvárať žiadnu dohodu s ministrom. Napokon zdôraznil, že otázka záväznosti pokynov nemá
vplyv na porušenie povinnosti odporcu, nakoľko tie vyplývajú priamo z finančných dohôd. Záverom
dodal, že ťarchopis, ktorý vystavila Európska komisia, bol následkom porušenia povinností vyplývajúcich
z uzatvorenej medzinárodnej zmluvy medzi Európskou komisiou, zastupujúcou Európske spoločenstvo
a Slovenskou republikou, zastúpenou vládou Slovenskej republiky, finančného memoranda, finančných

dohôd a nerešpektovania ďalších pokynov a pravidiel odporcom, v dôsledku čoho mu vznikla povinnosť
vrátiť poskytnuté prostriedky Európskej únii, ktorú povinnosť má odporca fakticky zadefinovanú vo
finančnej dohode, ktorej jednou zo zmluvných strán bol, a preto tvrdenia odporcu, že výsledky auditu
a následne vystavené ťarchopisy sú pre neho nezáväzné, sú v rozpore s medzinárodnými zmluvami,
ktorými Slovenská republika viazaná. Pokiaľ teda súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť

uplatňovanú istinu spolu s úrokom z omeškania, v tejto časti je rozsudok súdu prvého stupňa
správny, pretože súd prvého stupňa dospel vykonaným dokazovaním k správnym skutkovým zisteniam
a jeho rozhodnutie v tejto časti spočíva na správnom právnom posúdení veci, v ktorej časti preto navrhli
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a vo výroku o povinnosti navrhovateľa v 1.
rade nahradiť odporcovi trovy konania poukázali na odvolanie navrhovateľa v 1. rade.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa v 1. rade poukázal na to, že navrhovatelia si
uplatňovali svoj nárok spoločne a nerozdielne, mali teda v konaní postavenie samostatných spoločníkov.
Mal za to, že bol v konaní proti navrhovateľovi v 1.rade úspešný v celom rozsahu, a preto súd prvého
stupňa správne zaviazal navrhovateľa v 1.rade na povinnosť nahradiť mu trovy konania. Záverom dodal,
že neúspech navrhovateľa v 1.rade v tomto konaní spočíval výlučne v jeho postoji zotrvať ako

účastník po celú dobu trvania prvostupňového konania, a to napriek skutočnosti, že preukázateľne od
samého začiatku nebol aktívne vecne legitimovaný. Z uvedeného dôvodu navrhol rozsudok súdu prvého
stupňa v tejto časti potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach v medziach
dôvodov odvolania podaného navrhovateľom v 1.rade a odporcom, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1

O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2
O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa v 1.rade
a ani odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dostatočné
dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre

posúdenie dôvodnosti uplatňovania peňažného nároku (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich
základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia
Občianskeho zákonníka (§ 451 a nasl.) a svoje dôvody vedúce k uloženiu povinnosti odporcovizaplatiť navrhovateľovi v 2.rade ním uplatňovanú istinu spolu s úrokom z omeškania aj dostatočne
v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne precízne vysporiadal so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými

relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a
skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania.

Odporca vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené vo veci samej
predsúdomprvéhostupňa,ktorýsa vodôvodnenísvojhorozhodnutiapodrobne vyporiadalstým,prečo
na ne neprihliadol, a poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania

objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto
ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v
odôvodnenínapadnutéhorozhodnutia,ktoréviedlisúdprvéhostupňaktýmtozáverom,tietosiosvojujev
celomrozsahuavpodrobnostiachnaneodkazuje.Obsahodvolaniaodporcuniejespôsobilýspochybniť
správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním

uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/, písm. f/ O.s.p., keď ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj
jeho právne posúdenie veci.

Odvolací súd považuje za správny aj výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým uložil povinnosť

navrhovateľovi v 1.rade; ktorý zavinil čiastočné zastavenie konania a vo veci samej bol neúspešný;
zaplatiť odporcovi náhradu trov konania, nakoľko v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách
konania plne zodpovedá výsledku konania - neúspechu navrhovateľa v 1.rade v konaní vo veci samej a
jeho zavineniu vo vzťahu k čiastočnému zastaveniu konania. Súd prvého stupňa tak rozhodol v
tejto časti v súlade s platnou právnou úpravou. Súd prvého stupňa v odôvodnení tejto časti rozsudku

citoval správne ustanovenia zákona, ktoré na rozhodovanie o trovách konania aplikoval (§ 142 ods.
1, § 146 ods. 2 O.s.p.), a pokiaľ chybne uviedol, že o trovách konania vo vzťahu k navrhovateľovi
v 1.rade rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., hoci správne malo byť rozhodnuté o náhrade trov konania
odporcu v časti zamietnutia návrhu navrhovateľa v 1.rade podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; nakoľko v tejto časti
bol odporca vo veci samej v celom rozsahu úspešný a vo vzťahu k zastaveniu konania mu vznikol nárok

na náhradu trov konania podľa prvej vety §-u 146 ods. 2 O.s.p., nakoľko k čiastočnému zastaveniu tejto
časti konania došlo zavinením navrhovateľa v 1.rade; nemalo toto pochybenie vplyv na vecnú správnosť
výroku rozsudku súdu prvého stupňa o náhrade trov konania vo vzťahu k navrhovateľovi v 1.rade.

V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods.

3 O.s.p.).

So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom
rozsahu, jeho rozsudok v napadnutej (vyhovujúcej) časti a vo výrokoch o náhrade trov konania,
ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje na
niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska uplatnených odvolacích námietok.

K námietke odporcu týkajúcej sa nedostatku jeho pasívnej legitimácie odvolací súd dodáva, že
odporca, ako implementačná agentúra, bol v súvislosti s implementáciou projektu PHARE, zastúpený
Splnomocnencom pre program (PAO), ktoré zastúpenie - v danom prípade predsedom správnej rady,
nebolo možné považovať za zastúpenie štatutárnym zástupcom v zmysle § 20 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Podľa názoru odvolacieho súdu však išlo o osobitné zastupovanie odporcu zástupcom sui

generis - Splnomocnencom pre program, ustanoveného do funkcie menovaním Splnomocnencom pre
Národný fond po konzultácii s Národným koordinátorom zahraničnej pomoci (článok 1 § 2 finančnej
dohody), a tak vo veciach týkajúcich sa realizácie projektu bol PAO oprávnený konať v mene odporcu,
ako právnickej osoby, navonok vo vzťahu k tretím subjektom, a preto odporca nedôvodne namieta, že
PAO ho nikdy nemohol zastupovať ako samostatný subjekt práva; preto je správny záver súdu prvého

stupňa, že vo vzťahu k ostatným zmluvným stranám finančnej dohody vystupoval odporca nielen akoimplementačná agentúra, ale aj ako PAO. Odporca bol poverený riadením projektu vo finančnom
memorande azodpovedalzacelkovériadenieprojektuakopostránkeadministratívnej,takajfinančneja
technickej, a to v súlade s finančnou dohodou, finančným memorandom a ďalšími predpismi a pokynmi

komisie,ktorúčinnosťvykonávalprostredníctvomnímzastúpenéhoSplnomocnencapreprogram(PAO),
ktorého činnosť bolo potrebné považovať za činnosť odporcu. Nakoľko zmluvnou stranou finančnej
dohody bol odporca, ktorému boli peňažné prostriedky zverené v súvislosti s realizáciou projektu,
možno jednoznačne vyvodiť i jeho pasívnu legitimáciu ako implementačnej agentúry, zodpovednej za
nakladanie so zverenými prostriedkami jeho zástupcom PAO na dohodnutý účel - realizáciu projektu.

Nakoľko finančná dohoda odkazuje vo svojom závere na finančné memorandum uzatvorené medzi
Európskou komisiou a vládou Slovenskej republiky a toto je ako príloha jej neoddeliteľnou súčasťou,
neopodstatnene odporca argumentuje tým, že finančné memorandum pre neho nebolo záväzné.

Pretože z článku 16 § 2 finančnej dohody; v spojení s bodom 5 Prílohy B - Menšinový program
Slovensko, rámcovej dohody zo dňa 10.05.1994, tvoriacej súčasť finančného memoranda; vyplýva, že
účty a činnosti všetkých relevantných implementačných štruktúr môžu byť kontrolované v pravidelných

intervaloch externým audítorom najatým komisiou, odporca nedôvodne namieta, že v žiadnom z
ustanovení finančnej dohody nebola zadefinovaná jeho povinnosť podrobiť sa auditu realizovanému zo
strany Európskej komisie.

Možno prisvedčiť odporcovi v tom, že jeho povinnosť výsledky auditu akceptovať, nevyplývala priamo zo
žiadneho z ustanovení finančnej dohody, ktorej bol zmluvnou stranou, avšak so zreteľom na skutočnosť,

že zo strany Európskej komisie neboli v súvislosti s výsledkami auditu akceptované žiadne
jeho námietky a pripomienky, treba považovať výsledky vyplývajúce z vykonaného auditu za hodnoverný
dôkaz, z ktorého vyplývajúce zistenia, v podobe pochybení pri nakladaní s poskytnutými prostriedkami,
odporca v konaní žiadnym spôsobom nevyvrátil a ani zásadným spôsobom nespochybnil.

Odporcovi možno prisvedčiť v tom, že pokyny pre hospodárenie finančnými prostriedkami pri realizácii

programu PHARE, schválené uznesením vlády SR zo dňa 13.12.2001, neboli pre neho záväzné,
nakoľko nepredstavovali všeobecne záväzný právny predpis a neboli ani následne zakomponované do
zmluvnéhovzťahuzaloženéhomedziúčastníkmikonaniafinančnoudohodou.Uvedenáskutočnosťvšak
nič nemení na správnom závere súdu prvého stupňa o zodpovednosti odporcu za realizáciu projektu v
súlade s finančným memorandom, finančnou dohodol a pravidlami stanovenými v príručke DIS

a ďalšími pokynmi vydanými komisiou, ktorých nerešpektovanie potom zakladalo jeho povinnosť vrátiť
poskytnuté prostriedky komisii.

Hmotnoprávnym základom pre priznanie uplatňovaného nároku navrhovateľovi v 2.rade
bolo ustálené súdom prvého stupňa bezdôvodné obohatenie získané na jeho úkor odporcom, ktorý
peňažnéprostriedky;vrozsahuneoprávnenéhonakladaniasnimi;nevrátilkomisii.Odporcatentoprávny

základ nespochybňoval a jeho argumentáciu, že jeho povinnosť vrátiť poskytnuté finančné prostriedky
nevyplývalazčlánku16,§1finančnéhomemorandaaanizčlánku2§2ačlánku17§2finančnejdohody,
nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, nakoľko článok 2 § 2 finančnej dohody jednoznačne
zakladalpovinnosťodporcu;vsúvislostisporušenímpovinnostízanehokonajúcehoPAO,privýkonemu
zverených právomocí; vrátiť poskytnuté prostriedky Komisii a článok 17 § 2 finančnej dohody - týkajúci

sa riešenia sporov, riešil vrátenie prostriedkov PHARE v nadväznosti na pozastavenie financovania
projektu, v prípade porušenia povinností. Za irelevantnú považoval odvolací súd tiež argumentácia
odporcu o tom, že programy ním implementované splnili svoje účel.

Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani argumentáciu navrhovateľa v 1.rade obsiahnutú v jeho
odvolaníproti výrokurozsudkusúduprvéhostupňaonáhradetrovkonania.Vzhľadomnato,ževdanom

prípade išlo na strane navrhovateľov, ktorí si uplatňovali svoj peňažný nárok spoločne a nerozdielne, o
samostatné spoločenstvo v zmysle § 91 ods. 1 O.s.p., každý z nich vystupoval v konaní sám za seba,
a preto každý z nich bol povinný samostatne znášať aj náhradu trov konania v prípade neúspechu v
konaní o uplatňovanom nároku. Vzhľadom na výsledok konania vo vzťahu k navrhovateľomsolidárne uplatňovanému nároku treba jednoznačne konštatovať, že odporca bol v konaní vo vzťahu k
navrhovateľovi v 1.rade úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania proti navrhovateľovi
v1.rade podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2, vety prvej O.s.p., a to bez ohľadu na to, že

také isté trovy konania odporcovi vznikli aj proti navrhovateľovi v 2.rade, vo vzťahu ku ktorému však bol
odporca v konaní (čiastočne) neúspešný.

Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa by odvolací súd
posudzovaním odvolacích námietok odporcu už len opakoval správnosť právnych záverov súdu prvého
stupňa vo veci samej, ktorý v súlade so zákonnou právnou úpravou dôkladne vyhodnotil relevantnosť

jeho argumentácie, na ktorej založil svoju obranu v prvostupňovom konaní, a na ktorej zotrval aj
v odvolacom konaní. Možno preto uzavrieť, že rozsudok súdu prvého stupňa je z hľadiska uplatnených
odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia správny.

O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu k navrhovateľovi v 1.rade rozhodol odvolací súd podľa
§ 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. a § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. a odporcovi, na
základe jeho návrhu, priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 460,51 Eur. Podľa § 10 ods.

1, § 13a ods. 2, písm. b/vyhl. č. 655/2004 Z.z. vznikol právnemu zástupcovi odporcu nárok na odmenu
vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny, t.j. 375,95 Eur, za jeden úkon právnej služby
- vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 27.06.2013, na paušálnu náhradu v sume 7,81 Eur a k tomu 20%
DPH v sume 76,752 Eur.

O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu k navrhovateľovi v 2.rade rozhodol odvolací súd podľa

§ 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., a vo veci samej úspešnému navrhovateľovi v 2.
rade nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal návrh na rozhodnutie o povinnosti
nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.