Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 18, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/718/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111242731
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1111242731.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek
senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: U.. P. A., bytom K. Č.
X., F., K. XX, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. júna 2013, č.k. 25C 172/2011-210, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľa; ktorým sa domáhal
zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 11.950,- Eur spolu s príslušenstvom, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, spočívajúcom v prieťahoch v konaní
vedenom pod sp. zn. 15C 69/2005 v trvaní 6 rokov a 9 mesiacov; a odporcovi náhradu trov konania

nepriznal. Výsledkami vykonaného dokazovania zistený skutkový stav posúdi po právnej stránke podľa
§ 27 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 9 ods. 1, § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Pri posudzovaní existencie nesprávneho úradného postupu v
podobe zbytočných prieťahov v konaní vedenom pod sp.zn. 15C 69/2005 na Okresnom súde Bratislava
I vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 12.12.2012, sp. zn. I. ÚS 366/2012, v ktorom tento

konštatoval porušenie základného práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorému došlo
práve postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15C 69/2005 a priznal
navrhovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 300,- Eur. Vo vzťahu k navrhovateľom vymedzenému
obdobiu, ktoré bolo premetom aj jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, tak mal preukázané,
že Okresný súd Bratislava I sa dopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných

prieťahochvkonanívedenompodsp.zn.15C69/2005,ktorétrvaliod04.03.2005do20.01.2006,vtrvaní
10 mesiacov, od 21.01.2006 do 14.11.2007, v trvaní 22 mesiacov, a od 15.01.2008, vzniknuté tým, že
okresný súd bol nečinný, resp. nevykonával úkony smerujúce k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty
účastníkov konania, v celkovej dĺžke viac ako 3 roky. S poukazom na uvedené dospel súd k záveru, že
z navrhovateľom vytýkaného obdobia nesprávneho úradného postupu tento preukázal existenciu
zbytočných prieťahov v konaní Okresného súdu Bratislava I, sp.zn. 15C 69/2005, len v období,

tak ako ho vymedzil Ústavný súd SR v náleze zo dňa 12.12.2012, sp. zn. I. ÚS 366/012, t.j. v celkovej
dĺžke viac ako 3 roky. Pokiaľ navrhovateľ v priebehu konania poukazoval i na to, že súd v konaní sp.
zn. 15C 69/2005 nezabezpečoval dôkazy, dostatočne ich nevyhodnotil, nevykonal dôkazy navrhovanénavrhovateľom, poznamenal, že tieto skutočnosti v rámci nesprávneho úradného postupu nebol
oprávnený hodnotiť, nakoľko sa týkajú procesného postupu súdu vo veci samej, ktorého preskúmanie
patrí do pôsobnosti inštančne nadriadeného súdu. Vo vzťahu k navrhovateľom uplatňovanému nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy poukázal na to, že samotná existencia nesprávneho úradného postupu
odporcu - spočívajúceho v prieťahoch v konaní vo vymedzenom období, nemá bez ďalšieho za následok
vznik nároku na nemajetkovú ujmu, a teda okolnosť prieťahov v súdnom konaní, i keď dlhodobejších,
bez osvedčenia skutočností preukazujúcich ich vplyv, dopad, ako aj následky tohto nesprávneho
úradného postupu na navrhovateľa v rôznych oblastiach života a pôsobenia, nemá za následok

automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Zdôraznil, že konanie o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti
a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania a nemožno ho stotožňovať napr. s konaním
ústavnéhosúduosťažnostinaporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov,vktorom
ústavný súd zistiac, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené prieťahy v konaní, prizná sťažovateľovi
aj primerané finančné zadosťučinenie a v tomto smere poukázal na to, že aj Ústavný súd Slovenskej

republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným
obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že
navrhovateľ existenciu predpokladov stanovených zákonom pre priznanie nemajetkovej ujmy v konaní

nepreukázal, keď nepreukázal vplyv a dopad nesprávneho úradného postupu odporcu spočívajúceho
v zbytočných prieťahoch v konaní na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho česť, vážnosť a
dôstojnosť. Tvrdenia navrhovateľa o vyvolaní stresu, stavu beznádeje, ohľadne zhoršenia jeho ťažkej
a nevyliečiteľnej choroby, o vzniku platobnej neschopnosti a rozpade manželstva, práve v dôsledku
vytýkaného nesprávneho úradného postupu okresného súdu vo veci sp. zn. 15C 69/2005, zostali len

v rovine ničím nepreukázaných tvrdení a v tomto smere prihliadol na tú skutočnosť, že navrhovateľovi
bolo za porušenie práva na bezprieťahový súdny proces priznané primerané finančné zadosťučinenie
cestou Ústavného súdu SR, ktorú formu peňažného odškodnenia za porušenie jeho práv za daného
stavu považoval za dostatočnú a primeranú. So zreteľom na uvedené uzavrel, že navrhovateľ v
konaní nepreukázal splnenie predpokladov zodpovednosti odporcu za vznik nemajetkovej ujmy, keď v

konaní nepreukázal vznik a existenciu nemajetkovej ujmy, nepreukázal ani existenciu priamej príčinnej
súvislostimedzitvrdenýmnesprávnymúradnýmpostupomauplatňovanounemajetkovouujmou,apreto
jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu ho zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal právo na ich náhradu voči
navrhovateľovi, ktorý vo veci úspech nemal, nakoľko odporca nežiadal o ich priznanie a v konaní

mu ani žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny tak, aby bolo
jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené dôvodiac tým, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový
stavveci,keďnevykonalnímnavrhnutédôkazy,vecposúdilpoprávnejstránkenesprávne,atovrozpore

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR. Vytýkal
súdu prvého stupňa, že primárne nevzal do úvahy, že v konaní ide o odškodnenia reparačného konania,
na ktoré Európsky súd pre ľudské práva kladie zvýšené nároky z hľadiska rýchlosti, aby sa vylúčilo,
že postihnutý účastník vo veci základnej bude ešte postihnutý ďalšími druhotnými prieťahmi. Uviedol,
že úvahy súdu prvého stupňa nemajú oporu v skutkovom stave a ignorujú zásadnú povinnosť súdu vec

pod sp.zn. 15C 69/2005 urýchlene prejednať a spravodlivo rozhodnúť v lehote 3 - 6 mesiacov tak,
ako to vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má reparačné konanie
trvať najdlhšie 3 až 6 mesiacov, aby bolo účinné a spravodlivé, ktorú judikatúru súd prvého
stupňa ignoroval. Súd prvého stupňa pochybil aj v tom, že separoval z prieťahov 8,5 rokov doby
len nejaké obdobie nečinnosti a opomenul, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je

potrebné vychádzať z celkovej doby reparačného konania, ktoré má trvať len niekoľko mesiacov, nie
8 až 9 rokov, aby poškodený nebol druhotne znovu vystavovaný tlaku prieťahov. Vytýkal súdu prvého
stupňa,ženahradzovalnečinnosťodporcu,ktorýbolpovinnýpreukázať,ženemajetkováujmanevznikla,
respektíve, že bola menšia. V nadväznosti na uvedené poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že nemajetková ujma sa predpokladá a nie je povinnosťou

navrhovateľa ju preukazovať, naopak toto bremeno zaťažuje odporcu a ten ho v konaní evidentne
neuniesol. Za neopodstatnené považoval úvahy súdu prvého stupňa o tom, že by malo postačiť
len konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Súd prvého stupňa
opomenul tú skutočnosť, že celková dĺžka dvoch súvisiacich základných konaní je cca 33 rokov, čímsa nahromadila celková dĺžka troch konaní na dobu 41 rokov prieťahov. Vytýkal súdu prvého stupňa, že
nevzal do úvahy jeho návrh, aby súd vyzval odporcu vyjadriť svoje stanovisko k jeho otázkam. Poukázal
navýkladpojmuprimeranostidĺžkykonaniaEurópskymsúdompreľudsképrávaavovzťahukdanejveci

poukázal na to, že zložitosť veci pod sp.zn. 15C 69/2005 nebola veľká, vzhľadom na to, že išlo o bežné
reparačné konanie, jeho správanie bolo príkladné, keď sa vec snažil urýchliť, postup súdneho orgánu je
pomalý a význam veci pre neho je zásadný. Poukazoval na rozsiahlu rozhodovaciu činnosť Európskeho
súdu pre ľudské práva, na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR , Ústavného súdu SR a na stanovisko
Ministerstva spravodlivosti SR k určovaniu výšky náhrady za spôsobenú ujmu. Vytýkal súdu prvého

stupňa, že ignoroval ním predložené dôkazy a návrhy na vykonanie dokazovania a opomenul sa vyjadriť
k ním tvrdenému prekročeniu právomoci štátnych orgánov, na preukázanie ktorého ako dôkaz do spisu
založil tri otvorené listy, v ktorých popisuje zásah výkonnej moci do justície a jeho poškodenie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného
odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s 156 ods. 3 O.s.p.) a
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal všetko potrebné dokazovanie na posúdenie splnenia
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu vzniknutú navrhovateľovi zbytočnými
prieťahmi v konaní (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s

§132O.s.p.dospelksprávnymskutkovýmzáverom,anaichzákladenáslednevyvodilajsprávnyprávny
záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 27 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 9 ods. 1, §
17), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa na zaplatenie
nemajetkovej ujmy aj riadne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne

precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci,
ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne
posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich
s predmetom konania.
Navrhovateľ vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom

prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal s tým, prečo na
ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z
vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie
možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s

dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k
týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania
navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov, na ktorých založil súd prvého stupňa
svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu

skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj
jeho právne posúdenie veci.
V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého
rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods.
3 O.s.p.).

So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom
rozsahu, jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Na zdôraznenie jeho
správnosti poukazuje na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok
navrhovateľa.
Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v ust. § 17 ods.

2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok,
a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou
verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Vznik objektívnej

zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi
vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy.
Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže
predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jehočesť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie
a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom, stanovuje
kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého

individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy tak nie je ponechané na ľubovôľu súdu,
ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo
skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov
v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno
zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom

pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá
stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo
samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy
na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo.
Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy

v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však
ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik
tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či
zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu

spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom
ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom,
aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo
významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity
zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže

ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako
treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na
zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre účastníka konania (trestné konanie, konanie
starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a
zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj

na jeho osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek,
zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v
konaní spoľahlivo doložiť.
Súd prvého stupňa tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že nesprávny úradný postup
nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by navrhovateľovi automaticky

prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a správne v tomto smere uzavrel, že
navrhovateľ v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy, keď nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali, v súvislosti s
nesprávnym úradným postupom, vzniknúť a jeho tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní len vo
všeobecnej rovine - dôkazne nepodložené.

Súdu prvého stupňa preto nemožno v tomto smere vytýkať žiadne pochybenie pri skutkovom a právnom
posúdení otázky vzniku nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ neuviedol
ani vo svojom odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto
otázky odvolacím súdom.
Zákon č. 514/2003 Z.z. ako jeden z právnych prostriedkov na odstránenie, respektíve zmiernenie

nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, predpokladá aj možnosť priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch; ide o hmotnoprávny /občianskoprávny
nárok, rozhodovanie o ktorom nepochybne patrí do právomoci všeobecných súdov, a to v občianskom
súdnom konaní podľa tretej časti O.s.p., v ktorom súd zisťuje splnenie všetkých zákonom stanovených
(hmotnoprávnych) predpokladov pre jeho priznanie, ktoré sú však odlišné od predpokladov pre

rozhodovanie Ústavného súdu SR podľa čl. 127 Ústavy SR o sťažnostiach vo veci namietania porušenia
základných ľudských práv alebo slobôd, ako aj predpokladov pre rozhodovanie Európskeho súdu pre
ľudské práva o nemajetkovej ujme v prípade porušenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods.

2, písm.c/ O.s.p. len za predpokladu, že príčinou neúplne skutkových zistení bola okolnosť, že súd
prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dokaz spôsobilý preukázať spornú právne významnú
skutočnosť; avšak iba skutočnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom
konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatnítento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť
právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval najmä preto, že ich
nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v

konaní pred súdom prvého stupňa. V rámci rozhodovania o návrhoch účastníkov konania na vykonanie
dokazovania, súd nevykoná ako nadbytočné tie dôkazy, ktoré neslúžia na odstránenie medzi účastníkmi
sporných skutočností, ani dôkazy, ktoré nie sú potrebné na zistenie právne významných rozhodujúcich
skutočností, resp. sú nespôsobilé na ich preukázanie alebo ktorými by sa síce preukázala právne
významná skutočnosť v konaní však už skôr preukázaná inými dôkazmi, ktoré neboli spochybnené;

súd nevykoná ani tie dôkazy, ktoré nemôže vykonať, pretože neboli riadne označené (nedostatočne
označený svedok) alebo sa vykonať nedajú (svedok na neznámom mieste).
Navrhovateľ v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa zistil neúplne skutkový stav, pretože nevykonal
ním navrhované dôkazy. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď na pojednávaní dňa 12.6.2013
uznesením upustil od ďalšieho dokazovania navrhovaného navrhovateľom, keď aj odvolací súd ho
považoval za nadbytočné, nakoľko ani na jeho základe by nebolo možné dospieť k iným právnym

záverom, ku ktorým dospel súd prvého stupňa na základe výsledkov dokazovania vykonanom v rozsahu
dostatočne potrebnom pre zistenie a právne posúdenie všetkých rozhodujúcich skutočností.
K uvedenému ešte odvolací súd dodáva, že právo na spravodlivý proces nezahŕňa právo účastníka
konania,abysasúdstotožnilsjehoskutkovýmiaprávnyminázormi,navrhovanýmhodnotenímdôkazov;
rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda

aby sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno vyvodiť, že právo na spravodlivý súdny
proces neobsahuje ani právo na vyhovenie procesnému návrhu účastníka na vykonanie určitého ním
navrhovaného dôkazu.
Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa by odvolací súd
posudzovaním odvolacích námietok navrhovateľa už len opakoval správnosť právnych záverov súdu

prvého stupňa, ktorý v súlade so zákonnou právnou úpravou dôkladne vyhodnotil relevantnosť
argumentácie navrhovateľa v prvostupňovom konaní, a na ktorej zotrval aj v odvolacom konaní. Možno
preto uzavrieť, že rozsudok súdu prvého stupňa je z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov
a ich obsahového vymedzenia správny.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení

s § 142 ods.1 O.s.p., a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko
nepodal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1
vety prvej O.s.p., keď mu ani v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.