Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 5, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/137/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200665
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1012200665.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu

Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Privatbanka, a.s.,
IČO: 31 634 419, Einsteinova 25, Bratislava, zastúpený: Škubla & Partneri s.r.o., IČO: 36 861 154, Digital
Park II, Einsteinova 25, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova
2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-3/2012 zo dňa
25.01.2012, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. SLV-OLVS-3/2012 zo dňa 25.01.2012,
ako aj prvostupňové rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru,

Úradu boja proti organizovanej kriminalite, spravodajskej jednotky Finančnej polície, č. PPZ-BOK-FP-
II-28-011/2011 zo dňa 18.11.2011, z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/ O.s.p. a vec vracia
žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 66 € na súdnom poplatku za žalobu
a v sume 633,85 € na trovách právneho zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu, do 30 dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím žalovaného zo dňa 25.01.2012 bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené
prvostupňové rozhodnutie vydané dňa 18.11.2011 Ministerstvom vnútra SR, Prezídiom Policajného
zboru, Úradom boja proti organizovanej kriminalite, spravodajskou jednotkou Finančnej polície (ďalej

aj ako „Finančná spravodajská jednotka“ alebo aj ako „SJFP“), ktorým bola žalobcovi uložená podľa §
33 ods. 1 písm. a/ a c/ zákona č. 297/2008 Z.z. o ochrane pre legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a
o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 297/2008 Z.z.“ alebo ako „zákon“) pokuta vo výške 15.000 € za
nesplnenie:

a) povinnosti ustanovenej v § 10 ods. 1 písm. d/ zákona, ktoré spočívalo v tom, že žalobca, ktorý bol v
období od 01.01.2009 do 07.03.2011 zaradený medzi povinné osoby podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona,

v kontrolovanom období od 01.01.2009 do 07.03.2011, pri vykonávaní základnej starostlivosti podľa §
10 ods. 2 písm. a/ zákona v žiadnom z kontrolovaných prípadov pri uzatváraní obchodných vzťahov
nezisťoval v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu pôvod finančných prostriedkov
v hodnote do 15.000 €,

b) povinnosti ustanovenej v § 14 ods. 2 písm. a/ a ods. 3 zákona, ktoré spočívalo v tom, že žalobca v 248
zadokumentovaných prípadoch (zoznam tvorí prílohu č. 1 rozhodnutia z 18.11.2011, kópie dokumentovtvoria prílohu č. 5 záznamu č. PPZ-BOK-FP-II-28-003/2011 zo dňa 11.03.2011), v čo najväčšej možnej
miere nepreskúmal účel týchto obchodov a zároveň podľa § 14 ods. 3 zákona o účele uvedených
obchodov nevyhotovil písomný záznam,

c) povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 30 ods. 3 v spojení s § 20 ods. 2 písm. d/ zákona, ktoré
spočívalo v tom, že pri vykonanej kontrole nebolo možné zistiť, na základe čoho bolo týchto 248
obchodnýchprípadovuvedenýchvpísm.b/výrokutohtorozhodnutiaposúdenýchakoobvyklých,pričom
z posudzovania uvedených obchodov účastník konania nevypracoval žiadne písomné záznamy,

d) povinnosti ustanovenej v § 17 ods. 1, ktoré spočívalo v tom, že v prípade klienta „Pohoda seniorov,

n.o.“ z 25.06.2010 žalobca mal identifikovanú obchodnú operáciu posúdiť ako neobvyklú a následne
ju ako neobvyklú obchodnú operáciu ohlásiť bez zbytočného odkladu finančnej spravodajskej jednotke
a taktiež v tom, že žalobca v 4 zadokumentovaných obchodných prípadoch spoločností: Viltara
LCC, Rosdiamont, s.r.o., Nexiatell LCC, Ballimore Corporation BHC, neohlásil finančnej spravodajskej
jednotke ukončenie obchodného vzťahu podľa § 15 písm. a/ zákona ako neobvyklú obchodnú operáciu,
nakoľko žalobca v uvedených prípadoch nemohol vykonať základnú starostlivosť vo vzťahu ku klientovi

podľa § 10 ods. 1 zákona z dôvodov na strane klienta.

Žalobca namietal, že rozhodnutie o rozklade vydala neoprávnená osoba. Poukázal na § 61 ods. 2 veta
prvá správneho poriadku, podľa ktorého o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy
na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Podľa názoru žalobcu právomoc vedúceho
ústredného orgánu štátnej správy rozhodovať o rozklade nemožno delegovať na inú osobu a taktiež

vedúci ústredného orgánu štátnej správy nie je oprávnený sa pri tejto činnosti nechať zastúpiť inou
osobou. Taktiež vedúci ústredného orgánu štátnej správy sa nemôže nechať zastúpiť ani pri podpisovaní
rozhodnutia o rozklade, pretože podpis rozhodnutia je neoddeliteľnou súčasťou rozhodovania o
rozklade, ktoré celé prináleží výlučne vedúcemu ústredného orgánu štátnej správy. V prípade, ak
iná osoba ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy vydá (podpíše) rozhodnutie o rozklade, tak

takéto rozhodnutie je nezákonné pre porušenia ustanovení o funkčnej príslušnosti a znamená zásah
do práva účastníka správneho konania. V predmetnom prípade rozhodnutie o rozklade nebolo vydané
(podpísané) ministrom vnútra SR (v čase vydania rozhodnutia ním bol Daniel Lipšic) ako vedúcim
ministerstva vnútra, ale štátnym tajomníkom ministerstva (v danom čase ním bol Maroš Žilinka).
Rozhodnutie o rozklade podpísané štátnym tajomníkom žalovaného bolo podľa žalobcu porušením ust.

§ 61 ods. 2 správneho poriadku a ustanovenia o funkčnej príslušnosti a z toho dôvodu je rozhodnutie
žalovaného nezákonné.

Pokiaľideorozhodnutiežalovaného,vktoromsažalobcovivytýkaporušenie§10ods.1písm.d/zákona,
pretože ako povinná osoba v kontrolovanom období pri vykonávaní základnej starostlivosti podľa §
10 ods. 2 písm. a/ zákona v žiadnom z kontrolovaných prípadov pri uzatváraní obchodných vzťahov

nezisťoval, závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu, pôvod finančných prostriedkov
v hodnote do 15.000 €, podľa názoru žalobcu je rozhodnutie v tejto časti je nepreskúmateľné, pretože vo
výroku absentuje miestne, časové a vecné vymedzenie skutku. Zároveň žalobca namietal, že žalovaný
pri svojom rozhodnutí nevychádzal zo správnej aplikácie zákona, ak dospel k záveru, že žalobca má
podľa zákona povinnosť preukazovať plnenie akýchkoľvek povinností podľa zákona vždy písomne.

Skutočnosť, že žalovaný ako aj SJFP posudzovali v rámci kontroly len písomné interné oznámenia,
ktorých hodnota prevyšuje 15.000 €, nepreukazuje, že by tak žalobca nerobil aj v iných prípadoch (t.j.,
že by v iných prípadoch pri vykonávaní základnej starostlivosti podľa § 10 ods. 2 písm. a/ zákona pri
uzatváraní obchodných vzťahov nezisťoval v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu
pôvod finančných prostriedkov). Podľa žalobcu z administratívneho spisu nijako nevyplýva, či SJFP pri

kontrole skúmala, či vôbec a koľko klientských operácií žalobca realizuje pod túto hodnotu a či naozaj
žalobca túto povinnosť neplní. Z rozhodnutia o rozklade nevyplýva, že by žalovaný alebo SJFP v tejto
veci uskutočnili v rámci správneho konania akékoľvek dokazovanie. Záver rozhodnutí vychádza len z
predpokladu, že keďže v rámci kontroly predložil žalobca len interné oznámenia, ktoré sa týkajú len
obchodov s kontrolou nad 15.000 €, takže do tejto hodnoty si žalobca povinnosť podľa § 10 ods. 1 písm.

d/ zákona neplnil. Túto skutočnosť žalobca poprel a tvrdil, že ani žalovaný ani prvostupňový správny
orgán sa s touto otázkou nijako nevysporiadali a vychádzali len z určitého, ničím však nepodloženého
predpokladu, ktorý však nevyplýva zo žiadneho dôkazu, ktorý by zdôvodňoval konštatovanie takéhoto
porušenia.Podľa žalobcu takýto záver nemôže vyplynúť ani z dokumentu „Záznam zo začatia kontroly“ č.
PPZ-BOK-FP-II-28-003/2011 a ani z údajov poskytnutých Ing. Milanom Čerešňom a Ing. Ladislavom
Kollerom, pretože títo zastupovali žalobcu pri kontrole na základe plnomocenstva, nevypovedali ako

svedkovia a teda ich výpoveď nemôže byť použitá ako dôkaz v zmysle správneho poriadku.

Žalobca namietal rozpor medzi prvostupňovým a druhostupňovým rozhodnutím, keď v odôvodnení
prvostupňového rozhodnutia sa uvádza, že žalobca pri vykonávaní základnej starostlivosti podľa § 10
ods. 2 písm. a/ zákona v jednom prípade pri uzatváraní obchodných vzťahov nezisťoval...., zatiaľ čo v
druhostupňovom rozhodnutí sa uvádza, že žalobca pri vykonávaní základnej starostlivosti podľa § 10
ods. 2 písm. a/ zákona ani v jednom prípade pri uzatváraní obchodných vzťahov nezisťoval..., z čoho

nie je možné vyvodiť jednoznačný záver, či tento záver mal vyplynúť z posúdenia jedného prípadu alebo
z neurčitého počtu obchodných operácií.

K povinnosti podľa § 10 ods. 1 písm. d/ zákona žalobca uviedol, že jednotlivé obchody sú monitorované
priebežne pomocou bankového informačného systému AXA (história operácií na účte) zamestnancom
pobočky pri každej operácii, pričom zisťovanie pôvodu finančných prostriedkov je vykonávané povinnou

osobu (žalobcom) pri uzatváraní obchodného vzťahu (t.j. je zrejmé, že sa tak robilo v každom jednom
prípade).

Podľa žalobcu je výrok rozhodnutia o rozklade ako aj prvostupňového rozhodnutia vo vyššie
uvedenej časti nepreskúmateľný, pretože je neurčitý. Z odôvodnenia rozhodnutia o rozklade alebo
prvostupňového rozhodnutia je nepochybné, že zdôvodnenie tejto časti výroku rozhodnutí nie je možné

oprieť o žiadne dokazovanie.

Ďalej žalobca poukázal na to, že mal v Programe vlastnej činnosti banky zameranej proti legalizácii
príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu, účinnom od 31.12.2010 (vydaný vo forme Pokynu
banky č. 44/2010 - definovaný v Rozhodnutiach ako Program), ako aj v Programe vlastnej činnosti banky
zameranej proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu účinnom od 01.01.2009

(vydaný vo forme Pokynu banky č. 1/2009 - definovaný v Rozhodnutiach ako Program 1), v čl. VI
osobitne upravenú časť nazvanú ako spôsob hodnotenia riadenia rizík. Z ustanovení uvedeného článku
jasne vyplýva, že žalobca si túto povinnosť splnil. Poznamenal, že pri posudzovaní obchodov príslušný
zamestnanec žalobcu vyhodnocuje informácie, ktoré získa od klienta aj z hľadiska rizík legalizácie. U
žalobcu bol systém nastavený prevažne tak, že jednotliví klienti sú pridelení určitému konkrétnemu

zamestnancovi, ktorý dôkladne svojich klientov pozná, ako aj ich obchodné a podnikateľské aktivity.
Je síce pravdou, že žalobca nevytváral žiadne rizikové profily klientov, ale je nepopierateľne zjavné,
že u žalobcu boli jednoznačne stanovené kritériá pre vyhodnocovanie rizika. Okrem toho žalobca v
konaní uviedol (v odpovedi na otázku č. 1,4 Záznamu o začatí kontroly č. PPZ-BOK-FP-II-28-002/2011
zodňa07.03.2011)konkrétnepríklady,kedysúklientiautomatickyzaradenídoskupinysvyššímrizikom.

Žalovaný a ani prvostupňový správny orgán sa touto otázkou nijako nezaoberali a len čisto účelovo, bez
možnosti následného preskúmania, vyvodili záver spočívajúci v konštatovaní tohto porušenia, hoci zo
samotného administratívneho spisu vyplýva, že tomu tak nebolo.

Žalobcom v čl. VI Programu ako aj Programu 1 upravený spôsob hodnotenia riadenia rizík, ktorý bol a
je v praxi žalobcu uplatňovaný, bol spracovaný v súlade s § 20 ods. 2 písm. c/ zákona. Tým, že sa u

žalobcu posudzoval rizikový stupeň vo vzťahu ku každému konkrétnemu klientovi (toto jasne vyplýva
aj z administratívneho spisu), je takéto posudzovanie konaním, ktoré je v súlade s § 10 ods. 4 zákona.
Toto ustanovenie zákona navyše neukladá žalobcovi povinnosť vytvoriť určité formálne zovšeobecnené
formy rizikových stupňov, ale požaduje len to, aby sa rizikovosť posudzovala v závislosti od klienta, čo
bolo podľa názoru žalobcu z jeho strany splnené.

Pokiaľ ide o v rozhodnutí žalovaného vytýkané porušenie § 14 ods. 2 písm. a/ a § 14 ods. 3 zákona,
žalobca uviedol, že v tejto časti je výrok opäť nepreskúmateľný. Žalobcovi nie je zrejmé, akým spôsobom
mal plniť túto povinnosť, t.j. aké konkrétne úkony mali správne orgány na mysli, keď požadovali, abyžalobca splnil povinnosť v čo najväčšej miere preskúmať účel obchodných prípadov. Žalobca poukázal
na to, že z Programu 1 ako z Programu jednoznačne vyplýva, že zamestnanci žalobcu museli zisťovať
účel. Táto skutočnosť pri najmenšom vyplýva z bodov 5.2 písm. b/, 5.3 písm. c/, 6.2 písm. g/, 6.3 písm.

c/, 7.3 písm. d/, 9.11 ako aj 10.1.

Žalobca namietal, že tvrdenia uvedené v rozhodnutiach oboch stupňov si navzájom protirečia, keď v nich
žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán na jednej strane priznávajú, že zamestnanci vyhotovovali
písomné hlásenia, ale na druhej strane dôvodili, že neboli vyhotovované písomné záznamy podľa §
14 ods. 3 zákona. Správne orgány sa nevysporiadali s otázkou, prečo interné hlásenia zamestnancov

žalobcu nemôžu byť považované za písomné záznamy podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona.
Podľa názoru žalobcu tieto záznamy plnia ten istý účel, ako vyplýva z § 14 ods. 3 zákona.

Ďalej žalobca namietal, že v odôvodnení dotknutej časti výroku sa uvádza, že zamestnanci žalobcu plnili
povinnosťpodľa bodu10.1Programu.Programvšakbolúčinnýažod31.12.2010,pritomtentoargument
sa vzťahuje na údajných 248 zadokumentovaných obchodných prípadov, ktoré však všetky boli z roku
2009. Rovnako zmätočný je aj odkaz na Program v nasledujúcom odseku, keď žalovaný v rozhodnutí

uvádza, že údajne v žiadnom ustanovení Programu nie je zakotvená povinnosť ustanovená v § 14 ods.
3 zákona. Preto to žalobca nemohol považovať za chybu v písaní, pretože v nasledujúcom odseku je už
odkaz na Program 1, t.j. ten program, ktorý sa ako jediný mohol vzťahovať na 248 zadokumentovaných
obchodných prípadov, pretože jedine ten bol v čase vykonania predmetných obchodov účinný (v
uvedenom odseku sa odkazuje na body 8.2, 9.7 ako aj 9.3 Programu 1).

Žalobca ďalej uviedol, že skutočnosť, že u neho bola povinnosť vyhotovovať hlásenia, resp. informácie
písomne stanovené, vyplýva nepochybne z bodov 9.3, 9.5 a 9.8 Programu 1 ako aj Programu. Žalobca si
túto povinnosť v priebehu roku 2009 (t.j. v období, do ktorého spadá všetkých 248 obchodných prípadov)
v dostatočnej miere plnil a obchodom, ktoré mali skutočne prvky zložitosti, nezvyčajnú povahu alebo
nemali známy ekonomický a právny účel, u žalobcu venovala náležitú pozornosť aj pracovná skupina,

ktorá vyhotovovala zo svojich zasadnutí písomné záznamy. Ani žalovaný ani prvostupňový správny
orgán sa vo svojich rozhodnutiach s touto skutočnosťou nevysporiadali, dokonca z administratívneho
spisu je zrejmé, že túto skutočnosť ani neskúmali.

Žalobcanesúhlasilanisozáveromsprávnychorgánov,žesamaldopustiťporušenia§30ods.3vspojení
s § 20 ods. 2 písm. d/ zákona, keď bolo konštatované, že pri vykonanej kontrole nebolo možné zistiť,

na základe čoho bolo 248 obchodných prípadov posúdených ako obvyklých, pričom z posudzovania
uvedených obchodov žalobca nevypracoval žiadne písomné záznamy. Podľa žalobcu z § 20 zákona
mu nevyplýva povinnosť vypracovávať písomné záznamy a táto povinnosť by mohla žalobcovi vyplývať
z § 14 ods. 3 zákona. Ustanovenie § 20 zákona žalobcovi ukladá len povinnosť mať vypracovaný
program a tento program aj následne aktualizovať. Túto povinnosť žalobca splnil a preukázal pri

kontrole. Okrem toho sa týmto ustanovením ukladá žalobcovi aj povinnosť zabezpečiť odbornú prípravu
zamestnancov najmenej raz za kalendárny rok, vždy pred zaradením zamestnanca na prácu a všetkým
zamestnancom zabezpečiť prístup k programu. Aj splnenie tejto povinnosti žalobca preukázal. Vytýkané
porušenie zákona podľa žalobcu nekorešponduje s právnym odôvodnením. Skutočnosť, že žalobca
mal porušiť svoju povinnosť tým, že nevypracoval žiadne písomné záznamy, nie je možné vyvodiť

z § 20 ods. 2 písm. d/ zákona, ktorý takúto povinnosť žalobcovi neukladá. Nesprávna je potom aj
celková aplikácia § 30 ods. 3 zákona, ak z tohto ustanovenia správne orgány vyvodzujú povinnosť
povinných osôb poskytovať SJFP na požiadanie akékoľvek informácie a písomné doklady za obdobie
predchádzajúcich 5 rokov; toto ustanovenie výslovne špecifikuje túto povinnosť len vo vzťahu k plneniu
povinnosti podľa § 20 zákona, t.j. na základe § 30 ods. 3 zákona je správny orgán len oprávnený

domáhať sa predloženia programu, jeho aktualizácie, či tento program obsahuje podstatné náležitosti
uvedené v ods. 2 a predloženie dokladov a informácií o plnení povinnosti zabezpečovať odbornú
prípravuzamestnancovazabezpečovaťnepretržitýprístupkprogramu.Uvedenáčasťvýrokutedapodľa
žalobcu trpí prinajmenšom tou vadou, že prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný vec nesprávne
právne posúdili.Žalobca namietal aj odôvodnenie týkajúce sa porušenia hore uvedenej povinnosti tým, že žalobca ako
povinná osoba nemal v Programe 1 ani v Programe špecifikovanú zásadu „Poznaj svojho klienta“, ktorú
si stanovil uplatňovať, ako aj presne stanovené formy NOO, nemohol podľa postupu uvedeného v bode

9.7 Programu 1 (resp. bodu 9.5 Programu) posudzovať obvyklosť, resp. neobvyklosť pripravovaných
alebo vykonávaných obchodov a tým zisťovať možnosť vzniku neobvyklej obchodnej operácie, ktoré bol
následne povinný ohlasovať SJFP. Podľa žalobcu takéto tvrdenie nemá oporu vo výsledkoch kontroly
a nie je pravdivý záver, že žalobca nemal v uvedených programoch vymedzené formy neobvyklej
obchodnej operácie (tieto boli špecifikované v čl. 5). To, že žalobca svoju povinnosť v tomto smere

plnil, potvrdzujú aj záznamy vykonané správnym orgánom, ktoré sú zaradené aj v administratívnom
spise a to pri jednotlivých bodoch 9.7 Programu 1, resp. 9.5 Programu, kde sa uvádza, že „posudzujú,
ale nevedú záznamy“. Žalobca podotkol, že uvedené ustanovenia kladú na zamestnancov žalobcu
povinnosť posudzovať finančné operácie podľa tejto zásady, čo bolo zamestnancami potvrdené aj
počas kontroly, t.j. že tak postupujú. Povinnosť vypracovávať písomné záznamy ku každej osobnej
operácii nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona, preto nie je ani možné vo všeobecnosti vyvodzovať

akékoľvek právne závery, že žalobca si túto povinnosť neplnil vo všeobecnosti, keďže vo všeobecnosti
takúto povinnosť ani nemal. Bolo teda na SJFP a žalovanom, aby v rozhodnutiach riadne vymedzili,
v ktorých konkrétnych prípadoch malo dôjsť k takémuto porušeniu. Toto však z rozhodnutí správnych
orgánov podľa žalobcu nevyplýva.

Žalobca namietal aj záver správnych orgánov, že porušil § 17 ods. 1 zákona, keď neohlásil neobvyklú

obchodnú operáciu v prípade klienta „Pohoda seniorov n.o.“ zo dňa 25.06.2010. Žalobca uviedol, že v
tejto časti je výrok nepreskúmateľný pre absenciu miestneho, časového a vecného vymedzenia skutku.
Žalobca v konaní dostatočne uviedol dôvod, prečo túto obchodnú operáciu vyhodnotil ako obvyklú. Účel,
ktorý v tejto súvislosti zisťoval pri súčasnom aplikovaní zásady „Poznaj svojho klienta“, nevykazoval
žiadne znaky neobvyklosti v zmysle zákona. To, že formálne by táto operácia zodpovedala nejakej forme

neobvyklej obchodnej operácii podľa bodov 5.2 alebo 5.3 Programu, sama o sebe nezakladá povinnosť
žalobcu túto operáciu vyhodnotiť ako neobvyklú tak, ako sa to uvádza v napadnutom rozhodnutí. Ani v
jednom z rozhodnutí sa správne orgány nevysporiadali s otázkou, v čom konkrétnom má byť v danom
prípade znak neobvyklosti, čo robí také rozhodnutie nepreskúmateľným. Vyvodzovať záver len z toho,
že to zodpovedá jednej z foriem neobvyklej obchodnej operácii (nejako nešpecifikovanej), samo o sebe

nezakladá podľa zákona povinnosť žalobcu obchod posúdiť ako neobvyklý. V zmysle § 10 ods. 4
zákona pri takomto posudzovaní je potrebné vziať do úvahy aj iné okolnosti, vrátane osoby klienta,
teda zásada „Poznaj svojho klienta“ hrá pri posudzovaní obchodu ako neobvyklej obchodnej operácie
zásadnú úlohu. Keďže žalobca v danom prípade tak aj urobil, splnil svoju povinnosť podľa zákona a
nemal povinnosť oznámiť tento obchod ako neobvyklú obchodnú operáciu podľa § 17 ods. 1 zákona,

t.j. vytýkanú povinnosť neporušil.

Pokiaľ ide o neohlásenie ukončenia obchodného vzťahu podľa § 15 písm. a/ zákona ako neobvyklej
obchodnej operácie v štyroch zadokumentovaných obchodných prípadoch spoločností Viltara LCC,
Rosdiamont, s.r.o., Nexiatell LCC, Ballimore Corporation BHC žalobca uviedol, že v tejto časti pre
absentujúce miestne časové a vecné vymedzenie skutku je výrok rozhodnutia nepreskúmateľný.

Zároveň poukázal na § 15 a § 17 ods. 1 druhá veta zákona a uviedol, že povinnosť podľa § 17
ods. 1 zákona sa nevzťahuje na všetky prípady, ktoré vymedzuje § 15 zákona, ale len na prípad,
ak dôjde k odmietnutiu vykonať požadovanú obchodnú operáciu. Len v tomto prípade zákon ukladá
žalobcovi povinnosť ohlásiť túto skutočnosť SJFP. Z uvedeného je možné vyvodiť záver aj negatívne,
t.j. že žalobcovi sa táto povinnosť neukladá v ostatných prípadoch, ktoré sú vymedzené v § 15, t.j.

nie je povinný ohlásiť odmietnutie uzavretia obchodného vzťahu a ukončenie obchodného vzťahu. Ak
by zákonodarca chcel spojiť povinnosť podľa § 17 ods. 1 zákona aj s týmito prípadmi, formulácia
ustanovenia §17ods.1zákonabymuselaznieťinak.Navyše,vzmysle§17ods.1druhávetazákonasa
na vznik povinnosti vyžaduje aj naplnenie ďalšieho predpokladu, a to, že vykonanie obchodnej operácie,
ktorá musí byť odmietnutá, sa požaduje. V prípade štyroch vytknutých prípadoch nebol naplnený ani

jeden z predpokladov ustanovený v § 17 ods. 1 zákona, pretože išlo o ukončenie obchodného vzťahu
a nie o odmietnutie vykonania požadovaného obchodu. Navyše, išlo o ukončenie obchodného vzťahu v
súlade so zákonom a to podľa § 715 ods. 2 Obchodného zákonníka. Len samotná skutočnosť, že došlo
k ukončeniu obchodného vzťahu, nezakladá stav, že každú takúto skutočnosť je potrebné kvalifikovať
ako neobvyklú obchodnú operáciu, ktorú je potrebné ohlásiť SJFP. Uvedená povinnosť nevyplýva ani z

§ 10 ods. 1 zákona, na ktorý sa rozhodnutia odvolávajú.Žalobcanamietalajnepreskúmateľnosťrozhodnutívčastiuloženejpokuty.Tietokonštatovalinedostatky
a s tým súvisiace porušenia zákona v činnosti žalobcu rozdelené do 4 skupín - porušenie § 10 ods. 1
písm. d/, porušenie § 14 ods. 2 písm. a/ a § 14 ods. 3 zákona, porušenie § 30 ods. 3 v spojení s § 20 ods.

2 písm. d/ zákona a napokon porušenie § 17 ods. 1 zákona. Podľa názoru žalobcu bolo potrebné určiť
výšku pokuty pre každé jedno nezávislé porušenie právneho predpisu a v rozhodnutí mali byť uvedené
pokuty aj ich výška za každé jedno porušenie. V dôsledku neurčenia výšky pokuty za každé jedno z
porušení zákona, ako aj neurčenia zákonného ustanovenia, na základe ktorého a v akej výške bola
podľa tohto ustanovenia za každé jedno porušenie určená pokuta, sú rozhodnutia prvostupňové ako aj

žalobou napadnuté, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, teda sú nezákonné.

Taktiež žalobca poukázal na znenie § 33 ods. 3 zákona, podľa ktorého pri určovaní výšky pokuty
finančná spravodajská jednotka prihliada na závažnosť, dĺžku trvania a následky protiprávneho konania
a prípadne opakované neplnenie alebo porušovanie povinností ustanovených zákonom. Podľa názoru
žalobcu správne orgány svoju povinnosť odôvodniť výšku pokuty z uvedených hľadísk nesplnili. Žalobca
nesúhlasil, že aspekt závažnosti bol založený na skutočnosti, že žalobca je bankou a že z doterajšej

praxe SJFP vyplýva, že banky sú najčastejšie zneužívané zo strany potenciálnych páchateľov. Je
nezlučiteľné so zákonom, aby sa pri ukladaní pokuty vopred hľadelo na osobu, ktorá je sankcionovaná,
ako na vinnú, resp., aby jej osobný status (banka) bol pre ňu priťažujúcou skutočnosťou.

Žalobca poukázal na to, že v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, ktoré bolo v podstate
pretransformované aj do žalobou napadnutého rozhodnutia, sa uvádza, že naplnenie skutkovej podstaty

správneho deliktu vyplýva z toho, že žalobca nezisťoval účel obchodov podľa § 14 ods. 2 písm. a/
zákona,nezisťovaldôvodobvyklostiobchodovpriichposudzovanípodľa§14ods.1zákonaanezisťoval
pôvod finančných prostriedkov do hodnoty 15.000 € a že udržiaval protiprávny stav po dlhšiu dobu. Z
výrokovej časti rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že pokuta sa žalobcovi uložila aj za iné porušenie
zákona. Preto je toto zdôvodnenie nedostatočné a nepreskúmateľné. Žalobca namietal, že správny

orgán uložil žalobcovi pokutu s ohľadom na aspekt preventívneho pôsobenia zákona, pričom podľa
žalobcu takýto aspekt z ustanovenia § 33 ods. 3 zákona nevyplýva. Žalobca taktiež nepovažuje za
dostatočné, ak je výška pokuty odôvodnená len odkazom na zákonné ustanovenia.

Žalobca namietal tiež procesné nedostatky konania správnych orgánov. Prvostupňový správny orgán
vyzval žalobcu priamo v upovedomení o začatí správneho konania zo dňa 07.10.2011, aby sa do

7 dní odo dňa doručenia tohto upovedomenia vyjadril k začatiu správneho konania. Urobil to však
rýdzo formálne, keďže sa tak stalo až pri prvom úkone v správnom konaní. Týmto správny orgán
nedal možnosť, aby sa žalobca mohol riadne oboznámiť s podkladom pre vydanie prvostupňového
rozhodnutia a k spôsobom jeho zistenia. Navyše to nasvedčuje aj tomu, že správny orgán nemal v
úmysle vykonať dokazovanie, t.j. už vopred bol rozhodnutý postupovať v rozpore so zákonom. Zo strany

prvostupňového správneho orgánu došlo k porušeniu § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku, pretože
žalobca nebol vyzvaný na predloženie dôkazov týkajúcich sa preukázania/popretia oprávnenosti /
pravdivostitvrdeníprvostupňovéhoorgánu.Vovyjadreníkupovedomeniuozačatísprávnehokonaniazo
dňa 25.10.2011 žalobca spochybnil závery SJFP uvedené v upovedomení, napriek tomu správny orgán
bez ďalšieho pristúpil k vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Žalobca mal za to, že zistenie skutkového

stavu prvostupňovým správnym orgánom je nedostatočné na riadne posúdenie veci. Podľa názoru
žalobcu je len logické, že ak sa správne konanie začína, správny orgán len začína zisťovať skutočný stav
veci a podklady pre vydanie správneho rozhodnutia. Vždy však musí postupovať procesne korektným
spôsobom, t.j. v zásade s dokazovaním. Musí byť daná skutočná, nie formálna možnosť účastníkovi,
aby sa po oboznámení s predbežným podkladom pre vydanie rozhodnutia rozhodol, či bude navrhovať

dôkazyalebonie.Ažnáslednejemožnéadresovaťposlednúvýzvupredvydanímrozhodnutia,abyurobil
záverečné vyjadrenia k veci v zmysle § 33 ods. 2 správneho poriadku. Správny orgán sa ustanoveniami
§ 32 a 33 správneho poriadku neriadil, preto porušil zákon a zaťažil tak správne konania a napadnuté
rozhodnutievadou,ktorámôžemaťvplyvnazákonnosťrozhodnutia.Podľanázoružalobcumalžalovaný
ako druhostupňový správny orgán v druhostupňovom konaní správne konanie v celom rozsahu zastaviť,

alebo v prípade, ak dospel k záveru, že je potrebné uložiť akúkoľvek sankciu, mal vec najprv vrátiť
prvostupňovému orgánu, aby boli tieto závažné procesné nedostatky odstránené. Žalovaný však v
rozpore s uvedeným rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie.Taktiež druhostupňové konanie je podľa neho postihnuté vadou (neumožnením účastníkovi konania
riadne sa oboznámiť so všetkými podkladmi rozhodnutia a vyjadriť sa k nim pred vydaním rozhodnutia).
Žalovaný nevyzval žalobcu na oboznámenie sa s podkladmi druhostupňového rozhodnutia, ani s

písomným stanoviskom rozkladovej komisie, ktorá podľa nahliadnutia do spisu žalovaného zasadla dňa
18.01.2012. Tým, že žalobca nemal možnosť sa s týmto podkladom napadnutého druhostupňového
rozhodnutiaoboznámiť,bolomuodňatéjehoprocesnéprávovyjadriťsaktomutopodkladu,ataklegálne
a legitímne ovplyvňovať rozhodovanie druhostupňového správneho orgánu.

Žalobca namietal, že právne závery oboch rozhodnutí boli vyvodené len zo zistení, ktoré vyplývajú z

vykonanej kontroly, v nadväznosti na ktorú začalo správne konanie o uložení pokuty. Obe rozhodnutia
preto nevychádzajú z vykonaného dokazovania, pretože v správnom konaní nebolo dokazovanie
vykonané vôbec.

Žalobca poukázal tiež na to, že v zmysle zásad Vlády SR (uznesenie č. 12111/2002) na zriaďovanie a
činnosť osobitných (rozkladových) komisií osobitnú rozkladovú komisiu zriaďuje minister ako svoj stály
odborný orgán na prípravu návrhov rozhodnutí ministra o rozkladoch podaných v správnom konaní

vo veciach, o ktorých rozhodlo ministerstvo. Funkciu tejto komisie v rámci ministerstva vnútra plní
osobitná komisia ministra vnútra na prípravu návrhov rozhodnutí ministra vnútra. Z administratívneho
spisu vyplynulo, že rozkladová komisia zasadala dňa 18.11.2012 a jednohlasne navrhla rozklad podaný
žalobcom zamietnuť a potvrdiť prvostupňové rozhodnutie. Vzhľadom na absenciu prezenčnej listiny v
administratívnom spise nie je vôbec zrejmé, ktorí členovia komisie boli prítomní na zasadnutí rozkladovej

komisie, či boli splnené požiadavky na zloženie komisie pri rozhodovaní o rozklade, t.j. obmedzenie, v
zmysle ktorého členom komisie nemôže byť zamestnanec na útvare ministerstva, ktorého rozhodnutia
komisia preskúmava, ako aj obmedzenie ohľadne počtu členov komisie, ktorí sú zamestnancami
ministerstva, ako aj minimálne požiadavky na počet členov, ktorých musí byť najmenej 5, či bola
komisia pri rozhodovaní uznášania schopná, či nebolo rozhodnutie komisie zaťažené vadou z dôvodu

neprítomnosti členov komisie, ktorí by mali byť vylúčení z prejednávania veci. Z administratívneho spisu
vôbec nevyplýva, na základe akých podkladov bol prijatý jednohlasný návrh komisie, ktorá bola povinná
posúdiť prvostupňové rozhodnutie ako po skutkovej, tak aj po právnej stránke. Žalobca poukázal na
to, že v administratívnom spise sa návrh rozhodnutia komisie nenachádzal a žalobcovi nebol ani ako
podklad pre rozhodnutie druhostupňového orgánu predložený, čím sa žalobca ako účastník konania

nemal možnosť vyjadriť k podkladom druhostupňového rozhodnutia.

Žalobca namietal nedostatky administratívneho spisu, v ktorom po nahliadnutí zistil, že správne orgány
neviedli spisovú dokumentáciu a administratívny spis riadne. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu SR je pod administratívnym spisom potrebné rozumieť úplný, žurnalizovaný, originálny,
zväzok listín týkajúci sa veci, vrátane originálov dokladov o doručení rozhodnutia. Nahliadnutím do

administratívneho spisu správnych orgánov žalobca zistil, že tento spis nebol riadne žurnalizovaný
a pozostáva len z voľne uložených číselne nezoradených listín. Taktiež možno hovoriť o neúplnosti
administratívneho spisu a absencii viacerých dokumentov týkajúcich sa činnosti rozkladovej komisie pre
rozhodovanie o rozklade podanom žalobcom. V uvedenom administratívnom spise sa síce nachádzal
dokument - zápisnica rozkladovej komisie zo dňa 18.01.2012, avšak listina prítomných, ktorá mala podľa

zápisnice tvoriť jej prílohu, sa v spise nenachádza.

Záverom žalobca namietal absenciu písomného oznámenia o ukončení kontroly. V zmysle poverenia na
vykonanie kontroly boli zamestnanci SJFP poverení na vykonanie kontroly ohľadom plnenia povinnosti
podľa zákona u žalobcu ako povinnej osoby v čase od 07.03.2011 do dňa doručenia písomného
oznámenia o ukončení kontroly. Písomné oznámenie o ukončení kontroly žalobcovi doručené nebolo.

Tento obdržal od SJFP list - oznámenie s kontrolnými zisteniami zo dňa 11.07.2011, avšak uvedený
dokument uvádza len deň začiatku vykonávanej kontroly. Zo žiadneho dokumentu SJFP nevyplýva
skutočnosť, že by SJFP doručila žalobcovi písomné oznámenie o ukončení kontroly. Uvedená
skutočnosť je nielen v rozpore s postupom uvedeným v samotnom poverení na vykonanie kontroly, ale
podľa žalobcu aj zo štandardným postupom pri výkone kontroly. Je pri najmenšom pochybné, že ak

kontrola skončená nebola riadne, či správny orgán mohol z jej základu vôbec akokoľvek vychádzať v
správnom konaní.Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 29.10.2012, žiadal ju zamietnuť.
Pokiaľ žalobca poukázal na skutočnosť, že okamih skončenia kontroly je sporný, žalovaný uviedol, že
SJFPzačalakontrolupodľa§26ods.2písm.c/a§29ods.1zákona,pričompovinnejosobezaslalapred

začatím kontroly upovedomenie o vykonaní kontroly a pri začatí kontroly bolo štatutárnym zástupcom
povinnej osoby predložené aj poverenie na vykonanie kontroly. Po vykonaní kontroly bolo povinnej
osobe zaslané oznámenie s kontrolnými zisteniami č. PPZ-BOK-FP-II-28-008/2011 zo dňa 11.07.2011, v
ktorom bolo uvedené kontrolované obdobie (od 01.01.2009 do 07.03.2011), kontrolou zistené porušenia
zákona a bola daná možnosť povinnej osobe do 7 dní sa vyjadriť ku kontrolným zisteniam. Z obsahu

uvedeného oboznámenia s kontrolnými zisteniami teda jednoznačne vyplynulo, že kontrola je zo strany
SJFP ukončená. Zákon nestanovuje pre SJFP konkrétnu formu, ako oznámiť ukončenie kontroly, interný
predpis zameraný na kontrolu povinných osôb účinný v čase kontroly, ktorým bol Pokyn riaditeľa
Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru č. 6/2008, ukladal SJFP oznámiť
ukončenie kontroly povinnej osobe iba v prípade, ak sa kontrolou nezistili skutočnosti odôvodňujúce
začatie správneho konania. V rozhodnutí o uložení pokuty je konkrétne a presne uvedené, v akom

časovom období kontrola trvala a nemožno preto tvrdiť, že nebola ukončená.

Pokiaľ žalobca tvrdil, že dôvodom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že rozhodnutie
je podpísané v zastúpení ministra vnútra štátnym tajomníkom, žalovaný uviedol poukazujúc na § 61
ods. 2 správneho poriadku a § 4 ods. 2 zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, že v čase neprítomnosti ministra ho v rozsahu

jeho práv a povinností zastupuje štátny tajomník. Striktné zotrvanie na neprípustnosti zo zastupovania
ministra štátnym tajomníkom by mohlo viesť v čase neprítomnosti alebo pracovnej neschopnosti k
nefunkčnosti resp. nečinnosti správneho orgánu konajúceho o rozklade, napriek prerokovaniu veci a
napríklad v určitých konaniach aj k zmeškaniu lehoty na rozhodnutie.

Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že výrok rozhodnutia týkajúci sa porušenia § 10 ods. 1 písm. d/ zákona

je nepreskúmateľný. V rozhodnutí vo výrokovej časti je uvedené kontrolované obdobie, v ktorom sa
povinná osoba dopustila jednotlivých porušení zákona a takisto je opísané, ktoré ustanovenia zákona,
v ktorých prípadoch a akým spôsobom ich povinná osoba (žalobca) porušila. Z miestneho, časového
a vecného vymedzenia a popisu konania povinnej osoby, ktorým porušila, alebo nesplnila zákonom
stanovenú povinnosť s odkazom na zoznam konkrétnych prípadov uvedených v prílohe rozhodnutia,

možnojednoznačnevyvodiťzáver,žeuvedenékonaniepovinnejosobyaskutkovéúdaje,resp.skutkysú
dostatočne identifikované a nezameniteľné s inými skutkami. Správny orgán v tejto súvislosti vychádzal
pri zisťovaní skutkového stavu z uzavretých zmlúv s klientmi, kde vyhlásenie o pôvode finančných
prostriedkov bolo len vo vzťahu k sume nad 15.000 €, z predložených zložiek všetkých klientov, ktorí sa
nachádzali v interných oznámeniach za roky 2009, 2010 a 2011, kde boli zistené aj operácie pod 15.000

€ (úradný záznam č. PPZ-BOK-FP-II-28-003/2011 zo dňa 11.03.2011), z vyjadrenia žalobcu v zázname
zo začatia kontroly č. PPZ-BOK-FP-II-28-002/2011 zo dňa 07.03.2011, kde na strane 2 vyjadrenia bolo
jednoznačne uvedené, že žalobca nezisťuje pôvod finančných prostriedkov do 15.000 € a zároveň
žalobca nepredložil do vydania rozhodnutia žiadne doklady o plnení tejto povinnosti, napriek tomu, že
bolo začaté správne konanie aj za neplnenie povinnosti ustanovenej v § 10 ods. 1 písm. d/ zákona.

Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že povinná osoba splnila povinnosť určiť si v programe
vlastnej činnosti konkrétne riziká legalizácie alebo financovania terorizmu, pretože pri kontrole bolo
zistené, že povinná osoba nevypracovala časť programu týkajúcu sa spôsobu hodnotenia a riadenia
rizík v súlade s § 20 ods. 2 písm. c/ zákona, čo bolo konštatované v oboznámení s kontrolnými
zisteniami zo dňa 11.07.2011. V rámci tejto časti programu povinná osoba okrem iného bola povinná

jednoznačne stanoviť riziká, resp. rizikové skupiny, s podmienkami vykonania príslušného druhu
starostlivosti s ohľadom na činnosť, ktorú vykonáva. Z tejto časti programu muselo byť zamestnancom,
resp. osobe, ktorá sa podľa jeho ustanoveniami riadi, nepochybne zrejmé, aké podmienky musia byť
splnenénavykonaniepríslušnéhodruhustarostlivosti,spôsobzískavaniapredpísanýchinformácií,resp.
vykonávania predpísaných opatrení, ako aj informácia, kde a ako zaznamenať údaje získané v rámci

vykonania príslušného druhu starostlivosti v súvislosti s preukázaním primeranosti rozsahu starostlivosti
podľa § 10 ods. 4, čo v konkrétnej podobe v programe povinnej osoby absentovalo.Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa porušenia § 14 ods. 2 písm. a/ a § 14 ods. 3 zákona, žalovaný uviedol,
že žalobca čiastočne plnil povinnosti uvedené v § 14 ods. 2 písm. a/ zákona, teda venoval osobitnú
pozornosť obchodom, ktoré majú prvky zložitosti, nezvyčajnej povahy alebo nemajú zrejmý ekonomický

alebo zákonný účel, ale ako bolo pri kontrole zistené v 248 zadokumentovaných prípadoch, žalobca v
čo najväčšej možnej miere nepreskúmal účel týchto obchodov a zároveň tak, ako mu ukladá § 14 ods. 3
zákona, o uvedených obchodoch a ich účele nevytvoril žiadne písomné záznamy. Žalobca k uvedeným
248 prípadom nepredložil pri kontrole SJFP a ani v celom priebehu správneho konania žiadny písomný
záznam vypracovaný podľa § 14 ods. 3 zákona, ktorý by obsahoval zistenia o účele obchodov podľa

§ 14 ods. 2 písm. a/ zákona, čím nesplnil povinnosť uvedenú v § 14 ods. 2 písm. a/ a v § 14 ods. 3
zákona, pretože nezistil účel týchto obchodov a nevypracoval písomný záznam, ktorý je povinný mať k
dispozícii pri kontrole podľa § 29. Táto povinnosť uvedená v § 14 ods. 3 zákona nebola v čase kontroly
obsiahnutá v žiadnej časti Programu a Programu 1, preto ju zamestnanci ani nemohli prakticky plniť.
Neplnenie povinnosti ustanovených v § 14 ods. 2 písm. a/ a § 14 ods. 3 zákona jednoznačne preukazuje
aj tá skutočnosť, že na základe záverov vykonaného auditu zo dňa 14.12.2009 bol doplnený program

(pokyn č. 44/2010) a povinná osoba začala od 01.01.2010 v prípade tých obchodov, ktoré sú obsahom
interných oznámení, zisťovať aj ich účel a tieto informácie zaznamenávať písomne na tlačivo „Interné
oznámenie“.

Bod č. 9.3 Programu sa týka iba posudzovania operácií nad 15.000 € a nie všetkých druhov obchodov
a ich účelu podľa povinnosti uvedenej v § 14 ods. 2 písm. a/ zákona, čo podľa žalovaného jednoznačne

dokazuje zistenie SJFP, že povinná osoba pri týchto obchodoch nezisťovala ich účel a zároveň tieto
informácie nemohla ani žiadnym preukázateľným spôsobom zaznamenávať. Bod č. 9.6 Programu
sa týka posudzovania všetkých obchodov podľa § 14 ods. 1 zákona a ich porovnávania s formami
neobvyklej obchodnej operácie. Bod 9.8 Programu sa týka vyhodnocovania obchodných operácií
klientov v súvislosti s medzinárodnými sankciami a zisťovania neobvyklých obchodných informácií.

Interné oznámenia povinnej osoby zasielané od 01.01.2010 skupine AML nemožno považovať za
písomnézáznamypodľa§14ods.3zákona,pretoženeobsahujúinformácieoúčeleobchodov.Žalovaný
dodal, že zákon priamo nestanovuje povinnosť zaznamenávať účel obchodov podľa § 14 ods. 2 písm.
a/ zákona do záznamu podľa § 14 ods. 3 zákona, a z logického výkladu vyplýva, že ak povinná osoba
vypracováva takýto záznam o uvedených obchodoch, tento záznam by mal obsahovať aj informácie

o účele týchto obchodov, ak účel bol zisťovaný. Povinná osoba žiadnym preukázateľným spôsobom
nevedeladoložiťsplneniepovinnostizisťovaniaúčeluobchodovuvedenýchv§14ods.2písm.a/zákona
pri výkone kontroly, ani v celom správnom konaní. Tým, že žalobca nezisťoval konkrétne informácie
týkajúce sa posudzovaných obchodov z hľadiska ich neobvyklosti, vyhol sa hodnoteniu toho, či v daných
248 oznámených prípadoch nemohlo ísť o neobvyklé obchodné operácie, ktoré je povinná osoba podľa

§ 17 ods. 1 zákona povinná ohlásiť SJFP bez zbytočného odkladu. Pokiaľ by skupina AML žalobcu
pristúpila k posudzovaniu obchodov dôsledne a zodpovedne, musela by odôvodniť, prečo ide o obchod
obvyklý, prípadne žiadať od pracovníkov banky, ktorí interné oznámenia spracovali, ich doplnenie a
vysvetlenie, čo však žalobca nevykonal, a ani to žiadnym iným hodnoverným spôsobom pri kontrole
alebo správnom konaní nepreukázal. K tomu žalovaný uviedol, že ak povinná osoba nepreukázala a

hodnoverne nevysvetlila, že ide o obchod obvyklý a z akého dôvodu, nevyvrátila tým ani možnosť, že
išlo o obchod neobvyklý. Povinná osoba v rozpore s účelom zákona, ktorým je preventívna ochrana,
nevykonala zákonom stanovené opatrenia na zistenie tej skutočnosti, či klient nepripravuje alebo
nevykonáva neobvyklú obchodnú operáciu.

Knámietkamtýkajúcimsaporušenia§30ods.3vspojenís§20ods.2písm.d/zákonažalovanýuviedol,

že nesplnenie tejto povinnosti spočívalo najmä v tom, že SJFP pri vykonanej kontrole nemohla zistiť,
prečo boli identifikované obchodné operácie (248 zadokumentovaných obchodov) označené povinnou
osobou za obvyklé, lebo z posudzovania uvedených obchodov neboli vypracované žiadne písomné
záznamy, ktoré by takýto záver odôvodňovali. Taktiež povinná osoba týmto konaním zabránila SJFP
preveriť skutočnosť, či v 248 posudzovaných prípadoch nemohlo ísť o neobvyklé obchodné operácie,

ktoré je žalobca povinný podľa § 17 ods. 1 zákona ohlásiť SJFP. Žalobca bol povinný podľa § 30
ods. 3 s poukázaním na § 20 zákona predložiť písomné doklady o plnení povinností vyplývajúcich pre
povinnú osobu zo zákona pre potreby dostatočného preukázania plnenia týchto povinností. Ich splnenie
nie je možné jednoznačne preukázať iným spôsobom ako písomnými dokladmi, preto je nutné, aby
povinná osoba získané údaje písomne, resp. elektronicky zaznamenala a SJFP ich pri kontrole poskytla.Žalobca tvrdil, že pri posudzovaní neobvyklých obchodných operácií vychádzal aj zo zásady „Poznaj
svojho klienta“ (bod č. 9.5 Programu, resp. bod 9.7 Programu 1), nevypracoval však žiadne písomné
záznamytýkajúcesapodnikateľskýchafinančnýchaktivítklientovaaniinépísomnézáznamyopriebehu

a výsledku posudzovania klientov a ich obchodov podľa tejto zásady. Zásada „Poznaj svojho klienta“
nebola nikde v programe ani v inom internom predpise povinnej osoby konkrétne špecifikovaná, pričom
zákon ju taktiež nijako nedefinuje. Keďže žalobca nemal v Programe ani v Programe 1 rozpracovanú
vyššie uvedenú zásadu, ktorú si sám ustanovil uplatňovať, ani presne stanovené formy neobvyklých
obchodných operácií, nemohol podľa postupu uvedeného v ust. bodu 9.7 Programu 1 (resp. bodu 9.5

Programu) posudzovať obvyklosť, resp. neobvyklosť pripravovaných alebo vykonávaných obchodov a
tým zisťovať možnosť vzniku neobvyklej obchodnej operácie.

K námietkam týkajúcim sa porušenia § 17 ods. 1 zákona žalovaný uviedol, že v prípadoch spoločností
Viltara LCC, Rosdiamont, s.r.o., Nexiatell LCC, Ballimore corporation BHC žalobca ukončil obchodný
vzťah podľa § 715 ods. 2 Obchodného zákonníka, pretože nemohol vykonať základnú starostlivosť vo
vzťahu ku klientovi podľa § 10 ods. 1 zákona z dôvodov na strane klienta. Túto skutočnosť potvrdili

do písomnosti „Záznam zo začatia kontroly“ č. PPZ-BOK-FP-II-28-002/2011 zo dňa 07.03.2011 aj
zástupcovia žalobcu (Ing. Mgr. Milan Čerešňa a Ing. Ladislav Koller). Ukončenie obchodného vzťahu
podľa § 715 ods. 2 Obchodného zákonníka nemá vplyv na plnenie povinností povinnou osobou
uvedených v § 15 a 17 ods. 1 zákona, pretože ide o vykonávanie starostlivosti vo vzťahu ku klientovi
podľa § 10 zákona. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c/, podľa ktorého je neobvyklou

obchodnou operáciou najmä obchod, pri ktorom sa klient odmieta identifikovať alebo poskytnúť údaje
potrebné na vykonanie starostlivosti povinnou osobou podľa § 10 až 2 zákona. Vzhľadom nato,
že uvedené obchodné vzťahy boli ukončené preto, lebo povinná osoba nemohla vykonať základnú
starostlivosť vo vzťahu ku klientovi podľa § 10 ods. 1 zákona z dôvodov na strane klienta, išlo o
neobvyklé obchodné operácie podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona a žalobca ich mal hlásiť podľa § 17

ods. 1 zákona. Túto svoju povinnosť si žalobca nesplnil a z toho vyplýva, že tvrdenie žalobcu uvedené v
žalobe bolo nepravdivé, resp. sa zakladá na subjektívnom výklade zákona, ktorý je v rozpore s cieľom,
ktorý sa má aplikáciou zákona v praxi dosiahnuť.

Pokiaľ ide o namietanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia o uložení pokuty, žalovaný uviedol, že zákon
nestanovuje správnemu orgánu uložiť pri ukladaní pokút absorbčnú, alebo kumulačnú metódu, preto

správny orgán pri ukladaní pokuty vychádzal z právnej praxe a uložil za všetky správne delikty, ktorých
sa žalobca dopustil v rámci kontrolovaného obdobia jednu pokutu. Doposiaľ žiaden rozsudok krajských
súdov ani Najvyššieho súdu SR nespochybnil zákonnosť tohto doterajšieho postupu.

Za nedôvodnú považoval žalovaný tiež námietku žalobcu týkajúcu sa odôvodnenia výšky pokuty,
poukázal na svoju diskrečnú právomoc, ako zákonom dovolený rozhodovací proces, v ktorom správny

orgán v zákonom stanovených limitoch, hraniciach uplatňuje svoju právomoc, ak určí výšku sankcie,
pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie,
ktoréjevýsledkomtohtoprocesu,musíbyťajnáležiteodôvodnené.Pokutabolauloženávtomnajnižšom
pásme, ako podľa zákona mohla byť za takýto správny delikt uložená, kedy maximálna možná výška
pokuty podľa § 33 ods. 1 písm. a/ zákona za porušenie povinnosti v § 14 zákona je až vo výške 165.969

€. Pri určovaní výšky pokuty vychádzal žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán, z ustanovenia § 33
ods. 3 zákona, podľa ktorého sa prihliada na závažnosť, dĺžku trvania a následky protiprávneho konania
a prípadne na opakované nesplnenie alebo porušenie povinností ustanovených citovaným zákonom
alebo na jeho základe. Závažnosť protiprávneho konania je podľa žalovaného dostatočne odôvodnená v
rozhodnutí o uložení pokuty (str. 9 a 10). Poukázanie na postavenie povinnej osoby ako banky nemožno

zamieňať s priťažujúcou okolnosťou, ale vzhľadom na oblasť pôsobenia banky, na početnosť klientely
a vzhľadom k charakteru pripravovaných a vykonávaných obchodných operácií klientmi, musel správny
orgán vziať do úvahy aj uvedené špecifiká povinnej osoby a zohľadniť ich pri určovaní výšky pokuty v
rámci správnej úvahy.

Ostatné námietky týkajúce sa vedenia konania na prvom a druhom stupni správneho konania považoval

žalovaný za právne irelevantné.Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj
konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že správne orgány posúdili vec po právnej stránke

nesprávne a preto súd podľa § 250j ods.2 písm. a), d) e) O.s.p. obe rozhodnutia zrušil a vrátil vec
žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade
s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi

predpismi.

Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu.
Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa
procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom
predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu

konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa
na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy O.s.p. je v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe posudzovať, či správny orgán vecne
príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo

veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma

aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a

musí obsahovať predpísané náležitosti.

Z pripojeného administratívneho spisu a z listín predložených žalobcom vyplynuli skutkové okolnosti tak,
ako ich opísali účastníci konania vo svojich písomných podaniach. K sporným otázkam súvisiacim s
obsahom administratívneho spisu sa súd vyjadrí nižšie.

Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 297/2008 z.z. základná starostlivosť povinnej osoby vo vzťahu ku klientovi

zahŕňa

a) identifikáciu klienta a overenie jeho identifikácie,

b) v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu identifikácia konečného užívateľa výhod
a prijatie primeraných opatrení na overenie jeho identifikácie, vrátane opatrení na zistenie vlastníckej
štruktúry a riadiacej štruktúry klienta, ktorý je právnickou osobou alebo združením majetku,

c) získanie informácií o účele a plánovanej povahe obchodného vzťahu,

d) vykonávanie priebežného monitorovania obchodného vzťahu, vrátane preskúmania konkrétnych
obchodov vykonaných počas trvania obchodného vzťahu na účel zistenia, či vykonávané obchody sú v
súlade s poznatkami povinnej osoby o klientovi, jeho podnikateľskom profile a prehľade možných rizíkspojených s klientom, a v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu zisťovanie pôvodu
finančných prostriedkov a zabezpečenie aktualizácie dokumentov, údajov alebo informácií, ktoré má
povinná osoba k dispozícii o klientovi.

Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná vykonať základnú starostlivosť vo
vzťahu ku klientovi

a) pri uzatváraní obchodného vzťahu,

b) pri vykonaní príležitostného obchodu mimo obchodného vzťahu v hodnote najmenej 15 000 €, pričom
nezáleží na tom, či je obchod vykonaný jednotlivo alebo ako viaceré na seba nadväzujúce obchody,
ktoré sú alebo môžu byť prepojené,

c) ak je podozrenie, že klient pripravuje alebo vykonáva neobvyklú obchodnú operáciu bez ohľadu na
hodnotu obchodu,

d) pri pochybnostiach o pravdivosti alebo úplnosti predtým získaných identifikačných údajov o klientovi,
alebo

e) ak ide o výplatu zostatku zrušeného vkladu na doručiteľa.

Podľa § 10 ods. 4 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba určí rozsah starostlivosti vo vzťahu ku
klientovi primerane s ohľadom na riziko legalizácie alebo financovania terorizmu. Riziko legalizácie
alebo financovania terorizmu na účely tohto zákona posudzuje povinná osoba v závislosti od klienta,
druhu obchodu, obchodného vzťahu alebo konkrétneho obchodu. Povinná osoba je povinná pri kontrole
preukázať, že rozsah starostlivosti, ktorú vykonala vo vzťahu ku klientovi, je primeraný v závislosti od

rizika legalizácie alebo financovania terorizmu.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná posudzovať, či je pripravovaný
alebo vykonávaný obchod neobvyklý.

Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná venovať osobitnú pozornosť

a) všetkým zložitým, nezvyčajne veľkým obchodom a všetkým obchodom s nezvyčajnou povahou, ktoré

nemajú zrejmý ekonomický účel alebo zrejmý zákonný účel, pričom povinná osoba je povinná v čo
najväčšej možnej miere preskúmať účel týchto obchodov,

b) každému riziku legalizácie alebo financovania terorizmu, ktoré môže vzniknúť z druhu obchodu,
konkrétneho obchodu alebo nových technologických postupov pri vykonávaní obchodov, ktoré môžu
podporovaťanonymitu,ajepovinnáprijaťnáležitéopatrenia,akjetopotrebnénazabránenieichpoužitia

na účely legalizácie a financovania terorizmu.

Podľa § 14 ods. 3 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná o obchodoch podľa odseku 2 písm.
a) urobiť písomný záznam, ktorý je povinná mať k dispozícii pri kontrole podľa § 29.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná ohlásiť finančnej spravodajskej
jednotke neobvyklú obchodnú operáciu alebo pokus o jej vykonanie bez zbytočného odkladu. Povinná

osoba bez zbytočného odkladu ohlási finančnej spravodajskej jednotke aj odmietnutie vykonania
požadovanej neobvyklej obchodnej operácie podľa § 15.

Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná písomne vypracovať a aktualizovať
program vlastnej činnosti zameranej proti legalizácii a financovaniu terorizmu (ďalej len "program")
v štátnom jazyku. Povinná osoba je povinná aktualizovať program v súvislosti so zmenou predmetu

činnosti povinnej osoby.Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 297/2008 z.z. program musí obsahovať

a) prehľad foriem neobvyklých obchodných operácií podľa predmetu činnosti povinnej osoby,

b) spôsob vykonávania starostlivosti vo vzťahu ku klientovi,

c) spôsob hodnotenia a riadenia rizík podľa § 10 ods. 4,

d) postup pri posudzovaní, či je pripravovaný alebo vykonávaný obchod neobvyklý,

e) postup od zistenia neobvyklej obchodnej operácie po jej neodkladné ohlásenie finančnej
spravodajskej jednotke, vrátane postupu a zodpovednosti zamestnancov, ktorí neobvyklú obchodnú
operáciu posudzujú,

f) postup pri zdržaní neobvyklej obchodnej operácie podľa § 16,

g) postup pri uchovávaní údajov podľa § 19,

h) určenie osoby, ktorá je zodpovedná za ochranu pred legalizáciou a financovaním terorizmu a
zabezpečuje ohlasovanie neobvyklých obchodných operácií a priebežný styk s finančnou spravodajskou
jednotkou,

i) spôsob zabezpečenia ochrany zamestnanca, ktorý zisťuje neobvyklé obchodné operácie,

j) obsah a harmonogram odbornej prípravy zamestnancov, ktorí môžu pri svojej práci prísť do styku s
neobvyklou obchodnou operáciou,

k) spôsob vykonávania kontroly dodržiavania programu a povinností vyplývajúcich z tohto zákona pre
povinnú osobu.

Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 297/2008 z.z. povinná osoba je povinná poskytovať finančnej spravodajskej

jednotke na požiadanie informácie a písomné doklady o plnení povinností podľa § 20 za obdobie
predchádzajúcich piatich rokov.

K základnej a medzi účastníkmi spornej otázke prípustnosti podpisu štátneho tajomníka žalovaného
na predmetnom preskúmavanom rozhodnutí súd uvádza, že § 61 ods. 2 určuje, že o rozklade proti
prvostupňovému rozhodnutiu ústrednému orgánu štátnej správy, akým je i žalovaný, rozhoduje vedúci

tohto orgánu na základe ním ustanovenej osobitnej komisie (rozkladovej komisie). V danom prípade o
rozklade mal rozhodnúť minister vnútra SR (žalovaného). Súd sa však nestotožnil s tvrdením žalobcu,
že jedinou osobou, ktorá je oprávnená takéto rozhodnutie podpísať, je minister. V súlade so zákonom
č. 575/2001 Z.z. ministra zastupuje v čase jeho neprítomnosti štátny tajomník, pričom minister môže
poveriť ktoréhokoľvek podriadeného (teda aj štátneho tajomníka) na vybavovanie agendy (vykonanie

úkonu), ktorá spadá do ministrovej právomoci.

V uvedenej veci žalovaný nepreukázal, že by štátny tajomník, ktorý podpísal preskúmavané rozhodnutie
žalovaného, konal na základe poverenia, ktoré by ho oprávňovalo na tento úkon. Taktiež nebolo
žalovaným preukázané, že by minister v čase rozhodnom pre toto konanie nebol prítomný v úrade.
Žalobca naopak predložil dôkazy o ministrovej prítomnosti v deň vydania rozhodnutia o rozklade. Ako

vyplýva z dôkazu predloženého žalobcom v jeho písomnom podaní dňa 28.10.2014, minister sa v
rozhodnom čase pre posúdenie uvedenej otázky (25.01.2012) nachádzal v úrade, nebol služobne
vycestovaný mimo sídla úradu (mesto Bratislava) žalovaného, ani u neho nenastali zákonné prekážky
v práci (PN, dovolenka). V daný deň sa zúčastnil rozhlasového vysielania Rádia Expres, pričom podľa
jeho vlastných slov po ukončení relácie išiel do sídla žalovaného. Nebol teda preukázaný právny dôvod

na to, aby štátny tajomník rozhodoval o predmetnom rozklade a aby na preskúmavanom rozhodnutí bol
uvedený jeho a nie ministrov podpis.Zákon č. 297/2008 Z.z. upravuje práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri predchádzaní
a odhaľovaní legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu. V ustanovení § 4 tento
zákon definuje inštitút neobvyklej obchodnej operácie ako úkon, ktorý nasvedčuje tomu, že jeho

vykonaním môže dôjsť k legalizácii alebo financovaniu terorizmu. O neobvyklú obchodnú operáciu ide
aj vtedy, ak táto svojim objemom alebo zložitosťou zjavne vybočuje z bežného rámca a povahy určitého
druhu obchodu alebo obchodu určitého klienta, alebo nemá žiaden zrejmý ekonomický alebo zákonný
účel, alebo pri ktorej sa klient odmieta identifikovať alebo poskytnúť údaje potrebné na vykonávanie
starostlivosti podľa § 10 až 12 tohto zákona.

Aby povinná osoba, ktorou je aj žalobca, mohla účinným spôsobom podieľať na ochrane oprávneného
záujmu chráneného týmto zákonom, je povinná vykonávať základnú starostlivosť definovanú v § 10
a venovať osobitnú pozornosť všetkým zložitým, nezvyčajne veľkým obchodom a všetkým obchodom
s nezvyčajnou povahou, ktoré nemajú zrejmý ekonomický účel alebo zrejmý zákonný účel, pričom je
povinná osoba venovať osobitnú pozornosť aj každému riziku legalizácie alebo financovania terorizmu,
ktoré môže vzniknúť z určitého druhu obchodu, z konkrétneho obchodu, alebo z nových technologických

postupov pri vykonávaní obchodov, ktoré môžu podporovať anonymitu.

Neobvyklú obchodnú operáciu je povinná osoba povinná ohlásiť SJFP bez zbytočného odkladu. V tomto
kontexte musí povinná osoba prijať náležité opatrenia, z ktorým jeden je povinnosť vypracovať program
vlastnej činnosti zameranej na ochranu oprávnenému záujmu chráneného týmto zákonom.

K časti a) výroku:

V správnom konaní bolo zisteniami z kontroly vykonanej u žalobcu za obdobie od 01.01.2009 do
07.03.2011 dostatočne preukázané, že tento ako povinná osoba nezisťoval v závislosti od rizika
legalizácie alebo financovania terorizmu pôvod finančných prostriedkov v hodnote do 15.000 €
(zisťovanie vykonával len pri obchodoch nad 15.000 eur v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o
bankách), nevypracúval a nehodnotil rizikové profily klientov a v žiadnej časti predložených programov

nemal stanovené konkrétne riziká vzhľadom na predmet jeho činnosti a charakter vykonávaných
operácií, ktoré by odôvodňovali vykonanie tých úkonov základnej starostlivosti, ktoré zákon viaže na
podmienku podľa § 10 ods. 1 písm. b/ a d/, § 10 ods. 8 a 11 zákon. Správne orgány mali v konaní
preukázané, že žalobca pri uzatváraní zmlúv s klientmi (pri obchodnom vzťahu) zisťoval pôvod peňazí
len pri sumách nad 15.000 €, pričom však vykonával aj operácie v nižších finančných čiastkach. Pokiaľ

žalobca v samotnom konaní nepreukázal, že základnú starostlivosť v zmysle uvedeného ustanovenia
zákona vykonával a o tomto jeho tvrdení dôkaz nepredložil ani súdu, nemožno za právne relevantné
považovať jeho námietky, že takúto základnú starostlivosť vykonával, len správny orgán to nedostatočne
preveril. Správnosť záveru žalovaného podporuje i skutočnosť, že žalobca nemal v žiadnej časti
predložených programov stanovené predmetné riziká, nemohol teda ani plniť povinnosť určenú § 10

ods. 1 písm. d/ zákona. Súd podotýka, že vykonávanie úkonov vyplývajúcich zo zákona č. 297/2008 Z.z.
nemožno zamieňať a stotožňovať s plnením povinností podľa zákona č. 297/2008 Z.z..

K námietke nepreskúmateľnosti výroku rozhodnutia:

Žalobca vo svojej žalobe namietal nepreskúmateľnosť výroku rozhodnutia tvrdiac, že jeho časti týkajúce
sa jednotlivých skutkových podstát neobsahovali miestne, časové a vecné vymedzenie skutku. S týmito

námietkami žalobcu (mimo nižšie uvedených) sa súd nestotožnil a uvádza, že výrok mimo nižšie
uvedenej vymedzenej časti je z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovateľný.

Výrok rozhodnutia správneho orgánu je jadrom celého rozhodnutia, lebo obsahuje rozhodnutie vo
veci, z ktorého musia byť zrejmé priznané oprávnenia, ukladané právne povinnosti a aplikované
právne ustanovenia a ak sa ukladá niečo plniť, musí byť uvedená aj lehota na plnenie; súčasťou má

byť aj rozhodnutie o náhrade trov konania. Výrok musí byť stručný, ale nemá poskytovať možnosť
dvojakého výkladu. Vy´rok rozhodnutia o postihu za spra´vny delikt musi´ obsahovatˇ popis skutku
s uvedeni´m miesta, cˇasu a spo^sobu jeho spa´chania, popri´pade iny´ch skutocˇnosti´, ktore´ su´
potrebne´ k tomu, aby skutok nemohol bytˇ zameneny´ s iny´m. Ak spra´vny orga´n neuvedie tieto na´ležitosti do vy´roku svojho rozhodnutia, porusˇi´ ty´m ustanovenie § 47 ods. 2 za´kona cˇ. 71/1967
Zb. o spra´vnom konani´. Vy´rok rozhodnutia predstavuje najdo^ležitejsˇiu cˇastˇ rozhodnutia, lebo
su´ v nˇom urcˇene´ konkre´tne pra´va a povinnosti u´cˇastni´kov konania. Musi´ bytˇ preto urcˇity

´ a konkre´tny, aby nevznikli pochybnosti o tom, cˇo bolo predmetom spra´vneho konania. Deliktom
sa rozumie take´ porusˇenie povinnosti´ (konanie alebo opomenutie), ktore´ konkre´tny za´kon takto
oznacˇuje. Vymedzenie predmetu konania vo vy´roku rozhodnutia o spra´vnom delikte musi´ spocˇi
´vatˇ v nezameniteľnej sˇpecifika´cii deliktu. Za´konna´ u´prava náležitostí výrokovej časti rozhodnutia je
jednoznacˇna´ napr. pokialˇ ide o konanie o trestny´ch cˇinoch, pretože podlˇa trestne´ho za´kona musi´

vy´rok rozsudku presne oznacˇovatˇ trestny´ cˇin, ktore´ho sa ty´ka, a to nielen za´konny´m pomenovani
´m a uvedeni´m pri´slusˇne´ho za´konne´ho ustanovenia, ale aj uvedeni´m miesta, cˇasu a spo^sobu spa
´chania,popri´padeiiny´chskutocˇnosti´potrebny´chnato,abyskutoknemoholbytˇzameneny´siny´m.
U priestupkov je obdobna´ pra´vna u´prava, keďže vy´rok rozhodnutia o priestupku musi´ podľa zákona
obsahovatˇ taktiež popis skutku s oznacˇeni´m miesta a cˇasu jeho spa´chania, vyslovenie viny, druh a
vy´meru sankcie. Pri iny´ch spra´vnych deliktoch take´to jednoznacˇne´ vymedzenie vy´roku rozhodnutia

v pra´vnej u´prave nie je a odkazuje tu len na spra´vny poriadok (§ 47 ods. 2 za´kona cˇ. 71/1967 Zb.).
Vymedzenie predmetu konania vo vy´roku rozhodnutia o spra´vnom delikte musi´ obdobne spocˇi´vatˇ v
sˇpecifika´cii deliktu tak, aby sankcionovane´ konanie nebolo zamenitelˇne´ s iny´m konani´m. Tento za
´ver je vyvoditelˇny´ z ustanovenia § 47 ods. 2 spra´vneho poriadku. Rozhodnutie spra´vneho orga´nu o
uloženi´ pokuty za spra´vny delikt je potrebne´ považovatˇ za rozhodnutie trestne´ho charakteru a preto

je nevyhnutne´ vymedzitˇ vo vy´rokovej cˇasti čo najpresnejšie, za ake´ konkre´tne konanie je subjekt
postihnuty´. Taka´to požiadavka platí pre všetky sankcˇne´ konania, a to predovsˇetky´m z do^vodu vylu
´cˇenia prekážky litispendencie, dvojite´ho postihu pre rovnaky´ skutok, pre vylu´cˇenie preka´žky veci
rozhodnutej, pre urcˇenie rozsahu dokazovania i pre zabezpečenie práva účinnej obhajoby.

Krajský súd má za to, že výrok rozhodnutia v jeho časti a) a d) (opísané na str. 2, 3 tohto rozsudku)

obsahuje uvedenie zákonných ustanovení, ktoré boli konaním žalobcu porušené, popis skutku s uvedeni
´m miesta, cˇasu a spo^sobu jeho spa´chania a preto vyššie opísané štandardy napĺňa.

K časti b) a c) výroku:

Pokiaľ ide o výrok rozhodnutia v časti b) a c), súd síce tieto časti ako také nepovažoval za
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, je však toho názoru, že porušenia zákona v nich uvedené

neboli v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu náležite rozobraté a zdôvodnené. Preto považoval
súd rozhodnutie prvostupnˇove´ho ako i druhostupnˇove´ho spra´vneho orga´nu v tomto rozsahu za
nepreskúmateľné (ako uvádza súd nižšie), cˇo bol jeden z do^vodov pre zrusˇenie rozhodnuti´ spra
´vnych orga´nov oboch stupňov.

Vlastny´ vy´rok nepresvedcˇi´ o spra´vnosti a zákonnosti rozhodnutia, ak nebude riadne odo^vodneny

´. Odo^vodnenie je zhrnuti´m vsˇetky´ch zisteny´ch skutocˇnosti´ odo^vodnˇuju´cich vy´rok rozhodnutia.
Musi´ preto v plnom rozsahu zodpovedatˇ skutocˇny´m vy´sledkom uskutocˇnene´ho konania. V
odo^vodneni´ rozhodnutia spra´vny orga´n uvedie, ktore´ skutocˇnosti boli podkladom na rozhodnutie,
aky´mi u´vahami bol vedeny´ pri hodnoteni´ do^kazov, ako pouzˇil spra´vnu u´vahu pri pouzˇiti´ pra´vnych
predpisov, na za´klade ktory´ch rozhodoval a ako sa vyrovnal s na´vrhmi a na´mietkami u´cˇastni´kov

konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. V rozhodnuti´ sa spravidla, pokialˇ ide o skutkovu
´ stra´nku, najprv uvedie podstata veci, a potom nasleduje rozbor do^kazov a ostatny´ch podkladov
rozhodnutia. V odo^vodneni´ je nutne´ reagovatˇ na pri´padne´ pripomienky a na´vrhy u´cˇastni´kov
konania, na ich vyjadrenia k podkladom rozhodnutia. Potom by mali bytˇ uvedene´ za´very o tom, ktore
´ skutocˇnosti su´ vzate´ za nepochybne zistene´, posu´di sa pra´vny vy´znam ty´chto skutocˇnosti´ a

vyslovi´sau´sudokopredmetekonaniaspoukazomnapra´vnunormu,citovanu´vovy´rokurozhodnutia
a zdo^vodni´ sa jej pouzˇitie v konkre´tnom pri´pade. Je si´ce mozˇne´ zvolitˇ si ine´ usporiadanie
odo^vodnenia so zretelˇom na povahu tej ktorej prejedna´vanej veci, ale v kazˇdom pri´pade je potrebne
´, aby bola vystihnuta´ podstata veci a aby odo^vodnenie nebolo zatˇazˇovane´ u´dajmi a u´vahami
bezvy´znamny´mi, ktore´ by boli na u´kor zrozumitelˇnosti, alebo naopak aby netrpelo nedostatkom

do^vodov.Ty´mtopozˇiadavka´mrozhodnutiespra´vnehoorga´nuprve´hostupnˇavjehopríslušnejčasti
nevyhovuje a tento nedostatok nenapravil ani žalovaný v zˇalobou napadnutom rozhodnutí.K časti b) výroku, podľa ktorého žalobca v 248 obchodných prípadoch porušil § 14 ods. 2 písm. a/
zákona, súd poukazuje na to, že z rozhodnutia žalovaného ani z prvostupňového rozhodnutia sa nedá
zistiť, prečo vo výroku a v prílohe č. 1 uvedené obchodné operácie spĺňali kritériá § 14 ods. 1 písm.

a/ zákona, a prečo mal žalobca týmto obchodným operáciám venovať osobitnú pozornosť. Z tohto
hľadiska je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Súd z neho nemôže
určiť, či skutočne zo strany žalobcu došlo k porušeniu § 14 ods. 1 písm. a/ zákona. Nemožno súhlasiť
so záverom žalovaného, že ak povinná osoba nepreukázala a hodnoverne nevysvetlila, že ide o obchod
obvyklý, nevyvrátila tým ani možnosť, že išlo o obchod neobvyklý. Takéto tvrdenie je v priamom rozpore

s princípom prezumpcie neviny uplatňovanej v deliktuálnom konaní. Skutočnosť, že neboli z uvedených
248 obchodných prípadov urobené písomné záznamy, nemožno subsumovať pod uvedené zákonné
ustanovenie.

Pre časť c) výroku o porušení § 30 ods. 3 v spojení s § 20 ods. 2 písm. d/ zákona platí to isté, čo bolo
uvedené v predchádzajúcom odseku.

K časti d) výroku:

Pokiaľ ide o prípad klienta „Pohoda seniorov n.o.“, súd poukazuje na bod 5.2 programu (program vlastnej
činnosti banky zameranej proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu - Pokyn
banky 1/2009), ktorý sa venuje prehľadu neobvyklých obchodných operácií. Neobvyklou obchodnou
operáciou je podľa tohto ustanovenia najmä obchod, ktorý vzhľadom na svoju zložitosť, nezvyčajne
vysoký objem finančných prostriedkov alebo inú svoju povahu zjavne vybočuje z bežného rámca

alebo povahy určitého druhu obchodu alebo obchodu určitého klienta, alebo ktorý vzhľadom na svoju
zložitosť, nezvyčajne vysoký objem finančných prostriedkov alebo inú svoju povahu nemá žiaden zrejmý
ekonomický účel alebo zrejmý zákonný účel. V bode 5.3. čl. 5 Programu sa nachádza prehľad foriem
neobvyklých obchodných operácií a za takúto sa považuje jednorazový vklad alebo výber v hotovosti
nad 15.000 € alebo v protihodnote v cudzej mene vykonaný klientom, pohyby na účtoch klientov, ktoré

nezodpovedajú povahe alebo rozsahu ich podnikateľských činností a počet obratov na účte v jeden
deň alebo v dňoch nasledujúcich po sebe, nezodpovedajúcich obvyklým peňažným operáciám klienta.
Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade bol založený nevyhnutne dôvod posúdiť tento obchod ako
neobvyklýaohlásiťhoSJFP.Pokiaľtedaobchodnáoperáciavykazovalačoilenjedenznakneobvyklosti,
ako to vyplýva z bodov 5.2 alebo 5.3 Programu 1, bol žalobca povinný postupovať v zmysle § 17 ods.

1 zákona a neobvyklú obchodnú operáciu ohlásiť bez zbytočného odkladu SJFP. V tomto smere závery
kontroly a rozhodnutia preskúmavaného na základe žaloby považoval súd za opodstatnené a zákonné.

Pri zostávajúcich 4 prípadoch sa v administratívnom spise nenachádza listina preukazujúca tvrdenie, že
by žalobca mal v týchto prípadoch postupovať podľa § 17 ods. 1 zákona. Žalovaný (ani prvostupňový
správny orgán) toto vo svojom rozhodnutí (ani pred súdom) nijako nevysvetlil. Pokiaľ žalovaný tvrdil,

že žalobca nemohol vykonať základnú starostlivosť podľa § 10 ods. 1 zákona z dôvodov na strane
klienta, táto skutočnosť z listín, ktoré sú v administratívnom spise nevyplýva, ani nemožno túto vyvodiť
z obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného alebo prvostupňového správneho orgánu. Prečo išlo
o neobvyklú obchodnú operáciu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ zákona žalovaný neodôvodnil. Preto sa
uvedený právny záver žalovaného tak, ako bol formulovaný v jeho rozhodnutí, z tohto hľadiska javí

arbitrárnym a rozhodnutie žalovaného v tomto kontexte nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti uloženej pokuty:

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že mu bola uložená jedna pokuta namiesto viacerých pokút za každé
porušenie zákona jednotlivo, súd uvádza, že v danom prípade je potrebné vychádzať zo všeobecných
zásad administratívneho trestania a aplikačnej praxe, podľa ktorých sa za viaceré správne delikty,

ktorých sa dopustila v rámci kontrolovaného obdobia jedna povinná osoba, ukladá jedna pokutu.Krajský súd poukazuje na v tomto smere už ustálenú súdnu judikatúru, z ktorej vyplýva, že pri súbehu
viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) a pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť
tzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (prísnejší trest pohlcuje miernejší).

Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých
sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby
za najzávažnejší z týchto deliktov. Závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým s ohľadom na
charakter individuálneho objektu deliktu, čiže chránený záujem, proti ktorému delikt smeruje. V danom
prípade došlo ku spáchaniu viacerých správnych deliktov vo viacčinnom súbehu. Správny poriadok

ani osobitný zákon neupravuje špeciálne postup správneho orgánu pri postihu za súbeh viacerých
iných správnych deliktov. Je preto potrebné použiť analógiu s trestným zákonom a aplikovať pravidlá
pre ukladanie úhrnného trestu. Správny orgán teda uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení
vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. V prípade preskúmavanom súdom sa
žalobca dopustil iných správnych deliktov, za ktoré zákon ukladá rovnakú sankciu (pokutu). V zmysle
uvedeného preto správny orgán mohol uložiť sankciu za ktorékoľvek z nich. Nie je bez právneho

významu, že použitie absorpčnej zásady pri trestaní za viacčinný súbeh, pri spáchaní viacerých
správnych deliktov tým istým subjektom, bolo na prospech žalobcu. Pokiaľ by žalovaný nepoužil
absorpčnú zásadu, neuložil by trest za jeden správny delikt (jeden zo štyroch), ale ukladal by za každé
porušenie zákona samostatnú sankciu, bola by sankcia uložená žalobcovi zrejme oveľa vyššia.

K ostatným námietkam:

Ostatné výhrady žalobcu týkajúce sa priebehu konania nie sú vzhľadom na vyššie uvedené dôvody
rozhodnutia súdu (výrok rozsudku) právne významné a preto súd nepovažoval za potrebné ich osobitne
rozoberať.

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov
posúdili vec v naznačenom smere po právnej stránke nesprávne, pričom svoje závery z vyššie

opísaného pohľadu nedostatočne odôvodnili. Preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie žalovaného
i prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude správny
orgán právnym názorom súdu viazaný.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo
žalobcovi priznané právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na zaplatenie súdneho poplatku 66

€ a nákladoch právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby podľa § 11 ods. 4, § 14 ods.
1 písm. a/, b/, c, §16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov

- Prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (2012) v sume 152,59 € a k tomu
prislúchajúci režijný paušál v sume 7,63 €,

- Písomné podanie na súd vo veci samej - žaloba (2012) v sume 152,59 € a k tomu prislúchajúci režijný
paušál v sume 7,63 €,

- Účasť na pojednávaní (30.04.2014) v sume 33,50 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €.

- Účasť na pojednávaní (22.10.2014) v sume 160,80 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume
8,04 €.

- Účasť na pojednávaní (05.11.2014) v sume 67 € a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 €.

Nakoľko právny zástupca žalobcu osvedčil, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, má podľa citovanej
vyhlášky nárok na tarifnú odmenu zvýšenú o daň z pridanej hodnoty výške 20% z tejto sumy.Celkove náhrada trov konania predstavuje sumu 699,85 €. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť
žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu podľa § 149 ods. 1 O.s.p..

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.

757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom

sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.