Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 5, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/79/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216860
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Hrvola

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216860.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Hrvolu a členov senátu JUDr.

Stanislava Libanta a JUDr. Petra Kaňu, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 28. januára 2014, č. k.
25C/89/2013-98, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že navrhovateľ sa písomne podaným návrhom doručeným dňa 28.09.2012 domáhal
od odporcu zaplatenia majetkovej škody v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy v sume 1.383 eura,
keď Okresný súd Levice viac ako 750 dní nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora. Rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41 ods.

1, § 44 ods. 6, 8, 9, § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, § 101 ods. 2, § 142 ods. 1 OSP. Súd
prvého stupňa zistil, že navrhovateľ sa písomne podaným návrhom zo dňa 28.09.2012 domáhal od
odporcu zaplatenia sumy 175 eur ako majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v sume 1.383 eura.
Navrhovateľ ako oprávnený prostredníctvom súdneho exekútora podal návrh na Okresný súd Levice
dňa 20.05.2005 na vykonanie exekúcie voči povinnému: Vladimír Harezník. Exekučným titulom bola
notárska zápisnica. Príslušný okresný súd vydal poverenie dňa 24.05.2005. Exekučnému súdu bol
doručený návrh na zmenu exekútora dňa 25.05.2009. Po doručení vyjadrenia pôvodného exekútora

s vyčíslením trov dňa 05.11.2009, dňa 09.06.2011 exekučný súd vyšším súdnym úradníkom zamietol
návrh na zmenu exekútora a exekučné konanie zastavil. Oprávnený podal odvolanie, konanie nie je
skončené. Oprávnený prípisom zo dňa 02.06.2010 a urgenciou zo dňa 27.09.2010 sa informoval o stave
konania o zmene exekútora. Oprávnený bol informovaný o možnom zastavení exekúcie.
Podľa súdu bol návrh dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z.z. platného v
časepodanianávrhu.Navrhovateľvpetitenávrhuuviedolčohosadomáha,vočikomuazakéhodôvodu.
Nepredloženie dôkazov, nie je dôvod na zastavenie konania, ale na prípadné zamietnutie návrhu. Súd

mal k dispozícii ako dôkaz predmetný exekučný spis. Navrhovateľ sa v podaniach zo dňa 25.05.2012 a
30.05.2012 adresovaným priamo odporcovi domáhal uspokojenia nároku na náhradu škody. Uplynula
šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti a navrhovateľ sa nároku domáhal na súde. Odporca do šiestich
mesiacovodpodaniažiadostineuspokojilnároknavrhovateľananáhraduškody.Žiadostinavrhovateľaopredbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody prijal odporca osobne. Ohľadne každého návrhu
bola podaná samostatná žiadosť v ktorej bola špecifikovaná i keď nedokladovaná výška škody. Žiadosti
boli podané hromadne a odporca ich podanie potvrdil opečiatkovaním zoznamu podaných žiadosti.

Tieto zoznamy sú založené na správe OS Nitra pod Spr. 1001/2012. Odporca nijako existenciu žiadostí
nespochybňoval, konštatoval, že v každej je uvedená požadovaná suma ako v návrhu. V tabuľkách
odporcu zodpovedala výška žalovanej sumy výške požadovanej náhrady zo žiadosti. Navrhovateľa
vyzýval na doplnenie žiadosti o ďalšie dokumenty ako napr. príslušný exekučný titul, poverenie na
vykonanie exekúcie, ale aj doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu navrhovateľa. Existencia

žiadosti so žalovanou sumou nebola medzi účastníkmi v každej jednej veci sporná. Dokazovanie v
tomto smere súd považoval za nehospodárne, vedúce k rovnakému zdôvodneniu rozhodnutia súdu.
Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k zmene exekútora nedošlo
v zákonnej 30 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval,
či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či
vôbec nejaká škoda vznikla. Konanie bolo začaté 01.08.2005 (správne malo byť 03.05.2005). Podľa

vtedy platného exekučného poriadku a § 238 zák. 233/1995 Z.z. v konaniach začatých do 31.08.2005
lehota 30 dní na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora neplatila. V predmetnom exekučnom konaní
tak neexistovala zákonná lehota na rozhodnutie o zmene exekútora, exekučný súd tak nespôsobil
nesprávny úradný postup (rozsudok KS v Žiline 10Co/302/2013). Nárok na náhradu škody si navrhovateľ
uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či
Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by
len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od

01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať
do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Od podania návrhu
na zmenu exekútora do návrhu na predbežné prejednanie nároku navrhovateľa neubehli tri roky a tak
návrh nie je premlčaný.

Navrhovateľ tvrdil, že o návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté po 750 dňoch. Exekučným
titulom je notárska zápisnica ktorá nebola spísaná s povinným. Navrhovateľ s exekútorom vykonával
exekúciu na základe nezákonného exekučného titulu (uznesenie NS SR sp.zn. 1ECdo/60/2013 zo
dňa 19.09.2013). Škody sa teda domáha z konania ktoré sa viedlo na základe nezákonného titulu.
Podľa súdu v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode

nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony
exekučného konania. Účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej lehote nevznikol
stav právnej neistoty. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ
nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na navrhovateľovi je preukázať svoje
tvrdenia.Navrhovateľsvojetvrdeniaoškodevnávrhuvšeobecnepopísanénijakonedokladoval.Určenie

výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Náhrady majetkovej škody sa navrhovateľ
domáhal za pol roka nevydania rozhodnutia za pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného
systému predstavovali sumu 70 eur, náklady na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40
eur a administratívne náklady v sume 50 eur za komunikáciu s pôvodným exekútorom. Navrhovateľ
všeobecne navrhoval v tomto smere znalecké dokazovanie, alebo postup podľa § 136 OSP. I k

takémuto postupu je potrebné, aby účastník predložil podklady - dôkazy, bez nich nie je možné
posudok vypracovať, či rozhodnúť podľa § 136 OSP. Znalecký posudok je na preskúmanie správnosti
preukázaných tvrdení účastníkov konania. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa z opatrnosti návrh na
doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne zamietol, i s poukazom na ďalšie
dôvody pre zamietnutie návrhu. Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale

aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na základe ktorých bude možné podľa
zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Pokiaľ navrhovateľ v danom prípade tvrdil,
že o škode sa dozvedel až doručením upovedomenia o začatí exekúcie, nepochybne dovtedy nemal
vedomosť o (ne)činnosti exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie. Preto doba,
ktorá uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu

s návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom, až do samotného vydania uznesenia, ale aj
do doručenia, nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako
morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohla viesť k strate legitímnych
očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať aniriziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s názorom
navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na
vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Nevidel však

dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo.
Rozhodovanie o zmene exekútora nijako vzťah medzi účastníkmi nemení a vplyv na priebeh konania
nebol preukázaný. Mal za to, že išlo o odborne komplikovanejšie rozhodnutie, na ktoré 30 dňová lehota
nestačila. O postupe súdu bol oprávnený informovaný. Správne bolo aj to, že rozhodoval exekučný
súd jedným rozhodnutím, keďže zastavenie exekúcie malo vplyv aj na rozhodnutie o zmene exekútora.

Okolnosť, že exekučný súd vykonával dokazovanie, ktoré by bolo podľa navrhovateľa nadbytočné a
nezaoberal sa len návrhom oprávneného nepredstavuje samo osebe nesprávny úradný postup orgánu
štátu. Z pohľadu súdnictva vzhľadom na dôležitosť rozhodnutia sa o dobe rozhodovania súdu dá hovoriť
ako o prijateľnom časovom intervale.
O návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté. Konštatovanie že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný
súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Ako už bolo uvedené žiadne konanie, v ktorom je možné

konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Navyše v konaní ani nebola preukázaná priama príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prvom rade mal súd za to,
že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne
dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na zmenu exekútora. Záverom
súd prvého stupňa dodal, že nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti veci.

Všetky konštatované okolnosti veci ako sú oprávnenosť pôvodného exekútora na konanie, reálne
nepreukázanie škody, neexistencia zákonnej lehoty na zmenu exekútora, neexistencia konštatovania
prieťahov v konaní, nezákonný exekučný titul, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako
podstata súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu

návrhu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd

prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby
súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu,

a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté
listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej

neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s

čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiťmeritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
vEurópe,tedaajprávanaspravodlivýsúdnyprocesaosobitneprávanaprerokovanievecivprimeranom

čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol,
žedohovorzaväzujezmluvnéštáty,abyorganizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,abyvyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez

prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie
je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom

súdu prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu

na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba

v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)

je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého

stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Navrhovateľ namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne

skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací
súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd
(tedanieúčastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovaných
dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci súd prvého stupňa
postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti
odporcu, ktorý však svoju neúčasť ospravedlnil. Z dôvodu, že právny zástupca navrhovateľa sa

pojednávania zúčastnil, odvolaciemu súdu nevznikla pochybnosť, že by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní ďalej namietal, že súd založil odôvodnenie o zániku nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Ako sám

uviedol, nemal k dispozícii súdny spis a niektoré skutočnosti usudzoval len podľa sekundárnych
prejavov, ktoré mali v realite. Súd prvého stupňa dokazovanie vykonal oboznámením sa s listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v exekučnom spise. Zmyslom rozhodnutia však bolo konštatovanie
nesplnenia podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nie
nedôveryhodnosť údajov, tak ako to tvrdil navrhovateľ v podanom odvolaní.

Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 11Er/311/2005, exekučné
konanie v predmetnej veci začalo dňa 03.05.2005, kedy došiel návrh na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
došla Okresnému súdu Levice dňa 20.05.2005. Exekučným titulom bola notárska zápisnica zo dňa

06.02.2005, sp.zn. N 533/2005, NZ 5128/2005, NCRLs5074/2005. Dňa 24.05.2005 Okresný súd Levice
poveril súdneho exekútora Mgr. Katarínu Baňarovú vykonaním exekúcie v predmetnej veci. Dňa
25.05.2009 došiel súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Po doručení vyjadrenia súdneho exekútora
a vyjadrenia navrhovateľa, že trvá na podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora, exekučný
súd uznesením zo dňa 09.06.2011, č.k. 11Er/311/2005-23 zamietol žiadosť oprávneného na zmenu

súdneho exekútora, exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi
trovy exekúcie. Voči predmetnému uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podal navrhovateľ odvolanie, o
ktorompodoručenívyjadreniasúdnehoexekútorarozhodlasudkyňaOkresnéhosúduLeviceuznesením
zo dňa 14.08.2012, č.k. 11Er/311/2005-35 a návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietla.Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.08.2012. Vo veci ďalej navrhovateľ podal návrh
na prerušenie konania.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté

pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.08.2005, teda v čase začatia exekučného
konania, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti
oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu
písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované.

Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Na základe citovaného ustanovenia odvolací súd k navrhovateľom tvrdenému nedodržaniu zákonom
stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora uvádza, že v čase
začatia exekučného konania ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do

31.08.2005 neupravovalo lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Až novela
účinná od 01.09.2005 (zákon č. 341/2005 Z.z.) zaviedla lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v trvaní 30 dní. Zároveň je potrebné poznamenať, že podľa ustanovenia § 238 ods.
1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného
do 31.08.2005, ak odsek 2 neustanovuje inak, pričom v predmetnom prípade odsek 2 vo vzťahu k

citovanému ustanoveniu § 44 neustanovuje inak. V záujme zachovania princípu zákazu retroaktivity je
potrebné vychádzať z citovaných ustanovení a vzhľadom k tomu je možné jednoznačne konštatovať, že
v danom prípade v čase začatia exekučného konania (03.05.2005) lehota na rozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora neplatila, preto ani nemohol vzniknúť stav právnej neistoty.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote, a teda k stavu právnej neistoty a
k prieťahom v konaní namietaných navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Navyše exekučný súd v uvedenej
veci ani žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora nebol viazaný.

K námietke navrhovateľa, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou odvolací súd
uvádza, že čo sa týka citácie ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci súdom prvého stupňa, v znení účinnom od 01.01.2013 ako aj v
znení účinnom pred touto novelou je potrebné poznamenať, že uvedenou novelou bola v predmetnom
ustanovení pridaná iba časť za bodkočiarkou, netýkajúca sa predmetnej problematiky. Ustanovenie §

9 odsek 2 uvedeného zákona súd prvého stupňa citoval taktiež v oboch zneniach, pričom však obe
ustanovenia na daný skutkový stav správne aplikoval. Uvedené nemá žiaden vplyv na nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.
Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej
vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona

č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne

upravila prieťahy v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ nenaplnil
ani jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z.,
ako ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej

súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1,
§ 151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradutrov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.