Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 20, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/425/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221248
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412221248.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene ktorej koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich.
PhD.,protižalovanému:Slovenskárepublika,vmenektorejkoná:MinisterstvospravodlivostiSlovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 7. októbra 2013, č. k.
8C/716/2012-44, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej
len „OSP“) rozsudkom zo dňa 7. októbra 2013, č. k. 8C/716/2012-44 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že
žalobca sa písomne podanou žalobou doručenou dňa 28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia
majetkovej škody 1.439,56 eura a nemajetkovej ujmy v sume 287,91 eura, t. j. 20 % z uplatňovanej istiny

s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou), pretože Okresný
súd Nové Zámky o žiadosti na vydanie poverenia vo veci vedenej exekútorom pod exekučným číslom
EX 6611/2009, v konaní proti povinnému M. O., rozhodol zamietnutím žiadosti po uplynutí zákonom
stanovenej doby, a to po viac ako 548 dňoch. Žalobca vidí nesprávny úradný postup v tom, že síce má
exekučný titul, no nemôže ho uplatniť na exekučnom súde a tento stav zakladá prekážku právoplatne
rozhodnutej veci. Exekučnému súdu neprináleží preskúmavať právoplatné rozhodnutie v takom rozsahu
ako ho preskúmal. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnil u žalovaného,

avšak doposiaľ neobdŕžal odpoveď. Predložil aj znalecký posudok, ktorý zodpovedá na otázky týkajúce
sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993.
Žalovaná v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 17. 09. 2013 žiadala žalobu zamietnuť; poukázala
na nejasný titul nároku na náhradu škody, nakoľko z návrhu nie je zrejmé, či žalobca namieta nesprávny
úradný postup v podobe prieťahov alebo sa nároku domáha z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia ako nezákonného rozhodnutia. Podľa jej názoru je žaloba podaná predčasne,
keďže v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. od doručenia žiadostí o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody neuplynulo 6 mesiacov. Žalovaná informovala, že žalobca
napriek výzve na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie náhrady škody, jej neposkytol žiadnu
súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody a z uvedeného dôvodu ho žalobca nepovažuje za predbežne prerokovaný.Žalovaná v súvislosti s posúdením, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, v
ktorom Ústavný súd SR konštatuje, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená

automatickyprieťahyvkonaní. Taktiežnamietala,žežalobcanepreukázalpodaniesťažnostinaprieťahy
v konaní a ani rozhodnutie, v ktorom by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ktorých existenciu môže konštatovať len Ústavný súd SR, a preto nie je
preukázaný ani nesprávny úradný postup. Namietala aj vyčíslenie materiálnej škody s odôvodnením,
že požadovať paušálnu sumu je nesprávne a účelové. V konaní je potrebné preukázať skutočnú škodu

listinnými dôkazmi, ktoré však žalobca nepreukázal. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické, ale podlieha podrobnému skúmaniu, keďže prieťahy v
konaní môže posudzovať len Ústavný súd.
Súd neakceptoval z uvedených dôvodov žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania,
pretože hodnoverným spôsobom nepreukázal dôležitý dôvod na odročenie pojednávania a v tejto
súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to sp. zn. 3Cdo

203/2012 zo dňa 14. 05. 2013, sp. zn. 3Cdo 294/2006 zo 14. decembra 2006, sp. zn. 3Cdo 181/2008 z
24. novembra 2008, sp. zn. 5Cdo 53/2007 z 22. augusta 2007 a sp. zn. 5Cdo 34/2010 z 19. mája 2010).
Pokiaľ táto skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie hodnoverne preukázaná,
zostáva žiadosť účastníka konania a v nej uvádzaný dôležitý dôvod iba v rovine nepodložených tvrdení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vo veci samej ďalej poukázal na to, že vo veci

vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, pripojeným spisom Okresného súdu Nové
Zámky sp. zn. 10Er/341/2011 a zo zisteného skutkového stavu považoval za preukázané, že súdny
exekútor JUDr. Rudolf Krutý dňa 16. 09. 2009 doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35 807 598 proti povinnému: Jozef Moravčík, o vymoženie 276,80 Eura s prísl. Okresný súd

Nové Zámky dňa 18. 11. 2010 vydal uznesenie č. k. 10Er/882/2009-17, ktorým zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia. Dňa 14. 12. 2011 uznesením č. 10Er/882/2009-39 exekučné konanie
zastavil. Tieto uznesenia neboli napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť.
V tomto konaní žalobkyňa sa domáha náhrady škody, a to jednak majetkovej škody v sume 1.439,56
Eura a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 287,91 Eura podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré škody

podľa jej tvrdenia jej mali vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové
Zámky ako exekučného súdu vo vyššie uvedenej exekučnej veci. Nárok na náhradu škody si teda
žalobca uplatňoval podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom
porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, respektíve bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne

disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, či
Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 odsek 2 zák. číslo 514/2003 Z. z. v súčasnom znení, by
len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody, citované ustanovenie je platné od 01.
01. 2013.
Pojem nesprávneho úradného postupu zákon vymedzuje len uvedením príkladov, čo sa má považovať

za nesprávny úradný postup, avšak úradný postup spravidla nie je možné právnym predpisom upraviť
do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone verejnej moci. Všeobecne
možno nesprávnosť úradného postupu charakterizovať ako porušenie postupu stanoveného právnymi
normami. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou
činnosťoutýchorgánov (ktorézákonuvádza)nežrozhodovacoučinnosťou.Škoduvovšeobecnosti

treba chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je vyjadriteľná v peniazoch a je
napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Skutočnou škodou je ujma,
ktoráznamenázmenšeniemajetkovéhostavupoškodenéhooprotistavupredškodnouudalosťouaktorá
predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie
je vylúčené). Nemajetková ujma je ujma, ktorá sa v majetkovej sfére poškodeného síce neprejavuje,

ale sa prejavuje v rôznych skutočnostiach pre poškodeného negatívnych. Pojem príčinnej súvislosti
občiansky zákonník nijako nevymedzuje, a preto ju treba chápať ako súhrn príčin, ktoré viedli k určitému
výsledku (k vzniku škody). O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi
vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla

by ani škoda.
Tvrdenie žalobkyne, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti o udelenie poverenia
je právne irelevantná, pretože Exekučný poriadok stanovuje len lehotu na vydanie poverenia, nie však
na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Mylný je teda názor žalobkyne o tom, že15 dňová lehota sa vzťahuje aj na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Súd podľa
žalobkyne by mal posúdiť v tomto konaní, či exekučný súd rozhodol správne, keď žiadosť o udelenie
poverenia zamietol. Zistiť správnosť takéhoto rozhodnutia konajúcemu súdu neprináleží. Žalobkyňa

malamožnosťprotitakémutorozhodnutiupodaťriadnyopravnýprostriedokatýmzabrániťnadobudnutiu
právoplatnosti tohto uznesenia. Z výsledkov vykonaného dokazovania zisteného skutkového stavu veci
súd dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobca sa podaním adresovaným priamo
žalovanému domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. predbežného
prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota

neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej
žiadosti žalovaným, keď žalobu nepovažoval za predčasnú. Žalobca sa podanou žalobou domáhal
náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu z dôvodu,
že k rozhodnutiu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote.
V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., skutočnosť, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy

SR nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ale len
Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade
sťažnosti na prieťahy, prípadne disciplinárny senát alebo Európsky súd pre ľudské práva. Žalobca však
do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, žiadosť o prešetrenie

vybavenia sťažnosti, resp. že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,
právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva či právoplatné rozhodnutie Ústavného
súdu, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia
okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy, pričom vecne príslušnými by v

prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných všeobecných súdov, mohol by tento postup
smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, nakoľko v prípade, ak by sa prieťahov dopustil
súd vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný súd, teda súd nižšieho stupňa. Všeobecný
súdtedamôžerozhodnúťopriznanínáhradyškodyvkonanípodľazákonač.514/2003Z.z.ažvprípade,
ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní. Absenciou predmetného rozhodnutia

oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o
náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, a preto sa súd v konaní existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu (t.j. protiprávne
konanie, vznik škoda, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody a následne aj
samotnou výškou škody) ďalej nezaoberal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd k záveru,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 3
ods.1písm.d/bod1,§4ods.1písm.a/bod1,§6,§9ods.1,2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom od 01.

01. 2013), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“ /v znení účinnom v čase začatia exekučného konania na Okresnom súde Nové Zámky sp.
zn. 10 Er/882/2009/).
O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP a žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech,

nepriznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech
nemal, pretože jej žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd prvého stupňa odňal
účastníkovikonaniamožnosťkonaťpredsúdom,nesprávnevecprávneposúdiltým,ženepoužilsprávne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, pričom právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania

právnej neistoty určením zákonnej lehoty a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale lensúdu exekučného. Odvolateľ zásadne namietal, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe
(a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne
pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám
nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie a
žalobcovi tak znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku, pričom na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Je predsa
zrejmé, že znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody nutné určiť s použitím

odborných znalostí, ktoré právna veda neposkytuje. Žalobca pred súdom uviedol, že zadal vypracovanie
znaleckého posudku, a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci. Keďže
výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo
veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, ale má aplikovať

platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako
napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy, atď. Poukázal na to,

že podľa štrasburského súdu Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok
takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci
v primeranej lehote. Súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej
situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu žalobcovi a je to predovšetkým štát,
ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalobca takýto záväzok nemá. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav
nesústredenejčinnostisúdu,kedysúdvyhodnocovalskutočnosti,ktoréspredmetomkonanianesúviseli.
Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „OSP“), po

zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2
vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie

v zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosťorgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola

takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná

v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo
dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010,
exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu
s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní skoro vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212

ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolací súd sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v
odvolaní a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozsudku,

skúmajúc, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v znení účinnom do 31. 12. 2012,
nemožno stotožňovať porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote a zbytočné prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho
úradného postupu. Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody

a danosti príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradnéhopostupu a prieťahov v činnosti exekučného súdu, a tak nebola splnená základná podmienka pre
rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, a preto sa
v konaní ani nezaoberal existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu, teda protiprávnym

konaním, vznikom škody, príčinnou súvislosťou medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, ako aj
samotnou výškou škody. Žalobca ničím nenapadol podrobné skutkové a právne správne závery súdu
prvého stupňa.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, pretože
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak,

okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj správne vyhodnotil jeho úvahy a
dôvodypodporujúpríslušnýzáveroneodôvodnenostinárokužalobcu.Rozhodnutiesúdujepresvedčivé,
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový
súd dospel, prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v
súdenej veci nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu

nesprávneho úradného postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie doručil súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý Okresnému súdu Nové Zámky
(exekučnému súdu) dňa 16. 09. 2009 a exekučný súd dňa 18. 11. 2010 uznesením č. k. 10
Er/882/2009-17 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol a následne na to uznesením

zo dňa 14. 12. 2011, č. k. 10 Er/882/2009-39 exekučné konanie zastavil (v tejto súvislosti odvolací súd
podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy
začalo samotné exekučné konanie, lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia).
Odvolacísúdvzhodesprávnymnázoromprvostupňovéhosúdurealizujevýklad,žezdikcieustanovenia

§ 44 ods. 2 EP vyplýva, že 15 dňová lehota sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorá začína plynúť od doručenia žiadosti súdneho exekútora exekučnému súdu. Prejav vôle
vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami zachovávajúcimi autenticitu
sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie exekučného konania v snahe
dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu,

a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka stráca opodstatnenie v prípade, ak
exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom, t. j. ak exekučný titul
vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To však neznamená, že i vtedy exekučné
konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných
prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca
sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by zákonodarca mal úmysel, aby 15 dňová lehota exekučného
súdu sa vzťahovala aj na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by
to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v
ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už

pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote, na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti udeliť poverenie exekútorovi na vykonanie
exekúcie.
Uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup a je plne odôvodnený
potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Vzhľadom

na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje, je ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota
nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12. 2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04.
2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie
sú rozhodcovské rozsudky. Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi je vždy povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie. Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky
zákonné atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že

právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
v takom prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a v prípade, že už
poverenie bolo vydané, v komkoľvek štádiu exekučného konania exekúciu zastaví.Ako už odvolací súd vyššie uviedol, lehota 15 dní je len procesná a platí len v pozitívnom zmysle, teda
vtedy, ak súd udelí súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nie však v prípade, ak
exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietne.

Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, nemožno
stotožňovať porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote a zbytočné prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného
postupu. Ak zákonodarca explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek

extenzívny výklad by bol v rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota
na vydanie poverenia (ak bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny
úradný postup súdu. Avšak ani v prípade, že by bol preukázaný nesprávny úradný postup - bez splnenia
ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym
úradným postupom, by to samo osebe nepostačovalo na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
výkonom verejnej moci.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie základného predpokladu
vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu , a to existenciu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, a preto sa správne ani bližšie nezaoberal ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti
štátu, teda vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
Žalobca ničím nenapadol podrobné skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení

ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho
prieskumu.
K odvolaciemu argumentu žalobcu ohľadne trvania stavu právnej neistoty a ohľadne dĺžky a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že aj samotný oprávnený ovplyvnil dĺžku exekučného
konania, keď spolu s návrhom na vykonanie exekúcie nepredložil všetky potrebné doklady a hlavne

podával návrhy na vykonanie exekúcie hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný súd veľkým
počtom podaní, a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodovaniu exekučného
súdu aj s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené i tým, že exekučný súd preskúmal
exekučné tituly (vrátane zmlúv uzavretých medzi účastníkmi, návrhov na vykonanie exekúcie i žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, atď.). Vzhľadom k uvedeným

skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal
existenciu nesprávneho úradnému postupu v činnosti exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zák.
č. 514/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, takže nebol naplnený základný predpoklad pre
zodpovednosť žalovaného na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.