Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, July 15, 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 18C/110/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203865
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2113203865.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Katarínou Batisovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., IČO 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený splnomocnencom: Fridrich Paľko,
s.r.o., IČO 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v
jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO 00 166 073, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žaloba sa zamieta.

Žalovanej sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd

určil medzitýmnym rozsudkom, že žalobkyňa je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598 nesprávnym úradným postupom
OkresnéhosúduSenica,pretožetentonerozhodoložiadostiovydaniepoverenianavykonanieexekúcie
pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2280830
dlžníkom (povinným) G. Z., X.. XX.X.XXXX (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil exekučnej veci číslo EX 7126/2010) v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom aby rozhodol, že
žalobkyňa je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125 € a z titulu nemajetkovej ujmy

sumu 446,25 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania.
Vo svojej žalobe doručenej Okresnému súdu Senica zároveň žalobca vzniesol námietku zaujatosti
sudcov uvedeného súdu a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie
z prejednávania a rozhodovania veci a o prikázaní veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 24NcC/54/2012-15 zo dňa 14.11.2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Senica sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na

prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 21.2.2013.

Nakoľko sa jedná o drobný spor, v zmysle ustanovenia § 115a ods. 2 O. s. p. rozhodol súd vo veci bez
nariadenia pojednávania, pričom vychádzal z predložených písomných dôkazov. Rozsudok bol verejne
vyhlásený v zmysle § 156 ods. 1 O. s. p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené v zmysle § 156 ods. 1 O. s. p. na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote, účastníci konania
na verejnom vyhlásení rozsudku neboli prítomní.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, najmä žalobou č. l. 1-4,
oznámením žalobkyne č. l. 22-23, vyjadrením žalobkyne č. l. 24-29, exekučným spisom Okresného súdu
Senica sp. zn. 4Er/545/2010 a zistil tento skutkový stav veci:Žalobca v žalobe uviedol, že v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním
podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá

vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 2280830 dlžníkom (povinným) G. Z.,
X.. XX.X.XXXX (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci
číslo EX 7126/2010). Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou sa exekučné
konanienasúdevedie, nakoľkovšakexekučnýsúdžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti

zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, keďže exekučným
titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a nie rozhodnutie rozhodcovskej komisie, pre ktoré
vtedy táto lehota neplatila. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 30.1.2011 (konanie pritom začalo 2.6.2010)

a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 242 dní). Žalobca
dňa 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010 podal Žiadosť o informáciu o stave konania,
dňa 30.08.2010, 23.11.2010, 25.05.2011 podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Ako dôkaz označil
príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné

skutočnosti. Uviedol, že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so
zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak,žekvydaniurozhodnutiaoudelenípoverenianavykonanieexekúciepristúpilažpoveľmidlhejdobe.
Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného

obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej
sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že žalobca sa dozvedel o
všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení
upovedomenia o začatí exekúcie. Uviedol, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného

súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že
mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca
vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca

pomocou informačného systému sumu 70 Eur, na udržiavanie a správu informačného systému 40 Eur,
administratívne a iné poplatky 15 Eur. Celkovo vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej
pohľadávky v tomto období sumu 125 Eur. Zároveň si žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a
došlo k vyvolaniu rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Uviedol, že

nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym a
zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Uviedol, že žalobca mohol ak by došlo
k rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného

súdu zamedzil mu správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Uviedol, že náhradu nemajetkovej
ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a
základných práv a uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy
a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s

absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u žalobcu resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo na rovnosť v spoločnosti, - vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho
uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jejpríslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených
podnikateľskýchplánov,vyvolanástrataziskuzrealizovanéhoobchoduspôsobilahospodárskustratuna
strane žalobcu, ale aj na strane jej majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie

podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Uviedol, že všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej
republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú
požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a
realizácia základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna

ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite. Uviedol, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy
má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a
primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy použil žalobca možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa
ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený
prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000 Sk, t. j. cca 660 eur. Ohľadom primeranosti požadovanej

výšky finančného zadosťučinenia poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Nemajetkovú ujmu vyčíslil
sumou 446,25 Eur. Výpočet nároku uskutočnil alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania
v činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie uvedenej doktríny ústavného súdu 660 eur
za rok. Žalobca ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou

žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaná však
do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala, preto podal túto žalobu.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobu navrhuje zamietnuť. V prvom rade mala
za to, že žaloba je zmätočná, keď žalobca síce podal písomnú žalobu a poukazoval na konkrétne

dôkazy, najmä odkazuje na exekučný spis, žiadne dôkazy však sám nepredložil. Žalobca v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zo žaloby nie
je ani zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov,
z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote. Žalobca na odstránenie prieťahov v konaní podnikol to, že podával

Žiadosti o informáciu o stave konania, čo ale podľa žalovanej nie je možné považovať za riadny
prostriedok na zabránenie tvrdených prieťahov. Žalovaná uviedla, že dňa 23.4.2012 boli jej doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012, vzhľadom na
skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé , že žalobca ich
nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom poškodený podľa § 16 ods. 4 zákona

č. 514/2003 Z.z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať
na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Uviedla,
že žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril
akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám

požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č.
514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému
postupu uviedla, že prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01.06.2011 pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené

exekučné tituly neplatí. Zo samotného § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní
sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Žalovaná
označila judikáty Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR z ktorých vyplýva, že vnútroštátny
súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskej doložky rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Z rozhodnutia Ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci

alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom,
že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušenéprávo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca uvedené nepreukázal a preto nie je preukázaný nesprávny

úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda
súdu alebo Ústavný súd SR. Uviedla, že zo skutkových tvrdení uvádzaných v niektorý žalobách žalobcu,
k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred marcom 2009, v prípade ak mala žalobcovi
vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie nároku uplynula po troch
rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, vzhľadom k uvedenému vzniesla žalovaná námietku premlčania tohto
nároku, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenianavykonanieexekúciepreddňom23.4.2009.Žalobcanepreukázalexistenciuškodyanároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu na základe

paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných
výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku
trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou IS, udržiavanie a správu IS a administratívne spracovanie
textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nekonkretizoval, či

si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani
za zmenšenie majetku poškodeného ani za ušlý majetkový prospech. Naviac žalobca ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Postup žalobcu je teda účelový. K uplatnenej
nemajetkovej ujme uviedla, že podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v

peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v
ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v spoločenskom uplatnení. Uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a
fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti,

neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských
aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil v čom sa ako
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu. Uviedla, že pri uplatňovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim

zadosťučinením, čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný tak vznik
nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie
je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu
dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu
spojené s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Upozornila na list Európskej komisie, Generálneho

riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
SR pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov a bolo konštatované, že „Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú
predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných

podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich
zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa....“. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku
podnikateľskej činnosti žalobcu, považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si

žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí,
že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované
za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej
ujmy voči štátu. Žalovaná uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca

nepreukázal, že by činnosťou súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia exekútorovi po uplynutí 15-dňovej lehoty, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti, uplatnenoumajetkovou škodou a nemajetkovou ujmou a má za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol si zavinil sám,
a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä že
si uplatňuje ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy,

preto pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z., žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom
rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Žalovaná súdu oznámila, že v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 jej bolo doručených 43 597

žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, vzhľadom na neobvyklé
množstvo podaných žiadostí nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať, disponuje však
vlastnou databázou doručených žiadostí, na základe ktorej môže potvrdiť, že žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku v predmetnej veci jej doručená bola, žalobca však neposkytol v rámci
predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol
proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal

kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol. Podľa
priloženého zoznamu bola žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
doručená žalovanej dňa 25.09.2012.

Z exekučného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 4Er/545/2010 súd zistil, že súdny exekútor dňa
15.7.2010 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo u
exekútora vedené pod sp. zn. EX 7126/2010. Súd uznesením č. k. 4Er/545/2010 - 13 zo dňa 5.11.2010
žiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietolzdôvodu,žeexekučný
titul bol v rozpore so zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci (ďalej len „zákon“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci
nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla

v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 15 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom

opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul,

z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený
domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť
požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 16 ods. 4 zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí

iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežneprerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí

začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa
podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c, d), zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010
do 31.05.2011 podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc,

ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny
dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila,
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení a vzhľadom na zistené skutočnosti súd dospel

k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanej
a doručeným dňa 25.9.2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody. Do podania návrhu na súd
šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od
prijatia predmetnej žiadosti žalovanou, žalobu tak súd nepovažoval za predčasnú.

Žalobca sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o žiadosti
o vydanie poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k
prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je to
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona

č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu.
Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli aj vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do

§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Bola by takáto novela
nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za
exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa
ktorého k novele účinnej od 01.06.2011 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad neprípustnosti

exekúcie. Novela č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona
(ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu
rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku.
Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výkladzákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k
novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia žalobcu by súd musel
vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2

písm. i) Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku, čo je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené. V čase podania návrhov
na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala. Zákon určoval lehotu na vydanie poverenia a nie na vydanie iného rozhodnutia o
návrhu na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie

poverenia, návrh zamietne, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré
bola určená 15 dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia zákonná lehota
neexistuje. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako
aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky, či priebeh rozhodcovského konania (rozhodnutia: NS SR 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5
Cdo 291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011,1. ÚS 1672002). Ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky

nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002).

Žalobca tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie s omeškaním viac ako 242 dní. Súd zistil,
že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá po 113 dňoch od doručenia návrhu.

Žalobca tiež uvádzal minimálne štyri Žiadosti o informáciu o stave konania a tri sťažnosti, ktoré sa v
exekučnom spise nenachádzajú a nekorešpondujú ani s časom omeškania s vydaním rozhodnutia.
Údaje žalobcu sú nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich, že žalobca ako oprávnený nemal o
veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch
pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Táto skutočnosť podľa súdu nárok žalobcu vyvracia.

Predmetnéexekučnékonaniejeprávoplatneskončenépotom,akoboloexekučnékonaniezastavené.V
predmetnej veci, z ktorej sa žalobca domáhal náhrady škody, bol exekučný titul rozhodcovský rozsudok.
Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedených lehotách nevznikol stav právnej neistoty.
Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, pričom je na žalobcovi preukázať svoje
tvrdenia. Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie

výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Súd sa nestotožňuje ani s názorom, že
možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia
s nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd však nevidel dôvod, aby sa
nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Taktiež nebola
preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného

súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a
oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť
do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k duplicitnému plneniu.

Ako už bolo konštatované, majetková ujma nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí

automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolnosti, ktoré
sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa žalobca snaží predmetným podaním eliminovať
po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite,
ktorá i podľa súdnej praxi nie je v súlade s dobrými mravmi. O návrhu na vydanie poverenia bolo

rozhodnuté. Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený
konštatovať. Ako už bolo uvádzané žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa
neviedlo. Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky
žalobca nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na

vydanie poverenia, teda, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Žalobca nepreukázal, že by povinný
subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,

pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím
v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe
riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, žeuprednostnil rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo
zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe.

V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. O
takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 15.7.2010 a preto sa súd vznesenou námietkou premlčania

nezaoberal.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom

stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca nepreukázal svoj
nárok, nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a
preto je žaloba v celom rozsahu nedôvodná a bolo ju potrebné zamietnuť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej

žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí

byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z.; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.