Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 10, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 16C/159/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107213727
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8107213727.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Monikou Juskovou v právnej veci žalobcu E. R., F.. XX.XX.XXXX,

T. A. X, XXX XX H., štátneho občana Slovenskej republiky zastúpeného advokátom JUDr. Alojzom
Naništom, so sídlom Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, proti žalovaným 1. Inžinierske stavby, a. s., so
sídlom Priemyselná 7, 042 45 Košice, IČO: 31 651 402, zastúpený advokátom JUDr. Vladimírom
Vrábľom, so sídlom Hlavná 70, 042 45 Košice, 2. M. H., F.. XX.X.XXXX, štátny občan Slovenskej
republiky, T. R. X, XXX XX H., zastúpený advokátom Mgr. Adriánom Fabiánom, so sídlom Tkáčska 2,
080 01 Prešov, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných KOOPERATÍVA poisťovňa, a. s.,
Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, o vyplatenie

bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia, takto

r o z h o d o l :

žalovaný v 1. rade je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 4 545,07 eura s 8,5 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 828,61 eura od 28.6.2007 do zaplatenia a s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3
716,45 eura od 20.10.2010 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

v prevyšujúcej časti žalobný návrh voči žalovanému v 1. rade z a m i e t a,

z a m i e t a žalobný návrh voči žalovanému v 2. rade,

náhradu trov konania štátu ani účastníkom konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobným návrhom súdu doručeným 5.6.2007, po pripustení zmeny petitu jeho rozšírením
domáhal toho, aby súd uložil žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 45 450,75 eura s
8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 8 286,20 eura od 28.6.2007 do zaplatenia a zo sumy 37
164,55 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne od prvého dňa po doručení podania žalobcu z 18.5.2010
žalovaným až do zaplatenia.

V odôvodnení žalobného návrhu uviedol, že 8.6.2005 bol poškodený na zdraví pri dopravnej nehode;
zrazilo ho motorové vozidlo, prevádzkovateľom ktorého bol žalovaný v 1. rade, pričom motorové vozidlo
v čase nehody viedol žalovaný v 2. rade. Pri dopravnej nehode utrpel viaceré zranenia, bolestné bolo
pôvodne stanovené počtom bodov 785, neskôr rozšírené od ďalších 40 bodov, sťaženie spoločenského
uplatnenia bolo stanovené na 2 950 bodov.

OžalobnomnávrhusúdprvýkrátrozhodolrozsudkomXXCXXX/XXXX-XXXz31.3.2011tak,žežalobný

návrh zamietol, náhradu trov konania žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal a nepriznal taktiež
štátu právo na náhradu trov konania.
Pri rozhodovaní súd vychádzal z dôkazov, ktoré vo veci vykonal výsluchom osoby, ktorá bola v
čase rozhodovania súdu zákonným zástupcom žalobcu, výsluchom žalovaného v 2. rade, listinami zvyšetrovacieho spisu Z. S. H. W. R. H., Ú. D. I. P. H. Č.: Z.-XXX/OEK-H.-XXXX, výsluchom znalca,
lekárskymiposudkamiobolestnomasťaženíspoločenskéhouplatnenia,výpisomzobchodnéhoregistra
žalovaného v 1. rade, žiadankou na prepravu, výpisom z knihy jázd technickým preukazom motorového

vozidla, protokolom o kontrole technického stavu vozidla, dohodou o zmene pracovnej zmluvy, zmluvou
o používaní služobného motorového vozidla ako aj ďalšími písomnosťami zo spisu.
Z dôkazov vyplynulo, že dňa 8.6.2005 okolo 12:55 hod. došlo v H., na J. K. č. X/XX k dopravnej nehode,
priktorejpozrážkesosobnýmmotorovýmvozidlomznačkyŠ.XXXX,L.:P.-XXX-T.,ktoréviedolžalovaný
v2.rade,bolťažkozranenýžalobca.ŽalobcapodľaposudkuznalcaE..H.R.utrpelpomliaždeninypravej

čelovo-temennej strany mozgu so zakrvácaním pod tvrdú plenu mozgovú, pomliaždeniny ľavej temennej
oblasti, prasklinu ľavej temennej kosti, zlomeninu strednej časti oboch kostí pravého predkolenia,
pomliaždenie s odreninou ľavej strany hrudníka a drieka, pomliaždenie s odreninou vnútorného členka
vpravo, pomliaždenie s odreninou ľavého chodidla, mnohopočetné odreniny vonkajšej plochy ľavého
predkolenia, s 50 % pravdepodobnosťou mohol utrpieť aj zlomeninu strednej časti lopaty ľavej bedrovej
kosti,zlomeninustrednejľavejkľúčnejkostias90%pravdepodobnosťoudifúznepomliaždenievšetkých

lalokov oboch strán pľúc. Posudkom o bolestnom zo 16.2.2007 bolo bolestné žalobcu ohodnotené
celkovo na 785 bodov, posudkom z 3.5.2010 bolo bolestné ohodnotené ďalšími 40 bodmi a sťaženie
spoločenského uplatnenia bolo ohodnotené na 2 950 bodov.
V čase dopravnej nehody bol zapísaným držiteľom motorového vozidla Š. XXXX L.: P.-XXX-T. žalovaný
v 1. rade, podľa protokolu o kontrole technického stavu vozidla vykonanej 22.10.2010 toto vozidlo bolo

spôsobilé na ďalšiu prevádzku. Z technického preukazu motorového vozidla vyplynulo, že kontrola
technického stavu bola vykonaná 22.10.2003 a platila do 22.10.2005.
Na deň, v ktorý došlo k dopravnej nehode, schválil žalovaný v 1. rade žalovanému v 2. rade, ktorý bol
v tom čase jeho zamestnancom, príkaz na jazdu; jazda bola, ako zo žiadanky na prepravu vyplynulo,
služobnou, jedným z cieľových miest bolo aj mesto H.. V čase vzniku dopravnej nehody bol dohodnutým

druhom práce žalovaného v 2. rade u žalovaného v 1. rade prevádzkový zámočník a vodič B..
Uznesením Z. S. H. W., Ú. D. I. P. H. H. Č.: Z.-XXX/OEK-H.-XXXX z 23.12.2005 bolo trestné stíhanie
vo veci trestného činu ublíženia na zdraví žalobcu zastavené z dôvodu, že skutok zo dňa 8.6.2005,
pri ktorom došlo k zraneniu žalobcu nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Podkladom pre toto rozhodnutie, ako z jeho odôvodnenia vyplynulo, boli výsledky zistené vyšetrovaním

dopravnej nehody, podľa ktorých príčinou zrážky bol vstup maloletého chodca, žalobcu, do jazdnej dráhy
motorového vozidla v takej vzdialenosti pred prichádzajúcim vozidlom, kedy vodič pri danej rýchlosti
jazdy nemohol stretu zabrániť.
Zo zápisníc o výsluchoch svedkov dopravnej nehody vyplynulo, že žalobca prebehoval cez cestu na
jej druhú stranu z chodníka mierne šikmo k prechodu pre chodcov, utekal rýchlejším behom, nepozrel

sa napravo ani naľavo či ide auto (v tom čase maloletí svedkovia R. U., D. P. I. D. P.). Podľa svedkyne
D. J. stojacej pri prechode pre chodcov sa na druhej strane cesty hašterili asi 4 deti školského veku,
jedno dieťa sa pustilo prebiehať cez prechod pre chodcov a druhé dieťa sa pustilo za ním uhlopriečne.
Z listiny o výsluchu v tom čase maloletého žalobcu vyplynulo, že spolu s ostatnými spolužiakmi stál pri
ceste v blízkosti prechodu pre chodcov, spolužiaci si pľuli na ruky, chceli si ich utrieť do neho, čomu

sa bránil a chcel ujsť na druhú stranu cesty. Nepamätal si či bežal najkratšou cestou alebo šikmo, ani
to, či bežal po vyznačenom prechode pre chodcov alebo mimo neho. Keď sa rozhodol, že prebehne
cez cestu, zabudol sa pozrieť doľava aj doprava. Nevie, aké tam vtedy išli vozidlá. V tom čase okuliare
nenosil, zrak mal v poriadku.
Žalovaný v 2. rade uviedol, že v čase dopravnej nehody jazdil rýchlosťou asi 40-50 km/h, asi v strede

svojho jazdného pruhu. Išiel v kolóne vozidiel, pred ním jazdilo nákladné vozidlo, za ktorým išiel vo
vzdialenosti asi 10-20 m, cesta bola suchá, viditeľnosť neznížená. Oproti jazdili tiež plynule iné vozidlá,
premávka bola dosť hustá. Keď sa blížil k vyznačenému prechodu pre chodcov, zrazu pred svojim
autom asi v strede jazdného pruhu zbadal chlapca, ktorý utekal smerom na pravú stranu cesty šikmo od
neho. Bol pár metrov pred prechodom, nevie, ako sa tam dostal. Reagoval naňho brzdením, brzdil dosť

intenzívne, zároveň sa chcel vyhnúť chodcovi obídením zľava, vtom však chlapec akoby zastavil, myslel
si, že ho registruje, preto stočil riadenie doprava, avšak chlapec pokračoval v behu a pravou stranou
prednou časťou auta ho zachytil.
Podľa znaleckého posudku č. XXX/XXXX O.. D. J. je z technického hľadiska prijateľnou výpoveď vodiča
ako aj svedkyne J.. Chodec na okraj cesty vstúpil minimálne 6,2 m pred vyznačeným prechodom pre

chodcov. Nárazová rýchlosť vozidla do chodca bola podľa znalca 34 km/h s 5 % odchýlkou, rýchlosť
vozidla v čase reakcie vodiča bola vyhodnotená na 48 km/h, tiež s 5 % odchýlkou. Podľa znalca vodič
mohol zrážke zabrániť jazdou s rýchlosťou nižšou ako 43 km/h za predpokladu využitia plného brzdnéhospomalenia. Podľa znalca chodec vstupom do dráhy vodiča vytvoril z technického hľadiska prekážku
definovanú ako prekážka náhla.
Podľa znaleckého posudku Ú. J. O. Ž. K. R. Ž., čo sa týka rýchlosti vozidla v danom okamihu, t. j.

v čase, kedy vodič rozpoznal kolíznu situáciu, táto bola zisťovaná logickým zosúladením vzájomného
pohybu vozidla a chodca počas nehodového deja za predpokladu včasnej reakcie vodiča a to z dôvodu,
že na vozovke na mieste dopravnej nehody neboli zadokumentované brzdné stopy. Z vyhodnotenia
vyplýva rýchlosť vozidla cca 47 km/h, je možné predpokladať, že maloletý chodec mohol vybiehať na
vozovku spoza niektorého z vozidiel idúcich v protismere. Pri analýze bolo preto potrebné uvažovať

aj s možnosťou, že vozidlo pohybujúce sa v protismere mohlo vytvoriť vodičovi vozidla Š. XXXX
pohyblivú oblasť zakrytého výhľadu. Čo sa týka možností odvrátenia zrážky, znaleckým posudkom boli
analyzované jednak za predpokladu, že v protismere sa pohybovalo vozidlo, spoza ktorého chodec
mohol vybiehať na vozovku a jednak za predpokladu, že sa v protismere nepohybovalo žiadne vozidlo,
ktoré by mohlo vodičovi vytvoriť pohyblivú oblasť zakrytého výhľadu. Podľa posudku, ak sa v protismere
pohybovalo vozidlo, tak vodič Š. XXXX nemal technickú možnosť zabrániť dopravnej nehode a to

ani v prípade, že by po rozpoznaní pohybu chodca po uplynutí reakčného času intenzívne brzdil.
Reakcia vodiča na kolíznu situáciu bola včasná. K priestorovému zabráneniu dopravnej nehody, t. j.
k zastaveniu pred miestom zrážky, by došlo v takom prípade, ak by vodič v okamihu, kedy rozpoznal
kolíznu situáciu pohyboval sa rýchlosťou do cca 49 km/h. V prípade, že sa v protismere vozidla Š.
XXXX nepohybovalo vozidlo, ktoré by vodičovi mohlo vytvoriť pohyblivú oblasť zakrytého výhľadu,

k priestorovému zabráneniu dopravnej nehody by došlo, ak by sa vodič vozidla v okamihu, kedy
mohol spoznať kolíznu situáciu pohyboval rýchlosťou cca 43 km/h. Z technického hľadiska je možné
konštatovať, že ak primeraná rýchlosť pre daný úsek a danú dopravnú situáciu je vyššia ako cca 47
km/h, tak techniku jazdy vodiča z hľadiska rýchlosti jazdy možno považovať za správnu. Čo sa týka
včasnosti reakcie vodiča, tak pre prípad, že sa v protismere po komunikácii pohybovalo iné vozidlo,

je z technického hľadiska prijateľné, že vodič na kolíznu situáciu reagoval včas. Ak sa v protismere
vozidlo nepohybovalo, potom je prijateľné určité oneskorenie vodiča, približne 0,8 s, ktoré nemá vplyv
na technickú príčinu dopravnej nehody.
O.. D. C., H.., jeden zo zodpovedných riešiteľov znaleckého posudku Ú. J. O. Ž. K. R. Ž., vo výsluchu
uviedol, že znalecký ústav mal k dispozícii všetky podklady, ktoré mu mohli byť dané. Oboznámil sa tiež

s posudkom znalca-lekára. Čo sa týka úsudku znalca k predpokladanému úrazovému deju vzhľadom
na zistené poškodenie zdravia žalobcu, mal za to, že v znaleckom posudku z technického hľadiska
bola vylúčená možnosť vyplývajúca z úsudku znalca z odboru zdravotníctvo, že najskôr malo dôjsť k
nárazu vozidla do chodca a následne k rotácii tela chodca a potom k ďalšiemu nárazu vozidla do chodca.
Vozidlo totiž bolo ubrzdené, t. j. ak došlo k nárazu vozidla do chodca, vyrovnávajú sa rýchlosti vozidla

a chodca, pričom ak je vozidlo brzdené, následne vozidlo hneď spomaľuje a telo chodca je odhodené
tak, že nemôže dôjsť k rotácii a následne k ďalšiemu nárazu. Podľa jeho názoru, z hľadiska výpočtu
brzdenia a intenzity brzdenia vodiča bolo brzdenie maximálne, t. j. na úrovni 100 %. Začiatok brzdenia
bol asi 0,5 m pred miestom nehody a z toho dôvodu nebolo možné, aby na mieste nehodového deja boli
zaznamenané stopy po brzdení, čo nemá žiaden vplyv na výpočet rýchlosti pred zrážkou. Vodič tým, že

sa vyhýbal pred zrážkou chodcovi vpravo, poskytol chodcovi čas na to, aby nedošlo k vzniku dopravnej
nehody, t. j. z technického hľadiska vodič postupoval správne.
Otec žalobcu pred súdom uviedol, že žalobca mal v čase dopravnej nehody 10 rokov. Ním, ale aj v škole
bol poučený o tom, ako sa má ako účastník cestnej premávky správať, chodil aj na dopravnú výchovu.
Žalobca z hľadiska zdravotného stavu nemal nijaké zdravotné obmedzenia, ktoré by mohli svedčiť pre

to, že by snáď nemohol pochopiť, ako sa má správať ako účastník cestnej premávky. Okuliare nenosil.
Podľa písomnosti P. H. H. Č. XX/KPtXXX/XX-XX z 10.1.2011, ktorá bola adresovaná v tom čase
zákonnémuzástupcovižalobcu,zvýsledkovvyšetrovaniadopravnejnehodyvyplýva,ževodičovivozidla
nemožno vyčítať, že nepredvídal náhly pohyb maloletého chodca, keď tento pohyb technicky ani nemal
možnosť spozorovať pri všetkej pozornosti. Z toho dôvodu preňho nevyplývala žiadna povinnosť okrem

hustoty premávky viesť vozidlo nižšou rýchlosťou ako bola v mieste a čase nehody dovolená (60 km/
h). Naproti tomu maloletý žalobca, ako sám uviedol vo svojej výpovedi, ktorú potvrdili aj ďalší nezaujatí
svedkovia, vbehol do vozovky náhle bez toho, aby sa presvedčil, či môže bezpečne prejsť na druhú
stranu cesty (t. j. cez 4 jazdné pruhy). Tým porušil právny predpis, pravidlá cestnej premávky, a toto je
jedinou a výlučnou príčinou dopravnej nehody, pri ktorej žalobca utrpel ťažkú ujmu na zdraví.

Pri právnom posúdení veci a rozhodovaní rozsudkom z 31.3.2011 súd vychádzal z ustanovení § 415,
§ 420 ods. 1, 2 a 3, § 427 ods. 1, 2, § 428, § 438 ods. 1 a § 441 Občianskeho zákonníka ako aj z
ustanovenia § 53 ods. 3 zákona č. 315/1996 Z. z.Súd mal za to, že žalobný návrh bol podaný nedôvodne, čo sa týka žalovaného v 2. rade, v čase
vzniku škody bol zamestnancom žalovaného v 1. rade, plnil úlohy žalovaného v 1. rade, jeho konanie
nebolo vybočením z činnosti, ktorú mal vykonať, t. j. aj keby bola na jeho strane zistená existencia

protiprávneho úkonu spočívajúceho v porušení či už konkrétnej právnej povinnosti alebo porušení
všeobecnej preventívnej povinnosti, išlo by o protiprávny úkon, za ktorý by zodpovedal priamo žalovaný
v 1. rade.
Za nedôvodný mal súd žalobný návrh aj vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Žalovaný v 1.
rade bol prevádzkovateľom motorového vozidla so zodpovednosťou za škodu vyvolanú zvláštnou

povahou prevádzky vozidla, táto zodpovednosť je založená na objektívnom princípe, základ ktorej
tvorí kvalifikovaná škodová udalosť. Zákonnými predpokladmi tejto zodpovednosti sú škoda vyvolaná
zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi.
Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie. Povaha zodpovednostného nároku vyplýva
predovšetkým zo zložitosti technickej charakteristiky prevádzky. Dopravné prostriedky sa pohybujú
zvýšenou rýchlosťou, s čím môže súvisieť obmedzenosť pri ich ovládaní, ich hmotnosť prevyšuje

hmotnosť človeka, dôsledkom stretu môžu byť vážne následky, čo v zásade znamená, že subjekt
vlastnou činnosťou vyvolávajúci riziko by mal niesť aj jeho následky, nie však vždy. Z dôkazných
prostriedkov, ktoré vykonal bolo zrejmé, že vozidlo, ktoré viedol žalovaný v 2. rade bolo v čase dopravnej
nehody v bezchybnom stave. Žalovaný v 2. rade viedol vozidlo riadne, rýchlosť, ktorou vozidlo viedol
nedosahovala rýchlosť povolenú v mieste dopravnej nehody, technika jazdy a reakcia vodiča pred

momentom stretu vozidla s telom žalobcu bola správna, brzdenie na úrovni 100 % technických možností.
Trestné stíhanie žalovaného v 2. rade bolo zastavené, nie ako mienil žalobca v zmysle zásady in dubio
pro reo, ale preto, že sa konania, za ktoré by mohol byť potrestaný, nedopustil. Žalovaný v 2. rade
nemohol zrážke zabrániť, pri vedení motorového vozidla si počínal obozretne, škoda nebola spôsobená
v dôsledku zlyhania osoby (žalovaného v 2. rade), ktorej žalovaný v 1. rade vedenie vozidla zveril,

nemá svoj pôvod v technickom stave motorového vozidla. Z dôkazov vyplynulo, že konanie žalobcu bolo
jedinou a výlučnou príčinou škody, ktorá mu vznikla.
Súd sa zaoberal aj tým, vzhľadom na to, že žalobca bol v čase dopravnej nehody maloletý, či a pokiaľ
áno, do akej miery škoda nastala v dôsledku skutočností majúcich pôvod vo sfére poškodeného žalobcu.
Z dôkazov vyplynulo, že na strane žalobcu neboli žiadne zdravotné obmedzenia, v dôsledku ktorých by

nebolschopnýrozpoznaťnebezpečenstvo,okuliarenenosil,poučenýbolosprávanívcestnejpremávke.
Súd uzavrel, že škoda na zdraví osoby poškodenej po dopravnej nehode nemôže byť nahrádzaná tým,
žesadôsledkystýmspojenévoformepeňažnéhoekvivalentu-úbytku,prenesúdomajetkovejsférytoho
subjektu, ktorý sa potenciálne zodpovedným stal v dôsledku toho, že je vlastníkom - prevádzkovateľom
dopravného vozidla. Takáto predstava by bola zrejme nespravodlivou a neprijateľnou.

P. J. R. H. na odvolanie žalobcu uznesením XXCo XX/XXXX - XXX z 13.1.2012 rozsudok
prvostupňového súdu z 31.3.2011 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V dôvodoch, pre ktoré bol rozsudok zrušený uviedol, že súd prvého stupňa vykonal rozsiahle
dokazovanie, avšak na jeho základe nedospel k skutkovým zisteniam, ktoré by s vykonanými

dôkazmi korešpondovali bez najmenších pochybností. Uviedol, že súčasťou vyšetrovacieho spisu je
fotodokumentácia, z ktorej vyplýva, že stierače boli v čase rekonštrukcie v polohe, ktorá je iná ako v čase
nehody, čo mohlo brániť žalovanému v 2. rade v bezproblémovom výhľade. Podľa odvolacieho súdu táto
okolnosť vzbudzovala pochybnosť o dobrom technickom stave vozidla. Záver o tom, do akej miery sa
pri dopravnej nehode podieľal na vzniku škody aj konania samého poškodeného, nemožno vychádzať

len z porovnania všeobecného rozsahu povinností ukladaných pravidlami cestnej premávky jednotlivým
účastníkom, ani z porovnania počtu porušených povinností na strane škodcu a na strane poškodeného
v konkrétnej situácii. Rozhodujúce je posúdenie, do akej miery sa na škodlivom výsledku podieľali
jednotlivé príčiny na oboch stranách. Z hľadiska porušenia právnej povinnosti škodcom a poškodeným
je podstatné najmä to, o aké významné povinnosti, aké závažné bolo ich porušenie a aký vplyv mali

na vznik škody. Odvolací súd súčasne vyslovil presvedčenie, že pri zvýšenej opatrnosti by žalovanému
v 2. rade neušla potenciálna možnosť vzniku nebezpečenstva vyplývajúca z nerozvážneho konania
detí. Už len zo samotného blíženia sa k prechodu pre chodcov vyplýva pre vodiča povinnosť zvýšiť
opatrnosť. Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude doplniť dokazovanie oboznámiť všetkých
fotodokumentácií vyplývajúcich z vyšetrovacieho spisu a týkajúcej sa technického stavu motorového

vozidla a posúdiť vplyv tejto skutočnosti na vznik dopravnej nehody aj prípadným doplnením znaleckého
dokazovania, prípadne vypočutím znalca.V priebehu ďalšieho konania v rámci doplnenia dokazovania realizovaného v intenciách záverov
odvolacieho súdu, súd z odborného vyjadrenia znaleckého ústavu - Ú. J. O. Ž. K. R. Ž., úlohou ktorého
bolo zistiť, či mala, mohla mať a ak áno, aký vplyv na nehodový dej, reakčný čas a výhľadové pomery,

lokalizácia stieračov motorového vozidla Š. XXXX, L.: P. XXX-T., v polohe, ako je zachytené na fotografii
z fotodokumentácie z miesta dopravnej nehody; či mali, mohli mať a ak áno, aký vplyv mali na reakciu
vodiča prírodné podmienky v čase dopravnej nehody zistil, že, ako znalecký ústav uviedol, poloha
stieračov mohla byť daná buď technickou závadou na stieračoch v čase pred dopravnou nehodou alebo
v dôsledku zrážky, prípadne stresového konania vodiča po zrážke, kedy došlo k zapnutiu stieračov a

následne vypnutiu chodu motora (počas pohybu stieračov), čím došlo k zastaveniu stieračov v polohe
ako je zrejmé z fotografie. Znalecký ústav uviedol, že stierače nemohli zhoršovať výhľadové pomery
vodiča v čase začiatku reakcie vodiča na maloletého chodca, nakoľko sa zo smeru pohľadu vodiča
stierače nachádzajú vpravo, chodec sa však z pohľadu vodiča nachádzal (v okamihu začiatku reakcie
vodiča) mierne vľavo. Znalecký ústav taktiež uviedol, že čo sa týka prírodných podmienok a ich vplyvu
na reakciu vodiča, v čase nehody bolo polojasno, zamračené, z výpočtu uhla dopadu slnečných lúčov

na miesto dopravnej nehody vyplýva, že dopadali pod uhlom 63,50. V danom dni sa slnko nachádzalo
najvyššie v čase medzi 12:25 hod. až 12:45 hod. V tom čase bol uhol dopadu slnečných lúčov 63,80.
V daných podmienkach teda nemohol nastať prípad, aby slnečné lúče dopadali takým spôsobom, aby
zhoršovali vodičovi vozidla Š. XXXX možnosť rozpoznať pohyb chodca a povozov.

Vzhľadom na to, že ani po doplnení dokazovania realizovanom podľa pokynu odvolacieho súdu sa na
skutkových a právnych záveroch, ku ktorým dospel súd pri rozhodovaní rozsudkom z 31.3.2011 nič
nezmenilo, rozhodol Z. J. H. rozsudkom XXC XXX/XXXX - XXX z 28.3.2013 tak, že žalobný návrh
opätovne zamietol, náhradu trov konania žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal a taktiež
nepriznal právo na náhradu trov konania ani štátu.

V dôvodoch rozsudku z 28.3.2013 uviedol, že o žalobnom návrhu voči žalovanému v 2. rade nemohlo
byť rozhodnuté inak ako bolo rozhodnuté pôvodne, pretože žalovaný v 2. rade bol zamestnancom
žalovaného v 1. rade, plnil si svoje pracovné povinnosti, jeho konanie nebolo vybočením z činnosti,
ktorú mal podľa príkazu na jazdu v konkrétny deň vykonať, čo znamená, že keby aj bola na jeho strane

zistená existencia protiprávneho úkonu spočívajúceho v porušení všeobecnej preventívnej povinnosti
alebo konkrétnej právnej povinnosti, išlo by o protiprávny úkon, za ktorý by priamo zodpovedal žalovaný
v 1. rade.
Čo sa týka žalovaného v 1. rade, vo vzťahu k nemu dospel taktiež k rovnakému záveru, k akému
dospel pri rozhodovaní rozsudkom z 31.3.2011. Súd mal za to, že relevantnosť záveru jeho pôvodného

rozhodnutia k žalovanému v 1. rade bola doplneným dokazovaním podporená. Odborné vyjadrenie
znaleckého ústavu dalo odpoveď na hypotetickú otázku, či sa na vzniku nehodového deja nemohla
podieľať poloha stieračov na motorovom vozidle, či neovplyvnila výhľad vodiča. Žalobca sa z pohľadu
vodiča nachádzal v okamihu reakcie vodiča mierne vľavo, ak sa stierače z pohľadu vodiča nachádzali
vpravo, znamená to, že vodičovi vo výhľade brániť nemohli. Čo sa týka toho, z akého dôvodu sa stierače

nachádzali na mieste ako je zachytené na fotografii, súd mal za to, že s odstupom čase to zistiteľné
nie je, avšak logickou úvahou v kontexte s opísanými prírodnými podmienkami v čase nehody - bolo
polojasno, zamračené, nepršalo, na fotografii nebolo vidno, že by bola mokrá cesta, neboli ani stopy
atmosferických zrážok na vozidle, tak usúdil, že vodič nemal dôvod pre to, aby stierače dával pred
nehodou do pohybu, pravdepodobnejšou bola úvaha znaleckého ústavu, že poloha stieračov mohla byť

daná v dôsledku samotnej zrážky alebo stresového konania vodiča po zrážke, čím došlo k zapnutiu
stieračov a následnému vypnutiu chodu motora (počas pohybu stieračov), čím došlo k ich zastaveniu v
danej polohe. Poloha stieračov, čo sa týka príčiny nehodového deja nebola podstatná a nepreukazovala
ani hypotetické konštrukcie o možnom neadekvátnom technickom stave vozidla. Neadekvátny technický
stav vozidla nevyplynul ani z dôkazov, ktoré boli vo vyšetrovacom spise. Záznam o technickom stave

vozidla svedčil o tom, že v čase nehody bolo v bezchybnom stave. Súd mal aj ostatné úvahy žalobcu
o priebehu nehodového deja za úvahy len v rovine nepodložených konštrukcií. Pokiaľ žalobca mienil,
že žalovaný v 2. rade mal do času nehody jazdiť viac hodín a mohlo to mať vplyv na jeho reakčný čas,
na uvedené dal odpoveď znalecký ústav, keď uviedol, že reakcia vodiča bola včasná a správna, keď sa
tesne pred kolíziou snažil žalobcovi vyhnúť tak, že sa vyhýbal vpravo, čím žalobcovi poskytol časový

priestor na to, aby k zrážke nedošlo a tiež intenzita brzdenia bola na maximálnej úrovni 100 %. Súd
poukázal taktiež na to, že znalec uviedol, že ani pri jednej z alternatív lokalizácie objektov pohybujúcich
sa po ceste nemohol žalovaný v 2. rade zrážke zabrániť.Pri rozhodovaní rozsudkom z 28.3.2013 súd prvého stupňa poukázal na judikatúru aj aktuálnu právnu
teóriu, zo záverov ktorej v kontexte vykonanými dôkaznými prostriedkami vychádzal tak pri rozhodovaní
rozsudkom z 31.3.2011, ako aj 28.3.2013:

Zavinenie poškodeného neupravuje Občiansky zákonník ako zvláštny liberačný dôvod pre škody
spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Je však treba mať za to, že ustanovenie § 441
Občianskeho zákonníka pojednávajúce o zavinení poškodeného platí s ohľadom na svoju všeobecnú
povahu aj v prípade osobitnej zodpovednosti. Opačný záver, t. j. ukladať prevádzateľovi prísnu

objektívnu zodpovednosť za škodu aj vtedy, ak si ju poškodený sám zavinil, by bolo voči prevádzateľovi
nespravodlivé. Nezodpovedalo by to ani historickému výkladu zákonných ustanovení zodpovednosti
za spôsobenú škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (porov. napr. § 4 ods. 1 č. 1
zákona č. 63/1951 Zb., v ktorom bolo zavinenie poškodeného, pokiaľ z neho vznikla škoda ako liberačný
dôvod výslovne uvedené). Pokiaľ by teda bolo preukázané, že zavinený protiprávny úkon je výhradnou
(výlučnou) príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky určitého dopravného prostriedku (§

427 Občianskeho zákonníka), bol by prevádzateľ celkom zbavený zodpovednosti a škodu by si v plnom
rozsahu niesol sám poškodený (S. XX/XXXX).

Okolnosť, že k spôsobeniu škody prispel aj úkon občana, ktorý mu nie je možné pripísať pre
nedostatočný vek alebo duševnú poruchu ešte neznamená, že v takýchto prípadoch má za celú škodu

zodpovedať sám prevádzateľ; ak nie je škodcovo spôsobenie škody výlučné, nie je daný ani dôvod
jeho výlučnej zodpovednosti. Určenie podielu škodcu a poškodeného sa vykoná analogicky podľa § 441
Občianskeho zákonníka (S. X/XX).

Keď je jednou z príčin vzniku škody konanie poškodeného, škodca nezodpovedá za škodu v rozsahu,

v akom si ju poškodený spôsobil sám a to bez ohľadu na to, či si ju spôsobil zavinene alebo nie (§ 441
Občianskeho zákonníka). V rozsahu, v akom sa na vzniku škody podieľalo konanie poškodeného je -
a to práve pre chýbajúcu príčinnú súvislosť - vylúčená zodpovednosť škodcu. Poškodený nesie škodu
sám v tom rozsahu, v akom si ju sám spôsobil - príčina je na jeho strane a v tomto rozsahu preto chýba
príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a škodlivým následkom. Keď bola škoda spôsobená výlučne

poškodeným, nesie si ju sám. Toto platí aj v prípade, že škoda vznikla následkom konania poškodeného,
ktorému by pre nedostatok schopnosti ovládnuť svoje správanie a posúdiť jeho následky nebolo možné
pripísať zavinenie - maloletý a nesvojprávne osoby. Tu totiž nejde o otázku zavinenia, ale o nedostatok
jedného zo základných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu (A.. Q. L. I..: H. H. J. E. Š., R..
K. P. R. H., XXXX).

Hlavnou úlohou civilného konania je byť nástrojom k riešeniu sporov. Táto úloha zahŕňa funkciu
procesného práva spočívajúcu v umožnení presadiť oprávnené nároky plynúce z hmotného práva, dôraz
sa pritom kladie na slovo „oprávnené“. Sudca musí pri rozhodovaní vychádzať z objektívne overiteľných
poznatkov s ohľadom na konkrétny prípad, základom a prostriedkom tvorby jeho presvedčenia sú

objektívneúvahyopravdepodobnostirešpektujúcepravidlálogickéhomyslenia,skúsenostíaichkontrol.
Rozhodnutie, ktoré by vychádzalo z toho, čo je viac-menej vierohodné je neprípustné (A.. Q. L. I..: H.
H. J. E. Š., R.. K. P. R. H., XXXX).

Na odvolanie žalobcu P. J. R. H. uznesením XXCo XX/XXXX - XXX z 23.10.2013 rozsudok

prvostupňového súdu XXC XXX/XXXX - XXX z 28.3.2013 zrušil; uviedol, že súd prvého stupňa
dostatočným spôsobom zistil skutkový stav, avšak vyvodil z neho nesprávny právny záver.

V zmysle ustanovenia § 220 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie; podmienky zrušenia rozhodnutia upravené sú v

ustanovení § 221 ods. 1 O. s. p.

Odvolací súd v dôvodoch, pre ktoré zrušil rozsudok prvostupňového súdu z 28.3.2013 poukázal
na závery svojho predchádzajúceho rozhodnutia, v ktorom vyslovil presvedčenie, že pri zvýšenej
opatrnosti by žalovanému v 2. rade neušla potenciálna možnosť vzniku nebezpečenstva plynúceho

z nerozvážneho konania detí. Už len zo samotného blíženia sa k prechodu pre chodcov a zastávke
MHD vyplýva pre vodiča povinnosť zvýšiť pozornosť a predvídať aj náhle vkročenie na vozovku osôb,
ktoré vystúpia na zastávke MHD. Zdôraznil, že doposiaľ vykonané dokazovanie nesvedčí o zbavení sa
zodpovednosti žalovaného v 1. rade za škodu na zdraví žalobcu v celom rozsahu. Povinnosťou súdubude vyhodnotenie výpovede R. Q.Í. z č. l. 76 z vyšetrovacieho spisu, ktorý ako svedok dopravnej
nehody idúci v protismere videl stáť na okraji vozovky troch chlapcov, ktorí sa hašterili, následne jeden z
nich vybehol na cestu. Opis takejto situácie znamená, že svedok venoval dostatočnú pozornosť vedeniu

vozidla. Za situácie, keď žalovanému v 2. rade vo výhľade nič nebránilo, čo bolo preukázané znaleckým
posudkom a technický stav vozidla, resp. žalovaný v 2. rade nepreukázal opak, pri rovnakej pozornosti
by videl to, čo videl svedok pri vyšetrovaní. Podľa odvolacieho súdu z pohľadu možností žalovaného v 2.
rade zabrániť zrážke je nemenej významná aj výpoveď Jany Sabolovej z č. l. 74 vyšetrovacieho spisu.

Podľa § 226 O. s. p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Súd v intenciách pokynu odvolacieho súdu opätovne vyhodnotil výpoveď R. Q. oboznámením obsahu
listiny, v ktorej bol zaznamenaný jeho výsluch orgánom činným v trestnom konaní a realizoval výsluch
svedkyne D. J..

Svedkyňa D. J. vo výsluchu pred súdom uviedla, že na okolnosti nehody si s odstupom času málo
pamätá. V tom čase išla z T. K. cez trať smerom na J. K.. Keď prechádzala koľaje, videla ako auto zrazilo
chlapca. Predtým než došlo k zrážke, nevidela kde chlapec bol.

Vycházajúc zo skutkového stavu zisteného v priebehu celého konania súd právne uzatvára:

Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na
zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 420 ods. 1, 2 ,3 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená
pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa
tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

Podľa § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu
zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný
prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

Podľa § 428 Občianskeho zákonníka svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda

spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže,
že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

Podľa§438ods.1Občianskehozákonníkaakškoduspôsobíviacškodcov,zodpovedajúzaňuspoločne
a nerozdielne.

Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu
pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Podľa § 53 ods. 3 zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách, chodci, ktorí

prechádzajú cez priechod určený pre chodcov, musia brať ohľad na vodičov prichádzajúcich vozidiel
najmä tým, že neprechádzajú jednotlivo, ale v skupinách. To platí aj voči vodičom odbočujúcim na cestu,
cez ktorú chodci prechádzajú. V iných prípadoch chodci smú prechádzať cez vozovku, len ak s ohľadom
na vzdialenosť a rýchlosť jazdy prichádzajúcich vozidiel nedonútia ich vodičov na zmenu smeru alebo
rýchlosti.

Podľa § 4 ods. 2 písm. e), f) zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách,
vodič je povinný e) dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom, najmä deťom, zdravotne postihnutým
osobám, osobitne voči osobám, ktoré používajú bielu palicu a starým osobám, f) dať prednosť chodcom
prechádzajúcim cez prechod pre chodcov, pričom ich nesmie ohroziť ani obmedziť; na tento účel je

povinný zastaviť vozidlo; to neplatí pre vodiča používajúceho zvláštne výstražné znamenie podľa tohto
zákona, ktorý takýchto chodcov nesmie ohroziť.Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách, je vodič povinný
rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným
podmienkam a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len takou rýchlosťou, aby

bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

Podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z. z., bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho
liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s
poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného,

na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh
(ďalej len „následok“).

Podľa § 3 zákona ods. 1, 2, 3 a 4 č. 437/2004 Z. z., náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí
byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov.
Náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia

za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti. Ak niektoré poškodenie na zdraví nie je uvedené
v sadzbách podľa odseku 2, použije sa sadzba za iné poškodenie na zdraví, s ktorým ho možno z
hľadiska bolesti najlepšie porovnať. Ak sa po skončení liečenia vykoná v súvislosti s poškodením na
zdraví operačný výkon, ktorý sa pôvodne nepredpokladal, poškodený má nárok na ďalšiu náhradu za
bolesť ako za poškodenie na zdraví, s ktorým možno tento operačný výkon z hľadiska bolesti najlepšie

porovnať.

Podľa § 4 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 437/2004 Z. z., náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia
sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to
v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Náhrada

za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby
bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti.
Ak niektoré poškodenie na zdraví nie je uvedené v sadzbách podľa odseku 2, použije sa sadzba za
iné poškodenie na zdraví, s ktorým ho možno z hľadiska sťaženia spoločenského uplatnenia najlepšie
porovnať.Aksapoškodenémuužposkytlanáhradazasťaženiespoločenskéhouplatneniaavzniklotaké

zhoršenie následkov, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení následkov nepredpokladal, poškodený
má nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške ustanovenej v § 10 ods. 7.

Podľa § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z. z., pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo

sťaženiespoločenskéhouplatneniaohodnotilovlekárskomposudku(§7a8).Výškanáhradyzabolesťa
výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky
za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden
bod a výsledná suma sa zaokrúhli na celé desiatky korún smerom nahor.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zo zhodnotenia v konaní vykonaných dôkazov súd
zamietol žalobný návrh voči žalovanému v 2. rade. Žalovaný v 2. rade bol v čase dopravnej nehody
zamestnancom žalovaného v 1. rade, plnil si svoje pracovné povinnosti, jeho konanie nebolo vybočením
z činnosti, ktorú mal podľa príkazu na jazdu v konkrétny deň vykonať. Uvedené znamená, že keby

aj bola na jeho strane zistená existencia protiprávneho úkonu spočívajúceho v porušení všeobecnej
preventívnej povinnosti alebo konkrétnej právnej povinnosti, išlo by o protiprávny úkon, za ktorý by
priamo zodpovedal žalovaný v 1. rade.

Čo sa týka žalobcom tvrdenej zodpovednosti žalovaného v 1. rade, na skutkových záveroch, ku ktorým

dospel prvostupňový súd, pri rozhodovaní predchádzajúcimi rozsudkami sa nič nezmenilo a v celom
rozsahu je potrebné na tieto skutkové zistenia poukázať. Súdom vypočutá svedkyňa J. sa k okolnostiam
výhľadových pomerov vyjadriť nevedela a čo sa týka výpovede R. Q., z tejto výpovede vyplynulo, na
čo poukázal aj žalovaný v 1. rade, že išlo o osobu, ktorá viedla motorové vozidlo v inom smere ako
žalovaný v 2. rade; R. Q. viedol vozidlo v protismere. Je teda zrejmé, že jeho výhľadové pomery nemohli

byť rovnaké ako výhľadové pomery žalovaného v 2. rade. Napokon každý z týchto vodičov sa nutne
musel venovať prioritne dopravnej situácii vo svojom jazdnom pruhu.Z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení XXCo XX/XXXX - XXX z 23.10.2013
vyplynul jednoznačný záver, resp. názor, že zodpovednosť žalovaného v 1. rade za škodu na zdraví
žalobcu v celom rozsahu danou nie je, nakoľko pre to nesvedčí vykonané dokazovanie. Pre uvedený

jednoznačný záver odvolacieho súdu, ktorým je súd prvého stupňa v zmysle citovaného ustanovenia
§ 226 O. s. p. viazaný, mal súd za to, že zodpovednosť žalovaného v 1. rade za poškodenie zdravia
žalobcu je danou. Pri stanovení rozsahu zodpovednosti vychádzal z vykonaných dôkazov. Bol to
žalobca, ktorého konanie viedlo k stretu s vozidlom, rozsah jeho zodpovednosti bol takmer na hranici
výlučnosti, preto ho súd kvantifikoval v rozsahu 90 %. Zodpovednosť žalovaného v 1. rade, zamestnanec

ktorého vozidlo, s ktorým došlo k stretu viedol je minimálna, preto ju súd určil v rozsahu 10 %.

Vychádzajúc z tohto rozsahu zodpovednosti rozhodol súd tak ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom
alebourčenývrozhodnutí,jedlžníkpovinnýsplniťdlhprvéhodňapotom,čohooplnenieveriteľpožiadal.

Podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., výška úroku z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálne banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažné dlhu.

Žalovaný v 1. rade s úhradou záväzkov voči žalobcovi mešká, preto súd uložil mu zaplatiť žalobcovi aj
úrok z omeškania ako je uvedené vo výroku rozsudku.

O trovách súd rozhodol súd podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p.
Žalobca bol v konaní v prevažnej miere neúspešný, nemá preto právo na náhradu trov s konaním

mu vzniknutých. Žalovaný v 2. rade náhradu trov konania nežiadal, preto mu súd náhradu nepriznal.
Prevažne úspešnému žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal majúc za to, že pomery
žalobcu, trauma z dopravnej nehody, následné poškodenie jeho zdravia sú takými mimoriadnymi
okolnosťami, ktoré viedli súd k tomu, že tak žalovanému v 1. rade, ako aj vedľajšiemu účastníkovi,
napriek prevažujúcemu úspechu, náhradu trov nepriznal. Nepriznanie trov v predpokladanej výške sa

naviac pomerov žalovaného a pomerov vedľajšieho účastníka zásadne dotknúť nemôže. Z rovnakých
dôvodov súd nepriznal náhradu trov ani štátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa ustanovenia § 205 ods. 2 a 3 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a ),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom po nadobudnutí jeho vykonateľnosti dobrovoľne
splnená, je možné podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.